Slovenská rodina Vatikánskeho rozhlasu

27/02/2017

Aktuálne správy z Vatikánu

Zo života Cirkvi vo svete

Dnešné vysielanie

Aktuálne správy z Vatikánu



Pápež František pri návšteve anglikánov prezradil úmysel navštíviť Južný Sudán

◊  

Vatikán 27. februára – Návšteva Svätého Otca Františka v anglikánskom kostole Všetkých svätých (All Saints) v centre Ríma, ktorá sa uskutočnila v nedeľu 26. februára vo večerných hodinách bola silným gestom pokračovania ekumenických vzťahov. Tie majú za sebou už 50-ročnú históriu. Počas návštevy pápež František okrem iného oznámil, že sa venuje predbežnému skúmaniu zamýšľanej apoštolskej cesty do Južného Sudánu.

Príležitosťou pre spoločnú modlitbu Svätého Otca s anglikánskou farnosťou bolo 200. výročie založenia anglikánskej komunity vo Večnom meste. Vôbec po prvý raz tak vstúpila noha pápeža na pôdu anglikánskeho kostola priamo na území Ríma.

Ako hostitelia Svätého Otca privítali biskup anglikánskej diecézy Gibraltáru a kontinentálnej Európy Rev. Robert Innes spolu so sufragánnym biskupom Davidom Hamidom a kaplánom rímskej komunity Jonathanom Boardmanom. V sprievode pápeža Františka boli kardinál Kurt Koch, predseda Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov a jeho predchodca v tomto úrade kardinál Walter Kasper.

Pápež František oslovil členov komunity anglikánov ako „bratov a sestry v Kristovi, vďaka spoločnému krstu“. V homílii poukázal na symbolickú príležitosť stretnutia a osobitne zdôraznil, že základ a východiskový bod na prekonanie rozdelenia je pokora, a to „nielen ako pekná cnosť, ale ako otázka identity“. Poukázal pritom na príklad sv. apoštola Pavla, ktorý „chápe seba samého ako služobníka, ktorý neohlasuje sám seba, ale Krista Ježiša, Pána.“

Okrem toho, že Svätý Otec pre anglikánsky kostol požehnal novú ikonu Krista Spasiteľa, bola oficiálne podpísaná dohoda o sesterskom vzťahu anglikánskej farnosti sídliacej neďaleko Španielskeho námestia s katolíckou farnosťou v oblasti Apijskej cesty, rovnako zasvätenej Všetkým svätým. Na záver spoločnej modlitby vešpier (Even song) to podpismi potvrdili duchovní správcovia oboch farností.

Sesterský vzťah farností sa prejaví najmä spoluprácou v oblasti charity. Každý piatok budú ich veriaci spoločne distribuovať potravinovú pomoc chudobným pri rímskej železničnej stanici Ostiense. Ako povedal anglikánsky duchovný, ďalšou formou služby bude pomoc obetiam prostitúcie a ďalším sociálne a duchovne zbedačeným osobám, napr. rozdávaním Biblií.

V závere návštevy Svätý Otec odpovedal na otázky, ktoré si pre neho veriaci anglikánskej farnosti pripravili. Vysokoškolská študentka sa opýtala na vzťahy medzi katolíkmi a anglikánmi v súčasnosti. Vo svojej odpovedi Svätý Otec potvrdil dobré vzťahy, pričom zároveň poukázal na potrebu správne sa postaviť ku konfliktnej minulosti:

„Vzťahy medzi katolíkmi a anglikánmi sú dnes dobré, ako medzi bratmi. A toto je dôležité, lebo vytŕhať kúsok z histórie a predkladať ho ako obraz reprezentujúci vzájomné vzťahy nie je správne. Historický fakt je nutné čítať v hermeneutike (kontexte) tej doby, nie v inej hermeneutike.“   

Staršia členka spoločenstva, bývalá učiteľka, sa pápeža Františka opýtala, či vo svojom prístupe k ekumenizmu má iné priority ako jeho predchodca, či dáva väčšiu prioritu  praktickej spolupráci v duchovnej a dobročinnej oblasti než teologickému dialógu. On odpovedal:

„Obe veci sú dôležité. Nedá sa robiť ekumenický dialóg, ak zostávame nehybní. Ekumenický dialóg sa robí kráčajúc, pretože ekumenický dialóg je putovaním a teologické veci sa diskutujú za pochodu. Ale medzitým si pomáhame navzájom v našich potrebách, v našom živote, aj duchovne si pomáhame. Treba sa usilovať o teologický dialóg, aby sme hľadali aj korene, ohľadom sviatostí, ohľadom toľkých vecí ešte nie sme zajedno. Ale toto nemožno robiť v laboratóriu: musí sa to robiť kráčajúc, v priebehu cesty.“

Nigérijský seminarista, ktorý bude vysvätený v Anglikánskej cirkvi za diakona poukázal na väčšiu znášanlivosť a ľahšie ekumenické vzťahy medzi mladými cirkvami v oblastiach, najmä v Afrike. „Čo sa môžeme naučiť od cirkvi na juhu sveta?“ opýtal sa pápeža Františka. Ten odpovedal:

„Mladé cirkvi majú inú vitalitu, pretože sú mladé. Napríklad, zaoberám sa, moji spolupracovníci sa zaoberajú skúmaním možností cesty do Južného Sudánu, pretože prišli za mnou biskupi, anglikánsky, presbyteriánsky a katolícky, všetci traja spolu a povedali mi: «Prosím, prídite do Južného Sudánu, len na jeden deň, ale nepríďte sám, prídite s Justinom Welbym, canterburským arcibiskupom.» Od nich, mladej cirkvi, vyšla táto kreativita. Zvažujeme, či sa to dá uskutočniť, aj keď je tamojšia situácia veľmi škaredá... Ale musíme tak urobiť, pretože oni, všetci traja spolu, chcú mier a pracujú spoločne pre pokoj.“ -jb-

Plné znenie homílie Svätého Otca

Milí bratia a sestry,

ďakujem vám za vaše milé pozvanie na spoločné slávenie výročia tejto farnosti. Prešlo viac ako dvesto rokov odvtedy, keď sa po prvýkrát slúžila v Ríme verejná anglikánska liturgická slávnosť pre skupinu Angličanov, ktorí žili v tejto časti mesta. Veľa sa odvtedy vo svete a v Ríme zmenilo. Počas týchto dvoch storočí sa veľa zmenilo aj medzi anglikánmi a katolíkmi, ktorí na seba v minulosti pozerali podozrievavo a s nevraživosťou. Dnes vďaka Bohu, sa poznávame tak ako v skutočnosti sme, ako bratia a sestry v Kristovi, skrze náš spoločný krst. Ako priatelia a pútnici túžime kráčať spolu, nasledujúc spoločne nášho Pána Ježiša Krista.

Pozvali ste ma, aby som požehnal novú ikonu Krista Spasiteľa. Kristus sa pozerá na nás, a jeho pokojný pohľad na nás je pohľadom plným spásy, lásky a súcitu. Je to ten istý milosrdný pohľad, ktorý preniká srdcia apoštolov, keď začínajú púť nového života nasledovania a ohlasovania Majstra. Keď pozeráme na tento svätý obraz Ježiša, zdá sa že sa na nás obracia s pozvaním, s výzvou: „Si pripravený zanechať niečo zo svojej minulosti kvôli mne? Chceš byť poslom mojej lásky, môjho milosrdenstva?”

Božie milosrdenstvo je zdroj každého kresťanského úradu. Hovorí to apoštol Pavol, obracajúc sa na Korinťanov, v čítaní ktoré sme si práve vypočuli. Píše: «Preto keď máme túto službu z milosrdenstva, ktoré sme dosiahli, neochabujeme» (2 Kor 4,1). V skutočnosti, sv. Pavol nemal vždy jednoduchý vzťah s komunitou v Koritne, ako dosvedčujú jeho listy. Mal aj bolestnú návštevu tejto komunity a v listoch si vymenili tvrdé slová. Ale tento úryvok zobrazuje apoštola, ktorý premáha nezhody minulosti a žijúc svoje poslanie podľa prijatého milosrdenstva sa nezastavuje pri rozdieloch, ale sa namáha o vzájomne zmierenie. Keď my, komunita pokrstených kresťanov, sa nachádzame pred nezhodami a postavíme sa pred milosrdnú tvár Krista aby sme ich prekonali, robíme presne tak, ako robil sv. Pavol v prvých kresťanských komunitách.

Ako sa Pavol správa pri tejto úlohe, kde začína? Od pokory, ktorá nie je len peknou čnosťou, ale je otázkou identity: Pavol chápe sám seba ako sluhu, ktorý neohlasuje seba samého, ale Pána Ježiša Krista (v. 5). A plní túto službu, toto poslanie, podľa milosrdenstva, ktoré mu bolo udelené; nie na základe jeho dokonalosti, ale v dôvere, že Boh naňho pozerá a podporuje milosrdenstvom jeho slabosť. Stať sa pokornými znamená „decentrovať sa“, prestať byť sami stredom, uznať svoju odkázanosť na Boha, prosiť o milosť: to je východiskový bod k tomu, aby Boh konal. Jeden predseda Ekumenickej rady cirkví opísal kresťanskú evanjelizáciu ako «keď jeden žobrák hovorí inému žobrákovi, kde nájde chlieb» (Dr. D. T. Niles). Verím, že sv. Pavol by to schválil. On sa cítil «zasýtený milosťou» a jeho prioritou bolo deliť sa s ostatnými o svoj pokrm: s radosťou byť milovaný Pánom a milovať ho.

Toto je naše najvzácnejšie dobro, náš poklad, a v tomto kontexte Pavol uvádza jeden zo svojich najznámejších obrazov, ktorý môžeme uplatniť na všetkých nás: «Tento poklad máme v hlinených nádobách» (v. 7). Sme len hlinené nádoby, ale uchovávame v sebe najväčší poklad sveta. Korinťania vedeli, že bolo bláznovstvom uchovávať niečo vzácne v hlinených nádobách, ktoré boli lacné, ale sa ľahko rozbili. Uchovávať v nich niečo cenné znamenalo riskovať, že o to prídu. Pavol, omilostený hriešnik, pokorne vyznáva, že je krehký ako hlinená nádoba. Ale zakúsil a vie, že práve tam, kde sa ľudská slabosť otvorí Božiemu milosrdenstvu, Pán robí zázraky. Takto pracuje «zvrchovaná moc» Božia (v. 7).

Dôverujúc v túto pokornú silu, Pavol slúži Evanjeliu. Keď hovorí o niektorých svojich protivníkoch v Korinte, nazve ich «veľapoštolmi» (2 Kor 12,11), možno s určitou iróniou, pretože ho kritizovali pre niektoré jeho slabosti, ktoré si mysleli že oni nemajú. Pavol naopak učí, že len uznajúc, že sme slabé hlinené nádoby, hriešnici, ktorí stále potrebujú milosrdenstvo, poklad Boží sa uchová v nás a v iných prostredníctvom nás. Inak budeme len plní našich pokladov, ktoré sa pokazia a zhnijú v nádobách naoko pekných. Ak uznáme našu slabosť a prosíme o odpustenie, tak uzdravujúce milosrdenstvo Božie zažiari v nás a bude viditeľné aj navonok, a ostatní si nejakým spôsobom všimnú, prostredníctvom nás, ušľachtilú krásu Božej tváre.

V istej chvíli, možno v najťažšom momente korintskej komunity, Pavol zrušil svoju návštevu k nim, ktorú mal na pláne, odmietnuc aj obety, ktoré by dostal (2 Kor 1,15-24). Existovali napätia v spoločenstve, ale nemali posledné slovo. Vzťah sa obnovil a apoštol prijal obety na podporu Jeruzalemskej cirkvi. Korintskí kresťania začali opäť pracovať spolu s ďalšími komunitami, ktoré Pavol navštevoval, aby podporili tých, ktorí to potrebovali. Toto je silné znamenie obnoveného spoločenstva. Aj to dielo, ktoré vaša komunita koná spoločne s ďalšími anglicky hovoriacimi komunitami tu v Ríme môžeme vnímať týmto spôsobom. Skutočné a pevné spoločenstvo rastie a silnie, keď sa pracuje spolu pre tých, ktorí to potrebujú. Prostredníctvom jednotného svedectva lásky sa milosrdná tvár Ježiša stáva viditeľnou v našom meste.

Ako katolíci i anglikáni sme pokorne vďační, pretože po storočiach vzájomnej nedôvery sme teraz schopní rozpoznať, že plodná Kristova milosť pôsobí aj v tých druhých. Ďakujem Pánovi za to, že medzi kresťanmi vzrástla túžba po väčšej blízkosti, ktorá sa prejavuje spoločnou modlitbou a spoločným svedectvom evanjelia zvlášť rôznymi formami služby. Často sa posun v napredovaní k plnému spoločenstvu môže zdať pomalý a neistý, ale dnes môžeme získať povzbudenie z nášho stretnutia. Po prvý krát Rímsky biskup navštívil vašu komunitu. Je to milosť a tiež zodpovednosť: zodpovednosť posilniť naše vzťahy Kristovi na slávu, na službu Evanjeliu a tomuto mestu.

Povzbuďme sa navzájom byť učeníkmi vždy viac vernými Ježišovi, čím viac slobodnými od vzájomných predsudkov minulosti a vždy viac túžiacimi modliť sa za druhých a spolu s druhými. Pekným znakom tejto túžby je vznik „sesterského partnerstva“ medzi vašou farnosťou All Saints (Všetkých svätých) a katolíckou farnosťou Ognissanti (Všetkých svätých). Svätí všetkých kresťanských vyznaní, plne zjednotení v nebeskom Jeruzaleme, nám otvárajú cestu, aby sme tu na zemi napredovali každou možnou cestou bratského a spoločného kresťanského putovania. Tam, kde sa spájame v mene Ježiš, tam je on prítomný (porov. Mt 18,20) a obracajúc svoj milosrdný pohľad nás volá namáhať sa pre jednotu a lásku. Nech Božia tvár žiari na vás, na vaše rodiny a na celú túto komunitu!

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ab-

inizio pagina

Svätý Otec schválil dekrét o mučeníctve Božieho služobníka Titusa Zemana

◊  

Vatikán 27. februára – Svätý Otec František dnes dopoludnia prijal na osobitnej audiencii prefekta Kongregácie pre kauzy svätých, kardinála Angela Amata SDB. V priebehu audiencie dal Kongregácii súhlas na vyhlásenie ôsmich dekrétov v kauzách svätosti.

Prvý z nich potvrdzuje mučeníctvo Božieho služobníka Titusa Zemana, rehoľného kňaza Saleziánskej spoločnosti sv. Jána Bosca, ktorý sa narodil vo Vajnoroch 4. januára 1915 a tam aj zomrel na následky mučenia a väzenia 8. januára 1969. Slovenského saleziána tak čaká slávnosť blahorečenia.

Správu publikovalo Tlačové stredisko Svätej stolice dnes na poludnie. Provinciál slovenských saleziánov don Jozef  Ižold na ňu reagoval týmito slovami:

„Je to pre nás všetkých obrovský dar, že bude vyzdvihnutý na slávu oltára spolubrat, ktorý vyšiel spomedzi nás, obetoval svoj život, aby sprevádzal mladých bratov v ich povolaní. Súčasne reprezentuje množstvo ďalších veriacich v našej krajine, ktorí pre svoju vieru a z lásky k dušiam boli ochotní podstúpiť mnohé riziká a obety v dobe komunizmu. Pre nás bude inšpiráciou ako čeliť výzvam v našej dobe, ako svedčiť o Kristovi až do krajnosti a pomáhať mladým dôjsť k pravej slobode. Ďakujeme Pánovi, že nás cez rozhodnutie Svätého Otca takto obdarúva.“

Ďalšie dekréty publikované Kongregáciou pre kauzy svätých potvrdzujú hrdinský stupeň cností siedmich Božích služobníkov, medzi ktorými je aj ďalší salezián, Boží služobník Ottavio Ortiz Arrieta (1878-1958), biskup diecézy Chachapoyas v Peru, rodák z Limy. -jb-

Krátky profil Titusa Zemana

Titus Zeman sa narodil 4. januára 1915 vo Vajnoroch. V detstve býval často chorý. Po tom, ako sa v desiatich rokoch na príhovor Panny Márie Sedembolestnej náhle uzdravil, rozhodol sa stať sa kňazom. Rodina napokon predala malé pole, pomohli aj niektorí dobrodinci a podporovali Titusa počas rokov štúdií na ceste ku kňazstvu.
Dňa 6. augusta 1932 zložil prvé rehoľné sľuby ako salezián. Teológiu študoval v Ríme a v Chieri pri Turíne, kde bol aj vysvätený za kňaza 23. júna 1940. Po návrate do vlasti začal študovať chémiu a prírodné vedy a neskôr vyučoval v rozličných saleziánskych inštitútoch.

Keď v r. 1946 komunisti žiadali odstránenie krížov zo školských tried, Titus sa ako profesor na gymnáziu v Trnave postavil proti: doplatil na to prepustením. V situácii kedy štátna moc v roku 1950 zatvorila všetky kláštory a rehoľníkov internovali, súdili, a ponižovali, Titus Zeman sa rozhodol zachraňovať mladé duchovné povolania. Na jeseň 1950 dvakrát tajne viedol mladých bohoslovcov cez rieku Moravu a cez Rakúsko do Talianska, aby tam mohli dokončiť štúdiá teológie a byť vysvätení za kňazov. Pomohol utiecť na slobodu aj niektorým diecéznym kňazom.

Počas tretieho prechodu v apríli 1951 bol Titus Zeman spolu s takmer celou skupinou – v nej napr. Anton Srholec, či Andrej Dermek – zatknutý. Obvinili ich zo špionáže a velezrady. Prokurátor žiadal pre Titusa trest smrti, napokon dostal 25 rokov tvrdého väzenia bezpodmienečne, so stratou občianskych práv. Vo väzení prežil 13 dlhých rokov, bol ťažko mučený, zosmiešňovaný, ponižovaný. V Jáchymove musel manuálne drviť rádioaktívny urán. Viac ráz mu bolo odopreté prepustenie na amnestiu. V roku 1964 napokon režim Titusa podmienečne prepustil na slobodu, no stále bol trápený, sledovaný ŠtB, a robili na ňom aj medicínsky pokus. Zomrel 8. januára 1969 vo Vajnoroch na následky mučenia a väzenia.

V r. 1991 ho rehabilitačný proces vyhlásil definitívne za nevinného. Saleziáni dona Bosca a Bratislavská arcidiecéza začali v roku 2010 proces jeho blahorečenia a pápež František 27. februára 2017 rozhodol, že Titus Zeman bude vyhlásený za nového slovenského blahoslaveného. (Zdroj: www.saleziani.sk)

inizio pagina

Tvít Svätého Otca: V neistote a pádoch nám Boh podáva ruku

◊  

Keď našu životnú cestu poznačí neistota a pády, Boh bohatý na milosrdenstvo nám podáva ruku, aby nás opäť zdvihol. (Tvít pápeža Františka 27. februára 2017)

inizio pagina

Zo života Cirkvi vo svete



Rozhovor s vicepostulátorom kauzy blahorečenia dona Titusa Zemana

◊  

Vatikán/Slovensko 27. februára – Pápež František schválil dekrét o blahorečení Božieho služobníka slovenského saleziána dona Titusa Zemana, ktorého počas komunizmu mučili. Už pri jeho pohrebe sa o ňom hovorilo ako o mučeníkovi. Jeho život a mučeníctvo boli počas diecéznej fázy preskúmané v rokoch 2010 až 2012.

Následne všetky materiály putovali do Vatikánu na Kongregáciu pre kauzy svätých. Na záverečnom zasadnutí komisie biskupov a kardinálov hlasovali všetci deviati členovia pozitívne a teda uznali mučeníctvo Božieho služobníka Titusa Zemana. Viac už v rozhovore prezradil vicepostulátor kauzy blahorečenia don Jozef Slivoň SDB.

Rozhovor s vicepostulátorom procesu blahorečenia Božieho služobníka Titusa Zemana ICDr. Jozefom Slivoňom SDB z Pápežskej saleziánskej univerzity v Ríme

AUDIO: 

Kedy sa začal proces blahorečenia Božieho služobníka Titusa Zemana?

Diecézna fáza skúmania sa začala v Bratislave 26. februára 2010 a prebiehala pod vedením otca arcibiskupa metropolitu Mons. Stanislava Zvolenského.

V čom spočívala a kedy sa zavŕšila diecézna fáza?

Bolo treba vypočuť svedkov, nájsť a preskúmať všetky dostupné dokumenty v archívoch, napísať historickú správu, preskúmať jeho vlastné písomnosti z hľadiska náuky viery a morálky a tiež napísať životopis pre proces blahorečenia. Všetko toto skúmal arcidiecézny tribunál a diecézna fáza sa zavŕšila záverečným zasadaním 7. decembra 2012.

Aká bola úloha vicepostulátora?

Hovorí sa, že postulátor, respektíve vicepostulátor je dušou procesu blahorečenia. Po mojom menovaní v Ríme a potvrdení otcom arcibiskupom v Bratislave ako vicepostulátor som vypracoval zoznam svedkov, zhromaždil písomnosti a dokumenty pre historickú komisiu a komisiu teológov a riadil všetku prácu vrátane exhumácie telesných ostatkov Božieho služobníka vo Vajnoroch.

Čo bolo v diecéznej fáze najdôležitejšie?  

Diecézna fáza trvala dva roky a desať mesiacov. Blahorečenie a svätorečenie potvrdzuje Pán Boh. On dáva Cirkvi svätých ako veľký dar. Pre blahorečenie je najdôležitejšia povesť svätosti kandidáta oltára a úprimné a vytrvalé modlitby mnohých, ktorí vnímajú jeho svätý život a v prípade mučeníctva sú presvedčení o jeho mučeníckej smrti.

Ako vicepostulátor som sa snažil urobiť všetko pre šírenie povesti svätosti a mučeníctva Božieho služobníka Titusa Zemana. Bolo to prostredníctvom spomienkových stretnutí, pútnických zájazdov po stopách Titusa Zemana, prednášok, článkov, študijných dní, a tiež rôznych relácií v rozhlase a v televízií. Okrem toho v širšej spolupráci s odborníkmi sme natočili dokumentárny film Prešiel som hranicu.

Zostavil som aj Deviatnik za blahorečenie Božieho služobníka Titusa Zemana a v brožúrke pod názvom Titus Zeman. Existuje aj iné riešenie, som poukázal na duchovnú hĺbku a šírku saleziána Titusa Zemana, ktorý prijal Božiu ponuku, žil svätým životom a obetoval svoj život za záchranu povolaní. Som presvedčený, že všetci tí, ktorí sa podieľali na šírení povesti svätosti a mučeníctva Dona Titusa a tisíce veriacich na Slovensku i v zahraničí, ktorí sa nepretržite modlia Deviatnik za jeho blahorečenie, najviac prispeli k rýchlemu ukončeniu tak diecéznej fázy ako aj Rímskej fázy procesu.

Ja im chcem touto cestou úprimne poďakovať za obrovskú duchovnú pomoc a tiež za vyprosenie piatich mimoriadnych Božích zásahov (boli to uzdravenia) na príhovor Božieho služobníka Titusa Zemana.

Čo bolo v diecéznej fáze najťažšie?

V prvom rade bolo treba naštudovať všetky právne normy a manuál pre procesy blahorečenia, čo je viac ako 500 strán v knihách, aby sme postupovali správne a nerobili chyby, ktoré by mohli proces spomaliť. Potom nasledovalo preštudovanie všetkých materiálov, ktoré v prípravnej fáze zozbieral synovec Božieho služobníka Ing. Michal Titus Radošinský. Toto všetko mi pomohlo objavovať cestu svätosti a mučeníctva dona Titusa, čo som si potom dopĺňal pri rozhovoroch s mnohými svedkami.

Náročné boli konzultácie dokumentov z 38 archívov, ktoré predpokladali cestovanie po Slovensku, Českej Republike, Rakúsku, Nemecku, Francúzsku, Belgicku, Taliansku i vo Vatikáne. Zložitá bola administratíva diecéznej fázy, ktorú zodpovedne zabezpečovala notárka aktuárka pani Mgr. Mária Žebiková a ktorej ovocím bolo viac ako desaťtisíc strán dokumentov. Tie sme vložili do krabíc a zapečatili na záverečnom zasadnutí diecéznej fázy Bratislave 7. decembra 2012. Bol som poverený otcom arcibiskupom aby som ako vicepostulátor doručil a odovzdal tieto zapečatené krabice s dokumentami na Kongregácii pre kauzy svätých vo Vatikáne.

Je pravdou, že v spisoch nášho procesu blahorečenia sú aj dokumenty dokazujúce neľudské zaobchádzanie s rehoľníkmi a kňazmi v komunistickom režime, nerešpektovanie základných práv a slobôd občanov i justičné vraždy. Bol som si vedomý toho, že sú ľudia, ktorí nechcú aby sa opätovne hovorilo o zločinoch totality a preto prevezenie dokumentov som utajil, aby som ich mohol v celosti odovzdať na Kongregácii pre kauzy svätých a tak aby mohla začať Rímska fáza procesu blahorečenia.

V čom spočívala Rímska fáza procesu blahorečenia?

Rímska fáza prebiehala pod vedením relátora, ktorého určila Kongregácia pre kauzy svätých. Cieľom tejto fázy bolo napísať tzv. Pozício, v ktorom sa dokazovala mučenícka smrť Titusa Zemana. Pozício je právny dokument, v našom prípade ide o viac ako 900 stranovú knihu, v ktorej sa dokazuje mučeníctvo, vychádzajúc zo všetkých dokumentov diecéznej fázy. Keďže je to rozsiahla práca a musí byť napísaná v taliančine, bola výsledkom spolupráce s prekladateľkou a s univerzitnou profesorkou z Milána, ktorá spolupracuje s naším generálnym postulátorom. 

Čo nasledovalo po napísaní Pozícia?

Pozício sme odovzdali na Kongregácii pre kauzy svätých 8. júna 2015. Študovali ho deviati profesori teológie, ktorí približne po desiatich mesiacoch náročného štúdia napísali hodnotenie a na zasadnutí hlasovali. Ich hlasovanie dňa 7. apríla 2016 bolo pozitívne a teda mučeníctvo predložené v Pozíciu bolo uznané. Nasledovalo štúdium Pozícia v komisii biskupov a kardinálov. Ich záverečné hlasovanie bolo 21. februára 2017. Prefekt Kongregácie pre kauzy svätých na súkromnej audiencii predložil výsledky skúmania biskupov a kardinálov Svätému Otcovi a požiadal ho o jeho vyjadrenie k mučeníckej smrti Božieho služobníka Titusa Zemana. Podpis Svätého Otca Františka na dekréte mučeníctva znamená rozhodnutie blahorečiť Titusa Zemana, aby mohol byť verejne uctievaný.

V čom tkvie veľkosť tohto nového blahoslaveného?

Titus Zeman žil svätým životom a zomrel mučeníckou smrťou. On našiel nové, to Božie riešenie. Nebol iba ten, kto chce konať dobro. Chcel konať to dobro, ktoré očakáva Pán Boh. V Titusovi Zemanovi nám Pán Boh dáva svojho miláčika, Božieho muža, ktorý prijal Božiu ponuku a nechal v sebe rozviť Božie dielo svätosti a mučeníctva. Skúmanie jeho života v procese blahorečenia ukazuje, že svojím životom a smrťou, pre záchranu povolaní a to nielen duchovných, ale aj povolaní do manželstva, vydal svedectvo o úžasnom Božom pláne s človekom, ktorého definitívne zavŕšenie pre všetkých verných bude v nebi.

Keď sa nepriateľovi našej spásy nepodarilo zmariť proces, prichádza s inou taktikou. Musíme si dať pozor, lebo ten Zlý chce presvedčiť ľudí, že máme na Slovensku hrdinu, bývalého politického väzňa a že máme obdivovať jeho silu pri vyčínaní totalitného režimu a poukázať pritom iba na ľudského hrdinu. O tom svedčia viaceré úvahy, informácie i prednášky, ako aj vyjadrenie, že tretia výprava, ktorú viedol Titus bola neúspešná, lebo bol zaistený, mučený a odsúdený. Pánovi predsa nešlo iba o nejakú úspešnú výpravu, jemu šlo o vrcholnú obetu Titusa, v ktorej sa pripodobnil Ježišovi Kristovi, keď sa nebál obetovať svoj život za záchranu povolaní. Svätý život a mučenícka smrť Titusa, sú pre nás obrovským darom a veľkým dôvodom k radosti a vďačnosti.

Čo očakávate od nového blahoslaveného?

Titus Zeman, ktorý si veľmi vážil povolania, lebo vedel že nie sú ľudským výmyslom, ale pochádzajú od Pána Boha a bol ochotný priniesť aj vrcholnú obetu, bude teraz z neba pomáhať ako patrón nových povolaní (duchovných povolaní i povolaní do manželstva) a bude aj patrónom vytrvalosti v povolaní.

Čo to znamená pre Slovensko, pre saleziánov a pre celú Cirkev?

Pomoc z neba od toho, kto je vzorom a súčasne orodovníkom pre povolania, môže priniesť veľké Božie požehnanie v zmysle nových povolaní a rovnako aj pre vytrvalosť v povolaní. Keď vidíme rýchly pokles v počte duchovných povolaní i povolaní pre sviatostné manželstvo, dôverujúc v Pána Boha, budeme sa teraz intenzívne obracať na nášho Titusa, silného patróna povolaní. Budeme prosiť o zázrak na jeho príhovor, aby mohol byť čím skôr svätorečený. Deviatnik za blahorečenie sa mení na Deviatnik za svätorečenie, ktorý sa budeme modliť ešte horlivejšie a s väčším nadšením, aby po tomto prvom kroku, ktorým je blahorečenie, prišlo čím skôr svätorečenie. Budeme rozprávať o ňom a šíriť k úctu nemu.

Nebudeme sa chváliť hrdinom, ale ponúkneme mučeníka, svätca, ktorého sme dostali od Pána Boha. A tým môže začať nová éra poznačená nadšením, túžbou po svätosti a svedectvom radostného manželského i zasväteného života.

Vieme už, kedy bude slávnosť blahorečenia?

Po podpise Svätého Otca čakáme ešte na odpoveď zo Štátneho sekretariátu Vatikánu, lebo proces blahorečenia bude mimo územia Vatikánu (mal by byť v Bratislavskej arcidiecéze), za čo zo strany Cirkvi zodpovedá Štátny sekretariát Vatikánu. Keď príde odpoveď, kompetentní oznámia miesto a dátum slávnosti blahorečenia. Bude to slávnosť pre celé Slovensko a tak ako na veľké púte, sú pozvaní všetci ctitelia Titusa Zemana a všetci ľudia dobrej vôle, ktorým záleží na kvalitných povolaniach a teda na budúcnosti Cirkvi.

Pripravila: Eva Jánošíková

inizio pagina

V Košiciach oslávili 20 rokov gréckokatolíckeho biskupstva a 25. jubileum vladyku Chautura

◊  

Slovensko 26. februára – Za účasti troch desiatok biskupov byzantského i latinského obradu dnes v Košiciach oslávili 20. výročie vzniku gréckokatolíckeho exarchátu, predchodcu dnešnej Košickej eparchie. Slávnostnej archijerejskej svätej liturgii v chráme Narodenia Presvätej Bohorodičky predsedal košický eparcha vladyka Milan Chautur CSsR, od ktorého biskupskej vysviacky - chirotónie uplynulo 25 rokov a ktorý v tomto roku oslávi aj 60. životné jubileum. Svätý Otec František zablahoželal košickému eparchovi Milanovi Chauturovi listom, ktorý prečítali počas slávnosti.

Ako slávnostný kazateľ prišiel z Vatikánu arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi. V homílii vyjadril vďačnosť voči Bohu za dobrá, ktorými Cirkev požehnal cez samostatné gréckokatolícke biskupstvo v Košiciach a cez osobu jeho biskupa. Význam zriadenia exarchátu a neskôr eparchie v Košiciach ukázal na pozadí histórie, ktorá si pamätá aj ústrky a útoky voči Gréckokatolíckej cirkvi, ktorým sa vo svojom živote nevyhol ani jubilujúci vladyka.

Medzi koncelebrujúcimi biskupmi boli okrem prešovského arcibiskupa metropolitu Jána Babjaka, bratislavského eparchu Petra Rusnáka a prešovského pomocného biskupa Milana Lacha početní slovenskí biskupi latinského obradu. Rovnako to boli aj hostia zo zahraničia, gréckokatolícki biskupi najmä z Ukrajiny, Maďarska a USA.

V závere liturgie nitriansky diecézny biskup Viliam Judák spolu s blahoprajným žičením odovzdal vladykovi Milanovi Chauturovi ako dar relikviu sv. Cyrila, ktorú následne vložili do ikony patrónov eparchie sv. Cyrila a Metoda, ktorá bude počas celého roka putovať po farnostiach Košickej eparchie. Osobitný blahoprajný list apoštolského nuncia v Slovenskej republike Mons. Maria Giordanu prečítal zástupca nunciatúry. Slávnosť zavŕšili gratulačné príhovory prešovského arcibiskupa a metropolitu Jána Babjaka a košického arcibiskupa a metropolitu Bernarda Bobera.

Košický apoštolský exarchát zriadil bulou z 21. februára 1997 pápež sv. Ján Pavol II. vyčlenením z Prešovskej eparchie, pričom na jeho čelo menoval dovtedajšieho pomocného biskupa Prešovskej eparchie Milana Chautura CSsR. Do úradu bol uvedený 2. marca 1997 slávnostnou intronizáciou v katedrále Narodenia presvätej Bohorodičky v Košiciach 13. apríla 1997 za prítomnosti apoštolského nuncia v SR arcibiskupa Luigiho Dossenu a biskupov zo Slovenska i zahraničia. V čase svojho vzniku mal Košický apoštolský exarchát 80 farností s vyše 70 tisíc veriacimi, 98 diecéznymi a 12 rehoľnými kňazmi a 57 seminaristami.

V roku 2008 dňa 30. januára pápež Benedikt XVI. v rámci zriadenia Gréckokatolíckej metropolie sui iuris na Slovensku povýšil Košický apoštolský exarchát na samostatnú Košickú eparchiu. V súčasnosti je Gréckokatolícka eparchia Košice spoločenstvom s asi 80 tisíc katolíkmi byzantského obradu, žijúcimi v 95 farnostiach, v 17 mestách a 440 obciach. V rámci siedmich protopresbyterátov sa o nich pastoračne stará 175 kňazov a traja diakoni. Na kňazstvo sa pripravuje 18 seminaristov. -jb-

inizio pagina

Dnešné vysielanie



Vysielanie z 27. februára 2017

◊  

Pondelňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: 

inizio pagina