Slovenská rodina Vatikánskeho rozhlasu

25/02/2017

Aktuálne správy z Vatikánu

Rubrika

Dnešné vysielanie

Aktuálne správy z Vatikánu



Svätý Otec povzbudil farárov k horlivému sprevádzaniu snúbencov i manželov

◊  

Vatikán 25. februára – Svätý Otec František povzbudil správcov farností k horlivému sprevádzaniu snúbencov i manželov. Urobil tak pri dnešnom stretnutí s účastníkmi formačného kurzu Rímskej roty pre farárov, zameraného na proces skúmania platnosti sviatostného manželstva a súvisiace pastoračné a právne otázky. Ako ľudí, ktorí najlepšie a v priamom kontakte poznajú situáciu rodín v celej jej zložitosti ich povzbudil byť pre každý pár horlivými sprievodcami. Majú tak robiť vydávaním svedectva viery a aktívnou podporou.

„Predovšetkým dbajte, aby ste dosvedčovali milosť sviatosti manželstva a prvoradé dobro rodiny, životne dôležitej bunky spoločnosti, prostredníctvom ohlasovania, že manželstvo medzi mužom a ženou je znakom manželskej jednoty medzi Kristom a Cirkvou.“

Toto svedectvo má byť podľa slov Svätého Otca súčasťou prípravy snúbencov na manželstvo i sprevádzania mladých párov. V príhovore farárom to ďalej zdôraznil týmito slovami:

„Manželstvo je totiž obrazom Boha, stvoreným pre nás ním samým, ktorý je dokonalým spoločenstvom troch Osôb, Otca, Syna a Ducha Svätého. Láska trojjediného Boha a láska medzi Kristom a jeho nevestou Cirkvou nech sú stredom manželskej katechézy a evanjelizácie: cez osobné a komunitné stretnutia, plánovité či spontánne, neúnavne ukazujte všetkým, osobitne manželom, toto „veľké tajomstvo“ (porov. Ef 5,32).“  

Pápež František farárom pripomenul, aby „popri vydávaní tohto svedectva boli vo svojej starostlivosti aj oporou pre tých, ktorí si uvedomili, že ich zväzok nie je pravým sviatostným manželstvom a chcú sa dostať z tejto situácie“. Súčasne s tým majú byť ako farári „skutočne evanjeliovým spôsobom blížnymi ... aj tým mladým, ktorí dávajú prednosť spolužitiu bez toho, aby sa zosobášili. Títo na rovine duchovnej a morálnej patria medzi chudobných a maličkých, voči ktorým Cirkev, v šľapajach svojho Majstra a Pána, chce byť matkou, ktorá ich neopúšťa, ale sa k nim približuje a ujíma sa ich.“

Napokon pripomenul svoje nedávne odporúčanie, ktoré vyjadril v príhovore členom tribunálu Rímskej roty pri stretnutí s nimi  21. januára 2017, aby sa uviedol do praxe „opravdivý katechumenát budúcich manželov, ktorý bude zahŕňať všetky etapy sviatostnej cesty: čas prípravy na manželstvo, čas jeho slávenia i čas bezprostredne nasledujúcich rokov“.

„Takýto katechumenát sa v prvom rade zveruje vám farárom, nevyhnutným spolupracovníkom biskupov. Povzbudzujem vás k jeho realizácii napriek ťažkostiam, s ktorými sa môžete stretať. Myslím si, že najväčšou ťažkosťou môže byť predstava o manželstve alebo jeho prežívanie ako istej spoločenskej záležitosti – „musíme absolvovať túto spoločenskú záležitosť“ – a nie ako pravej sviatosti, ktorá si vyžaduje dlhú prípravu. Dlhú.“ - zopakoval Svätý Otec. -jb-

inizio pagina

Pápež František na stretnutí vedcov: Pitná a bezpečná voda je základné ľudské právo

◊  

Vatikán 25. februára – „Každý človek má právo na pitnú a bezpečnú vodu. Je to základné ľudské právo.“ Týmito slovami sa v piatok 24. februára prihovoril pápež František členom Pápežskej akadémie vied, ktorí sa zišli v Ríme na seminári o ľudskom práve na vodu. Podľa slov Svätého Otca ide o podstatnú a naliehavú otázku.

„Je bolestné vidieť ako v legislatíve nejakej krajiny alebo skupiny krajín sa voda nepovažuje za ľudské právo... Je to problém, ktorý sa týka všetkých a spôsobuje, že náš spoločný dom trpí toľkou biedou. Volá po účinných riešeniach, skutočne schopných prekonať egoistické postoje, ktoré zabraňujú realizácii tohto vitálneho práva pre všetkých ľudí.“

Naše právo na vodu však úzko súvisí aj s povinnosťou, ktorú máme voči vode, vysvetlil pápež František. Je preto potrebné „konať konkrétnou formou, aby sa zabezpečil politický a právny záväzok voči vode“. Píše sa o tom aj v rezolúcii OSN z roku 2010 o ľudskom práve na prístup k čistej vode a na zdravé prostredie.

„Právo na vodu je determinujúce na prežitie ľudí (porov. Encyklika Laudato si’, 30) a rozhoduje o budúcnosti ľudstva. Je tiež prioritné vychovávať nové generácie o vážnosti tejto skutočnosti. Formovanie svedomia je neľahká úloha; vyžaduje si presvedčenie a odhodlanie. A ja sa pýtam, či uprostred tejto tretej rozkúskovanej svetovej vojny, ktorú žijeme, nesmerujeme k veľkej svetovej vojne o vodu.“       

Svätý Otec ďalej poukázal na štatistický údaj, že každý deň tisíc detí zomrie na choroby, ktoré súvisia s vodou, a milióny ľudí požívajú kontaminovanú vodu. „Ak porušíme toto základné právo, ako budeme schopní starať sa a bojovať za ostatné [práva]?“ položil si otázku pápež a dodal:

„V tomto záväzku dať vodu na miesto, ktoré jej patrí, chýba kultúra starostlivosti (porov. ibid., 231). Zdá sa, že ide o niečo poetické a vskutku, stvorenie je «poiesis», tá kultúra starostlivosti, ktorá je kreatívna a tiež podporovania kultúry stretnutia, v ktorej sa v spoločnej veci spájajú všetky potrebné úsilia vedcov a podnikateľov, vlád a politikov.“  

Pápež František na záver svojho príhovoru povzbudil členov Pápežskej akadémie vied, aby pokračovali v práci, ktorá „je potrebná a prednostná, aby iní ľudia mohli žiť“. -ej-

inizio pagina

Pápež ocenil u komunity Capodarco aktívnu rolu hendikepovaných

◊  

Vatikán 25. februára – Pápež František dnes na súkromnej audiencii v mimoriadne srdečnej atmosfére prijal členov medzinárodnej komunity Capodarco, ktorá sa venuje ľuďom z fyzickým a mentálnym znevýhodnením. Pomoc poskytuje aj tým, ktorí sa nachádzajú v ťažkých životných situáciách a ich rodinám. Svätý Otec vo svojom príhovore poukázal na nevyhnutnosť začleniť týchto najmenších do života spoločnosti:  

„Aj človek s postihnutím a fyzickou, psychickou či morálnou slabosťou musí mať príležitosť zúčastňovať sa na živote spoločnosti a musí sa mu pomôcť využiť svoj potenciál v rôznych dimenziách. Jedine vtedy, ak budú uznané práva tých najslabších, môže spoločnosť povedať, že sa zakladá na práve a spravodlivosti. Spoločnosť, ktorá dáva priestor len ľuďom, ktorí sú plne funkční, vo všetkom samostatní a nezávislí by nebola spoločnosť hodná človeka. Diskriminácia na základe výkonu nie je o nič menej žalostná, než tá, ktorá sa zakladá na rase alebo majetku či náboženstve.“

Pápež zvlášť ocenil u komunity Capodarco jej cieľavedomý prístup podporovania aktívnej roly hendikepovaných:

 „Tento váš prístup k tým najslabším presahuje postoj založený na súcite a asistencii, a tak napomáha protagonizmu človeka s ťažkosťami v spoločenskom kontexte, ktorý nie je uzatvorený sám v sebe, ale je otvorený pre spoločnosť. Povzbudzujem vás na tejto ceste, ktorá vidí prvoradý význam v priamej osobnej aktivite samotných znevýhodnených.“

Svätý Otec František vo svojom príhovore komunite Capodarco tiež vyzdvihol „odvážnu pomoc rodín a dobrovoľníkov“. Pod vznik komunity, ktorá tento rok slávi 50. výročie, sa podpísali aj mnohé púte členov spoločenstva do Lúrd a talianskeho Loreta.

Vyše 2500 členov komunity Capodarco v Aule Pavla VI. sprevádzali jej zakladateľ don Franco Monterubbianesi a súčasný predseda don Vinizio Albanesi. Dnes je Capodarco prítomné so svojimi komunitami na 14 miestach v Taliansku, ďalej v Albánsku, Kamerune, Ekvádore a v Kosove. -ej-

inizio pagina

Pápež prijal medzinárodných dobrovoľníkov DCC z Francúzska

◊  

Vatikán 25. februára – Na púti v Ríme je v týchto dňoch skupina reprezentantov medzinárodnej katolíckej organizácie DCC (Délégation Catholique pour la Coopération) zameranej na dobrovoľníctvo. Organizácia založená Konferenciou biskupov Francúzska každoročne vysiela okolo 500 dobrovoľníkov do 50 krajín sveta. Jej členovia sa zaväzujú žiť solidaritu v duchu Ježišovho evanjelia a ich pôsobiskom sú najmä rozvojové krajiny na chudobnejšej južnej pologuli. Tento rok DCC slávi polstoročie svojej existencie.

„Slúžite autentickej spolupráci medzi miestnymi cirkvami a medzi národmi, bojujete proti biede a pracujete pre spravodlivejší a bratskejší svet“, s uznaním povedal pápež František pri dnešnom stretnutí s troma desiatkami pútnikov v Apoštolskom paláci. Pripomenul misionársku inšpiráciu francúzskych biskupov, ktorí v roku 1967 založili organizáciu DCC s cieľom napomôcť ľudskému rozvoju v duchu solidarity.

V tejto súvislosti Svätý Otec citoval bl. Pavla VI. z jeho encykliky Populorum progressio, že „ľudský rozvoj sa nezužuje čisto na ekonomický rast. Aby to bol ozajstný rozvoj, musí byť integrálny, čo znamená zameraný na rozvoj každého človeka a celého človeka“ (č. 14).

Pápež František vyzdvihol najmä zameranie DCC na solidaritu a vytváranie „kultúry milosrdenstva“: „Prostredníctvom vašich iniciatív, vašich projektov a vašich skutkov robíte viditeľnou «Cirkev chudobnú a pre chudobných», «Cirkev vychádzajúcu», aby bola blížnou ľuďom v situáciách utrpenia, neistoty, marginalizácie a vylúčenia.“

Rovnako pápež František ocenil aj dôraz na ochranu stvorenstva ako „nášho spoločného domu“, čo je jedným z rozmerov služby medzinárodnej katolíckej dobrovoľníckej organizácie DCC. -jb-   

inizio pagina

Rubrika



Zamyslenie pátra Milana Bubáka: Kráľovstvo na prvom mieste

◊  

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 8. nedeľu cez rok liturgického cyklu A (Mt 6,24-34): Kráľovstvo na prvom mieste 

Keď spomenieme meno kráľa Šalamúna, zaiste každý z nás si ho automaticky spojí s múdrosťou. Kráľ Šalamún bol tak múdry, že sa stal až príslovím. Keď vidíme múdreho človeka, povieme: „Je múdry ako Šalamún.“ Možno ale už menej vieme, že Šalamún mal slabosť na ženy, a že túto oblasť aj napriek svojej múdrosti nie celkom zvládal. Podľa sv. Písma mal 700 manželiek urodzeného pôvodu a 300 mileniek. Tieto všetky s ním bývali v kráľovskom paláci a teda musel ich živiť. Keď k nim pripočítame ešte úradníkov, ktorí sa starali o chod jeho kráľovstva a aj služobníctvo, ktoré zabezpečovalo prevádzku kráľovského paláca, nebolo ľahké pre toľkých ľudí zháňať potravu. Ak by sme mali pokušenie rátať, koľko všetci títo ľudia denne asi zjedli, ušetrime si prácu. Sv. Písmo nám to hovorí veľmi presne. Na začiatku 5. kapitoly Prvej Knihy Kráľov čítame:  „Šalamúnova denná spotreba potravín bola: tridsať kórov (6.300 litrov) jemnej múky a šesťdesiat kórov (12.600 litrov) hrubej múky, desať kusov kŕmneho hovädzieho dobytka a dvadsať kusov dobytka z pastvy, sto oviec, nepočítajúc jelene, gazely, antilopy a vykŕmené kukučky.“ (1Kr 5, 2-3). Toto všetko všetci títo ľudia zjedli – podľa sv. Písma na zlatých tanieroch – za jeden deň.

Šalamún bol teda najmúdrejším človekom, aký dovtedy na zemi žil. Vytvoril 3.000 prísloví, napísal 1.500 básní. Bol schopný prednášať o rastlinách od cédra, ktorý rástol v Libanone až po yzop, ktorý vyrastá z múra. Mohol rozprávať o zvieratách, o vtákoch, o plazoch i o rybách. Ľudia z celého sveta prichádzali za ním, aby obdivovali jeho ohromujúce vedomosti. Šalamún bol aj skvelým staviteľom. V Jeruzaleme vybudoval chrám tak krásny, že ľudia jeho doby ho považovali za div sveta. Bol aj človekom biznisu a v časti sveta, kde žil úplne ovládol obchodovanie so zbraňami. Bol tiež i vojenským veliteľom, ktorý so svojimi 1.400 vozmi a 12.000 koňmi nikdy neprehral žiadnu vojnu.

A predsa Ježiš nám tohto skvelého Šalamúna v dnešnom evanjeliu nekladie za vzor. Naopak, Ježiš hovorí, že Šalamún so všetkou touto svojou múdrosťou, mocou, pompou a slávou nebol ničím v porovnaní s jednoduchým vtákom vznášajúcim sa vysoko na oblohe a s krásou poľných ľalií či obyčajnej poľnej trávy. Vzorom sú nám nie Šalamún ale vtáci, poľné ľalie a poľná tráva. Šalamún, aj keď bol múdry a mocný, určite kvôli tomu, ako všetko to, čím sa obklopil a všetko to, čo má udrží a čím to nasýti musel prežiť nejednu bezsennú noc. Vtáci, poľné ľalie a poľná tráva, určite takéto bezsenné a úzkostné noci nemali. A preto my máme nasledovať a nie kráľa Šalamúna. Samozrejme, máme ich nasledovať nie tým, že by sme ako oni nepracovali a nepriadli. Ani nejedli, nepili a  neobliekali sa. Toto všetko je na rozdiel od nich, súčasťou nášho života a teda treba to mať. No náš pokoj, naša sila a náš úspech by nemali pochádzať zo žiadnej z týchto vecí. „Po tomto všetkom sa zháňajú pohania“, pripomína nám Ježiš. „Vy hľadajte najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a ostatné všetko dostanete navyše.“

Čo to presne znamená hľadať najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť? Skôr, ako si povieme, čo to znamená, povedzme si, čo to neznamená. Tieto slová Ježišove určite nie sú podkladom pre blud, ktorý sa dnes rýchlo šíri po svete hlavne v protestantských kruhoch (avšak nielen v nich). Je to tzv. evanjelium prosperity. Jeho kazatelia, vystupujúci hlavne ako mediálne hviezdy, tvrdia, že keď my budeme hľadať najprv Božie kráľovstvo, Boh sa skvelo postará o dokonalý komfort nášho života. Budeme bohatí, zdraví a úspešní. Toto je, samozrejme, nezmysel. Ježiš nikde svojím nasledovníkom nesľubuje, že keď ho budú nasledovať, že nebudú chorí, že budú úspešní a bohatí. Pravdou je, ako to poznáme zo životov mnohých Bohu oddaných ľudí skorej opak. Nasledovník Ježišov nenasleduje Ježiša preto, aby mu zabezpečil život dokonalej prosperity. Len si spomeňme, ako Ježiš reagoval, keď ho ľudia po zázračnom nasýtení zástupov chlebmi a rybami chceli urobiť svojím kráľom. (Jn 6, 14-16) Toto boli prví nasledovníci evanjelia prosperity. Ježiš však toto rázne odmietol a z ich prítomnosti odišiel.

Tak čo to potom presne znamená? Istý príbeh hovorí o jednom malom chlapcovi, ktorý sa nachádzal spolu s ďalšími cestujúcimi na lodi. Raz sa, ako obyčajne, so svojimi hračkami hral na palube lode, keď sa vtom strhla silná búrka. Vietor dul a loď sa zmietala zo strany na stranu. Ľudia v panike pobehovali po palube. Náš chlapček sa však hral, ako keby sa nič nestalo. „Ty sa nebojíš, chlapče?“, pýtajú sa ho. „Čoho sa mám báť?“ „No, že sa potopíme.“ „Ja sa nebojím“, odpovedá chlapec. „Môj otec je na tejto lodi kapitánom.“ A presne o tomto je, milí priatelia, hľadanie Božieho kráľovstva na prvom mieste. Je to budovanie si takého vzťahu s Bohom, ktorého výsledkom bude totálna dôvera. Prejavom skutočnej dôvery v Boha je život bez úzkosti a jej ovocím pokoj srdca a pokoj duše. Nie nadarmo Ježiš dnes spája hľadanie, ale hlavne nájdenie Božieho kráľovstva so slobodou od ustarostenosti, alebo presnejšie od úzkosti a nepokoja. Ustarostenosť je tam, kde niet dôvera v Boha, ktorý loď nášho života riadi. A povedzme si úprimne, nie je málo ľudí, ktorí žijú bez úzkosti a to dokonca ani medzi nami veriacimi. Treba preto všetko odovzdať do Božích rúk a nechať jeho nech sa o náš život postará on.

To samozrejme neznamená, že nemáme robiť nič, iba sa pasívne prizerať s tým, že Boh sa postará. Istý rabín raz povedal: Sú dve veci, pre ktoré by si nemal byť ustarostený. Po prvé, veci, ktoré sa dajú zmeniť a, po druhé, veci, ktoré sa zmeniť nedajú. Na tie prvé, ktoré sa zmeniť dajú, ustarostenosť nepotrebuješ. Pusti sa do nich okamžite a zmeň ich. Tým druhým, ktoré sa zmeniť nedajú, ustarostenosť nepomôže. Ustarostenosť ti situáciu iba ešte viac skomplikuje. Jediné, čo pri veciach, ktoré sa nedajú zmeniť funguje, je – ak si už vyskúšal naozaj všetko – odovzdať ich Bohu. Veď je predsa kapitán, loďku snáď nenechá potopiť. Mnohí bojujeme s nevyliečiteľnou chorobu, iní majú ťažké existenčné problémy, ďalší postrácali takmer všetkých svojich blízkych. Trápi nás to, a s obavou hľadíme na budúcnosť. A sme možno z toho všetkého v depresii. Ježiš nám však hovorí: „Dôveruj!“ A budeš mať to, čo hovorí apoštol Pavol: „Lebo Božie kráľovstvo nie je jedlo a nápoj, ale spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom.“ (Rim 14, 17)

Presne toto, milí priatelia, znamená mať Božie kráľovstvo na prvom mieste. Želám vám požehnanú nedeľu. 

inizio pagina

Dnešné vysielanie



Vysielanie z 24. februára 2017

◊  

Piatkové vysielanie vo zvukovej podobe:  

inizio pagina

Vysielanie z 25. februára 2017

◊  

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: 

inizio pagina