Vatikán/Egypt 29. apríla – Druhý a posledný deň 18. apoštolskej cesty pápeža Františka v Egypte patril miestnej katolíckej komunite. V ranných hodinách Svätý Otec slávil omšu na štadióne leteckej základne na predmestí Káhiry. Ešte pred začiatkom liturgie pozdravil z papamobilu za spevu chóru, skandovania a výkrikov veriacich 15-tisícový zástup.  

Prítomní boli nielen katolícki veriaci, ale aj pravoslávni a moslimovia. Spolu s pápežom koncelebroval koptsko-katolícky patriarcha Alexandrie Ibrahim Issac Sidraka, ktorý stojí na čele najväčšej miestnej katolíckej cirkvi. Nechýbal ani zástupca veľkého imáma univerzity Al-Azhar šejka Ahmada Al-Tayyiba.

„Al Salamò Alaikum – pokoj s vami“. Týmto pozdravom v arabčine začal pápež František svoju homíliu, v ktorej pokračoval v téme o dialógu a bratstve a znovu zopakoval: „Jediným prístupným extrémizmom pre veriacich je extrémizmus lásky k blížnemu! Akýkoľvek iný extrémizmus nepochádza od Boha a Bohu sa nepáči.“

Omšu s pápežom Františkom, ktorá bola v latinčine a v arabčine, vysielala naživo aj národná egyptská televízia. Na záver liturgie pozdravil Petrovho nástupcu v mene všetkých katolíckych denominácií v Krajine pyramíd patriarcha Sidrak. „Vaša prítomnosť v Egypte nás teší a požehnáva,“ uviedol na úvod a zároveň pripomenul, že motto návštevy „Mierový pápež v mierovom Egypte“ je „posolstvo svetu, ktoré potvrdzuje povahu Egypta, ktorý miluje mier“.

Po slávnostnej omši sa Svätý Otec František vrátil späť na apoštolskú nunciatúru, kde obedoval spolu s egyptskými biskupmi a členmi pápežskej delegácie.

Popoludní sa Rímsky biskup v priestoroch patriarchátneho seminára stretol s kňazmi, osobami zasväteného života a seminaristami. Vo svojom príhovore ich povzbudil, aby boli „uprostred mnohých demotivujúcich faktorov a medzi množstvom prorokov skazy a odsúdenia, uprostred negatívnych a zúfalých hlasov, pozitívnou silou“, „svetlom a soľou tejto spoločnosti“.

Egyptské duchovenstvo zároveň vystríhal pred pokušeniami: nechať sa stiahnuť a nie viesť, neustále sa sťažovať, ohovárať a závidieť, porovnávať sa s ostatnými, pred pokušením k „faraónstvu“, k individualizmu, pred pokušením kráčať bez kompasu a cieľa.   

Po stretnutí s kňazmi a zasvätenými osobami sa Petrov nástupca presunul na medzinárodné letisko v Káhire, kde sa s ním prišli rozlúčiť egyptský prezident s delegáciou. Pápež František je druhým pápežom, ktorý navštívil Egypt. Severoafrickú krajinu navštívil v roku 2000 aj pápež Ján Pavol II., keď sa prišiel pomodliť na vrch Sinaj. -ej-

Vatikán/Egypt 29. apríla – Prinášame v plnom znení homíliu Svätého Otca Františka, ktorú predniesol počas slávnostnej omše na leteckej základni na predmestí Káhiry 29. apríla 2017. 

Al Salamò Alaikum – pokoj s vami!

Dnes nám evanjelium 3. veľkonočnej nedele hovorí o putovaní dvoch učeníkov z Emmauz, ktorí odišli z Jeruzalema. Je to evanjelium, ktoré sa dá zhrnúť do troch slov: smrť, zmŕtvychvstanie a život.

Smrť. Dvaja učeníci sa vracajú k ich každodennému životu, plní sklamania a beznádeje: Učiteľ umrel, a teda je zbytočné dúfať. Boli dezorientovaní, podvedení a sklamaní. Ich cesta je vracaním sa späť; je vzďaľovaním sa od bolestnej skúsenosti kríža. Kríza kríža, ba dokonca „škandál“ a „bláznovstvo“ kríža (porov. 1 Kor 1,18;2,2), ako sa zdá, pochovalo všetku ich nádej. Ten, na ktorom vybudovali svoju existenciu, je mŕtvy, porazený, so sebou do hrobu vzal všetky ich ašpirácie.

Nemohli uveriť, že Učiteľ a Spasiteľ, ktorý kriesil mŕtvych a uzdravoval chorých, by mohol skončiť zavesený na kríži hanby. Nemohli pochopiť, prečo ho všemohúci Boh nezachránil od tak nedôstojnej smrti. Kristov kríž bol krížom ich názorov o Bohu; Kristova smrť bola smrťou toho, čo si predstavovali, že je Boh. To oni boli v skutočnosti mŕtvi v hrobe obmedzenosti ich chápania.

Koľkokrát človek paralyzuje seba samého, odmietajúc prekonať vlastnú predstavu o Bohu, o akomsi bohu vytvorenom na obraz a podobu človeka! Koľkokrát zúfame, odmietajúc uveriť, že všemohúcnosť Boha nie je všemohúcnosť sily, autority, ale jedine všemohúcnosťou lásky, odpustenia a života!

Učeníci rozpoznali Ježiša „pri lámaní chleba“, pri Eucharistii. Ak si nenecháme rozlámať clonu zahmlievajúcu naše oči, ak nedovolíme, aby bola rozlámaná zatvrdnutosť nášho srdca a našich predsudkov, nikdy nebudeme môcť rozpoznať tvár Boha.

Zmŕtvychvstanie. V temnosti tej najtmavšej noci, v tom najzdrvujúcejšom zúfalstve, približuje sa k nim Ježiš a kráča po ich ceste, aby mohli odhaliť, že on je «cesta, pravda a život» (Jn 14,6). Ježiš premieňa ich zúfalstvo na život, lebo keď vyprchá ľudská nádej, začína žiariť tá božia: «Čo je nemožné ľuďom, je možné Bohu» (Lk 18,27; porov. 1,37). Keď sa človek dotkne dna neúspechu a neschopnosti, keď sa vzdá ilúzie, že je najlepší, že je sebestačný, že je stredom sveta, vtedy mu Boh podáva ruku, aby premenil jeho noc na úsvit, jeho žiaľ na radosť, jeho smrť na zmŕtvychvstanie, jeho cestu späť na návrat do Jeruzalema, čiže na návrat k životu a víťazstvu kríža (porov. Hebr 11,34).

V skutku, dvaja učeníci sa po tom, ako stretli Zmŕtvychvstalého, vracajú plní radosti, dôvery a nadšenia, pripravení na svedectvo. Zmŕtvychvstalý ich vzkriesil z hrobu ich nevery a zármutku. Stretávajúc Ukrižovaného-Zmŕtvychvstalého našli vysvetlenie a naplnenie celého Písma, Zákona aj Prorokov, našli zmysel zdanlivej porážky kríža.

Ten, kto neprechádza skúsenosťou kríža až k pravde Zmŕtvychvstania, sám seba odsudzuje na zúfalstvo. Nemôžeme totiž stretnúť Boha bez toho, aby sme najprv ukrižovali naše obmedzené predstavy o akomsi bohu odzrkadľujúcom naše chápanie všemohúcnosti a moci.

Život. Stretnutie so zmŕtvychvstalým Ježišom premenilo život tých dvoch učeníkov, lebo stretnutie Zmŕtvychvstalého premieňa každý život a robí plodnou každú sterilitu (porov. Benedikt XVI., Katechéza, Generálna audiencia 11. apríla 2007). V skutku, Zmŕtvychvstanie nie je vierou zrodenou v Cirkvi, ale Cirkev sa zrodila z viery v Zmŕtvychvstanie. Svätý Pavol hovorí: «Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera» (1 Kor 15,14).

Zmŕtvychvstalý mizne z ich očí, aby nás naučil, že Ježiša nemôžeme zadržiavať v jeho historickej viditeľnosti: «Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili» (Jn 20,29; porov. 20,17). Cirkev musí vedieť a veriť, že on je živý spolu s ňou a oživuje ju v Eucharistii, v Písme a vo sviatostiach. Emauzskí učeníci toto chápali a vrátili sa do Jeruzalema, aby sa s ostatnými podelili o svoju skúsenosť: „Videli sme Pána... Áno, skutočne zmŕtvychvstal!“ (porov. Lk 24,32).

Skúsenosť Emauzských učeníkov nás učí, že je zbytočné zapĺňať miesta kultu, ak sú naše srdcia prázdne na bázeň pred Bohom a na jeho prítomnosť; nepomôže modliť sa, ak sa naša modlitba nasmerovaná k Bohu nepremení na lásku nasmerovanú k bratovi; nepomôže nám veľká religiozita, ak nie je živená veľkou vierou a veľkou láskou k blížnemu; nepomôže nám starať sa o zovňajšok, lebo Boh hľadí na dušu a srdce (porov. 1 Sam 16,7) a má odpor voči pokrytectvu (porov. Lk 11,37-54; Sk 5,3-4). [Sv. Efrém prehlasuje: „Strhnite masku kryjúcu pokrytca a neuvidíte nič iné než hnilobu“ (Kázne). „Beda tomu, čo  má dvojtvárne srdce!“ – hovorí Kniha Sirachovho syna (2,14).]  V očiach Boha je lepšie neveriť, než byť falošným veriacim, pokrytcom!

Pravá viera je tá, ktorá nás robí plnšími lásky k blížnemu, milosrdnejšími, čestnejšími a ľudskejšími; je tou, ktorá oživuje naše srdcia, aby ich viedla milovať všetkých nezištne, bez rozdielov a bez uprednostňovania; je tou, ktorá nás vedie nevidieť v druhom nepriateľa, ktorého treba poraziť, ale brata, ktorého treba milovať, slúžiť mu a pomáhať mu; je tou, ktorá nás vedie šíriť, brániť a žiť kultúru stretnutia, dialógu, úcty a bratstva; vedie nás k odvahe odpustiť tomu, kto nás uráža, podať ruku tomu, kto padol; zaodieť nahého, nasýtiť hladného, navštíviť väzneného, pomôcť sirote, dať sa napiť smädnému, pomôcť starému človeku a núdznemu (porov. Mt 25,31-45). Pravá viera je tá, ktorá nás vedie k chráneniu práv druhých, s rovnakou silou a s rovnakým nadšením, s akými chránime tie naše. V skutočnosti platí: čím viac rastieme vo viere a v poznaní, tým viac rastieme v pokore a vo vedomí toho, že sme maličkí.

Drahí bratia a sestry,

Bohu sa páči jedine viera vyznávaná životom, lebo jediným prípustným extrémizmom pre veriacich je extrémizmus lásky k blížnemu! Akýkoľvek iný extrémizmus nepochádza od Boha a Bohu sa nepáči!

Teraz, tak ako Emauzskí učeníci, vráťte sa do vášho Jeruzalema, teda do vášho každodenného života, k vašim rodinám, k vašej práci a do vašej drahej vlasti plní radosti, odvahy a viery. Nemajte strach otvoriť vaše srdce svetlu Zmŕtvychvstalého a dovoľte, aby premenil vašu neistotu na pozitívnu silu pre vás i pre druhých. Nemajte strach milovať všetkých, priateľov aj nepriateľov, lebo v žitej láske spočíva sila a poklad veriaceho!

Panna Mária a Svätá rodina, ktorá žila v tejto požehnanej zemi, nech osvietia naše srdcia a žehnajú vás i drahý Egypt, ktorý na úsvite kresťanstva prijal evanjelizáciu svätého Marka a v priebehu dejín vydal početných mučeníkov a veľký zástup svätých a svätíc!

Al Massih Kam - Bilhakika kam!  (Kristus vstal z mŕtvych! - Skutočne vstal z mŕtvych!)

Preklad: Slovenská redakcia VR -zk, jb-

.

Vatikán/Egypt 29. apríla – Prinášame v plnom znení príhovor Svätého Otca Františka kňazom, zasväteným osobám a seminaristom, ktorý predniesol v priestoroch patriarchátneho seminára v Káhire v sobotu 29. apríla počas svojej 18. apoštolskej cesty v Egypte. 

Vaše Blaženosti, drahí bratia a sestry,

Al Salamò Alaikum!  (Pokoj vám!)

„Toto je deň, ktorý učinil Pán, radujme sa v Ňom! Kristus navždy premohol smrť, radujme sa v Ňom!“

Som šťastný, že som medzi vami na tomto mieste formácie kňazov, ktoré je srdcom Katolíckej cirkvi v Egypte. Som šťastný, že môžem pozdraviť kňazov, zasvätených a zasvätené malého katolíckeho stáda v Egypte, „kvas“, ktorý – spoločne s našimi pravoslávnymi bratmi – Boh pripravuje pre túto požehnanú zem, aby v nej mohlo rásť jeho Kráľovstvo (porov. Mt 13,13).

Chcem sa vám predovšetkým poďakovať za vaše svedectvo a za všetko dobro, ktoré každý deň uskutočňujete, keď pracujete uprostred mnohých výziev s často iba v slabých útechách. Taktiež vám túžim dodať odvahu! Nemajte strach z bremena každodennosti, z ťarchy ťažkých okolností, ktorými niektorí z vás musíte prechádzať. My uctievame Svätý kríž, prostriedok a znak našej spásy. Kto uteká pred krížom, uteká pred Zmŕtvychvstaním!

«Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo» (Lk 12,32).

Ide teda o vieru, vydávanie svedectva pravdy, rozsievanie a pestovanie, no bez očakávania zberu úrody. V skutočnosti my zbierame plody po zástupe tých pred nami, tak zasvätených ako aj iných, ktorí veľkodušne pracovali v Pánovej vinici: vaše dejiny sú ich plné!

Uprostred mnohých demotivujúcich faktorov a medzi množstvom prorokov skazy a odsúdenia, uprostred negatívnych a zúfalých hlasov, vy buďte pozitívnou silou, buďte svetlom a soľou tejto spoločnosti; buďte lokomotívou, ktorá ťahá vlak smerom vpred, priamo smerom k cieľu; buďte rozsievačmi nádeje, budovateľmi mostov a tými, čo pracujú na dialógu a zhode.

To je však možné len vtedy, ak zasvätená osoba nepodľahne pokušeniam, s ktorými sa stretáva každý deň na ceste. Na niektoré z tých najvážnejších by som teraz chcel poukázať. Vy ich poznáte, lebo tieto pokušenia dobre opísali už prví egyptskí mnísi.

1. Pokušenie nechať sa stiahnuť a nie viesť. Povinnosťou Dobrého Pastiera je viesť stádo (porov. Jn 10,3-4), priviesť ho na zelené pašienky a k zdroju vody (porov. Ž 23). Nemôže sa nechať stiahnuť sklamaním a pesimizmom: „Čo tu môžem robiť?“ Dobrý Pastier je vždy plný podnetov a kreativity, ako prameň, ktorý chrlí vodu, i keď je uprostred sucha; vždy má slová prívetivej útechy, i keď je jeho srdce zronené; je otcom, keď sa k nemu jeho synovia správajú vďačne, no najmä vtedy, keď sú mu nevďační (porov. Lk 15,11-32). Naša vernosť Pánovi nikdy nesmie závisieť od ľudskej vďačnosti: «Tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti» (Mt 6,4.6.18).

2. Pokušenie neustále sa sťažovať. Je veľmi ľahké obviňovať vždy druhých, pre nedostatky predstavených, pre cirkevné či sociálne podmienky, pre obmedzené možnosti... Ale zasvätený človek je ten, ktorý – pomazaný Duchom Svätým – premieňa každú prekážku na príležitosť, nie každú ťažkosť na výhovorku! Kto sa stále sťažuje, v skutočnosti nechce pracovať. Preto Pán, obrátiac sa na pastierov, hovorí: «Vzpružte ochabnuté ruky a podlomené kolená» (Hebr 12,12; porov. Iz 35,3).

3. Pokušenie k ohováraniu a závisti. A to je strašné [pokušenie]! Nebezpečenstvo je vážne, keď sa zasvätený namiesto toho, aby pomáhal tým malým rásť a radovať sa z úspechov svojich bratov a sestier, nechá ovládať závisťou a zraňuje ostatných ohováraním; keď namiesto toho, aby sa odhodlal rásť, začína ničiť tých, čo rastú; keď namiesto toho, aby nasledoval dobré príklady, súdi ich a umenšuje ich hodnotu. Závisť je rakovinou, ktorá za krátky čas zničí akékoľvek telo: «Ak sa kráľovstvo vnútorne rozdelí, také kráľovstvo nemôže obstáť, ak sa dom vnútorne rozbije, taký dom nebude môcť obstáť» (Mk 3,24-25). Vskutku, nezabudnite, «závisťou diabla prišla na svet smrť» (Múd 2,24). Ohováranie je jej prostriedkom i zbraňou.

4. Pokušenie k porovnávaniu sa s ostatnými. Bohatstvo spočíva v rozdielnosti a jedinečnosti každého z nás. Porovnávanie sa s tými, čo sú na tom lepšie, nás často vedie k nevraživosti; porovnávanie sa tými, ktorí sú na tom od nás horšie, nás zas často privádza k pýche a lenivosti. Ten, kto má sklon vždy sa porovnávať s ostatnými, skončí ustrnutý sám v sebe. Naučme od sv. Petra a Pavla ako žiť pri rozdielnosti pováh, chariziem a názorov, v poslušnosti a poddajnosti Duchu Svätému.

5. Pokušenie k „faraónstvu“ – veď sme v Egypte! – to znamená k zatvrdeniu si srdca a jeho zavretiu pred Pánom a bratmi. Ide o pokušenie vyvyšovať sa nad ostatných, a teda podriaďovať si ich pre namyslenosť; o pokušenie predpokladať, že sa máme nechať obsluhovať, nie slúžiť. Od počiatku je to bežné pokušenie medzi učeníkmi, ktorí – ako hovorí evanjelium – „sa cestou medzi sebou hádali, kto z nich je väčší“ (Mk 9,34). Protiliekom na tento jed je nasledovné: «Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých» (Mk 9,35).

6. Pokušenie k individualizmu. Známe egyptské príslovie hovorí: „Ja, a po mne potopa“. Je to pokušenie egoistov, ktorí cestou strácajú cieľ a namiesto toho, aby mysleli na ostatných, myslia len na seba. Pritom za to ale necítia nijakú hanbu; práve naopak, ospravedlňujú samých seba. Cirkev je takým spoločenstvom veriacich, Kristovým telom, kde záchrana jedného člena je úzko zviazaná so svätosťou všetkých ostatných (porov. 1 Kor 12,12-27; Lumen gentium 7). Individualista je však dôvodom k pohoršeniu a sporom.

7. Pokušenie kráčať bez kompasu a cieľa. Zasvätený stráca svoju identitu a začína byť „ani ryba, ani rak“. Žije so  srdcom rozdeleným medzi Bohom a svetom. Zabúda na svoju prvotnú lásku (porov. Zjv 2,4). V skutočnosti, bez jasnej a pevnej identity zasvätený kráča bez orientácie a namiesto toho, aby viedol ostatných, tak ich rozháňa. Vašou identitou ako detí Cirkvi je byť koptami - čiže byť pevne uchytení vo vznešených a starobylých koreňoch - a  byť katolíkmi, čiže byť súčasťou jednej a univerzálnej Cirkvi: ako strom, ktorý čím lepšie je zakorenený v zemi, tým vyššie sa týči k nebu!

Drahí kňazi, drahí zasvätení, nie je ľahké odolávať uvedeným pokušeniam, no je to možné, ak sme naštepení na Ježiša: „Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne“ (Jn 15,4). Čím viac sme zakorenení v Kristovi, tým viac sme živí a úrodní! Len tak si vo svojom živote s Bohom a vo svojej službe môže zasvätená osoba uchovať úžas a vášeň onoho prvého stretnutia s ním, príťažlivosť a vďačnosť. Kvalita nášho zasvätenia závisí od kvality nášho duchovného života.

Egypt obohatil Cirkev nesmiernym pokladom mníšskeho života. Vyzývam vás, preto, aby ste čerpali z príkladov sv. Pavla Pustovníka, sv. Antona, svätých Otcov púšte, početných mníchov, ktorí svojím životom a príkladom otvorili brány neba mnohým bratom a sestrám; tak aj vy môžete byť svetlom a soľou, to znamená pohnútkou ku spáse vás samých i ku spáse všetkých ostatných, veriacich i neveriacich, a zvlášť tých najposlednejších, núdznych, opustených a odhodených.

Svätá rodina nech chráni a požehnáva všetkých vás, vašu krajinu a všetkých jej obyvateľov. Z hĺbky svojho srdca želám každému z vás všetko dobro a skrze vás pozdravujem i veriacich, ktorých vám Boh zveril do opatery. Nech vám Pán udelí ovocie Ducha Svätého: «lásku, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrotu, vernosť, miernosť, zdržanlivosť» (Gal 5,22).

Navždy zostanete v mojom srdci a modlitbe. Majte odvahu, kráčajte vpred s Duchom Svätým! „Toto je deň, ktorý učinil Pán, radujme sa v Ňom!“ A prosím vás, nezabudnite sa za mňa modliť!

Preklad: Slovenská redakcia VR -mk, jb-

Ježišova prítomnosť sa odovzdáva životom a hovorí sa o nej nezištným a konkrétnym jazykom lásky. (Tvít pápeža Františka, 29. apríla 2017) -ab-

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 3. veľkonočnú nedeľu cyklu A (Lk 24, 13-35): Sprievodca na našej ceste

Príbeh emauzských učeníkov je jedným z tých príbehov, ktoré v nás zarezonujú okamžite. Je tomu tak preto, lebo každý z nás hneď cíti, že to je o ňom. Je to príbeh o živote, ktorý sa nám občas môže tak zamotať, že aj my sa – podobne ako emauzskí učeníci – začneme pýtať: Kde tu je Boh? Záleží Bohu vôbec na mne? Má vôbec niečo zmysel? Načo je alebo bola dobrá táto choroba, táto zrada, táto nehoda, táto smrť môjho blízkeho? Prečo mi Boh nepošle aspoň nejaké znamenie, že je blízko? Keby som vedel, že je Boh pri mne, určite by som bol schopný tolerovať a znášať čokoľvek. Ale takto?

Do takto podobného uvažovania a čiernej nálady emauzských učeníkov sa zrazu pridá cudzinec. A oni za jeho pomoci postupne pochopia, že veci majú zmysel, že Boh bol a je stále s nimi. A keď potom pre nich lámal chlieb, vtedy im veci do seba zapadli úplne a ich srdcia sa znova zapálili.

Možno aj nám sa stalo čosi podobné: ťažká situácia, hľadanie zmyslu, tma. A tu zrazu do nášho života príde nejaký cudzinec a my za jeho pomoci, tak ako emauzskí učeníci, zrazu začneme veci vidieť inak. Uvediem dva príbehy:

Prvý pochádza od spisovateľa Toma Longa, ktorý mu porozprával jeden neznámy spolucestujúci počas ich spoločnej cesty lietadlom. Ako v každom takomto rozhovore, začali banálnosťami. No po chvíli sa dostali do skutočne dôverných vecí. Tento starší muž sa Tomovi zdôveril, že majú aj so svojou ženou viac detí. Všetky sú zdravé a majú sa dobre až na jedného syna. Má asi 30 rokov a žije v ústave. Kedysi bol ťažko zranený pri autohavárii a už niekoľko rokov sa nachádza v kóme. „Viete“, hovorí muž, „tu sa vám musím vyznať s vecou, s ktorou sme strašne bojovali. Aj ja, aj moja manželka sme tohto svojho syna prestali milovať. Navštevovali sme ho síce pravidelne, pretože sme cítili, že je to pre nás ako pre rodičov povinnosť, no už to nebolo z lásky. Láska je podľa mňa záležitosť vzájomná, je to dávanie ale aj prijímanie. Náš syn nebol schopný ani prijímať ani dávať. Chodili sme ho síce navštevovať, no nemilovali sme ho. Až do jedného dňa.

Prišli sme ako obyčajne do jeho izby. Prekvapilo nás, že mal návštevníka. Nepoznali sme toho človeka. Po chvíli vyšlo najavo, že to bol istý laik z miestnej farnosti, ktorý pacientom nosí pravidelne sv. prijímanie. Keď sme tak čakali na chodbe, cez sklenú stenu sme videli, ako sa s našim synom rozpráva, ako keby šlo o bežný rozhovor dvoch zdravých ľudí. Hovorím si: Rozpráva sa s ním, ako keby náš syn vedel, čo mu hovorí. Potom tento človek zobral Sväté písmo a čítal mu žalm, ako keby môj syn bol schopný načúvať jeho žalmu. Potom sa modlil, ako keby môj syn vnímal modlitbu.

No potom mi svitlo: že tento človek to predsa len vie. Samozrejme, že to vie. On sa na môjho syna nepozerá len klinickými očami, ale očami viery; on s mojím synom zachádzal ako s dieťaťom Božím.“

Toto bol pre tohto človeka okamih milosti, ako veľkonočná scéna z evanjelia. Človek, ktorý jeho syna chodil navštevovať bol pre neho a pre jeho manželku cudzincom na ich ceste do Emauz, ktorý im odhaľoval prítomnosť Boha. Boha, ktorý nás nikdy neprestáva milovať, ktorý je stále súčasťou nášho života, a ktorý sa o nás stále stará. Niekedy je schopnosť rozpoznať ho záležitosťou cviku. No dosť často – a možno vo väčšine prípadov – je to záležitosť viery.

Druhý príbeh pochádza od istého kňaza, ktorý navštívil muža zomierajúceho na rakovinu. Prišiel k nemu na pozvanie jeho dcéry. Keď vstúpil do izby, našiel ho ležať na posteli s hlavou zaborenou medzi dvoma vankúšmi. Vedľa postele mal prázdnu stoličku. Kňaz automaticky predpokladal, že je pripravená pre neho a tak si na ňu sadol. No muž sa ho pýta: „Pekne vás vítam. Kto ste, prosím vás?“ „Som miestny kaplán. Myslel som, že viete, že mám prísť. Zdalo sa mi, ako keby vaša dcéra pripravila pre mňa túto stoličku. Nepovedala vám o tom, že ma pozvala?“

„Nie, nepovedala. A tá stolička, tá je tuná stále. Hm. Neboli by ste taký láskavý a nezatvorili dvere?“ Kňaz v rozpakoch vstal a dvere zatvoril. „Chcem vám niečo povedať, niečo, čo som ešte nikomu nepovedal, dokonca ani mojej dcére, ktorá sa o mňa tak pekne stará. Viete, keďže som veriaci, vždy som túžil naučiť sa poriadne modliť. Kňaz v kostole veľa hovoril o modlitbe, ale bolo to pre mňa také komplikované. Šiel som za ním a povedal som mu to. Dal mi knihu od jedného významného teológa, vraj najlepšia, aká o modlitbe jestvuje. Po pár stranách som ju odložil. Nerozumel som jej. Svoju snahu naučiť sa modliť som po tomto úplne zavrhol. Až jedného dňa, pred asi tak štyrmi rokmi ma navštívil jeden môj kamarát. Hovorí mi: «Vieš čo, modlitba to je úplne jednoduchá vec. Je to, ako keby si sa rozprával s nejakým svojim kamarátom. Daj si naproti seba stoličku a predstav si, že tam sedí Ježiš. A rozprávaj sa s ním. A tiež mu aj načúvaj, tak ako to robíš teraz so mnou.“

A tak, otče, som to skúšal a veru po čase som si to veľmi obľúbil, a to až tak, že som to robil niekoľko hodín denne. Som však veľmi na pozore. Keby ma moja dcéra videla rozprávať sa s prázdnou stoličkou určite by si myslela, že mi šibe a zobrala by ma do blázinca.

Kňaz bol hlboko pohnutý týmto príbehom a starého pána povzbudil, aby len v tom pokračoval. Potom ho vyspovedal, dal mu sväté prijímanie a pomazanie nemocných a odišiel. O dva dni dostal telefonát od jeho dcéry, že jej otec práve dnes odpoludnia zomrel.

„Zomrel v pokoji?“ pýtam sa. „Áno. Práve som sa chystala nakupovať, on si ma – asi okolo druhej poobede – zavolal k posteli. Povedal mi, ako obvykle vtip a pobozkal ma na čelo. A ja som odišla. Keď som sa vrátila, našla som ho mŕtveho. No stalo sa čosi zvláštne, páter. Ba povedala by som, že až čudné. Otec zomrel s hlavou položenou nie na vankúšoch v posteli, ale na stoličke, ktorú mával vedľa svojej postele.“ Hľa, ako dobre, že sa stretol so svojím kamarátom, ktorý ho naučil takto jednoducho sa modliť.

 Nezažil si aj ty, brat, sestra, niečo podobné? Kto bol pre teba ten cudzinec, ktorý ti v náročných chvíľach tvojho života pomohol zorientovať sa, nájsť zmysel, vrátiť ti nádej a postavil sa znova na nohy? Komu si bol, naopak, takýmto cudzincom ty? 

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: