Slovenská rodina Vatikánskeho rozhlasu

26/03/2017

Aktuálne správy z Vatikánu

Rubrika

Dnešné vysielanie

Aktuálne správy z Vatikánu



Anjel Pána s pápežom Františkom: Kto verí, môže vidieť očami Boha

◊  

Vatikán 26. marca – Ježiš je „svetlo sveta“, a každý pokrstený vďaka prijatej sviatosti „prichádza na svetlo“ a stáva „synom svetla“ a podľa toho má aj žiť. To je ústredná myšlienka z katechézy Svätého Otca pri dnešnej modlitbe Anjel Pána. Na evanjeliovom príbehu o uzdravení slepého od narodenia pápež František vysvetlil, že ten, kto verí v Boha môže vidieť realitu tak, ako ju vidí sám Boh. Ak naopak hľadáme iba vlastný záujem, sme vo tme, upozornil Svätý Otec.

Z okna Apoštolského paláca sa Svätý Otec osobitne poďakoval obyvateľom Milána za ich srdečné prijatie pri včerajšej pastoračnej návšteve: „Naozaj som sa cítil ako doma, a to pri všetkých, veriacich i neveriacich.“

Pápež František pripomenul aj včerajšie blahorečenie 115 mučeníkov v španielskej diecéze Almería. Vyslovil túžbu, „aby ich príklad a ich príhovor boli oporou pre Cirkev v úsilí o budovanie civilizácie lásky.“ Kňazi, rehoľníci i laici zomreli počas prenasledovania Cirkvi za Španielskej občianskej vojny v rokoch 1936 – 1939 v oblasti Andalúzie.

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V centre evanjelia tejto štvrtej pôstnej nedele sú Ježiš a človek, ktorý bol od narodenia slepý (Jn 9,1-41). Kristus mu vracia zrak a koná tento zázrak istým symbolickým rituálom: najprv zmieša zem so slinou a potrie ňou oči slepého a potom mu nariadi, aby sa šiel umyť do rybníka Siloe. Ten človek ide, umyje sa a znovu získa zrak. Bol slepý od narodenia. Týmto zázrakom sa Ježiš zjavuje a zjavuje sa nám ako svetlo sveta.

A slepý od narodenia predstavuje každého z nás, ktorí sme boli stvorení, aby sme poznali Boha, ale pre hriech sme ako slepí, potrebujeme nové svetlo. Všetci potrebujeme nové svetlo: svetlo viery, ktoré nám daroval Ježiš. V skutočnosti ten slepec z evanjelia sa pri znovuzískaní zraku otvára pre tajomstvo Krista. Ježiš sa ho pýta: „Ty veríš v Syna človeka?“ (v. 35). „A kto je to, Pane, aby som v neho uveril?“, odpovedá uzdravený slepec (v. 36). „Už si ho videl, a je to ten, čo sa rozpráva s tebou“ (v. 37). „Verím, Pane!“ a klania sa Ježišovi.

Táto príhoda nás vedie k zamysleniu sa nad našou vierou, nad našou vierou v Krista, Božieho Syna, a rovnako tiež odkazuje na krst, ktorý je prvou sviatosťou viery: sviatosťou, ktorá nám umožňuje „vyjsť na svetlo“ prostredníctvom znovuzrodenia sa z vody a Ducha Svätého; tak ako sa to stalo s mužom slepým od narodenia, ktorému sa otvorili oči po tom, ako sa vodou umyl v rybníku Siloe. Muž slepý od narodenia, ktorý bol uzdravený, predstavuje nás, vtedy keď si neuvedomujeme, že Ježiš je svetlo, že je „svetlo sveta“, keď sa pozeráme inam, keď sa radšej spoliehame na malé svetielka, keď tápame v tme.

Skutočnosť, že slepec nemá meno, nám pomáha vidieť samých seba s našou tvárou a naším menom v jeho príbehu. Aj my sme boli Kristom „osvietení“ v krste, a sme teda povolaní konať ako deti svetla. A správať sa ako deti svetla si vyžaduje radikálnu zmenu myslenia, schopnosť posudzovať ľudí a veci podľa iného rebríčka hodnôt, ktorý pochádza od Boha. Sviatosť krstu si v skutočnosti vyžaduje rozhodnutie žiť ako deti svetla a kráčať vo svetle.

Keby som sa vás teraz opýtal: „Veríte, že Ježiš je Boží Syn? Veríte, že vám môže premeniť srdce? Veríte, že vám môže dať vidieť realitu tak ako ju vidí on, nie ako ju vidíme my? Veríte, že on je svetlo, dáva nám pravé svetlo?“ Ako by ste odpovedali? Každý nech odpovie vo svojom srdci.

Čo znamená mať pravé svetlo, kráčať vo svetle? Znamená to predovšetkým zanechať falošné svetlá: chladné a chabé svetlo predsudkov voči druhým, lebo predsudky skresľujú skutočnosť a zaťažujú nás odporom voči tým, ktorých posudzujeme bez milosrdenstva a odsudzujeme ich bez šance sa odvolať. Toto je na dennom poriadku! Keď ohovárame druhých, nekráčame vo svetle, ale kráčame v tme. Ďalším falošným svetlom, vábivým a nejednoznačným, je  osobný prospech: ak hodnotíme ľudí a veci na základe kritéria nášho úžitku, nášho pôžitku, našej prestíže, nie sme pravdiví vo vzťahoch a v situáciách. Ak ideme touto cestou hľadania iba vlastného záujmu, kráčame vo tme.

Nech nám Svätá Panna, ktorá ako prvá prijala Ježiša, svetlo sveta, vyprosí milosť nanovo prijať v tomto Pôstnom období svetlo viery, znovuobjaviac neoceniteľný dar krstu, ktorý sme my všetci prijali. Nech nás toto nové poučenie premení v postojoch a skutkoch, aby sme aj my, počnúc našou biedou, našim málom, boli nositeľmi lúčov Kristovho svetla.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb, as-

inizio pagina

Homília pápeža Františka na slávnosť Zvestovania Pána: Možnosť nemožného

◊  

Vatikán/Taliansko 25. marca – V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri liturgickej slávnosti Zvestovania Pána, ktorej predsedal v parku Monza pri Miláne v sobotu 25. marca 2017 v rámci svojej pastoračnej návštevy Milánskej arcidiecézy.

Práve sme si vypočuli ten najdôležitejší oznam v našich dejinách: zvestovanie Panne Márii (porov. Lk 1,26-38). Je to úsek hutný a plný života, ktorý rád čítam vo svetle iného zvestovania – o narodení Jána Krstiteľa (porov. Lk 1,5-20). Tieto dve oznámenia nasledujú jedno po druhom, sú vzájomne spojené, a keď ich vzájomne porovnáme, oba nám ukazujú, čo nám dáva Boh vo svojom Synovi.

Zvestovanie narodenia Jána Krstiteľa sa odohráva v čase, keď kňaz Zachariáš, pripravený začať liturgiu, vstupuje do svätyne chrámu, zatiaľ čo celé zhromaždenie stojí v očakávaní vonku. Zvestovanie narodenia Ježiša sa však odohráva na zastrčenom mieste v Galilei, v periférnom mestečku, ktorého povesť nie je zvlášť dobrá (porov. Jn 1,46), v anonymite domu jednej mladej devy menom Mária.

Vidíme tu rozdiel nemalej vážnosti, ktorý naznačuje, že nový Chrám Boží, nové stretnutie Boha so svojím ľudom sa odohrá na miestach okrajových a periférnych, t. j. na miestach, na ktorých to obyčajne neočakávame. Práve tam sa ale odohrá schôdzka Boha s ľudom, tam sa odohrá ich stretnutie; tam sa Boh stane telom, aby z lona svojej Matky začal kráčať spoločne s nami. Už viac nebude miesta, ktoré by bolo rezervované iba niekoľkým, zatiaľ čo väčšina by stála vonku v očakávaní. Jemu nebude nič a nikto ľahostajný, nebude situácie bez jeho prítomnosti: radosť zo spásy má začiatok v každodennom živote domácnosti jednej mladej devy z Nazareta.

Je to sám Boh, kto sa ujíma iniciatívy a rozhodne sa vstúpiť do našich príbytkov – tak ako to urobil v prípade Márie  –, vstúpiť do našich každodenných zápasov, plných tiesne i túžob. Práve uprostred našich miest, škôl a univerzít, námestí a nemocníc sa napĺňa to najkrajšie zvestovanie, ktoré môžeme počuť: „Zdravas’ [Raduj sa], Pán s tebou!“ Je to radosť, ktorá vyvoláva život, vyvoláva nádej, ktorá sa stelesňuje v spôsobe, akým sa pozeráme na zajtrajšok, a v postoji, s akým hľadíme na druhých. Je to radosť, ktorá sa stáva solidárnosťou, pohostinnosťou, milosrdenstvom voči všetkým.

Rovnako ako Márii, aj nám sa môže stať, že budeme zmätení. „Ako sa to stane“ - v časoch tak poznačených špekuláciami? Vypočítavo sa špekuluje o živote, práci, rodine. Špekuluje sa o chudobných a migrantoch, o mladých ľuďoch a o ich budúcnosti. Všetko sa zdá byť zredukované na čísla, nechávajúc na druhej strane, aby každodenný život mnohých rodín zatemnila neistota a nestabilita. Zatiaľ čo na dvere mnohých klope bolesť a v mnohých mladých ľuďoch rastie nespokojnosť z dôvodu chýbajúcich ozajstných príležitostí, špekulácia sa rozrastá všade.

Niet pochýb, že toto závratné tempo, ktorému sme vystavení, akoby nás oberalo o nádej a radosť. Tlaky a bezmocnosť zoči-voči mnohým situáciám akoby nám vysušovali dušu a robili nás necitlivými voči nespočetným výzvam. Je to paradox, že keď sa na vytvorenie teoreticky lepšej spoločnosti všetko uponáhľa, nakoniec nezvýši čas na nič a na nikoho. Stratíme čas na rodinu, na spoločenstvo, na priateľov, na solidárnosť i na spomienky.

Osoží nám položiť si otázku: ako sa dá žiť evanjeliová radosť dnes uprostred našich miest? Je možná kresťanská nádej v takejto situácii, tu a teraz?

Tieto dve otázky sa dotýkajú našej identity, života našich rodín, našich krajín a miest. Dotýkajú sa života našich detí, mládeže a vyžadujú si z našej strany nový spôsob, ako sa zaradiť do súčasných dejín. Ak sú kresťanská radosť a nádej naďalej možné, tak potom nemôžeme, a ani nechcime pred všetkými bolestnými situáciami zostať iba divákmi, ktorí hľadia na oblohu v čakaní „kedy už prestane pršať“. Všetko to, čo sa deje, si od nás žiada hľadieť na súčasnosť smelo, s odvahou toho, kto vie, že radosť zo spásy dostáva svoju podobu v každodennosti domáceho života jednej devy z Nazareta.

Vo chvíli Máriinho zmätenia, a tiež toho nášho vlastného, nám anjel ponúka tri „kľúče“, ktoré nám pomôžu prijať misiu, ktorá nám je zverená.

1. Oživenie pamäti

Prvú vec, ktorú anjel robí je, že vyvoláva spomienky, a tak otvorí Máriinu súčasnosť celým dejinám spásy. Pripomenie jej prísľub daný Dávidovi ako ovocie zmluvy s Jakubom. Mária je dcérou zmluvy. Aj my sme pozvaní zaspomínať si, pozrieť sa do našej minulosti, aby sme nezabudli, odkiaľ pochádzame. Aby sme nezabudli na našich predkov, starých rodičov a všetko to, čím prešli, aby sme sa dostali tam, kde sme teraz. Táto krajina a jej ľud zažili utrpenie dvoch svetových vojen; a videli, ako niekedy ich zaslúženú povesť pracovitosti a kultivovanosti poškvrnili nezriadené ambície. Spomienky nám pomáhajú, aby sme nezostali väzňami rečnení, ktoré zasievajú rozkol a rozdelenie ako jediný možný spôsob riešenia konfliktov. Oživovať si spomienky je ten najlepší protiliek, aký máme k dispozícii proti magickým riešeniam rozdelenia a odcudzenia sa.

2. Príslušnosť k Božiemu ľudu

Pamäť umožňuje Márii hlásiť sa k svojej príslušnosti k Božiemu ľudu. Je dobré si pripomínať, že sme súčasť Božieho ľudu! Milánčania, áno, Ambroziáni, isteže, ale vždy ako súčasť jedného veľkého Božieho ľudu; ľudu sformovaného z tisícov tvárí, príbehov a proveniencií, ľud multikultúrny a multietnický. To je jedno z našich bohatstiev. Je to ľud povolaný prijímať rozdiely, integrovať ich s rešpektom a kreatívnosťou a oslavovať každú novosť, ktorá pochádza od druhých; sme ľud, ktorý sa nebojí objať deliace čiary a hranice; ľud, ktorý nemá strach prijať toho, kto to potrebuje, lebo vie, že práve tam je prítomný jeho Pán.

3. Možnosť nemožného

„Bohu nič nie je nemožné“ (Lk 1,37): týmito slovami zakončuje anjel svoju odpoveď Márii. Keď veríme, že všetko závisí výlučne len od nás, zostaneme väzňami našich vlastných schopností, našich vlastných síl a krátkozrakých horizontov. Keď sa však odhodláme nechať si pomôcť a dať si poradiť, keď sa otvoríme milosti, potom začneme vidieť, že nemožné sa začína stávať skutočným. Veľmi dobre to poznajú tieto kraje, v priebehu svojich dejín totiž dali život mnohým charizmám, mnohým misionárom, veľkému bohatstvu pre život Cirkvi! Prekonaním neplodného a rozdeľujúceho pesimizmu sa tu veľa ľudí otvorilo Božej iniciatíve a stali sa znamením toho, aká úrodná môže byť zem, keď sa neuzavrie do vlastných ideí, do vlastných limitov a schopností, ale sa otvorí iným.

Tak ako v minulosti, Boh neustále hľadá spojencov, hľadá mužov a ženy schopných uveriť, schopných spomínať, cítiť sa súčasťou jeho ľudu, aby spolupracovali s kreativitou Ducha Svätého. Boh naďalej prechádza našimi štvrťami a ulicami, zachádza na každé miesto a hľadá srdcia schopné počuť jeho pozvanie a dať mu stelesnenie tu a teraz. Parafrázujúc sv. Ambróza v jeho komentári k tomuto úryvku [evanjelia] môžeme povedať: Boh naďalej hľadá srdcia ako to Máriino, ochotné uveriť aj za tých najneobvyklejších okolností (porov. Výklad Evanjelia podľa Lukáša II, 17: PL 15, 1559). Nech v nás Pán rozhojní takúto vieru a nádej.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mk, jb-

inizio pagina

Milión veriacich na omši so Svätým Otcom v milánskej Monze

◊  

Vatikán/Taliansko 26. marca – Pastoračná návšteva pápeža Františka v sobotu 25. marca v Miláne sa stretla s obrovským záujmom veriacich. Na svätú omšu, ktorej Svätý Otec predsedal o 15.00 na otvorenom priestranstve Parku Monza na severnom okraji lombardskej metropoly sa podľa oficiálneho odhadu zúčastnil jeden milión osôb.

Organizátori z Milánskej arcidiecézy pôvodne očakávali 700-tisícovú účasť. Veriaci, ktorí prichádzali na miesto už od skorých ranných hodín, kompletne zaplnili všetky sektory pripravené usporiadateľmi. Ďalšie státisíce ľudí lemovali približne 20-kilometrovú trasu, po ktorej sa pápež František presúval z centra Milána na miesto slávenia. Do Parco di Monza smerovali skupiny veriacich aj vo forme peších pútí z okolia. Pútnici z Bergama vyrážali už o polnoci, aby pešo prekonali 50 km vzdialenosť.

Podobne aj večerné stretnutie pápeža s birmovancami, ich rodičmi a katechétmi, ktorého dejiskom bol milánsky futbalový štadióm Meazza - San Siro naplnilo celé hľadisko športového stánku. Plánovaný termín odletu Svätého Otca z milánskeho armádneho letiska Linate sa posunul o vyše hodinu, z 18.30 na 19.40. -jb-

inizio pagina

Týždenný spravodajský prehľad z Vatikánu 26. marca 2017

◊  

Vo zvukovej podobe prinášame prehľad hlavných udalostí uplynulého týždňa vo Vatikáne.

                      

Týždenný 10-minútový spravodajský súhrn Vatikánskeho rozhlasu vysiela RTVS každú nedeľu ráno o 6.05 a v repríze večer o 17.50 na okruhoch Rádia Regina.

inizio pagina

Rubrika



Kardinál Jozef Tomko: Fatimská storočnica

◊  

Kardinál Jozef Tomko vo svojom najnovšom príhovore pre Vatikánsky rozhlas približuje históriu a dnešný odkaz fatimských zjavení pre nás. 

V Katolíckej cirkvi jestvujú niektoré posvätné miesta, kde sa stali pamätné udalosti, alebo sú pochovaní významní svätci, prípadne sa nachádzajú v peknom prostredí. Tak priťahujú k sebe veriacich, ktorí ta dochádzajú, čiže „putujú“ z túžby po duchovnom pookriatí. Niektoré „pútnické miesta“ sa stali známymi v krajine alebo aj medzinárodne. Svoj pôvod pripisujú nejakej veľkej duchovnej osobnosti, ktorá na tom mieste žila a pôsobila, zanechajúc po sebe veľkú pamiatku. Je to predovšetkým Palestína, ktorú my kresťania nazývame „Svätá zem“, lebo tam žil vtelený bohočlovek Ježiš Kristus, jeho Matka Mária a ochranca sv. Jozef, jeho apoštoli a prví učeníci a tam sa odohrali dôležité udalosti Kristovej cirkvi. Celá krajina je vlastne veľkým pútnickým miestom. 

Ježišovej Matke, slávnej Bohorodičke Márii, vybudovali kresťania vo svete viac kostolov a svätýň, ktoré zasvätili niektorej udalosti z jej života. Tie priťahujú nielen svojou umeleckou výstavbou a výzdobou, ale aj dobre zriadenými liturgickými obradmi. Pri nich sú často rehoľné domy, kde bývajú naporúdzi spovedníci a duchovní radcovia. Okrem toho bývajú tam vhodné pohostinné zariadenia pre pútnikov zblízka i z ďaleka. Niektoré pútnické miesta vznikli na mieste údajných zjavení a rozvinuli sa iba za posledných sto rokov. Inde na takom mieste vyvrchoľuje pútnické obdobie na niektorý sviatok Panny Márie. Na Slovensku sú známe viaceré pútnické miesta, ako sú: Levoča, Šaštín, Klokočov, Staré Hory, a podobne.

Najznámejšie pútnické miesta na svete sú okrem Ríma ako sídla nástupcu sv. Petra, prvého pápeža, mariánske svätyne v Lurdoch, Čenstochovej, Parížska Notre Dame, a tiež portugalská Fatima. Fatima sa práve 13. mája tohto roku dožíva sto rokov od údajných zjavení Panny Márie trom deťom. Do svetovej pozornosti sa dostáva najmä návštevou Svätého Otca, pápeža Františka na storočnicu zjavení.

Fatima je asi desaťtisícové mestečko vo vnútrozemí Portugalska, vzdialené asi 140 kilometrov od hlavného mesta Lisabona. Tam sa behom šiestich mesiacov, počnúc od 13. mája až do 13. októbra 1917 viackrát zjavila Panna Mária trom deťom, ktorých mená sú: Francisco, jeho sestra Hyacinta a ich sesternica Lucia. Deti mali od sedem do desať rokov, boli to malí pastieri. Tak zvané „Fatimské posolstvo“ je výzvou, aby sa ľudia obrátili a robili pokánie za hriechy, je aj povzbudením k väčšej úcte a najmä k zasväteniu Ruska Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, po ktorom príde obdobie mieru. Pri zjavení deti videli Pannu Máriu a pri nej anjela, ako aj biskupa oblečeného v bielom obleku. Z poslušnosti voči svojmu biskupovi Lucia opísala tieto videnia. Ako prehlásil kardinál Ratzinger, obrazy a reč videní sú  v mnohom symbolické, náznakové.

Veľa sa debatovalo o postave „bieleho biskupa“ vo videniach detí. Koho to predvídali fatimské deti? Biely oblek pre mnohých naznačoval pápeža, ale nie celkom jednoznačne, lebo biskupi a misijní kňazi vôbec nosia tiež biele obleky. Keď však Ali Agca postrelil Jána Pavla II. na námestí sv. Petra práve 13. mája 1981, čiže na výročie prvého fatimského zjavenia, tak sa u mnohých utvrdila mienka, že tá biela mužská postava vo videniach detí naznačuje pápeža, a to práve toho pápeža. Tá myšlienka mi napadla, keď som v ten deň sedel pri okne svojho bytu pri vatikánskej bráne sv. Anny, z ktorej vybehlo auto s postreleným Jánom Pavlom II. a hnalo sa smerom ku klinike Gemelli, zatiaľ čo z námestia už vychádzali ľudia s pokrikom: „Postrelili Svätého Otca!“ O rok po atentáte pápež Ján Pavol II. išiel do Fatimy poďakovať sa Božej Matke za ochranu. Vtedy prehlásil: „Materská ruka viedla dráhu guľky. Tak sa pápež zastavil na prahu smrti“. Guľka sa dnes nachádza vložená do zlatej koruny na soche Panny Márie vo Fatime.

Fatimské udalosti sa stali pred sto rokmi. Ale ich posolstvo oslovuje Cirkev a veriacich aj dnes. Aj dnešný pápež František putuje do Fatimy na pamätný deň 13. mája a tým chce zaiste zdôrazniť jeho význam a aktuálnosť pre naše časy. Ako to povedal ešte roku 1985 kardinál Ratzinger, budúci pápež Benedikt XVI.: „Z toho miesta odznel  prísny signál a výzva k vážnemu životu, lebo ľudstvo sa ocitá v nebezpečenstve“. Mária naozaj predznačila druhú svetovú vojnu, predpovedala pád komunizmu v roku 1989, poukázala malým pastierikom i našej generácii na zhubnú hrôzu pekla, na dôležitosť obrátenia a pokánia, na silu modlitby, najmä ak vzývame príhovor jej prečistého Srdca. Podľa výrokov Lucie v takzvanom „tajomstve“ je kľúčovým výrazom v prvej časti výraz „spasiť duše“ a v ďalšej časti trojnásobné zvolanie: „pokánie, pokánie, pokánie“. To nám pripomína výzvu Ježiša Krista v evanjeliu: „Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15).

Pridajme sa teda v duchu všetci k púti nášho Svätého Otca Františka a pripojme aj svoje modlitby, aby nám fatimská Matka Božia vyprosila tie milosti a Božie dary, ktoré najviac potrebuje náš národ, dnešná Cirkev i celé ľudstvo. K nim pripojme aj svoje osobné potreby. Spravme si teda aj my v duchu takú tichú osobnú púť do Fatimy.

Jozef kard. Tomko

inizio pagina

Dnešné vysielanie



Vysielanie z 26. januára 2017

◊  

Nedeľňajšie vysielanie vo zvukovej podobe:  

inizio pagina