Vatikán/Taliansko 25. marca - Svätý Otec František je v dnešný deň na pastoračnej návšteve Milána. Z rímskeho letiska vyrazil o 7. hodine ráno a o 8.15 ho už na milánskom armádnom letisku Linate privítali milánsky arcibiskup kardinál Angelo Scola a predstavitelia mesta i severotalianskeho regiónu Lombardia.

Pastoračnú návštevu v najvýznamnejšej priemyselnej a finančnej metropole Talianska začal Svätý Otec stretnutím s chudobnými vo štvrti Forlanini, okrajovej časti Milána označovanej ako „Biele domy“.  Zašiel za nimi priamo do ich príbytkov, keď navštívil tri rodiny, z ktorých jedna opatruje ťažko chorého člena, ďalšia je domácnosťou starých ľudí a tretia je rodinou prisťahovalcov.

Členovia farského spoločenstva odovzdali pápežovi ako symbolický dar ručne tkanú štólu, ktorú sami zhotovili a obraz Panny Márie ako symbol mesta, keďže patrocíniom milánskeho dómu je Narodenie Panny Márie. Svätého Otca na námestí pred blokmi panelových domov pozdravili zástupcovia rozličných skupín prítomných v tejto mestskej štvrti, medzi nimi i Rómovia a prisťahovalci z iných krajín, z ktorých viacerí sú vyznávačmi islamu.

V krátkom príhovore Svätý Otec okrem iného povedal:

„Darovali ste mi obraz vašej Panny Márie: ako vyzeral predtým a ako vyzerá teraz po jeho zreštaurovaní. Obraz Panny Márie. Ďakujem! Viem, že v Miláne ma privíta Panna Mária, na vrchole Dómu;  ale vďaka vášmu daru ma Panna Mária víta už tu, pri vstupe. A to je dôležité, pretože mi to pripomína starostlivosť Panny Márie, ktorá sa ponáhľa navštíviť Alžbetu. Je to starostlivosť, pohotovosť Cirkvi, ktorá nezostáva v centre, aby čakala, ale vychádza v ústrety všetkým, na periférie, vychádza v ústrety aj nekresťanom, aj neveriacim... A všetkým prináša Ježiša, ktorý je láskou Boha, ktorý sa stal telom, ktorý dáva zmysel nášmu životu a zachraňuje ho zo zla.

A Panna Mária vychádza v ústrety nie preto, aby robila prozelytizmus, [aby obracala na vieru], nie! Ale aby nás sprevádzala na ceste života. A skutočnosť, že to bola Panna Mária, ktorá ma čakala pri bráne Milána, mi pripomenula aj časy, keď sme sa ako deti, mládenci, vracali z internátu, a bola to mama, ktorá nás očakávala pri bráne. Panna Mária je Matka! A vždy vychádza prvá, vychádza vpred, aby nás privítala, aby nás očakávala.

Vďaka za toto! A mnohovýznamná je aj skutočnosť reštaurovania: táto vaša Panna Mária bola zreštaurovaná, ako Cirkev vždy potrebuje byť „reštaurovaná“, pretože pozostáva z nás, ktorí sme hriešnici. Veruže všetci sme hriešnici! Nechajme sa reštaurovať Bohom, jeho milosrdenstvom.

Nechajme sa nanovo očistiť v srdci, zvlášť v tomto Pôstnom období. Panna Mária je bez hriechu, ona nepotrebuje reštaurovanie, ale jej socha áno, a tak nás Matka učí nechať sa nanovo očistiť Božím milosrdenstvom, aby sme svedčili o Ježišovej svätosti. A hovoriac po bratsky: ako veľmi nám pomôže dobrá spoveď! Alebo nie? Ale aj spovedníkov prosím, aby boli milosrdní!“

O 10. hodine sa pápež František v milánskom Dóme stretne s kňazmi a zasvätenými osobami. Čaká ho aj návšteva väznice San Vittore, kde bude pri jednom stole obedovať s trestancami.

O 15. hodine bude Svätý Otec sláviť eucharistiu na otvorenom priestranstve Parku Monza a večer o 17.30 sa stretne s mladými birmovancami na futbalovom štadióne San Siro.

Stretnutie v katedrále, svätú omšu a stretnutie s mladými možno sledovať aj prostredníctvom slovenskej katolíckej televízie LUX. -jb-

Harmonogram pastoračnej návštevy Milána

Miláno 25. marca – Pri dnešnej pastoračnej návšteve Milánskej arcidiecézy sa pápež František stretol s kňazmi a zasvätenými osobami v milánskom Dóme. Po príchode do chrámu zotrval v tichej osobnej modlitbe pred Najsvätejšou sviatosťou a pomodlil sa pri ostatkoch svätého Karola Boromejského, ktorý je spolu so svätým Ambrózom patrónom Milánskej arcidiecézy. Jej špecifikom je slávenie liturgie v tzv. ambroziánskom ríte.

V priestrannom gotickom dóme z bieleho mramoru sa zišlo okolo 4000 osôb. Boli prítomní piati kardináli a 28 biskupov. Pápež František osobne pozdravil emeritného arcibiskupa Milánskej diecézy kardinála Dionigiho Tettamanziho, zástupcov rôznych náboženstiev, starých a chorých kňazov a zasvätené osoby.

Miestny arcibiskup kardinál Angelo Scola predniesol slová privítania na úvod stretnutia, ktoré malo podľa priania Svätého Otca formu dialógu. V prvej otázke jeden z kňazov poukázal na multikultúrnu spoločnosť a na výzvy, pred ktorými stoja v súčasnosti kňazi. Pápeža Františka sa opýtal: „Aká očista a aké rozhodnutia sa od nás žiadajú, aby sme nestratili radosť z evanjelizovania?“

Svätý Otec v odpovedi najprv povzbudil nezľaknúť sa výziev, ale odvážne sa k nim postaviť: „výzvy treba chytiť, tak ako býka, za rohy“. V situácii multikultúrneho, multietnického a multináboženského spoločenského prostredia je podľa jeho slov potrebné sa učiť. Pôsobením Ducha Svätého je rôznorodosť „bohatstvom Cirkvi, ktorá hoci je jedna, je mnohotvárna“, tak ako aj evanjelium máme v štvorakej podobe. Ďalej je nutné „rozlišovať, kedy ide o Ducha Svätého, ktorý tvorí rozdielnosť v jednote“ a kedy naopak nejde o Ducha Svätého a vytvára sa rozdelenie.

Svätý Otec napokon upozornil na dôležitú úlohu kňazov v súčasnom svete, a to je naučiť mladých rozlišovaniu: „Rozlišovaniu tých vecí,  ktoré sa zdajú byť v opozícii, alebo sú v opozícii, aby poznali, kedy určité napätie, určitá opozícia pochádza od Ducha Svätého a kedy pochádza od Zlého. A preto ich treba formovať k rozlišovaniu.“  

„Rozmanitosť ponúka veľmi záludné situácie. Kultúra nadbytku, ktorej sme vystavení, ponúka horizont toľkých možností, predstavujúc ich všetky ako platné a dobré. Naši mladí sú vystavení neustálemu „zappingu“ [pozn. - rýchle a neprestajné prepínanie kanálov]. Môžu surfovať na dvoch alebo troch obrazovkách zapnutých súčasne, môžu reagovať súčasne v rozdielnych virtuálnych situáciách. 

Či sa nám to páči alebo nie, toto je svet v ktorom sú zaradení a je našou úlohou ako pastierov pomôcť im obstáť v tomto svete. Preto sa domnievam, že je dobré naučiť ich rozlišovať, aby mali nástroje  a základy, ktoré im pomôžu ísť životnou cestou bez toho, aby sa vyhasil Duch Svätý, ktorý je v nich.“

„V katechéze, v duchovnom vedení, v homíliách, musíme vyučovať náš ľud, vyučovať mladých, deti i dospelých rozlišovaniu. A učiť ich vyprosovať si milosť rozlišovania.“ 

Druhú otázku položil jeden zo 143 stálych diakonov Milánskej arcidiecézy, kde už od roku 1990 pôsobia slobodní alebo ženatí muži, ktorí prijali diakonskú vysviacku. Opýtal sa na súčasné očakávania Cirkvi od ich služby: „Ako máme ako stáli diakoni prispievať k tej požehnanej, objektívnej a pokornej tvári Cirkvi, o ktorej hovoríte?“ Svätý Otec vo svojej odpovedi okrem iného povedal:

„Vy nie ste napol kňazmi a napol laikmi - to by robilo z diakonátu „funkciu“. Vy ste sviatosťou služby Bohu a bratom. Je to povolanie, ktoré ako všetky povolania nie je individuálne, ale je žité v rodine a s rodinou, v Božom ľude a s Božím ľudom.“

„Dnes sa zdá, že všetko musí „na niečo slúžiť“, ako keby všetko našlo svoje naplnenie v jednotlivcovi: modlitba „mi slúži“, komunita „mi slúži“, láska „mi slúži“. Avšak vy ste darom, ktorým nám Duch Svätý ukazuje, že správna cesta je opačná: v modlitbe slúžim, v komunite slúžim, v solidarite slúžim Bohu aj blížnemu.“

Poslednú, tretiu otázku položila rehoľná sestra: „Ktoré životné periférie a ktoré oblasti si máme voliť s našimi málo silami, uvedomujúc si že sme v našich časoch menšina?“ Pápež František odpovedal:

„Páči sa mi začať od slova menšina. (...) Bežne – ale nechcem povedať že toto je ten prípad – je to slovo, ktoré je sprevádzané pocitom (...) rezignácie. Bez toho, aby sme si to uvedomili, vždy keď myslíme alebo konštatujeme, že je nás málo, alebo že sme starí, keď pociťujeme ťarchu, krehkosť viac než oslnivý lesk, náš duch začína byť nahlodávaný rezignáciou. Rezignácia potom vedie k apatii. Verím, že tu sa začína prvá reakcia na ktorú by sme si mali dávať pozor: málo áno, v menšine áno, rezignácia nie!“

Pápež František známym evanjeliovým obrazom pripomenul, že zasvätené osoby majú byť soľou zeme a kvasom. Pritom vtipne poznamenal, že nevadí, ak je zasvätených málo, pretože presolené jedlo sa nedá jesť. Skôr vyzval zasvätených aby boli kvasom, ktorý prekvasí. „Nie iba prežiť, ale žiť!“

Postretnutí s rehoľníkmi sa presunul Svätý Otec do milánskej väznice San Vittore, kde sa stretol s odsúdenými a tiež s nimi obedoval. -ab-

Taliansko 25. marca – Jedným z kľúčových bodov programu pápeža Františka počas jeho dnešnej pastoračnej návštevy Milána bolo aj stretnutie s väzňami. Na poludnie, krátko po modlitbe Anjel Pána, privítali Svätého Otca vo väznici San Vittore riaditeľ Gloria Manzelli a väzenský kaplán don Marco Recalcati.

Svätý Otec si na úvod pozorne vypočul dvoch zo 130 väzňov, ktorí hovorili v mene všetkých. „Riskujeme, že sa ponoríme do tmy,“ povedala jedna z väzenkýň a dodala: „Chceme sa vydať na cestu viery a sociálneho začlenenia“. Obrátiac sa na pápeža, uznala „veľký príklad“, ktorý dáva „kráčajúc cestami chudoby, prinášajúc posolstvo milosrdenstva a pokoja vydedencom“. Túžba všetkých väzňov, vysvetlila žena, „je vrátiť sa do nášho každodenného života, pracovať a večer sa vrátiť domov k rodine. Všetci sme hriešnici, avšak schopní zakúšať pocity ako ktokoľvek iný“ a svoje svedectvo zakončila slovami: „Modlite sa za nás a za naše rodiny“.

Druhý väzeň poprosil Svätého Otca, aby sa s nimi modlil za tých, ktorým ublížili, „aby im bolo odpustené“. Zároveň pápeža poprosil o modlitby za „pokoj“ vo väzení a tiež za to, „aby politický svet čím skôr prijal reformu týkajúcu sa väzníc“, aby boli miestom „dôstojnosti“ a možnosti „resocializácie“ pre všetkých. Na záver svojho svedectva poukázal na nezištnú pomoc mnohých dobrovoľníkov, ktorí väzňom prinášajú nádej a lásku a dodal: „Modlíme sa za vás, aby ste mali silu vydržať a navštíviť ďalšie väznice v Taliansku a vo svete. Navždy ostanete v našich srdciach a v našich každodenných modlitbách“.  

Svätý Otec sa väzňom poďakoval za prijatie. „Cítim sa medzi vami doma,“ povedal a pokračoval: „Ježiš povedal: «Bol som vo väzení a navštívili ste ma». Vy ste pre mňa Ježiš, ste bratia. Nemám odvahu niekomu, čo je vo väzení, povedať: ,Zaslúži si to’. Prečo vy a nie ja? Pán miluje mňa rovnako ako vás, ten istý Ježiš je vo vás a vo mne, sme bratia hriešnici. Pomyslite na vaše deti, vaše rodiny, vašich rodičov. Vy, ktorí ste zranené srdce Ježiša.“

V milánskej väznici si v súčasnosti odpykáva trest 900 väzňov, medzi ktorými sú nielen muži i ženy, ale aj deti väzenkýň v špeciálnych celách. Svätý Otec sa s nimi v krátkosti stretol ešte pred tým, než prijal veľkú skupinu personálu a dobrovoľníkov väznice San Vittore.

Pápež František si podal ruku s približne 80 ľuďmi, ktorí zastupovali rôzne skupiny väzňov. Potom sa stretol aj s tými, ktorí sú zadržaní v špeciálne chránenej časti areálu. Po úvodnom zvítaní sa Svätý Otec odobral na obed s takmer stovkou väzňov. Na príprave typicky milánskeho menu sa podieľali aj niektorí trestanci.

Návšteva väznice sa skončila výmenou darov a požehnaním listov s menami väzňov, ktoré si Svätý Otec zobral so sebou. Niektorí z nich svoje listy pápežovi zaslali poštou. Napriek tomu, že viacerí sa nehlásia ku katolíckej viere, Petrovho nástupcu považujú za posla pokoja a nádeje. -ej-

Božie slovo je živou silou, schopnou vyvolať obrátenie v ľudských srdciach. (Tvít pápeža Františka, 25. marca 2017)

Vatikán 25. marca – Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka pri stretnutí s predstaviteľmi 27 členských štátov Európskej únie a európskych inštitúcií pri príležitosti 60. výročia podpísania Rímskych zmlúv, ktorý predniesol 24. marca 2017 v Kráľovskej sále Apoštolského paláca vo Vatikáne.   

Vážení hostia,

ďakujem vám za vašu prítomnosť dnes večer, v predvečer 60. výročia podpísania zakladajúcich zmlúv Európskeho hospodárskeho spoločenstva a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu.  Každému z vás chcem vyjadriť náklonnosť, ktorú Svätá stolica má voči vašim jednotlivým krajinám a voči celej Európe, s ktorej osudmi je z Božej prozreteľnosti neoddeliteľne spojená. Zvláštnu vďaku chcem vyjadriť ctenému Paolovi Gentilonimu, predsedovi Rady ministrov Talianskej republiky, za úctivé slová, ktoré vyslovil v mene všetkých a za úsilie, aké Taliansko vynaložilo pri príprave tohto stretnutia; ako aj ctenému Antoniovi Tajanimu, predsedovi Európskeho parlamentu, ktorý vyjadril túžby národov Únie pri tomto výročí.

Návrat do Ríma po šesťdesiatich rokoch nemôže byť iba spomienkou na veci minulé, ako skôr vyjadrením túžby znovuobjaviť živú pamäť tej udalosti s cieľom oceniť jej prínos pre súčasnosť. Musíme sa vcítiť do výziev tej doby, aby sme čelili tým dnešným i zajtrajším. Biblia nám so svojimi príbehmi bohatými na spätné vybavovanie udalostí ponúka základnú pedagogickú metódu: dobu, ktorú žijeme nie je možné pochopiť bez minulosti, chápanej nie ako množinu vzdialených faktov, ale ako životodarnú miazgu, ktorá zavlažuje prítomnosť. Bez tohto povedomia stráca realita svoju jednotu, dejiny strácajú svoju logickú niť a ľudstvu sa vytráca zmysel vlastných činov a smer vlastnej budúcnosti.   

25. marec 1957 bol dňom plným očakávaní a nádejí, nadšenia i obáv, a jedine mimoriadna udalosť a historické dôsledky mohli ho mohli urobiť jedinečným v histórii. Spomienka na ten deň sa pripája k nádejam dneška a k očakávaniam európskych národov, ktoré žiadajú rozlišovať prítomnosť, aby tak cesta, ktorá sa začala, mohla pokračovať s obnoveným elánom a s dôverou.

Otcovia zakladatelia a lídri si boli vedomí toho, že pripojením svojho podpisu pod obe zmluvy dali život tej politickej, ekonomickej, kultúrnej, no predovšetkým ľudskej skutočnosti, ktorú dnes voláme Európska únia. Na druhej strane, ako povedal belgický minister zahraničných vecí Spaak, išlo «zaiste o materiálne blaho našich národov, rozšírenie našich ekonomík, o sociálny rozvoj, o úplne nové priemyselné a obchodné možnosti, no predovšetkým [... o] osobitnú životnú koncepciu, človekovi na jeho mieru, bratskú a spravodlivú» (P. H. Spaak, Príhovor prednesený pri príležitosti podpísania Rímskych zmlúv, 25. marca 1957).

Po temných a neľútostných rokoch Druhej svetovej vojny vtedajší lídri verili v možnosť lepšej budúcnosti, «nechýbala im odvaha, ani nekonali príliš neskoro. Zdá sa, že spomienka na uplynulé nešťastné udalosti a na ich viny ich inšpirovala a dodala im potrebnú odvahu, aby zabudli na staré spory a mysleli a konali skutočne novým spôsobom na zrealizovanie najväčšej premeny [...] Európy» (tamže).

Otcovia zakladatelia nám pripomínajú, že Európa nie je množina pravidiel, ktoré treba dodržiavať, či manuál protokolov a procedúr, ktorých sa treba držať. Je to život, spôsob ponímania človeka vychádzajúc z jeho transcendentnej a neodňateľnej dôstojnosti, a teda niečo viac než len akýsi súbor práv, ktoré treba obhajovať alebo požiadaviek, ktoré treba vymáhať. Na počiatku idey Európy stála «postava a zodpovednosť ľudskej osoby s jej kvasom evanjeliového bratstva, [...] s jej túžbou po pravde a spravodlivosti vyformovanou skúsenosťou tisícročí» (A. De Gasperi, Naša vlasť Európa. Príhovor na Európskej parlamentnej konferencii, 21. apríla 1954). Rím je so svojím povolaním k univerzalite symbolom tejto skúsenosti a z toho dôvodu bol vybraný ako miesto podpísania zmlúv, lebo práve na tomto mieste – pripomenul holandský minister zahraničných vecí Luns – «boli položené politické, právne a sociálne základy našej civilizácie» (J. Luns, holandský minister zahraničných vecí, Príhovor prednesený pri príležitosti podpísania Rímskych zmlúv, 25. marca 1957). 

Ak od začiatku bolo jasné, že pulzujúcim srdcom európskeho politického projektu mohol byť jedine človek, zároveň bolo evidentné riziko, že by zmluvy mohli ostať len mŕtvou literou. Bolo potrebné ich naplniť životodarným duchom. A prvý element európskej vitality je solidarita. «Európske hospodárske spoločenstvo – tvrdil luxemburský premiér Bech – bude žiť a bude mať úspech len vtedy, ak počas svojej existencie ostane verné duchu európskej solidarity, ktorá ju vytvorila a ak spoločná vôľa rodiacej sa Európy bude silnejšia než národné vôle» (J. Bech, Príhovor prednesený pri príležitosti podpísania Rímskych zmlúv, 25. marec 1957). Takýto duch je viac než kedykoľvek potrebný dnes, stojac pred odstredivými podnetmi, ako aj pred pokušením zredukovať zakladajúce ideály Únie na výrobné, ekonomické a finančné požiadavky.

Zo solidarity sa rodí schopnosť otvoriť sa druhým. «Naše plány nie sú egoistické», povedal nemecký kancelár Adenauer (K. Adenauer, Príhovor prednesený pri príležitosti podpísania Rímskych zmlúv, 25. marca 1957). «Nepochybne krajiny, ktoré sa zjednocujú [...] nemajú v úmysle izolovať sa od zvyšku sveta a vybudovať okolo seba neprekonateľné bariéry» doplnil ho francúzsky minister zahraničných vecí Pineau (C. Pineau, Príhovor prednesený pri príležitosti podpísania Rímskych zmlúv, 25. marca 1957).

Vo svete, ktorý až príliš dobre poznal drámu múrov a rozdelení bolo jasné, že je dôležité pracovať pre zjednotenú a otvorenú Európu a usilovať sa všetci spoločne o odstránenie neprirodzenej bariéry, ktorá od Baltického mora až po Jadranské rozdeľovala kontinent. Toľko sa len bojovalo za zvrhnutie toho múru! Napriek tomu sa dnes zabudlo na túto námahu. Zabudlo sa tiež na vedomie drámy rozdelených rodín, chudoby a biedy, ktorú to rozdelenie vyvolalo. Tam, kde celé generácie túžili byť svedkom zrúcania znakov nanúteného nepriateľstva, sa teraz diskutuje o tom, ako sa zbaviť ,nebezpečenstiev’ našej doby: začínajúc dlhou kolónou žien, mužov a detí na úteku pred vojnou a chudobou, ktorí prosia iba o možnosť budúcnosti pre seba a pre svojich drahých.

V prázdnote pamäti, ktorá charakterizuje našu dobu, sa tiež často zabúda na ďalší veľký úspech solidarity ratifikovaný 25. marca 1957: najdlhšie obdobie mieru za uplynulé storočia. «Národy, ktoré sa v priebehu rokov často nachádzali na opačných frontoch, bojujúc jedni proti druhým, [...] sa teraz naopak nachádzajú zjednotené vďaka bohatstvu svojich národných špecifík» (Spaak, tamže). Mier sa vždy buduje  slobodným a vedomým prispením každého jedného. Predsa však «sa dnes mnohým zdá byť dobrom, ktoré je istým spôsobom samozrejmé» (Príhovor k diplomatickému zboru akreditovanému pri Svätej stolici, 9. januára 2017), a preto sa dá ľahko skončiť pri jeho považovaní za niečo nadbytočné. Naopak, mier je vzácne a zásadne dôležité dobro, lebo bez neho nemožno vybudovať budúcnosť pre nikoho a skončíme ,prežívaním zo dňa na deň’. 

Jednotná Európa sa rodí totiž z jasného projektu, dobre definovaného, primerane premysleného, aj keď spočiatku len zárodočného. Každý dobrý projekt pozerá do budúcnosti, a tou budúcnosťou sú mladí, povolaní zrealizovať prísľuby v budúcnosti (porov. Spaak, tamže). U Otcov zakladateľov bolo teda jasné povedomie, že sú súčasťou spoločného diela, ktoré nielen presahuje hranice štátov, ale tiež tie časové, a spája tak medzi sebou generácie, ktoré sa všetky rovnako podieľajú na stavbe spoločného domu.

Ctení hostia,

Otcom Európy som venoval túto prvú časť môjho príhovoru, aby sme sa nechali inšpirovať ich slovami, aktuálnosťou ich myšlienok, zanieteným úsilím o spoločné dobro, ktoré ich charakterizovalo, ich istotou, že sú súčasťou diela väčšieho než sú oni sami a veľkosťou ideálu, ktorý ich oduševňoval.

Ich spoločným menovateľom bol duch služby, spojený s nadšením pre politiku a s vedomím, že «v počiatku európskej civilizácie sa nachádza kresťanstvo» (De Gasperi, tamže), bez ktorého sa západné hodnoty dôstojnosti, slobody a spravodlivosti javili väčšinou nezrozumiteľnými.

«A ešte dnes – potvrdzoval Ján Pavol II. -, duša Európy zostáva jednotná, pretože, okrem svojich spoločných počiatkov, žije tými istými kresťanskými a ľudskými hodnotami ako sú dôstojnosť ľudskej osoby, hlboký zmysel pre spravodlivosť a slobodu, pracovitosť, duch iniciatívy, láska k rodine, úcta k životu, tolerancia, túžba po spolupráci a mieri, ktoré sú jej známymi charakteristikami» (Ján Pavol II., Európsky akt, Santiago de Compostela, 9. novembra 1982).

V našom multikultúrnom svete budú tieto hodnoty naďalej plne prítomné, ak si dokážu udržať vitálny vzťah s koreňmi, z ktorých sa zrodili. V plodnosti takéhoto spojenia spočíva možnosť budovať spoločnosti autenticky laické, zbavené ideologických protikladov, v ktorých si nájdu rovnako miesto rodák odinakiaľ i domorodec, veriaci i neveriaci.

Za posledných šesťdesiat rokov sa svet veľmi zmenil. Ak Otcovia zakladatelia, ktorí prežili ničivý (vojnový) konflikt, boli vedení nádejou v lepšiu budúcnosť a odhodlanou vôľou presadiť, aby sa vyhlo povstaniu nových konfliktov, v našej dobe viac dominuje koncept krízy. Je to ekonomická kríza, ktorá poznačila posledné desaťročie, je to kríza rodiny a pevných sociálnych modelov, je to rozšírená „kríza inštitúcií“ a migračná kríza: mnohé krízy, ktoré skrývajú strach a hlbokú stratenosť súčasného človeka, čo si žiada novú hermeneutiku pre budúcnosť. Napriek tomu termín „kríza“ nemá sám o sebe negatívny význam. Neoznačuje len nepekný moment, ktorí je potrebné prekonať. Slovo kríza pochádza z gréckeho slovesa crino (κρίνω), ktoré znamená pátrať, skúmať, súdiť. Naša doba je dobou rozlišovania, ktoré nás pozýva skúmať podstatu a stavať na nej: je to čas výziev a možností.

Aká je teda hermeneutika, interpretačný kľúč, pomocou ktorého môžeme čítať problémy dneška a nachádzať odpovede pre budúcnosť? Pripomenutie si myšlienok Otcov by bolo v skutočnosti neplodné, ak neposlúži k ukázaniu cesty, ak by sa nestalo stimulom pre budúcnosť a zdrojom nádeje. Každý organizmus, ktorý stratí zmysel svojej cesty, ktorý zostane bez tohto pohľadu do budúcnosti, utrpí najskôr úpadok a z dlhodobého hľadiska mu hrozí smrť. Aké je teda dedičstvo Otcov zakladateľov? Aké perspektívy nám ukazujú pre zdolanie výziev, ktoré nás čakajú? Aká je nádej pre Európu dneška a zajtrajška?

Odpovede nájdeme priamo v pilieroch, na ktorých sa dohodli stavať Európske hospodárske spoločenstvo a ktoré som už pripomenul: ústredné miesto človeka, činorodá solidarita, otvorenosť voči svetu, úsilie o mier a rozvoj, otvorenosť pre budúcnosť. Kto vládne, ten má úlohu rozlíšiť cesty nádeje, - toto je vaša úloha: rozlíšiť cesty nádeje -, určiť konkrétne postupy tak, aby sa dôležité kroky, ktoré boli doposiaľ urobené, nemuseli stratiť, ale boli zárukou dlhej a plodnej cesty.

Európa opäť nachádza nádej, ak je človek v strede a v srdci jej inštitúcií. Tvrdím, že to predpokladá pozorné a dôverné počúvanie žiadostí, ktoré prichádzajú tak od jednotlivcov, ako od spoločností a národov, ktoré tvoria Úniu. Žiaľ, často je tu dojem, že nastáva „citové oddelenie“ medzi obyvateľmi a európskymi inštitúciami, často vnímanými ako vzdialené a nepozorné k rozličným citlivostiam, ktoré vytvárajú Úniu. Potvrdiť ústredné miesto človeka znamená tiež znova objaviť ducha rodiny, v ktorej každý prispieva slobodne podľa svojich možností a talentov pre spoločný domov. Je vhodné mať na pamäti, že Európa je jedna rodina národov (porov. Príhovor v Európskom parlamente, Štrasburg, 25. novembra 2014) - a ako v každej dobrej rodine – sú rozdielne vnímavosti, ale všetci môžu rásť v tej miere, nakoľko sú jednotní. Európska únia sa rodí ako jednota rozdielností a jednota v rozdielnostiach.

Osobitosti nás preto nemajú naľakať, a ani si nemožno myslieť, že jednota by sa uchovala uniformitou. Ona je skôr súzvukom spoločenstva. Otcovia zakladatelia vybrali práve tento pojem ako kľúčový pre subjekty, ktoré sa zrodili z Dohôd, dávajúc dôraz na skutočnosť, že sa dávali do spoločného zdroje a dary každého. Dnes Európska únia potrebuje znova objaviť význam toho, že je v prvom rade „spoločenstvo“ osôb a národov, ktoré si uvedomuje, že «celok je viac ako časť, a tiež že je viac ako jednoduchý súčet» (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 235), a teda, že «treba vždy rozšíriť náš pohľad pre rozpoznanie väčšieho dobra, ktoré je pre blaho všetkých» (tamže). Otcovia zakladatelia hľadali ten súzvuk, v ktorom všetko je v každej z častí a časti sú – každá vo svojej vlastnej jedinečnosti – vo všetkom.

Európa opäť nachádza nádej v solidarite, ktorá je tiež najúčinnejším protiliekom na moderné populizmy. Solidarita zahŕňa vedomie, že sme súčasťou jedného tela a zároveň predpokladá schopnosť, že každý člen vie „sympatizovať“ s iným a so všetkými. Ak trpí jeden, trpia všetci (porov. 1 Kor 12,26). Tak aj my dnes oplakávame spolu so Spojeným kráľovstvom obete atentátu, ktorý zasiahol Londýn pred dvoma dňami. Solidarita nie je len dobrým predsavzatím: je charakterizovaná činmi a konkrétnymi skutkami, ktoré nás približujú k blížnemu, nech by sa nachádzal v akýchkoľvek podmienkach. Naopak, populizmy prekvitajú práve z egoizmu, ktorý uzatvára v obmedzenom a dusivom kruhu a nedovoľuje prekonať limity vlastných myšlienok a „dovidieť ďalej“. Oplatí sa nanovo začať myslieť európskym spôsobom, aby sa zažehnalo opačné nebezpečenstvo sivej jednotvárnosti, alebo víťazstvo partikularizmov. Od politiky sa očakáva také ideálne vedenie (leadership), ktoré nebude ťažiť z emócií na získanie súhlasu, ale skôr vypracuje v duchu solidarity a subsidiarity také politiky, ktorá umožnia rásť celej Únii v harmonickom rozvoji, takže ten, kto dokáže bežať rýchlejšie, bude môcť podať pomocnú ruku tomu, kto ide pomalšie a ten, kto to má namáhavejšie, bude sa môcť dotiahnuť na toho, kto je na čele.

Európa opäť nachádza nádej, keď sa neuzavrie v strachu do falošných istôt. Naopak, jej história je silne ovplyvnená stretnutiami s inými národmi a kultúrami a jej identita «je a vždy bola, identitou dynamickou a multikultúrnou» (Príhovor pri príležitosti odovzdania Ceny Karola Veľkého, 6. mája 2016).  Vo svete je záujem o európsky projekt. Bolo to tak od prvého dňa, pri zaplnenom námestí na rímskom Kapitole a s gratulačnými pozdravmi, ktoré prichádzali z iných štátov. A ešte viac je tu dnes, počnúc štátmi, ktoré žiadajú o vstup a chcú byť súčasťou Únie, ako aj tých štátov, ktoré dostávajú pomoc, ktorá sa im s ozajstnou štedrosťou ponúka, aby sa vyrovnali s následkami chudoby, chorôb a vojen. Otvorenosť voči svetu predpokladá schopnosť «dialógu ako formy stretnutia» (Evangelii gaudium, 239) na všetkých úrovniach, počnúc od dialógu medzi členskými štátmi a medzi inštitúciami a obyvateľmi, až po ten s mnohými migrantmi, ktorí pristávajú pri brehoch Únie. Pri riešení ťažkej migračnej krízy týchto rokov sa nemožno tak obmedziť, ako keby išlo len o problém počtov, ekonomický alebo bezpečnostný.

Problematika migrácie vyvoláva hlbšiu otázku, ktorá je predovšetkým kultúrna. Akú kultúru ponúka dnes Európa? Strach, ktorý často pociťujeme, nachádza vskutku svoju hlbšiu príčinu v strate ideálov. Bez perspektívy pravých ideálov nás nakoniec ovládne strach, že nás ten druhý vytrhne z ustálených zvyklostí, že nás pripraví o dosiahnutý komfort, že nejakým spôsobom spochybní náš životný štýl, často vytvorený len materiálnym blahobytom. Naopak, bohatstvo Európy vždy spočívalo v jej duchovnej otvorenosti a schopnosti klásť si základné otázky o zmysle existencie. Otvorenosť voči zmyslu pre večnosť ide ruka v ruke tiež s pozitívnou otvorenosťou voči svetu, i keď nie bez napätí a chýb. Naopak sa zdá, že získaný blahobyt pristrihol Európe krídla a donútil ju sklopiť zrak. Európa má vo svete jedinečné ideové a duchovné dedičstvo, ktoré si zasluhuje, aby sa nanovo ponúklo s oduševnením a obnovenou sviežosťou, a ktoré je najlepším liekom na hodnotové prázdno našich čias, ktoré je úrodnou pôdou pre každú formu extrémizmu. Toto sú tie ideály, ktoré vytvorili Európu, ten „polostrov Ázie“ ktorý siaha od Uralu po Atlantik.

Európa opäť nachádza nádej, keď investuje do rozvoja a do mieru. Rozvoj nie je súhrnom výrobnej techniky. On sa dotýka celého bytia človeka: dôstojnosti jeho práce, primeraných podmienok života, dostupnosti vzdelania a nevyhnutnej zdravotnej starostlivosti. «Rozvoj je nové meno pre pokoj» (Pavol VI., Encyklika Populorum progressio, 26. marca 1967, 87), prehlásil Pavol VI, pretože niet skutočného pokoja, ak sú ľudia odsúvaní na okraj alebo prinútení žiť v biede. Nie je pokoj tam, kde chýba práca alebo perspektíva dôstojnej odmeny. Nie je pokoj na okrajoch našich miest, kde sa šíria drogy a násilie.

Európa opäť nachádza nádej, ak sa otvára budúcnosti. Ak sa otvára mladým, ponúkajúc im seriózne vyhliadky na vzdelanie, reálne možnosti začlenenia sa do sveta práce. Keď investuje do rodiny, ktorá je prvou a základnou bunkou spoločnosti. Keď rešpektuje svedomie a ideály svojich občanov. Keď garantuje možnosť mať deti bez strachu o ich zabezpečenie. Keď chráni život v celej jeho posvätnosti.

Vážení hostia,

vo všeobecnom predlžovaní veku života, šesťdesiat rokov sa dnes berie ako čas plnej dospelosti. Je to rozhodujúci vek, v ktorom sme ešte raz pozvaní zamyslieť sa. Aj od Európskej únie sa dnes žiada zamyslieť sa a ošetriť nevyhnutné bolesti, ktoré prichádzajú s rokmi, a nájsť nové trasy pre napredovanie na svojej ceste. Avšak na rozdiel od šesťdesiatročného človeka, Európska únia nemá pred sebou nevyhnutnú starobu, ale má možnosť novej mladosti. Jej úspech bude závisieť od vôle opäť pracovať spoločne a od ochoty staviť na budúcnosť. Vás ako lídrov čaká, aby ste rozlíšili cestu «nového európskeho humanizmu» (Príhovor pri príležitosti odovzdania Ceny Karola Veľkého, 6. mája 2016), tvoreného ideálmi a konkrétnosťou. Znamená to nemať strach prijať účinné rozhodnutia, schopné odpovedať na reálne problémy ľudí a obstáť v skúške času.

Z mojej strany vás môžem len a len ubezpečiť o blízkosti Svätej stolice a Cirkvi voči celej Európe, ku ktorej budovaniu vždy prispievala a bude prispievať, zvolávajúc na ňu Pánovo požehnanie, aby ju chránil a dal jej mier a rozvoj. Stotožňujem sa preto so slovami, ktoré na Kapitole vyslovil Joseph Bech: Ceterum censeo Europam esse aedificandam - navyše si myslím, že Európa si zaslúži, aby sa vybudovala.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb, ej, ab-

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 4. pôstnu nedeľu cyklu A (Jn 9, 1-41):  Bože, ty si krajší, než som si ťa predstavoval

V dnešnú nedeľu je reč o slepote. Ježiš v evanjeliu uzdravuje slepca. No zakiaľ slepec v príbehu zrak dostáva, iní ho strácajú. Pozrime sa ako. Poznáme dva druhy slepoty: telesnú a duchovnú. Uveďme si na každú príklad.

Písal sa rok 1818. Luise bol vtedy 9-ročným chlapcom a žil so svojou rodinou vo Francúzsku. Jeho otec bol sedlár. Bol zručným majstrom a Luise trávil dlhé chvíle pozorovaním svojho otca pri práci. „Keď budem veľký, chcem aj ja robiť toto isté, čo vy, otec,“ hovorí mu. „No dobre, tak prečo nezačať už teraz?“ Vzal kúsok koženého pásu a nakreslil naň obrazec. „Pozri,“ hovorí otec chlapcovi. „Zober si tento kožený pás, polož si ho na stôl. Potom zober do jednej ruky tento dierovač, do druhej kladivo a rob do kože dierky, ako som ti ich nakreslil. Len daj pozor, aby si si neublížil!“ Chlapec sa vzrušený pustil do práce. No netrvalo dlho a tragédia bola na svete. Nejakou nešťastnou náhodou do dierovača udrel kladivom tak nešikovne, že ten mu odletel rovno do oka a on naň oslepol. O niekoľko rokov, oslepol aj na druhé a tak ostal slepý úplne.

Jedného dňa sedel so svojou rodinou za stolom pri obede v záhrade. Ktosi mu dal do ruky šišku z pínie. Louis sa s ňou začať hrať, jeho prsty ohmatávali jej jednotlivé lupienky. Vtom mu čosi napadlo. Čo tak vytvoriť nejakou špeciálnou hmotou podľa vzoru týchto lupienkov obrazce, ktoré by reprezentovali jednotlivé písmená abecedy a dali by sa čítať prstami? A tak sa zrodilo písmo, ktoré dnes nazývame – po jeho tvorcovi Luisovi Braillovi – Braillove písmo. Toto písmo, ktoré sa zrodilo z tragickej nehody, otvorilo slepcom celý nový svet a ponúklo im nevídané možnosti. Určite nie je príjemné byť slepým. No Boh môže použiť aj takýchto ľudí, ako bol aj napríklad Louis Braille, alebo slepec z dnešného evanjelia, aby priniesli do života mnohých často až neslýchané dobro. Takto je Boh oslávený a ľudia obohatení.   

A potom je tu i duchovná slepota. Pred mnohými rokmi noviny New York Times uverejnili článok o skupine asi 100 kambodžských žien, ktorým sa podarilo ujsť zo svojej krajiny a tak si zachrániť život pred vražednými jednotkami Pol Pota. Tieto ženy žili v tom čase v Kalifornii v meste Long Beach a každá jedna z nich bola slepá. Čudná vec bola, že všetci oční lekári, ktorí ich doteraz vyšetrovali zhodne tvrdili, že ich oči nie sú poškodené a že podľa všetkého každá jedna z nich by mala vidieť. Avšak nevideli. Všetky do jednej boli slepé. Neskôr ich slepotu odborníci nazvali názvom hysterická slepota. Je to stav ľudí, ktorí prežili takú hroznú traumu, že ich telo ako keby si vytvorilo akúsi obrannú clonu, pretože nebolo schopné prijať už nič viac. Všetky tieto ženy prežili podobnú traumu.

Každý z nás zaiste poznáme ľudí, ktorí sa podobajú obrazne týmto ženám.  Sú to ľudia, ktorí síce telesne vidia, no duchovne sú slepí. A pritom by vidieť mohli. Niektorí nechcú vidieť, iní majú na očiach klapky. Ich mysle i srdcia sú nadobro uzatvorené, žiadna situácia na nich nezaberá. Ich názory a postoje sú sformulované a nezmeniteľné. Možno prežili traumatickú stratu, možno sa v čomsi sklamali, možno boli svedkami vecí, s ktorými sa neboli schopní vyrovnať. Alebo majú povahu, ktorá vidí len zlo a tmu. Všetci títo ako dôsledok odmietajú Boha.

Ako by sa im dalo pomôcť, aby znova videli? Mnohým takýmto ľuďom dokázalo vrátiť zrak svedectvo viery preniknuté nádejou a svetlom. Hovorí o tom príbeh Dr. Diany Kompovej. Ako sama spomína, keď ako mladá lekárka začala pracovať na detskej onkológii všade hlučne vyhlasovala, že je agnostička, a že neverí v žiadneho Boha. No po čase sa veci zmenili. A ona sa po rokoch práce medzi zomierajúcimi deťmi stala ženou neotrasiteľnej viery v Boha. Čo sa stalo? Spomína jeden prípad z počiatočných rokov svojej praxe. Anna mala 7 rokov. Po piatich rokoch boja s leukémiou boli jej sily už na konci. No pár minút pred svojou smrťou sa stala zaujímavá vec. Anna sa náhle posadí na svojej posteli a všetkým povie, že videla anjelov a so žiariacou tváričkou im popisovala, ako krásne spievali. Potom si znova ľahla a tíško zomrela. Keď toto a podobné prípady, ktorých nebolo málo, Doktorka Kompová videla, hovorí, jej viera znova ožila.

Pravdou je, milí priatelia, že každý z nás je do istej miery slepý. Každý.  Každý máme mnoho úprimných otázok a málo jasných odpovedí. Často sa ocitáme v situáciách, kedy sa pýtame, kde v našom živote je Boh? Alebo či je tu vôbec? Ako mohol Boh dopustiť koncentráky? sa pýtame. Prečo sa darí zločincom, mafiánom, nepoctivým politikom, arogantným podnikateľom? Prečo sa dobrým ľuďom stávajú zlé veci? Prečo je toľko chorých? Prečo musíme trpieť a nakoniec zomrieť? Veľa otázok, málo odpovedí.

A predsa, odpoveď na všetky tieto otázky jestvuje. Dáva nám ju sv. Pavol: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ (1 Kor 12, 9) Čo tým myslí? Napovie nám to nasledujúci príbeh.

Keď mal William Dyke 10 rokov náhle nešťastne oslepol. Napriek tomu však s vyznamenaním skončil univerzitu. Ešte počas štúdii spoznal jedno pekné dievča, dcéru vysokého britského vojenského dôstojníka, s ktorou sa zblížili až sa nakoniec zasnúbili.

Keď si plánovali svadbu, William sa rozhodol, že skôr než sa zoberú, sa dá na svoje oči operovať. Počul, že jestvuje nádej, že by mohol znova vidieť. Operácia prebehla, William sa po nej zotavoval. Cez oči mal previazanú šatku. Svadba sa blížila.  

Keď ho prepustili z nemocnice, rozhodol sa, že šatku si z očí neodviaže až do svadby. Ak sa operácia podarila, prvá žena, ktorú chcel na tomto svete vidieť, mala byť jeho nastávajúca.

Svadobný deň prišiel. V kostole sa zhromaždilo veľa ľudí. Boli tam slávne osobnosti, šľachtici, lordi, zámožní hostia. Williamov otec a doktor, ktorý operáciu jeho syna konal, sa postavili hneď vedľa ženícha, ktorého oči boli stále prekryté bielou šatkou.

Organ sa rozozvučal. Nevesta sa počas svadobného pochodu uberala pomalým krokom uličkou medzi lavicami k oltáru. Keď prišla ku kľakátku, chirurg vzal nožnice a  rozstrihol ženíchovi bielu šatku. V kostole nikto nedýchal. S napätím každý čakal, či ženích bude naozaj schopný uvidieť svoju nevestu. Vtom katedrálou zaznejú ženíchove slová: „Ty si omnoho krajšia, než som si ťa dokázal v svojej mysli predstaviť!“

Myslím, milí priatelia, že tento príbeh veľmi presne vyjadruje to, čo hovorí apoštol Pavol: že totiž príde deň, keď nám šatka, ktorá pokrýva oči nášho smrteľného života bude z nich odstránená a my budeme stáť tvárou tvár Bohu, v ktorého sme verili. A vtedy na plné hrdlo vykríkneme: „Bože, ty si omnoho krajší, než som si ťa kedy doteraz predstavoval.“

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu. 

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: