Vatikán 9. marca – Hlavnou témou dnešnej rannej meditácie pátra Guilia Micheliniho, ktorý už štvrtý deň vedie duchovné cvičenia v Aricci pre pápeža Františka a členov rímskej kúrie, bola Ježišova smrť na kríži podľa Matúšovho evanjelia. Smrť „skutočná“, nie len „na oko“:

„Nielen učeníci majú problém uveriť, že opäť ožil, a toto je pravda; to je však možné práve vďaka tomu, že Ježiš skutočne zomrel,“ vysvetlil páter Michelini vo svojej siedmej meditácii. Detaily, ktoré opisujú Ježišovu smrť sú podľa jeho slov „nepohodlné“, surové, ako napríklad výkrik z kríža. Slová evanjelistu jasne hovoria o ozajstnej realite, „o tom, čo sa stalo“.    

Exercitátor sa na úvod svojej úvahy zamyslel nad „pocitom opustenosti, ktorý Ježiš zakúsil na kríži“, keď vyslovil tie slová: «Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?» (Mt 27,46). Niektorí z prítomných si mysleli, že volá Eliáša:

„Kto mohol byť ten Eliáš, ktorého vzýval Ježiš? Samozrejme prorok, ktorý by sa bol vrátil: ale čo by urobil? Zniesol ho z kríža? Alebo možno, ako sa hovorievalo – a ako čítame v evanjeliách – Eliáš už prišiel a bol to Krstiteľ? Volal snáď Ježiš z kríža svojho priateľa? Samozrejme ide o veľké nedorozumenie: Ježiš neprosí o pomoc Eliáša a už vôbec nie [Jána] Krstiteľa. Ježiš svojím výkrikom volá Otca. Otec však mlčí.“

Práve skutočnosť, že Otec nezasahuje, dodal ďalej páter Michelini, je „ďalší zahanbujúci element celého rozprávania o Ježišovej smrti“. Pocit, ktorý Ježiš zažíva, pocit opustenosti zo strany Otca, je v každom prípade niečo reálne a niečo tak „škandalózne“, že by bolo len ťažké to „vymyslieť“. Ježiš „si sťažuje“ nie preto, že by sa cítil opustený Bohom alebo od bolesti, ale preto, že ho opúšťajú fyzické sily. Evanjelisti Ján a Lukáš Ježišov výkrik ani neuviedli. Ako podčiarkol exercitátor, bol „príliš škandalózny“.

„Poslednými mukami“ pre Ježiša je to, že ani z kríža nie je pochopený: to, že je „zle chápaný“ je „niečo zdrvujúce“, vysvetlil páter Michelini. Prečo je tu nepochopenie? - spýtal sa prítomných v exercičnom dome a spomenul skúsenosť, s akou sa stretol u istého manželského páru. Žena vďaka správam v telefóne odhalila, že ju manžel podvádza. Dvaja ľudia mali v pozadí „jedno veľké zranenie“, cudzoložstvo: „to bol ten problém, ktorý v hĺbke bránil porozumieť si“ navzájom, vysvetlil páter Giulio Michelini a dodal: Ježiš kedy len mohol, „vysvetľoval a znovu vysvetľoval“. Avšak z kríža už „nevládze nič vysvetľovať“:

„Prirodzene, my vieme, že kríž všetko vysvetľuje. Ježiš však viac nevládze povedať, prečo volá na Otca a nie na Eliáša. Je schopný urobiť len jednu vec: spoľahnúť sa na Ducha, ktorého vskutku daruje, aby Duch vysvetlil to, čo sa jemu nepodarilo vysvetliť. Alebo si počká, kým po vzkriesení z mŕtvych bude so svojimi učeníkmi a zdrží sa s nimi po dobu štyridsiatich dní, hovorí začiatok Skutkov apoštolov – aby ruka v ruke sprevádzal učeníkov, ktorí nechápali.“   

Páter Michelini ďalej pripomenul, že „okrem“ týchto posledných múk je tu ešte „stotníkova kopija“ a vrátil sa k príbehu z Kafarnauma. Iný stotník, „pravdepodobne ozbrojený“, sa priblížil k Ježišovi, lebo jedného z jeho „synov“ alebo jeho „sluhu“ trápila choroba. A Kristus mu neodmieta „toto gesto lásky“:

„Teraz, podľa niektorých dôležitých doslovných svedectiev Matúša, je zabitý práve bodnutím kopijou vojaka. Ježiš nastavuje vojakom druhé líce, ako učil vo svojej reči na vrchu: stotníkovi z Kafarnauma bol pripravený [pomôcť]. Teraz z kríža vládze iba nastaviť svoj bok, odkiaľ vytryskne voda a krv na odpustenie hriechov.“    

Páter Michelini tiež porovnal Matúšovo evanjelium, v ktorom sa píše, že prebodnutie kopijou prichádza „pred“ Ježišovou smrťou a nie po nej, ako o tom hovorí Ján. V Cirkvi však nakoniec získala prevahu Jánova interpretácia. Exercitátor sa tiež pozastavil nad ženami, ktoré stáli pod krížom. Podľa evanjelistu Matúša ich bolo „mnoho“ a medzi nimi bola aj Mária, „Matka Jakubova a Jozefova“, v ktorej niektorí vidia „Pánovu matku“, ktorá je prítomná pod krížom, ako o tom píše aj evanjelista Ján: 

„Možno aj tu, ako si to niektorí všimli, evanjelista Matúš – od ktorého sa mohol inšpirovať Ján – chce povedať, že je tam ona, avšak nepriamym spôsobom, dokonca so zdôraznením rétorickým spôsobom, nevolajúc ju ,Pánova matka’, ale ,Mária, matka Jakubova a Jozefova’. Z akého dôvodu? Niekto napísal – a je to zaujímavá hypotéza – že Mária, Ježišova Matka, už nie je jednoducho ona a Ježiš už nie je jednoducho Máriin syn. Tak ako potom v Jánovom evanjeliu už viac nebude jednoducho Ježišova Matka, ale Matka milovaného učeníka a teda Matka Cirkvi. Zároveň Mária v umučení podľa Matúša je prítomná, avšak išlo by tu o matku Jakubovu a Jozefovu, teda jeho bratov: a teda aj našu, v tomto evanjeliu, o Matku Cirkvi.“    

Páter Michelini, ktorý duchovné cvičenia pre pápeža Františka a členov rímskej kúrie ukončí zajtra, na záver dnešnej rannej meditácie pozval prítomných, aby si položili otázku. Čo sa skrýva za neporozumením druhého, nie je to náhodou naša „uzavretosť“ alebo pýcha, neochota „pochopiť“ toho druhého? Exercitantov povzbudil, aby sa snažili rásť „v pokore“ a schopnosti „zachytiť Božiu prítomnosť“ v „každodennosti“ i v „pohľade toho druhého“. -ej-

Vatikán/Nemecko 9. marca – V nemeckom týždenníku Die Zeit dnes vyšiel rozhovor so Svätým Otcom Františkom. Šéfredaktor populárneho periodika vydávaného v Hamburgu Giovanni di Lorenzo sa v konverzácii s pápežom Františkom pýta na jeho názory na široké spektrum tém.

„Necítim sa byť výnimočným človekom“, hovorí pápež František v odpovedi na otázku, či ho negniavia veľké očakávania, ktoré k jeho osobe prechovávajú mnohí ľudia. „Som hriešnik“, „človek, ktorý robí, čo môže“, „bežný“ človek, odpovedá pápež. „Nezabúdajte, že idealizácia nejakej osoby je subtílna forma agresie“, a „keď ma idealizujú, cítim sa byť napadnutý“, dodáva Svätý Otec.      

Nemeckého novinára zaujímala aj reakcia pápeža Františka na mediálne útoky, ktoré sa objavili v posledných mesiacoch napr. vo forme plagátov v uliciach Ríma v súvislosti najmä s pápežovým zásahom na vyriešenie vyhrotenej situácie Maltézskeho rádu. Svätý Otec otvorene vysvetľuje jednotlivé záležitosti a dodáva, že ani tieto udalosti ho neobrali o  pokoj: „Od chvíle, keď som zvolený za pápeža som nestratil pokoj. Chápem, že niekomu sa nepáči môj spôsob konania, nuž beriem jeho dôvod, jestvujú toľké spôsoby uvažovania, je to legitímne a aj ľudské, je to bohatosť.“  Pápež dodáva, že si denne vyprosuje zmysel pre humor známou modlitbou sv. Tomáša Morusa.

Rozhovor sa venuje aj otázke ako reagovať na krízu povolaní ku kňazstvu v Nemecku. Svätý Otec odpovedá, že ide o veľmi závažný problém, pretože bez kňazov veriaci nemajú Eucharistiu a „Cirkev bez Eucharistie nemá silu“. Aj tieto témy bude podľa jeho slov rozoberať budúca synoda zameraná na mladých a na povolania.

Ďalšia otázka Giovanniho di Lorenza smerovala k problému ťažkostí vo viere. Upozornil osobitne na osamotenosť veriacich, keď sa ocitnú v kríze viery, čoho je svedkom vo svojom prostredí, kde sa téma považuje za tabu. „Nedá sa rásť bez krízy“, vysvetľuje Svätý Otec a dodáva, že je to súčasťou procesu, ktorým sa človek prepracuje ku zrelosti. Priznáva, že ani on nebol uchránený od tmavých chvíľ, keď povedal Bohu: „Pane, tomuto nerozumiem“ a uvedomoval si vlastnú hriešnosť. V tejto súvislosti poukázal na príklad sv. apoštola Petra.

Svätý Otec sa vyjadril aj k ďalším problémom, ako napr. nárast populistických tendencií v politike. Za tými je podľa jeho slov vždy prítomný určitý falošný „mesianizmus“ a zdôvodňovanie uchovaním národnej identity. V tejto súvislosti poukázal naopak na veľkých povojnových politikov Európy, ktorí mali víziu jednotnej Európy založenú na bratstve a nie na populizme. Pápež opäť spomenul aj dramatickú existenciu súčasnej „svetovej vojny vedenej po kúskoch“, „ktorá sa robí modernými zbraňami a je tu celá štruktúra výrobcov zbraní, ktorá tomuto napomáha“.

Napokon pápež František odpovedá na otázku o jeho budúcich apoštolských cestách. Na priamu otázku novinára ohľadom možnej návštevy Nemecka v roku 500. výročia Lutherovej reformácie vysvetľuje, že tento rok bude jeho program opäť plný, a tak s návštevou nemožno počítať ani napriek mnohým pozvaniam od predstaviteľov krajiny. Túto príležitosť i 50. výročie ekumenických vzťahov s luteránmi sa rozhodol pripomenúť si už vopred návštevou švédskeho Lundu v minulom roku.

Na otázku o Rusku alebo Číne pápež František odpovedal, že do Ruska nemôže ísť, lebo by si to žiadalo ísť rovnako aj na Ukrajinu. V tomto roku však plánuje viacero iných ciest. V rozhovore pre Die Zeit konkrétne menoval Južný Sudán s poznámkou, že nevie, či sa to podarí zrealizovať, ďalej Indiu a Bangladéš, Kolumbiu a portugalskú Fatimu. Svätý Otec dodal, že zvažuje aj cestu do Egypta. Naopak cestu do Konga, o ktorej predtým uvažoval, pokladá pre tamojšiu politickú situáciu za neuskutočniteľnú. -jb-

Vatikán 9. marca – Svätý Otec vymenoval nového apoštolského nuncia v Albánsku Mons. Charlesa Johna Browna, titulárneho arcibiskupa Aquiley, ktorý doteraz pôsobil ako apoštolský nunzius v Írsku.

Albánsko je prevažne moslimskou krajinou, s pravoslávnou menšinou na juhu krajiny a katolíckou menšinou v centre a na severe krajiny. Pol milióna katolíkov predsatvuje 16 % obyvateľstva. -ab-

Jeruzalem 9. marca – Menej ako jeden rok trvali reštauračné práce na Svätom hrobe v konštantínovskej bazilike v Jeruzaleme. Ekumenická slávnosť 22. marca bude spoločným vďakyvzdaním za zavŕšenie delikátnych prác na zachovaní tohto posvätného miesta tak dôležitého pre všetky kresťanské vierovyznania.

Vikár kustódie Svätej zeme páter Dobromir Jasztal to označil za „historický moment pre baziliku Svätého hrobu“, pretože reštauračné práce sa podarilo zrealizovať v súčinnosti všetkých troch kresťanských denominácií, ktoré sa o Baziliku Svätého hrobu starajú: grécko-pravoslávna komunita, arménska komunita a katolícka komunita vedená františkánmi. -ab-

Rím 9. marca – Za účasti prefekta Kongregácie pre kauzy svätých kardinála Angela Amata včera na pôde Pápežskej univerzity Gregoriana prezentovali druhý zväzok edície prof. Jana Mikruta a kolektívu autorov o prenasledovaní katolíkov v strednej a východnej Európe v dobe komunistických režimov.

Odborná publikácia „Svedkovia viery: Osobné a kolektívne skúsenosti katolíkov v stredovýchodnej Európe počas komunistického režimu“  predstavuje osudy okolo 50 osobností, ktoré hrdinsky znášali protináboženské prenasledovanie v krajinách od Albánska až po niekdajšie Československo. Jedným z jej spoluautorov je  prof. Peter Šturák, dekan Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity.

V rozhovore pre Vatikánsky rozhlas prof. Šturák priblížil význam publikácie ako sprístupnenie duchovného odkazu osobností, ktoré poskytujú vzory pre Cirkev v ďalších obdobiach, pričom viacerí z nich už boli úradne vyhlásení za orodovníkov u Boha. Slovensko tak má vo svojich novodobých dejinách už štyroch blahoslavených, z ktorých traja sú gréckokatolíci.

Prof. Peter Šturák vysvetľuje, že v záujme perspektívneho pokračovania týchto káuz k stupňu kanonizácie sa na biskupstvách dlhodobo zhromažďujú svedectvá o vyprosených milostiach. Uvádza aj čerstvo zaznamenané osobné svedectvo o veľkodušnosti bl. biskupa Gojdiča od jedného z jeho spoluväzňov, s ktorým sa biskup nezištne podelil o polovicu svojho obeda.

AUDIO:

Pripravila Sr. Alena Barvirčáková CJ

Štvrtkové vysielanie vo zvukovej podobe: