Vatikán 18. júna – Pri nedeľnej poludňajšej modlitbe Anjel Pána pozval Svätý Otec František veriacich k modlitbe za Portugalsko zasiahnuté tragickým lesným požiarom s vyše 60 obeťami. V katechéze sa venoval významu sviatku Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi, ktorý sa v Ríme slávi v dnešnú nedeľu vo večerných hodinách pred Lateránskou bazilikou za účasti pápeža. Eucharistická procesia povedie ako zvyčajne k Bazilike Santa Maria Maggiore.

Pápež František dnes osobitne pripomenul blížiaci sa Svetový deň utečencov vyhlásený zo strany OSN na 20. jún. V ten istý deň podnikne Svätý Otec František púť do Bozzola a Barbiany na severe Talianska k hrobom významných kňazských osobností 20. storočia: Prima Mazzolariho a Lorenza Milaniho.

Plné znenie poludňajšej katechézy Svätého Otca      

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V dnešnú nedeľu sa v Taliansku a aj iných krajinách slávi slávnosť Kristovho Tela a Krvi; často sa používa aj latinský názov Corpus Domini alebo Corpus Christi. Každú nedeľu sa cirkevné spoločenstvo sústreďuje okolo Eucharistie, sviatosti ustanovenej Ježišom počas Poslednej večere. A predsa každý rok radostne slávime slávnosť venovanú tomuto ústrednému tajomstvu viery, aby sme tak v plnosti vyjadrili našu poklonu Kristovi, ktorý sa dáva ako pokrm a nápoj spásy.

Dnešné evanjeliové čítanie, vzaté z Evanjelia podľa Jána, je časťou reči o „chlebe života“ (porov. 6,51-58). Ježiš prehlasuje: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. [...] A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta“ (v. 51). Ježiš chce povedať, že Otec ho poslal na svet ako pokrm večného života, a  preto obetuje samého seba, svoje telo. Ježiš skutočne na kríži daroval svoje telo a vylial svoju krv. Ukrižovaný Syn človeka je pravým veľkonočným Baránkom, ktorý vyvádza [človeka] z otroctva hriechu a podopiera [ho] na ceste do zasľúbenej zeme. Eucharistia je sviatosťou jeho Tela, daného pre život sveta; ten, kto sa živí týmto pokrmom, zostáva v Ježišovi a žije pre neho. Prijať (dosl. „asimilovať“) Ježiša  značí byť v ňom, stať sa synmi v Synovi.

V Eucharistii sa Ježiš, tak ako v prípade emauzských učeníkov, stavia po našom boku ako pútnikov v dejinách, aby v nás živil vieru, nádej a lásku; aby nás utešoval v skúškach; posilňoval v úsilí o spravodlivosť a pokoj. Táto solidárna prítomnosť Božieho Syna sa nachádza všade: v meste i na vidieku, na severe i na juhu sveta, v krajinách s kresťanskou tradíciou i v tých, kde prebieha prvotná evanjelizácia. V Eucharistii Boží Syn ponúka samého seba ako duchovnú posilu, aby nám pomohol uviesť do praxe svoje prikázanie – milovať sa navzájom tak ako nás on miloval –, vytvárajúc tak spoločenstvá prijímajúce a otvorené voči potrebám všetkých, obzvlášť tých najviac zraniteľných, osôb chudobných a núdznych.

Sýtiť sa Ježišom v Eucharistii znamená tiež s dôverou sa odovzdať do jeho rúk a nechať sa ním viesť. Znamená to prijať Ježiša na miesto vlastného „ja“. Týmto spôsobom v nás nezištná láska prijatá od Ježiša vo svätom (eucharistickom) prijímaní účinkovaním Ducha Svätého živí lásku k Bohu a k bratom i sestrám, ktorých stretávame pri našom každodennom putovaní. Živení Kristovým Telom sa sami čoraz viac a konkrétnejšie stávame týmto Mystickým telom Krista. Pripomína nám to apoštol Pavol: „Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1 Kor 10,16-17).

Panna Mária, ktorá bola stále spojená s Ježišom, Chlebom života, nech nám pomáha znovu objaviť krásu Eucharistie, živiť sa ňou vo viere, aby sme žili v spoločenstve s Bohom a bratmi.

*

Po spoločnej modlitbe Anjela Pána a apoštolskom požehnaní Svätý Otec pokračoval pozvaním k pozornosti voči utečencom:

„Napozajtra si pripomenieme Svetový deň utečencov, vyhlásený Organizáciou spojených národov. Témou tohto roku bude „Spolu s utečencami. Dnes, viac ako inokedy, musíme stáť na strane utečencov“. Pozornosť sa konkrétne sústredí na ženy, mužov a deti na úteku pred konfliktami, násilím a prenasledovaním. Spomeňme si v našej modlitbe na všetkých tých, čo prišli o život na mori alebo počas úmorného cestovania po súši. Ich príbehy bolesti a nádeje sa môžu stať príležitosťou na bratské stretnutie a pravé vzájomné spoznanie sa. Osobné stretnutie s utečencami totiž rozháňa strach a skresľujúce ideológie a stáva sa činiteľom rastu v ľudskosti, schopnej dať priestor postojom otvorenosti a stavaniu mosty.“

Pápež František vyjadril aj svoju podporu Portugalsku zasiahnutému živelnou katastrofou:

„Chcem vyjadriť svoju blízkosť drahému ľudu Portugalska v súvislosti s ničivým požiarom, ktorý zachvátil lesy okolo Pedrógão Grande a má za následok početné obete a zranených.“

Po týchto slovách Svätý Otec vyzval veriacich na Námestí sv. Petra k minútke tichej modlitby.

Medzi prítomnými pápež František osobitne pozdravil delegáciu so zastúpením Stredoafrickej republiky a OSN, ktorá je v Ríme na pozvanie Komunity sv. Egídia. Pri tejto príležitosti pripomenul svoju návštevu v africkej krajine v novembri 2015 a vyslovil prianie, aby sa v nej naplno rozbehol a posilnil mierový proces ako nevyhnutná podmienka rozvoja.

Pápež František pozval rímskych veriacich k účasti na večernej eucharistickej slávnosti Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi, ktorej bude predsedať o 19.00 pred Lateránskou bazilikou. Chorých, väzňov a klauzúrne komunity pozval k duchovnej účasti prostredníctvom rozhlasu a televízie.

Na záver Svätý Otec pozval osobitne kňazov k duchovnému sprevádzaniu na jeho blížiacej sa ceste, ktorú podnikne 20. júna do oblasti Lombardie a Toskánska:

„Na budúci utorok sa vyberiem na púť do Bozzola a Barbiany, aby som vzdal úctu don Primovi Mazzolarimu a don Lorenzovi Milanimu, dvom kňazom, ktorí nám ponúkajú odkaz, ktorý dnes veľmi potrebujeme.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb, mk-

Vatikán 18. júna – Na priestranstve pred Lateránskou bazilikou dnes o 19. hodine slávil Svätý Otec František spolu s veriacimi Rímskej diecézy omšu zo Slávnosti Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi. V homílii poukázal na jeden z dôležitých aspektov Eucharistie, ktorým je pamiatka. Upozornil na uponáhľanosť doby, ktorá človeku nenecháva čas spomínať. Neustále sa ženie za rýchlo ubiehajúcim dianím, prichádzajúc tak o vnútornú hĺbku. Pápež František predstavil Eucharistiu ako liek na túto chorobu dneška:

„Vonkajší život sa tak stáva rozkúskovaným, vnútorný život ustrnutým. Ale dnešná slávnosť nám pripomína, že v rozkúskovanosti života nám Pán prichádza v ústrety s láskyplnou krehkosťou, ktorou je Eucharistia. V Chlebe života nás Pán prichádza navštíviť stávajúc sa skromným pokrmom, ktorý láskou uzdravuje našu pamäť, chorú na uponáhľanosť. Pretože Eucharistia je pamiatka Božej lásky. Tam sa koná pamiatka jeho umučenia, lásky Boha k nám, ktorá je našou silou, oporou v našom putovaní.“     

Ďalším rozmerom Eucharistie, na ktorý upozornil Svätý Otec, je vytváranie spoločenstva. „Eucharistie nie je sviatosťou ‚pre mňa‘, ale sviatosťou mnohých, ktorí tvoria jedno telo.“ Pápež František v tomto zmysle nazval Eucharistiu „sviatosťou jednoty“ a „duchovným DNA“ veriacich, ktoré ich zjednocuje v láske, uzdravujúc ich ambície a rivalitu.

Okrem duchovných osôb dostali pri slávení čestné miesto deti, ktoré nedávno prijali prvé sväté prijímanie. Pri slávnosti vo večernej atmosfére zapadajúceho slnka účinkoval spevácky zbor Rímskej diecézy. Po svätej omši nasledovala eucharistická procesia k Bazilike Santa Maria Maggiore, do ktorej sa zapojili členovia rozličných duchovných rodín a nábožných bratstiev so svojimi zástavami a symbolmi. Za monštranciu nesenou pod baldachýnom kráčal vikár Rímskej diecézy kardinál Agostino Vallini sprevádzaný diakonmi. Záverečné eucharistické požehnanie Svätého Otca pred Mariánskou bazilikou ako zvyčajne tvorilo záver slávnosti, ktorá sa tento rok po prvý raz konala v nedeľu, v zhode s viacročnou praxou Rímskej diecézy. -jb-

Keď sa na Slovensku spýtate praktizujúceho veriaceho človeka, kto patrí medzi  našich novodobých svätých, či blahoslavených, väčšina by vedela  uviesť mená biskupov  Petra Pavla Gojdiča i Vasiľa Hopka, prípadne rehoľníka  redemptoristu blahoslaveného Metoda Trčku. K nim sa priraďuje aj biskup Teodor Romža, keďže územie mukačevskej eparchie, ktorej bol biskupom zasahovalo aj na Slovensko. K týmto gréckokatolíckym blahoslaveným sa potom pripočítava aj rímskokatolícka blahoslavená Zdenka Šelingová, rehoľníčka z rádu Milosrdných sestier Svätého kríža. Málokto by už ale uviedol, že okrem týchto  známych postáv sa v zozname blahoslavených nachádza aj ďalšia  blahoslavená slovenského pôvodu, aj keď už narodená v Spojených štátoch amerických, ktorá  spája gréckokatolícku i rímskokatolícku cirkev. O koho ide?

Je to sestra Terézia Miriam Demjanovičová, ktorá sa narodila 26. marca 1901 v americkom meste Bayonne v New Jersey  v robotníckej rodine ako najmladšie zo siedmich detí Alexandra Demjanoviča a Johany Suchej, slovenských gréckokatolíckych emigrantov pôvodom z Bardejova. Sviatosti kresťanskej iniciácie prijala vo východnom obrade v miestnom chráme sv. Jána Krstiteľa.  Úprimnej nábožnosti sa Terézia  naučila už v rodinnom kruhu. Patrila k prvej generácii amerických Slovákov a preto  aj  jej rodičia ju podporili v túžbe po získaní kvalitného vzdelania. Ako 16-ročná získala diplom ukončenia strednej školy a už vtedy v sebe cítila túžbu po rehoľnom živote. Najprv si priala vstúpiť k sestrám karmelitánkam, ale matkina choroba je prinútila venovať sa starostlivosti o domácnosť.

V novembri 1918 jej matka zomrela a Tereza sa rozhodla nastúpiť do Kolégia sv. Alžbety v Covent Station v New Jersey, kde sa venovala štúdiu literatúry. Po získaní vytúženého vysokoškolského diplomu v rokoch 1923-1924 vyučovala na Akadémii sv. Alojza angličtinu a latinčinu. Horlivo sa zúčastňovala na farskom živote a na činnosti Mariánskej  akadémie. Jej túžba po rehoľnom živote neutíchla ani počas vysokoškolských štúdií, v tomto ju posilňoval aj vzor staršieho brata  Karola, ktorý už bol v tom čas rímskokatolíckym kňazom. Napriek prvotnému záujmu o Karmel však v nej postupne dozrelo rozhodnutie vstúpiť do aktívnej apoštolskej rehole Milosrdných sestier sv. Alžbety, ktoré sa venujú vyučovaniu. Do tejto rehole vstúpila 11. februára 1925, len tri dni po smrti svojho otca. Pri vstupe do postulandátu prijala rehoľné meno Miriam.

V reholi sa naplno prejavili jej literárne schopnosti,  - stala sa autorkou dvoch divadelných predstavení, po názvom Siedmy týždeň a Kolónia malomocných a viacerých básní. Jej literárne aj duchovné vlohy využíval aj benediktín páter Benedikt Bradley, ktorá ju požiadal o písanie duchovných konferencií, ktoré potom on sám využíval pri formácii noviciek. Krátko po zložení prvých rehoľných sľubov v novembri 1926 sestra Miriam Tereza ochorela na komplikáciu hypertenzie a tonzilíty.  O mesiac nato sa objavili problémy s apendicídou. Pri zhoršení jej zdravotného stavu na jar v roku 1927 jej bolo dané špeciálne dovolenie predčasne zložiť večné rehoľné sľuby. 8. mája 1927, pred 90. rokmi sestra Miriam Terézia Demjanovičová zomrela vo veku 26 rokov.

Aj keď svoj krátky rehoľný život prežila v rímskokatolíckom obrade, v skutočnosti  bola stále gréckokatolíčkou. Po jej smrti duchovný otec Bradley na nástenku kláštora dal krátky oznam: „Konferencie, ktoré so prednášal sestrám písala sestra Miriam Terézia.“  V roku 1928 boli tieto konferencie zozbierané a uverejnené pod názvom „Väčšia dokonalosť“. Tento jej duchovný odkaz vzbudil od začiatku záujem o život i posolstvo tejto mladej rehoľníčky. V roku 1936 vyšiel jej prvý životopis, mnohí veriaci uvádzali, že na jej príhovor boli vyslyšané ich modlitby.

V roku 1945 Patersonský biskup začal kauzu jej beatifikácie, ktorá po rôznych fázach, po potvrdení zázraku na jej príhovor a schválení pápežom Františkom bola zavŕšená beatifikáciou, ktorá sa uskutočnila v Newarku v štáte New Jersey 4. októbra 2014. Išlo o prvú beatifikačnú slávnosť, ktorá bola vykonaná na území Spojených štátov. Tak sa stala dcéra slovenských gréckokatolíkov ako rímskokatolícka rehoľníčka prvou Američankou blahorečenou na americkom kontinente. Najkrajší dôkaz toho, ako svätosť spája. V jej živote je spojená hlboká mystika s praktickým apoštolátom, východné korene i latinskosť, keďže bola aj profesorkou latinčiny a hoci ostala gréckokatolíčkou, svoju cestu za „Väčšou dokonalosťou“, teda za Kristom, zavŕšila v  západnej kongregácie. Aj to je obraz univerzálnej ale aj všetkým dostupnej svätosti.

Počas svetových dní mládeže v  jubilejnom roku 2000, jednou z nosných myšlienok boli aj slová sv. Jána Pavla II. „nebojte sa byť svätými tretieho tisícročia“. Pri stretnutí s mladými v jednom rímskom chráme neďaleko Kolosea, kňaz zaskočil  prítomných priamou otázkou: „Kto z vás chce byť svätý?“  Váhavo  zdvihlo ruky niekoľko chlapcov a dievčat, ostatní sa dosť rozpačito obzerali.

Keď začal „dobiedzať“, priamo sa pýtajúc jedného mladíka – „nechceš byť svätý?“ – ten mu odpovedal: „Otče, ja by som chcel byť normálny“ . Výborne,  pokračoval kňaz, ale veď  pre kresťana „byť svätým“ znamená  presne toto, „byť normálnym“, teda byť tým, čím sme povolaní všetci. Kresťan a svätosť to sú dva do sebe zapadajúce, navzájom sa prelínajúce pojmy. Svätosť sa totiž nemusí chápať len ako výnimočná osobná morálna kvalita, ale aj ako povolanie a charakteristika stavu, ku ktorému sme všetci povolaní a nasmerovaní – a to aj napriek našim osobným slabostiam, či dokonca pádom.

Človek  sa krstom stáva kresťanom, teda účastníkom na tajomstve smrti a vzkriesenia Ježiša Krista a je povolaný k novému, nadprirodzenému životu. Ďalšie sviatosti kresťanskej iniciácie len dopĺňajú a prehlbujú tento základný vzťah. Birmovaním sa otvárame darom Božieho Ducha, aby sme boli svedkami Ježišovho evanjelia vo svete, Eucharistiou sa „sýtime“  Kristom samým, jeho Telo a Krv sa stávajú našim pokrmom, aby sme sa tak stotožnili s ním samým. Cirkev ako celok i každý jej jednotlivec je ponorený a povolaný ku svätosti. Aj preto vo vyznaní viery hovoríme, že veríme „v jednu, svätú, katolícku a apoštolskú Cirkev“.

Ako by sme teda mohli nechcieť byť svätými!

V úvode spomenutý katechéta ďalej nenechal na pokoji skupinku mladých: „Vari je tu niekto, kto by chcel byť zatratený?!“ – Samozrejme, že sa nikto neprihlásil. A katechéza pokračovala: Na konci našich dní, buď si zvolíme definitívne Boha, alebo sa neodvolateľne rozhodneme byť bez neho.  Prvú variantu označujeme slovom svätosť, nebo, raj, večná blaženosť – byť v jednote s Bohom, „z tváre do tváre“ ako hovorí sv. Pavol, precítiť v tomto stretnutí najhlbšie uskutočnenie všetkých túžob nášho bytia. Dobrovoľne a vedome a „naveky“ sa zbaviť tejto možnosti – takéto nešťastné  nezvrátiteľné osobné rozhodnutie označujeme slovom „zatratenie, peklo, večná smrť“. V konečnom dôsledku, na konci behu nášho života sa predstavíme pred Pána, buď ako „svätí“, teda túžiaci po Ňom, hľadajúci Ho, milujúci Ho, alebo ako „zatratení“, teda  odmietajúci Boha a zúfalo zúrivo-zlostní, nahnevaní na seba samých na Boha, na celý svet. Po tomto vysvetlení, na opakujúcu sa otázku kazateľa: „Kto chce byť svätý?“ sa v chráme s radosťou a s jednoznačnou rozhodnosťou zdvihli všetky ruky.

Sestra Miriam Terézia Demjanovičová, táto u nás ešte stále málo známa americká  Slovenka sa na stretnutie s večnou svätosťou pripravovala celý život a definitíve sa spojila s Pánom pred 90 rokmi, 8. mája 1927. Aj na jej príhovor prosme o silu vykročiť s odhodlaním na cestu k svätosti.

AUDIO: 

Vo zvukovej podobe prinášame prehľad hlavných udalostí uplynulého týždňa vo Vatikáne.

Týždenný 10-minútový spravodajský súhrn Vatikánskeho rozhlasu vysiela RTVS každú nedeľu ráno o 6.05 a v repríze večer o 17.50 na okruhoch Rádia Regina.

Nedeľňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: