Vatikán 21. februára – Migračné pohyby charakterizujúce začiatok tretieho tisícročia sú výzvou konať, čo znamená „prijať, chrániť, rozvíjať a integrovať“, povedal pápež František pri dnešnom stretnutí s účastníkmi Medzinárodného fóra o migrácii a mieri, ktoré sa koná na pôde talianskeho parlamentu v Ríme. Ako zdôraznil, aplikovať tieto štyri slovesá „v prvej osobe singuláru i v prvej osobe plurálu“ dnes predstavuje „povinnosť voči bratom a sestrám, ktorí sú z rozličných dôvodov prinútení zanechať zem svojho pôvodu“. Podotkol, že tu ide o  „povinnosť spravodlivosti, civilizovanosti a solidarity.“

Podujatie s ústrednou témou  „Integrácia a rozvoj: od reakcie k akcii“ zorganizovalo v dňoch 21. - 22. februára Dikastérium Svätej stolice pre integrálny ľudský rozvoj spolu so Scalabriniánskou medzinárodnou sieťou pre migráciu a Nadáciou Konrada Adenauera. Jeho 250 účastníkom pri dnešnej audiencii v Klementínskej sále Apoštolského paláca pápež František spomenul aj skutočnosť, že práve potreba spájať integráciu s rozvojom patrila k dôvodom na vytvorenie nového dikastéria, ktorého jedna sekcia sa zaoberá špeciálne tým, čo sa týka migrantov, utečencov a obetí obchodovania s ľuďmi.

V ústrednej časti svojho príhovoru Svätý Otec podrobnejšie predstavil spomenuté štyri rozmery aktívnej odpovede na migráciu:

„Prijať. «Je tu sklon k odmietaniu, ktorý je nám všetkým spoločný a zvádza nás k tomu, aby sme nehľadeli na blížneho ako na brata, ktorého máme prijať, ale aby sme ho ponechali mimo nášho osobného životného horizontu a vnímali ho skôr ako konkurenta, alebo ako poddaného, aby sme ho mohli ovládať» (Príhovor pápeža Františka diplomatickému zboru akreditovanému pri Svätej stolici, 12. januára 2015).

Tvárou tvár tomuto sklonu k odmietaniu, ktorý v konečnom dôsledku korení v egoizme a znásobuje sa politickými demagógiami, je potrebná zmena postoja, aby sme prekonali ľahostajnosť a namiesto strachu dali prednosť nezištnému postoju prijatia voči tým, ktorí klopú na naše brány.

Tým, ktorí utekajú pred hroznými vojnami a  prenasledovaniami, často uväznení v pazúroch bezohľadných zločineckých organizácií, treba otvoriť prístupné a bezpečné humanitárne cesty. Zodpovedné a dôstojné prijatie týchto našich bratov a sestier sa začína ich prvým umiestnením v primeraných a vhodných priestoroch.

Veľké hromadné sústreďovanie žiadateľov o azyl a utečencov neprinieslo pozitívne výsledky, vytvárajúc skôr nové situácie zraniteľnosti a utrpenia. Zdá sa, že programy rozptýleného prijatia, ktoré už prebiehajú na rôznych miestach, naopak uľahčujú osobné stretnutie, umožňujú lepšiu kvalitu služieb a ponúkajú väčšie záruky úspechu.

Chrániť. Môj predchodca pápež Benedikt  zdôraznil, že zažívanie migrácie robí často ľudí náchylnejšími na vykorisťovanie, zneužitie a násilie (Posolstvo pápeža Benedikta XVI. k 92. svetovému dňu migrantov a utečencov, 2005). Hovoríme o miliónoch mužov a žien migrujúcich za prácou - a medzi nimi osobitne o tých, čo sú v iregulárnej situácii -, o utečencoch a žiadateľoch o azyl, o obetiach obchodovania s ľuďmi. Ochrana ich neodňateľných práv, záruka základných slobôd a rešpektovanie ich dôstojnosti sú povinnosťami, od ktorých nemôže byť nikto oslobodený.

Chrániť týchto bratov a sestry je morálnym imperatívom, ktorý sa má premietnuť do zavedenia medzinárodných a národných právnych nástrojov, jasných a priliehavých; do robenia spravodlivých a prezieravých politických rozhodnutí; do uprednostňovania konštruktívnych procesov, ktoré sú azda pomalšie, pred chvíľkovými riešeniami; do realizovania dobre načasovaných humanizačných programov v boji proti „obchodníkom s ľudským telom“, ktorí ťažia z nešťastia druhých; do koordinovania úsilia všetkých aktérov, medzi ktorými – a toho si môžete byť istí – bude vždy Cirkev.

Rozvíjať. Chrániť nestačí, je potrebné podporovať integrálny ľudský rozvoj migrantov, vysídlencov a utečencov, ktorý sa «uskutočňuje dbaním o neporovnateľné dobrá spravodlivosti, pokoja a ochrany stvorenstva» (Motu proprio Humanam progressionem, 17. aug. 2016). Rozvoj je podľa sociálnej náuky Cirkvi nepopierateľným právom každej ľudskej bytosti.  (...)

Ľudský rozvoj migrantov a ich rodín sa začína v komunitách ich pôvodu, tam, kde musí byť zaručené spolu s právom môcť emigrovať aj právo nemusieť emigrovať, to znamená právo mať vo vlasti podmienky, ktoré umožnia dôstojnú životnú realizáciu. Za týmto účelom treba povzbudzovať úsilie vedúce k napĺňaniu programov medzinárodnej spolupráce nezaťažených postrannými záujmami a nadnárodný (transnacionálny) rozvoj, v ktorom sú migranti zaangažovaní ako protagonisti.

Integrovať. Integrácia, ktorá nie je asimilovaním ani pridružením je obojsmerný proces, ktorý sa v zásade zakladá na vzájomnom uznaní kultúrneho bohatstva druhého: nie je to prevalcovanie jednej kultúry inou a ani nie ich vzájomná izolácia s rizikom neslávneho vytvárania get (getizácie).

Pokiaľ ide o toho, kto prichádza, žiada sa, aby sa neuzatváral pred kultúrou a tradíciami hostiteľskej krajiny, rešpektoval predovšetkým jej zákony. Nemožno v žiadnom prípade zanedbať rodinný rozmer procesu integrácie: preto cítim povinnosť nástojiť na nevyhnutnosti, viac ráz zdôrazňovanej Magistériom (Ján Pavol II.: Posolstvo na Svetový deň migrantov, 1986), takej politiky, ktorá umožňuje a uprednostňuje sceľovanie rodín.

Pokiaľ ide o špecifické domorodé populácie, týmto je potrebné pomáhať, primerane ich scitlivovať a pozitívne ich podrobovať integračným procesom, nie vždy jednoduchým a bezprostredným, ale vždy zásadne dôležitým a neodmysliteľnými pre budúcnosť. Za týmto účelom sa žiadajú aj špecifické programy, ktoré by umožnili kľúčové stretnutie s tými druhými.

Pre kresťanské spoločenstvo je pokojná integrácia osôb rozličných kultúr navyše určitým spôsobom odzrkadlením jej katolicity, keďže jednota, ktorá nepotiera etnické a kultúrne rozdiely predstavuje jeden z rozmerov Cirkvi, ktorá je v Duchu Turíc otvorená všetkým a túži objať všetkých.

Som presvedčený, že aplikovať tieto štyri slovesá v prvej osobe singuláru i v prvej osobe plurálu predstavuje dnes povinnosť voči bratom a sestrám, ktorí sú z rozličných dôvodov prinútení zanechať zem svojho pôvodu: povinnosť spravodlivosti, civilizovanosti a solidarity.“

Pápež František ďalej vysvetlil význam spomenutých požiadaviek spravodlivosti, civilizovanosti a solidarity. Pokiaľ ide o spravodlivosť upozornil, že „nie sú viac udržateľné neprijateľné ekonomické nerovnosti, ktoré bránia uviesť do praxe princíp všeobecného určenia dobier zeme“. Svätý Otec ďalej povedal:

„Nastoliť spravodlivosť znamená aj zmieriť históriu s globalizovanou prítomnosťou, bez ďalšieho predlžovania logiky vykorisťovania osôb a území, ktoré korešpondujú s najcynickejším používaním trhu pre zvyšovanie blahobytu niekoľkých. Ako povedal pápež Benedikt, proces dekolonizácie bol spomalený «jednak z dôvodu nových foriem kolonializmu a závislosti od starých i nových hegemónnych krajín, ako aj pre závažné vnútorné nezodpovednosti samotných krajín, ktoré dosiahli nezávislosť» (Benedikt XVI.: Enc. Caritas in veritate, 33). Toto všetko je treba napraviť.“

Povinnosť plynúca z civilizovanosti sa podľa slov Svätého Otca zakladá najmä na ústrednom postavení ľudskej osoby a na ľudských právach zachytených jednak vo Všeobecnej deklarácii ako aj v početných medzinárodných dohodách. V tejto súvislosti upozornil, že „nemožno dopustiť, aby nepodstatné a prídavné podmienky, ako aj samo osebe nevyhnutné splnenie byrokratických a administratívnych požiadaviek  zatienili základnú dôstojnosť“ ľudskej osoby.

Napokon pápež pripomenul povinnosť solidarity s poukazom na posvätnú hodnotu pohostinnosti. V tejto súvislosti zdôraznil „nevyhnutnú potrebu zmeny postoja k migrantom a utečencom zo strany všetkých; prechod od obranného postoja a strachu, nezáujmu a marginalizácie – ktoré koniec koncov zodpovedajú «kultúre skartovania» – k postoju, ktorý bude mať za svoj základ «kultúru stretnutia», ktorá jediná je schopná vytvoriť spravodlivejší a bratskejší svet, lepší svet“ (Posolstvo na 100. svetový deň migrantov).

V závere svojho príhovoru účastníkom Medzinárodného fóra o migrácii a mieri Svätý Otec pripomenul, že medzi migrantmi je osobitne zraniteľná skupina, ktorou sú deti a mladiství.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb,ej-

Vatikán 21. februára – Nech nám Pán dá milosť „svätej hanby“, aby sme tak odolali pokušeniu ctižiadosti, ktoré postihuje všetkých, aj kresťanov. Tak znela jedna z hlavných myšlienok dnešnej rannej homílie pápeža Františka pri omši v Dome sv. Marty. Svätý Otec veriacim pripomenul Ježišovo pozvanie vložiť sa do služby všetkých.

„Všetci sme pokúšaní,“ poznamenal na úvod svojej kázne Petrov nástupca, pričom sa nechal inšpirovať dnešným prvým čítaním z knihy Sirachovho syna (Sir 2,1-13), ktoré pripomína, že ten, kto chce slúžiť Pánovi, musí sa pripraviť na zdolávanie pokušení. Pokúšaný bol aj samotný Ježiš: najskôr na púšti a potom aj pri Petrovej reakcii, keď učeníkom oznámil, že bude umučený a zabitý.

Dnešná pasáž Evanjelia podľa Marka (Mk 9,30-37) poukazuje aj na iné pokušenie. Hovorí o tom, ako sa učeníci hádali, kto z nich je väčší. Ježiš im však povedal: «Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých»:

„Boli to ľudia dobrí, chceli nasledovať Pána, slúžiť Pánovi. Nevedeli však, že cesta služby Pánovi nie je taká jednoduchá, nie je to ako sa niekam zapísať, vstúpiť do charitatívneho združenia, robiť dobročinnosť: nie, je to niečo iné. Mali z toho strach. A potom je tu pokušenie sveta: od prvého momentu ako je Cirkev Cirkvou sa toto dialo, deje sa a bude sa diať. Pomyslime len na boje vo farnostiach: ,Ja chcem byť predsedom tohto spolku, vyšvihnúť sa trochu’, ,Kto je tu väčší? Kto je najväčší v tejto farnosti? Ja som dôležitejší ako ten a ten, lebo on porobil to a to...’ A je to tu, reťaz hriechov“. 

Pokušenie nás teda vedie k ohováraniu druhého v snahe dostať sa nad neho, skonštatoval pápež František a ponúkol aj ďalšie príklady zo života na pochopenie tohto pokušenia: 

„Niekedy to hovoríme zahanbujúco my kňazi medzi sebou: ,Ja by som chcel tamtú farnosť...’ - ,Ale veď Pán je tu...’ - ,Ale ja by som chcel tamtú...’ To isté: nie Pánova cesta, ale tá cesta márnosti, svetskosti. Aj medzi nami biskupmi sa to deje rovnako: svetskosť dolieha ako pokušenie. Toľkokrát [počujeme]: ,Ja som v tejto diecéze, ale sledujem tamtú, čo je dôležitejšia a rozhýbem sa tým smerom... a tak využijem tento vplyv, potom tamten, potlačím, potisnem vec, aby som sa tam dostal...’ -  ,Ale veď Pán je tu!’“.

Túžba po tom, aby sme boli dôležitejší a väčší než druhí nás vedie na cestu svetskosti. Pápež František preto na záver svojej homílie vyzval veriacich, aby vždy prosili Pána o milosť „zahanbiť sa, keď sa ocitneme v takýchto situáciách“. Ježiš totiž obracia túto logiku naruby. Sediac medzi učeníkmi, pripomína im, že ten, „kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých“. A berie dieťa a stavia ho doprostred.

Svätý Otec preto pozval prítomných, aby sa modlili za Cirkev, „za nás všetkých“, aby nás Pán ochránil „pred ambíciami, pred svetskosťou spočívajúcou v cítení sa väčšími nad druhých“:

„Nech nám Pán dá milosť zahanbenia, tej svätej hanby, keď sa nachádzame v takej situácii, v takom pokušení. Aby sme sa zahanbili: ,To ja som schopný takto uvažovať? Keď vidím svojho Pána na kríži, ja ho chcem využiť na to, aby som sa vyšvihol?’ Nech nám dá milosť jednoduchosti dieťaťa: pochopiť, že je tu jedine cesta služby... A azda, predstavujem si poslednú otázku: ,Pane, slúžil som ti celý život. Bol som celý život posledný. A teraz čo?’ - Čo nám hovorí Pán? ,Povedz o sebe samom: ,Som neužitočný sluha’“. -ej-   

Boh vie lepšie než my, čo potrebujeme; musíme mu dôverovať, lebo jeho cesty sú veľmi odlišné od našich. (Tvít pápeža Františka, 21. februára 2017) -ej-

Vatikán/Slovensko 21. februára – Na riadnom zasadnutí komisie kardinálov a biskupov na Kongregácii pre kauzy svätých dňa 21. februára vo Vatikáne bola prerokovaná kauza o mučeníctve slovenského saleziána Titusa Zemana. Podľa informácie z ústredia saleziánov komisie vyjadrili svoju pozitívnu mienku o mučeníctve Božieho služobníka, čím sa tento proces dostal ku svojmu zavŕšeniu. Posledný krok urobí pápež František, keď mu budú predložené všetky materiály kauzy a on rozhodne o blahorečení slovenského saleziána.

„Tento veľmi dôležitý moment pre našu saleziánsku rehoľu a pre celú Cirkev nám pripomína veľkú hodnotu života prežitého radikálne. Prijímame naozaj s radosťou tento dar a chceme viac poznávať Titusovo svedectvo, vzývať ho o príhovor a nasledovať jeho apoštolské zanietenie,“ povedal ku udalosti generálny postulátor Saleziánov don Bosca v Ríme don Pierluigi Cameroni.

Zasadnutie komisie kardinálov a biskupov vo Vatikáne sa konalo práve v čase, keď v dňoch 20. - 22. februára pripadá 65 rokov od monsterprocesu komunistického režimu proti Titusovi Zemanovi a 19 spoločníkom. Saleziáni don Bosca, Ústav pamäti národa a Konfederácia politických väzňov Slovenska si tento monsterproces pripomínajú v stredu 22. februára o 15.30, spomienkovým podujatím pred budovou Krajského súdu v Bratislave a následne v stredisku saleziánov na Miletičovej ulici.

Salezián kňaz Titus Zeman sa narodil v Bratislave-Vajnoroch 4. januára 1915. Ako 25-ročný sa stal saleziánskym kňazom a pôsobil ako kaplán, školský radca a profesor chémie. Po tom, ako komunistický režim 13. apríla 1950 zrušil mužské kláštory, Titus Zeman zorganizoval a viedol tri ilegálne prechody do Talianska. Pri nich sprevádzal najmä mladých saleziánov bohoslovcov, aby tam mohli doštudovať a stať sa kňazmi.

Tretí prechod 9. apríla 1951 sa pre rozvodnenú rieku Moravu nevydaril. Titus Zeman aj ďalší účastníci výpravy boli zatknutí a následne vypočúvaní. Titus bol pri výsluchoch kruto mučený a napokon odsúdený na 25 rokov väzenia. Po 13 rokoch väzenia ho roku 1964 podmienečne prepustili. O päť rokov na následky mučenia a väznenia zomrel v Bratislave, 8. januára 1969.

Už pri jeho pohrebe sa hovorilo o ňom ako o mučeníkovi. Jeho život a mučeníctvo bolo preskúmané počas diecéznej fázy procesu jeho blahorečenia v Bratislave v rokoch 2010 až 2012, následne všetky materiály putovali do Vatikánu, kde sa teraz ukončila aj rímska fáza procesu blahorečenia.

(Zdroj: Rastislav Hamráček SDB, hovorca saleziánov) -jb-

Utorkové vysielanie vo zvukovej podobe: