Janov 27. mája – Svätý Otec František venoval poslednú májovú sobotu pastoračnej návšteve Janova. V priemyselnej metropole Ligúrie začal svoj program už o 8.30 ráno stretnutím so „svetom práce“. Pod strechou výrobnej haly janovského metalurgického koncernu Ilva vo štvrti Cornigliano sa hneď na úvod stretnutia pápež František zdôveril, že v blízkosti Janovského prístavu si uvedomuje, že práve odtiaľto sa jeho otec vydal na cestu za oceán.

Tisícky oceliarov, pracovníkov lodných dokov a ďalších priemyselných podnikov prišli na stretnutie s pápežom symbolicky v pracovných odevoch, viacerí s prilbami na hlavách. Po privítaní miestnym arcibiskupom kard. Angelom Bagnascom Svätý Otec odpovedal na otázky, ktoré mu predložili štyria zástupcovia z radov robotníkov, manažérov, odborárov a nezamestnaných.

„Svet práce je ľudskou prioritou, a preto ho treba brať aj ako kresťanskú prioritu“, povedal Svätý Otec za potlesku prítomných. Dodal, že „vždy tu bolo priateľstvo medzi Cirkvou a prácou, počnúc Ježišom robotníkom.“

Vo svojej odpovedi podnikateľovi, ktorý poukázal na mnohé prekážky, ako prílišná byrokracia či nedostatočný rozvoj služieb a infraštruktúry, pápež zdôraznil, že „bez dobrého podnikateľa niet dobrej ekonomiky“.

„Dobrý podnikateľ miluje svojich ľudí“, a ten, kto prepúšťa ľudí bez uváženia, „nie je podnikateľ, ale len obchodník“, upozornil Svätý Otec. Pracovať kvalitne, dobre si odviesť prácu, vychádza podľa jeho slov zo samotnej dôstojnosti práce. Uvažovať tak, že človek dobre pracuje len preto, že je dobre zaplatený, by bola neúcta k dôstojnosti práce, zdôraznil pápež František.

Zástupkyňa odborov vyjadrila znepokojenie nad tým, či tzv. „priemyselná revolúcia 4.0“ neprinesie pre zamestnancov iba zvýšenie pracovnej neistoty. Svätý Otec v odpovedi odsúdil neraz nespravodlivé a špekulatívne počínanie zamestnávateľov, keď kalkulujú s pracovnou núdzou ľudí a nechávajú ich pracovať bez dlhodobejšej zmluvy a bez odvádzania poistných dávok. Dobrých podnikateľov treba podľa jeho slov rozlišovať od špekulantov.

Vo svojej odpovedi jednému z robotníkov zapojených do formačného programu kaplánov pôsobiacich v janovských fabrikách, Svätý Otec pripomenul úlohu práce v ľudskom živote v súvise s dôstojnosťou. Poukázal na skutočnosť, že nový kapitalizmus založený na tzv. „meritokracii“ považuje prácu čisto za zásluhu a nie za dar, čím vytvára novú nerovnosť. Pápež upozornil na negatívnu zmenu vnímania chudoby, ktorá je výsledkom tohto postoja: Chudobný sa považuje za človeka bez zásluh, čiže za vinného, a bohatí sa cítia byť oslobodení od povinnosti niečo s tým robiť.

V odpovedi mladej žene z radov nezamestnaných Svätý Otec poukázal na neoddeliteľné spojenie práce so slávením sviatočného dňa. Poukázal aj na ohrozenia tohto zdravého rytmu života, ktoré vyplývajú z nerešpektovania sviatočného dňa. Práca, námaha a pot si zasluhujú rešpekt, zdôraznil ďalej pápež František, inak sa podľa jeho slov kultúra zvrháva na konzum.

Na záver stretnutia so svetom práce Svätý Otec pozval k modlitbe všetkých za seba navzájom: podnikateľov, pracovníkov i nezamestnaných. -jb-

Janov 27. mája – Druhým bodom programu Svätého Otca v Janove bolo o 10. hodine stretnutie s miestnymi biskupmi, kňazmi, seminaristami a osobami zasväteného života, ako aj s laickými spolupracovníkmi kúrie a zástupcami iných denominácií. V starobylej Katedrále sv. Vavrinca pápež odpovedal na štyri otázky, ktoré si pre neho pripravili.

Po privítaní miestnym arcibiskupom kardinálom Angelom Bagnascom Svätý Otec najprv poprosil prítomných o zjednotenie sa v modlitbe za obete včerajšieho atentátu na autobus s koptskými kresťanmi, ktorí boli zabití,  lebo nezapreli svoju vieru.

V prvej otázke sa kňaz don Andrea opýtal pápeža na kritériá pre intenzívny duchovný život v službe kňaza v súčasnom modernom svete. Svätý Otec v odpovedi zdôraznil nevyhnutnosť brať si príklad z Ježiša. Ježiš je stále na ceste, medzi ľuďmi, blízko k ich problémom. Len večer sa vzďaľuje, aby sa modlil k Otcovi. Takto je opisovaný v Evanjeliu. Byť s ľuďmi, byť s Otcom - to je to, čo učí Ježiš, zdôraznil pápež František: „všetko sa žije podľa tohto kľúča stretnutia“:

„Vy, kňazi, musíte sami seba preverovať v tomto: Som človekom stretnutia? Som človekom adorácie? Som človekom na ceste? Som človekom ucha, ktorý počúva? Alebo keď mi začnú rozprávať o veciach, reagujem? (...) Nechám sa unaviť od ľudí? Toto bol Ježiš... Nie sú na to iné vzorce. Ježiš mal jasné vedomie, že jeho život je pre druhých: pre Otca a pre ľudí, nie pre seba samého. Rozdával sa, dával sa ľuďom, dával sa Otcovi v modlitbe. A svoj život žil v znamení misie: som poslaný Otcom, aby som povedal tieto veci.“

Ďalšou dôležitou charakteristikou Ježiša je, že nikdy nestál, pokračoval Svätý Otec. Povzbudil prítomných, že sa nemajú báť pohybu v našej dobe, ale majú mať strach zo statickosti – nehybnosti. Keď má človek všetko presne naplánované, tak sa môže stať, že nebude otvorený na Božie prekvapenia. Nebude vedieť reagovať na potreby ľudí okolo seba, lebo to nebude zapadať do jeho programu. Nemajte strach zo stretnutia: zo stretnutia s Bohom Otcom, s Ježišom, s ľuďmi - vyzval kňazov pápež František.

Druhú otázku položil 81-ročný farár don Pasquale. Pýtal si rady, ako lepšie žiť bratstvo medzi kňazmi. Bratstvo je pekné slovo, začal svoju odpoveď Svätý Otec, ale jeho budovanie je každodenná práca. Nebezpečenstvom súčasnosti je kňaz, ktorý vie všetko a nepotrebuje žiadnu pomoc. Mladí ho volajú kňaz – „google“. Pápež František povzbudil kňazov, aby budovali spoločenstvo, aby sa navzájom počúvali na svojich stretnutiach. Je dôležité vyhnúť sa ohováraniu, akceptovať rozdiely a vzájomne si pomáhať, upozornil pápež František a pokračoval:

„Veľký nepriateľ kňazského bratstva je toto: klebetenie kvôli závisti, kvôli žiarlivosti alebo keď sa mi niečo nehodí a podobne. Prípadne keď druhý myslí iným spôsobom a ideológia sa stáva dôležitejšou než bratstvo, a tiež ideológia dôležitejšia než učenie: ale kam sme to došli? Pomyslite. Je pravda, že klebetenie alebo posudzovanie bratov je ‚zlom klauzúry’, ako sa to zvykne nazývať. O čo viac sme uzavretí v našich záujmoch, o to viac kritizujeme iných. A nikdy nemajme potrebu mať posledné slovo: posledné slovo bude to, ktoré príde samo alebo ho povie biskup, ale ja poviem svoje a počúvam iných“.

Tretiu otázku položila rehoľná sestra Rosangela, ktorá je predsedníčkou Únie vyšších rehoľných predstavených v rámci talianskeho regiónu Ligúria. Poprosila Svätého Otca, aby na základe svojej vlastnej skúsenosti so zasväteným životom povedal, ako lepšie žiť zasvätenie, charizmu, apoštolát, a to všetko v diecéze.

Pápež František sa v odpovedi zameral práve na slovo „diecéza“. Zdôraznil, že je dôležité žiť zasvätený život v konkrétnej diecéze, pretože aj charizma sa zrodila v konkrétnej diecéze ako odpoveď na tamojšie potreby. K tejto skúsenosti by sa mali zasvätení vrátiť. Každá charizma je dar. A konkrétne miesto a čas zrodu charizmy, ako napr. Assisi a doba sv. Františka, nám umožňuje lepšie ju pochopiť a žiť. Druhou dôležitou vlastnosťou zasvätenej osoby je podľa slov Svätého Otca disponovanosť – pripravenosť ísť tam, kde je väčšia potreba.

„Disponovanosť ísť tam, kde je väčšie riziko, kde je väčšia potreba, kde je väčšia nevyhnutnosť. Slovom, ktoré často používam, sú „periférie“, ale ja hovorím o všetkých perifériách, nie iba o tých, čo súvisia s chudobou: o všetkých. Aj o tých, čo sa týkajú myslenia: o všetkých. Zapojme sa do toho. A tieto periférie sú odrazom tých miest, kde sa zrodila základná charizma. A keď hovorím o disponovanosti, myslím aj na nové prehodnotenie, revíziu diel.“

Diela, kde pracujú sestry, by sa mali prehodnocovať nielen z dôvodu, že je nedostatok povolaní, ale hlavne preto, aby činnosť zodpovedala ich charizme a tomu, čo je dôležitejšie. Svätý Otec povzbudil prítomných, že sa netreba báť rizika.

Poslednú otázku pápežovi Františkovi položil františkánsky brat Andrea a chcel vedieť, ako sa postaviť ku klesajúcemu počtu povolaní.

Pokles povolaní je širší problém, vysvetlil Svätý Otec. Na jednej strane ide o problém demografický, napr. v Taliansku je demografický prírastok pod nulou. Kríza povolaní sa dotýka celej Cirkvi – kňazstva a zasväteného života, ale aj laikov a manželstva. Svätý Otec ďalej načrtol, ako riešiť krízu povolaní:

„Vyžaduje si to pastoračné obrátenie, misionárska konverzia. Pozývam vás, aby ste si prečítali tie časti Evangelii gaudium, ktoré hovoria o nevyhnutnom misionárskom obrátení, a toto je svedectvom, ktoré privoláva povolania. A potom, povolania tu sú, Boh ich dáva. Ale ak ty – kňaz alebo zasvätený či sestra – si vždy zaneprázdnený, nemáš čas počúvať mladých, ktorí prichádzajú... Mladí sú únavní, však? A vždy prídu s tým istým... Ak ty nemáš čas, choď a nájdi niekoho iného, čo ich vypočuje. Treba im načúvať. A ďalej, mladí sú vždy v pohybe: nasmeruj ich na misionársku cestu.“

Svätý Otec však nezabudol uviesť aj príklad, že sa nedávno stretol s jednou rehoľou, ktorá má veľa mladých, a keď sa opýtal, ako to robia, odpovedali mu, že sa snažia žiť verne svoju charizmu. A toto je cesta, dodal pápež, verne vydávať svedectvo o radosti a šťastí zasväteného života.

Na záver sa Svätý Otec František poďakoval zasväteným za ich život a službu. Poprosil ich o modlitbu a udelil im požehnanie. -ab-

Janov 27. mája – Misia nám dáva nový pohľad, pretože sa osobne stretneme s tým, kto trpí a prežíva bolesť, objaviac tak tvár Pána. To je myšlienka z pápežovho stretnutia s mladými v janovskej Svätyni Panny Márie Strážkyne (Santuario della Madonna della Guardia). Stretnutie sa začalo o 12.30 a sledovali ho prostredníctvom telemostu aj odsúdenci z miestnej väznice, ktorým sa na záver pápež František špeciálne prihovoril.

Janovská mládež predstavila pápežovi Františkovi svoju misiu s programovým názvom „Plná radosť“, ktorá sa zrodila po Národnom eucharistickom kongrese v Janove. Svätý Otec odpovedal aj na otázky. Ako prvá vystúpila Chiara, ktorá poprosila o radu, ako byť misionármi svojich rovesníkov, ktorí sú obeťami drog, alkoholu, násilia a sú oklamaní Zlým. Pápež mladých pozval zažívať pravú radosť, ktorá „sa rodí v srdci“,  tým, že sa vydajú na misiu. Byť misionárom znamená podľa pápeža Františka „nechať sa premieňať Pánom“ a pozerať novým pohľadom, nie ako turista:

„Je to pokušenie pre mladých, byť turistami. Nehovorím o prechádzke tu alebo niekde inde, toto je pekné. Ale [mám na mysli] pozerať na život pohľadom turistu, povrchne, a robiť si fotografie na prezeranie neskôr. To znamená, že neprežívam realitu, neprežívam udalosti tak, ako sa dejú. Nepozerám na udalosti tak ako sú. Prvá vec, čo by som vám povedal: Pre vaše obrátenie, zanechajte tento postoj turistu a staňte sa mladými so serióznym postojom k životu.“

Misia je to, čo nás očistí, pokračoval Svätý Otec:

„Misia zaangažuje všetkých ako Boží ľud, premieňa, mení pohľad, mení spôsob prežívania života - od turistu k zainteresovanému - a vyhodí nám z hlavy tú predstavu, že je tu rozdelenie, že v Cirkvi sú čistí a nečistí. Všetci sme Božie deti. Všetci hriešnici a všetci vo vnútri s Duchom Svätým, ktorý nás môže urobiť svätými.“

Nikdy nevylúčme, nikdy neizolujme, nikdy neignorujme toho, kto je v našom okolí, pokračoval pápež František. Naša spoločnosť má tendenciu opovrhovať inými, ale len Boh môže vynášať súdy. Svätý Otec mladých pozval priblížiť sa k blížnemu, dotknúť sa rukou bolesti tých najposlednejších:

„Milovať a mať schopnosť stisnúť špinavú ruku a pozrieť do očí tým, ktorí sú v ťažkej situácii a povedať: ‚Ty si pre mňa Ježiš’.“

Pápež František povzbudil mladých, aby hľadali pravdu a boli pozorní „voči tomu, čo im predávajú“ tiež aj v médiách. Je dobré mať schopnosť pozerať na horizont, ponad predavačov dymu, pokračoval Svätý Otec. Dotkol sa aj témy migrantov:

„Je normálne, že sa Stredozemné more stalo cintorínom? Je normálne, že mnohé, mnohé krajiny – a nehovorím o Taliansku, pretože Taliansko je veľkodušné – zatvárajú dvere týmto ľuďom, ktorí sú donútení utekať pred hladom, vojnou, a títo ľudia sú zneužívaní a prichádzajú hľadať trochu istoty? Je to normálne? Ak to nie je normálne, tak sa musím zaangažovať, aby sa to nedialo?“ -ab-

Janov 27. mája - Počas pastoračnej návštevy Janova si Svätý Otec zasadol k obedňajšiemu stolu spolu s chudobnými, utečencami, ľuďmi bez strechy nad hlavou a väzňami. Po 15. hodine navštívil miestnu Pediatrickú nemocnicu „Giannina Gaslini“, ktorá si od svojho založenia v roku 1938 udržiava katolíckeho ducha a slúži nielen všetkým obyvateľom regiónu Ligúria, ale i detským pacientom zo zahraničia. Svätý Otec navštívil na oddeleniach deti rôznych vekových kategórií a stretol sa s personálom zdravotníckeho zariadenia. Prítomným sa na záver prihovoril na nádvorí nemocničného komplexu, situovaného pri morskom nábreží.

Janov 27. mája – Prinášame v plnom znení homíliu pápeža Františka, ktorú predniesol v sobotu 27. mája 2017 počas svätej omše so začiatkom krátko po 17. hodine na Kennedyho námestí v Janove.

Počuli sme, čo vzkriesený Kristus povedal učeníkom pred svojím nanebovstúpením: «Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi» (Mt 28,18). Ježišova moc, moc Božia. Táto téma spája dnešné čítania: v prvom čítaní Ježiš hovorí, že neprináleží učeníkom poznať «časy alebo chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou», ale prisľúbi im «silu Ducha Svätého » (Sk 1,7-8). V druhom čítaní hovorí sv. Pavol, aká «nesmierne veľká je jeho moc pre nás veriacich podľa pôsobenia jeho mocnej sily» (Ef 1,19). Ale v čom spočíva táto sila, táto Božia moc?

Ježiš potvrdzuje, že je to moc «v nebi a na zemi». Je to hlavne moc spájať nebo a zem. Dnes slávime toto tajomstvo, pretože keď Ježiš vystúpil k Otcovi, naše ľudské telo prekročilo prah neba, naša ľudskosť je tam, v Bohu, navždy. Tam je naša nádej, pretože Boh sa neoddelí nikdy od človeka. A potešuje nás vedomie, že v Bohu je Ježišom pripravené pre každého z nás miesto: údel vzkriesených synov a dcér nás očakáva, a preto stojí za to žiť tu na zemi hľadiac na nebo, kde je náš Pán (porov. Kol 3,1-2). Hľa čo urobil Ježiš svojou mocou, aby spojil pre nás zem s nebom.

Ale táto jeho moc sa neskončila tým, že vystúpil do neba. Pokračuje aj dnes a trvá navždy. Veď práve pred vystúpením k Otcovi Ježiš povedal: «Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta» (Mt 28,20). Nepovedal to len tak, ako jednoduché ubezpečenie, ako keď pred odchodom na dlhú cestu povieme priateľom: „budem na vás myslieť“. Nie, Ježiš je skutočne s nami a pre nás: v nebi ukazuje Otcovi svoju ľudskosť, našu ľudskosť, ukazuje Otcovi svoje rany, cenu, ktorú zaplatil za nás, a tak «žije stále, aby sa prihováral» (Hebr. 7,25) za nás. Hľa, kľúčové slovo Ježišovej moci: príhovor. Ježiš sa u Otca každý deň, každú chvíľu prihovára za nás. V každej modlitbe, v každej našej prosbe o odpustenie, zvlášť pri každej svätej omši Ježiš intervenuje: predstavuje Otcovi znaky svojho obetovaného života, ako som povedal, svoje rany, prosí a získava pre nás milosrdenstvo. On je naším „advokátom“ (porov. 1 Jn 2,1) a keď máme nejakú dôležitú „kauzu“ urobíme dobre, ak mu ju zveríme a povieme: „Pane Ježišu, prihovor sa za mňa, prihovor sa za nás, prihovor sa za tú osobu, prihovor sa za túto situáciu...“

Túto schopnosť prihovárať sa dal Ježiš aj nám, svojej Cirkvi, ktorá má moc a tiež povinnosť prihovárať sa, modliť sa za všetkých. Môžeme sa pýtať – každý z nás sa môže opýtať: „Modlím sa? A všetci, ako Cirkev, ako kresťania, uplatňujeme túto moc predkladajúc Bohu osoby a situácie?“ Svet to potrebuje. My sami to potrebujeme. V našich dňoch sa ponáhľame a veľa pracujeme, angažujeme sa v mnohých veciach, avšak hrozí nám, že večer prídeme unavení a s dušou obťaženou pripomínajúcou loď plnú tovaru, ktorá po namáhavej plavbe vpláva do prístavu len s prianím zakotviť a zhasnúť svetlá. Žijúc stále medzi mnohými naháňaniami sa a mnohými povinnosťami sa môžeme stratiť, uzatvoriť do seba a stať sa nepokojnými bez dôvodu. Aby sme sa neutopili v tejto „bolesti života“, pamätajme každý deň „zakotviť v Bohu“, prinášajme mu ťažkosti, osoby a situácie, zverujme mu všetko. A toto je sila modlitby, ktorá spája nebo a zem, ktorá umožňuje Bohu vstúpiť do nášho času.

Kresťanská modlitba nie akýsi spôsob ako nadobudnúť viac pokoja so sebou samými, či dosiahnuť nejakú vnútornú harmóniu; my sa modlíme, aby sme všetko priniesli Bohu, aby sme mu zverili svet: modlitba je príhovorom. Nie je to nerušenosť, je to láska. Je to prosba, hľadanie a klopanie na dvere (porov. Mt 7,7). Znamená to vložiť sa do vyprosovania a vytrvalo naliehať u Boha, jedni za druhých (porov. Sk 1,14). Prihovárať sa neúnavne: to je našou prvoradou zodpovednosťou, pretože modlitba je sila, ktorá posúva svet vpred; je to naše poslanie, poslanie, ktoré zároveň stojí námahu a daruje pokoj. Toto je naša moc: nie dominovať alebo hlasnejšie kričať, podľa logiky tohto sveta, ale uplatňovať pokornú silu modlitby, ktorou môžeme zastaviť aj vojny a dosiahnuť pokoj. Tak ako sa Ježiš neustále prihovára za nás u Otca, tak aj my, jeho učeníci, neunavme sa nikdy modliť za priblíženie zeme k nebu.

Okrem príhovoru vyvstáva z evanjelia druhé kľúčové slovo, ktoré odhaľuje Ježišovu moc, a tým je ohlasovanie. Pán posiela tých, čo k nemu patria, aby ho ohlasovali čisto silou Ducha Svätého: «Choďte teda, učte všetky národy» (Mt 28,19). „Choďte.“ Je to skutok extrémnej dôvery voči tým, ktorí sú jeho: Ježiš nám dôveruje, verí v nás viac, než si veríme my sami! Posiela nás napriek našim nedostatkom; vie, že nebudeme nikdy dokonalí a že ak budeme čakať, až sa staneme lepšími pre evanjelizovanie, potom nezačneme nikdy.

Pre Ježiša je ale dôležité, aby sme hneď na začiatku prekonali jednu veľkú nedokonalosť: uzavretosť. Evanjelium totiž nemôže byť uzavreté a zapečatené, pretože Božia láska je dynamická a chce dosiahnuť všetkých. Aby sme ohlasovali, musíme teda vyjsť zo seba samých. S Pánom nemôžeme zostávať nehybní, usadení vo vlastnom svete alebo v nostalgických spomienkach minulosti; zakazuje sa hovieť si v nadobudnutých istotách. U Ježiša istota spočíva v tom, že kráčame s dôverou: tam sa ukazuje jeho sila. Pretože Pán nechváli komfort a pohodlie, ale vždy burcuje a nanovo rozbieha veci. Chce, aby sme neustále vychádzali, oslobodení od pokušení uspokojiť sa keď sa máme dobre a máme všetko pod kontrolou.

„Choďte“, hovorí nám aj dnes Ježiš, ktorý každému z nás v krste udelil moc ohlasovať. Preto ísť do sveta s Pánom patrí k identite kresťana. Nie je to len pre kňazov, pre rehoľné sestry, pre zasvätených: týka sa to všetkých kresťanov, je to naša totožnosť. Ísť do sveta s Pánom: toto je naša identita. Kresťan nie je nehybný, ale kráča: a to s Pánom smerom k druhým. Ale kresťan nie je šprintér, ktorý beží až do zdivenia, ani dobyvateľ, ktorý musí prísť skôr ako ostatní. Je pútnikom, misionárom, „maratóncom plným nádeje“: pokorný, ale s rozhodným krokom; dôverujúci, ale zároveň aktívny; kreatívny, ale vždy ohľaduplný; podnikavý a otvorený; pracovitý a solidárny. Týmto štýlom kráčajme po cestách sveta!

Ako u učeníkov v prvopočiatkoch, našimi miestami ohlasovania sú cesty sveta: Predovšetkým tam Pán očakáva, že ho dnes ľudia spoznajú. Tak ako v počiatkoch, túži, aby sa ohlasovanie konalo nie našou, ale jeho silou: nie silou sveta, ale čistou a miernou silou radostného svedectva. A toto je naliehavé, bratia a sestry! Vyprosujme si od Pána milosť, aby sme neskameneli pri menej podstatných otázkach, ale naplno sa vložili do naliehavosti misie. Nechajme druhým klebetenie a umelé diskusie tých, ktorí počúvajú iba seba samých, a konkrétne pracujme pre spoločné dobro a pre pokoj; vložme sa do toho s odvahou a presvedčení, že väčšia radosť je v dávaní, ako v prijímaní (porov. Sk 20,35). Vzkriesený a živý Pán, ktorý sa vždy prihovára za nás, vzkriesený Pán nech je nám silou v kráčaní, odvahou na našej ceste.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ab, ľm, jb-

Vatikán/Egypt 27. mája – Pápeža Františka hlboko zarmútila správa o včerajšom „barbarskom“ útoku na pravoslávnych koptských kresťanov v Egypte, ktorý nazval „nezmyselným aktom nenávisti“. Svätý Otec v telegrame, ktorý v jeho mene zaslal vatikánsky štátny sekretár kard. Pietro Parolin, vyjadril „úprimnú solidaritu tým, ktorých táto násilná ohavnosť poznačila“.

Medzi 28 obeťami a dvadsiatkou zranených boli aj deti. „Jeho Svätosť odporúča duše zosnulých do milosrdenstva Všemohúceho a ubezpečuje smútiace rodiny a všetkých tých, ktorí utrpeli zranenia, o svojich horlivých modlitbách,“ píše sa v kondolenčnom telegrame, na záver ktorého Svätý Otec ubezpečuje egyptský národ, že sa bude aj naďalej modliť za „pokoj a zmierenie v celej krajine“. 

K modlitbe za koptských kresťanov v Krajine pyramíd vyzval veriacich aj počas dnešnej pastoračnej návštevy v Janove:

„Bratia a sestry, pozývam vás modliť sa spoločne za našich koptských bratov v Egypte, ktorí boli zavraždení preto, lebo sa nechceli zriecť svojej viery. Spolu s nimi, s ich biskupmi, s mojim bratom Tawadrosom, vás pozývam modliť sa spoločne v tichu a potom modlitbou Zdravas Mária. A nezabudnime, že dnes je viac kresťanských mučeníkov než v dávnych časoch, v prvotnej Cirkvi. Je ich viacej.“

K útoku v Egypte došlo len mesiac po apoštolskej návšteve pápeža Františka v Káhire, ktorú navštívil ako „posol pokoja“. Atentát zo strany islamistických extrémistov odsúdil aj veľký imám univerzity Al-Azhar v Káhire Ahmed Mohamed Al-Tayyeb a ďalší moslimskí predstavitelia v krajine. -ej-

V chronologickom prehľade prinášame celé spravodajstvo o pastoračnej návšteve Svätého Otca Františka v Janove 27. mája 2017:

Program pastoračnej návštevy pápeža Františka v Janove

Homília v Janove: Silu príhovoru a ohlasovania máme od Pána

Pápež František v Janove obedoval s chudobnými a navštívil detskú nemocnicu

Pápež František v Janove: Mladí, nebuďte „turistami života“

Svätý Otec v Janove ponúkol svoje rady kňazom a zasväteným

Pápež v Janove so svetom práce: Práca je dar, nielen zásluha

Svätý Otec prekvapil deti z janovskej nemocnice telefonátom

V priemyselnom Janove slávia omše priamo vo fabrikách

Francúzsko 27. mája – Napreduje proces blahorečenia francúzskeho kňaza Jacquesa Hamela, ktorý bol zavraždený 26. júla 2016 počas slávenia svätej omše vo svojej farnosti Saint Etienne du Rouvray v diecéze Rouen. V kauze Božieho služobníka J. Hamela sa hovorí o „povesti mučeníka“. V roku jeho smrti prišli mnohé listy z celého sveta od ľudí rôzneho vierovyznania a spoločenského postavenia, ktoré dosvedčujú jeho reputáciu mučeníka.

O otcovi Hamelovi sa postulátor jeho procesu blahorečenia o. Paul Vigouroux vyjadril ako o kňazovi, „ktorý viedol svoj život vo veľkej jednoduchosti, vždy na perifériách tak na okraji mesta Rouen, ako aj na existenčných perifériách mnohých súčasníkov. Pôsobil v komunite, ktorá je charakteristická veľkým počtom osôb pochádzajúcich zo zahraničia, mal dobré vzťahy s moslimskou komunitou.“

O otcovi Hamelovi sa vyjadril aj pápež František, keď 14. septembra minulého roku pri omši v Dome sv. Marty povedal: „Je mučeníkom. A mučeníci sú blahoslavení, môžeme ho prosiť.“

Ako vysvetlil miestny arcibiskup Dominique Lebrun, toto je prvá časť procesu, ktorá sa vedie na diecéznej úrovni. Druhá inštitucionálna fáza bude prebiehať na Kongregácii pre kauzy svätých v Ríme. Konečné rozhodnutie prináleží pápežovi Františkovi. Biskup upozornil veriacich, že v tejto prvej fáze neslobodno meno otca Hamela vkladať do zoznamu blahoslavených a svätých pri oficiálnych modlitbách. -ab-

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 7. veľkonočnú nedeľu cyklu A (Jn 17, 1-11a): Misia splnená

Je zaujímavé, milí priatelia, počúvať posledné slová zomierajúcich. V istom zmysle tieto ich slová sú zhrnutím, alebo korunou celého ich života.

Dnes máme v evanjeliu text, ktorý môžeme považovať v istom zmysle za posledné slová Ježišove. Sú to slová pokoja a dôvery. Ich jadrom je Ježišov výrok: „Otče, ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať.“ Ježiš tu hľadí na svoj život a je spokojný. Jeho život mal misiu a on ju naplnil. Nie je v ňom už nič, čo by ostávalo nenaplnené alebo nesplnené. Áno, ostáva ešte zopár dôležitých vecí, ale tie vykoná počas nasledujúcich pár hodín. A keď ich o niekoľko hodín naozaj aj vykoná a on visí pribitý na kríži, vtedy vyriekne slová, ktoré jeho život spečatia definitívne: „Dokonané je!“, povie, „misia je vykonaná!“ a na to vypustí svojho ducha.

Aké odlišné od týchto posledných slov Ježišových sú, milí priatelia, posledné slová a pocity nás ľudí. Koľkí z nás, keby sme mali teraz zomrieť, by sme sa modlili k Bohu podobne? Slová mnohých zomierajúcich sú veľmi často slovami ľútosti nad premárneným životom, slovami smútku nad premárnenými príležitosťami, slovami bolesti nad hriechmi, ktoré sme popáchali a škodami, ktoré po sebe zanechávame. Namiesto svetla odchádzame v tme, namiesto pokoja v strachu a úzkosti.

Naša smrť a spôsob nášho zomierania – snáď iba okrem prípadu samovraždy – nikdy nie sú výsledkom nášho vlastného rozhodnutia. Nevyberáme si čas smrti. Čas si vyberá nás. Nevyberáme si ani tragédiu či chorobu, v ktorej zomierame. Oni si vyberajú nás. Smrť nehľadí na osobu, na to čo človek robí, aké má postavenie, aké má záväzky či povinnosti. Smrť všetko, čím žijeme náhle preruší tam, kde chce ona a spôsobom, akým chce ona. Dokonca aj v prípade, že by človek na smrť intenzívne myslel a v súvislosti s ňou si dal včas isté veci do poriadku – napríklad by napísal svoju poslednú vôľu, vyčlenil by peniaze na pohreb, pripravil by si hrob a napísal by listy svojim najbližším – dokonca aj vtedy smrť príde nečakane, ako nejaký votrelec, práve vo chvíli, keď ju najmenej čakáme. Je toho toľko, čo nás pripútava k tejto zemi. Je vzácnou zriedkavosťou, že niekto je vo chvíli smrti úplne pripravený na odchod. To je memento aj pre mnohých z nás veriacich, ktorí odkladáme s vážnou spoveďou alebo s vysporiadaním si rozporov vo svojom svedomí na čas, keď budeme blízko smrti. Také niečo sa môže udiať iba v teórii, ale zriedkakedy sa to udeje v praxi. Iba málo ľudí si dá do poriadku svoj život na smrteľnej posteli.

Ale aj keby sme mali svedomie v poriadku a Boha dokonca aj naliehavo prosili, aby nás už z tohto sveta vzal, predsa keď tá chvíľa nakoniec príde, stále nám bude pripadať, že prišla nevhod. Jeden starý človek sa vraj modlil a v tejto svojej modlitbe sa úplne odovzdal Bohu s tým, že si ho môže vziať hoc aj okamžite. No vtom sa pozrie von oknom a vidí tam krásnu ružu. A vtedy svoje rozhodnutie zmení. Prosí Boha, aby mohol ešte chvíľku zostať. Občas si povieme, že smrť je požehnanie. No v konečnom dôsledku takmer vždy cítime, že smrť prišla predčasne a nevhod. Okrem prípadov, kedy je človek v neznesiteľných bolestia, stále je ešte čo robiť a čo zažiť.

Prednedávnom zomrel jeden môj známy. Mal 45 rokov a zomrel náhle pri hre basketbalu. Zomrel vo vzduchu: vyskočil, keď mieril loptou do koša. Keď sa jeho nohy potom znova dotkli zeme, bol už mŕtvy. Pri pohrebe jeden z rečníkov vo svojom príhovore povedal: „Peter bol náruživý basketbalista. Túto hru miloval. A teda nemohol zomrieť krajšou smrťou, akou zomrel: práve vo chvíli, keď dával gól. Akurát, že sa to mohlo stať o takých  40 rokov neskôr. Jeho smrť prišla v nevhodnom čase. Nechal tu nedorastené deti, ktoré ho potrebovali ako otca. A aj jeho prínos do rozvoja tohto sveta prostredníctvom jeho darov mohol byť ešte väčší.“

Ako však žiť taký život, aby sme aj my, podobne ako Ježiš na jeho konci mohli s pokojom povedať: „Je dokonané! Misiu, ktorú mi Boh zveril, keď ma poslal na tento svet, som dokončil?“

Apropo, bol Ježišov život vo chvíli keď umieral, naozaj úspešný? Dalo sa naozaj povedať, že Ježiš vo chvíli, keď vyriekol slová „Dokonané je!“ splnil úspešne svoju misiu? Či Ježišov život, a hlavne jeho smrť, neboli v skutočnosti krachom? Veď sa len pozrime: náboženské elity jeho posolstvo odmietli. Jeden z jeho učeníkov ho zradil, druhý poprel a ostatní v tej jeho najťažšej chvíli od neho ušli. A nakoniec bol brutálne a potupne obratý o život. Emauzskí učeníci to vyjadrili dosť presne: „Veľkňazi a naši poprední muži ho dali odsúdiť na smrť a ukrižovali. (Lk 24, 20). Toto je ľudská pravda o Ježišovom živote. A vôbec to nevyzerá ako príbeh úspešného dokončenia misie.

Osobne si myslím, milí priatelia, že život každého človeka, keď ho hodnotíme podľa našich ľudských kritérií,  je vlastne krachom. Aj keby sme zomreli bez choroby a bez bolesti, nasýtení rokmi – hoci aj 110-roční –, s vitrínkou plnou vyznamenaní, diplomov a uznaní, oslavovaní svojimi súčasníkmi, obklopení rodinou a svojimi priateľmi, ktorým by sme zanechali obrovské dedičstvo, aj tak by sme zomreli nedokonalí a nenaplnení. Naša naplnenosť nebude závisieť od toho, čo sme na tomto svete vytvorili. Môže nás to tešiť, ale určite nás to nebude schopné naplniť pocitom splnenej misie. Veď sa len pozrime na výroky niektorých významných ľudí, ako sa pri svojom zomieraní vyjadrili: napríklad Leonardo da Vinci: „Urazil som Boha aj ľudí, lebo moje diela nemali tú kvalitu, ktorú mali mať.“ Alebo sv. Tomáš Akvinský: „Bolo mi zjavené tajomstvo: Všetko, čo som napísal, nie je nič, iba obyčajná slama.“ Alebo známy hudobník Bob Marley: „Za peniaze život nekúpiš!“ Mnohí umierajú s pocitom viny, že mohli urobiť ešte viac, keby sa len boli snažili.

A predsa, aj napriek tomuto všetkému, je možné hovoriť o naplnenom živote. Misiou života každého jedného z nás, podobne ako bolo aj misiou Ježišovou, je priniesť do sveta lásku. Náš život a jeho naplnenosť sa bude merať podľa toho, koľko lásky sme priniesli do tohto sveta. A keďže pravá láska nie je naším ľudským výtvorom, bude nám jasné, že svoju misiu budeme môcť uskutočniť len vtedy, keď budeme napojení na jej zdroj, ktorým je – tak ako to bolo v prípade Ježišovom – Boh Otec. Život ľudí, ktorí počas svojho života rozdávali lásku, nech by odišli z tohto sveta kedykoľvek a akokoľvek, bude vždy životom splnenej misie. Tak ako ním bol život Ježišov, ktorý miloval ľudí do krajnosti a to až do samého konca.

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu. 

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: