Vatikán/Taliansko 20. júna – Dnešné dopoludnie venoval pápež František púti do oblastí Lombardie a Toskánska k hrobom dvoch významných talianskych kňazov. Don Primo Mazzolari (1890-1959) a don Lorenzo Milani (1923-1967) vo svojej dobe patrili medzi tzv. „nepohodlné osobnosti“, avšak prorocky ukázali správny smer pre Cirkev a spoločnosť. Svätý Otec okrem tichej súkromnej modlitby v kostole a na cintoríne pozdravil aj zhromaždených kňazov miestnych diecéz a oslovil aj rodákov dvoch osobností.

Prvou zastávkou púte, ktorú Svätý Otec absolvoval helikoptérou, bola lombardská obec Bozzolo neďaleko Mantovy, kde bol don Primo Mazzolari farárom v rokoch 1932 – 1959. K jeho hrobu vo farskom kostole sprevádzal Svätého Otca Mons. Antonio Napolioni, biskup diecézy Cremona, ktorá už začala proces blahorečenia kňaza označovaného za „proroka, svedka a pastiera duší a priateľa chudobných.”

Don Primo Mazzolari sa narodil v roku 1890 neďaleko Cremony. Počas 1. svetovej vojny sa ako mladý kňaz dobrovoľne prihlásil za vojenského kaplána. V 20. a 30. rokoch zaujal postoj nesúhlasu s fašistickou ideológiou rozmáhajúcou sa v Taliansku a stal sa terčom pokusu o atentát. V závere Druhej svetovej vojny podporoval taliansky odboj a musel sa istý čas skrývať pred fašistami. Je autorom viacerých kníh a v roku 1949 založil dvojtýždenník „Adesso“, ktorého vydávanie cirkevná autorita po dvoch rokoch zakázala. Vo februári 1959 prijal dona Prima Mazzolariho na audiencii vo Vatikáne pápež Ján XXIII., čo bolo pre talianskeho kňaza veľkým zadosťučinením. O dva mesiace nato vo veku 69 rokov zomrel.

Druhou zastávkou bola Barbiana v regióne Toskánsko. V horskej obci východne od Florencie sa Svätý Otec pomodlil na cintoríne pri jednoduchom hrobe kňaza Lorenza Milaniho, od ktorého smrti uplynie 26. júna 50 rokov. Konvertita, ktorý ako dieťa vyrástol v ateistickej výchove židovskej matky, objavil vo veku 19 rokov Krista cez evanjelium. Ako kňaz sa venoval robotníckej mládeži a verejne sa vyjadroval k cirkevnej a k politickej situácii, dožadujúc sa angažovanosti Cirkvi v prospech chudobných. Toskánsko patrilo v povojnovom období k oblastiam s politickou prevahou komunistov.  

Don Lorenzo Milani bol otvoreným a ostrým kritikom vnútrocirkevných pomerov. Z rozhodnutia predstavených zakotvil v odľahlej dedinke Barbiana ako prior kostola sv. Andreja, kde vložil všetky sily do výchovy chudobnej mládeže. Okrem niekoľkých kníh a zachovanej korešpondencie zanechal za sebou ovocie v podobe novej generácie verejne angažovaných kresťanov, z ktorých viacerí sa dnes mali príležitosť stretnúť so Svätým Otcom Františkom. Don Lorenzo Milani zomrel v rozkvete života, keď ako 44-ročný podľahol rakovine.

Odkaz Božieho služobníka Prima Mazzolariho pre dnešok - myšlienky z príhovoru pápeža Františka v Bozzole

„Putujem tu v Bozzole a potom v Barbiane, po stopách dvoch farárov, ktorí zanechali jasnú stopu, i keď „nepohodlnú“, v ich službe Pánovi a Božiemu ľudu. Viackrát som povedal, že farári sú silou talianskej Cirkvi, a znova to opakujem. Keď sú tvárou neklerikálneho kléru, tak ako bol tento muž, oni dajú život pravdivému a skutočnému „učiteľskému úradu farárov“, ktorý je dobrý pre všetkých.

Don Primo Mazzolari bol nazývaný aj „farár Talianska“ a sv. Ján XXIII. ho pozdravil ako «trúbku Ducha Svätého na Pádskej rovine». Verím, že kňazská osobnosť don Prima nie je ojedinelou výnimkou, ale krásnym plodom vašich komunít, aj keď nie vždy bol chápaný a docenený. Ako povedal blahoslavený Pavol VI.: «Kráčal dopredu príliš dlhými krokmi a často sme mu nestačili! A tak trpel on a trpeli sme aj my. To je údel prorokov» (Pozdrav pútnikom z Bozzola a Cicognara, 1. mája 1970).“ (...)

„Mazzolari nebol z tých, ktorí by želeli za Cirkvou minulosti, ale usiloval sa zmeniť Cirkev a svet cez zanietenú lásku a cez bezpodmienečnú oddanosť. Vo svojom spise „Farnosť“ ponúka spytovanie svedomia o metódach apoštolátu, presvedčený, že nedostatky farnosti v jeho čase boli výsledkom chybnej „inkarnácie“  (vtelenia). Sú tri cesty, ktoré nevedú evanjeliovým smerom.

Cesta „nechať iných, nech si robia“. Je to cesta toho, kto stojí za oknom a pozerá bez toho, aby si zašpinil ruky – život z „balkóna“. Uspokojí sa kritizovaním, «trpko a povýšenecky sa vyžívajúc v opisovaní chýb» (P. Mazzolari, List o farnosti, 51) okolitého sveta. Tento postoj síce upokojuje svedomie, ale nemá nič spoločné s kresťanstvom, pretože privádza k vynášaniu súdov, neraz veľmi zatrpknuto. Chýba schopnosť prísť s návrhom, konštruktívny postoj k riešeniu problémov.

Druhým chybným spôsobom je „separatistický aktivizmus“. Angažuje sa v zakladaní katolíckych organizácií (bánk, družstiev, krúžkov, odborových organizácií, škôl...). Tak sa viera stáva viac konajúcou, ale – upozorňoval Mazzolari – môže vytvárať kresťanskú komunitu ako elitársku. Uprednostňujú sa záujmy a zákazníci s katolíckou nálepkou. A nechtiac sa vytvárajú bariéry, ktoré sa pri otázke viery môžu stať neprekonateľnými. Inklinuje sa k zdôrazňovaniu toho, čo rozdeľuje, na rozdiel od toho, čo spája. Je to spôsob, ktorý neuľahčuje evanjelizáciu, zatvára dvere a vytvára nedôveru.

A tretia chyba je „odľudšťujúca upätosť na nadprirodzeno“. Je to utiekanie sa k náboženstvu na obídenie problémov a sklamaní, ktoré človek stretáva. Dochádza k odcudzeniu sa svetu, skutočnému poľu apoštolátu, pre uprednostnenie pobožností. Je to pokušenie spiritualizmu. Výsledkom je mdlý apoštolát bez lásky. «Tých, čo sú vzdialení nemožno zaujať takou modlitbou, ktoré sa nestáva láskou, takou procesiou,  ktorá nepomáha niesť kríže dneška» (Tamtiež, 54). Dráma sa odohráva v tejto vzdialenosti medzi vierou a životom, medzi kontempláciou a činnosťou.“ (...)

„Aj on myslel na takú Cirkev, ktorá vychádza von, keď v meditácii pre kňazov uvažoval týmito slovami: «Ku kráčaniu je potrebné vyjsť z domu i z kostola, ak tam už Boží ľud neprichádza, a starať sa a znepokojovať sa aj o tie potreby, ktoré i keď nie sú duchovné, sú ľudské, a tak ako môžu človeka zničiť, môžu ho aj zachrániť. Kresťan sa oddelil od človeka, a naše slová nemôžu nájsť pochopenie, ak ich prv neuvedieme touto cestou, ktorá sa zdá byť najdlhšou, no je najistejšia. [...] Aby sme veľa urobili, musíme veľa milovať» (P. Mazzolari, Sociálne povedomie kléru, 32).

Takto hovoril váš farár. Farnosť je miesto, kde sa každý človek cíti očakávaný, «rodinný krb, ktoré nepozná absencie». Don Mazzolari bol farár presvedčený o tom, že «osudy sveta dozrievajú na perifériách», a urobil z vlastnej ľudskosti nástroj Božieho milosrdenstva, na spôsob otca z evanjeliového podobenstva, tak dobre opísaného v knihe „Najkrajšie dobrodružstvo“. Právom bol nazvaný „farárom vzdialených“, pretože ich vždy miloval a hľadal.

Nešlo mu o to, aby od stola definoval metódu apoštolátu platnú pre každého a navždy, ale aby ponúkal rozlišovanie ako cestu pochopenia duše každého človeka. Tento milosrdný a evanjeliový pohľad na ľudstvo ho priviedol aj k doceneniu nevyhnutnej stupňovitosti rastu: kňaz nie je ten, kto vyžaduje dokonalosť, ale ten, kto pomáha každému vydať zo seba to najlepšie.

«Uspokojme sa s tým, čo môžu zo seba vydať naši ľudia. Majme zdravý cit! Nesmieme trýzniť plecia úbohých ľudí» (P. Mazzolari, Preti così, 118-119). Chcel by som to zopakovať, a zopakovať to všetkým kňazom v Taliansku a tiež vo svete: Majme zdravý cit! Nesmieme trýzniť plecia úbohých ľudí.

A ak pre túto otvorenosť bol vyzývaný k poslušnosti, prežíval to vzpriamene, dospelo, ako muž, a zároveň na kolenách, bozkávajúc ruku svojmu biskupovi, ktorého neprestával milovať.“ (...)

„Pastoračnej láske dona Prima sa otvárali rôzne horizonty, v zložitých situáciách, ktorým musel čeliť: vojny, totalitné systémy, bratovražedné boje, problémy demokracie v zárodočnom štádiu, chudoba jeho ľudí. Povzbudzujem vás, bratia kňazi, načúvať svetu, tým, čo v ňom žijú a pracujú, aby ste sa ujali každej otázky o zmysle a nádeji, bez strachu z prechádzania púšťou a tmavými miestami.

Tak sa môžeme stať chudobnou Cirkvou pre chudobných a s chudobnými, Ježišovou Cirkvou. To, čo sa spája s chudobnými, definoval don Primo ako „nepohodlnú existenciu“, a Cirkev sa potrebuje obrátiť k uznaniu ich života, aby ich milovala takých, ako sú: «Chudobných je treba milovať ako chudobných, čiže takých ako sú, bez kalkulovania s ich chudobou, bez nároku alebo práva hypotéky, ani toho, že ich urobíme občanmi nebeského kráľovstva, a ešte menej prozelytmi» (P. Mazzolari, Krížová cesta chudobného, 63).“ (...)

„Meditoval do hĺbky o rozdieloch štýlu Boha a človeka: «Štýl človeka: s mnohým urobí málo. Štýl Boha: s ničím urobí všetko» (P. Mazzolari, Farnosť, 84). Preto vierohodnosť ohlasovania prechádza cez jednoduchosť a chudobu Cirkvi: «Ak chceme chudobných ľudí priviesť do ich Domova, je potrebné, aby tam chudobný našiel ovzdušie Chudobného», to znamená Ježiša Krista.

Vo svojom spise Krížová cesta chudobného don Primo pripomína, že láska je otázkou spirituality a pohľadu. «Kto má málo lásky, vidí málo chudobných; kto má veľa lásky, vidí veľa chudobných; kto nemá žiadnu lásku, nevidí nikoho». (P. Mazzolari, Krížová cesta chudobného, 32). A dodáva: «Kto pozná chudobného, pozná brata: kto vidí brata, vidí Krista; kto vidí Krista, vidí život a jeho poéziu, pretože láska je nebeská poézia prinesená na zem» (Tamtiež, 33).“ (...)

„Pán, ktorý stále vzbudzoval vo svätej matke Cirkvi pastierov a prorokov podľa svojho srdca, nech nám dnes pomáha neignorovať ich už. Pretože oni videli doďaleka, a nasledovať ich by nás ušetrilo utrpení a ponížení. Mnoho krát som povedal, že pastier má byť schopný ísť pred ľudom, aby ukazoval cestu, uprostred neho na znak blízkosti, alebo za ním, aby povzbudzoval tých, čo zaostávajú (porov. Evangelium gaudium, 31). A don Primo napísal: «Kde vidím, že ľud skĺzava smerom k nebezpečným klesaniam, dám sa na koniec; tam, kde je potrebné stúpať, pustím sa ako prvý. Mnohí nechápu, že je to tá istá láska, ktorá má pohýna v prvom aj v druhom prípade a že nikto to nemôže urobiť lepšie ako kňaz» (P. Mazzolari, Politické spisy, 195).

V tomto duchu bratského spoločenstva s vami a so všetkými kňazmi Cirkvi v Taliansku, s tými skvelými kňazmi, by som chcel skončiť modlitbou dona Prima, farára zamilovaného do Ježiša a do jeho túžby, aby všetci ľudia boli spasení. Takto sa modlieval don Primo:

«Prišiel si pre všetkých: pre tých, čo veria i pre tých, čo hovoria, že neveria. Jedni aj druhí, niekedy títo viac ako tamtí pracujú, trpia, dúfajú, aby svet bol trochu lepším. Ó, Kriste, narodil si sa „mimo domu“ a zomrel si „mimo mesta“, aby si tak bol ešte  viditeľnejším spôsobom križovatkou a miestom stretnutia. Nikto nie je mimo spásy, ó Pane, pretože nikto nie je mimo tvojej lásky, ktorá sa nezľakne ani sa nezmenší pre naše vzdory alebo naše odmietania».

Odkaz dona Lorenza Milaniho pre dnešok - myšlienky z príhovoru pápeža Františka v Barbiane

„Chcel by som odtiaľto poďakovať všetkým vychovávateľom, ktorí sa vkladajú do služby rastu nových generácií, predovšetkým tých, ktorí sa nachádzajú v zložitých situáciách. Vaša misia je plná prekážok, ale aj radostí. No predovšetkým je to misia. Misia lásky, lebo nemožno učiť bez lásky a bez vedomia, že to, čo sa dáva, je iba uznané právo učiť sa.  

A učiť treba mnohým veciam, avšak tou najdôležitejšou je rast slobodného svedomia, schopného konfrontovať sa s realitou a orientovať sa v nej, vedeného láskou, vôľou zaangažovať sa pre druhých, ujať sa ich námah a rán, vyvarovať sa každému egoizmu a slúžiť spoločnému dobru.  

V „Liste jednej profesorke“ nachádzame slová: «Naučil som sa, že problém tých druhých je ten istý ako môj. Vyjsť z neho všetci spoločne je politika. Vyjsť z neho osamote je chamtivosť». Toto je výzva k zodpovednosti. Výzva, ktorá sa týka vás, drahí mladí, no predovšetkým nás všetkých, dospelých, ktorí sme povolaní žiť slobodu svedomia autentickým spôsobom, ako hľadanie pravdy, krásy a dobra, pripravení zaplatiť cenu, ktorú to obnáša. A to bez kompromisov.“ (...)

Dona Lorenza Milaniho pápež František predstavil ako pedagóga a zároveň ako kňaza, keď o ňom povedal:

„Kňazská dimenzia je koreňom všetkého toho, čo vykonal. Všetko sa zrodilo z toho, že bol kňazom. Avšak z druhej strany jeho kňazstvo má ešte hlbší koreň: jeho vieru. Vieru v totálnom zmysle, ktorá sa stáva úplným darovaním sa Pánovi a ktorá pre obráteného mladíka nachádza v kňazskej službe svoju plnú a úplnú formu.“

O tom, čo pre Lorenza Milaniho znamenalo kňazstvo, pripomenul Svätý Otec citujúc slová jeho matky:

„Jeho matka Alice hovorievala: «Môj syn hľadal Absolútno. Našiel ho v náboženstve a v kňazskom povolaní.» Bez tohto smädu po Absolútne je možné byť dobrými funkcionármi posvätna, avšak nie kňazmi, skutočnými kňazmi, schopnými stať sa služobníkmi Krista prítomného v bratoch.

Drahí kňazi, snažme sa s Božou milosťou o to, aby sme boli mužmi viery, čírej viery, nie rozriedenej; a mužmi lásky, pastoračnej lásky ku všetkým tým, ktorých nám Pán zveruje ako bratov a deti. Don Lorenzo nás tiež učí milovať Cirkev tak, ako ju mal rád on, s čírosťou a s pravdou, ktoré síce môžu vytvoriť napätia, avšak nikdy nie trhliny, opustenia.  

Milujme Cirkev, drahí spolubratia, a pomôžme ju milovať tak, že ju predstavíme ako starostlivú matku všetkých, predovšetkým tých najchudobnejších a zraniteľných, či už v sociálnom živote alebo v tom osobnom a náboženskom. Cirkev, ktorú don Milani ukázal svetu má túto materinskú a starostlivú tvár, pripravenú dať všetkým možnosť stretnúť Boha a teda vnútorne spevniť človeka v celej jeho dôstojnosti.“ (...)

„Gesto, ktoré som dnes vykonal, chce byť odpoveďou na tú požiadavku viackrát predloženú donom Lorenzom svojmu biskupovi, a to, aby bol uznaný a pochopený vo svojej vernosti Evanjeliu a v čestnosti svojej pastoračnej činnosti. V jednom liste biskupovi napísal: «Ak si ma dnes neuctíte nejakým slávnostným aktom, celý môj apoštolát sa bude zdať ako súkromná záležitosť...»

Kardinál Silvano Piovanelli, blahej pamäti, a potom arcibiskupi Florencie pri rôznych príležitostiach prejavili toto uznanie donovi Lorenzovi. Dnes tak robí Rímsky biskup. To nevymazáva trpkosti, ktoré sprevádzali život dona Milaniho – nejde o vymazanie minulosti alebo o jej negovanie, ale o pochopenie okolností a ľudskosti, ktorá bola v hre –, ale hovorí o tom, že Cirkev uznáva v jeho živote exemplárny spôsob služby Evanjeliu, chudobným a samotnej Cirkvi.“

V závere príhovoru pri hrobe dona Lorenza Milaniho pápež František dodal:

„Kňaz «priehľadný a tvrdý ako diamant» naďalej šíri Božie svetlo na ceste Cirkvi. Vezmite pochodeň a neste ju vpred.“ 

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb, ab, ej-

Osobné stretnutie s utečencami rozptyľuje obavy a skreslené ideológie a pomáha rásť v ľudskosti. (Tvít pápeža Františka, 20. júna 2017)

Vatikán 19. júna – Buďme nablízku dospievajúcim, obdobie adolescencie je „náročným obdobím“, avšak „nie je to nejaká choroba“. Pápež František sa takto prihovoril dvom tisíckam účastníkov kongresu Rímskej diecézy, ktorý včera večer otvoril v Lateránskej bazilike v Ríme.

Práve výchova dospievajúcich a pomoc rodičom je témou tohtoročného kongresu, ktorý nesie názov „Nenechajme ich samých! Sprevádzajme rodičov pri výchove dospievajúcich detí“. Život rodín a výchovu adolescentov nemožno podľa pápežových slov brať „na ľahkú váhu“. 

Výzvy, ktorým musia rodiny v Ríme čeliť

Prvú časť so šesťbodového príhovoru nazval Svätý Otec «rímske nárečie». Prítomným predstavil niektoré z výziev, ktorým musia rodiny vo Večnom meste čeliť. Sú nimi vzdialenosť medzi domovom a prácou (ktorej prekonanie niekedy zaberie aj dve hodiny), nedostatok úzkych rodinných vzťahov kvôli presťahovaniu sa za prácou alebo kvôli zaplateniu nájomného, každý mesiac sa žije do „posledného centu“, mnohokrát chýba čas na zoznámenie sa so susedmi, v mnohých prípadoch zostávajú deti doma samé.

Dôležitosť prítomnosti starých rodičov

V druhom bode sa pápež František zameral na «spojenia». Petrov nástupca opäť upozornil na nebezpečenstvo „tekutej spoločnosti“, ktorú tiež nazval „spoločnosťou vykorenenou“. „Nie je pre človeka horšieho odcudzenia než pocit, že nemá korene a nikomu nepatrí,“ vysvetlil Svätý Otec, ktorý sa vrátil k často opakovanej myšlienke, a tou je dôležitosť prítomnosti starých rodičov.

„Rodičia musia dať deťom priestor, aby hovorili so starými rodičmi. Častokrát dedko alebo babka sú v dome dôchodcov a oni ich ani nenavštívia... Starí rodičia majú túto schopnosť odovzdať minulosť, vieru a povedomie príslušnosti.“

Dospievanie nie je patológia, ale čas rastu

Tretím bodom pápežovho príhovoru účastníkom kongresu Rímskej diecézy bola časť s názvom «v pohybe». „Dospievanie je prechodná fáza života nielen pre naše deti, ale pre celú rodinu... a ako takej jej treba čeliť v jej globálnosti,“ objasnil Svätý Otec a pokračoval:

„Prechádzajú rôznymi duševnými stavmi a ich rodiny s nimi. Dovoľte mi však poznamenať, že je to v živote našich detí drahocenný čas. Áno, je to náročný čas. Čas zmien a neistôt. Fáza, ktorá nepochybne predstavuje veľké riziká. Avšak predovšetkým je to čas rastu pre nich a pre celú rodinu. Dospievanie nie je chorobou a nemôžeme k nemu pristupovať tak, ako keby ňou bolo.“

Svätý Otec sa tiež zamyslel nad tým, že rodičia musia pri výchove poznať správnu „hranicu“, ktorá napomáha v sprevádzaní a v raste. „Je potrebné rozlišovať, do akého zápasu sa treba pustiť a do akého nie. V tom je veľmi nápomocné načúvať skúseným párom, ktoré i keď nám nikdy nedajú recept, svojim svedectvom však pomáhajú poznať tú či inú hranicu,“ vysvetlil pápež a dodal:

„Naši mladí sa snažia byť a – logicky – sa chcú cítiť protagonistami. Vôbec sa im nepáči, ak sa cítia byť riadení alebo ak majú odpovedať na ,rozkazy’, ktoré prichádzajú zo sveta dospelých - nasledujú pravidlá hry svojich ,komplicov’. Hľadajú tú autonómiu, ktorá im pomáha cítiť sa, že ,sú si sami sebe pánmi’.

V tomto nájdeme dobrú príležitosť najmä pre školy, farnosti a cirkevné hnutia. Treba stimulovať aktivity, ktoré ich podrobia skúške, ktoré im pomôžu cítiť sa protagonistami. Oni mnohými spôsobmi hľadajú akýsi ,závrat’, ktorý by im pomohol cítiť sa živými. Tak im ho teda dajme! Podporujme všetko to, čo im pomáha premeniť svoje sny na projekty, a aby tak mohli objaviť, že všetok potenciál, ktorý majú, je mostom, cestou k povolaniu - v tom najširšom a najkrajšom zmysle slova.

Ponúknime im širšie ciele, veľké výzvy a pomôžme im ich realizovať, dosiahnuť ich méty. Nenechajme ich samých. A preto, predložme im väčšiu výzvu, než oni predstavujú pre nás. Nedovoľme, aby sa im ,závratu’ dostalo od druhých, ktorí len ohrozujú ich životy. Dajme im ho my!

Toto si vyžaduje, aby sme našli vychovávateľov schopných zapojiť sa do výchovy mladých. Vyžaduje si to vychovávateľov poháňaných láskou a oduševnením, ktorí umožnia, aby v nich rástol život Ježišovho Ducha, pomôžu im vidieť, že byť kresťanmi si vyžaduje odvahu a že to je krásna vec.

Pri výchove dnešných dospievajúcich nemôžeme pokračovať v používaní modelu zameraného len na akademické vzdelanie, len na idey. Treba nasledovať rytmus ich rastu. Je dôležité pomôcť im nadobudnúť sebaúctu; veriť, že môžu skutočne dosiahnuť to, čo si zaumienia.“      

Integrovaná výchova: intelekt, srdce a ruky

Štvrtým bodom pápežovho príhovoru v Lateránskej bazilike bola «integrovaná výchova». Podľa Svätého Otca je nevyhnutné do výchovy mladých integrovať tri jazyky. Ide o výchovu založenú na intelekte (hlava), citoch (srdce) a konaní (ruky). „Toto ponúkne našim mladým možnosť harmonického rastu nielen na osobnej úrovni, ale zároveň na sociálnej,“ vysvetlil Petrov nástupca.

«Áno dospievaniu, nie súpereniu» – tak znel piaty bod pápežovej úvahy o výchove mladých a sprevádzaní rodičov. „Je zaujímavé sledovať, ako mladí chcú byť ,veľkými’ a ,veľkí’ chcú byť adolescentmi, alebo sa nimi stali,“ zamyslel sa Svätý Otec a pokračoval:

„Nemôžeme ignorovať túto kultúru, lebo je to vzduch, ktorí dýchame všetci. V súčasnej dobe existuje istý druh súperenia medzi rodičmi a deťmi; iné než to z iných čias, kedy dochádzalo ku konfrontácií medzi jednými a druhými. Dnes sme prešli od konfrontácie ku konkurencii. Ide o dve odlišné duchovné dynamiky.

Naši mladí dnes nachádzajú veľkú súťaživosť a málo ľudí, s ktorými by sa mohli konfrontovať. Svet dospelých prijal za paradigmu a model úspechu «večnú mladosť». Zdá sa, že rásť, starnúť, ,dozrievať’, je niečo zlé. Je to synonymum frustrovaného a vyčerpaného života. Zdá sa, že dnes sa všetko maskuje a predstiera. Akoby samotné to, že žijeme, nemalo zmysel. Aké je smutné, keď si chce dať niekto urobiť ,lifting’ srdca! Aké je bolestné, keď chce niekto vyhladiť ,vrásky’ mnohých stretnutí, radostí i smútkov!

Istým spôsobom ide o jednu z najnebezpečnejších ,nevedomých’ hrozieb výchovy našich adolescentov: vylúčiť ich z ich procesu rastu, lebo dospelí zaberajú ich miesto. Dospelí, ktorí nechcú byť dospelými a chcú sa hrať na večne mladých. Toto ,sociálne vylúčenie’ môže u mladých spôsobiť nárast pochopiteľnej tendencie izolovať sa alebo zastaviť procesy rastu kvôli nedostatku konfrontácie.“

Vychovávať k striedmosti je jedinečné bohatstvo

Posledným šiestym bodom príhovoru Svätého Otca Františka účastníkom kongresu Rímskej diecézy venovaného výchove mladých a sprevádzaniu rodičov bola «duchovná nenásytnosť». Pri tomto bode pápež pripomenul, že podľa štatistík ľudia míňajú po základných potravinách najviac peňazí na kozmetiku:

„Žijeme v kontexte veľmi silného konzumizmu; zdá sa, že sme poháňaní konzumovať samotný konzum, akoby bolo dôležité vždy len konzumovať. Z toho dôvodu je naliehavé opäť prijať ten tak dôležitý a podceňovaný duchovný princíp: striedmosť. Vstúpili sme do priepasti konzumu a sme nútení veriť, že naša cena závisí od našej schopnosti produkovať a konzumovať; od toho, koľko sme schopní vlastniť.

Vychovávať k striedmosti je jedinečné bohatstvo. Prebudzuje vynaliezavosť a kreativitu, dáva možnosť pre fantáziu a predovšetkým sa otvára pre prácu v tíme a v solidarite. Otvára sa pre druhých. Existuje istý druh ,duchovnej pažravosti’. Ten postoj nenásytných, ktorí nejedia, ale hltajú všetko, čo ich obklopuje (akoby sa sýtili  svojou hltavosťou).

Myslím si, že by nám ako rodine prospelo, ak by sme sa viac naučili o tejto ,nenásytnosti’ a dali priestor striedmosti ako ceste pre stretnutie, budovanie mostov, otvorenie priestorov, pre rast spolu s druhými a pre druhých. Toto dokáže urobiť iba ten, kto vie byť striedmym; inak zostane jednoducho ,nenásytným’.“ -ej-   

Vatikán/India 20. júna – V Ríme včera zomrel vo veku 81 rokov indický kardinál Ivan Dias, emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov a emeritný arcibiskup Bombaja.

Svätá omša poslednej rozlúčky so zosnulým kardinálom Ivanom Diasom bude v stredu popoludní v Bazilike sv. Petra. Predsedať jej bude dekan Kardinálskeho kolégia Angelo Sodano. Svätý Otec ako zvyčajne na záver vykoná obrad posledného odporúčania.

Kardinál Ivan Dias sa narodil v roku 1936 v Bombaji, kde bol aj vysvätený za kňaza v roku 1958. Od roku 1961 študoval v Ríme na Pápežskej cirkevnej akadémii a  získal tiež doktorát z kánonického práva na Pápežskej lateránskej univerzite. Po ukončení štúdií pracoval na vatikánskom Štátnom sekretariáte. V rokoch 1965 až 1997 pôsobil v diplomatických službách Svätej stolice, okrem iného od roku 1991 ako apoštolský nuncius v Albánsku.

V roku 1982 ho za biskupa vysvätil v Bazilike sv. Petra pápež Ján Pavol II. V novembri 1996 bol menovaný za bombajského arcibiskupa, kde pôsobil až do roku 2006. Kardinálsky titul prijal v roku 2001. V máji 2006 ho menoval Benedikt XVI. za prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov, ktorú viedol až do roku 2011.

Kardinál Dias sa zúčastnil na konkláve, ktoré v roku 2005 zvolilo pápeža Benedikta XVI. i na konkláve v marci 2013, kedy bol zvolený pápež František.

Po úmrtí kardinála Diasa má kardinálsky zbor 220 členov, z toho 116 s právom voliť. -ab-

Vatikán 20. júna – Svätý Otec František povzbudil vincentínov sláviacich 400. jubileum zrodu svojej charizmy, aby v sile a odvahe kráčali ďalej. Pri včerajšej audiencii generálneho predstaveného Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul pátra Tomaža Mavriča CM Svätý Otec potvrdil svoju účasť na pripravovanom jubilejnom sympóziu Vincentskej rodiny. Spoločenstvá s vincentskou charizmou z celého sveta sa stretnú v Ríme 12. – 15. októbra 2017.

Po stretnutí so Svätým Otcom páter Mavrič pre Vatikánsky rozhlas povedal:

„S pápežom Františkom som mal príležitosť hovoriť o našom zámere zorganizovať sympózium v Ríme, na ktorom by sa stretla celá Vincentská rodina z celého sveta. Svätý Otec prisľúbil účasť na tomto stretnutí a je to pre nás veľká milosť, keďže táto charizma Cirkvi je pápežovi Františkovi blízka. Často hovorí o ľuďoch v núdzi, o chudobných...“

Páter Tomaž Mavrič, ktorý pochádza z Argentíny a jeho rodičia boli slovinskej národnosti, je na čele Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul od minulého roka. Ako vysvetlil, vincentínski misionári pôsobia v 150 štátoch sveta. Čo považuje ako generálny predstavený za dnešné výzvy, na ktoré musia vincentíni odpovedať? Hovorí páter Mavrič:

„Výzva pre celú našu Vincentskú rodinu je dôkladne študovať našu charizmu, našu spiritualitu... Myšlienka, ktorá nás sprevádza v tomto období je tá, že máme byť viac mystikmi: mystikmi lásky. To je príklad, ktorý máme vo sv. Vincentovi de Paul.“

O spôsoboch ako v súčasnej dobe vincentíni šíria evanjelium vo svete generálny predstavený povedal:

„Teraz napríklad zakladáme misiu v Bolívii, v oblasti Beni. Je to ťažká misia, ktorá potrebuje evanjelizáciu, duchovnú a materiálnu pomoc. Oblasť je náročná, pretože tu ľudia žijú veľmi ďaleko od väčších centier. Na presuny je nutné použiť loď, len takto môžeme navštevovať rôzne skupiny ľudí. Toto je jeden z príkladov ohromnej núdze, aká je teraz vo svete.“ -ab-  

Utorňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: