Vatikán 13. apríla – Slávenie Zeleného štvrtku začal pápež František o 9.30 omšou svätenia olejov vo Vatikánskej bazilike za účasti členov Rímskej kúrie a veľkého počtu kňazov, ktorí sa nachádzajú v Ríme. Medzi hlavnými koncelebrantmi pri oltári nad hrobom svätého apoštola Petra bol aj kardinál Jozef Tomko.

Po slávnosti sa Svätý Otec tak ako po iné roky stretol pri spoločnom obede s desiatkou rímskych farárov. V neformálnej atmosfére v byte pápežovho úzkeho spolupracovníka Mons. Angela Becciu mali kňazi možnosť diskutovať so Svätým Otcom o svojich skúsenostiach z pastorácie i o rozličných problémoch ich farností.

Vo večerných hodinách Svätý Otec navštívil väznicu v Paliane, 70 km juhovýchodne od Ríma, kde spolu s väzňami slávil Pamiatku Pánovej večere spojenú s obradom umývania nôh. Slávenie malo súkromný charakter a nebolo prenášané televíziou. Pápež František v homílii spontánnymi slovami hovoril o Ježišovej láske až do krajnosti. Vysvetlil symboliku umývania nôh podľa príkladu Ježiša, ktorý sa pre to, aby nás zachránil, stal naším služobníkom a daroval pre nás život.

Pápež pri slávení umyl nohy dvanástim odsúdeným. Desiati boli talianskej národnosti a po jednom z Argentíny a Albánska. V skupine boli aj tri ženy a jeden pôvodom moslim, ktorý sa pripravuje v júni prijať krst. Viacerí z odsúdených majú dlhoročné tresty. Dvaja si odpykávajú doživotný trest, ostatným sa výkon trestu uzavrie v horizonte od 2019 až do 2073.

Homília Svätého Otca z Omše svätenia olejov v plnom znení

«Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, slepým, že budú vidieť a utláčaných prepustiť na slobodu» (Lk 4,18). Pán, Pomazaný Duchom, prináša Radostnú zvesť chudobným. Všetko, čo Pán ohlasuje, a aj my, kňazi, je Radostnou zvesťou.

Radostnou, naplnenou evanjeliovou radosťou toho, kto bol vo svojich hriechoch pomazaný olejom odpustenia a vo svojej charizme pomazaný olejom poslania, aby pomazal ostatných. A rovnako ako Ježiš, aj kňaz celou svojou osobou robí zvesť radostnou. Keď prednáša homíliu – krátku, podľa možnosti – robí to s radosťou, ktorá sa dotýka sŕdc ľudí prostredníctvom slova, ktorým sa Pán dotkol jeho v osobnej modlitbe.

Ako každý učeník-misionár, kňaz robí celým svojím bytím zvesť radostnou. A na druhej strane, práve v drobných detailoch – ako sme to všetci zakúsili – sa radosť najlepšie udrží i komunikuje: v tom detaile, že niekto urobí o krôčik viac, aby milosrdenstvo prekypujúco zvlažilo osirelé končiny zeme; v tom detaile, že niekto sa rozhodne skonkretizovať veci a určí deň a hodinu stretnutia alebo v tom detaile, že niekto s pokorou dá k dispozícii svoj čas...

Radostná zvesť sa jednoducho zdá byť iný spôsob ako povedať „evanjelium“, „dobrá novina“ či „dobrá správa“. Predsa len obsahuje niečo, čo v sebe zhŕňa všetko ostatné: radosť evanjelia. Zahŕňa všetko, pretože je radostná sama osebe.

Radostná zvesť je tou vzácnou perlou z evanjelia. Nie je predmetom, lež poslaním. Vie to ten, kto zakúša «sladkú a potešujúcu radosť z evanjelizácie» (Evangelii gaudium, 10).

Radostná zvesť sa rodí z pomazania. Prvé „veľké kňazské pomazanie” Ježiša je to, ktoré vykonal Duch Svätý v Máriinom lone.

V tých dňoch radostné zvestovanie rozospievalo Panenskú Matku v Magnifikate, naplnilo posvätným tichom srdce Jozefa, jej ženícha, a radosťou rozhýbalo Jána v lone svojej matky Alžbety.

Dnes sa Ježiš vracia do Nazareta a radosť Ducha Svätého obnovuje toto pomazanie v malej miestnej synagóge – Duch na ňom spočinie a rozlieva sa na neho, mažúc ho olejom radosti (porov. Ž 45,8).

Radostná zvesť. Jedným slovom – evanjelium – v samotnom akte ohlasovania sa stáva radostnou a milosrdnou pravdou.

Nech sa nik nesnaží oddeliť tieto tri milosti evanjelia – jeho pravdu nepodliehajúcu zjednávaniu, jeho bezpodmienečné milosrdenstvo voči všetkým hriešnikom a jeho vnútornú a inkluzívnu (všetkých zahrňujúcu) radosť. Pravda, milosrdenstvo a radosť: všetky tri spolu.

Pravda Radostnej zvesti nikdy nebude môcť byť len abstraktnou pravdou, jednou z tých, čo sa naplno nevtelia do života ľudí, pretože sa cítia pohodlnejšie v tlačenej litere kníh.

Milosrdenstvo Radostnej zvesti nikdy nebude môcť byť falošným poľutovaním, ktoré ponechá hriešnika v jeho biede, lebo mu nepodá ruku, aby ho pozdvihlo na nohy a nesprevádza ho urobiť krok vpred v jeho úsilí.

Táto Zvesť nikdy nebude môcť byť smutnou či neutrálnou, lebo je výrazom úplne osobnej radosti: «radosti Otca, ktorý nechce, aby sa stratil čo len jediný z jeho maličkých» (Evangelii gaudium, 237): Ježišovej radosti, keď vidí, že chudobní sú evanjelizovaní a že maličkí idú evanjelizovať (porov. tamže, 5).

Radosti evanjelia – teraz používam plurál, lebo sú mnohé a rozličné, podľa toho, ako chce Duch komunikovať v každej epoche, každej osobe, v každej jednotlivej kultúre – sú osobitnými radosťami. Treba ich dať do nových mechov, do tých, o ktorých hovorí  Pán, aby vyjadril novosť svojho posolstva.

Podelím sa s vami, drahí kňazi, drahí bratia, o tri ikony nových mechov, v ktorých sa Radostná zvesť dobre uchováva – je nevyhnutné ju uchovávať –, nestáva sa octom a nalieva sa v hojnosti.

Jednou ikonou Radostnej zvesti je ikona kamenných džbánov zo svadby v Káne (porov. Jn 2,6). Osobitne, dobre odzrkadľujú ten dokonalý „mech“, ktorým je Panna Mária – ona sama, vcelku. Evanjelium hovorí, že «ich [nádoby] naplnili až po okraj» (Jn 2,7). Predstavujem si, že niekto zo sluhov hľadel na Máriu, aby videl, či to tak stačí a že bolo aj gesto, ktorým povedala, aby dodali o jedno vedro viac. Mária je novým „mechom“ nákazlivej plnosti.

Nuž, drahí, bez Panny Márie nemôžeme napredovať v našom kňazstve! Ona je «služobnicou Otca, ktorá sa chveje radosťou z jeho chvály» (Evangelii gaudium, 286), Panna Mária je pohotovou, tou, ktorá hneď po tom, ako vo svojom nepoškvrnenom lone počala Slovo života, ide navštíviť sesternicu Alžbetu a slúžiť jej. Jej nákazlivá plnosť nám dovoľuje prekonať pokušenie strachu: to, že by sme nemali odvahu naplniť sa až po okraj a v ustrašenosti nešli nainfikovať radosťou druhých. Nič z toho, lebo «radosť evanjelia napĺňa srdce a celý život tých, ktorí sa stretávajú s Kristom» (tamže,1).

Druhou ikonou Radostnej zvesti je krčah, ktorý – so svojou drevenou naberačkou – v plnej poludňajšej páľave prinášala na hlave Samaritánka (porov. Jn 4,5-30). Dobre vyjadruje základnú otázku: otázku konkrétnosti. Pán, ktorý je zdrojom Živej vody, nemal prostriedok, aby nabral vodu a dal si nejaký dúšok. A Samaritánka odobrala naberačkou z vody vo svojom krčahu a uhasila Pánov smäd. A uhasila ho ešte väčšmi vyznaním svojich konkrétnych hriechov. Zatrasením mechom tej samaritánskej duše, prekypujúcej milosrdenstvom, sa Duch Svätý vylial na všetkých obyvateľov toho malého mestečka, ktorí pozývali Pána zotrvať u nich.

Jeden nový „mech“ s touto (inkluzívnou) konkrétnosťou zahrňujúcou všetkých nám Pán daroval v tej „samaritánskej“ duši, akou bola Matka Tereza z Kalkaty. Zavolal na ňu a povedal jej: «Žíznim». „Poď, malá moja, zanes ma do dier chudobných ľudí. Poď, buď mojím svetlom. Nemôžem ísť sám. Nepoznajú ma, preto ma nechcú. Zanes ma k nim.“ A ona, začínajúc od jedného konkrétneho [človeka], s jej úsmevom a s jej spôsobom ako sa rukami dotýkala rán, priniesla Radostnú zvesť všetkým. Ten spôsob, ako sa rukami dotknúť rán, tie kňazské pohladenia chorých, zúfalých: kňaz – človek jemnocitu. Konkrétnosť a jemnocit!

Treťou ikonou Radostnej zvesti je nekonečný „mech“ prebodnutého Pánovho Srdca: integrita tichá, pokorná a chudobná, ktorá priťahuje všetkých k sebe. Od neho sa musíme učiť, že ohlasovať veľkú radosť tým, ktorí sú veľmi chudobní, sa nedá ináč, než spôsobom úctivým a pokorným až po uponíženie. Evanjelizácia nemôže byť povýšenecká. Konkrétna, citlivá a pokorná: takáto evanjelizácia bude radostnou.

Evanjelizácia nesmie byť povýšenecká, integrita pravdy nemôže byť rigídna, pretože pravda sa stala telom, stala sa nehou, stala sa dieťaťom, stala sa človekom, stala sa hriechom na kríži (porov. 2 Kor 5,21). Duch ohlasuje a vyučuje «plnú pravdu» (Jn 16,13) a nemá strach dávať sa jej napiť po dúškoch. Duch nám v každej chvíli hovorí to, čo máme povedať našim protivníkom (porov. Mt 10,19) a osvetľuje malý krok vpred, ktorý v tej chvíli môžeme urobiť. Táto tichá integrita dáva radosť chudobným, kriesi hriešnikov, dáva dýchať tým, ktorí sú utláčaní zlým duchom.  

Drahí kňazi, kontemplujúc tieto tri mechy a pijúc z nich, nech má v nás Radostná zvesť nákazlivú plnosť, ktorú Panna Mária odovzdáva celým svojím bytím, inkluzívnu konkrétnosť hlásania Samaritánky a tichú integritu, s ktorou Duch neustále vyviera a rozlieva sa z prebodnutého Srdca Ježiša, nášho Pána.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ak, zk, jb-

Vatikán/Taliansko 13. apríla – Pred blížiacou sa návštevou väznice v Paliane pri príležitosti slávenia obradov Zeleného štvrtka poskytol Svätý Otec rozhovor talianskemu denníku La Repubblica. Jeho témou je najmä osobitne blízky vzťah pápeža k väzňom a tiež jeho vnímanie konfliktnej atmosféry vo svete. Rozhovor so Svätým Otcom uviedol vatikanista Paolo Rodari otázkou:

Ako prežíva pápež František túto vigíliu Veľkej noci charakteristickú vysokým celosvetovým napätím?

„Ostáva mi len prosiť z väčšou naliehavosťou o mier pre tento svet, ktorý je pod vplyvom obchodníkov so zbraňami, ktorí majú zisk z krvi mužov a žien.“

Svätý Otče, aj v tento Zelený štvrtok idete do väznice. Prečo?

„V stati evanjelia o poslednom súde sa píše: «bol som vo väzení a prišli ste ku mne». Poverenie od Krista platí pre každého z nás, ale hlavne pre biskupa, ktorý je otcom všetkých.“

Viackrát ste povedali, že sa cítite byť hriešnikom ako väzni. V akom zmysle?

„Niektorí povedia: sú vinní. Ja odpovedám Ježišovým slovom: kto je bez viny, nech prvý hodí kameň. Pozrime sa do svojho vnútra a snažme sa vidieť naše viny. Vtedy sa naše srdce stane ľudskejším.“

To je to, čo majú robiť duchovní pastieri, slúžiť všetkým?

„Ako kňazi a ako biskupi máme byť vždy v službe. Ako som povedal počas mojej návštevy vo väznici na prvý Zelený štvrtok  po mojom zvolení: je to povinnosť, ktorá vychádza z môjho srdca.“

Kto Vás naučil tomu, čo sa už teraz stalo tradíciou?

„Veľa ma naučil príklad Agostina Casaroliho – zomrel v roku 1998, bol štátnym sekretárom Vatikánu a kardinálom –; odkedy bol kňazom, dlhé roky rozvíjal apoštolát vo väznici pre maloletých Casal del Marmo. Každú sobotu sa vytratil: „Oddychuje“, hovorili. Prichádzal autobusom, so svojou pracovnou taškou, a ostával spovedať chlapcov a hrať sa s nimi. Volali ho don Agostino, nikto nevedel presne kým je. Keď ho Ján XXIII. prijal po jeho prvej návšteve vo Východnej Európe, kde bol na diplomatickej misii počas doby Studenej vojny, na konci stretnutia sa ho opýtal: „Povedzte mi, stále chodíte za tými chlapcami?“ „Áno, Vaša Svätosť“. „Prosím Vás o jednu službu, nikdy ich neopustite.“ Toto bol odkaz zanechaný Casarolimu týmto Dobrým pápežom (Papa Buono), ktorý zomrel niekoľko mesiacov potom.“

Skrátka, podľa Vás, Cirkev má hlavne ísť v ústrety vylúčeným. Toto je hlavná činnosť, ktorá sa od nej očakáva?

„Som presvedčený, že áno. Ísť, stať sa poslednou z posledných, z marginalizovaných, zo skartovaných. Keď stojím napríklad pred väzňom, tak sa pýtam: prečo on a nie ja? Zaslúžim si viac ako on, ktorý je tu vo vnútri? Prečo on padol a je nie? Je to tajomstvo, ktoré mi pomáha byť im bližšie.“

Vo Vašom rozhovore pre časopis La Civiltà Cattolica ste na otázku kto je Jorge Mario Bergoglio odpovedali: «Hriešnik». Je to tak?

„Tak sa cítim. Heslo môjho znaku je citát sv. Bédu Ctihodného ohľadom sv. Matúša: «Boh sa na neho zahľadel – miserando atque eligendo – láskavými očami a vyvolil si ho». Je to viac ako jednoduché heslo. Pretože v ňom je obsiahnuté tajomstvo Boha pripraveného niesť na sebe zlo sveta a tak prejaviť svoju lásku človeku.“

Evanjelium je plné príbehov, v ktorých Ježiš sa stáva blízkym tým, ktorých spoločnosť odmieta.

„«Ak sa čo len dotknem jeho plášť, vyzdraviem», hovorí s veľkou vierou žena trpiaca krvotokom, ktorá cíti v sebe, že Ježiš ju môže uzdraviť. Podľa evanjelií to bola žena odmietnutá spoločnosťou, ktorej Ježiš daruje zdravie a slobodu od diskriminácie sociálnej a náboženskej. Tento prípad nás vedie k reflexii nad skutočnosťou, že Ježišovo srdce je tu vždy pre nich, pre vylúčených, ako bola okrem iného vtedy vnímaná a prezentovaná aj žena.“

Aj dnes sčasti pokračuje táto diskriminácia.

„Všetci sa musíme mať na pozore, aj kresťanské komunity, pred predstavami o ženskosti poznačenými zaujatosťou a podozreniami poškodzujúcimi jej nedotknuteľnú dôstojnosť. V tomto zmysle práve evanjeliá znovu uvádzajú v platnosť pravdu a vedú k oslobodzujúcemu pohľadu. Ježiš obdivoval vieru tejto ženy, ktorej sa všetci vyhýbali a ktorá premenila svoju nádej v záchranu.“

(...)

Aj počas týchto dní zbrane usmrcujú. Čo si o tom myslíte?

„Myslím si, že hriech sa dnes ukazuje v celej svojej sile vo vojnovom ničení, v rôznych formách násilia a zlého zaobchádzania, v opustení tých najslabších. A zaplatia za to stále tí poslední, bezbranní. Ostáva mi len prosiť z väčšou naliehavosťou o mier pre tento svet, ktorý je pod vplyvom obchodníkov so zbraňami, ktorí majú zisk z krvi mužov a žien. Ako som to aj povedal v poslednom posolstve k Svetovému dňu pokoja, predchádzajúce storočie bolo ničené dvoma katastrofálnymi svetovými vojnami, poznalo hrozbu atómovej vojny a veľký počet ostatných konfliktov, zatiaľ čo dnes sme žiaľ v zajatí jednej strašnej svetovej vojny po častiach. Nie je jednoduché vedieť, či je svet aktuálne viac alebo menej násilný ako bol včera, ani to, či moderné komunikačné prostriedky a mobilita, ktorá charakterizuje našu dobu, nás robia viac vedomými násilia, alebo viac navyknutými naň.“

Aký je podľa Vás cieľ týchto nekončiacich vojen?

„Aj ja sa to stále pýtam. Za akým cieľom? Dovoľuje násilie dosiahnuť ciele trvácej hodnoty? To všetko, čo dosiahne, nie je skôr rozdúchanie nepokojov a špirál smrtonosných konfliktov, ktoré prinášajú prospech len niekoľkým „vojnovým mocipánom“? Viac ráz som to povedal a znova to zopakujem: násilie nie je liek pre náš rozdelený svet. Odpovedať na násilie násilím vedie, v najlepšom prípade, k nútenej migrácii a nesmiernemu utrpeniu, keďže veľké množstvo zdrojov je určených na vojenské ciele a sú odobraté denným potrebám mladých, rodín v ťažkostiach, starým, chorým, väčšine obyvateľstva sveta. V tých najhorších prípadoch vedie k fyzickej a duchovnej smrti mnohých, ak nie priam všetkých.“

Do väzenia prinášate posolstvo pokoja a tiež nádeje, napriek tomu všetkému?

„Neraz určité pokrytectvo núti vidieť vo väzňoch len osoby, ktoré chybili, pre ktorých jediná cesta je tá väzenská. Ale, opakujem ešte raz, každému z nás sa môže stať, že schybí. Všetci sme tak alebo onak chybili. A pokrytectvo spôsobuje, že sa nemyslí na možnosť zmeniť život: je malá dôvera v prevýchovu, v znovuzapojenie sa do spoločnosti. Ale takto sa zabúda, že všetci sme hriešnici, a sme často aj väzňami bez toho aby sme si to uvedomili. Keď zostávame uzavretí vo vlastných predsudkoch, alebo sme otrokmi modiel falošného blahobytu, keď sa pohybujeme v rámci ideologických schém alebo sa absolutizujú zákony obchodu, ktoré ničia človeka, v skutočnosti to nie je nič iné ako stáť medzi úzkymi stenami cely individualizmu a sebestačnosti, zbavení pravdy, ktorá tvorí slobodu. A z ukazovania prstom na niekoho, kto schybil sa nemôže stať alibi na zakrytie vlastných rozporov.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ab, jb-

Vatikán 13. apríla – Svätý Otec František podnikne ďalšiu pastoračnú návštevu v rámci Talianska. Ako dnes oznámila Svätá stolica, 1. októbra 2017 pápež František navštívi diecézy Cesena a Bologna v regióne Emilia Romagna. Do Ceseny ho pozvali pri príležitosti 300. výročia narodenia pápeža Pia VI., zatiaľ čo v 90 km vzdialenej Bologni sa bude konať diecézny eucharistický kongres.

Svoju návštevu začne pápež  František dopoludním v Cesene, kde ho na námestí privítajú predstavitelia mesta a v katedrále sa stretne s kňazmi, mládežou a rodinami. Na poludnie už bude v Bologni, kde sa najprv stretne s imigrantmi, potom sa na námestí pomodlí Anjel Pána za účasti zástupcov sveta práce a naobeduje sa pri jednom stole s chudobnými. V bolonskej katedrále sa stretne s klérom diecézy a v Bazilike sv. Dominika s univerzitným svetom. Záverečným momentom bude slávenie svätej omše. Návšteva sa bude konať 1. októbra, čo je nedeľa. -jb-

Prospeje nám vyjsť von z našich uzavretých schém, pretože Srdcu Boha je vlastné  prekypovať milosrdenstvom, rozlievať a šíriť svoju dobrotu. (Tvít pápeža Františka, 13. apríla 2017)

Vatikán 13. apríla – Pápež František vymenoval 13 konzultorov pre nové dikastérium Svätej stolice, ktoré bolo zriadené v júni 2015 s názvom Sekretariát pre komunikáciu. Inštitúcia, na ktorej čele je ako prefekt Mons. Dario Edoardo Viganò, si postupne buduje svoje štruktúry, ku ktorým patrí okrem riadnych členov aj poradný zbor.

Medzi novými poradcami sú dekani fakúlt komunikácie troch pápežských univerzít v Ríme (Saleziánskej, Gregoriany a Svätého kríža) a tiež prednášajúci z odboru. K spolupráci boli prizvaní aj odborníci s praktickou skúsenosťou či už v oblasti rozhlasu, televízie alebo tlačeného slova. Na Slovensku je vďaka svojim knihám známy americký jezuita P. James Martin, ktorý pracuje v jezuitskom časopise America.

Hlavným cieľom Sekretariátu pre komunikáciu je zjednotiť všetky inštitúcie Svätej stolice zaoberajúce sa komunikáciou, z ktorých najväčšie sú Vatikánsky rozhlas a L´Osservatore Romano, aby celkový systém zodpovedal potrebám evanjelizačného poslania Cirkvi. -ab-

Štvrtkové vysielanie vo zvukovej podobe: