Rím 22. apríla – Pápež František dnes vo večerných hodinách navštívil Baziliku sv. Bartolomeja, ktorá je od roku 1999 na základe priania Jána Pavla II. miestom pamiatky „novodobých mučeníkov“. Baziliku, ktorá sa nachádza na Tiberskom ostrove v Ríme spravuje Komunita sv. Egídia. Svätý Otec na tomto mieste predsedal liturgii slova s modlitbami vyjadrujúcimi duchovné odkazy svedkov viery od začiatku 20. storočia až po súčasnosť.

Po príchode do baziliky o 17. hodine sa Svätý Otec najprv pri hlavnom oltári pristavil v tichu pred veľkou ikonou moderných mučeníkov. Zakladateľ komunity sv. Egídia Andrea Riccardi v privítacích slovách pripomenul aj výročie únosu pravoslávnych biskupov Mar Gregoriosa Ibrahima a Paula Yazigiho v Sýrii ako aj dodnes rovnako neznámy osud jezuitu Paola Dall´Oglia.

Čítania z Knihy zjavenia sv. Jána o tých, čo prichádzajú z veľkého utrpenia a vyprali si rúcha v krvi Baránka sa pri bohoslužbe slova striedali so spevmi a svedectvami. So spomienkami na svojho otca sa ako prvý podelil Karl Schneider, syn pastora Reformovanej cirkvi Paula Schneidera, zabitého v roku 1939 v koncentračnom tábore Buchenwald za to, že označil nacistické mocenské snahy za „nezmieriteľné so slovami Biblie“.

Svedectvo predniesla aj sestra kňaza Jacquesa Hamela, ktorý bol zabitý 26. júla minulého roku vo francúzskom Rouene pri slávení omše. Rouenská diecéza už začala proces jeho blahorečenia. Vystúpil aj jeden z priateľov Williama Quijana, mladého učiteľa tzv. „Školy pokoja“ komunity sv. Egídia v Salvadore, ktorý bol zabitý v septembri 2009 za to, že sa snažil mladých uchrániť od zlej cesty zločineckých gangov.

Po čítaní úryvku z Jánovho evanjelia s Ježišovým príkazom lásky napriek nenávisti sveta sa prihovoril Svätý Otec v homílii. Pripomenul, že Cirkev je cirkvou mučeníkov a udržiavajú ju svätci. Za príčiny prenasledovania označil „nenávisť kniežaťa tohto sveta voči tým, ktorí boli zachránení a vykúpení Ježišom“. Mučeníctvo nie je vecou odvahy, ale Božej milosti, zdôraznil pápež. Cirkev podľa jeho slov potrebuje rovnako „svätcov bežného života prežívaného s dôslednosťou“, ako aj mučeníkov, ktorí vydajú svedectvo až do krajnosti, obetou života. Pápež František sa podelil aj so zdrvujúcim svedectvom, s ktorým sa stretol na ostrove Lesbos. Týka sa mučeníctva mladej kresťanky, ktorú pre krížik na krku popravili islamskí fanatici pred očami jej manžela moslima. Postavu tejto ženy Svätý Otec symbolicky odovzdal ako dar Bazilike sv. Bartolomeja, ktorá uchováva pamiatku na kresťanských mučeníkov súčasnej epochy.

Plné znenie homílie Svätého Otca

„Prišli sme ako pútnici do tejto Baziliky svätého Bartolomeja na Tiberskom ostrove, kde sa starobylá história mučeníctva spája s pamäťou nových mučeníkov, mnohých kresťanov zabitých šialenými ideológiami minulého storočia - a aj dneška - a usmrtených len kvôli tomu, že boli Ježišovými učeníkmi.

Spomienka na týchto hrdinských starobylých a nedávnych svedkov nás upevňuje vo vedomí, že Cirkev, ak je Cirkvou, je Cirkvou mučeníkov. A mučeníci sú tí, ako nám to pripomenula Kniha Zjavenia apoštola Jána, «čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi» (7,14). Oni mali milosť vyznávať Ježiša až do konca, až po smrť. Oni trpia, dávajú život a my prijímame Božie požehnanie pre ich svedectvo. Je aj mnoho skrytých mučeníkov, tých mužov a tých žien verných tichej moci lásky, hlasu Ducha Svätého, ktorí sa v každodennom živote snažia pomáhať bratom a bezvýhradne milovať Boha.

Ak sa dobre pozrieme, dôvodom každého prenasledovania je nenávisť. Nenávisť kniežaťa tohto sveta voči tým, ktorí boli zachránení a vykúpení Ježišom prostredníctvom jeho smrti a zmŕtvychvstania. V úryvku evanjelia, ktorý sme si vypočuli (porov. Jn 15,12-19) Ježiš používa silné a hrôzostrašné slovo: slovo „nenávisť“. On, ktorý je učiteľom lásky, ktorý tak veľmi rád hovoril o láske, hovorí o nenávisti. On však chcel vždy nazývať veci po mene. A hovorí nám: „Nestrachujte sa! Svet vás bude nenávidieť; avšak vedzte, že mňa nenávidel prv ako vás“.

Ježiš si nás vybral a vykúpil nás nezištným darom svojej lásky. Prostredníctvom svojej smrti a zmŕtvychvstania nás vykúpil z moci sveta, z moci diabla, z moci kniežaťa tohto sveta. A pôvodom nenávisti je toto: lebo sme Ježišom spasení, a to knieža sveta nechce, on nás nenávidí a vzbudzuje prenasledovanie, ktoré od Ježišových čias a čias rodiacej sa Cirkvi pokračuje až po dnešné dni. Koľko kresťanských spoločenstiev je dnes predmetom prenasledovania! Prečo? Z dôvodu nenávisti ducha sveta.

Koľkokrát bolo v ťažkých chvíľach histórie počuť: „Dnes vlasťpotrebuje hrdinov“. Mučeníka môžeme chápať ako hrdinu, ale v zásade je mučeník tým, kto bol obdarený milosťou. To, čo nás robí mučeníkmi, je Božia milosť, nie odvaha. Dnes sa rovnako sa môžeme pýtať: „Čo dnes potrebuje Cirkev?“ Mučeníkov, svedkov, čiže každodenných svätých, pretože Cirkev udržiavajú svätci. Svätci, bez nich Cirkev nemôže napredovať.

Cirkev potrebuje svätcov každodennosti, svätcov bežného života prežívaného s dôslednosťou; ale aj tých, ktorí majú odvahu prijímať milosť byť svedkami až do konca, až po smrť. Títo všetci sú živou krvou Cirkvi. Sú svedkami, ktorí nesú Cirkev vpred; tými, čo dosvedčujú, že Ježiš vstal z mŕtvych, že Ježiš je živý a potvrdzujú to prostredníctvom dôslednosti života a sily Ducha Svätého, ktorého prijali ako dar.

Chcel by som dnes pridať jednu ikonu navyše do tohto kostola. Jednu ženu. Neviem meno. Ale ona na nás hľadí z neba. Bol som na Lesbose, zdravil som utečencov a stretol som muža, tridsiatnika, s troma deťmi. Pozrel na mňa a povedal mi: „Otče, som moslim. Moja manželka bola kresťanka. Prišli do našej obce teroristi, prezerali nás a pýtali sa na náboženstvo a zbadali na nej krížik. Žiadali ju, aby si ho dala dole. Ona tak nespravila a podrezali ju predo mnou. Tak sme sa mali radi!“ – Toto je ikona, ktorú sem dnes prinášam ako dar. Neviem, či ten muž je ešte na Lesbose alebo sa mu podarilo ísť inde, neviem, či sa mu podarilo opustiť ten koncentračný tábor, pretože utečenecké tábory – mnohé – sú koncentračné, pre to množstvo ľudí, ktorí sú tam ponechaní. A veľkodušné národy, ktoré ich prijímajú, musia tiež uniesť toto bremeno, pretože sa zdá, že medzinárodné dohody sú dôležitejšie než ľudské práva. A tento muž neprechovával zášť. On, moslim, mal tento kríž bolesti, ktorý niesol bez nenávisti. Utiekal sa k láske manželky, omilostenej mučeníctvom.

Pamätať na týchto svedkov viery a modliť sa na tomto mieste je veľkým darom. Je darom pre Komunitu sv. Egídia, pre Cirkev Ríma, pre všetky kresťanské komunity tohto mesta a pre mnohých pútnikov. Živé dedičstvo mučeníkov nám dnes daruje pokoj a jednotu. Oni nás učia, že so silou lásky, s tichosťou sa dá bojovať proti panovačnosti, násiliu, vojne a s trpezlivosťou je možné dosiahnuť pokoj. A tak sa môžeme takto modliť: Ó Pane, urob nás hodnými svedkami evanjelia a tvojej lásky; vylej na ľudstvo tvoje milosrdenstvo; obnov tvoju Cirkev, chráň prenasledovaných kresťanov, daruj pokoj celému svetu. Tebe, Pane, sláva, a nám, Pane, zahanbenie.“

Pápež František si postupne uctil skupiny mučeníkov z Európy, Afriky, Ameriky a Ázie, počnúc od Arménov a iných kresťanov, ktorí boli vyvraždení počas Prvej svetovej vojny, cez mučeníkov pokoja a dialógu akými boli trapistickí mnísi z Notre Dame de Atlas v Alžírsku, ďalej kňaz Andrea Santoro zavraždený v Turecku, obete mafie ako blahoslavený kňaz Pino Puglisi až po mnohých misionárov vo svete, ktorí obetovali svoj život pre evanjelium. Početné skupiny predstavujú mučeníci komunizmu a nacizmu.

Pri každej zo šiestich bočných kaplniek baziliky s relikviami mučeníkov sa Svätý Otec pristavil v modlitbe, ktorú sprevádzalo zapálenie sviece. Pápež požehnal z dreva vyrezanú podobu holubice, pochádzajúcu zo starého kostola v Aleppe, zbombardovaného počas obliehania mesta. Holubica, ktorú do Ríma priniesol jeden z utečencov, zostane ako symbol v Bazilike sv. Bartolomeja. Umiestnili ju do kaplnky s pamiatkou mučeníkov Ázie a Blízkeho východu.

Po skončení liturgie sa Svätý Otec stretol v blízkosti kostola so skupinou utečencov, ktorí prišli do Talianska vďaka humanitárnemu koridoru za pomoci Komunity sv. Egídia. Pred bazilikou sa na záver prihovoril týmito slovami:

„Ďakujem vám za prítomnosť a za modlitbu v tomto kostole mučeníkov. Myslime na tú krutosť, na krutosť, aká sa dnes vŕši na toľkých ľuďoch; na ťaženie z ľudí. Ľudia, ktorí prichádzajú na člnoch a potom zostávajú tam, v krajinách štedrých ako Taliansko a Grécko, ktoré ich prijímajú, ale potom medzinárodné dohody nedovolia... Keby sa v Taliansku prijali dvaja, dvaja migranti na obec, bolo by miesto pre všetkých. A kiež táto veľkodušnosť juhu, Lampedusy, Sicílie, Lesbosu, dokáže trochu nakaziť sever. Je to pravda: sme civilizáciou, ktorá nemá deti, ale aj zatvárame dvere migrantom. Toto sa volá samovražda. Modlime sa!“    

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, jb-

Vatikán 22. apríla – Svätý Otec František dnes predpoludním prijal na audiencii predstaviteľov Lichtenštajnského kniežatstva. Z alpskej krajiny, ktorá leží medzi Švajčiarskom a Rakúskom, prišli na návštevu Vatikánu vládnuce knieža Hans Adam II. a dedičné knieža Alois spolu s rodinami a sprievodom, v ktorom nechýbali ani deti.

Po stretnutí s pápežom Františkom prijal lichtenštajnských predstaviteľov vatikánsky štátny sekretár kardinál Pietro Parolin spolu s Mons. Antoinom Camillerim, podsekretárom pre vzťahy so štátmi. Po skonštatovaní dobrých bilaterálnych vzťahov vyjadrili ocenenie historickej úlohy Katolíckej cirkvi, ktorá aj naďalej významne prispieva k životu krajiny, ako aj ocenenie úsilia Lichtenštajnského kniežatstva na medzinárodnom poli, osobitne pri ochrane ľudských práv. -jb-

Vatikán 22. apríla – Svätý Otec dnes vymenoval kardinála Paula Pouparda, emeritného predsedu Pápežskej rady pre kultúru, za svojho osobitného vyslanca na spomienkovom podujatí v Avignone na juhu Francúzska, ktoré pripomenie 700 rokov od izolácie pápežov na tomto mieste. Spomienka tejto historickej udalosti, bežne označovanej ako „avignonské zajatie“, sa bude konať v provensálskom meste v dňoch 23. až 25. júna 2017. -ab-

Vatikán 22. apríla – „Drahí priatelia budhisti“ – týmito slovami sa začína posolstvo, ktoré zaslal kardinál Jean-Louis Tauran, predseda Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg, v mene Svätej stolice budhistom pri príležitosti sviatku Vesak (deň narodenia Budhu), ktorý sa slávi začiatkom mája. V posolstve, ktorého ústrednou témou je nenásilie, sa okrem iného píše:

„Tvorí sa cesta ku globálnej náboženskej spolupráci, ale sme tiež svedkami spolitizovania náboženstva. Je tu povedomie oblastnej (endemickej) chudoby a hladu vo svete, a napriek tomu pokračujú poľutovaniahodné preteky v zbrojení. Táto situácia žiada výzvu k nenásiliu, odmietnutie násilia vo všetkých svojich formách. Ježiš Kristus a aj Budha podporovali nenásilie a boli tvorcami pokoja.“

Kardinál Tauran cituje vo svojom posolstve slová pápeža Františka, ktoré napísal k tohtoročnému Svetovému dňu pokoja: «Ježiš naznačil cestu nenásilia, ktorou prešiel až do konca, až na kríž, a tak nastolil pokoj a zničil nepriateľstvo» (porov. Ef 2, 14-16). Dôsledkom toho, «byť dnes skutočnými Ježišovými učeníkmi znamená prihlásiť sa aj k jeho ponuke nenásilia.»

Predseda Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg pokračuje:

„Milí priatelia, váš zakladateľ, Budha, ohlasoval tiež posolstvo nenásilia a pokoja, povzbudzoval všetkých «premôcť hnevníka tým, že sa nebudeme zlostiť, zlého človeka dobrom, biedneho štedrosťou a klamára pravdou» (Dhammapada, č. XVII, 3). ... A pobadal, že sebaovládanie je cennejšie ako ovládanie iných: «hoci by niekto tisíc krát nad tisíckami mužov v boji zvíťazil, ten kto zvíťazil nad sebou je v boji najväčším víťazom» (tamže, VIII, 4)“

Na záver posolstva kardinál Tauran pozýva k spolupráci na odstraňovaní násilia:

„Sme povolaní k spolupráci: študovať príčiny násilia, vyučovať každý svojich nasledovníkov ako prekonávať zlo vo svojom srdci, oslobodzovať od zla obete násilia i jeho páchateľov, formovať srdcia a mysle všetkých, zvlášť detí, k láske a k nažívaniu v pokoji so všetkými i s prírodou. Učiť, že niet mieru bez spravodlivosti, a niet skutočnej spravodlivosti bez odpustenia. Pozývať všetkých k spolupráci na predchádzaní konfliktom cez obnovu roztrieštených spoločností. Povzbudzovať médiá k vyvarovaniu sa a potieraniu nenávistnej reči, správ a provokácií. Podporovať školské reformy, aby sa predchádzalo skresľovaniu a zlej interpretácii histórie a náboženských textov. Modliť sa za mier vo svete spoločne kráčajúc cestou nenásilia.“ -ab-

Pane, uzdrav náš život, aby sme chránili svet a neplienili ho, a rozsievali krásu a nie znečistenie a ničenie. (Tvít pápeža Františka, 22. apríla 2017)

Španielsko 22. apríla - V Oviede na severe Španielska dnes za účasti prefekta Kongregácie pre kauzy svätých kardinála Angela Amata a viacerých španielskych a francúzskych biskupov blahorečili významnú vychovávateľskú osobnosť z 19. storočia. Kňaz Luis Antonio Rosa Ormières (1809-1890) pochádzal z pyrenejskej oblasti na juhu Francúzska a zasvätil svoj život najmä výchove detí. Vyznačoval sa hlbokou vierou, ktorú prejavoval s inteligentným humorom rodeného vychovávateľa, čím si dokázal získať všetkých. Svoje mimoriadne pedagogické nadanie dal do služby deťom z neľahkých rodinných a majetkových pomerov. Odvážne sa staral aj o chorých pri epidémiách. Blahoslavený Luis Antonio Rosa Ormières je zakladateľom rehoľnej kongregácie Sestier anjela strážcu. -jb-

Rím 22. apríla – „Umenie sú dvere k nekonečnu. Estetická teológia pre novú renesanciu“. Pod týmto názvom vyšla zbierka desiatich meditatívnych textov na tému krásy od Josepha Ratzingera - Benedikta XVI. z rôznych období jeho teologickej tvorby. Taliansku publikáciu, ktorá je súčasťou širšej edície venovane teologickej téme „via pulchritudinis“ vydalo kultúrne združenie „Tota Pulchra“. Pri príležitosti 90. narodenín emeritného pápeža Benedikta XVI. ju dnes predstavili verejnosti v sídle Apoštolskej penitenciárie v Ríme za účasti editora Mons. Jean Marie Gervaisa a ďalších osobností. -jb-

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 2. veľkonočnú nedeľu cyklu A (Jn 20, 19-31): Prečo Tomáš neveril?

Dnešná nedeľa má mnoho prívlastkov. Nazýva sa Bielou nedeľou, lebo v prvokresťanských dobách katechumeni, ktorí boli pokrstení na veľkonočnú vigíliu si vyzliekali dnes svoje biele krstné rúcha. Nazýva sa aj nedeľou milosrdenstva, pretože v evanjeliu čítame, ako Ježiš prišiel medzi apoštolov do večeradla, dýchol na nich svojho Ducha a poveril ich, aby šli a odpúšťali ľuďom ich hriechy. No nazývame ju aj nedeľou pochybujúceho alebo neveriaceho Tomáša, pretože si čítame o tom, ako apoštol Tomáš odmietol uveriť apoštolom, že Ježiš vstal z mŕtvych ba že bol dokonca v jeho neprítomnosti medzi nimi tu vo večeradle. A my sa pýtame, prečo Tomáš odmietol uveriť? Skúsme si nájsť odpoveď na túto otázku.

V ten večer prvého dňa v týždni, teda na veľkonočnú nedeľu, sedeli učeníci pospolu vo večeradle. Sedeli tam preto, lebo Mária Magdaléna im priniesla svoju správu. „Videla som ho!”, povedala. Zdá sa, že učeníci neuverili tomu, čo im povedala. Nechápali totiž, že ak by sa také niečo aj mohlo stať, že by Ježiš bol vstal mŕtvych, prečo by to ako prvé mali vedieť ženy, dokonca Mária Magdaléna. Oni mu predsa boli bližšie, veď boli jeho učeníkmi, ktorí s ním strávili toľko času. A teda nevedeli pochopiť, že by tými, ktorým sa mal Ježiš zjaviť ako prvým nemali byť oni, ale niekto iný.

No aj napriek tomu sa predsa zišli spolu, aby na neho čakali. Keď naozaj vstal z mŕtvych, snáď ich celkom neobíde. Boli takmer všetci. Takmer. Chýbal pochopiteľne Judáš. Avšak ani Tomáš neprišiel. Nemali potuchy kde je. Aj keď sa o to pokúšali, akosi ho nevedeli nájsť. Možno odišiel do Galiley. Možno sa niekde utiahol, aby v tichu a v samote dokázal frustrácie a šoky z toho, čo v týchto dňoch zažil s lúčiacim sa, s mučeným, zomierajúcim a napokon mŕtvym Ježišom spracovať. Nič o ňom nevedeli.

Ostatní desiati sa však zišli a aj napriek pochybnostiam o tom, čo im povedali ženy, rozhodli sa na Ježiša čakať. V tichu a možno aj v úzkosti čakali na jeho zaklopanie na dvere.

Zaklopanie však neprišlo. No On prišiel. Ježiš sa náhle objavil uprostred nich. Stratili reč. On k nim prehovoril. Odovzdal im svoju misiu. Povedal im: „Posielam vás do sveta tak, ako mňa poslal do sveta môj Otec!” To, čo od nich žiadal, bolo zrejmé a jasné: „Choďte do sveta aj keď vás nepozvali. Svet vás potrebuje. Vstúpte do neho bez zaklopania. Bez toho, že by ste čakali na, či vás vpustia alebo nie. Jednoducho, choďte!“

Pozerali na neho, čo im to hovorí, plní pochybností, ustarostení, nepripravení a bez ochoty urobiť takýto záväzok. Ježiš však pokračuje ďalej. Dýchne na nich a hovorí im: „Prijmite Ducha Svätého a odpúšťajte hriechy. Choďte! Nezdržujte sa. Svet na vás čaká.”

Keď to dopovedal, odišiel. A oni začali hovoriť, všetci naraz. Boli užasnutí. Bol to naozaj on. Aké prekvapenie. Ježiš vstal skutočne z mŕtvych, presne tak, ako im to rozprávali ženy. Aká nádherná správa. A aké silné stretnutie to bolo. Ich radosť a emócie boli vyburcované naplno.

Z toho, čo im Ježiš povedal neurobili však nič. Nešli von. Neodpúšťali hriechy. Neurobili nič preto, aby splnili misiu, ktorú im dal. Nepohli sa, zostali aj naďalej na tom mieste, kde boli, vo večeradle, po celý týždeň. A to aj napriek tomu, že bol do nich vdýchnutý Duch Svätý a oni boli vyzbrojení novou mocou.

Konečne sa vrátil aj Tomáš. Prišiel neskoro, príliš neskoro, keď už bolo po všetkom. Povedali mu všetko: ako ho videli, ako prišiel bez zaklopania, ako prešiel priamo cez zatvorené dvere. Rozprávali v úžase, jeden cez druhého.

A povedali mu aj o tom, ako im dal misiu. Povedali mu dokonca aj o tom, ako prijali Ducha, jeho Ducha, keď na nich dýchol a ako im povedal, aby šli do sveta a aby odpúšťali a odstraňovali hriech.

A tu to prišlo. Presne toto bol ten moment, keď Tomáš začal pochybovať. Ak ho naozaj videli, ak ich naozaj poslal, ak naozaj prijali jeho Ducha a jeho moc, prečo potom nešli? Prečo sú ešte tu? Prečo zostali tu na tomto mieste? Prečo Ježiša, ak tu bol, neposlúchli? Vari ten jeho Duch, ktorého – ako tvrdili – prijali, neúčinkoval?

Tomáš im to všetko povedal. Povedal im v podstate toto: „Je mi ľúto, priatelia, ale neverím vám. Chcem ho vidieť ja sám. Na svoje vlastné oči. Chcem vidieť jeho rany. Chcem sa dotknúť jeho boku. Vám neverím. Ak tu naozaj bol a ak vám dal svojho Ducha a poslal vás do sveta odpúšťať hriechy, potom prečo ste ešte tu? Prečo tu stále ešte sedíte? Prečo teda nejdete?“

Pán však, na šťastie, prišiel znova, a to presne o týždeň. A Tomáš ho videl. Tomáš sa ho aj dotkol. A Tomáš ho spoznal. Tomáš prijal jeho misiu. Tomáš prijal jeho Ducha. Tomáš vtedy povedal: „Pán môj a Boh môj!” A Tomáš uveril a s posledným pohľadom na svojho Pána a Majstra sa vydal na cestu. Šiel ďaleko, až do Indie, aby tam, ľudu Indie ohlasoval, že ich hriechy sú odpustené.

K Tomášovi by sme mali, milí priatelia, prirovnať neveriacich alebo hľadajúcich ľudí okolo nás, v našom prostredí. Ľudí, ktorí nám, kresťanom, neraz, aj keď nepriamo, kladú tie isté otázky, aké kedysi kládol Tomáš desiatim apoštolom: „Ak je to naozaj pravda, že ste Ježiša videli, ak je to naozaj pravda, že ste sa s ním stretli, ak je naozaj pravda, že vás poslal, ak je naozaj pravda, že ste prijali od neho jeho Ducha, aby mohol cez vás odpúšťať hriechy, prečo ste potom nešli? Prečo ste sa nepohli? Prečo nejdete? Ako máme tomu, čo nám hovoríte, veriť?”

Nás kresťanov dneška, myslím tých skutočne veriacich, nie formálnych, ktosi popísal takto: „Hovorí sa, že kruh je symbolom dokonalosti. A tak to je. Lenže nie vždy. Poznáme aj nedokonalé kruhy a krúžky. Sústreďujú sa len na seba samé a nikomu nedovolia vstúpiť dovnútra. Zabávajú sa na svojich vlastných doma upečených žartoch, a na­vzájom sa kŕmia potravou, ktorá v nich iba živí strach pred okolím. Tieto krúžky a skupiny sa podobajú tej vystrašenej hŕstke učeníkov vo večeradle v Jeruzaleme. Prvé, čo vzkriesený Ježiš urobil – pred tým, než urobil čokoľvek iné – bolo to, že prišiel do tejto skupiny a rozbil ich zabarikádované dvere a srdcia a dal im Ducha a misiu. Odvtedy jednou z najcharakteristickejších vlastností zdravých kresťanských skupín a krúžkov je dvojsmerná otvorenosť.“ Je naša viera zdravá? Je naša farnosť, stretko, rehoľa, skupinka zdravá?

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu. 

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: