Vatikán 14. februára - Odvaha, modlitba a pokora: toto sú črty, ktoré charakterizujú veľkých heraldov, poslov, ktorí pomáhali rásť Cirkvi vo svete, ktorí sa zapojili do jej misionárskeho poslania. Pápež František o tom dnes hovoril počas rannej svätej omše v dome svätej Marty inšpirujúc sa dnešným Božím slovom a príkladom sv. Cyrila a Metoda – patrónov Európy, ktorých sviatok sa v univerzálnej Cirkvi slávi práve dnes, 14. februára.

Potrební sú „rozsievači Božieho slova“, „misionári, skutoční poslovia“ aby formovali Boží ľud, tak ako nimi boli sv. Cyril a Metod. „Statoční nositelia posolstva“, zmužilí bratia a Boží svedkovia, ktorí „posilnili Európu“, ktorej sú patrónmi. Od týchto myšlienok sa odvíjala homília Svätého Otca, ktorý ďalej pokračoval vymenovaním troch charakteristík osobnosti „vyslanca“, ktorý ohlasuje Božie slovo. O tom hovorí dnešné prvé čítanie s postavami Pavla a Barnabáša a Lukášove evanjelium so sedemdesiatimi dvoma učeníkmi, ktorých Pán rozoslal po dvojiciach.

Prvá charakteristika „vyslanca“, na ktorú upozornil pápež František je „úprimná priamosť“, ktorá zahŕňa „silu a odvahu“:

„Božie slovo sa nemôže prinášať ako nejaký návrh- „nuž, ak sa ti páči...“, alebo ako nejaká filozofická či morálna idea, ktorá je dobrá: „môžeš takto žiť...“ - Nie. Je to niečo iné. Musí byť ponúknuté s touto úprimnou priamosťou, s touto silou, aby Slovo preniklo, ako hovorí samotný Pavol, až do kostí. Božie slovo musí byť ohlasované s touto úprimnou priamosťou, s touto silou ... s odvahou. Osoba, ktorá nemá odvahu – duchovnú odvahu, odvahu v srdci, ktorá nie je zaľúbená do Krista, a z tejto lásky pramení odvaha! – (taká osoba) síce povie niečo zaujímavé, niečo morálne, niečo čo dobre padne, filantropické dobro, ale nie je to Božie slovo. A také slovo nie je schopné formovať Boží ľud. Len Božie slovo ohlasované s touto úprimnou priamosťou, s touto odvahou, je schopné formovať Boží ľud.“

V desiatej kapitole Lukášovho evanjelia nachádzame ďalšie dve dôležité charakteristiky „posla“ Božieho slova. Je to evanjelium „trošku zvláštne“, poznamenal Svätý Otec, pretože je bohaté na prvky, ktoré sa týkajú ohlasovania. „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu!“ (Lk 10, 2) - zopakoval pápež František, a tak po odvahe misionári ďalej potrebujú „modlitbu“. Svätý Otec pokračoval:

„Božie Slovo sa má ohlasovať len spolu s modlitbou. Vždy. Bez modlitby by si mohol urobiť peknú prednášku, naozaj peknú! Ale nie je to Božie slovo. Len z modliaceho sa srdca môže vyjsť Božie slovo. Modliaceho sa, aby Pán sprevádzal toto zasievanie Slova, aby Pán polieval semienko, aby Slovo klíčilo. Božie slovo sa musí ohlasovať s modlitbou: s modlitbou toho, kto Božie slovo ohlasuje.“

Evanjelium uvádza aj „tretiu zaujímavú charakteristiku“, nadviazal ďalej pápež František. Pán posiela učeníkov „ako baránkov medzi vlkov“:

„Skutočný kazateľ je ten, ktorý vie, že je slabý, ktorí vie, že sa nemôže ochrániť sám. ‚Choď ako baránok medzi vlkov‘ – ‚Ale, Pane, aby ma zožrali?‘ – ‚Choď! Toto je tá cesta‘. Myslím, že je to Chryzostom (sv. Ján Zlatoústy), ktorý sa nad tým hlboko zamýšľa, keď hovorí: ‚Ak ty nejdeš ako baránok, ale ideš ako vlk medzi vlkov, Pán ťa neochráni: ochráň sa sám‘. Ak sa kazateľ považuje za veľmi inteligentného alebo ak sa ten, kto má zodpovednosť za ohlasovanie Božieho slova chce robiť chytrým: ‚Nuž čože, s týmito ľuďmi si ja poradím!‘, takto to s ním dopadne zle. Alebo sa bude zjednávať, popúšťať z Božieho slova pre mocných a pyšných.“

Na zdôraznenie pokory veľkých heraldov, poslov, pápež František spomenul príbeh o istom kňazovi, „ktorý sa hrdil, že dobre káže Božie slovo, a cítil sa ako nejaký ‚vlk‘“. Po jednej peknej kázni „išiel spovedať a prišla veľká ryba, veľký hriešnik a plakal ... chcel poprosiť o odpustenie“. A „tento spovedník“, pokračoval pápež František „sa začal nafukovať od márnomyseľnosti“ a zvedavosť ho priviedla k otázke, ktoré slovo s kázne sa dotklo tohto hriešnika „až tak, že ho priviedlo k pokániu“. „Bolo to vtedy,“ odvetil kajúcnik, „keď ste povedali: prejdeme k ďalšej téme“. „Neviem či je to pravda“ povedal pápež František, ale bezpečne je pravda, že „skončíme zle“, ak ohlasujeme Božie slovo „cítiac sa sebaisto, a nie tak ako baránok“, ktorého ochráni Pán.

Takto teda vyzerá misionárskosť Cirkvi a veľkých poslov, „ktorí zasievali a pomáhali rásť cirkvám vo svete, boli mužmi odvahy, modlitby a pokory“ - zdôraznil na záver pápež František. A vyslovil prosbu, nech nám svätí Cyril a Metod pomáhajú „ohlasovať Božie slovo“ podľa tých kritérií, aké mali oni sami. -ab, jb-

Je pekné vedieť, že Pán sa ujíma našich slabostí, s trpezlivosťou nás opäť stavia na nohy a dáva nám silu znova začínať. (Tvít pápeža Františka, 14. februára 2017) -ab

Vatikán/Rusko 14. februára – Od historického stretnutia medzi pápežom Františkom a moskovským patriarchom Kirillom na Kube uplynul rok. Dňa 12. februára 2016 sa obaja stretli na letisku v Havane a po bratskom objatí a priateľskom rozhovore podpísali spoločnú deklaráciu.

„Na záver stretnutia Svätý Otec vyhlásil: ,Navrhli sme sériu iniciatív, ktoré verím, že zavážia a podarí sa ich uskutočniť’. Ako to platí pre každú historickú udalosť, je nepochybne potrebný čas, aby stretnutie v Havane a spoločné vyhlásenie priniesli svoje ovocie.“ To sú slová predsedu Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov kardinála Kurta Kocha, ktoré za účasti pravoslávneho metropolitu Hilariona pri tejto príležitosti predniesol na pôde univerzity vo švajčiarskom Fribourgu.

Kardinál Koch sa vo svojom príspevku pri príležitosti prvého výročia stretnutia pápeža Františka a moskovského patriarchu Kirilla na Kube zmienil o troch možných smeroch, ktorými by mali katolíci a pravoslávni uberať, vychádzajúc pritom zo spoločnej deklarácie. Sú nimi ekumenizmus svätých, kultúrny ekumenizmus a ekumenizmus spoločného pôsobenia a činnosti.

Prvým z nich, ekumenizmus svätých, má predovšetkým duchovný rozmer a je základom každého ekumenizmu. V Havane, zaspomínal si kardinál Koch, „pápež František daroval patriarchovi relikvie sv. Cyrila, jeho nebeského patróna, zatiaľ čo patriarcha mu daroval ikonu Matky Božej z Kazane, ktorá pripomínala tú, čo podaroval patriarchovi Alexejovi II. pápež Ján Pavol II. v roku 2004“.

„Patriarcha Kirill poslal 15. septembra Svätému Otcovi skrze metropolitu Hilariona relikvie sv. Serafima Sarovského, jedného z najznámejších ruských svätcov na Západe. Na druhej strane, Svätý Otec daroval 22. novembra patriarchovi, mojím prostredníctvom,“ píše kardinál Koch, „relikvie sv. Františka, jeho patróna, jedného zo západných svätcov, ktorý bol sv. Serafimovi najbližší pre svoje prežívanie veľkonočnej radosti a svoju túžbu po mieri pre celé stvorenstvo. Pápež František napísal do pozdravu patriarchovi: ,Kiež by títo dvaja výnimoční Kristovi svedkovia, už zjednotení v nebi, orodovali za nás, aby sme pracovali spoločne stále užším spôsobom v prospech plnej jednoty, za ktorú sa Ježiš Kristus modlil’“.

Druhú oblasť, pokračoval ďalej predseda Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov, možno nazvať kultúrny ekumenizmus. Podľa slov kardinála Kocha je nevyhnutné „poznať kultúru druhých, aby sme lepšie pochopili spôsob, akým vnímajú evanjelium“. Tomu tiež napomáhajú „študijné návštevy“ medzi mladými katolíckymi a pravoslávnymi kňazmi v Ríme a v Moskve. „Takto od 14. do 21. mája 2016 na pozvanie Pápežskej rady prišla do Ríma delegácia desiatich mladých pravoslávnych kňazov z Moskovského patriarchátu, učiteľov rôznych vysokých škôl Ruskej pravoslávnej cirkvi“. O tri mesiace neskôr zase skupina desiatich mladých katolíckych kňazov, študentov z rôznych pápežských rímskych univerzít, prijala pozvanie do Moskvy a Petrohradu.   

Posledným tretím bodom je ekumenizmus spoločného pôsobenia, o ktorom sa píše aj v spoločnej deklarácii, ktorú pred rokom podpísal pápež František a moskovský patriarcha Kirill. Ide o praktický ekumenizmus, dodal na záver svojho príspevku kardinál Koch, „čo sa týka otázky kresťanov na Blízkom východe, náboženskej slobody, solidarity s chudobnými, rodiny a mladých“. -ej-

Vatikán 14. februára – Kto zabíja kresťanov? Prečo je dnes kresťanstvo náboženstvom, ktoré je najviac nenávidené na celej planéte? To sú niektoré otázky, ktoré si vo svojej novej knihe s názvom „Prenasledovaní“ kladie taliansky investigatívny novinár Nello Scavo. Publikácia, ktorá vyšla v nakladateľstve Piemme, prináša prieskum redaktora denníka L´Avvenire o miestach, kde sú kresťania obeťami prenasledovania a ponižovania každého druhu. Ide o strašnú realitu, často ignorovanú veľkými médiami napriek tomu, že z násilností spáchaných proti nejakému náboženstvu je 75% práve proti kresťanom. Viac už o knihe samotný autor Nello Scavo:  

„Existujú krajiny, kde nemajú kresťania dovolené študovať, v iných zase majú veľmi podradné pracovné podmienky. Potom tu máme nedávne udalosti; myslím najmä na situáciu v Sýrii, kde desaťtisíce kresťanov doslova otročia v pracovných táboroch v Turecku. Stretol som tiež malé deti od osem do dvanásť rokov, ktoré robia otrockú prácu v niektorých tureckých krajčírskych dielňach, kde paradoxne vyrábajú  maskovacie kombinézy pre vojakov z ISIS, ktorí sú zodpovední za postupné zmiznutie kresťanov z tých území“. 

Kniha talianskeho novinára Nella Scava je unikátna najmä v tom, že má široký záber a prináša prípady prenasledovania a vykorisťovania kresťanov počnúc Blízkym východom až po Latinskú Ameriku.

„Áno, dokonca aj v Európe! Treba povedať jednu vec: niekedy sú kresťania používaní ako trofej vo vojne medzi islamistickými skupinami. Existuje niekoľko situácií, v ktorých šiítske a sunnitské frakcie súperia o priestor moci a spôsob, akým dokážu, že sú silnejší, je zabíjanie kresťanov. Teda ,čím viac kresťanov zabiješ, tým viac dokážeš, že si silnejší’. To je len jeden príklad. Iný príklad je v Európe. Sledoval som stovky kilometrov dlhú cestu niektorých skupín sýrskych kresťanov, ktorí sa snažili cez Balkán dostať do Európy, aby sa pokúsili vybudovať lepší život, aby prežili, zatiaľ čo pokračujú boje v Sýrii. Títo kresťania boli neprestajne odmietaní; myslím na kresťanské krajiny, akou je Maďarsko, kde postavili múr. Títo ľudia si nevedeli vysvetliť, ako je možné, že kresťanské krajiny odmietali iných kresťanov pochádzajúcich z oblastí vojny“.   

Kniha „Prenasledovaní“ vznikla v priebehu troch rokov, počas ktorých taliansky investigatívny novinár cestoval z Ázie do Afriky, až po Južnú Ameriku, pričom pozbieral desivé svedectvá o prenasledovaní kresťanov. Medzi nimi sú aj deti a ženy. Ďalej už Nello Scavo: 

„To, čo sa deje na Blízkom východe je skutočne neuveriteľné. Pozbierané svedectvá vyrážajú dych. Treba povedať, že v istej časti moslimskej kultúry tých islamizovaných krajín existuje úplne pohŕdanie osobou ženy. Kresťanské ženy nemajú v tomto zmysle žiadne právo na normálny život. Dokonca som našiel dokumenty o niektorých moslimských súdoch, ktoré nariadili zotročenie kresťanských žien. Došlo to až do takého bodu, že jeden mudžáhid (moslim angažovaný a bojujúci v džiháde, pozn. red.) sa ,zamiloval’ do vydatej kresťanskej ženy. Zabil jej manžela pod zámienkou boja vo vojne a hneď na to sa zmocnil ženy takmer ako by bola vojnová trofej a prirodzene potom, čo ju zneužil, ju dal na predaj na trh otrokov, ktorý sa koná každý týždeň“.

Prenasledovanie dnešných kresťanov mnohokrát odsúdil aj pápež František. Podľa jeho slov sa deje „za hanebného mlčania mnohých“. Kniha Nella Scava odkrýva závoj nielen o krutom prenasledovaní kresťanov, ale tiež približuje hrdinské svedectvo mnohých novodobých mučeníkov:

„Dúfam, že budem schopný tiež priniesť príbehy o nádeji, lebo v rámci týchto príbehov sú aj reportáže, správy o množstve kresťanov, ktorí napríklad našli u mnohých moslimov pomoc pri úteku alebo pri ukrývaní sa vo vojnových oblastiach, alebo o tých kresťanoch, ktorí odmietli akceptovať logiku konfrontácie a ktorí sa napriek všetkému snažia vydať svedectvo o kresťanstve, ktoré je radikálne spojené s Evanjeliom. Všade tam, kde sú snahy o vypudenie kresťanských komunít, tieto sa znovu rozrastú a stávajú sa silnejšími než predtým“. -ej-

Utorkové vysielanie vo zvukovej podobe: