Vatikán 26. apríla – Pri generálnej audiencii sa pápež František v katechéze venoval téme nádeje, ktorá vyplýva z prísľubu vzkrieseného Ježiša: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20). Ten, kto verí, vo svojom životnom putovaní nikdy nie je sám. Je pútnikom kráčajúcim vzpriamene vďaka nádeji. Nádej ilustroval Svätý Otec aj obrazom kotvy, zachytenej na nebeskom brehu, ktorej lana sa môžeme pridŕžať.

Zo Slovenska bola dnes na Námestí sv. Petra aj 20-členná skupina pútnikov z farnosti Veľké Uherce v okrese Partizánske v sprievode svojho farára o. Mareka Martinkoviča. V skupine bol aj mladý pár, ktorý včera v Ríme uzavrel sviatostné manželstvo.

Po katechéze sa Svätý Otec postupne prihovoril veľkým jazykovým skupinám pútnikov prostredníctvom predkladateľov. Na záver si ako zvyčajne nechal Talianov, medzi ktorými zvlášť pozdravil pútnickú skupinu zloženú z manželských párov sláviacich zlaté jubileum: „Vy, ktorí slávite päťdesiatku manželstva, povedzte mladým, že je to krásne: život kresťanského manželstva je krásny.“

Ako úvod ku katechéze zazneli slová záveru Matúšovho evanjelia: «Jedenásti učeníci odišli do Galiley na vrch, kam im Ježiš rozkázal. Ježiš pristúpil k nim a povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“». (Mt 28,16.18-20)

Plné znenie katechézy Svätého Otca

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

«Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta» (Mt 28,20). Tieto posledné slová Matúšovho evanjelia sa odvolávajú na prorocké hlásanie, ktoré nachádzame na začiatku: «Dajú mu meno Emanuel, čo v preklade znamená: Boh s nami» (Mt 1,23; porov. Iz 7,14). Boh bude s nami, po všetky dni, až do konca sveta. Ježiš bude kráčať s nami po všetky dni, až do skončenia sveta.

Celé evanjelium je uzavreté medzi týmito dvoma citátmi, slovami komunikujúcimi tajomstvo Boha, ktorého meno, jeho totožnosť, je „byť-s“. Nie je nejakým izolovaným Bohom, je Boh s nami, osobitne s nami, teda s ľudskými tvormi. Náš Boh nie je akýmsi neprítomným Bohom, utiahnutým do preďalekého neba; je naopak Bohom „nadchnutým“ pre človeka, až tak nežne milujúcim, že je neschopný odlúčiť sa od neho.

My ľudia sme zdatní v pretínaní pút a mostov. On však nie. Ak naše srdce ochladne, to jeho zostáva vždy žeravé. Náš Boh nás vždy sprevádza, aj vtedy, keby sme naňho nešťastne zabudli. Na rozhraní od neviery k viere je rozhodujúce zistenie, že sme milovaní a sprevádzaní naším Otcom, že on nás nikdy nenecháva osamotených.

Naša existencia je putovaním, cestou. Aj tí, čo sú poháňaní nejakou čisto ľudskou nádejou, vnímajú lákanie horizontu, ktoré ich ženie skúmať svet, ktorý ešte nepoznajú. Naša duša je dušou pútnickou. Biblia je plná príbehov pútnikov a cestovateľov. Povolanie Abraháma začína týmto príkazom: «Odíď zo svojej krajiny» (Gen 12,1). A patriarcha zanecháva ten kúsok sveta, ktorý dobre poznal a ktorý bol jednou z kolísok civilizácie jeho doby. Všetko sa sprisahávalo proti zmysluplnosti tej cesty. A predsa Abrahám odchádza. Človek sa nestane zrelým, ak nevníma príťažlivosť horizontu – toho medzníka neba a zeme, ktorý si žiada byť dosiahnutý ľudom pútnikov.

Vo svojom putovaní svetom človek nikdy nie je sám. Zvlášť kresťan sa nikdy necíti byť opustený, lebo Ježiš nás uisťuje o tom, že nás neočakáva len  na konci našej dlhej cesty, ale že nás sprevádza počas každého nášho dňa.

Dokedy až bude trvať Božia starostlivosť o človeka? Dokedy sa Pán Ježiš, ktorý kráča spolu s nami, bude o nás starať? Odpoveď evanjelia nenecháva žiadny priestor pochybnostiam: až do skončenia sveta! Pominie sa nebo, pominie sa zem, ľudské nádeje budú zrušené, avšak Božie slovo je väčšie než všetko a nepominie. A on bude Bohom s nami. Boh Ježiš, ktorý kráča spolu s nami. Nebude takého dňa v našom živote, v ktorom by sme prestali byť predmetom starostlivosti Božieho srdca.

Niekto by však mohol povedať: „Ale, čože to vravíte?“ Hovorím toto: v našom živote nebude takého dňa, v ktorom by Božie srdce prestalo mať o nás starosť. On si o nás robí starosti, kráča spolu s nami. A prečo to robí? Jednoducho preto, lebo nás miluje. Rozumieme tomu? Miluje nás! A Boh sa istotne postará o všetky naše potreby, neopustí nás v čase skúšky a tmy. Táto istota si žiada hlboko sa zahniezdiť v našom vnútri, aby nikdy nevyhasla. Niekto ju volá menom „Prozreteľnosť“. Čiže blízkosť Boha, láska Boha, jeho kráčanie spolu s nami, čo sa nazýva aj „Božia prozreteľnosť“: on sa stará o náš život.

Nie náhodou je medzi kresťanskými symbolmi nádeje jeden, ktorý sa mne veľmi páči: je ním kotva. Ona vyjadruje, že naša nádej nie je vágna; netreba si ju zamieňať s premenlivým pocitom toho, kto chce dychtivo zlepšiť záležitosti tohto sveta len na základe sily vlastnej vôle. Kresťanská nádej totiž korení nie v príťažlivosti budúcnosti, ale v istote toho, čo nám Boh sľúbil a čo uskutočnil v Ježišovi Kristovi. Ak nám on garantoval, že nás nikdy neopustí, ak počiatkom každého povolania je jeho «Nasleduj ma!», s ktorým nás uisťuje, že zotrvá vždy pred nami, prečo sa teda báť?

S týmto prísľubom môžu kresťania kráčať kdekoľvek. Aj krížom cez zranené časti sveta, kde sa veci nevyvíjajú dobre, my sme medzi tými, ktorí aj tam naďalej dúfajú. Žalm hovorí: «I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou» (Ž 23,4). A práve tam, kde sa rozmáha tma, je treba udržiavať zapálené svetielko.

Vráťme sa ku kotve. Kotva je nástroj, ktorý moreplavci hádžu na breh a potom uchopia lano, aby loď priblížili k brehu. Naša viera je kotvou v nebi. My máme náš život ukotvený v nebi. Čo máme robiť? Uchopiť lano: je stále tam. A poďme vpred, lebo sme si istí, že náš život je akoby kotvou, ktorá je v nebi, na tom brehu, ku ktorému prídeme.  

Iste, ak by sme sa spoliehali len na naše sily, mali by sme dôvod cítiť sa sklamaní a porazení, lebo svet sa nám častokrát ukazuje ako vzdorujúci zákonom lásky. Mnohokrát uprednostňuje zákony egoizmu. Ak v nás prežije istota, že Boh nás neopúšťa, že Boh nežne miluje nás i tento svet, potom sa perspektíva mení. „Homo viator, spe erectus“ (Človek pútnik, vzpriamený nádejou), hovorilo sa za starých čias. Ježišov prísľub «Ja som s vami» nám počas cesty pomáha zostať na nohách, vzpriamení, s nádejou, že dobrý Boh už pracuje na realizácii toho, čo sa zdá ľudsky nemožné, lebo kotva je na pobreží neba.

Svätý veriaci ľud Boží sú ľudia, ktorí sú na nohách – „homo viator“ – a kráčajú vzpriamene – „erectus“ – a kráčajú v nádeji. A kamkoľvek idú, vedia, že Božia láska ich predchádza: neexistuje taký kút sveta, ktorý by unikol víťazstvu zmŕtvychvstalého Krista. A aké je víťazstvo zmŕtvychvstalého Krista? Víťazstvo lásky. Ďakujem.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, jb-

Vatikán 26. apríla – Riaditeľ vatikánskeho Tlačového strediska Greg Burke informoval o 19. stretnutí Rady kardinálov, ktoré sa dnes skončilo vo Vatikáne. Deväťčlenná skupina poradcov Svätého Otca vo veciach reformy Rímskej kúrie sa najbližšie stretne 12. – 14. júna.

Rada kardinálov  počas uplynulých troch dní pracovala v plnom zložení a za účasti pápeža Františka.  Pokračovala v diskusii o otázkach týkajúcich sa Kongregácie pre evanjelizáciu národov a Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie. Kardináli sa venovali návrhom pre Svätého Otca ohľadne Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg, Pápežskej rady na výklad zákonov a troch súdnych tribunálov: Apoštolskej penitenciárie, Apoštolskej signatúry a Rímskej roty.

Rada C9 sa počas týchto dní tiež zaoberala otázkami výberu a formácie zamestnancov Štátneho sekretariátu, laikov i klerikov. Na zasadnutia boli prizvaní niekoľkí predstavitelia Štátneho sekretariátu, Ekonomickej rady a Úradu práce apoštolskej stolice (ULSA).

Ďalšou dôležitou témou, ktorou sa zaoberala Rada kardinálov bol vzťah medzi biskupskými konferenciami a Rímskou kúriou. -ab-

Vatikán/Kanada 26. apríla – Účastníkom konferencie TED 2017 v kanadskom Vancouveri sa dnes prihovoril Svätý Otec František. Vystúpil ako mimoriadny hosť  prostredníctvom videa, ktoré mohli účastníci konferencie sledovať dnes nad ránom stredoeurópskeho času.

Účastníkom konferencie TED pápež predložil ako inšpiráciu Ježišov príbeh o milosrdnom Samaritánovi. Poukázal na potrebu uzdravovať vzájomné vzťahy medzi ľuďmi, pretože neodpustené zlo je „kúskom vojny, ktorý nosíme vo vnútri“.

Konferencia TED (Technology, Entertainment and Design) od roku 1984 ponúka svedectvá osobností z rozličných končín sveta z vedecko-technologickej a podnikateľskej oblasti, a to najmä o otázkach globálneho záujmu. Tohtoročné podujatie vo Vancouveri má názov „The future you“ (Budúci ty).

Pre účastníkov podujatia bolo vystúpenie pápeža prekvapením, ktoré organizátori v programe avizovali, ale bez uvedenia mena osobnosti, ktorá sa prihovorí. Vo videu, ktoré zachytili pracovníci Vatikánskeho televízneho centra, Svätý Otec hovorí o potrebe vnímať dôležitosť ľudskej vzájomnosti vo vzťahu „ja-ty“ a o spolupatričnosti v podobe „my“ ako základe pre bratstvo, solidaritu a nádej pre budúcnosť. Rozpráva tiež o kreativite v konaní dobra a o revolúcii láskavej nežnosti, ktorá sa prejavuje konkrétnymi formami blízkosti človeku v núdzi. Pre tieto postoje uvádza motívy na základe evanjelia.

V 18-minútovom videoposolstve, ku ktorému organizátori pripravili titulky v 20 jazykoch, Svätý Otec František okrem iného hovorí:

 „Veľmi sa mi páčil názov „The future you“ [budúci ty] – lebo zatiaľ čo hľadí na zajtrajšok, pozýva už dnes k dialógu: hľadiac na  budúcnosť, pozýva obrátiť sa na „ty“. „The future you“ – budúcnosť vytváraš ty, čiže je tvorená stretnutiami, lebo život plynie cez vzťahy. Nemálo rokov života mi dalo čoraz viac dozrieť v presvedčení, že existencia každého z nás je viazaná na existenciu druhých: život nie je ubiehajúcim časom, ale časom stretnutia.

Keď stretávam či počúvam chorých, ktorí trpia, migrantov čeliacich hrozivým ťažkostiam pri hľadaní lepšej budúcnosti, väzňov nosiacich peklo vo vlastnom srdci, ľudí, najmä mladých, ktorí nemajú prácu, vtedy ma často sprevádza jedna otázka: „Prečo oni a nie ja?“ Aj ja som sa narodil v rodine migrantov: môj otec, moji starí rodičia, ako mnoho iných Talianov odišli do Argentíny a stretli sa s osudom tých, čo zostávajú bez ničoho. Aj ja by som mohol byť medzi „skartovanými“ dneška. Preto v mojom srdci vždy zostáva tá otázka: „Prečo oni a nie ja?“

Predovšetkým by sa mi páčilo, keby nám toto stretnutie pomohlo pamätať na to, že všetci potrebujeme jedni druhých, že nikto z nás nie je ostrovom, akýmsi „ja“ autonómnym a nezávislým od druhých, že budúcnosť môžeme budovať jedine spoločne, bez toho, aby sme niekoho vyraďovali. Častokrát na to nemyslíme, avšak v skutočnosti je všetko prepojené a naše väzby potrebujeme uzdraviť: aj to tvrdé posudzovanie, ktoré nosím v srdci proti môjmu bratovi či mojej sestre, tá neliečená rana, to neodpustené zlo, tá zášť, ktorá mi jedine ublíži, je kúskom vojny, ktorú si nesiem vnútri, je ohniskom v srdci, ktoré treba uhasiť, aby nevzbĺklo do požiaru a nezanechalo len popol.“ (...)

„A tu prichádzam k môjmu druhému odkazu. Aké by bolo pekné, keby rastu vedeckých a technických inovácií zodpovedala aj čoraz väčšia rovnosť a sociálne začlenenie! Aké by bolo pekné, keby sme, zatiaľ čo objavujeme nové vzdialené planéty, znovuobjavili potreby brata a sestry, ktorí krúžia okolo mňa! Aké by bolo pekné, keby sa bratstvo, toto tak pekné a niekedy nepohodlné slovo, neredukovalo len na sociálnu pomoc, ale stalo sa základným postojom pri rozhodnutiach na politickej, ekonomickej, vedeckej úrovni, vo vzťahoch medzi ľuďmi, medzi národmi a krajinami. Jedine výchova k bratstvu, ku konkrétnej solidarite, môže prekonať „kultúru vyhadzovania“, ktorá sa netýka len jedla a materiálnych vecí, ale predovšetkým osôb, ktoré sú vyraďované na okraj technicko-ekonomickými systémami, v ktorých centre, bez toho, aby si to všimli, častokrát nie je človek, ale ľudské produkty.“ (...)

„Tretím a posledným odkazom, o ktorý by som sa chcel dnes podeliť sa týka práve revolúcie: revolúcie láskavej nežnosti. Čo je to láskavá nežnosť? Je to láska, ktorá sa stáva blízkou a konkrétnou.“ (...)

„Nežnosť je jazykom tých najmenších, toho, kto potrebuje druhých: dieťa si zamiluje otca a mamu a pozná ich vďaka pohladeniam, pohľadu, hlasu, vďaka nežnosti. Ja rád počúvam, keď otec či mama hovoria k svojmu maličkému dieťatku, keď sa aj oni urobia deťmi, prihovárajú sa tak, ako hovorí ono, dieťa. Toto je nežnosť: znížiť sa na úroveň druhého. Aj Boh sa v Ježišovi znížil, aby bol na našej úrovni. Toto je cesta, ktorú prešiel Dobrý Samaritán. Toto je cesta prejdená Ježišom, ktorý sa ponížil, ktorý prešiel celým životom človeka s konkrétnym jazykom lásky.

Áno, láskavosť je cesta, ktorou kráčali tí najodvážnejší a najsilnejší mužovia a ženy. Neha nie je slabosťou, je pevnosťou. Je cestou solidarity, cestou pokory. Dovoľte mi povedať to jasne: čím si mocnejší, čím viac majú tvoje činy dopad na ľudí, tým viac si povolaný byť pokorným. Lebo ináč ťa moc ničí a ty budeš ničiť druhých. V Argentíne sa hovorilo, že moc je ako gin vypitý nalačno: spôsobí ti závraty, opije ťa, oberie ťa o rovnováhu a privedie ťa k ubližovaniu tebe samému a druhým – ak k nemu nepridáš pokoru a nehu. S pokorou a konkrétnou láskou sa naopak moc – tá najvyššia, najsilnejšia –  stáva službou a rozširuje dobro.

Budúcnosť ľudstva nie je len v rukách politikov, veľkých lídrov, veľkých firiem. Áno, ich zodpovednosť je obrovská. Avšak budúcnosť je predovšetkým v rukách osôb, ktoré druhého vnímajú ako „teba“ a seba samých ako časť „nás“.

Potrebujeme jedni druhých. A preto prosím, pamätajte s láskavosťou aj na mňa, aby som plnil svoju úlohu, ktorá mi bola zverená pre dobro druhých, všetkých, všetkých vás, všetkých nás. Ďakujem.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, jb-

Celý text v angličtine

Podporujme priateľstvo a úctu medzi ľuďmi rôznych náboženských tradícií, aby sa budoval svet pokoja. (Tvít pápeža Františka, 26.apríla 2017)

Stredajšie vysielanie vo zvukovej podobe: