Vatikán/Slovensko 1. apríla  -  Svätý Otec František vymenoval nového apoštolského nuncia v Slovenskej republike, ktorým je Mons. Giacomo Guido Ottonello, titulárny arcibiskup Sasabe, doterajší apoštolský nuncius v Ekvádore. Menovanie dnes oficiálne publikovala Svätá stolica. 

Mons. Giacomo Guido Ottonello sa narodil 29. augusta 1946 v Masone (Janov, Taliansko). Kňazskú vysviacku prijal 29. júna 1971 a bol inkardinovaný do diecézy Acqui. Získal doktorát z teológie. Do diplomatických služieb Svätej stolice vstúpil 25. marca 1980. Následne pôsobil na pápežských zastupiteľstvách v Pakistane, Salvádore, Libanone, Francúzsku, Španielsku a Poľsku. Dňa 29. novembra 1999 bol vymenovaný za apoštolského nuncia v Paname a 26. februára 2005 za apoštolského nuncia v Ekvádore. Ovláda francúzsky, španielsky a anglický jazyk.

Apoštolská nunciatúra na Slovensku dnes napoludnie oznámila: „Po tom, ako J. Ex. Mons. Mario Giordana, titulárny arcibiskup minorský, v dôsledku dosiahnutia kánonickým právom predpísanej vekovej hranice končí v úrade apoštolského nuncia na Slovensku, Svätý Otec František menoval novým apoštolským nunciom v Slovenskej republike J. Ex. Mons. Giacoma Guida Ottonella, titulárneho arcibiskupa sasabského a doterajšieho apoštolského nuncia v Ekvádore. Táto správa bola zverejnená vo vatikánskom denníku L’Osservatore Romano 1. apríla 2017 o 12.00 h.“ -jb-

Vatikán/Španielsko 1. apríla – Milovať z celého svojho srdca, z celej svojej mysle a z celej svojej sily. Tieto Ježišove slová z Markovho evanjelia ponúkol pápež František k úvahe kňazom a seminaristom z Pápežského španielskeho kolégia v Ríme, ktorých dnes prijal na audiencii vo Vatikáne:  

„Formovať sa by malo znamenať byť schopní s pokorou sa priblížiť k Pánovi a spýtať sa ho: ,Aká je tvoja vôľa? Čo odo mňa chceš?’ Poznáme odpoveď, ale snáď nám prospeje pripomenúť si ju a na to vám ponúkam tri slová zo Šema, s ktorými Ježiš odpovedať Levitovi: «Milovať budeš Pána z celého svojho srdca, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!» (Mk 12,30).“

Milovať z celého srdca podľa pápežových slov znamená „nehľadať seba samého v osobnom úspechu či v kariére“. „Pastoračná láska znamená vyjsť v ústrety druhému, snažiac sa ho pochopiť, akceptovať a odpustiť mu z celého srdca,“ pokračoval ďalej Svätý Otec a zdôraznil v tomto kontexte význam komunity.

„Toto nevyšlo z módy, stále je to aktuálne, ako to bolo aj v začiatkoch Cirkvi. Ide o permanentnú výzvu prekonať individualizmus, žiť rozdielnosť ako dar, hľadajúc jednotu kléru, ktorý je znakom Božej prítomnosti v živote komunity. Klérus, ktorý neudržuje jednotu, vyhadzuje Boha zo svojho svedectva. Nie je to už viac svedectvo o Božej prítomnosti.“

Kolégium slávi tento rok 125. výročie založenia, pričom podľa oficiálnych údajov za dobu svojej existencie prijalo viac než 3500 študentov. Až 105 z nich sa radí medzi mučeníkov obdobia Španielskej občianskej vojny. Počas prenasledovania našli mnohí útočisko práve v Pápežskom španielskom kolégiu, ktoré sa nachádza neďaleko Vatikánu. Z alumnov kolégia pochádza celkovo 128 biskupov. -ej-

Vatikán/Peru 1. apríla – Pri príležitosti stého výročia založenia Pápežskej katolíckej univerzity v Peru zaslal Svätý Otec list jej veľkému kancelárovi, kardinálovi Giuseppe Versaldimu. Poďakoval v ňom za prínos tejto univerzity a zároveň vyzdvihol význam katolíckej univerzity ako komunity nielen vzdelávacej, ale aj formačnej. Pripomenul, že katolícka univerzita má aj evanjelizačné poslanie:

„Táto komunita je vyzvaná hľadať a dychtiť po základných cieľoch katolíckej univerzitnej inštitúcie; to znamená nechať sa evanjelizovať, aby sme mohli evanjelizovať. Každý kresťan bol získaný Pánom a z tohto stretnutia sa mení na svedka. Nadobúdanie znalostí nestačí, vyžaduje si to priviesť ich k životu, byť kvasom uprostred cesta. Sme učeníkmi misionármi a sme povolaní premeniť sa vo svete na živé evanjelium.“ -ab, ej-

Aj v najťažších a v najskľučujúcejších momentoch milosrdenstvo a dobrota Pána prevýšia všetko. (Tvít pápeža Františka, 1. apríla 2017) -ab-

Vatikán 1. apríla – Svätý Otec František vydal apoštolský list motu proprio Sanctuarium in Ecclesia, ktorým zveril pútnické svätyne do kompetencie Pápežskej rady pre novú evanjelizáciu. Vyzdvihol pri tom úlohu, akú majú svätyne, označované aj ako „sanktuáriá“ pri posilňovaní viery a rozvíjaní ľudovej nábožnosti.

„Pútnické svätyne majú v Cirkvi «veľkú symbolickú hodnotu» a byť pútnikmi je rýdze vyznanie viery,“ píše pápež František v úvode listu a ďalej vysvetľuje, že „pomocou kontemplácie svätého obrazu sa totiž dosvedčuje nádej pocítiť Božiu blízkosť, otvárajúcu srdce dôvere, že naše najhlbšie túžby počúva a vypočuje ich. Ľudová zbožnosť, ktorá je jedným «z autentických vyjadrení spontánnej misionárskej činnosti Božieho ľudu» (Evangelii gaudium, 122), nachádza v pútnickej svätyni výnimočné miesto, kde môže vyjadriť krásnu tradíciu modlitby, nábožnosti a odovzdania sa Božiemu milosrdenstvu, inkulturovanú do života každého národa.“

Motu proprio Sanctuarium in Ecclesia mení doterajšiu prax, keď za záležitosti pútnických svätýň týkajúce sa Svätej stolice zodpovedala Kongregácia pre klérus a čiastočne Pápežská rada pre migrantov a cestujúcich.

List pápeža Františka datovaný na spomienku Panny Márie Lurdskej 11. februára špecifikuje, že do kompetencie Pápežskej rady pre novú evanjelizáciu bude patriť zakladanie medzinárodných svätýň a schvaľovanie ich štatútov, ako aj starostlivosť o evanjelizačnú úlohu týchto svätýň. Ide tu o rozvíjanie organickej pastorácie, aby svätyne slúžili ako strediská novej evanjelizácie, o podporovanie národných a medzinárodných stretnutí s cieľom obnovy ľudovej zbožnosti a pútí, o podporu formácie pracovníkov svätýň a bdelosť nad tým, aby sa pútnikom poskytovala správna duchovná a cirkevná starostlivosť. Napokon je to docenenie kultúrnej a umeleckej hodnoty svätýň v duchu evanjelizácie cestou krásy, tzv. „via pulchritudinis“. -jb-   

Vatikán 1. apríla – V súvislosti s výročím smrti sv. Jána Pavla II., ktorý odišiel do večnosti 2. apríla pred 12 rokmi si na prvého slovanského pápeža zaspomínal Mons. Vincenzo Paglia. Predseda Pápežskej akadémie pre život a veľký kancelár Pápežského inštitútu Jána Pavla II. pre štúdium manželstva a rodiny v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas poukázal na črty sv. Jána Pavla II., ktoré sú silne prítomné aj v pontifikáte pápeža Františka. Mons. Paglia, ktorý bol menovaný za biskupa Jánom Pavlom II. v roku 2000 zvlášť spomenul inšpiráciu Koncilom, pozornosť k chudobným a rozhodný boj proti vojne: 

„Povedal by som, že Druhý vatikánsky koncil zostáva pre oboch ako hviezda ukazujúca sever. Dotkla sa ma skutočnosť, že pápež Ján Pavol II. dal svojej prvej synode tému rodiny. To isté urobil aj pápež František: aj u neho prvá synoda bola o rodine. A je dôležité vidieť aj v tejto téme prepájajúcu červenú niť vývoja, ktorý nie je mechanickým opakovaním, ale rastom. Je tu teda krok rastu počnúc od Familiaris consortio a prichádzajúc až k Amoris laetitia; je tu istá kontinuita, ktorú, ako som presvedčený, treba znovu objaviť, aby sme mohli zachytiť bohatstvo pápežského učiteľského úradu v týchto posledných desaťročiach.“

„Boží ľud pochopil vzťah medzi týmito dvoma pápežmi, ktorí sú prirodzene veľmi odlišní“, tvrdí Mons. Paglia, poukazujúc na zmysel veriacich pre vieru, tzv. „sensus fidei fidelium“:

„Je tu istý rast, ktorý ľud pochopil, ako je tomu vo dvoch veľkých oblastiach: v ekumenickom a medzináboženskom dialógu a v pozornosti voči najchudobnejším. Osobne si pamätám, ako sa po prvej ceste do Brazílie sv. Ján Pavol II. zdôveril Komunite sv. Egídia, aký dojem na neho urobilo vidieť veľké periférie brazílskych miest plné chudobných. A on pri tejto príležitosti povedal: ‚A toto je to, čo žiadal Koncil: Cirkev, ktorá je pre všetkých, ale zvlášť si volí najchudobnejších‘“.

Mons. Paglia spomenul aj svoju skúsenosť súvisiacu s Balkánom, ktorý nedávno sám navštívil:

„Pamätám si oduševnenie, s akým chcel Ján Pavol II. zastaviť tú tragickú vojnu, ktorá skrvavila celý Balkán. S rozhodnosťou chcel prísť na návštevu do troch hlavných miest súčasne: do Záhrebu, Sarajeva a Belehradu. Nebolo to možné, ale jeho odhodlanosť priniesť svoje svedectvo mieru mám v pamäti ako skutočne mimoriadnu. Spravila na mňa dojem jeho rozhodnosť, až po údery päsťou po stole, keď mu v tom sekretár chcel zabrániť. Bol rozhodnutý ísť do Sarajeva aj za cenu, že tam pôjde v obrnenom vozidle, aby sám prehovoril k mestu sužovanému tragédiou vojny. Toto odhodlanie pre mier bolo, ako si myslím, jedným z najväčších darov, aké preukázal svätý Ján Pavol II. A pápež František na to nadviazal so zanietením.“ -ab-

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 5. pôstnu nedeľu cyklu A (Jn 11, 1-45): Milovať znamená trpieť

Jeden kňaz spomína na chvíľu, keď mu zomrel otec. Keď cestoval domov autom na pohreb mysľou mu prebiehali myšlienky na otca, na roky mladosti strávené s ním, na rozličné udalosti, ktoré spolu zažívali. Zrazu z ničoho nič prepukol do plaču. Snažil sa ho potlačiť. Nešlo to. Naopak, plač sa stával stále silnejším. Slzy  mu tak stekali na košeľu, až bola celá mokrá. Nebol schopný šoférovať. Musel sa zastaviť na najbližšej pumpe a tam prečkať, kým mu plač neprestane.

Keď prišiel domov myslel si, že bude pevný a že ako kňaz, ktorý verí vo večný život, o tejto svojej viere vydá svedectvo. Nedokázal to. Keď sa stretol so svojou mamou a súrodencami, plač ho znova prepadol.

Žiaľ to je ako únos. Odborníci popisujú jeho prejavy, predpovedajú jeho fázy a odhadujú jeho trvanie. No toto sú ľudia, ktorí sa práve v tej chvíli nenachádzajú, alebo možno sa ani nikdy predtým nenachádzali v žiali. Ich vedomosti o žiali sú teoretické. Dáta majú z pozorovania iných ľudí. No keď človek zrazu náhle stratí milovaného človeka a do jeho duše prenikne bolesť a žiaľ, ako keby sa nečakane ocitol na okupovanom území. Každý vzdor alebo rozumové presviedčanie jeho samého je márne.

Toto je jeden z dôvodov, milí priatelia, prečo je tak silný evanjeliový príbeh z dnešnej nedele. Je to príbeh o Ježišovi, ktorého správa o smrti priateľa Lazára tak silne zasiahla, že ho emocionálne premôže a on od žiaľu prepukne do plaču. Prečo plakal? Preto, lebo Lazára miloval. Medzi Ježišom a Lazárom bola silná priateľská láska. Prečo plakali nad Lazárom Mária a Marta? Pre to isté, pre čo Ježiš: lebo Lazára milovali. Keby Ježiš Lazára nemiloval, bol by mohol mať o situáciu Lazára a jeho sestier tak nanajvýš záujem, no plač by tam určite nebol.

Tak je to aj v životoch našich. Istá mladá vdova sa vyjadrila: „Nikto mi nepovedal, že manželstvá sa končia buď rozvodom alebo smrťou!“ Čím hlbšia láska, tým hlbší žiaľ pri strate. Toto je pravda, na ktorú sotva kto myslí, keď sa rozhodne niekomu dať svoje srdce. A predsa nič nie je pravdivejšie, ako toto. V krehkom a pominuteľnom svete, v ktorom žijeme, platí, že začiatok našej lásky je zároveň semienkom nášho žiaľu. Keď sadíme lásku, sadíme i utrpenie. Spisovateľ Gabriel Marcel to vyjadril po svojom: „Keď ideme niekoho milovať myslíme si, že on nikdy nezomrie.“ No aj keď to nikto z nás nevypovie nahlas a my si to iba pošepneme v hĺbke svojho srdca, každý z nás predsa vie, že láska nás pripravuje na plač. Náš prvý bozk a naša prvá slza sú navzájom prepojené. Ak nechceš trpieť, potom sa rozhodni nemilovať – hoci otázkou je, či toto je riešenie. A často sa stane, že láska, ktorej sme sa chceli vyhnúť, si nás nakoniec predsa len nájde.

Pozrime sa, ako sa toto odohralo v živote známeho spisovateľa C.S. Lewisa. Leonore Fleischerová, ktorá o ňom napísala životopisný román, mu dáva do úst tieto slová: „Prečo máme milovať, keď strata lásky tak bolí? Neviem na to odpovedať inak, iba životom, ktorý prežívam. Dva razy v živote som mal na výber. Ako chlapec a muž. Chlapec si vybral bezpečie a muž utrpenie. Terajšia bolesť je súčasťou budúceho šťastia. Taká je dohoda, taký je môj životný príbeh.“ A aký bol jeho príbeh? Vypočujme si ho. Lewis sa narodil r. 1898. Známy je ako spisovateľ, teológ a profesor renesančnej literatúry na univerzitách Oxford a Cambridge. Až do 58 roku svojho života bol neženatý. Žáner, v ktorom písal bol veľmi široký, od detských kníh po kresťanskú apológiu. V apológii písal hlavne o zmysle ľudského utrpenia. Jeho argumenty boli natoľko presvedčivé, že bol pozývaný na mnohé miesta ako rečník. V 58 rokoch do jeho života znenazdania prišla istá žena, Američanka Joy Davidman. Jej záujem o Lewisa bol spočiatku čisto pracovný. No ten sa postupne zmenil, oni sa do seba – hoci Lewis sa tomu dlho vzpieral – zamilovali a nakoniec sa i zosobášili. Po čase bola Joy diagnostikovaná na rakovinu kostí. Začalo jej utrpenie. Po 4 rokoch boja s chorobou zomrela. Lewis prežíval ťažké chvíle. Svoje teórie o zmysle utrpenia zrazu nechápal. Po smrti Joy ostal na čas akoby paralyzovaný. Svoj život nakoniec vyjadruje jednou silnou vetou, ktorú povedal 14 ročnému Douglesovi, ktorý mu ostal po zomrelej Joy: „Keď som bol v tvojom veku zomrela mi matka, ktorú som veľmi miloval. Šialene som trpel. Preto som sa rozhodol, že už nebudem milovať nikdy nikoho, aby som znova netrpel. Svojmu prísľubu som bol verný, až dokedy neprišla do môjho života tvoja matka. Znova som sa zamiloval a znova šialene trpím.“

Takto to, milí priatelia, je. Láska a utrpenie idú ruka v ruke, nevyhnutne patria k sebe. Možno niekto si povie: nechcem trpieť a preto nebudem nikdy nikoho milovať. Dá sa to? Je toto riešenie? Uvediem príbeh, ktorý uvádza známa írska rehoľná sestra Briege McKenna. Raz rečnila pred veľkým zhromaždením kňazov. Po prednáške prišiel za ňou jeden, asi 80-ročný kňaz. Hovorí jej: „Sestra, povedzte mi, ako by som sa mohol naučiť milovať?“ Sestra bola prekvapená. „Viete, som už starý človek“, pokračoval. „Keď som bol mladým kňazom, rozhodol som sa, že nebudem sa približovať k žiadnemu človeku príliš blízko, aby som sa vo svojom sľube celibátu vyhol všetkým pokušeniam. Dnes, takmer na konci svojho života, som čistý ako ľalia, avšak nikoho nemilujem. A ja vlastne ani neviem, čo to je láska.“ Smutný príbeh.  

Ježiš si volil inú cestu. Milovať ľudí neznamená zapliesť sa do hriechu. Milovať znamená priblížiť sa k ľuďom natoľko, že sa stanú súčasťou môjho života a ja sa stanem súčasťou života ich. Ježiš si takéto vzťahy pestoval a tak ich i nám odporúčal. Takéto vzťahy sú nebezpečné len v jednom: totiž, že keď sa skončia, a oni sa skončia vždy, my budeme trpieť. A čím budú hlbšie, tým hlbšie bude i naše utrpenie.

Avšak utrpenie nemá posledné slovo. Ani smrť nemá posledné slovo. Ani straty nie sú definitívne. Tie nekalé možno áno, no tie, ktoré boli založené na skutočnej a čistej láske nekončia nikdy. A presne toto je posolstvo dnešného evanjelia, milí priatelia. Naše vzťahy sa nikdy nekončia. Oni sa iba menia. Ježiš hovorí Marte: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky.“ A pridáva: „Veríš tomu?”

Toto je veľké posolstvo, milí priatelia. Ono nám hovorí, že láska spôsobuje nielen žiaľ a utrpenie, ale nám ponúka aj nádej a útechu. Nech nám ono dá silu pred láskou neutekať, ale naopak milovať ľudí i Boha ešte plnšie a vrúcnejšie.  

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: