Vatikán 16. apríla – Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka pri požehnaní Urbi et Orbi, ktorý predniesol vo Veľkonočnú nedeľu na poludnie z loggie Baziliky sv. Petra vo Vatikáne.

Drahí bratia a sestry, požehnanú Veľkú noc!

Dnes na celom svete Cirkev nanovo ohlasuje úžasom naplnenú zvesť prvých učeníkov: „Ježiš vstal z mŕtvych!“ – „Naozaj vstal, ako predpovedal!“

Starobylý sviatok Veľkej noci, pamiatka oslobodenia židovského národa z otroctva, tu dosahuje svoje naplnenie: svojím vzkriesením nás Ježiš Kristus oslobodil z otroctva hriechu a smrti a otvoril nám prechod do večného života.

My všetci, keď dovoľujeme vládnuť hriechu, strácame správnu cestu a blúdime ako stratené ovce. No sám Boh, náš Pastier, prišiel, aby nás hľadal; a aby nás zachránil, znížil sa až po pokorenie kríža. A dnes môžeme ohlasovať: „Dobrý Pastier, ktorý dal život za svoje ovečky a neváhal za ne podstúpiť smrť na kríži, vstal z mŕtvych. Aleluja!“ (Rímsky misál, Štvrtá veľkonočná nedeľa, Spev na prijímanie).

Cez všetky veky sa vzkriesený Pastier neunavuje hľadať nás, svojich bratov, zblúdených na púšťach sveta. A znakmi umučenia – ranami svojej milosrdnej lásky – nás priťahuje na svoju cestu, cestu života. Aj dnes berie na svoje plecia mnohých našich bratov a sestry utláčaných zlom v jeho rôznych formách.

Vzkriesený Pastier ide hľadať tých, ktorí blúdia v labyrintoch samoty a vytesnenia na okraj; ide im v ústrety prostredníctvom bratov a sestier, ktorí sa dokážu priblížiť s úctou a nežnosťou a dať pocítiť tým osobám jeho hlas, ten nezabudnuteľný hlas, ktorý ich volá k priateľstvu s Bohom.

Berie na svoje plecia tých, čo sú obeťami starých i nových otroctiev: neľudských prác, nezákonného obchodovania, zneužívania a diskriminácie, ťažkých závislostí. Berie na svoje plecia deti a dospievajúcich, ktorí sú pozbavení bezstarostnosti a potom zneužívaní; i tých, čo majú zranené srdce pre násilie podstupované vo vnútri múrov vlastného domu.

Vzkriesený Pastier sa stáva spoločníkom na ceste pre tých, čo sú nútení zanechať svoju krajinu pre ozbrojené konflikty, teroristické útoky, hlad, utláčajúce režimy. Týmto núteným migrantom on posiela v ústrety bratov pod každým nebom, aby sa delili o chlieb a nádej spoločného kráčania.

Nech v zložitých a niekedy dramatických situáciách národov vzkriesený Pán vedie kroky tých, čo hľadajú spravodlivosť a pokoj; a nech dá zodpovedným krajín odvahu zamedziť rozširovaniu konfliktov a zastaviť obchod so zbraňami.

V týchto časoch nech osobitným spôsobom napomáha úsilie tých, čo sa aktívne nasadzujú za prinesenie úľavy a útechy civilnému obyvateľstvu Sýrie, milovanej a strýznenej Sýrie, obete vojny, ktorá neprestáva rozsievať hrôzu a smrť. Včera sa udial žalostný útok na unikajúcich utečencov, ktorý zanechal početných mŕtvych a zranených.

Nech daruje pokoj celému Blízkemu východu, počnúc Svätou zemou, ako aj v Iraku a Jemene.

Nech nechýba blízkosť Dobrého Pastiera obyvateľstvu Južného Sudánu, Sudánu, Somálska a Konžskej demokratickej republiky, ktoré sužujú neutíchajúce konflikty, zhoršené ťažkým hladom, ktorý zasahuje niektoré oblasti Afriky.

Vzkriesený Ježiš nech napomáha úsilie tých, čo sa zvlášť v Latinskej Amerike nasadzujú za zabezpečenie spoločného dobra spoločenstiev, poznačených neraz politickými a sociálnymi napätiami, ktoré v niektorých prípadoch vyústili do násilia. Nech sa môžu stavať mosty dialógu, s vytrvalosťou v zápase proti pliage korupcie a v hľadaní trvalých pokojných riešení sporov, pre rozvoj a upevnenie demokratických inštitúcií, pri plnom rešpektovaní právneho štátu.

Dobrý Pastier nech pomôže Ukrajine, ešte stále sužovanej krvavým konfliktom, znovu nadobudnúť svornosť a nech sprevádza iniciatívy zamerané na úľavu trápení tých, čo trpia jeho dôsledkami.

Vzkriesený Pán, ktorý neprestáva napĺňať svojím požehnaním európsky kontinent, nech daruje nádej tým, ktorí prechádzajú chvíľami kríz a ťažkostí, zvlášť kvôli veľkému nedostatku práce najmä pre mladých.

Drahí bratia a sestry, tento rok ako kresťania všetkých vyznaní slávime Veľkú noc spoločne. Zaznieva tak jedným hlasom v každej časti zeme to najkrajšie posolstvo: „Pán naozaj vstal z mŕtvych, ako predpovedal!“ On, ktorý zvíťazil nad temnotami hriechu a smrti, nech daruje pokoj našim dňom.

Požehnanú Veľkú noc!

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mv, jb-

Vatikán 16. apríla – Pri slávení eucharistie Veľkonočnej nedele na Svätopeterskom námestí sa po odznení evanjelia (Jn 20,1-9) v slávnostnej spievanej podobe v latinskom  a gréckom jazyku prihovoril Svätý Otec František v homílii, ktorú predniesol spontánnymi slovami. Prinášame ju v plnom znení:

Dnes Cirkev opakuje, spieva, volá: „Ježiš vstal z mŕtvych!“ Nuž, ako to je? Peter, Ján i ženy išli k hrobu a ten bol prázdny, on tam nebol. Šli so srdcom uzatvoreným v smútku, v smútku z porážky: Majster, ich Majster, ten ktorého veľmi milovali, bol popravený, zomrel. A zo smrti sa nevracia. Toto je porážka, toto je cesta porážky, cesta k hrobu. Ale Anjel im hovorí: „Nie je tu, vstal z mŕtvych.“ To je prvé ohlasovanie: „Vstal z mŕtvych!“

A potom zmätenosť, zatvorené srdce, zjavenia. Nuž, učeníci zostávajú zatvorení celý deň vo Večeradle, pretože mali strach, že sa im prihodí to, čo sa prihodilo Ježišovi. A Cirkev nám neprestáva hovoriť do našich porážok, prihovárať sa k našim uzavretým a bojazlivým srdciam: „Zastav sa, Pán vstal z mŕtvych.“  Ale ak Pán vstal z mŕtvych, ako to, že sa dejú tieto veci? Prečo sa dejú mnohé nešťastia, choroby, obchodovanie s ľuďmi, vojny, ničenia, zohavenia, pomsty, nenávisť? Nuž, kde je Pán?

Včera som telefonoval jednému ťažko chorému mládencovi, vzdelanému mladému mužovi, inžinierovi, a keď sme sa rozprávali, aby som mu dal znak viery, som mu povedal: „Niet vysvetlení pre to, čo prežívaš. Pozri na Ježiša na kríži, Boh toto spravil so svojím Synom, a nie je iné vysvetlenie“. A on mi odpovedal: „Áno, ale Syna sa opýtal a Syn odpovedal áno. Mňa sa nepýtali, či to chcem“. Toto nás dojme, nikoho z nás sa nepýtajú: „Si spokojný s tým, čo sa deje vo svete? Si pripravený niesť ten kríž?“ A kríž pokračuje ďalej, a viera v Ježiša poklesáva.

Dnes Cirkev neustáva hovoriť: „Zastav sa, Ježiš vstal z mŕtvych.“ A to nie je fantázia, zmŕtvychvstanie Krista nie je sviatok s mnohými kvetmi. To je pekné, ale toto nie je všetko, je to viac; je to tajomstvo odvrhnutého kameňa, ktorý sa nakoniec stáva základom našej existencie. Kristus vstal z mŕtvych, toto to znamená. V tejto kultúre skartácie, kde sa to, čo neslúži vyhadzuje, tento kameň – Ježiš – je skartovaný, a je to zdroj života.

A aj my, kamienky na zemi, na tejto zemi bolesti, tragédií, s vierou v zmŕtvychvstalého Krista nachádzame zmysel uprostred toľkej biedy. Zmysel hľadieť poza to, zmysel povedať: „Pozri nie je tu múr, je tu obzor, je tu život, je tu radosť, je tu kríž s touto dvojakosťou. Pozeraj ďalej, nezatváraj sa. Ty kamienok, máš zmysel v živote, pretože si kamienok pri tom kameni, pri tej skale, ktorú zloba hriechu skartovala.“

Čo nám hovorí Cirkev dnes, vzhľadom na toľké tragédie? Jednoducho toto. Skartovaný kameň nie je v skutočnosti naozaj skartovaný. Kamienky, ktoré veria a  priľnú k tej skale, nie sú skartované, majú zmysel, a s týmto cítením Cirkev opakuje z hĺbky srdca: „Kristus vstal z mŕtvych.“

Zamyslime sa trochu, každý z nás pomyslime na každodenné problémy, na choroby, ktoré sme prežili alebo ktorými trpí niekto z našich príbuzných, pomyslime na vojny, na ľudské tragédie, a jednoducho, pokorným hlasom, bez kvetov, sami  pred Bohom a pred sebou povedzme: „Neviem prečo sa to deje, ale som si istý, že Kristus vstal z mŕtvych a ja som na to vsadil.“ Bratia a sestry, toto je to, čo som vám chcel povedať. Vráťte sa dnes domov, opakujúc si vo svojom srdci: „Kristus vstal z mŕtvych“.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ab, jb-

Vatikán 16. apríla – Veľkonočná vigília, ktorej predsedal Svätý Otec František vo Vatikánskej bazilike, sa začala o 20.30 ako zvyčajne liturgiou svetla s požehnaním ohňa a veľkonočnej sviece. Svätý Otec počas slávnosti za účasti členov Rímskej kúrie a množstva pútnikov z celého sveta udelil krst jedenástim katechumenom. Boli medzi nimi dospelí muži a ženy z Albánska, Českej republiky, Číny, Malajzie, Španielska, Talianska a USA, ako aj dvaja chlapci vo veku 9 a 12 rokov z Talianska a Malty.

Plné znenie homílie pápeža Františka

«Keď sa pominula sobota, na úsvite prvého dňa v týždni prišla Mária Magdaléna a iná Mária pozrieť hrob» (Mt 28,1). Môžeme si predstaviť tie kroky... typický krok človeka, ktorý ide na cintorín, unavený krok zmätenosti, ochabnutý krok toho, kto nie je presvedčený, že sa takto všetko skončilo... Môžeme si predstaviť ich bledé tváre, vlhké od sĺz... A otázka: Ako je možné, aby Láska zomrela?

Na rozdiel od učeníkov, ony sú tam – Majstra sprevádzali až do posledného dychu na kríži a potom s Jozefom Arimatejským ho pochovali. Dve ženy schopné neutiecť, schopné odolať, čeliť životu tak, ako prichádza a znášať horkú chuť nespravodlivostí. A hľa, sú tam, pred hrobom, medzi bolesťou a neschopnosťou vzdať sa, prijať, že by všetko muselo vždy skončiť takto.

A ak sa posnažíme s našou predstavivosťou, v tvári týchto žien môžeme nájsť tváre mnohých matiek a žien, tváre detí a mladých, ktorí znášajú ťarchu a bolesť veľkej ľudskej nespravodlivosti. Vidíme v nich odzrkadlené tváre všetkých tých, ktorí kráčajúc mestami cítia bolesť biedy, bolesť zneužívania a obchodovania. V nich vidíme aj tváre tých, ktorí zakusujú pohŕdanie, pretože sú prisťahovalcami, sirotami bez vlasti, domu, rodiny; tváre tých, ktorých pohľad prezrádza samotu a opustenosť, pretože majú príliš zvráskavené ruky.

Oni odrážajú tváre žien, matiek, ktoré plačú, keď vidia, že život ich detí ostáva pochovaný pod ťarchou korupcie, ktorá odníma práva a ničí ašpirácie, [pochovaný] pod každodenným egoizmom, ktorý ukrižováva a pochováva nádeje mnohých, [pochovaný] pod paralyzujúcou a sterilnou byrokraciu, ktorá nedovolí, aby sa veci zmenili. V ich bolesti sú tváre všetkých tých, ktorí kráčajúc mestom vidia ukrižovanú dôstojnosť.

V tvárach týchto žien je veľa tvárí, možno tam nájdeme tvoju i moju tvár. Tak ako ony sa môžeme cítiť pobádaní kráčať, nevzdávať sa pred tým, že by veci museli skončiť takto. Je pravda, že v našom vnútri nesieme prísľub a istotu Božej vernosti. Ale aj naše tváre hovoria o zraneniach, hovoria o mnohých nevernostiach – našich i tých druhých –, hovoria o pokusoch a o prehratých zápasoch.

Naše srdce vie, že veci môžu byť iné, avšak takmer bez toho, že by sme si to uvedomili, môžeme si privyknúť na život s hrobom, na život s frustráciou. A ešte viac, môžeme prísť k presvedčeniu, že toto je zákon života, omamujúc sa únikmi, ktoré spôsobia, že uhasíme nádej, ktorú Boh vložil do našich rúk. Veľakrát takto vyzerajú naše kroky, takéto je naše kráčanie, tak ako u týchto žien, kráčanie medzi túžbou po Bohu a smutnou rezignáciou. Nezomiera iba Majster: s ním zomiera naša nádej.

«Vtom nastalo veľké zemetrasenie» (Mt 28,2). Zrazu tie ženy pocítili silný otras, niečo a niekto zatriasol zemou pod ich nohami. A niekto im znovu ide v ústrety, aby im povedal: „Nebojte sa“, ale tentoraz dodá: „Vstal zmŕtvych, ako povedal!“

A taká je zvesť ktorú nám, z generácie na generáciu, táto Svätá noc dáva do daru: Nebojme sa bratia, vstal z mŕtvych ako povedal! «Život pretrhnutý, zničený, zdrvený na kríži sa prebudil a opäť začal pulzovať» (R. Guardini: Pán, Milano 1984, 501). Pulz Zmŕtvychvstalého sa nám dáva ako dar, ako obdarovanie, ako perspektíva. Pulz Zmŕtvychvstalého je to, čo nám bolo darované a čo sa žiada darovať na oplátku ako premieňajúcu silu, ako kvas nového ľudstva. Zmŕtvychvstaním Kristus nielen odvalil skalu z hrobu, ale chce tiež zničiť všetky bariéry, ktoré nás uzatvárajú do nášho neplodného pesimizmu, do našich vykalkulovaných myšlienkových svetov, ktoré nás vzďaľujú od života, do našej posadnutosti v hľadaní istoty a do prehnaných ambícií,  schopných zahrávať sa s dôstojnosťou iných.

Keď sa Veľkňaz a náboženskí predstavitelia v spolupráci s Rimanmi nazdávali, že si môžu vykalkulovať všetko, keď si mysleli, že posledné slovo už zaznelo a že určiť ho prislúchalo im, Boh náhle vstupuje, aby zatriasol všetkými kritériami a ponúkol tak novú možnosť. Boh, ešte raz, nám prichádza v ústrety, aby ustanovil a upevnil novú dobu, čas milosrdenstva. Toto je ten prísľub udržiavaný odjakživa, toto je prekvapenie Boha pre svoj verný ľud: raduj sa, pretože tvoj život ukrýva zárodok zmŕtvychvstania, ponuku života, ktorý očakáva prebudenie.

A hľa, toto je to, čo nás táto noc pozýva ohlasovať: tlkot srdca Vzkrieseného, Kristus žije! A to je to, čo obrátilo kroky Márie Magdalény a inej Márie: to je to, čo ich núti urýchlene vyraziť späť a bežať odovzdať správu (Mt 28,8). To je to, čo ich prinútilo vrátiť sa po vlastných stopách a obrátiť pohľad späť. Vracajú sa do mesta, aby sa stretli s ostatnými.

Ako sme s nimi vošli do hrobu, tak vás pozývam spolu s nimi ísť a vrátiť sa do mesta, vrátiť sa po našich vlastných stopách, za naším pohľadom. Každý z nás vošiel do vlastného hrobu. Pozývam vás vyjsť. Poďme s nimi ohlasovať tú správu, poďme... Na všetky tie miesta, kde sa zdá, že hrob mal posledné slovo a kde sa zdá, že smrť bola jediným riešením. Poďme ohlasovať, podeliť sa, zjavovať, že je to pravda: Pán je živý. Je živý a chce vstať z mŕtvych v toľkých tvárach, ktoré pochovali nádej, pochovali sny, pochovali dôstojnosť. A ak nie sme schopní nechať sa viesť Duchom po tejto ceste, tak nie sme kresťanmi.

Poďme a nechajme sa prekvapiť týmto iným ránom, nechajme sa prekvapiť novosťou, ktorú len Kristus môže dať. Dovoľme, aby jeho nežnosť a jeho láska hýbala našimi krokmi, dovoľme tlkotu jeho srdca premeniť náš slabý pulz.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ľm, ab, jb-

Vatikán 16. apríla – V deň, keď sa v bavorskej obci Marktl am Inn narodil Joseph Aloisius Ratzinger, bola Biela sobota. Bolo to v roku 1927. Dnes presne v deň Veľkej noci slávi emeritný pápež Benedikt XVI. svoje 90. narodeniny.

„Modlime sa za emeritného pápeža Benedikta: Nech ho Ježiš, vzkriesený a živý, požehná a naplní svojou lahodnou prítomnosťou, a udržiava ho vo svojom priateľstve.“ Takto dnes znela druhá prosba v poradí pri spoločných modlitbách veriacich na zaplnenom Námestí sv. Petra pri eucharistickej slávnosti, ktorej predsedal Svätý Otec František. S Benediktom sa osobne stretol na prahu Veľkej noci, keď mu prišiel osobne zablahoželať k blížiacim sa sviatkom.

Na slávnostnej pontifikálnej omši sa dnes zúčastnil aj prefekt Pápežského domu Mons. Georg Gänswein, ktorý je osobným sekretárom emeritného pápeža. Sám už skôr prezradil, že v kláštore Mater Ecclesiae, ktorý je už štvrtý rok domovom Benedikta XVI. sa pripravujú osláviť jeho 90. jubileum na Veľkonočný pondelok. Bude to podľa jeho slov jednoduchou a diskrétnou formou v bavorskom štýle.

Po minulé roky pri takýchto narodeninových príležitostiach nechýbali krojovaní speváci, ktorí zvyčajne prichádzajú za svojím rodákom, niekdajším arcibiskupom, kardinálom a pápežom  aj s malým umeleckým programom.

Kláštor Mater Ecclesiae sa nachádza v areáli Vatikánskych záhrad, takže podobné stretnutia sa konajú buď pod holým nebom na nádvorí kláštora, alebo v hudobnej sieni neďalekého starého sídla Vatikánskeho rozhlasu, ktorá je vhodná aj pre komorné koncerty. 

Benedikt XVI. žije nenápadným štýlom, ktorého priamym a najbližším svedkom je prefekt pápežského domu Mons. Georg Gänswein. Práve jemu položili niekoľko otázok novinári z nemeckého katolíckeho Rádia Horeb. Zaujímali sa, ako bežne trávi emeritný pápež svoje dni. Hovorí Mons. Gänswein:

„Život v kláštore je veľmi systematický: a nie je pre nikoho žiadnym tajomstvom, že pápež Benedikt má rád poriadok. Priebeh dňa je veľmi štruktúrovaný, veľmi jasný, a toto pomáha prežiť ho dobre. Jedno z vyhlásení  pápeža Benedikta na konci jeho pontifikátu bolo, že sa nestiahol „k súkromnému životu“, teda aby robil to, čo  by sa mu páčilo robiť, ale že ide o „vystúpenie na vrch“ – obraz ktorý pripomína Mojžiša, ktorý sa utiahol na modlitbu – aby sa podľa svojich síl, svojho presvedčenia a svojich schopností modlil za svojho nástupcu, za Cirkev a za svet. A presne toto je to, čo robí. Jeho život je spojenie modlitby, štúdia, návštev, počúvania hudby, svätej omše, prechádzok, meditácií, oddychu a tiež prípravy na stretnutie s Pánom. Vidím, že Benedikt žije veľmi pokojne toto svoje rozhodnutie.“

Pohybuje sa ešte dobre?

„Toto je najslabšia oblasť jeho tela. V skutočnosti má problémy s kráčaním a preto od určitého času používa chodítko: tak má väčšiu stabilitu, väčšiu istotu a lepšie sa pohybuje.“

Ako zvláda pápež Benedikt plynutie rokov?

„Ešte som ho nepočul sťažovať sa... niekedy povie: „Jasné kedysi som robil veci oveľa rýchlejšie, stíhal som urobiť to i ono v určitom čase; dnes na urobenie rovnakých vecí potrebujem viac, oveľa viac času.“ Ale to hovorí skôr humorným tónom.“

Čo ste sa naučili Vy od pápeža Benedikta?  

„Naučil som sa predovšetkým to, že viera je dar, dar ktorý dáva radosť. Že viera je pomoc lepšie niesť ťarchy, ktoré musím niesť a že ju nemám vnímať ako bremeno, ktoré nesiem na mojich pleciach...“

Je tu otázka: pápež František si ďalej pýta radu od pápeža Benedikta?

„Nie je pre nikoho žiadnym tajomstvom, že oni dvaja majú dobrý vzťah a že pápež František prichádza pravidelne navštevovať Benedikta. Utiahnu sa a zhovárajú sa medzi štyrmi očami... Návštevy nemajú pravidelnú frekvenciu. Bežne sa to deje pri príležitosti osobných výročí alebo pred nejakou cestou či po nej, keď pápež František príde na návštevu, alebo si zatelefonujú, či príde list... nie je tu teda nejaká stanovená forma, je to viac menej „charizmatická“ udalosť...“

-ab, jb- 

Vatikán 16. apríla – V Assisi slávnostne otvoria 20. mája 2017 novú pútnickú svätyňu sv. Františka spojenú s gestom jeho zrieknutia sa šiat. Pápež František pri príležitosti blížiacej sa inaugurácie nového sanktuária poslal list miestnemu biskupovi Domenicovi Sorrentinovi so svojím požehnaním a myšlienkami o historickom význame gesta assiského svätca pre život Cirkvi. Pripomenul v ňom aj svoju návštevu v Assisi 4. októbra 2013, kedy sa nakrátko zastavil v sále Vyzlečenia na biskupskom úrade. Pápež František vo svojom liste píše:

„Tam sa pripomína gesto mladého Františka, ktorý sa vyzliekol až donaha, zriekol sa všetkých pozemských dobier, aby sa mohol darovať úplne Bohu a bratom. Na zvýraznenie tejto jedinečnej udalosti, rozhodol si sa zriadiť v kostole Santa Maria Maggiore, starobylej katedrále v Assisi a v priestoroch biskupstva, na miestach ktoré boli svedkami tejto udalosti Sanktuárium Vyzlečenia. Takto si do náboženskej panorámy „Serafínskeho mesta“ pridal jednu perlu, ponúkajúc kresťanskej komunite a pútnikom ďalšiu veľkú možnosť, od ktorej sa môže oprávnene očakávať duchovné a pastoračné ovocie. Som preto rád, že môžem sprevádzať reflexiou a požehnaním oficiálne otvorenie, ktoré bude 20. mája.“

Pápež František v liste zverejnenom s dátumom 16. apríla, čiže na Veľkonočnú nedeľu, rozvíja svoju reflexiu týmito slovami:

„Nové assiské Sanktuárium sa rodí ako predpoveď spravodlivejšej a solidárnejšej spoločnosti a zároveň pripomína Cirkvi povinnosť žiť podľa príkladu Františka, vyzliecť sa zo svetskosti a znovu si obliecť hodnoty Evanjelia. Tvrdím to, čo som povedal v Sále Vyzlečenia: «Všetci sme volaní k chudobe, vyzliecť sa zo seba samých; a preto sa musíme naučiť byť s chudobnými, podeliť sa s tým, komu chýba to nevyhnutné, dotknúť sa tela Kristovho! Kresťan nie je ten, kto má plné ústa chudobných, nie! Je to ten, kto sa s nimi stretáva, kto sa im pozerá do očí, kto sa ich dotýka».

Dnes je viac ako inokedy nevyhnutné, aby Kristove slová charakterizovali napredovanie a štýl Cirkvi. Ak sa v mnohých tradične kresťanských oblastiach sveta badá vzdialenie sa od viery, a sme preto pozvaní k novej evanjelizácii, tajomstvo nášho ohlasovania nie je natoľko v sile našich slov, ako v čare svedectva, podporeného milosťou. A podmienka je, že budeme dbať na usmernenia, ktoré dal Majster svojím apoštolom v reči o poslaní, súčasne vyzývajúc k štedrosti evanjelizátorov a k bratskej starostlivosti voči nim: «Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte. Neberte si do opaskov ani zlato, ani striebro, ani peniaze; ani kapsu na cestu si neberte ani dvoje šiat, ani obuv, ani palicu, lebo robotník si zaslúži svoj pokrm» (Mt 10,8-10).“

Ďalej pápež František zameral svoju pozornosť na ochranu stvorenstva, a tiež venoval osobitnú pozornosť mladým:

„Samotný František nás v Chválospeve Brata slnka pozýva k ospevovaniu a k ochrane krásy všetkého stvoreného. Vyzlečenie nás učí používať stvorenstvo spôsobom striedmym a solidárnym, na základe rebríčka hodnôt, ktorý kladie lásku na prvé miesto.“

„Autentické kresťanské napredovanie nevedie k smútku, ale k radosti. Vo svete poznačenom toľkým «individualistickým smútkom» (Evangelium gaudium, 2), Svätyňa Vyzlečenia ponúkne živiť v Cirkvi a v spoločnosti evanjeliovú radosť, jednoduchú a solidárnu.

Jeden pekný aspekt nového Sanktuária je skutočnosť, že v udalosti vyzlečenia sv. Františka vystupuje aj postava duchovného pastiera, biskupa Guida, ktorý ho asi aj poznal, ak nie aj priamo sprevádzal na jeho ceste obrátenia, a napokon prijal jeho rozhodujúce rozhodnutie. Je to obraz materstva Cirkvi, ktoré stojí za to, aby bolo znovu objavené, zatiaľ čo aspekt mladosti vo všeobecnom rámci  krízy spoločnosti kladie vážne otázky, ktoré som chcel dať do centra pozornosti vyhlásením synody, ktorá tomu zodpovedá.

Mladí potrebujú byť prijatí, ocenení a sprevádzaní. Netreba mať strach ponúknuť im Krista a náročné ideály Evanjelia. Ale je preto potrebné ísť medzi nich a ísť s nimi. Nové Sanktuárium získava tak aj hodnotu ako vzácne miesto, kde sa môže mladým pomáhať v rozlišovaní ich povolania. Zároveň dospelí sú pozvaní zjednotiť svoje úmysly a cítenie, aby Cirkev dala vždy väčšmi najavo jej rodinný charakter a aby sa nové generácie cítili podporované v ich napredovaní.“ -ab-

Toto je sviatok našej nádeje, oslava istoty, že nič a nikto nás nemôže nikdy odlúčiť od Božej lásky. (Tvít pápeža Františka, 15. apríla 2017)

Veľká noc je najväčší sviatok v roku. Pripomíname si a oslavujeme mimoriadnu udalosť zo života Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, ktorá je základom našej viery. Ježiš je historická osoba. Žil v krajine, ktorá jestvuje aj dnes. narodil sa pred dvetisíc rokmi v Betleheme, pôsobil v Júdsku a v Galilei, zomrel na kríži v Jeruzaleme. V týždňoch pred Veľkou nocou sme si pripomenuli jeho život a činnosť náboženského kazateľa, ktorý svojim učením ovplyvnil celý svet.

Židovskí predáci dosiahli u rímskej kolonizačnej správy jeho odsúdenie na smrť ukrižovaním. V piatok pred Veľkou nocou ho pribili na kríž, kde skončil svoj život v ukrutných bolestiach a rímsky vojak mu na uistenie o ozajstnej smrti kopijou prebodol bok, z ktorého vyšla krv a voda. Pochovali ho do kamenného hrobu uzavretého ťažkým kameňom. Na tretí deň včas ráno našli zbožné ženy hrob otvorený a prázdny.

Ako referuje novozákonný spis „Skutky apoštolov“, ktorý sa pripisuje spolupracovníkovi sv. Pavla, lekárovi Lukášovi a  je takmer súčasný s dobou Ježiša Krista,  „po svojom umučení Ježiš poskytol (apoštolom) mnoho dôkazov, že žije, keď sa im štyridsať dní zjavoval a hovoril o Božom kráľovstve“ (Sk 1,3). Apoštol Peter prehlasuje: „Boh ho tretieho dňa vzkriesil a dal mu, aby sa zjavil – nie všetkému ľudu, ale svedkom, ktorých Boh vopred určil“ (Sk 10,40n).

Podľa presnej správy kronikára evanjelistu Marka Ježiš sa ukázal ako živý najprv Márii z Magdaly, po nej iným zbožným ženám, potom dvom učeníkom, ktorí odchádzali z Jeruzalema do Emaus, nato pochybujúcim jedenástim apoštolom, zídeným a ustrašeným ešte v Jeruzaleme, medzi nimi aj neveriacemu Tomášovi, neskôr zas loviacim ryby pri Genezaretskom jazere a počas štyridsať dní sa zjavoval ešte iným.

Po svojom vzkriesení sa teda Ježiš ukázal mnohým svedkom. Kto si chce posilniť svoju slabú vieru, ak má ešte nejaké pochybnosti, nech si prečíta v Jánovom evanjeliu (Jn 20,24-29)  udalosť o stretnutí Ježiša s apoštolom Tomášom, ktorý sa tak veľmi podobá mnohým moderným pochybovačom. On totiž nebol medzi apoštolmi, keď sa im zjavil vzkriesený Ježiš Kristus. Keď mu o tom stretnutí rozprávali, odmietol ich svedectvo: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím“.

O osem dní nato boli Ježišovi učeníci zasa vo večeradle a Tomáš bol s nimi. Evanjelium vyzdvihuje, že prišiel k nim Ježiš, „hoci dvere boli zatvorené“, pozdravil všetkých „Pokoj vám!“ a vyzval Tomáša: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ Neviem, či to Tomáš naozaj spravil, evanjelium však zaznačuje jeho odpoveď: „Pán môj a Boh môj!“ Tou odpoveďou je Tomášove plné vyznanie viery, že Ježiš je Boh a Pán, jeho Pán a jeho Boh. Také intenzívne vyznanie viery si viem dobre predstaviť s Tomášom vzpriameným, ale aj na kolenách, na každý pád s Tomášom veriacim. Jeho neviera, ako hovorí sv. Augustín, mnohým neveriacim pomohla k tomu, aby sa obrátili a uverili.

Pre všetkých platia Ježišove slová, ktorými oslovil Tomáša: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“. Blahoslavení sme všetci, ktorí sme nevideli, a uverili. To je najkrajšia útecha z viery. Viera je vzácny dar, ktorý si treba vážiť, ale aj chrániť a pestovať. Keď rastieme vekom, tak zveľaďujeme aj svoje znalosti. Treba však, aby sme rástli aj vo viere, nemôžeme sa uspokojiť s detskými predstavami.

Rásť vo viere značí aj postarať sa, aby naša viera bola živá, treba ju oživovať, prehlbovať. Nato slúži aj účasť na liturgických a bohoslužobných úkonoch, ako aj čítanie vhodných kníh,  používanie iných informačných prostriedkov a podľa možnosti a schopnosti tiež aktívna účasť v kresťanskom duchu na sociálnom, kultúrnom a politickom poli. Viera musí osvetľovať celý život kresťana. Ako hovorí sv. Pavol: „Spravodlivý bude žiť z viery“ (Rim 1,17). Viera nám prinesie vnútorný pokoj, ktorý si zachováme aj v ťažkostiach. Veriaci zakúsi blahoslavenstvo, o ktorom hovorí vzkriesený Kristus apoštolovi Tomášovi.

Je naozaj veľký zázrak, aby mŕtvy človek s prebodnutým bokom vstal z mŕtvych, odvalil ťažký náhrobný kameň a vrátil sa k životu. Preto sa ani nedivíme, že Tomáš nechcel ani veriť rozprávaniu iných. Chcel sa presvedčiť na vlastné oči, ba priam vlastnými rukami overiť túto skutočnosť. Bola to priveľká požiadavka na jeho čisto ľudské chápanie. Jeho rozum potreboval vyššie svetlo.

Evanjelium sv. Lukáša nám prináša správu o inom podobnom prípade, ktorý sa odohral na veľkonočnú nedeľu (Lk 24, 13-35). V ten deň išli dvaja Ježišovi učeníci z Jeruzalema do dediny zvanej Emauzy, vzdialenej asi jedenásť kilometrov, jeden z nich sa volal Kleopas. Pripojil sa k nim aj Ježiš, ale oni ho nepoznali.

To sa dá ľahko pochopiť, lebo na semitskom východe si muži na prašných cestách zahaľujú tvár. Na jeho otázku o čom sa zhovárajú, zadivení nad jeho zdanlivou neznalosťou posledných udalostí, umučenia a smrti Ježiša Nazaretského, ktorého oni sami považovali za „proroka, mocného v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom“, dajú mu úprimnú odpoveď: „A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň, čo sa to všetko stalo“.

Už vedeli aj o zjavení anjelov ženám pri otvorenom hrobe, aj o ich tvrdení, že Ježiš žije. Dvaja učeníci sa však stavajú k tým správam veľmi pochybovačne: „Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli“. Neprehlbili svoju vieru a stratili aj nádej, ktorú do Ježiša vkladali: „A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael“.

Pokušenie proti viere a strata nádeje v Boha môžu byť veľkou skúškou aj v našom živote. Ako to spravil s dvoma učeníkmi, sám Ježiš aj nám ukazuje, kde máme hľadať obranu a posilu: v Božom slove a „pri lámaní chleba“ v Eucharistii. Svojim spolucestujúcim rozohrial nechápavé a ťarbavé srdce, keď im vyložil zo Svätého písma zmysel svojho utrpenia a proroctiev: „Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“

Keď si potom s učeníkmi sadol k večeri, poznali ho pri typickom „lámaní chleba“: vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho“. Ako to podľa jeho príkazu („Toto robte na moju pamiatku!“) robíme aj my, keď slávime Eucharistiu. Kiež by sa aj nám otvorili oči. Kiež by sme aj my „nechápaví a ťarbaví srdcom“ vedeli si nájsť čas a miesto vo svojom živote na stretnutie a na rozhovor s ním, na tie minúty, ktoré nám ostanú v pamäti: „Či nám nehorelo srdce?“

Vzkriesený Ježiš sa zjavoval svojim učeníkom s pozdravom „Pokoj vám“. Jeho prítomnosť im zanechávala radosť. Lukáš hovorí, že z jeho prítomnosti „stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili“. Pokoj a radosť – to sú jeho veľkonočné dary.

K tomu veľkému sviatku aj ja vám všetkým vyprosujem a zo srdca žičím pokoj a radosť. Dnes i zajtra!                     

Jozef kard. Tomko

AUDIO:

Vo zvukovej podobe prinášame prehľad hlavných udalostí uplynulého týždňa vo Vatikáne.

Týždenný 10-minútový spravodajský súhrn Vatikánskeho rozhlasu vysiela RTVS každú nedeľu ráno o 6.05 a v repríze večer o 17.50 na okruhoch Rádia Regina.

Nedeľňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: