Vatikán 6. júna – „Pokrytectvo nie je jazykom Ježiša“ a nesmie byť ani jazykom kresťanov, keďže „pokrytec je schopný usmrtiť komunitu“. Tak znela jedna z hlavným myšlienok homílie pápeža Františka, ktorý dnes ráno slúžil omšu v Dome sv. Marty vo Vatikáne.

Kresťanstvo a pokrytectvo sú nezlučiteľné

Svätý Otec sa vo svojej kázni zameral na slovo „pokrytci“, ktoré Ježiš používa toľkokrát pri označení zákonníkov. Sú to pokrytci, poznamenal pápež, lebo „navonok ukazujú jednu vec, ale myslia si niečo iné, ako to ukazuje samotná etymológia slova“ (gr. hypokrisis). Títo zákonníci „hovoria, vynášajú súdy“, avšak myslia si niečo iné. A práve toto je pokrytectvo, pokračoval Petrov nástupca:   

„Pokrytectvo nie je jazykom Ježiša. Pokrytectvo nie je jazykom kresťanov. Kresťan nemôže byť pokrytec a pokrytec nie je kresťan. Toto je úplne jasné. Je to slovo, ktoré Ježiš najviac používa pri týchto ľuďoch: pokrytec. Pozrime sa na to, ako postupujú: pokrytec je vždy pätolízač, či už viac alebo menej, avšak je pochlebník.“  

Pokrytci vždy začínajú svoju reč pochlebníctvom, pokračoval ďalej vo svojej úvahe pápež František. Zákonníci sa snažili Ježišovi zalíškať. Podlízavosť tiež znamená „nepovedať pravdu, znamená to preháňať, dovoliť márnosti, aby rástla,“ dodal Svätý Otec a ako príklad uviedol kňaza, s ktorým sa stretol veľmi dávno a ktorý hltal „všetky lichôtky, čo mu robili; to bola jeho slabosť“. 

Ježišova odpoveď pokrytcom vždy ukazuje na realitu

Lichotenie, vysvetlil Petrov nástupca, sa začína „so zlým úmyslom“. A to je presne prípad zákonníkov, ako o tom hovorí dnešné evanjelium od sv. Marka (Mk 12,13-17). Písmo hovorí o tom, ako zákonníci pokúšali Ježiša začínajúc lichôtkami a potom položili zákernú otázku a čakali, že padne do ich pasce: «Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?» (v. 14):

„Pokrytec má túto dvojakú tvár. Ježiš však poznal ich pokrytectvo a jasne povedal: ,Čo ma pokúšate?! Prineste mi denár, nech sa naň pozriem!’ Ježiš vždy pokrytcom a ideológom odpovedá tak, ako to v skutočnosti je. Realita je taká, všetko ostatné je buď pokrytectvo, alebo ideológia. Toto je však skutočnosť: prineste mi denár. A ukazuje, aká je realita, odpovedá s touto múdrosťou Pána: ,Čo je cisárovo, dávajte cisárovi – skutočnosť bola taká, že denár mal podobizeň cisára – a čo je Božie, Bohu’.“

Pokrytectvo zabíja kresťanské komunity

Tretí aspekt, na ktorý Svätý Otec František v dnešnej homílii poukázal, je, že „jazyk pokrytectva je jazykom ľsti, je to ten istý jazyk, aký použil had na Evu, ten istý“. Začína sa lichôtkami, aby potom zničil ľudí, ba dokonca, aby „vyrval osobnosť a dušu z človeka; zabíja komunitu“. „Ak sú v komunite pokrytci,“ dodal pápež, „hrozí tam veľké nebezpečenstvo, je tam strašné nebezpečenstvo“. Pán Ježiš nám povedal: „Nech je vaše áno, áno, [a vaše] nie, nie. Všetko prebytočné pochádza od zlého“.

„Koľko zla len spôsobuje Cirkvi pokrytectvo,“ zamyslel sa na záver svojej dnešnej kázne v Dome sv. Marty pápež František. Veriacich vyzval, aby sa stránili „tých kresťanov, ktorí podľahli tomuto hriešnemu správaniu, ktoré zabíja“: 

„Pokrytectvo je schopné usmrtiť komunitu. Hovorí sladko, ale človeka súdi mrzko. Pokrytec je vrah. Zopakujme si to ešte raz: [keď niekto] začína s lichotením, odpoveďou je len poukázanie na skutočnosť: ,Nechoďte mi sem s týmito rečami, realita je táto’. A to isté aj s ideológiou: ,Takáto je skutočnosť’. A napokon je to ten istý jazyk diabla, ktorý tento dvojklaný jazyk zasieva v komunitách, aby ich zničil.  

Prosme Pána, aby nás chránil pred padnutím do tohto zlozvyku pokrytectva, pretvarovania sa v postoji, za ktorým sa však skrývajú zlé úmysly. Nech nám Pán dá túto milosť: ,Pane, nech nikdy nie som pokrytcom, nech viem povedať pravdu a ak ju nemôžem povedať, nech som ticho, ale nikdy, nikdy, nikdy nie pokrytcom’.“ -ej-

Vatikán/Venezuela 6. júna – Situácia vo Venezuele bude hlavnou témou stretnutia medzi pápežom Františkom a predsedníctvom Konferencie biskupov Venezuely vo štvrtok 8. júna vo Vatikáne. Ako v komuniké uviedol riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice Greg Burke, k stretnutiu dôjde na žiadosť venezuelských biskupov. Na audiencii by sa malo zúčastniť šesť prelátov vrátane predsedu konferencie Mons. Diega Padróna a dvoch kardinálov. 

Sme presvedčení, že Svätá stolica má záujem na vyriešení krízy, uviedol uplynulý týždeň po stretnutí s vatikánskym štátnym sekretárom kard. Pietrom Parolinom vo Vatikáne predseda parlamentu Venezuely Julio Borges. Latinskoamerickou krajinou, ktorá dlhodobo trpí ekonomickou i sociálnou krízou, zmietajú krvavé protesty už viac než dva mesiace.

Manifestácie si doteraz vyžiadali 65 obetí a tisíce zranených. Ľudia vychádzajú do ulíc, lebo nemajú dostatok základných potravín a liekov. Prezident Nicolas Maduro chce 30. júla voliť ústavodarné zhromaždenie. „Nie je potrebné reformovať ústavu, ale ju aplikovať,“ uviedli pred necelým mesiacom venezuelskí biskupi. Konflikt vo Venezuele podľa ich slov vyriešia len voľby. -ej-

Vždy pamätajme, že naša viera je konkrétna: Slovo sa stalo telom, nestalo sa myšlienkou! (Tvít pápeža Františka, 6. júna 2017)

V plnom znení prinášame príhovor P. Raniera Cantalamessu počas Turíčnej vigílie slávenej s pápežom Františkom pri príležitosti 50. výročia Katolíckej charizmatickej obnovy - Rím, Circo Massimo, 3. júna 2017.

„Počujeme ich ohlasovať v našich jazykoch veľké Božie diela“

Čítanie zo Skutkov apoštolov (2,5-12):

«V Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. I stŕpli a udivení vraveli: „Nie sú títo všetci, čo tu hovoria, Galilejčania? A ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kappadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch.“ Všetci žasli a v rozpakoch si vraveli: „Čo to má znamenať?“»

Táto scéna sa dnes obnovuje medzi nami. Aj my sme prišli zo všetkých národov, ktoré sú pod nebom a sme tu, aby sme ohlasovali spoločne veľké Božie skutky.

Je tu jedno dôležité posolstvo, ktoré potrebujeme objaviť v tejto časti rozprávania o Turícach. Od dávnych dôb sa chápalo, že autor Skutkov apoštolov, ktorým je na prvom mieste Duch Svätý, nám chcel pripomenúť s dôrazom na fenomén jazykov, že na Turíce sa deje niečo, čo ruší to, čo sa stalo v Babylone. Toto vysvetľuje, prečo je rozprávanie o Bábeli v Gn 11 tradične vložené medzi biblické čítania na Turíčnu vigíliu.

Stavitelia babylonskej veže neboli, ako sa myslelo kedysi, nejakí bezbožníci, ktorí sa chceli vzoprieť Bohu. Nie, boli to ľudia naozaj nábožní! Veža, ktorú chceli postaviť, mal byť chrám božstvu. Chrám tých časov s terasami nad sebou, ktorý sa nazýva „zikkurat“, a z ktorých ostali až dodnes v Mezopotámii zrúcaniny.

V čom bol teda hriech týchto staviteľov babylonskej veže? Počúvajme, čo hovoria medzi sebou, keď sa chystali začať stavať. Povedali: «Poďme, postavme si mesto a vežu, ktorej vrchol bude siahať až do neba, spravme si tak pomník, aby sme sa neroztratili po celej zemi!» (Gn 11,4). Reformátor Martin Luther dáva objasňujúce vysvetlenie ohľadom týchto slov. Hovorí:

„«Postavme si mesto a vežu»: Postavme ju pre nás, nie pre Boha [...]. «Urobme si meno»: Urobme ho pre nás. Nestarajú sa o to, aby bolo oslávené meno Boha, ale o to, aby urobili veľkým svoje meno.“ (Martin Luther: In Genesin Enarrationes, WA, diel 42, s. 411).

Inými slovami – Boh sa stáva ich nástrojom. Musí slúžiť ich túžbe po moci. Mysleli si, na základe mentality tých čias, obetujúc obety vo veľmi veľkej výške, by mohli prinútiť božstvo k dosiahnutiu víťazstva nad okolitými národmi. Pre toto je Boh prinútený pomiasť ich jazyky a znemožniť tak ich projekt.

Toto je vina Bábelu a jeho staviteľov a táto vina je veľmi blízka tej našej! Aká veľká časť rozdelení medzi kresťanmi bola spôsobená, a  dodnes je spôsobovaná, tajnou túžbou urobiť si meno, vyzdvihnúť sa nad ostatných, jednať s Bohom z pozície nadradenosti voči iným! Aká veľká časť týchto rozdelení bola spôsobená túžbou urobiť si meno alebo urobiť meno svojej cirkvi viac ako Bohu! Odtiaľto pochádza naša babylonská veža.

Poďme teraz k Turícam. Aj tu vidíme skupinu ľudí, apoštolov, ktorí sa zídu postaviť vežu, ktorá siaha od zeme do neba – Cirkev. V Bábeli sa hovorilo ešte jedným jazykom, no od určitej chvíle nik nerozumel toho druhého. Tuto však hovoria všetci rozdielnymi jazykmi, no všetci si navzájom rozumejú. Všetci rozumejú apoštolom. Prečo? Pretože Duch Svätý spôsobil v nich „kopernikovskú revolúciu“.

Pred týmto momentom sa aj apoštoli starali o to, aby si urobili meno. Preto sa často hádali, ktorý z nich je najväčší. Teraz ich však Duch Svätý „decentralizoval“ od nich samotných a znovu ich nasmeroval na Krista. Srdce z kameňa sa rozbilo na kusy a bolo nahradené «srdcom z mäsa» (Ez 36,26). Boli «pokrstení v Duchu Svätom», ako prisľúbil Ježiš prv než sa od nich odobral (Sk 1,8). Boli teda úplne ponorení do oceánu Božej lásky, ktorý sa na nich vylial. (porov. Rim 5,5).

Boli oslnení Božou slávou, ako sme my oslnení v tejto chvíli slnkom. Ich rozprávanie v rozličných jazykoch sa vysvetľuje aj skutočnosťou, že apoštoli rozprávali ľuďom jazykom, očami, rukami i údivom o veciach, ktoré sa nedajú vypovedať, pretože sa nedajú ľudsky vyjadriť. «Počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch!»  Teda pre toto ich rozumejú, pretože nehovoria viac o sebe, ale hovoria o Bohu!

Boh nás volá, bratia a sestry, aby sme v našom živote uskutočnili to isté obrátenie! Od nás k Bohu! Od malej jednoty, ktorou je naša farnosť, naše hnutie či samotná naša cirkev k jednote veľkej, ktorou je celé Telo Krista, ba dokonca celé ľudstvo. Toto je odvážny krok, ku ktorému pápež František nabáda nás katolíkov a ktorý tu prítomní reprezentanti iných cirkví chcú s nami zdieľať.

Už svätý Augustín jasne povedal, že cirkevné spoločenstvo sa realizuje v rôznych stupňoch a môže mať rôzne úrovne. Od najvyššej úrovne, ktorá pozostáva v účasti tak na vonkajších znakoch – sviatostiach, ako aj na vnútornej milosti Ducha Svätého, až po menej kompletnú úroveň, ktorá pozostáva v účasti na tom istom Duchu Svätom. Svätý Pavol zahŕňa do svojho spoločenstva – počúvajte teraz vyjadrenie, ktoré zacitujem z 1 Kor 1,2 – všetkých tých, «čo vzývajú meno nášho Pána Ježiša Krista na každom mieste u nich aj u nás». Takto vyjadruje spoločenstvo svätý Pavol a asi by to bolo vhodné nanovo objaviť a spätne doceniť. Dovolí nám to totiž rozšíriť naše spoločenstvo aj na bratov mesiánskych židov.

Pentekostálny a charizmatický fenomén má svoje zvláštne poslanie a zodpovednosť ohľadom jednoty kresťanov. Jeho ekumenické poslanie sa zdá byť ešte viac jasným, ak si spomenieme na to, čo sa stalo na začiatku Cirkvi. Čo urobil Zmŕtvychvstalý, aby priviedol apoštolov k prijatiu pohanov do Cirkvi? Boh zoslal Ducha Svätého na Kornélia a na jeho dom tým istým spôsobom a s tými istými prejavmi, s ktorými ho zoslal aj na začiatku na apoštolov. Petrovi teda neostalo nič iné, len urobiť záver: «Keď im teda Boh dal taký istý dar ako nám, čo sme uverili v Pána Ježiša Krista, ktože som ja, aby som mohol prekážať Bohu?» (Sk 11,17). Na koncile v Jeruzaleme Peter opakuje ten istý argument: Boh «nerobil rozdiel medzi nami a nimi» (Sk 15,9).

A teraz sme aj my mali možnosť vidieť, ako sa pred našimi očami zopakovalo to isté znamenie, tentoraz na svetovej úrovni. Boh zoslal svojho Ducha na milióny veriacich, ktorí patria takmer ku všetkým kresťanským denomináciám. A aby neboli náhodou pochybnosti o jeho úmysloch, zoslal ho s tými istými prejavmi, vrátane toho najunikátnejšieho, ktorým je hovorenie v jazykoch. Ani nám neostáva nič iné, len rovnako zopakovať Petrov záver: Ak teda Boh dal im ten istý dar ako nám, kto sme my, aby sme mohli hovoriť, že iní kresťania nepatria do Kristovho Tela, že nie sú praví učeníci Krista? Kto som ja, katolík, aby som mohol povedať, že pentekostálni kresťania nie sú Ježišovi učeníci? A kto sú pentekostálni, aby mohli povedať, že my katolíci nie sme Kristovým Telom?

Musíme vidieť, v čom pozostáva charizmatická a duchovná cesta k ekumenizmu alebo k jednote. Svätý Pavol vyznačil Cirkvi tento program: uskutočňovať pravdu láskou. To, čo musíme robiť kvôli našej jednote v prospech evanjelizácie, nie je preskočiť problém viery a doktrín. Ekumenizmus v svojich počiatkoch skúšal ísť touto cestou, avšak zakúsil neúspech. Rozdelenia sa nevyhnutne ukážu veľmi skoro aj v konkrétnej činnosti, teda v evanjelizácii a v sociálnych dielach. Nemáme nahrádzať pravdu láskou, ale skôr smerovať k pravde s láskou. Začať sa navzájom milovať, aby sme sa lepšie pochopili.

To naozaj mimoriadne pri tejto ceste ekumenizmu založenej na láske je to, že je možná hneď, celá je pred nami otvorená. Nemôžeme „zrušiť etapy“ na ceste zjednotenia doktríny, pretože rozdiely tu naozaj sú a ich trpezlivé vyriešenie je v rukách kompetentných. Môžeme však „zrušiť etapy“ na ceste lásky a môžeme byť zjednotení už odteraz!

Toto je jediný „dlh“, ktorý máme jedni voči druhým (porov. Rim 13,8). Rozdiely nemôžu byť nejakým ospravedlnením, aby sme tak nekonali. Kristus nám neprikázal milovať iba tých, ktorí zmýšľajú rovnako ako my, ktorí zdieľajú s nami to isté krédo. Ak milujete iba týchto, varuje nás Ježiš, čo zvláštne robíte, čo nerobia rovnako aj pohania? (porov. Mt 5,46).

My môžeme prijať jeden druhého, pretože to, čo nás už zjednocuje, je nekonečne viac dôležité ako to, čo nás ešte rozdeľuje. Zjednocuje nás rovnaká viera v Boha Otca, Syna a Ducha Svätého: Ježiš Kristus, pravý Boh a pravý človek, spoločná nádej vo večný život, spoločné úsilie o evanjelizáciu, spoločná láska ku Kristovmu Telu, ktorým je Cirkev, spoločná pozornosť voči chudobným a vyčleneným a dnes aj voči záchrane stvorenstva.

Toto všetko nás spája. Spája nás, drahí bratia a sestry, aj jedna ďalšia vec: spoločné utrpenie a spoločné mučeníctvo pre Krista. V rôznych častiach sveta veriaci rôznych cirkví vzájomne zdieľajú rovnaké utrpenie, znášajúc rovnaké mučeníctvo pre Krista. Oni nie sú vraždení, pretože sú protestanti, katolíci, kopti, pentekostálni alebo iní, ale preto, že sú „kresťania“ a bodka! V očiach sveta, aj v očiach tohto dnešného sekularizovaného sveta, my sme už teraz jedno a je to hanba, ak ním nie sme reálne aj v skutočnosti.

Ako v konkrétnosti naplniť toto posolstvo jednoty a lásky? Pripomeňme si hymnus na lásku od sv. Pavla. Každá veta tu dostáva aktuálny význam, ak sa aplikuje na lásku medzi členmi rozličných kresťanských cirkví, na ekumenické vzťahy: Láska je trpezlivá, láska sa nevychvaľuje, láska nie je neúctivá, nevidí len svoj vlastný záujem, ale aj záujem iných cirkví, nemyslí na utrpené zlo, nemyslí na zlo utrpené od iných kresťanov a iných cirkví, ale skôr na zlo spôsobené iným (porov. 1 Kor 13,4n).

„Blahoslavený je sluha“, hovorieval môj otec František Assiský, „ktorý sa teší z dobra, ktoré Boh koná prostredníctvom iných, ako keby ho konal prostredníctvom jeho samého.“ My môžeme povedať: blahoslavený je kresťan, ktorý je schopný radovať sa rovnako z dobra, ktoré Boh koná prostredníctvom iných cirkví, ako z dobra, ktoré koná prostredníctvom jeho vlastnej cirkvi!

Prorok Aggeus má jedno orákulum, ktoré sa zdá byť napísané pre nás, v tomto momente dejín. Izraelský ľud, ktorý sa vrátil z vyhnanstva, namiesto opravovania Božieho domu, začal opravovať a skrášľovať svoje vlastné domy. Boh k nim poslal svojho proroka Aggea s napomínajúcim posolstvom. Dobre ho počúvajme:

«Pre vás je už čas bývať vo vykladaných domoch, kým tento dom je pustý? Nuž, teraz toto hovorí Pán zástupov: Všimnite si, ako sa vám vodí! Siali ste veľa, málo ste zvážali. [...] Dobre uvážte, ako si počínate! Choďte do hory, dovezte drevo a znovupostavte Chrám! Obľúbim si ho a ukážem v ňom svoju slvu, hovorí Pán» (Ag 1,4-6.8).

Musíme vnímať, že dnes je nám od Boha adresované to isté pokarhanie a musíme robiť pokánie! Tí, ktorí počúvali Petrovu reč v deň Turíc cítili, že im bolesť prenikla srdce a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: Čo máme robiť, bratia? Peter odpovedal: kajajte sa a potom dostanete dar Ducha Svätého! (porov. Sk 2,37-38) Nové zoslanie Ducha Svätého nebude možné bez zborového primätia sa ku pokániu, a to sa týka všetkých kresťanov. Toto bude jeden z hlavných úmyslov modlitby, ktorá bude nasledovať v tejto chvíli zdieľania sa.

Potom, ako sa izraelský ľud rozhodol zrekonštruovať Boží chrám, bol prorok Aggeus znovu poslaný k ľudu, ale teraz už s posolstvom povzbudenia a útechy: «Teraz sa však vzmuž, Zorobábel, hovorí Pán, a vzmuž sa, veľkňaz, Josedekov syn Jozue, vzmuž sa tiež všetok ľud krajiny, hovorí Pán, a pracujte, lebo ja som s vami, hovorí Pán zástupov [...] a môj duch ostane medzi vami, nebojte sa!» (Ag 2,4-5).

To isté slovo povzbudenia je adresované dnes aj nám, kresťanom, a ja horím túžbou, aby zaznelo na tomto mieste nielen ako nejaká jednoduchá biblická citácia, ale ako živé a účinné Bože slovo, ktoré spôsobí tu a teraz to, čo aj znamená: „Odvahu, pápež František! Odvahu, čelní predstavitelia ostatných kresťanských vierovyznaní! Odvahu, všetok Boží ľud, a dajte sa do práce, lebo ja som s vami, hovorí Pán! Môj Duch bude s vami!“

(Preklad: Patrik Taraj / Slovenská redakcia VR)

Veľká Británia 6. júna – Teroristické útoky v Londýne mali náboženské pozadie a predstavitelia islamu z toho musia vyvodiť zodpovednosť, uviedol pre BBC anglikánsky prímas Justin Welby. Na otázku, či súhlasí s politikmi, ktorí tvrdia, že teroristické útoky nemajú s islamom nič spoločné, arcibiskup Welby odpovedal, že takýto prístup k problému nikam nevedie.  

Hlavný predstaviteľ Anglikánskej cirkvi pre britské médium vysvetlil, že v priebehu storočí boli rôzne náboženské tradície skreslené či zneužívané, pričom zodpovední to prehliadali, niekedy dokonca podporovali. „Duchovní predstavitelia dnes musia prijať zodpovednosť za krutosti spáchané v mene svojho náboženstva,“ dodal arcibiskup z Canterbury, podľa ktorého účasť islamských predstaviteľov v boji proti takémuto postoju musí byť zreteľná. Svojim nasledovníkom musia vedieť vysvetliť a ukázať, prečo je potrebné tento postoj zamietnuť.

Arbiskup Welby zároveň poukázal na problém, že medzi niektorými ľuďmi, ktorí bojujú proti teroristickej hrozbe, vládne „nedostatok náboženskej gramotnosti“. „Často nerozumejú veľmi základným náukám viery, s ktorými prichádzajú do kontaktu,“ vysvetlil anglikánsky prímas, ktorý nedeľný atentát v Londýne zažil z celkom blízka, keďže žije len jeden kilometer od miesta činu. -ej-

Veľká Británia 6. júna – Moslimská rada Británie sa postavila proti odriekaniu pohrebnej modlitby za páchateľov teroristického násilia. Reagovala tak na teroristický útok z uplynulého víkendu v Londýne spáchaný príslušníkmi islamu.

Najväčšia organizácia zastrešujúca moslimov v Británii vo verejnom vyhlásení skupiny imámov a náboženských predstavených z celej krajiny uviedla na adresu páchateľov terorizmu, že „takéto neobhájiteľné činy sú v úplnom rozpore so vznešeným učením islamu“. Pod vyhlásenie, ktoré vyzýva aj ostatných imámov, aby odmietli pri pohrebe teroristov tradičnú modlitbu, sa doteraz podpísalo 186 reprezentantov islamu. -jb-

Filipíny 6. júna – Takmer tri týždne po tom, ako na filipínskom ostrove Mindanao islamisti uniesli 15 ľudí z kostola vrátane kňaza a rehoľných sestier, teroristická skupina publikovala video, v ktorom ukazuje zničenie ďalšieho katolíckeho chrámu.

Zábery ukazujú mužov, ktorí rozbíjajú sochy, na kúsky trhajú a šliapu po obraze pápeža Františka a napokon kostol zapália. Teroristi patria k miestnej islamistickej skupine Maute, ktorá sa prihlásila k Islamskému štátu pred dvoma rokmi.

Militanti z ISIS sa pred týždňom vyhrážali, že rukojemníkov zabijú, ak vláda proti nim nezastaví ofenzívu. Otec Teresito Soganuba, ktorého uniesli, v nedávno zverejnenom videu hovorí až o 200 rukojemníkoch, medzi ktorými sú aj deti.

Filipínsky prezident Rodrigo Duterte vyhlásil pred viac než dvoma týždňami na ostrove Mindanao výnimočný stav a s teroristami zo skupiny Maute odmieta rokovať. „Žiadali ma, či by som s nimi vyjednával. Hovorím vám, môžete všetkých tých, čo väzníte zabiť, ja s vami hovoriť nebudem. Môj rozkaz znie: zničiť vás,“ citujú prezidenta Duterteho miestne médiá. 

Predseda Konferencie biskupov Filipín arcibiskup Socrates Villegas odsúdil počínanie islamistov a požiadal ich, aby rukojemníkov prepustili, lebo nemajú žiaden súvis s konfliktom medzi teroristickou skupinou a vládnou armádou. Napriek tomu, že veľká časť obyvateľov Filipín sa hlási ku Katolíckej cirkvi, v prevažne moslimskom Marawi predstavujú len malé percento populácie. 

Snahy o evakuáciu mesta Marawi zatiaľ nemali veľký úspech, minimálne dvetisíc ľudí je uväznených v oblasti bojov medzi islamistami a vládnymi jednotkami. Boje si doteraz vyžiadali najmenej 178 obetí, vrátane civilistov. Podľa miestnych médií prišlo o život aj najmenej 120 bojovníkov a 38 vojakov a policajtov. -ej- 

Jemen 6. júna – „Situácia v niektorých častiach Jemenu je katastrofálna, aj keď momentálne je zložité podrobne hovoriť o situácii v krajine, pretože je ťažké získať pravdivé informácie založené na realite a neovplyvnené propagandou.“ Týmito slovami opísal situáciu v Jemene pre agentúru AsiaNews Mons. Paul Hinder, apoštolský vikár pre južnú oblasť Arábie.

Situáciu v Jemene ovplyvňuje krvavá občianska vojna, ktorá trvá už viac ako 30 mesiacov. Od januára 2015 bojujú proti sebe sunitský exprezident Abed Rabbo Mansour Hadi podporovaný súčasnou vládou a šiítski rebeli (húsíovci) podporovaní Iránom. Ako uviedol Mons. Hinder, žiadna z bojujúcich strán nie je bez viny, keďže k porušovaniu práva dochádza na oboch stranách. Najväčšiu ťarchu konfliktu pritom nesie na svojich pleciach civilné obyvateľstvo.

Podľa posledných údajov dôsledkom konfliktu zomrelo viac ako 8 tisíc ľudí, viac ako 44 tisíc utrpelo zranenia a 3 milióny muselo opustiť svoje domovy. Skoro 19 miliónov obyvateľov (z celkového počtu 24 miliónov) potrebuje humanitárnu pomoc rôzneho druhu. Skoro 7 miliónov žije na pokraji hladu.

Každých desať minút zomrie dieťa mladšie ako 5 rokov. Viac ako 55% zdravotníckych a lekárskych zariadení je nepoužiteľných. Situáciu zhoršuje už niekoľko mesiacov šíriaca sa epidémia cholery, ktorá už dosiahla stav katastrofy. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie od začiatku apríla bolo zaznamenaných 74 tisíc podozrivých prípadov, zomrelo najmenej 605 ľudí, z toho je 55% detí. Ak sa okamžite nezasiahne, podľa expertov môže dôjsť k štvornásobnému zvýšeniu počtu nakazených.

„Jemen je skúšaný tichým utrpením, ktoré zasahuje moslimov, tvoriacich 99% obyvateľstva, a aj kresťanov, ktorí sú skoro všetci cudzinci,“ vysvetlil Mons. Hinder. Svoju skúsenosť priblížil týmito slovami:

„Modlím sa za jemenský ľud a za mier, a nie som sám. Nedávno som bol na návšteve vo farnosti v Abú Dabí (Spojené arabské emiráty) a poprosil som aj tamojších veriacich, aby sa modlili za mier v Jemene. Našiel som tam veriacich, ktorí ponúkajú finančnú a materiálnu pomoc, ale je problém s distribúciou. Situácia v Jemene je zložitá, a preto je potrebné konať opatrne. Cirkev pokračuje vo svojej tichej pomoci cez modlitbu.“

Apoštolský vikár pre južnú oblasť Arábie dodáva: „Je dôležité nezabúdať, udržiavať pozornosť a pokračovať v našej duchovnej misii cez modlitbu.“ -ab-

Utorňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: