Vatikán/Fatima 13. mája – Pápež František dnes zavŕšil svoju púť do  miesta mariánskych zjavení vo Fatime kanonizáciou dvoch súrodencov Františka a Hyacinty Martových za účasti pol milióna veriacich. Okrem toho Svätý Otec osobitne požehnal chorých a stretol sa pri obede s portugalskými biskupmi.

Svätý Otec sa v skorých ranných hodinách v priestoroch Domu Našej Panej z Karmelu stretol s predsedom portugalskej vlády Antóniom Luisom Santosom da Costa. Prijal tiež 9-člennú rodinu Palestínčanov, s ktorou sa spoznal pred dvoma rokmi na Zelený štvrtok pri obrade umývania nôh v dome pre utečencov v Castelnuovo di Porto neďaleko Ríma.

Pápež František sa pred 11. hodinou nášho času presunul do Baziliky Panny Márie Fatimskej, aby predsedal pontifikálnej svätej omši s aktom kanonizácie. Najprv sa pomodlil pri hrobe Františka a Hyacinty Martových, dvoch pastierikov, ktorým sa aj ako aj ich sesternici Lucii presne pred sto rokmi, 13. mája 1917, zjavila Panna Mária. Práve ich podobizne zdobia fasádu baziliky, kde Petrov nástupca o 10-tej hodine miestneho času začal slávenie eucharistie znakom kríža.

Po vzývaní Ducha Svätého si veriaci z úst postulátora vypočuli životopisy 9-ročného Františka a 11-ročnej Hyacinty. Nasledovali litánie a latinská formula, ktorou pápež František vyhlásil oboch súrodencov za svätých a prikázal zapísať ich do zoznamu svätých univerzálnej cirkvi. Za veľkého potlesku priniesli k oltáru relikvie: vlasy sv. Hyacinty a kúsok kosti z rebra sv. Františka. Cirkev si bude prvých malých svätcov bez mučeníckej smrti liturgicky pripomínať vždy 20. februára. Pripomeňme, že za blahoslavených ich vyhlásil pred 17 rokmi sv. Ján Pavol II.

Svätý Otec v homílii, ktorú predniesol celú v portugalčine, povzbudil pútnikov slovami: „Máme Matku. Zhromaždení ako deti okolo nej žijeme z nádeje, ktorá sa opiera o Ježiša“. Pod ochranný „plášť“ Márie zveril pápež chorých, väzňov, chudobných a znevýhodnených. Nasledovalo niekoľko minút ticha. 

Obetné dary priniesol brazílsky chlapec, ktorého zázračné uzdravenie dopomohlo ku kanonizácií fatimských detí. 10-ročný Lucas Maeda de Oliveira sa pred štyrmi rokmi na príhovor sv. Františka a Hyacinty zázračne uzdravil z poranenia hlavy po páde z okna vo výške šiestich metrov.

Posledný príhovor pápeža Františka počas apoštolskej púte vo Fatime zaznel na záver omše. Svätý Otec ho adresoval osobitne chorým: „Žite váš život ako dar a povedzte Márii tak ako pastierikovia, že sa chcete z celého srdca obetovať Bohu,“ povzbudil prítomných a dodal: „Nehanbite sa byť vzácnym pokladom Cirkvi“.

Po slávnostnej omši nasledovala eucharistická adorácia, po ktorej Svätý Otec udelil veriacim apoštolské požehnanie. Na svätej omši so Svätým Otcom sa okrem prezidentov Portugalska, Paraguaja a afrického ostrova s názvom Sv. Tomáš a Princov ostrov zúčastnilo podľa oficiálnych odhadov pol milióna veriacich.

Počas záverečného dňa apoštolskej púte Svätý Otec komunikoval aj prostredníctvom sociálnej siete, na ktorej zanechal dva krátke odkazy:

„Zakaždým, keď hľadíme na Máriu, opäť začíname veriť v revolučnú silu nežnosti a lásky“.

„Fatima je predovšetkým plášť Svetla, ktorý nás zahaľuje, keď sa utiekame pod ochranu Panny Márie prosiac ju: ukáž nám Ježiša“.

Pápež František sa po liturgii odobral do Domu Našej Panej z Karmelu, kde sa pri obede stretol s portugalskými biskupmi. Na letisko Monte Real sa s Rímskym biskupom krátko pred štvrtou hodinou popoludní prišli rozlúčiť miestne autority i cirkevní predstavitelia Portugalska.

Počas spiatočného letu Svätý Otec ako zvyčajne odpovedal na otázky novinárov v rámci tlačovej konferencie. Lietadlo s pápežom, jeho sprievodom a vyše 70 novinármi pristálo na rímskom letisku Ciampino o 19.20. -ej, jb-

Vatikán/Portugalsko 12. mája – Prinášame v plnom znení príhovor pápeža Františka pútnikom, ktorý predniesol v piatok 12. mája 2017 počas svojej 19. apoštolskej cesty vo Fatime.

Drahí mariánski pútnici, ktorí prichádzate s Máriou!

Ďakujem, že ste ma medzi sebou prijali na tejto púti prežitej v nádeji a pokoji. Už teraz vás, ktorí ste so mnou spojení tu alebo inde, chcem ubezpečiť o tom, že vás všetkých nosím v srdci. Cítim, že mi vás zveril Ježiš (porov. Jn 21,15-17) a objímam a zverujem vás všetkých Ježišovi, «zvlášť tých, ktorí to najviac potrebujú», ako nás Mária naučila modliť sa (Zjavenie z júla 1917). Ona, Matka sladká a starostlivá k všetkým v núdzi, nech pre nich vyprosí Pánovo požehnanie! 

Nech na každého vydedeného a nešťastného, ktorému bola ukradnutá prítomnosť, na každého vylúčeného a opusteného, ktorému bola odopretá budúcnosť, na každého zo sirôt a obetí nespravodlivosti, ktorému nie je dovolené mať minulosť, nech zostúpi Božie požehnanie vtelené v Ježišovi Kristovi: «Nech ťa žehná Pán a nech ťa chráni! Nech ti Pán ukáže jasnú tvár a nech ti je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a daruje ti pokoj!» (Nm 6,24-26).

Toto požehnanie sa naplno uskutočnilo v Panne Márii, lebo žiadne iné stvorenie nad sebou nevidelo zažiariť Božiu tvár tak ako Ona, ktorá dala Synovi večného Otca ľudskú tvár. A my ho teraz môžeme kontemplovať v nasledujúcich radostných, svetelných, bolestných a slávnostných momentoch jeho života, ktoré opäť zažijeme pri modlitbe ruženca.

Spolu s Kristom a Máriou ostávame v Bohu. Vskutku, «ak chceme byť kresťanmi, musíme byť mariánskymi, to znamená musíme uznať podstatný, vitálny a prozreteľný vzťah, ktorý spája Máriu s Ježišom a ktorý pre nás otvára cestu, ktorá nás k nemu vedie» (Pavol VI., Príhovor počas návštevy Svätyne Panny Márie z Bonarie v Cagliari, 24. apríla 1970). Tak zakaždým, keď recitujeme ruženec na tomto požehnanom mieste alebo kdekoľvek inde, Evanjelium sa opäť stáva cestou v živote každého človeka, rodín, národov i sveta.

Pútnici s Máriou... Aká je to Mária? Učiteľka duchovného života, prvá, ktorá nasledovala Krista po «úzkej ceste» kríža dajúc nám príklad alebo naopak ,nedostupná’ Pani a teda nenapodobiteľná? «Požehnaná, ktorá uverila» vždy a za každých okolností Božiemu slovu (porov. Lk 1,42.45) alebo naopak ,svätý obrázok’, ku ktorému sa chodí, aby sme dosiahli nejakých láskavostí za nízku cenu? Panna Mária z Evanjelia, uctievaná modliacou sa Cirkvou alebo naopak Mária poznačená subjektívnou citlivosťou, ktorú vidíme ako tú, čo zadržuje ruku Boha kata, ktorý je pripravený trestať, teda Mária lepšia než Kristus, ktorý je považovaný za neľútostného sudcu, milosrdnejšia než Baránok, ktorý sa obetoval za nás?

Veľká nespravodlivosť sa koná voči Bohu a jeho milosti, keď sa tvrdí, že hriechy sú potrestané jeho súdom bez toho, aby sme najskôr pripustili – ako to jasne dáva najavo Evanjelium – že sú odpustené jeho milosrdenstvom! Musíme dávať milosrdenstvo pred súd; v každom prípade, Boží súd bude vždy vykonaný vo svetle jeho milosrdenstva. Božie milosrdenstvo prirodzene nepopiera spravodlivosť, lebo Ježiš na seba zobral dôsledky nášho hriechu spolu s náležitým trestom.

On nepopieral hriech, zaplatil však za nás na kríži. A takto, vo viere, ktorá nás spája s Kristovým krížom, sme slobodní od našich hriechov; dávame stranou každú formu strachu a bázne, lebo nepatrí k tomu, kto je milovaný (porov. Jn 4,18).

Ako som spomenul v exhortácii Evangelii gaudium: «Vždy keď sa pozrieme na Máriu, dokážeme znovu uveriť v revolučnú silu nežnosti a lásky. V nej vidíme, že pokora a nežnosť nie sú čnosťami slabých, ale silných, ktorí nepotrebujú zle zaobchádzať s druhými, aby sa cítili dôležití... [...] Táto dynamika spravodlivosti a nežnosti, kontemplácie a kráčania v ústrety druhým robí z nej cirkevný vzor evanjelizácie» (č. 288). Kiež by sa každý z nás stal spolu s Máriou znamením a sviatosťou milosrdenstva Boha, ktorý vždy odpúšťa, odpúšťa všetko.

Ruka v ruke s Máriou a s jej pohľadom môžeme s radosťou ospevovať milosrdenstvá Pánove. Môžeme povedať: moja duša spieva pre Teba, Pane! Milosrdenstvo, ktoré si mal voči všetkým tvojim svätým a voči celému vernému ľudu, došlo aj ku mne. Kvôli pýche môjho srdca som žil rozptýlený svojimi ambíciami a záujmami, bez toho, aby som zasadol na nejaký trón, Pane! Jediná možnosť vyvýšenia, ktoré mám, je toto: aby ma tvoja Matka vzala do náručia, zakryla ma svojim plášťom a položila ma vedľa tvojho Srdca. Nech sa tak stane.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu) -ej-

Vatikán/Portugalsko 13. mája – Svätý Otec František, ktorý včera pricestoval do Fatimy pri príležitosti 100. výročia zjavení Panny Márie, sa vo večerných hodinách stretol v pútnikmi. Desaťtisíce ľudí ho vítali so zažatými sviecami na námestí pred Bazilikou Panny Márie Ružencovej.

Petrov nástupca prišiel papamobilom, po krátkej chvíle sa však rozhodol, že celé námestie prejde pešo a s pútnikmi sa pozdraví osobne. Po krátkej tichej modlitbe pápež predniesol mariánsku modlitbu na tému milosrdenstva a požehnal sviece z Kaplnky zjavení.

Panna Mária, vysvetlil následne vo svojom príhovore mariánskym pútnikom, nie je „svätý obrázok“, ku ktorému sa chodí, aby „sme dosiahli nejakých láskavostí za nízku cenu“. „Kiež by sa každý z nás stal spolu s Máriou znamením a sviatosťou milosrdenstva Boha, ktorý vždy odpúšťa, odpúšťa všetko,“ dodal Svätý Otec. Po príhovore sa spolu so zástupom veriacich pomodlil vo viacerých jazykoch radostný ruženec. Zaznela dokonca arabčina, ukrajinčina či poľština.

Po odchode Rímskeho biskupa, štátny sekretár kardinál Pietro Parolin slávil v predvečer svätorečenia dvoch fatimských pastierikov, bl. Františka a Hyacinty Martových pápežom Františkom, pre pútnikov svätú omšu. „Od východu až po západ si láska k Nepoškvrnenému srdca Márie získala miesto v srdci národov ako zdroj nádeje a útechy,“ uviedol vo svojej homílii prelát. Mnohí pútnici zostali v modlitbe na mieste do neskorých večerných hodín. -ej-

Vatikán/Portugalsko 13. mája – Prinášame v plnom znení homíliu pápeža Františka, ktorú predniesol počas svätej omše pri príležitosti 100. výročia zjavenia Panny Márie trom malým pastierikom vo Fatime.

„Na nebi sa ukázalo znamenie... žena odetá slnkom“, potvrdzuje vizionár z Patmosu v Knihe Zjavenia (12,1) a zaznamenáva tiež, že sa chystala porodiť syna. Potom v evanjeliu sme počuli Ježiša povedať učeníkovi: „Hľa, tvoja matka“ (Jn 19,26-27). Máme matku. „Prekrásnu Pani“, hovorili si medzi sebou fatimskí vizionári cestou domov v ten požehnaný deň 13. mája pred sto rokmi. A večer sa Hyacinta nezdržala a vyjavila tajomstvo matke: „Dnes som videla Pannu Máriu“. Videli nebeskú Matku. Po stope, ktorú sledovali ich oči, sa naťahovali oči mnohých, no títo ju nevideli. Panna Mária sem neprišla, aby sme ju videli. Na to budeme mať celú večnosť, pochopiteľne ak pôjdeme do neba.

Ale ona, predpovedajúc a upozorňujúc na riziko pekla, do ktorého vedie život bez Boha, ktorý hanobí Boha v jeho stvoreniach, nám prišla pripomenúť Božie svetlo, ktoré prebýva v nás a chráni nás, ako sme počuli v prvom čítaní, „dieťa bolo uchvátené k Bohu“ (Zjv 12,5). A podľa Luciiných slov traja privilegovaní sa ocitajú vo vnútri Božieho svetla, ktoré vyžarovalo z Panny Márie. Ona ich zahaľovala plášťom svetla, ktorý jej dal Boh. Podľa myslenia a cítenia mnohých pútnikov, ak nie všetkých, Fatima je predovšetkým týmto plášťom svetla, ktorý nás zakrýva tu ako aj na hocakom inom mieste zeme, keď sa utiekame pod ochranu Panny Márie a prosíme ju, ako nás to učí modlitba Zdravas Kráľovná, „ukáž nám Ježiša“.

Milí pútnici, máme Matku. Zhromaždení ako deti okolo nej žijeme z nádeje, ktorá sa opiera o Ježiša, pretože, ako sme počuli v druhom čítaní, „tí, čo dostávajú hojnosť milosti a darovanej spravodlivosti, budú v živote kraľovať iba skrze Ježiša Krista“ (Rim 5,17). Keď Ježiš vystúpil do neba, priniesol nebeskému Otcovi celé naše človečenstvo, ktoré vzal na seba v lone Panny Márie a nikdy ho neopustí. Ako kotvu upriamme svoju nádej na človečenstvo umiestnené v nebi po Otcovej pravici (Ef 2,6). Táto nádej nech je podnetom v živote nás všetkých. Nádej, ktorá nám vždy pomáha, až do posledného výdychu.

Posilnení v tejto nádeji sme sa tu zhromaždili, aby sme ďakovali za nespočetné požehnania, ktoré nám nebesá dopriali počas týchto sto rokov, ktoré uplynuli pod tým plášťom svetla, ktorý Panna Mária rozprestrela počnúc od tunajšieho nádejou bohatého Portugalska na všetky štyri strany sveta. Pred očami máme príklady ako svätý František Marto a svätá Hyacinta, ktorých Panna Mária voviedla do nesmierneho mora Božieho svetla, aby sa mu klaňali. Odtiaľ im prichádzala sila prekonávať protivenstvá i utrpenia. Božia prítomnosť sa stala konštantnou v ich životoch, ako sa to jasne prejavuje v naliehavej modlitbe za hriešnikov a v neustálej túžbe zotrvávať pred „Ježišom skrytým“ vo svätostánku.

Vo svojich Pamätiach (III, č. 6) sestra Lucia dáva slovo Hyacinte, ktorá práve prežila videnie: „Nevidíš mnohé ulice, chodníky a tábory plné ľudí, ktorí plačú od hladu a nemajú čo jesť? A Svätého Otca v chráme v modlitbe pred Máriiným Nepoškvrneným Srdcom? A mnoho ľudí, čo sa modlia s ním?“

Ďakujem, bratia a sestry, že ste ma sprevádzali. Nemohol som sem neprísť uctiť si Pannu a Matku a zveriť jej jej synov a dcéry. Pod jej plášťom sa nestratia, z jej ramien príde nádej a pokoj, ktorý potrebujú a ktorý vyprosujem všetkým mojim bratom a sestrám v krste i v ľudskosti, najmä chorým a znevýhodneným, väzneným a nezamestnaným, chudobným a opusteným. Drahí bratia a sestry, prosme Boha s nádejou, že nás budú počúvať ľudia, a obracajme sa na ľudí s istotou, že nám pomáha Boh.

On nás totiž stvoril ako nádej pre iných, ako reálnu a uskutočniteľnú nádej podľa životného stavu každého. V prosbe a žiadosti ku každému z nás o naplnenie povinností vlastného stavu (List sestry Lucie, 28. februára 1943) nebo tu dáva do pohybu ozajstnú všeobecnú mobilizáciu proti tej ľahostajnosti, ktorá nám zmrazuje srdce a zvyšuje našu krátkozrakosť. Nechceme byť preťatou nádejou! Život môže prežiť iba vďaka obetavosti iného života. „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12,24). To povedal a urobil Pán, ktorý nás vždy predchádza. Keď prechádzame krížom, On ním už prv prešiel. Teda to nie my vystupujeme na kríž hľadať Ježiša, ale to on sa uponížil a zostúpil až na kríž, aby našiel nás, a aby v nás zvíťazil nad temnotami zla a priviedol nás k svetlu.

Pod Máriinou ochranou buďme vo svete rannými zornicami, ktoré vedia kontemplovať pravú tvár Ježiša Spasiteľa, ktorá žiari na Veľkú noc a znovuobjavovať mladú a krásnu tvár Cirkvi, ktorá žiari vtedy, keď je misionárska, pohostinná, slobodná, verná, chudobná na prostriedky, ale bohatá na lásku.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ak-

Vatikán/Portugalsko 13. mája – Prinášame v plnom znení príhovor pápeža Františka chorým, ktorý v sobotu 13. mája 2017 predniesol počas eucharistickej adorácie v rámci svojej 19. apoštolskej cesty vo Fatime.

Drahí chorí bratia a sestry,

Ako som v homílii povedal, Pán nás vždy predchádza. Keď prechádzame krížom, On tadiaľ už prešiel. Vo svojom umučení zobral na seba všetky naše utrpenia. Ježiš vie, čo znamená bolesť, rozumie nám, utešuje nás a dáva nám silu, ako to urobil sv. Františkovi Martovi a sv. Hyacinte, svätým všetkých dôb a miest.

Myslím na apoštola Petra, spútaného reťazami v jeruzalemskom väzení, zatiaľ čo sa celá Cirkev modlila za neho. A Pán utešil Petra. Toto je tajomstvo Cirkvi: Cirkev prosí Pána, aby utešil skľúčených, akými ste vy a On vás utešuje, i v skrytosti. Utešuje vás v tajnosti srdca, mocne vás utešuje.

Drahí pútnici, hľadíme na Ježiša skrytého avšak prítomného v Eucharistii, tak ako je Ježiš v skrytosti prítomný v ranách našich chorých a trpiacich bratov a sestier. Na oltári adorujeme Ježišovo Telo; v týchto bratoch nachádzame Ježišove rany. Kresťan uctieva Ježiša, kresťan hľadá Ježiša, kresťan vie rozpoznať Ježišove rany.

Panna Mária nám dnes všetkým opäť kladie otázku, ktorú pred sto rokmi položila pastierikom: ,Chcete sa obetovať Bohu?’. Odpoveď :,Áno, chceme!’ nám dáva možnosť pochopiť a napodobňovať ich život. Prežili ho, so všetkým radostným i bolestným, čo v sebe zahŕňa, v obetavom postoji k Pánovi.

Drahí chorí, žite váš život ako dar a povedzte Márii, ako pastierikovia, že sa chcete z celého srdca obetovať Bohu. Nepovažujte sa len za príjemcov charitatívnej solidarity, ale cíťte sa byť plne účastní na živote a poslaní Cirkvi. Vaša tichá prítomnosť, avšak výrečnejšia než mnoho slov, vaša modlitba, každodenná obeta vašich utrpení v jednote s utrpeniami Ježiša ukrižovaného za spásu sveta, trpezlivé, ba dokonca radostné prijatie vášho stavu sú duchovným zdrojom, odkazom pre každú kresťanskú komunitu. Nehanbite sa byť vzácnym pokladom Cirkvi.  

Ježiš prejde okolo vás v Najsvätejšej sviatosti oltárnej, aby vám preukázal svoju blízkosť a svoju lásku. Zverte mu svoje bolesti, svoje utrpenia, svoju únavu. Spoľahnite sa na modlitbu Cirkvi, ktorá odvšadiaľ stúpa k nebu za vás a s vami. Boh je Otec a nikdy na nás nezabudne.

Byť kresťanmi neznamená vychádzať zo smrti, ale z lásky, ktorú má Boh pre nás a ktorou prekonal našu krutú nepriateľku. Boh je väčší než ničota a k víťazstvu nad tou z najtemnejších nocí stačí jedna zažatá svieca. Pavol volá, odvolávajúc sa na prorokov: «Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň?» (1 Kor 15,55).

Nosme počas týchto veľkonočných dní toto zvolanie v srdci. A ak sa nás opýtajú na dôvod nášho darovaného úsmevu a nášho trpezlivého podelenia sa, vtedy môžeme odpovedať, že Ježiš je stále tu, že je naďalej živý medzi nami.  

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu) -ej-

Fatima je predovšetkým plášť Svetla, ktorý nás zahaľuje, keď sa utiekame pod ochranu Panny Márie prosiac ju: ukáž nám Ježiša. (Tvít pápeža Františka, 13. mája 2017)  

Zakaždým, keď hľadíme na Máriu, opäť začíname veriť v revolučnú silu nežnosti a lásky. (Tvít pápeža Františka, 13. mája 2017)  

Tu, vo Fatime, vzdávam chválu Kristovi, nášmu pokoju, a vyprosujem pre svet svornosť medzi všetkými národmi. (Tvít pápeža Františka, 12. mája 2017)

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 5. veľkonočnú nedeľu cyklu A ( Jn 14, 15-21): Deň matiek – Nič nie je samozrejmé!

„Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?!“ Ježiš musel byť dosť smutný, keď vyriekol pri poslednej večeri túto výčitku; adresovanú nielen Filipovi, ale všetkým svojim učeníkom. Žil s nimi, deň noc, tri roky. Počúvali ho, pozorovali ho, prijímali od neho to najlepšie, čo mal. A predsa, nepochopili nič.

Ako často sa toto stáva aj nám? A to nielen v našom vzťahu k Ježišovi, ale aj v našich blízkych, ľudských vzťahoch, napríklad v rodine? Skúsme dnes, milí priatelia, na druhú májovú nedeľu, viesť tieto Ježišove slová, práve týmto smerom.   

Pred časom sa premietal v našich kinách americký film Medisonské mosty. Bol to veľmi silný film so silným príbehom. Pojednával o kríze istej ženy v strednom veku, ktorá žila so svojím manželom na jednej s odľahlých fariem amerického vidieka. Nebudem tu rozoberať samotný príbeh, krízu a jej vyriešenie. To čo si tu skorej chcem všimnúť je spôsob výstavby deja filmu. Film sa vlastne rozvíja na základe denníka, ktorý po smrti tejto ženy čítajú jej deti, syn a dcéra. Denník nájdu kdesi medzi vecami, ktoré po sebe zanechala ich zomrelá matka. Udalosť, ktorú v ňom popisuje, a ktorá sa stala pod kladom pre film, sa odohrala dávno, veľmi dávno, snáď tridsať rokov dozadu, keď títo dvaja, syn a dcéra, dnes už v dospelom veku, boli ešte malými drobnými deťmi. Čo je veľmi prekvapujúce na tomto príbehu je obdiv a úžas, ktorý prežívali deti spomínanej ženy pri čítaní jej denníka. Bol to obdiv a úžas nad jej vnútorným životom, o ktorom ani najmenej netušili, že ho táto ich matka má taký bohatý. Matka o svojom živote, o svojich príbehoch a o mnohých svojich pocitoch nerozprávala nikomu. Ani svojmu manželovi a tobôž svojím deťom. Mohli by sme sa pýtať prečo? Jedným z dôvodov by mohlo byť to, že každý jeden z nás máme v sebe veci, ktoré považujeme za svoje tajomstvá a neradi o nich hovoríme. Najlepším riešením pre nás je zobrať si ich do hrobu. Alebo ich jednoducho napísať na papier a tak ich dostať zo seba von. No ďalším dôvodom môže byť aj to, že na ten náš vnútorný svet sa nás nikto nikdy nepýtal. A nie je ľahké hovoriť o svojich vnútorných pocitoch človeku, ktorý sa o náš vnútorný svet nezaujíma. Toto je časté v manželstvách či v rodinách. Žijú vedľa seba dvaja (či viacerí) ľudia a v skutočnosti títo ľudia sú si úplnými cudzincami. Nikdy si ten svoj svet jeden druhému neotvoria.

Dnes, na druhú májovú nedeľu, máme deň matiek. Dovoľte mi aby som po tomto úvode a na pozadí slov Ježišových z dnešného evanjelia, spolu s vami  pouvažoval o dlhoch, ktoré máme v rámci rodiny predovšetkým voči svojim matkám.

Skorej, než budem hovoriť o našich dlhoch voči nim, chcem však pripomenúť, že naše matky tu nemienim idealizovať. Aj matky mali a majú svoje slabosti a tiež spôsobujú pomerne dosť bolesti. Niekedy dokonca láskou, čo je dosť veľký paradox. Skúsenosti mnohých detí hovoria, že nie je (alebo nebolo) pre nich ľahké vymaniť sa spod vplyvu matky a stať sa konečne samostatnými. Niekedy pomôže rozhovor. V ňom si vyjasníme svoje predstavy a mnohým rodičom to stačí. S prekvapením po takomto rozhovore rodičia skonštatujú, že si naozaj isté skutočnosti neuvedomovali. Totiž že svojmu synovi či dcére, nakoľko sú dospelí musia dať slobodu a dôveru. A že, dokonca ani v prípade, že by sa mýlili, nemajú právo ich manipulovať.

 Niekedy sa situácia sama upraví, keď syn alebo dcéra odíde z domu – a v tomto sú tí, čo bývali či bývajú napríklad pri štúdiách na internáte vo výhode: majú tak príležitosť preťať definitívne pupočnú šnúru.

No niekedy je to naozaj boj a jediné, čo pomôže je radikálny postoj. Toto však treba robiť láskavo ale pevne: svoje práva a svoje teritórium si treba brániť pevne, bez toho, aby človek ustúpil pred manipuláciami a neférovými tlakmi druhej strany, no treba to robiť láskavo a slušne. Na toto treba zaiste veľa múdrosti, odvahy, trpezlivosti, vytrvalosti, pevných nervov a povzbudzovania od niekoho, komu dôverujeme.

No napriek týmto problémom s rodičmi, vlastne predovšetkým s matkami, nesmieme zabúdať, že postava matky je tou najcennejšou postavou v našom živote. Hovorí sa, že láska matky je najdokonalejším obrazom lásky Božej. Totiž je to láska, ktorá nás predchádza; to znamená nemusíme si ju zaslúžiť alebo nejako vymáhať. Je tu skorej, než sme tu my. Je to láska bezpodmienečná. Iné typy lásky majú veľa zo sebectva. Materská láska – okrem malých výnimiek – nie je láskou sebeckou. Dáva potichu, nenápadne, nehlučne a bez nároku na odplatu.

Z našej strany tu však je povinnosť. Spýtam sa každého z nás úprimne: koľkí z nás poznáme, alebo sme poznali, svet svojich matiek? Koľkí vieme, alebo sme vedeli, čo naše matky vlastne prežívajú, aké sú ich potreby, aké sú ich túžby, aké sú ich sny? Čo ich vlastne stálo to, že ste sa stali tým, čím ste sa stali? Tí, ktorí sú adresátmi lásky by si mali lásku matiek všímať. Totiž často príde k tomu, čo sme si spomenuli v úvodnom príbehu, že tá, ktorá nám dávala vlastne najviac lásky mala tiež aj svoj svet, aj svoje potreby, aj svoj život, aj svoj príbeh, no o tomto všetkom sa často dozvieme až po jej smrti, ba niekedy ani vtedy nie. Jej svet bol bohatý, možno bolestný, no my sme sa nikdy oň nezaujímali. To, že sa matka o nás starala, zabezpečovala nám naše potreby, trápila sa nad tým, či sme v poriadku, pokladáme za tak samozrejmé, ako nič na svete.

Lenže, na svete nie je nič samozrejmé. Od zrelého človeka sa očakáva, že bude nad vecami, ktoré dostáva uvažovať. Myslím, že toto, presne toto, je podstatou aj našej viery. Božia láska je láska akčná, predchádza nás, a náš postoj by mal byť postojom odpovede. Presne toto je to, čo vyčítal Ježiš aj svojím apoštolom v dnešnom evanjeliu. Božia láska je prvá a my sa stávame veriacimi až vtedy, keď sa uvažovaním nad ňou dostaneme do stavu úžasu nad tým, čo všetko vlastne Božia láska pre nás robí.

Dnes máme teda možnosť uvažovať nielen nad tým, akú máme podlžnosť voči svojím matkám a ako im – či sú živé alebo už mŕtve – prejaviť ešte svoju vďačnosť. Ale aj o tom, či neberieme veci, ktoré s láskou dostávam od iného, nech je tým človekom ktokoľvek ako čosi úplne samozrejmé. Zapamätajme si: zrelý človek je človek prebudený. Človek prebudený je človek, ktorý si všíma. A človek, ktorý si všíma, je neustále v úžase. A kde je úžas, tam je vďačnosť. Nech nás Pán obdarí takouto vďačnosťou.

Želám vám, milí priatelia, požehnanú nedeľu.

V chronologickom prehľade prinášame všetky publikované príspevky k 19. apoštolskej ceste pápeža Františka do Fatimy v dňoch 12.- 13. mája 2017.

Harmonogram apoštolskej cesty pápeža Františka do Fatimy

2. DEŇ APOŠTOLSKEJ PÚTE (13. mája 2017)

Druhý deň apoštolskej púte pápeža Františka vo Fatime

Tvít pápeža Františka: Mária nás chráni a vedie k Ježišovi

Príhovor pápeža Františka chorým vo Fatime: Obetujte sa Bohu celým srdcom

Homília pápeža Františka vo Fatime: V nebi máme Matku

Tvít pápeža Františka: Pohľad na Máriu posilňuje našu vieru

1. DEŇ APOŠTOLSKEJ PÚTE (12. mája 2017)

Prvý deň apoštolskej púte pápeža Františka vo Fatime

Ružencová modlitba s pápežom Františkom vo Fatime

Príhovor pápeža Františka pútnikom vo Fatime

Tvít pápeža Františka: Vo Fatime vyprosujem pokoj pre svet

Modlitba pápeža Františka k Ružencovej Panne z Fatimy

Bl. František a Hyacinta: prví malí svätci bez mučeníckej smrti

Kard. Comastri: Modlitbou ruženca sa spájame s pápežom vo Fatime

Tvít pápeža Františka: Pridajte sa ku mne ako pútnici nádeje a pokoja

PRED CESTOU

Pápež sa pred cestou do Fatimy modlil v Bazilike Santa Maria Maggiore

Kard. Parolin: Špekulácie o fatimských tajomstvách sú zbytočné

Videoposolstvo pápeža Františka pred cestou do Fatimy

Pápež František: Vo Fatime chcem Márii zveriť osud ľudstva

Pápež pred cestou do Fatimy: Modlite sa ruženec za pokoj

Fatima sa pripravuje na príchod pápeža Františka

Logo pápežovej cesty do Fatimy je už známe, obsahuje symbol ruženca

Svätý Otec navštívi Fatimu v dňoch 12. a 13. mája 2017

Kardinál Jozef Tomko: Fatimská storočnica

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: