Vatikán 3. marca – Pravý pôst znamená pomáhať blížnemu, falošný mieša nábožnosť s nečestnými obchodmi a hľadaním svetskej slávy, uviedol vo svojej dnešnej homílii pápež František, ktorý ráno slávil omšu v Dome sv. Marty.  

Ústrednou témou dnešných liturgických čítaní je práve pôst, teda „pokánie, ktoré sme pozvaní v tomto Pôstnom období robiť“, aby sme sa priblížili k Pánovi, vysvetlil na úvod svojej kázne Svätý Otec. Boh sa teší zo „skrúšeného srdca“, ako sa píše v dnešnom 51. žalme, teší sa „zo srdca, ktoré sa cíti hriešne a vie, že je hriešne“.

V prvom čítaní z knihy proroka Izaiáša Boh karhá falošnú nábožnosť pokrytcov, ktorí sa postia a pritom konajú svoje špinavé obchody, utláčajú robotníkov a hádajú sa „udierajúc ničomnými päsťami“. Na jednej strane konajú pokánie, poznamenal pápež František, na druhej strane konajú nespravodlivo. Pán však od nás žiada skutočný pôst, a tým je pomoc blížnemu:

„Ten druhý pôst je ,pokrytecký’ – je to slovo, ktoré často používa Ježiš – je to pôst, aby som vynikol alebo aby som sa cítil spravodlivý, avšak medzičasom konám nespravodlivo, nie som spravodlivý, vykorisťujem druhých. ,Veď ja som štedrý, dal som Cirkvi pekný milodar’ - ,Povedz mi však, platíš spravodlivo tvojim pomocniciam v domácnosti? Tvojim zamestnancom platíš na čierno? Alebo tak, ako si to žiada zákon, aby mohli dať jesť svojim deťom?’.“ 

Pápež František sa s veriacimi v Dome sv. Marty podelil o príbeh, ktorý sa stal po Druhej svetovej vojne jezuitovi pátrovi Pedrovi Arrupemu, keď bol na misiách v Japonsku. Jeden bohatý muž sprevádzaný fotografom a novinárom mu dal finančný dar pre jeho evanjelizačnú prácu. V obálke však bolo iba desať dolárov. Ďalej už Svätý Otec:

„To isté robíme my, keď neplatíme spravodlivo našim ľuďom. Strhávame si z našich skutkov pokánia, z našich skutkov modlitby, pôstu, almužny. Strhávame si istú čiastku: úplatok svetskej sláve, aby sme sa ukázali. A toto nie je autentické, toto je pokrytecké. Preto, keď Ježiš hovorí: ,Keď sa modlíte, modlite sa v skrytosti; keď dávate almužnu, nevytrubujte to; keď sa postíte, nebuďte zachmúrení’, to je rovnaké, ako keby povedal: ,Prosím vás, keď robíte dobrý skutok, nestrhávajte si z neho odmenu, patrí len Otcovi’.“

Na záver svojej homílie Svätý Otec citoval proroka Izaiáša. Pán sa obracia na pokrytcov a vysvetľuje im, čo je to skutočný pôst. Sú to slová, ktoré sa zdajú byť „určené pre túto dobu“, dodal pápež František:

„«A nie toto je pôst, aký som si vyvolil: rozviazať putá nespravodlivé, uvoľniť povrazy otroctva, zlomených prepustiť na slobodu a rozlámať všetky okovy? Lámať hladnému svoj chlieb, bedárov bez prístrešia zaviesť do svojho domu? Ak uvidíš nahého, zaodej ho, a pred svojím blížnym sa neskrývaj». Uvažujme nad týmito slovami, myslime na naše srdce, ako sa postíme, modlíme, dávame almužnu. A tiež nám pomôže pomyslieť na to, čo cíti človek po večeri, za ktorú zaplatil napríklad dvesto eur, a cestou domov vidí hladného, nepozrie sa však naňho a kráča ďalej. Pomohlo by nám pouvažovať nad tým.“ -ej- 

Vatikán 3. marca – Pápež František príjme 24. marca hlavy štátov a predsedov vlád krajín Európskej únie, ktorí sa v Ríme zúčastnia na slávnosti 60. výročia podpísania Rímskych zmlúv. Informáciu dnes potvrdil riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice Greg Burke. Stretnutie so začiatkom o 18.00 hodine bude v Kráľovskej sále (Sala Regia) Apoštolského paláca vo Vatikáne. -ej-

Pôst neznamená len zriecť sa chleba. Znamená to tiež podeliť sa o chlieb s hladným. (Tvít pápeža Františka, 3. marca 2017) -ej- 

Vatikán 3. marca – V rannej homílii vo štvrtok 2. marca pápež František opísal, v čom spočíva základný „kompas kresťana“. Na začiatku pôstnej doby v kaplnke domu sv. Marty Svätý Otec pozval k nasledovaniu ukrižovaného a vteleného Krista. Vychádzajúc z evanjelia dňa (Lk 9,22-25) hovoril o výzve k obráteniu s trojitým poukázaním na človeka, na Boha a na samotné putovanie, čiže nasledovanie Krista.

Realitou človeka je rozhodovať sa medzi dobrom a zlom. Boh nás stvoril slobodných a na nás je rozhodnutie – konštatoval pápež. Boh nás však nenecháva osamelých, ukazuje nám cestu dobra pomocou prikázaní. Potom je tu Božia realita, „ktorá bola pre učeníkov ťažko pochopiteľná“, Ježišova krížová cesta – pokračoval Svätý Otec: „Boh sa nám stal podobným vo všetkom okrem hriechu. Nie je tu Boh bez Krista. Boh bez Krista, pozbavený vtelenia, je bohom nereálnym.“

„Božia realita je Kristus vtelený pre nás. Pre našu spásu. Ak sa vzďaľujeme od tejto reality a vzďaľujeme sa Kristovmu krížu a pravde o Pánových ranách, vzďaľujeme sa aj láske, Božej dobročinnej láske, vzďaľujeme sa spáse a vydávame sa cestou ideologickej predstavy o Bohu, ktorá je mu vzdialená. To nie je Boh, ktorý prichádza k nám, ktorý sa stal naším blížnym, aby nás spasil, a zomrel pre nás. Toto je realitou Boha.“

Svätý Otec potom citoval z knihy jedného francúzskeho spisovateľa z minulého storočia, ktorý opisuje dialóg medzi agnostikom a veriacim:

„Agnostik s dobrou vôľou sa pýta veriaceho: «Mojím problémom je, ako môže byť Kristus Bohom. To nechápem.» Veriaci odpovedá: «Pre mňa toto nie je problém. Problémom by bolo, keby sa Boh nestal Kristom.» Toto je realita Boha: Boh sa stal Kristom, Boh sa stal telom, a to je základ skutkov milosrdenstva. Rany našich bratov sú ranami Krista, Božími ranami, pretože Boh sa stal Kristom. To je tá druhá skutočnosť, bez ktorej nemôžeme prežívať pôst. Musíme sa obrátiť, a to nie k abstraktnému Bohu, ale ku konkrétnemu Bohu, ktorý sa stal Kristom.“

Treťou realitou je putovanie. Ježiš v dnešnom evanjeliu hovorí: «Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma». (Lk 9,23). A pápež František k tomu dodal:

„Realita putovania sa vzťahuje na Krista: nasledovať Krista, plniť Otcovu vôľu tak ako on, ako on brať na seba každý deň svoj kríž, zaprieť seba samých, aby sme mohli nasledovať Krista. Nerobiť to, čo chcem ja, ale to, čo chce Ježiš. Nasledovať Ježiša, ktorý hovorí, že na tejto ceste strácame život, aby sme ho potom našli. Je to neustále strácanie života, strácanie toho, čo chcem ja, strácanie pohodlia, znamená to byť stále na Ježišovej ceste, ktorá bola službou bratom, adoráciou Boha. To je tá správna cesta.“

Na záver svätý Otec zdôraznil: „Jedinou bezpečnou cestou je nasledovanie ukrižovaného Krista, pohoršenie kríža.“ A tieto tri skutočnosti vzhľadom na človeka, na Boha a na putovanie sú „kresťanským kompasom“, ktorý nám nedovolí zablúdiť. -ab-

Vatikán 3. marca – Prefektúra pápežského domu zverejnila program verejných liturgických slávení Svätého Otca Františka v období Pôstu a sviatkov Veľkej noci. Najbližšie čaká Svätého Otca Františka kajúca pobožnosť, ktorej bude v Bazilike sv. Petra predsedať v piatok 17. marca o 17.00 hodine. V sobotu 25. marca, na sviatok Zvestovania Pána, má na programe pastoračnú cestu do Milána.

V nedeľu 2. apríla sa pápež vyberie na pastoračnú návštevu diecézy Carpi na severe Talianska. O týždeň neskôr 9. marca na Kvetnú nedeľu bude predsedať liturgii na Námestí sv. Petra. Súčasťou slávenia bude aj požehnávanie palmových a olivových ratolestí pri obelisku. 

Na Zelený štvrtok 13. apríla, ktorým sa začína veľkonočné tríduum, bude Svätý Otec o 9.30 hod. sláviť v Bazilike sv. Petra Omšu svätenia olejov (Missa Chrismatis). (Miesto večerného slávenia pamiatky ustanovenia Eucharistie ešte nebolo oznámené. Pred rokom pápež František vykonal obrad umývania nôh v centre pre migrantov a pred dvoma rokmi zavítal do rímskej väznice.)

Na Veľký piatok 14. apríla o 17.00 hod. bude vo Vatikánskej bazilike pápež František predsedať obradom pamiatky Kristovho umučenia. Súčasťou slávenia bude poklona Svätému krížu. Vo večerných hodinách so začiatkom o 21.15 hod. bude Svätý Otec viesť krížovú cestu pri rímskom Koloseu.  

Na Bielu sobotu 15. apríla bude Petrov nástupca predsedať slávnostnej veľkonočnej vigílii v Bazilike sv. Petra, ktorá sa začína o 20.30 hod. Počas slávnosti udelí krst viacerým veriacim.   

Na Veľkonočnú nedeľu 16. apríla bude Svätý Otec o 10.00 hod. slúžiť slávnostnú omšu na Námestí sv. Petra. Na poludnie udelí z loggie baziliky apoštolské požehnanie Urbi et Orbi. Prihovorí sa nielen tisíckam pútnikov na Námestí sv. Petra, ale aj miliónom veriacim na celom svete, ktorí budú môcť udalosť sledovať prostredníctvom médií. -ej- 

Vatikán 3. marca -  Dnes dopoludnia sa vo Vatikáne konalo pracovné stretnutie diplomatov a pracovníkov Vatikánu a Cirkvi v oblasti komunikácie na tému: „Twitter a diplomacia Svätej stolice“.

Prítomní sa zamýšľali nad zmenami, ktorými po rozšírení sociálnych sietí prešli spôsoby komunikácie aj na úrovni inštitúcií. „Kde je človek, tam je aj Cirkev, preto je pápež aktívny na sociálnych sieťach Twitter a Instagram“, povedal počas stretnutia zástupca komunikačného sektora Svätej stolice Mons. Lucio Adrian Ruiz.

Stretnutie spoločne organizovalo Veľvyslanectvo Veľkej Británie pri Svätej stolici a Sekretariát pre komunikáciu Svätej stolice. -ab-

Vatikán/Švajčiarsko 3. marca – V súčasnosti neexistujú dostatočné dôkazy o tom, že by mal trest smrti odstrašujúci účinok na kriminálnu činnosť. Týmito slovami vystúpil v stredu 1. marca na zasadnutí Rady pre ľudské práva Organizácie Spojených národov v Ženeve stály pozorovateľ Svätej stolice pri Úrade OSN Mons. Ivan Jurkovič. Vatikánsky diplomat poukázal na posvätnosť ľudského života od počiatku až po prirodzenú smrť, pričom citoval pápeža Františka, že „aj zločinec má nedotknuteľné právo na život“.   

„Ľudská spravodlivosť je omylná a trest smrti neodčiniteľný“, pričom niekedy sa podľa slov Mons. Jurkoviča týka ľudí, ktorí sú nevinní. Legislatívne a súdne autority vyzval, aby sa vždy snažili zabezpečiť pre vinníkov možnosti oľutovať a odčiniť svoje činy. Slovinsky prelát vo svojom príhovore opäť citoval Svätého Otca: „trest smrti znamená pre právny štát zlyhanie, lebo núti štát zabiť v mene spravodlivosti. Avšak spravodlivosť nemožno nikdy dosiahnuť cez zabitie človeka“. 

„Existujú ľudskejšie opatrenia v boji proti zločinu,“ dodal ďalej Mons. Jurkovič, podľa ktorého je dôležité zabezpečiť obeti právo na spravodlivosť a zločincovi možnosť zmeniť svoj život. „To podporí rozvoj spravodlivejšej a poctivejšej spoločnosti, v plnom rešpektovaní ľudskej dôstojnosti,“ vysvetlil stály pozorovateľ Svätej stolice pri OSN. Mons. Jurkovič tiež pozval členské štáty, aby zlepšili podmienky väzňov rešpektujúc dôstojnosť každého človeka bez ohľadu na spáchaný zločin -ej-

Rím 3. marca – Vo veku 87 rokov dnes v ranných hodinách zomrel v Ríme slovenský salezián Klement Poláček, psychológ, univerzitný profesor a publicista.

Rodák z Černíka v okrese Nové Zámky, v roku 1945 vstúpil do Saleziánskej spoločnosti. O päť rokov neskôr bol počas barbarskej noci s ostatnými spolubratmi odvlečený do internačného tábora v Šaštíne a ďalej bol prenasledovaný komunistickým režimom. V roku 1951 emigroval do Rakúska, kde absolvoval filozofické štúdiá. Po teologických štúdiách pri Turíne bol v roku 1957 vysvätený za kňaza.

V Ríme získal doktorát z pedagogiky a v roku 1967 bol menovaný profesorom a vedúcim Ústavu psychológie na Pápežskej saleziánskej univerzite v Ríme, kde pôsobil až do svojho odchodu do dôchodku. Patril medzi uznávaných odborníkov v oblasti voľby povolania. Don Klement Poláček prispieval do slovenských exilových periodík a spolupracoval aj s Vatikánskym rozhlasom, najmä svojimi príspevkami o výchovných problémoch. -ab-

Vatikán 3. marca - Prinášame ďalšie myšlienky Svätého Otca zo stretnutia s kňazmi Rímskej diecézy pri pôstnej duchovnej obnove 2. marca 2017 v Lateránskej bazilike na tému „Rast viery v živote kňaza“.

Svätý Otec vysvetlil, že celá jeho exhortácia Evangelii gaudium – Radosť evanjelia je koncipovaná v perspektíve kresťanského rastu:

„Ak si znova pozorne prečítate Evangelii gaudium – ktoré je programovým dokumentom – uvidíte, že hovorí stále o „raste“ a o „dozrievaní“, tak vo viere, v láske a v solidárnosti, ako aj v chápaní Božieho slova. Evangelii gaudium má dynamický pohľad. «Súčasťou Pánovho misijného mandátu je výzva šíriť vieru: „naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 20). Z toho jasne vyplýva, že prvé ohlasovanie musí ľudí pohnúť aj do toho, aby sa vydali kráčať po ceste formácie a dozrievania» (EG 160).

Zdôrazňujem: po ceste formácie a dozrievania vo viere. Ak to berieme s plnou vážnosťou, vyplýva z toho, že «by nebolo správne túto výzvu na rast interpretovať výlučne alebo primárne ako formáciu (čisto) doktrinálnu» (EG 161). Rast vo viere prichádza cez stretnutia s Pánom počas života. Tieto stretnutia sa uchovávajú ako poklad v pamäti a sú našou živou vierou, v našich osobných dejinách spásy“. „Toto je dôležité“, zdôraznil pápež František kňazom prítomným v Lateránskej bazilike. Ďalej sústredil ich pozornosť na to, aby mali pre svoj rast vo viere pevný bod, a tým je Kristov kríž:

„Keď hovorím o pevných bodoch alebo o „pevnom skĺbení“, mám na mysli obraz basketbalistu, ktorý si drží jednu nohu pevne na mieste a robí pohyby, aby si uchránil loptu alebo hľadá priestor, aby ju prihral, prípadne aby sa rozbehol a zaútočil na kôš. Pre nás je tou nohou „zaklincovanou“ do podlahy, okolo ktorej robíme otočky je Kristov kríž. Iného niet. Na múre kaplnky exercičného domu v San Miguel (časť Buenos Aires) je jedna veta: „Kríž stojí, zatiaľ čo svet sa otáča“ [Stat crux dum volvitur orbis - heslo sv. Bruna a kartuziánov]. A tak sa človek hýbe chrániac loptu v nádeji dostať ju do koša a snažiac sa pochopiť, komu ju prihrať. Viera – pokrok a rast vo viere – sa zakladá vždy na kríži: «zapáčilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania ... ukrižovaného Krista: pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo» (1 Kor 1,21.23).“

Ďalším momentom, na ktorý dal Svätý Otec dôraz, je pamäť:

„V Evangelii gaudium som chcel klásť dôraz na ten rozmer viery, ktorý nazývam deuteronomickým, v analógii s pamäťou Izraela: «Radosť z hlásania evanjelia stále žiari na pozadí vďačnej pamäti: je to milosť, o ktorú nám treba prosiť. Apoštoli nikdy nezabudli na ten okamih, keď sa Ježiš dotkol ich srdca: „Boli asi štyri hodiny popoludní“ (Jn 1,39) ... V „oblaku svedkov“ [...] vystupujú do popredia niektoré osoby, ktoré sa nás dotkli osobitným spôsobom a vďaka ktorým vzklíčila aj naša veriaca radosť: „Pamätajte na svojich predstavených, ktorí vám hlásali Božie slovo“ (Hebr 13,7). Niekedy sú to jednoduché a blízke osoby, ktoré nás uviedli do života viery: „Spomínam si na tvoju úprimnú vieru, akú mala už tvoja stará matka Loida a tvoja matka Eunika“ (2 Tim 1, 5). Veriaci je v zásade „pamätlivý“ (EG 13).

Buďme si vedomí, že napredovanie vo viere nie je len vôľovým predsavzatím odteraz viac veriť, ale je to aj cvičenie spomínať si v pamäti na základné milosti.“

„Dá sa „napredovať z úzadia“, opäť hľadajúc zabudnuté poklady a skúsenosti, ktoré sú často kľúčom k pochopeniu prítomnosti. Toto je skutočne „revolučná“ vec: ísť ku koreňom. O koľko jasnejšia je spomienka na minulosť, o to jasnejšie sa otvára budúcnosť, pretože možno vidieť cestu, ktorá je skutočne nová a odlíšiť ju od už prejdených ciest, ktoré nikam neviedli. Viera rastie pamätajúc, spájajúc udalosti s históriou reálne prežitou našimi otcami a celým Božím ľudom, celou Cirkvou.“

Ďalší bod venoval pápež František téme nádeje ako opory pre rast vo viere. Zdôraznil, že okrem toho, že nádej smeruje k budúcnosti, má vzťah aj k minulosti a v plnej šírke sa vzťahuje na prítomnosť. Ďalšou veľkou témou v prednáške Svätého Otca, práve v spojení s nádejou, bolo rozlišovanie, ktoré sa vzťahuje na našu prítomnosť, avšak žiada si aj istý odstup smerom vzad a pohľad na obzor:

„Je vlastné rozlišovaniu urobiť najprv krok späť, ako ten, čo trochu cúvne, aby videl lepšie panorámu. Je tu vždy pokušenie prvého impulzu, ktorý nás vedie k túžbe vyriešiť niečo okamžite. Myslím že v tomto zmysle sa deje prvé rozlišovanie, veľké a základné, čiže to, ktoré sa nenechá oklamať silou zla, ale dokáže vidieť víťazstvo Kristovho kríža v každej ľudskej situácii. V tomto bode by som rád spolu s vami opäť prečítal jeden úryvok z Evangelium gaudium, pretože pomáha rozpoznať to úskočné pokušenie, ktoré nazývam sterilný pesimizmus:

«Jedným z najväčších pokušení potláčajúcich zápal a odvahu je pocit porazenosti, ktorý z nás robí nespokojných, skleslých pesimistov so zamračenou tvárou. Nik nemôže vyraziť do boja, ak už vopred neverí vo víťazstvo. Kto začína bez dôvery, ten už dopredu prehral polovicu bitky a navyše zakopáva svoje talenty. Aj napriek bolestnému vedomiu o vlastných slabostiach treba kráčať vpred bez toho, aby sme sa cítili porazenými, a pamätať na to, čo Pán povedal svätému Pavlovi: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti“ (2 Kor 12, 9). Kresťanský triumf je vždy krížom, ale krížom, ktorý je zároveň aj zástavou víťazstva, nesenou s bojovnou jemnosťou proti útokom zla. Zlý duch porazenectva je bratom pokušenia oddeľovať pšenicu od kúkoľa pred naplnením času a toto pokušenie pochádza z egocentrickej a ustráchanej nedôverčivosti. [...] V každom prípade za týchto okolností sme pozvaní byť džbánmi, z ktorých sa druhí môžu napiť. Niekedy sa džbán premieňa na ťažký kríž, ale veď práve na kríži pribitý Pán sa nám daroval ako prameň živej vody. Nenechajme si ukradnúť nádej!» (EG 85-86).

Toto spojenie «nenechajme si ukradnúť ...», mám z pravidiel rozlišovania sv. Ignáca, kde je bežné zobrazovať diabla ako zlodeja. Správa sa ako veliteľ – hovorí sv. Ignác – keď na to, aby zvíťazil a ukradol to po čom túži, zaútočí na naše najslabšie miesto (porov. Sv. Ignác z Loyoly: Duchovné cvičenia, 327). A v našom prípade, v súčasnej dobe, myslím si, že sa snaží ukradnúť nám radosť – čo je ako ukradnúť nám prítomnosť – a nádej – vyjdenie, putovanie –, čo sú milosti, ktoré najviac vyprosujem a žiadam vyprosovať pre Cirkev v tejto dobe.“ -ab, jb-

Piatkové vysielanie vo zvukovej podobe: