Rím 13. marca – V nedeľu 12. marca vo večerných hodinách Svätý Otec František absolvoval návštevu Farnosti sv. Magdalény z Canossy na severozápade Ríma. Farnosť spravuje kongregácia Synov dobročinnej lásky, známa ako „kanosiáni“. Po príchode o 16. hodine sa pápež najprv na športovisku stretol v spontánnom dialógu s deťmi a mládežou. Jednu z otázok položil mladší chlapec:

„Volám sa Edoardo. Milý pápež František, ktoré chvíle boli najkrajšie v tvojom živote?“

Pápež František: „Nuž, bolo ich veľa. Veľa pekných chvíľ... Jeden pekný moment v mojom živote bol, keď som ako dieťa chodieval s otcom na futbal, zopár ráz aj mama išla s nami pozrieť si zápas. V tých časoch neboli problémy na štadiónoch a to bolo krásne. V nedeľu popoludní, po obede ísť na futbal a potom sa vrátiť domov... Bolo to veľmi pekné, nádherné. To bol krásny moment. Ďalší pekný moment je...“

Edoardo: „Ocitnúť sa v televízii...“

Pápež František: „Nie, to sa mi nepáči: z televízie mi je zle! [smeje sa spolu s deťmi] Všimol si si, že televízia ti mení tvár? Robí ťa iným ako si. Nie, mne sa páčia veci priamo. Tamto sa mi nepáči, je to strácanie času.

Ďalším pekným momentom je stretnúť sa s priateľmi. Predtým, ako som prišiel do Ríma, každé dva mesiace sme sa stretávali desiati priatelia, spolužiaci, ktorí sme ukončili spoločne strednú školu, skončili sme v sedemnástich, a pokračovali sme v stretávaní spolu s rodinami. To bolo veľmi pekné. Nádherné chvíle.

A ďalšou veľmi peknou chvíľou pre mňa je – a to mám veľmi rád – keď sa môžem modliť v tichu, čítať Božie slovo: to mi robí dobre a mám to veľmi rád. Je veľa pekných chvíľ, veľa... Neviem ktoré ďalšie pekné momenty môžem spomenúť, ale je ich veľké množstvo v mojom živote. A ďakujem Pánovi. Aj vy máte pekné momenty, však?“

Správca farnosti, ktorý moderoval stretnutie, odovzdal slovo dievčaťu zo skupiny mladých po birmovke:

„Volám sa Kamila. Milý pápež, uvedomujeme si, že niekedy priveľa používame smartfón alebo sme stále pred televízorom. Radi však ideme von s priateľmi, ale niekedy nedokážeme počúvať druhých a načúvať sebe. Ako môžeme vyriešiť tento problém?“

Pápež František: „Je pekné, že dnes môžeme komunikovať kde sa len dá. Ale chýba dialóg. Pomyslite na toto... Zatvorte oči a prestavte si: pri stole je mama, otec, ja, môj brat, moja sestra, každý z nás so svojím telefónom, a telefonujeme... Všetci hovoria, ale hovoria mimo: nehovoria medzi sebou. Všetci komunikujú, je to tak? Áno, cez telefón, ale nerozprávajú sa. Toto je problém. Toto je ten problém. Chýba rozhovor. A chýba počúvanie.

Včera som mal jedno stretnutie, prišla do Vatikánu skupina, okolo 400 ľudí  zo združenia „Priateľ na telefóne“ – počuli ste o nich? Sú to ľudia, ktorí sú k dispozícii, aby počúvali: ak si smutný, ak si v depresii alebo máš problém alebo si na pochybách, môžeš im zavolať a vždy je tam niekto, kto je pripravený ti načúvať.

Počúvanie je prvý krok dialógu, a myslím si, že tu je problém, ktorý musíme vyriešiť. Jedna z najhorších chorôb dneška ja malá schopnosť načúvať. Ako keby sme mali zablokované uši. Počúvam... Áno, „komunikujem cez telefón“, ale nepočúvaš tých, ktorí sú blízko pri tebe, nerozprávaš sa, si v komunikácii s niekým iným, i keď to možno nie je skutočná komunikácia, nie je to dialóg: ja poviem jednu vec, ty povieš inú, ale všetko virtuálne. Musíme dospieť ku dialógu, ktorý je konkrétny, a to hovorím vám mladým.

A ako sa začína viesť dialóg? Počnúc od ucha, odblokovaním uší. Uši otvorené pre počúvanie toho, čo sa deje. Napríklad: idem navštíviť chorého a začnem hovoriť: «Netráp sa, skoro vyzdravieš, bla bla bla, ... tak ahoj, nech ťa Boh žehná». A koľko krát sa to takto robí? A chudák chorý zostane tak... Ale on potreboval byť vypočutý! Keď ideš navštíviť chorého, buď ticho. Pobozkaj ho, pohlaď ho, opýtaj sa ho: «Ako sa máš?», a nechaj ho hovoriť. Potrebuje sa vyventilovať, potrebuje sa posťažovať, potrebuje aj zostať mlčky, ale cítiť sa prijatý a počúvaný.

Jazyk je na druhom mieste; čo je na prvom?“ Deti: „Uši!“ Pápež František: „A jazyk je na ktorom mieste? Vždy na druhom. Počúvať. A od počúvania k dialógu. A k dialógu, ktorý je aj konkrétny, pretože ten, čo sa robí cez telefón je virtuálny, je „kvapalný“, nie je konkrétny. Konkrétnosť dialógu, toto je veľmi dôležité. Pochopili ste?“

Po stretnutí s deťmi Svätý Otec prešiel do divadelnej sály farnosti, kde sa stretol s rodinami, zvlášť s rodičmi, ktorí mali krst dieťaťa v priebehu posledného roku. V ďalšej farskej sále ho ďalej privítali seniori a chorí z farnosti. Svätý Otec sa stretol aj s členmi mužskej a ženskej kanosiánskej komunity a tiež s ich spolupracovníkmi pri pastoračnej starostlivosti o farnosť. Osobitne sa poďakoval prítomným katechétom a katechétkam:

„Veľmi vám ďakujem. Čím by bola Cirkev bez vás? Vy ste piliermi v živote farnosti, v živote diecézy. Nemožno si predstaviť diecézu či farnosť bez katechétov. A to od prvotných čias, od doby po Ježišovom vzkriesení: boli tam ženy, ktoré chodili pomáhať priateľkám a katechizovali. Je to nádherné povolanie. Nádherné povolanie. Nie je ľahké byť katechétom, pretože katechéta musí nielen vyučovať „veci“, ale musí naučiť postojom, musí naučiť hodnotám, toľkým veciam, tomu, ako treba žiť... Je to náročná práca. Ďakujem vám, katechétky a katechéti, za vašu prácu. Veľká vďaka.“      

Pred svätou omšou Svätý Otec vyspovedal niekoľkých penitentov. V modernom farskom kostole potom slávil liturgiu 2. pôstnej nedele, pri ktorej sa v homílii zameral na hlavné posolstvo udalosti Ježišovho premenenia na hore ako prípravu učeníkov na jeho umučenie.

Pápež František upozornil na dve zmienky evanjelistu o Ježišovej kráse, ktorými sú samotný opis premenenia a Ježišova zmienka o zmŕtvychvstaní pri zostupe z hory, keď prikázal apoštolom, aby nehovorili o svojom zážitku kým nevstane z mŕtvych. Práve medzi týmito dvoma momentmi radosti a života je prítomný moment Ježišovho poníženia, jeho úplného sebazrieknutia sa na kríži, keď „sám seba urobil hriechom“ pre našu spásu. „Musíme veľa hľadieť na kríž. Je to Ježiš-Boh...“ - povedal okrem iného Svätý Otec. V závere homílie zhrnul svoje myšlienky nasledovne:

„Toto je cesta smerom k Veľkej noci, smerom k Zmŕtvychvstaniu: kráčať vpred v istote o tomto premenení; vidieť túto tak veľmi žiarivú tvár, takú krásnu, akou bude rovnako vo Vzkriesení a rovnakú ju nájdeme v nebi; a tiež vidieť tú inú tvár, ktorá sa urobila hriechom, takto zaplatila za všetkých nás. Ježiš sám seba urobil hriechom, za nás sa stal kliatbou Boha pre nás: požehnaný Syn sa v umučení stal kliatbou, pretože vzal na seba naše hriechy (porov. Gal 3,10-14).

Uvažujme nad tým. Koľko lásky! Koľko lásky! A pomyslime tiež na krásu premenenej Ježišovej tváre, ktorú stretneme v nebi. Nech nás toto kontemplovanie dvoch Ježišových tvárí – tej premenenej a tej, ktorá sa stala hriechom, stala sa kliatbou – povzbudí kráčať vpred po ceste života, po ceste kresťanského života. Nech nám pomôže prosiť o odpustenie za naše hriechy, už viac toľko nehrešiť... Nech nám pomôže mať predovšetkým dôveru, lebo ak sa on stal hriechom, tak to je preto, lebo zobral na seba tie naše. A on je vždy pripravený odpustiť nám. Musíme ho iba poprosiť.“ 

Návšteva Farnosti sv. Magdalény z Canossy bola už štrnástou návštevou pápeža Františka vo farnosti v rámci Rímskej diecézy. -jb, ab, ej-

Vatikán 13. marca – Od voľby pápeža Františka na Petrov stolec dnes uplynuli štyri roky. Rok 2016 bol bohatý na dôležité momenty. Historickým okamihom bolo stretnutie Svätého Otca s moskovským patriarchom Kirillom na Kube, Svetové dni mládeže v Krakove či návšteva koncentračného tábora v Osvienčime. Významným momentom bola aj kanonizácia Matky Terezy z Kalkaty či ekumenické stretnutie vo švédskom Lunde pri príležitosti 500. výročia Reformácie.

Uplynulý rok bol tiež bohatý na cirkevné dokumenty. Jedným z najvýznamnejších je posynodálna apoštolská exhortácia Svätého Otca Františka Amoris laetitia, ktorá vyšla práve v Mimoriadnom roku milosrdenstva. O jej prínose vo svetle začiatku piateho roku pontifikátu Jorgeho Bergolia viac povedal vatikánsky štátny sekretár kardinál Pietro Parolin:     

 „Povedal by som, že na Amoris laetitia treba predovšetkým pozerať ako na veľký dar, ktorý bol daný. Pamätám si, ako ešte pred začiatkom prvej synody o rodine, pápež povedal: ,Táto synoda musí nechať vyniknúť evanjeliu rodiny’. A evanjelium rodiny znamená jednak Boží plán s rodinou; ten plán o rodine, ktorý Boh vytvoril už od počiatkov a zároveň aj reálne podmienky, v ktorých táto rodina žije: rodina poznačená prvotným hriechom tak ako celá ľudská skutočnosť. Preto si myslím, že Amoris laetitia dala veľký impulz, dáva veľký impulz – ako to počujem aj od mnohých ľudí – pastorácií rodín. Skutočne prináša ovocie obnovy a sprevádzanie situácií rodín, ktoré sa nachádzajú v krehkosti. Čo sa týka kritík... Nuž, kritiky v Cirkvi boli vždy! Nie je to po prvý raz, čo sa tak deje. Myslím si, že samotný pápež nám dám kľúč k ich pochopeniu: to znamená, musí ísť o úprimné kritiky, ktoré chcú budovať a teda slúžia k rozvoju, slúžia tiež na spoločné nájdenie spôsobu vždy lepšieho spoznania Božej vôle a jej uskutočňovania.“

Kardinál Pietro Parolin patrí medzi najužších spolupracovníkov Svätého Otca Františka. Na otázku, čo mu osobne dáva možnosť pracovať po boku argentínskeho pápeža, odpovedal:

„Skutočne ďakujem Pánovi! To, čo ma fascinuje na pápežovi Františkovi je vskutku táto jeho schopnosť interpretovať veci, situácie na základe viery, z ktorej sa – povedal by som – v hĺbke rodí veľký pokoj. On sám to veľakrát povedal, ja to však zakúšam pri kontakte s ním: ten hlboký pokoj zoči-voči situáciám, aj tým najťažším, najkomplikovanejším – a je ich mnoho, ktoré sú dôvodom pre obavy a dokonca pre znepokojenie; tá schopnosť hľadieť na veci s pokojom, vedieť, že veci sú v Božích rukách a teda ísť vpred so silou, kráčať vpred s odvahou. Povedal by som, že to mi veľmi pomáha pri vykonávaní mojich zodpovedností a mojej úlohy.“ -ej-     

Nech nás Duch Svätý vedie cestou opravdivého obrátenia, aby sme nanovo objavili dar Božieho slova. (Tvít Svätého Otca Františka, 13. marca 2017) -jb-

Vatikán 13. marca – Bazilika sv. Petra vo Vatikáne dnes popoludní po prvýkrát v histórii hostila anglikánske vešpery. Modlitbovému stretnutiu predsedal anglikánsky arcibiskup David Moxon, ktorý vedie Anglikánske centrum v Ríme. Sekretár Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí Mons. Artur Roche vo svojej homílii označil stretnutie za „historický moment“. Liturgiu hudobne sprevádzal zbor z Merton College v Oxforde.

Pred piatimi mesiacmi sa na spoločných vešperách v Kostole sv. Gregora na vŕšku Celio neďaleko rímskeho Kolosea stretli pápež František a arcibiskup z Canterbury Justin Welby, aby si pripomenuli 50 rokov vzájomných vzťahov. Dnešné anglikánske vešpery vo Vatikánskej bazilike sú ďalším dôležitým bodom na ceste k jednote. -ej-  

Vatikán 13. marca – Mimoriadny rok milosrdenstva sa skončil, avšak pre kresťanov, ktorí pristupujú k sviatosti zmierenia, je každý deň novým „jubileom“, v ktorom je možné zakúsiť radosť z Božieho odpustenia. Túto skutočnosť pripomenul v rozhovore pre vatikánsky denník L´Osservatore Romano regens Apoštolskej penitenciárie Mons. Krzysztof Nykiel v súvislosti s blížiacim sa kurzom „o vnútornom fóre“ určeným pre spovedníkov, ktorý bude v dňoch 14. – 17. marca v Ríme na Apoštolskej penitenciárii.

Mons. Krzysztof Nykiel v rozhovore vysvetlil, aké by mali byť charakteristiky dobrého spovedníka. Inšpiráciu pritom našiel v apoštolskom liste Misericordia et misera, ktorý Svätý Otec František napísal vlani v novembri na záver Roku milosrdenstva. Mons. Nykiel vysvetľuje:

„Osobne sa domnievam, že žiadny kňaz nemôže pri vykonávaní sviatosti zmierenia nechať stranou tie požiadavky, ktoré pápež František jasne rozvinul v apoštolskom liste Misericordia et misera v bode desať:

«Prosím vás, aby ste boli voči všetkým ústretoví; aby ste boli svedkami otcovskej nežnosti, napriek vážnosti previnenia; ponáhľali sa, ak ide o pomoc a zamyslenie sa nad spáchaným hriechom; boli jednoznační pri predkladaní morálnych princípov; ochotní sprevádzať veriacich na ceste pokánia, sledujúc trpezlivo ich kroky; prezieraví pri rozlišovaní každého jednotlivého prípadu; veľkodušní pri udeľovaní Božieho odpustenia. Ako sa Ježiš pred cudzoložnicou rozhodol ostať ticho, aby ju zachránil pred odsúdením a smrťou, tak aj kňaz v spovednici nech má veľkodušné srdce, uvedomujúc si, že každý kajúcnik mu pripomína jeho vlastnú situáciu: hriešnika, no služobníka milosrdenstva».

Zdá sa mi, že rôzne aspekty zdôraznené v tomto vyjadrení predstavujú skutočnú a jasnú cestu duchovného sprevádzania veriacich ku stretnutiu s Božím milosrdenstvom, ale ešte konkrétnejšie naznačujú rôzne a významné etapy procesu výchovy ku sviatosti zmierenia, na ktorý musí každý spovedník neprestajne brať ohľad. Z toho dôvodu pápež František vždy pozýva kňazov spovedníkov, aby sa necítili byť pánmi sviatosti zmierenia, ale jej služobníkmi a vernými správcami, prijímajúc veriacich ako otec v podobenstve o márnotratnom synovi. Otec, ktorý čaká, ide v ústrety, priťahuje k sebe, odpúšťa, zabúda a obnovuje; otec, ktorý vie v srdci druhého zachytiť volanie o pomoc a odpustenie.“

V najbližší piatok sa už tradične organizujú na mnohých miestach sveta pôstne podujatia „24 hodín pre Pána“. Kajúcej pobožnosti 17. marca v Bazilike sv. Petra bude predsedať pápež František. Vlani sa Svätý Otec pri tejto príležitosti najprv sám vyspovedal a potom spolu s ďalšími spovedníkmi vyslúžil sviatosť zmierenia viacerým veriacim. V  homílii vtedy pripomenul, že jeho rozhodnutie vyhlásiť Rok milosrdenstva bolo motivované nádejou, že ľudia tak nájdu „radosť zo znovuobjavenia a plodného zúročenia Božieho milosrdenstva, prostredníctvom ktorého sme všetci povolaní prinášať útechu každému mužovi a žene našich čias“. -ej-       

Pondelkové vysielanie vo zvukovej podobe: