Vatikán/Taliansko 10. júna – Svätý Otec František dnes navštívil hlavu štátu Talianskej republiky prezidenta Sergia Mattarellu. Oficiálnou návštevou Prezidentského paláca na rímskom Kvirináli opätoval návštevu talianskeho prezidenta vo Vatikáne 18. apríla 2015, krátko po jeho zvolení.

Návšteva, pri ktorej Svätého Otca sprevádzala početná delegácia Svätej stolice, potvrdila harmonické vzťahy medzi Talianskom a Vatikánom. Hostiteľom pápež František adresoval hneď v úvode príhovoru slová povzbudenia:

„Hľadím na Taliansko s nádejou. Nádejou, ktorá je zakorenená vo vďačnej spomienke na našich otcov a starých otcov, ktorí sú tiež mojimi, lebo moje korene sú v tejto krajine. Vďačnej spomienke na generácie, ktoré nás predišli a ktoré s Božou pomocou niesli vpred základné hodnoty: ľudskú dôstojnosť, rodinu, prácu...  A tieto hodnoty tiež umiestnili do centra Ústavy republiky, ktorá ponúkala a stále poskytuje stabilný rámec pre demokratický život národa. Teda nádej založená na pamäti, na vďačnej pamäti.“   

Vo svojom príhovore Svätý Otec poukázal na súčasnú situáciu, v ktorej sa Taliansko i Európa musia konfrontovať s problémami rôzneho druhu: s terorizmom živeným fundamentalizmom, s migračným fenoménom narastajúcim v dôsledku vojen a sociálnej a ekonomickej nerovnováhy, či s ťažkosťami mladej generácie nájsť si dôstojné zamestnanie, čo má nepriaznivý dopad na dôveru v budúcnosť, na sobášnosť a pôrodnosť.

Pápež František v tejto súvislosti vyzdvihol najmä humanitárnu angažovanosť Talianska:

„Spôsob, akým štát a taliansky národ čelia migračnej kríze, spoločne s vynaloženým úsilím náležite pomáhať obyvateľom postihnutým zemetrasením, sú vyjadreniami cítenia a postojov, ktoré nachádzajú svoj skutočný zdroj v kresťanskej viere, ktorá stvárnila charakter Talianov a ktorá v dramatických okamihoch žiari ešte viac.“

Za dva hlavné piliere budúcnosti spoločného domu označil Svätý Otec prácu a rodinu:

„Stabilná práca spolu s politikou hmatateľne pôsobiacou v prospech rodiny, prvého a základného prostredia v ktorom sa formuje človek vo vzťahoch, sú podmienky pravého udržateľného rozvoja a harmonického rastu spoločnosti.“

Svätý Otec vo svojom príhovore ocenil aj zakotvenie pozitívnej laickosti v Talianskej ústave, čo podľa jeho slov umožňuje medzi štátom a Cirkvou vzťahy priateľstva a spolupráce.  Pri tejto príležitosti pripomenul aj slová svojho predchodcu pápeža Benedikta XVI., ktorý takúto formu laickosti nazval „pozitívnou“.

„Cirkev v Taliansku je vitálnou realitou, silne spojenou s dušou krajiny, s cítením jej obyvateľov. Prežíva radosti a bolesti a snaží sa v rámci svojich možností zmenšovať utrpenie, posilňovať sociálne väzby a pomáhať všetkým pri budovaní spoločného dobra. Aj v tomto sa Cirkev inšpiruje učením Pastorálnej konštitúcie Druhého v vatikánskeho koncilu Gaudium et spes (Radosti a nádeje - O cirkvi v súčasnom svete), ktorá si praje spoluprácu medzi cirkevnou komunitou a komunitou politickou, nakoľko sú obe v službe tým istým ľuďom. Ide o učenie, ktoré bolo ‚posvätené‘ pri revízii Konkordátu z roku 1984 v prvom článku dohody, kde sa vyjadruje úsilie štátu a Cirkvi «o vzájomnú spoluprácu v prospech rozvoja človeka a dobra krajiny».

Táto snaha, zároveň s poukázaním na princíp odlíšenia zakotvený v 7. článku  Ústavy, vyjadruje a zároveň podporuje osobitnú podobu laicity, nie nepriateľskej a konfliktnej, ale priateľskej a spolupracujúcej, aj keď s prísnym rozlišovaním medzi kompetenciami vlastnými politickým inštitúciám na jednej strane a náboženským na druhej strane. Takúto laicitu môj predchodca Benedikt XVI. definoval ako „pozitívnu“. A nemožno si nevšimnúť, že vďaka nej sú v Taliansku vzťahy v spolupráci medzi Cirkvou a štátom vo vynikajúcom stave, s výhodami pre jednotlivcov i celé národné spoločenstvo.“

Svätý Otec sa pri stretnutí s talianskym prezidentom poďakoval krajine aj za zaistenie hladkého priebehu nedávneho Jubilejného roka milosrdenstva.

V areáli záhrad Kvirinálskeho paláca sa pápež František a prezident Mattarella stretli s dvoma stovkami detí z oblastí Talianska postihnutých zemetrasením. Svätý Otec sa im prihovoril týmito slovami:

„Milí chlapci a dievčatá, veľmi pekne vám ďakujem, že ste prišli. Ďakujem vám za váš spev a za vašu odvahu. Kráčajte ďalej s odvahou, vždy vyššie a vyššie. Stúpať je vždy umenie. Je pravdou, že v živote sú problémy – vy ste kvôli zemetraseniu veľa trpeli –, sú tu pády, ale spomenul som si na peknú pieseň, čo spievajú horolezci: ‚V umení lezenia tajomstvom úspechu nie je nespadnúť, ale neostať ležať.‘ Vždy sa vzchopiť, vždy s tým slovkom: ‚Vstávaj, hore sa!‘. Nech vás Pán žehná.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb, ab, ej-

Vatikán/Nigéria 10. júna – Svätá stolica dnes informovala o disciplinárnom opatrení, o ktorom rozhodol pápež František pre vyriešenie vážnej krízy v nigérijskej diecéze Ahiara. Diecéza prežíva už piaty rok ťažkú krízu, keď jej členovia odmietli akceptovať menovanie nového biskupa a znemožnili mu ujať sa úradu.

Vatikánske tlačové stredisko prinieslo pápežove slová v plnom znení: „Kto sa postavil proti prevzatiu úradu biskupom Mons. Okpalekem, chce zničiť Cirkev, čo nie je prípustné; azda si to neuvedomuje, ale Cirkev trpí a Boží ľud v nej. Pápež nemôže byť indiferentný“.

Pápež František pri stretnutí s delegáciou nigérijskej diecézy 8. júna vo Vatikáne vyjadril zármutok nad situáciou diecézy, ktorej biskup Mons. Peter Ebere Okpaleke, právoplatne menovaný v roku 2012 pápežom Benediktom XVI., sa ani po toľkých rokoch ešte stále nemohol ujať úradu. Pripomenúc podobenstvo z Matúšovho evanjelia o vinohradníkoch, ktorí sa stali vrahmi, pápež František opísal diecézu obrazom „nevesty bez ženícha, ktorá stratila svoju plodnosť a nemôže prinášať plody“.

Svätý Otec za prítomnosti arcibiskupa Abudže kardinála Onaiyekana, predsedu Konferencie biskupov Nigérie Mons. Kaigamu a ďalších členov delegácie vyjadril biskupovi Okpalekemu vďaku za preukázanú trpezlivosť. Naznačil, že rozmýšľal aj nad alternatívou úplného zrušenia diecézy, ale na druhej strane, ako povedal, „Cirkev je matka a nemôže opustiť toľko detí. Mám veľkú bolesť nad týmito kňazmi, ktorí sú manipulovaní, azda aj zo zahraničia a zvonka diecézy. Tvrdím, že tu nejde o prípad (etnického) tribalizmu, ale o uzurpovanie si Pánovej vinice,“ povedal Svätý Otec členom delegácie.

„Cirkev je Matka, a kto ju uráža, pácha smrteľný hriech; to je vážne“, pokračoval pápež František a nariadil: „Žiadam, aby mi každý kňaz alebo duchovná osoba inkardinovaná do Diecézy Ahiara (...) napísal list, v ktorom požiada o odpustenie. Všetci musia písať jednotlivo a osobne. Všetci musíme mať túto spoločnú bolesť.“

Svätý Otec formuloval tri požiadavky, ktoré musí pisateľ listom splniť:  1. jasne prejaviť plnú poslušnosť pápežovi, 2. byť ochotný prijať biskupa, ktorého pápež vysiela a vymenovaného biskupa, 3. odoslať list do 30 dní. V opačnom prípade osoba automaticky upadne pod trest suspendovania od posvätných úkonov a stráca úrad.

Pápež František dodal, že si uvedomuje, že opatrenie sa môže zdať „veľmi tvrdým“, avšak vysvetlil jeho nevyhnutnosť: „Ľud je pohoršený. Ježiš pripomína, že kto pohorší, musí niesť dôsledky. Možno niekto bol zmanipulovaný bez plného uvedomenia si rany spôsobenej cirkevnému spoločenstvu“. -jb, ab-

Život môže pretrvať len vďaka veľkorysosti iného života. (Tvít pápeža Františka, 10. júna 2017)

Vatikán 10. júna – V tomto roku bude Cirkev vôbec po prvý raz sláviť Svetový deň chudobných, ktorý ustanovil pápež Franišek pri zakončení Mimoriadneho svätého roka milosrdenstva. V apoštolskom liste Misericordia et misera stanovil termín slávenia tohto dňa na 33. nedeľu cezročného liturgického obdobia. V roku 2017 to pripadne na 19. november.  

K Prvému svetovému dňu chudobných vyjde aj osobitné posolstvo Svätého Otca, ktorého zverejnenie sa očakáva už v najbližších dňoch. V utorok 13. júna jeho obsah predstavia verejnosti v Tlačovom stredisku Svätej stolice Mons. Rino Fisichella, predseda Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie a Mons. José Octavio Ruiz Arenas, ktorý je sekretárom spomenutej pápežskej rady. -jb-

Taliansko 10. júna – Dnes blahorečili taliansku mystičku menom Itala Mela (Melaová), benediktínsku oblátku z rímskeho kláštora sv. Pavla za hradbami. Obradu beatifikácie v jej rodnom meste La Spezia v severotalianskej Ligúrii predsedal kardinál Angelo Amato, prefekt Kongregácie pre kauzy svätých.

Itala (1904 – 1957) ako šestnásťročná zažila hlbokú krízu viery po smrti jej mladšieho brata. K viere sa vrátila v čase vysokoškolských štúdií vďaka kontaktom s katolíckym univerzitným združením. Pri angažovanosti v tomto spoločenstve sa stretla aj s Giovannim Battistom Montinim, neskorším pápežom Pavlom VI.

Kvôli svojmu slabému zdraviu Itala nemohla vstúpiť ku klauzúrovaným mníškam tak ako si priala. Preto sa stala benediktínskou oblátkou. Jej duchovný život bol charakteristický mystickým prežívaním spojenia s Najsvätejšou Trojicou.

Blahorečenie sestry Italy potvrdil pápež František po uznaní zázraku na jej príhovor, ktorý predstavovalo uzdravenie malého dievčatka. Táto dnes už stredoškoláčka sa spolu so svojimi rodičmi zúčastnila na slávnosti blahorečenia. -ab-

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na nedeľu Najsvätejšej Trojice cyklu A (Jn 3, 16-18): Je to naozaj jednoduché

Ak chceme mať správnu vieru, je veľmi dôležité, milí priatelia, aby sme mali správny obraz Boha. Ak naše chápanie Boha nebude správne, potom ani žitie našej viery nebude správne. Deformovaný obraz Boha plodí deformovanú vieru a deformovaná viera deformovaný život. Aký je ale ten správny obraz Boha?

Istý príbeh hovorí o šiestich slepých mužoch, ktorí chceli vedieť, ako vyzerá slon. Priviedli ich teda k slonovi a oni ho začali skúmať. Je jasné, že jediný zmysel, ktorým to mohli urobiť, bol ich hmat.

Prvý muž sa priblížil k slonovi z boku. Keď ho nahmatal, mal dojem, že sa dotýka obrovskej hladkej plochy. Z toho usúdil, že slon sa podobá na stenu. Chcel na ňu vyliezť, no keďže sa mu to nedarilo, slona nechal tam a odišiel.

Druhý muž sa k slonovi priblížil tiež  z boku, pri hlave. Keď ho ohmatal, dotkol sa jeho klov. Boli dlhé, ohnuté, tvrdé, hladké a špicaté. Z toho usúdil, že slon má tvar ostrého oštepu, ktorý všetko prepicháva. A tak so strachom ušiel.

Tretí muž sa k slonovi priblížil spredu. Prvá vec, ktorú zacítil, bol jeho chobot. Keď sa ho dotkol, slon ním začal hýbať a krútiť. Tento muž z toho usúdil, že slon má tvar obrovského hada. Naľakal sa a zmizol tak rýchlo, ako len mohol.

Štvrtý muž bol dosť malej postavy. Keď k slonovi prišiel, na čo narazil, bola jeho noha. Snažil sa ju občiahnuť svojimi rukami, no bola tak veľká, že to nedokázal. Jeho záver bol, že slon sa podobá na strom. A keďže stromy nemal rád, pretože na svojich prechádzkach ako slepý často do nich vrážal a sa zraňoval, od slona s nezáujmom odišiel.

Piaty muž sa dotkol slonovho obrovského ucha. Slon začal ním mávať, čo spôsobovali dosť silné prúdenie vzduchu. A tak si povedal, že slon vyzerá ako ventilátor. A keďže nemal rád ani vietor ani chlad, od slona rýchlo odkráčal. 

A konečne šiesty  človek k slonovi pristúpil zozadu, a to, čoho sa dotkol bol jeho chvost. Slon ním plieskal ako s bičom. Muž si to uzavrel tak, že slon sa podobá na lano. A keďže nevedel, načo by mu lano mohlo byť dobré, nechal slona tam, kde bol a odišiel.

Títo šiesti muži sa potom spolu stretli a začali sa o slonovi a o tom, ako vyzerá rozprávať. Ich debata sa však stávala čím ďalej, tým hlučnejšou a náruživejšou. Každý nástojil na tom, že slon vyzerá tak, ako ho zažil on. Podľa jedného slon bol ako stena, podľa ďalšieho sa podobal oštepu, podľa iného hadovi, ďalších sa podobal ventilátoru, uchu alebo lanu. Začali sa hádať, na seba kričať až sa napokon v hneve rozišli. Aká to škoda. Keby si boli svoje zistenia pospájali ako mozaiku do jedného celku, nielen že by im z toho vyšiel kompletný obraz slona, ale boli by i oni sami so seba utvorili skupinu priateľov. Namiesto toho sa v hneve rozišli, každý ostal so svojím obrazom a so správaním, ktoré bolo na jeho obraze založené.

Týmto šiestim slepcom sa podobáme, milí priatelia, my vo svojej snahe nájsť a pochopiť Boha. Každý z nás je schopný pochopiť iba niečo, a často to, na čo prídeme, je silne ovplyvnené našimi vlastnými predsudkami alebo túžbami. Len sa pozrime na dejiny kresťanstva, aké všelijaké čudné predstavy o Bohu ľudia mali. Najhoršie však na tom bolo, že podľa svojich predstáv sa aj správali. Toto nám možno aspoň čiastočne vysvetlí všetky tie odpudivé formy náboženstva, s ktorými sa v dejinách u „veriacich“ ľudí stretávame.

Ako ale prísť na správny obraz Boha, ktorý by nás potom aj neomylne viedol k správnym formám správania sa a žitia našej viery? Sú na to dva spôsoby. Tým prvým bude dať sa dokopy a o svoje predstavy Boha  sa navzájom deliť a tak si ako z farebných kamienkov vytvárať spoločný obraz Boha. Tento spôsob je síce nedokonalý, no je predsa užitočný, hlavne pre nekresťanov, alebo členov tzv. nezjavených náboženstiev. Ide tu o budovanie predstáv na spoločnej múdrosti.

Druhý spôsob je ten, ktorý používame my kresťania. Boh nás nenechal v tme, a dal sa nám spoznať. My kresťania sme presvedčení, že Boh sa nám dal spoznať špeciálnym, jedinečným a úplným spôsobom v Kristovi.

Na pozadí tohto potom otázka kto je Boh a ako Boh vyzerá bude mať jasnú odpoveď: Pozri sa na Ježiša Krista. On je viditeľným obrazom neviditeľného Boha. Ježiš o sebe hovoril, že on je ako dobrý pastier. Svoje slová potvrdzoval svojimi mocnými skutkami. Jestvuje krajší obraz ako je obraz dobrého pastiera? Toto je Kristus. A prví kresťania to vedeli, preto obraz Dobrého pastiera nachádzame tak často na ich zobrazeniach. A čo Boh Otec? Ako Otec vyzerá, aký je? Keď chceme na tieto otázky dostať odpoveď znova: treba sa pozrieť na Ježiša. Spomíname si, čo Ježiš povedal Tomášovi, ktorý ho pri poslednej večerí prosil: „Ukáž nám Otca!“ „Tomáš, kto vidí mňa, vidí Otca!“ Ježiš Kristus je Otcov autoportrét.

A čo Duch Svätý? Duchu Svätý je darom od nich dvoch, od Otca i Syna. On je putom lásky medzi Otcom Synom a medzi Synom a nami. Možno si povieme: Toto je strašne komplikované. Naozaj? Najdôležitejšia vec, ktorá bola o Bohu kedy povedaná, je to, čo povedal Ján: „Boh je láska!“ Preto sa už konečne prestaň pýtať sám seba, či v Boha veríš alebo neveríš. Vždy, keď milujeme, zažívame Boha a poznávame Boha a každá pochybnosť sa rýchlo vyparuje, tak ako sa ranná hmla vyparuje pred vychádzajúcim slnkom. No ale ak sa potom nesprávame podľa toho, v čo veríme, náš jasný obraz Boha sa začne pomaly strácať, až kým sa nám z nášho života nestratí úplne.

Tajomstvo Trojice nie ja na to, aby sme sa o ňom hádali, ba dokonca ani na to, aby sme ho študovali. Tajomstvo Trojice je skorej na to, aby sme sa nad ním modlili a hlavne ho žili.  Kresťanský život je život vo svete Otca i Syna i Ducha Svätého. Tento svet nie je niekde mimo nášho kozmu. Je tu, je to svet nášho každodenného života.

Boh je môj Otec, ja som jeho dieťa. On ma miluje a to aj vtedy, keď ja nie som jeho lásky hodný. Kristus, Syn Boží, je môj Brat. On za mňa zomrel a vstal z mŕtvych. Cez neho sa všetci ostatní ľudia stávajú mojimi bratmi a sestrami. A Duch Svätý je puto lásky medzi nami všetkými. Toto nie je nič ťažké na pochopenie. Aj dieťa cíti a vie, čo je otec, matka, brat a sestra. Dieťa akosi automaticky rozpoznáva lásku, keď tá láska tam je. Toto je všetko, čo potrebujeme vedieť o Bohu. Je to naozaj také zložité? 

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: