Vatikán/Taliansko 2. apríla – Diecéza Carpi v severotalianskom regióne Emilia Romagna dnes privítala Svätého Otca Františka. Pastoračná návšteva je prejavom podpory obyvateľom 70-tisícového mesta i širšieho okolia, ktorí sa dodnes vyrovnávajú s dôsledkami zemetrasenia z mája 2012. V Carpi, ktoré bolo epicentrom otrasov, zahynulo 27 ľudí a mnoho budov bolo zrovnaných so zemou. Už mesiac po zemetrasení navštívil Carpi pápež Benedikt XVI.

Svojou návštevou pápež František vyjadril obyvateľom regiónu uznanie za preukázanú húževnatosť a povzbudil ich do budúcnosti. Jeho návšteva je zároveň posolstvom nádeje pre stredotalianske regióny postihnuté zemetrasením len nedávno, v jeseni 2016.

Carpijský biskup Mons. Francesco Cavina a zástupcovia mesta privítali Svätého Otca Františka po pristátí vrtuľníka o 9.35 na miestnom atletickom štadióne. Po presune do centra mesta najprv navštívil Katedrálu Nanebovzatia Panny Márie, ktorá bola v dôsledku poškodenia zemetrasením päť rokov uzavretá. Barokovú baziliku minor sprístupnili len minulú nedeľu pri slávnosti za účasti vatikánskeho štátneho sekretára kard. Parolina.

Pápež František po príchode do carpijského Dómu pozdravil prítomných biskupov celého regiónu, pričom sa osobitne pristavil v rozhovore s kardinálom Carlom Caffarom, emeritným arcibiskupom Bologne. Svätý Otec si v katedrále uctil Pannu Máriu položením kytice kvetov pred jej sochou. O 10.30 už na pripravenom pódiu na Námestí mučeníkov pred katedrálou začal pápež František slávenie svätej omše 5. pôstnej nedele.

Po čítaniach z proroka Ezechiela (37,12-14), Listu Rimanom (8,8-11)  a z Jánovho evanjelia (11,1-45) o vzkriesení Lazára sa Svätý Otec prihovoril v homílii, v ktorej vyslovil silné povzbudenie k nádeji s poukázaním na tvrdú skúsenosť, ktorou prešli miestni obyvatelia, no nedali sa ňou podlomiť. „Nádej sa volá Ježiš“ – zdôraznil pápež František, ktorý okrem iného povedal:

„Nenechajme sa uväzniť pokušením samoty a malomyseľnosti. Neplačme nad tým, čo sa nám deje, nepodľahnime neužitočnej a zbytočnej logike strachu, neopakujme rezignovane, že všetko sa vyvíja zle a že už nič nie je ako predtým. Toto je ovzdušie hrobu. Pán však chce otvoriť cestu života, stretnutia s ním a dôvery v neho, cestu zmŕtvychvstania srdca, cestu onoho „Vstaň! Vstaň, poď von!“ toto chce od nás Pán, a on je pri nás, aby sme to dokázali.

Každý z nás teda cíti, že Ježišove slová Lazárovi sú adresované nám: „Poď von!“; vyjdi von zo zápchy strachu bez nádeje, strhni obväzy strachu, ktoré ti bránia v kráčaní, povrazy slabostí a nepokoja, ktoré ťa blokujú, opakuj, že Pán rozväzuje uzly. Nasledovaním Ježiša sa učíme nezauzľovať svoje životy okolo problémov, ktoré sa zamotávajú. Vždy tu budú problémy, vždy, a keď jeden vyriešime, dostaví sa zase ďalší. Môžeme však nájsť novú stabilitu – a touto stabilitou je sám Ježiš, táto stabilita sa volá Ježiš, ktorý je vzkriesenie a život. S ním v srdci prebýva radosť, opätovne sa rodí nádej, bolesť sa mení na pokoj, strach na dôveru, skúška na obetu lásky. A hoci nebudú chýbať ťažkosti, jeho ruka nás vždy pozdvihne, jeho slovo nás povzbudí a povie nám všetkým, každému jednému z nás: „Poď von! Poď ku mne!” Všetkým nám hovorí: „Nebojte sa!“

Plné znenie homílie Svätého Otca

Na Námestí mučeníkov pred katedrálou slávilo nedeľnú liturgiu s pápežom Františkom okolo 20-tisíc osôb, ďalšie skupiny sa zhromaždili pri veľkoplošných obrazovkách na iných miestach.

V závere svätej omše sa prihovoril miestny biskup Mons. Francesco Cavina. Okrem poďakovania pápežovi Františkovi pripomenul aj návštevu jeho predchodcu Benedikta XVI. tesne po zemetrasení. Pripomenul bohatú duchovnú históriu mesta, ktorej súčasťou sú okrem jezuitského kňaza sv. Bernardina Realina zo 16. storočia aj viaceré osobnosti 20. storočia, ako zakladatelia charitatívnych diel kňaz Zeno Saltini a jeho rodná sestra, rehoľníčka Marianna Saltini, ktorá je kandidátkou blahorečenia podobne ako laička Albertina Violi, učiteľská osobnosť na základných školách v oblasti Carpi.

Mons. Cavina osobitne pripomenul postavu mučeníka bl. Odoarda Focheriniho, zaradeného medzi „Spravodlivých medzi národmi“. Jeho mučeníctvo sa spája so smutnou kapitolou dejín regiónu, keď nacisti vybudovali vo Fossoli koncentračný tábor, z ktorého vypravili na smrť tisícky Židov a odporcov režimu. Neskôr sa toto miesto stalo príbytkami utečencov z Istrie a Dalmácie. Ako pripomenul Mons. Cavina, starostlivosti o väznených sa na tomto mieste hrdinsky venoval kňaz Francesco Venturelli.   

Pápež František v závere slávnosti prostredníctvom televízneho prenosu predniesol niekoľko osobitných výziev. Vyjadril solidaritu Kolumbii postihnutej zosuvmi pôdy a predniesol tiež výzvy k zastaveniu násilia v Kongu a k politickému riešeniu kríz vo Venezuele a Paraguaji:

„Som hlboko zarmútený nad tragédiou, ktorá zasiahla Kolumbiu, kde obrovská lavína bahna vyvolaná návalovými dažďami zasiahla mesto Mocoa a spôsobila množstvo obetí na životoch a zranených. Modlím sa za obete a uisťujem o mojej i vašej blízkosti tým, čo plačú nad stratou svojich drahých, a ďakujem všetkým, čo sa nasadzujú pri poskytovaní pomoci.    

Naďalej prichádzajú správy o krvavých ozbrojených stretoch v regióne Kasai v Konžskej demokratickej republike, strety, ktoré zanechávajú obete a vyvolávajú masové vysídľovania, ktoré zasahujú aj ľudí a majetok Cirkvi. Uisťujem o mojej blízkosti tejto krajine a povzbudzujem všetkých k modlitbe za pokoj, aby srdcia pôvodcov týchto zločinov nezostali otrokmi nenávisti a násilia.

Veľmi pozorne tiež sledujem udalosti vo Venezuele a v Paraguaji. Prosím za tamojších obyvateľov, ktorí sú mi veľmi drahí, a vyzývam všetkých, aby s vylúčením každého násilia neúnavne vytrvali v úsilí o nájdenie politických riešení.“  

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána Svätý Otec požehnal štyri základné kamene nových stavieb Diecézy Carpi: Kostola sv. Agáty v Carpi, polyfunkčného centra diecéznej charity v Carpi s názvom «Citadela lásky», Pastoračného centra sv. Martina a Diecézneho domu spirituality sv. Antona v Novi pri Modene, ktorého základný kameň pochádza z Iraku, z kostola Panny Márie v Karakoši na Ninivskej rovine na znak solidarity a duchovného spojenia s trpiacimi kresťanmi Blízkeho východu.

O 13. hod už čakal Svätého Otca obed v priestoroch seminára s biskupmi regiónu, niekoľkými kňazmi na dôchodku a seminaristami. O 15.00 sa Rímsky biskup v kaplnke seminára stretol s diecéznymi kňazmi, rehoľníkmi, rehoľníčkami a seminaristami. 

Autom sa následne pápež František presunul do Mirandoly, ktorú zemetrasenie spred piatich rokov výrazne poznačilo. Svätý Otec vošiel do Dómu zasväteného Panne Márii, ktorý sa pre ničivé otrasy zeme stále nepoužíva. Prešiel pomedzi lešenia a na hlavný oltár položil kyticu kvetov v žlto-bielych farbách. Na námestí pred vchodom do kostola sa prihovoril obyvateľom mesta, ktorým zemetrasenie v roku 2012 zmenilo životy.

Petrov nástupca si uctil obete katastrofy pri pamätníku vedľa kostola a potom stiskom ruky pozdravoval zástupy ľudí lemujúce námestie. Krátko pred 18. hodinou sa spolu so sprievodom vydal na spiatočný let do Vatikánu. -jb-

Vatikán/Taliansko 2. apríla – Prinášame v plnom znení homíliu Svätého Otca Františka pri pastoračnej návšteve v Carpi v severotalianskom regióne Emilia Romagna, epicentre zemetrasenia v roku 2012. Svätý Otec tu slávil eucharistiu 5. pôstnej nedele s čítaniami z proroka Ezechiela (37,12-14), z Listu Rimanom (8,8-11)  a z Jánovho evanjelia (11,1-45).

Dnešné čítania nám hovoria o Bohu života, ktorý víťazí nad smrťou. Zastavme sa obzvlášť nad posledným zo zázračných znamení, ktoré Ježiš koná pred svojou Paschou pri hrobe svojho priateľa Lazára.

Zdá sa, že všetkému je koniec: hrob je uzatvorený veľkou skalou; okolo je len plač a bezútešnosť. Aj Ježiš je otrasený dramatickým tajomstvom straty drahého človeka: «zachvel sa v duchu» a bol veľmi «rozrušený» (Jn 11,33). Potom «zaslzil» (v. 35) a pristúpil k hrobu, hovorí Evanjelium, «znova sa zachvel» (v. 38). Toto je Božie srdce: vzdialené od zla, ale blízke tomu, kto trpí. Nenecháva zmiznúť zlo mávnutím čarovného prútika, ale spolu znáša utrpenie, robí ho svojím a mení ho tak, že v ňom prebýva.  

Všimnime si však, že uprostred všeobecného zúfalstva kvôli Lazárovej smrti sa Ježiš nenecháva uniesť skľúčenosťou. Napriek tomu, že on sám trpí, žiada mať pevnú vieru; neuzatvára sa do plaču, ale – chvejúc sa – vykročil k hrobu. Nenechal sa vohnať do emotívneho ovzdušia, ktoré ho obklopuje, ale modlí sa s dôverou a hovorí: «Otče, ďakujem ti» (v. 41). Takto, v tajomstve utrpenia, pred ktorým sú myslenie i pokrok ako muchy narážajúce na sklo, nám Ježiš ponúka príklad, ako sa správať: neuteká pred utrpením, ktoré patrí do tohto života, nenechá sa však uväzniť pesimizmom.  

Okolo toho hrobu tak dochádza k veľkému stretnutiu – k stretu. Na jednej strane tu máme veľkú bezútešnosť, neistotu nášho smrteľného života, ktorá preniknutá úzkosťou zo smrti často zakúša porážku, vnútornú temnotu, ktorá sa zdá byť neprekonateľná. Naša duša stvorená pre život trpí cítiac, že jej smäd po večnom dobre je utláčaný starodávnym a temným zlom. Na jednej strane je táto porážka hrobu. Avšak na druhej strane je nádej, čo víťazí nad smrťou a zlom, ktorá má meno: nádej sa volá Ježiš. On neprináša trochu blahobytu alebo nejakého lieku na predĺženie života, ale vyhlasuje: «Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie» (v. 25) Preto s rozhodnosťou hovorí: «Odvaľte kameň» (v. 43) a na Lazára zvolá mocným hlasom: «Poď von!» (v. 43).

Drahí bratia a sestry, aj my sme pozvaní rozhodnúť sa, na ktorej strane chceme stáť. Dá sa stáť na strane hrobu, alebo na strane Ježiša. Niekto sa nechá uzavrieť v smútku a niekto sa otvorí nádeji. Niekto ostane uväznený v ruinách života a niekto, tak ako vy, s Božou pomocou pozdvihne trosky a s trpezlivou nádejou začne budovať.

Stojac pred veľkými životnými otáznikmi „prečo?“ máme dve možnosti: ostať sa melancholicky pozerať na hroby včerajška a dneška, alebo nechať Ježiša, aby sa priblížil k našim hrobom. Áno, lebo každý z nás už má malý hrob, nejakú oblasť v srdci tak trochu mŕtvu: zranenie, utŕženú alebo spáchanú krivdu, zášť, ktorá nepoľavuje, výčitku, ktorá sa opätovne vracia, hriech, ktorý nie je možné prekonať. Identifikujme dnes tieto naše malé hroby, ktoré máme vo vnútri a tam pozvime Ježiša. Je to zvláštne, ale často uprednostňujeme byť sami v tmavých hrobkách, ktoré máme vo vnútri, než by sme pozvali Ježiša; sme v pokušení hľadať vždy seba samých, prehrabávajúc sa a prepadajúc úzkosti, lížuc si rany, miesto toho, aby sme išli za tým, ktorý hovorí: «Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním» (Mt 11,28).

Nenechajme sa uväzniť pokušením samoty a malomyseľnosti. Neplačme nad tým, čo sa nám deje, nepodľahnime neužitočnej a zbytočnej logike strachu, neopakujme rezignovane, že všetko sa vyvíja zle a že už nič nie je ako predtým. Toto je ovzdušie hrobu. Pán však chce otvoriť cestu života, stretnutia s ním a dôvery v neho, cestu zmŕtvychvstania srdca, cestu onoho „Vstaň! Vstaň, poď von!“ toto chce od nás Pán, a on je pri nás, aby sme to dokázali.

Každý z nás teda cíti, že Ježišove slová Lazárovi sú adresované nám: „Poď von!“; vyjdi von zo zápchy strachu bez nádeje, strhni obväzy strachu, ktoré ti bránia v kráčaní, povrazy slabostí a nepokoja, ktoré ťa blokujú, opakuj, že Pán rozväzuje uzly. Nasledovaním Ježiša sa učíme nezauzľovať svoje životy okolo problémov, ktoré sa zamotávajú. Vždy tu budú problémy, vždy, a keď jeden vyriešime, dostaví sa zase ďalší. Môžeme však nájsť novú stabilitu – a touto stabilitou je sám Ježiš, táto stabilita sa volá Ježiš, ktorý je vzkriesenie a život. S ním v srdci prebýva radosť, opätovne sa rodí nádej, bolesť sa mení na pokoj, strach na dôveru, skúška na obetu lásky. A hoci nebudú chýbať ťažkosti, jeho ruka nás vždy pozdvihne, jeho slovo nás povzbudí a povie nám všetkým, každému jednému z nás: „Poď von! Poď ku mne!” Všetkým nám hovorí: „Nebojte sa!“

Ako vtedy, tak aj dnes nám Ježiš hovorí: „Odvaľte kameň!“ Akokoľvek ťažká by bola minulosť, akokoľvek veľký by bol hriech alebo akákoľvek silná by bola hanba, nikdy nezatarasujme vstup Pánovi. Odvaľme pred ním kameň, ktorý mu bráni vojsť. Toto je priaznivý čas na odstránenie nášho hriechu, našej naviazanosti na svetské márnosti, pýchy, ktorá nám blokuje dušu, toľkých nepriateľstiev medzi nami, v rodinách... Toto je priaznivý moment na odstránenie tohto všetkého.

Navštívení a oslobodení Ježišom, vyprosme si milosť byť svedkami života v tomto svete, ktorý po tom žízni. Svedkami, ktorí vzbudzujú a kriesia nádej v Boha v srdciach unavených a oťažených smútkom. Našou zvesťou je radosť z Pána, ktorý je živý, ktorý aj nám dnes hovorí tak ako Ezechielovi: «Hľa, ja otvorím vaše hroby a vyvediem vás z vašich hrobov, ľud môj» (Ez 37,12).

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ej, ak, jb-

Páter Peter Dufka SJ pokračuje v duchovných radách klasikov spirituality Evagria Pontica a Jána Kassiána v ďalších troch oblastiach. Autor je prorektorom Pápežského kolégia Russicum a prednáša na Pápežskom východnom inštitúte v Ríme.

Milí priatelia, v rámci našej rubriky sme si pri vstupe do Pôstneho obdobia všimli tri duchovné rady klasikov spirituality Evagria Pontica a Jána Kassiána. Miernosť v jedení, vnútornú čistotu a slobodu od materiálnych dobier. Dnes si skúsme všimnúť ich ďalšie tri rady, ktoré nám môžu prispieť ku kompletnejšej príprave na Veľkonočné sviatky.

1. Eliminovať lenivosť. Lenivosť je podľa Evagria niečo neprirodzené, pretože v prírode nemožno pozorovať nič podobné. Tam platí zákon silnejšieho a bez minimálneho pričinenia nikto nič nedostane. Všíma si však i duchovné dôsledky tohto nedostatku. Tak, ako sa vietor pohráva s ľahkými mrakmi, tak sa pohráva diabol s dušou lenivého človeka. Ona totiž nie je schopná odolávať takmer žiadnym pokušeniam. Diabol ju zavanie tam, kam sám chce, pretože nekladie žiadny odpor. Podobne ako strom, ktorý je opakovane presadený, nikdy neprinesie úrodu, tak je to i s lenivým človekom. Svoju lenivosť rád zakrýva častou zmenou miesta. Je totiž podstatne zameraný na veci príjemné a nie užitočné.

Evagrio pozoruje, ako je potrebná istá stabilita na to, aby človek sám seba dobre poznal a aby pravdivo vnímal okolie. Ako príklad používa obyčajný pohár so zakalenou vodou. Na to, aby sa drobné nečistoty usadili na dne pohára a voda sa takto stala priezračnou, musí stáť na jednom mieste. Podobne je potrebná i istá stabilita miesta pre človeka, ktorý chce usporiadať svoje vlastné vnútro. Nie náhodou sa duchovné cvičenia začínajú mlčaním na stabilnom mieste, kde sa má človek možnosť v pokoji zahľadieť do svojho vlastného vnútra.

Vtipne poznamenáva, že tak ako zoslabnutý, chorý človek nie je schopný uniesť ťažký batoh, podobne i lenivý človek nie je schopný plniť Božiu vôľu. Lenivému  človeku radí, aby sa učil vytrvalosti, pozornosti a bázni Božej. Pri každej práci by si mal stanoviť istú mieru a neopustiť ju skôr, než ju nedokončí. Má sa vytrvalo modliť a duch lenivosti podľa Evagria celkom isto zmizne.

Ján Kassián lenivosť často spája so smútkom a s tým, že sa k nej ľahko pridruží záujem o lacné kuriozity, pikošky a nedostatok disciplíny. I preto sa v rôznych kresťanských komunitách vždy dbalo na správne využívanie času. Práca totiž nie je len prostriedok na nadobúdanie materiálnych hodnôt, ale prostriedok na duchovný rast. Veď i prácou máme účasť na Božom stvoriteľskom diele.

Prácou sa akosi približujeme k samotnému Ježišovi, ktorý hovorí: „Môj otec pracuje, i ja pracujem“ (porov. Jn 5, 17). Okrem tejto účasti môže mať práca i účinok istej ochrany proti nepriateľovi našej duše. Veď nie náhodou naša ľudová múdrosť hovorí, že „záhaľka je poduška hriechu“. Ján Kassián dokonca dodáva, že pracujúceho človeka napáda iba jeden démon, ale na lenivca útočia celé desiatky.

2. Ďalšou oblasťou, na ktorú upozorňujú obaja spomínaní autori, je povýšenectvo a pocit nadradenosti. Obaja hovoria, že je to nerozumná vášeň, ktorá sa veľmi ľahko zmieša s každým dokonalejším dielom a okamžite ho anuluje. Všetky čnosti sa stanú v jej prítomnosti tak neviditeľnými a bezvýznamnými, ako sú písmená napísané do vody. Podobne ako popínavé rastliny obopínajú celý strom, rastú spolu s ním a nakoniec ho udusia, tak je to i s namyslenosťou  a pýchou. Vedia zadusiť, zničiť a znehodnotiť všetko dobré.

Každá čnosť, ktorá podľa Evagria príde do kontaktu   s nadradenosťou, okamžite stráca svoju hodnotu podobne, ako je to so zrelým hroznom, ktoré padne na zem a poškodí sa. I modlitba povýšeného človeka stráca na hodnote. Tak, ako kamienky vyhadzované smerom k nebu gravitácia opäť vráti na zem, podobne je to i s modlitbou človeka, ktorý sa chce páčiť ľuďom. K Bohu sa nedostane, ale zostane na zemi. Nadradenosť sa dokáže infiltrovať do všetkých čností a je nenápadne ukrytá aj v niektorých charitatívnych, ba dokonca duchovných aktivitách.

Opakom povýšenectva je skromnosť. Na jej vyjadrenie Evagrio používa niekoľko obrazov z prírody. Všíma si, ako sa plný klas kloní k zemi a poznamenáva, že pokora takto usmerňuje myseľ človeka k Bohu. Na ochranu ovocných stromov sa už oddávna používali palice, ktoré podopierali konáre plné ovocia. I tento obraz si prepožičiava na to, aby vyjadril bázeň Božiu, ktorá podopiera každú čnosť. Reč pokorného človeka je ako liek pre dušu, avšak reč pyšného je preplnená aroganciou. Kassián si všíma, ako tento duch nadradenosti napáda osoby pôsobiace v duchovnej oblasti. Preto odporúča nad ním bdieť a strážiť si zdravý postoj pokory.

3. Ako tretiu radu obaja autori odporúčajú eliminovať hnev. Hnev podľa Evagria úplne zaslepuje človeka a často ho oberá o zdravý rozum. I na jeho analýzu používa niekoľko prirovnaní z prírody. Hovorí, že tak ako oblak zvyšuje tlak v ovzduší a prináša ťažkú atmosféru, tak hnev zaťažuje srdce človeka. A tak ako oblak zatieňuje lúče slnka, tak hnev zatemňuje zdravý rozum človeka. Je takmer úplne nemožná účinná modlitba človeka, ktorý sa hnevá. Na to, aby sa myseľ priblížila k Bohu, potrebuje vnútorný pokoj, podobne ako ryby pokojnú vodu.

Hnev je nielen v priamom protiklade s modlitbou, ale podľa Evagria úplne znemožňuje správne rozhodovanie. I sv. Ignác o mnoho storočí neskôr konštatuje, že človek sa v stave vnútorného nepokoja a hnevu vždy rozhodne zle. Je to jednoducho preto, lebo sa rozhoduje pod vplyvom zlého ducha, ktorému sa hnevom otvára.

Ján Kassián neustále zdôrazňuje niečo, čo by sme dnes nazvali psychohygienou človeka. Na to, aby zdôraznil potrebu každodenného odpustenia na konci dňa, využíva vetu zo Svätého písma: „Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom a nedávajte príležitosť diablovi“ (Ef 4, 26). Je prekvapený, ako práve myšlienky hnevu deformujú vnútro človeka i počas spánku.

Milí priatelia, nech nás rady Evagria Pontica a Jána Kassiána sprevádzajú i zvyškom pôstneho obdobia, aby sme takto pripravili naše srdce na prežívanie radosti z Kristovho zmŕtvychvstania.

Vo zvukovej podobe prinášame prehľad hlavných udalostí uplynulého týždňa vo Vatikáne.

Týždenný 10-minútový spravodajský súhrn Vatikánskeho rozhlasu vysiela RTVS každú nedeľu ráno o 6.05 a v repríze večer o 17.50 na okruhoch Rádia Regina.

Nedeľňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: