Vatikán/USA 24. júna – Svätý Otec František vymenoval vladyku Milana Lacha SJ, titulárneho biskupa ostracinského a doterajšieho pomocného biskupa Prešovskej gréckokatolíckej archieparchie, za apoštolského administrátora sede vacante Ruténskej gréckokatolíckej eparchie Parma v USA. Sídlo eparchie sa nachádza neďaleko Clevelandu v štáte Ohio. Menovanie dnes publikovalo Tlačové stredisko Svätej stolice.

Ruténska eparchia Parma bola zriadená v roku 1969 a dnes je sufragánnou eparchiou Pittsburskej gréckokatolíckej metropolitnej cirkvi sui iuris. Zahŕňa najmä potomkov vysťahovalcov východného katolíckeho obradu z Uhorska, ktorí pochádzali z vtedajšej rozsiahlej Mukačevskej eparchie. Biskupský stolec Parmskej ruténskej eparchie je uprázdenený od mája 2016.

Podľa údajov Pápežskej štatistickej ročenky 2017 má Parmská ruténska eparchia 30 farností, v ktorých pôsobí 33 kňazov, 15 trvalých diakonov a 7 rehoľných sestier. Spravuje dve cirkevné školy a jedno charitatívne centrum. V uplynulom roku slávili 68 krstov a vysviacku jedného novokňaza. Traja bohoslovci sa pripravujú na štúdiách.

Biskup Milan Lach má 43 rokov a je členom Spoločnosti Ježišovej. V apríli 2013 ho pápež František vymenoval za prešovského pomocného biskupa. Od roku 2016 je vizitátorom Kongregácie pre východné cirkvi pre semináre a kolégiá v Ríme (stručný životopis). -jb-

Rozhovor s vladykom Milanom Lachom po jeho novom menovaní - TK KBS

(Aktualizované: 24.6.2017, 12:47)

Vatikán 24. júna – Pápež František dnes prijal tridsiatku účastníkov generálnej kapituly Kongregácie zmŕtvychvstania nášho Pána Ježiša Krista, tiež nazývaných resurekcionisti (lat. Congregatio a Resurrectione Domini Nostri Iesu Christi – CR). Kňazov povzbudil, aby im nostalgia za „minulosťou bohatou na povolania a veľkolepé diela“ nebránila vidieť veci, ktoré Pán koná dnes:

„Nebuďte mužmi nostalgie, ale mužmi pohýnanými vierou v Boha dejín a života, ohlasujúc príchod svitania v hlbokej noci (porov. Iz 21,11-12). Mužmi kontemplatívnymi, ktorí vedia s pohľadom upretým na Pána vidieť to, čo iní nevidia, lebo im v tom prekážajú starosti o tento svet. Mužmi, ktorí vedia s odvahou ohlasovať, že príde Duch, že Kristus je živý, a že je Pán.“       

Ako príklad pre misionárov, ktorí sú kráčajú stále vpred, Svätý Otec prítomným ponúkol sv. Máriu Magdalénu. Resurekcionistov povzbudil, aby mali – podobne ako táto apoštolka apoštolov – odvahu byť „prorokmi radosti a veľkonočnej nádeje“. -ej-

Vatikán 24. júna – Pápež František dnes prijal približne tristo účastníkov talianskeho plaveckého pohára Settecolli. Pri tejto príležitosti pripomenul vzácnosť a symbolickosť vody, ktorú sv. František z Assisi dokonca nazýval „sestrou vodou“:

„Kiež vaše súperenie, súťaženie a život v kontakte s vodou prispieva k odlišnej kultúre zachádzania s vodou: Voda, je život, bez vody neexistuje život. A hovoriť o živote znamená hovoriť o Bohu, počiatku a zdroji života. Rovnako náš kresťanský život začína znakom vody, krstom“.

Voda, v ktorej plávate, pokračoval ďalej pápež František, tiež poukazuje na viacero vecí: na hodnotu tela, o ktoré sa síce treba starať, ale nie ho uctievať; na vnútornú potrebu hľadania zmyslu v tom, čo robíte; na silu a odvahu v odolávaní únave, či na hodnoty, akými sú transparentnosť a vnútorná čistota. „Naučte sa mať odpor k všetkému, čo znečisťuje, tak v športe ako aj v živote,“ dodal na záver Svätý Otec v príhovore pre plavcov.

Talianski športovci darovali pápežovi národnú súpravu: dva dresy v kombinácii vatikánskych farieb bielej a žltej a plaveckú čiapku s nápisom pápež František. -ej-      

Vatikán 24. júna – Večné mesto je cieľom veľkej púte veriacich z Ukrajiny pri príležitosti 150. výročia kanonizácie ukrajinského mučeníka sv. Jozafáta, ktorý je pochovaný vo Vatikánskej bazilike. Na svätej liturgii v byzantskom obrade, ktorej bude v nedeľu 25. júna pri oltári nad hrobom sv. Petra predsedať vyšší arcibiskup Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi Sviatoslav Ševčuk sa očakáva účasť 6000 pútnikov.

Ako uviedol vladyka Ševčuk, cieľom putovania je prosiť o dar pokoja a vzájomnej jednoty medzi kresťanmi. Práve svätý biskup Jozafát Kuncevič je podľa jeho slov príkladom mučeníka, ktorý položil život za jednotu Cirkvi. Svätca kanonizoval v roku 1867 pápež Pius IX. -jb-

Litva 24. júna – Litva sa v nedeľu 25. júna stane svedkom vôbec prvého blahorečenia na území tejto pobaltskej krajiny. Ide o mučeníka za slobodu svedomia, Božieho služobníka Teofila Matulionisa, ktorý bol arcibiskupom Kaišiadorysu a žil v rokoch 1873-1962. Pri pontifikálnej omši na Námestí pri katedrále vo Vilniuse o 14. hod. popoludní ho v mene Svätého Otca vyhlási za blahoslaveného kardinál Angelo Amato, prefekt Kongregácie pre kauzy svätých. Koncelebrovať budú všetci litovskí biskupi.

Teofil Matulionis sa stal symbolom hrdinskej vernosti predstaviteľa cirkevnej hierarchie v podmienkach prenasledovania ateistickým režimom v Sovietskom zväze. Po prvý raz bol zatknutý zložkami NKVD v roku 1923 a odsúdený na tri roky väzenia. Po prepustení mohol v Leningrade krátky čas pôsobiť ako farár. V roku 1929 bol tajne vysvätený za biskupa koadjútora apoštolského administrátora Leningradu Mons. Maleckého, ktorý bol zakrátko odsúdený na desať rokov nútených prác v gulagu na Solovkách.

V máji 1933 bol odsúdený aj samotný biskup Matulionis, no po polroku bol prepustený pri výmene politických väzňov medzi Sovietskym zväzom a Litvou. V roku 1934 ho pápež Pius XI. prijal vo Vatikáne. Neskôr pôsobil v litovskom Kaunase a v roku 1940, len dva mesiace pred sovietskou inváziou sa stal  hlavným kaplánom v litovskej armáde. V roku 1943, už za nemeckej okupácie, bol vymenovaný za biskupa Kaišiadorysu. Rok nato sa Litva opäť dostala pod sovietsku nadvládu a od roku 1947 nastúpil biskup Teofil po tretí raz do väzenia, tentoraz na sedem rokov.

Ako invalid sa mohol vrátiť na Litvu až v roku 1956, pričom sa nesmel zdržiavať na území svojej diecézy a bol pod dohľadom KGB. Napriek podlomenému zdraviu sa stále angažoval za usporiadanie cirkevných záležitostí na Litve a varoval kňazov pred kompromismi a kolaboráciou s režimom.

Počas svojho života bol sovietskym režimom trikrát uväznený a odsúdený celkovo na 23 rokov v gulagoch. Za arcibiskupa bol menovaný vo februári 1962 a v tom istom roku aj 20. augusta zomrel, na tretí deň po násilnej domovej prehliadke v jeho bydlisku. Pochovaný bol do krypty katedrály v Kaišiadoryse.

Práve v dnešný deň previezli telesné pozostatky ctihodného biskupa Teofila Matulionisa z katedrály v Kaišiadoryse do Vilniuskej katedrály, kde sa pri nich veriaci môžu prísť pomodliť po celú noc pred blahorečením. Na slávnosti sa očakávajú pútnici nielen z celej Litvy, ale aj z Lotyška, Bieloruska, Poľska a Ruska, predovšetkým z oblasti Sankt Peterburgu, kde Teofil Matulionis absolvoval svoju kňazskú formáciu a kde niekoľko rokov apoštoloval.

Blahorečenie vo Vilniuse bude zároveň vyvrcholením Národného dňa mladých, ktorého program prebieha v litovskom hlavnom meste od piatka 23. júna. -jb-

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 12. nedeľu cyklu A  (Mt 10, 26-33): Odpor voči evanjeliu

Odpor voči evanjeliu je nevyhnutný. A to až tak, že vždy keď Cirkev nezakusuje odpor voči evanjeliu, mala by si spytovať svedomie. Neprítomnosť odporu či opozície voči evanjeliu je takmer istým znakom toho, že Cirkev prestala byť dôsledná v ohlasovaní evanjeliového radikalizmu voči svetským  praktikám, postojom a činom.

Kontradikcia a odpor boli pevnou súčasťou aj života Ježišovho. Na začiatku jeho života starec Simeon oznámil, že Ježiš bude znamením protirečenia pre mnohé národy; že bude určený na povstanie a pád mnohých, a že bude znamením, ktoré bude odmietnuté. Keď potom Ježiš začal svoju misiu, svojich prvých apoštolov upozornil, že aj oni, podobne ako on, sa budú musieť vyrovnávať s opozíciou, odmietaním a prenasledovaním. U Matúša napríklad čítame: „Budú vás nenávidieť všetci ľudia pre moje meno” (Mt 10, 22). A u Jána: „Ako mňa prenasledovali, tak budú prenasledovať aj vás” (Jn 15, 10).

V dnešnom evanjeliu Ježiš svojím apoštolom predstavuje konkrétnosti tohto odporu a tri krát počujeme jeho povzbudenie: nebojte sa! Možno že tieto tri povzbudenia k odvahe zodpovedajú trom prameňom odporu, ktoré každý veriaci, ak je vo svojej viere dôsledný, zažíva: odpor prichádzajúci z neho samého, ďalej odpor pochádzajúci zo vzdoru iných a konečne odpor, ako výsledok reakcie zlého ducha. Pozrime sa na každý jeden z týchto prameňov možného odporu zbližša.

Prvým zdrojom odporu je naše vlastné vnútro, naša vlastná vnútorná tma. Každý jeden z nás má prirodzený strach pred nepohodlím. A tak je jasné, že sa búrime proti tomu, aby sa v nás niečo menilo. Ďalšou vecou, pred ktorou cítime takmer horor je záväzok. Nechce sa nám zužovať svoje možnosti a oddať sa iba jednej veci a to dôsledne a dôkladne. Niekedy aj chceme, niekedy dokonca aj veľmi, ale bojíme sa vzdať sa bezpečnosti a pevnej pôdy pod nohami. Chceme niečo väčšie, ale nemáme k tomu odvahu. Čo keď to menšie, čoho sa kvôli tomu väčšiemu zriekam stratím a nedosiahnem ani to väčšie? A nebudem mať ani jedno, ani druhé. Pán nás však vyzýva, aby sme sa nebáli. Sme volaní k rastu; k tomu, aby sme boli štepení a strihaní, ako ratolesti, a to preto, aby sme mohli prinášať ovocie. A tak nás Pán pozýva, aby sme všetko v tomto procese v plnej dôvere vložili do jeho rúk.

Ďalším zdrojom odporu budú ľudia a svet okolo nás: ľudia, ktorých choré oči sú ranené svetlom dobroty. Tí, ktorí robia zlo, nenávidia svetlo a vyhýbajú sa mu zo strachu, že ich činy budú odhalené. Svetlo Kristovho učenia odhaľuje všetko, čo je skryté a utajené. Toto je prípad proroka Jeremiáša v dnešnom prvom čítaní. Svoje okolie provokoval nie preto, že by mu bol niečo vyčítal. Ľudí provokoval už svojou čírou prítomnosťou, lebo nežil tak, ako oni. Toto je známe nielen z prostredí, ako sú napríklad kasárne, kde „človek, ktorý nevije z vlkmi” sa stáva terčom nenávisti a útokov mnohých, ale aj z prostredí škôl, pracovísk, internátov, ba – čuduj sa svete – aj z prostredí výslovne náboženských.

Dobrota spôsobuje často panický strach u tých, ktorých svedomie je skompromitované zlom. Ich metódou reakcie je cynizmus, výsmech, konflikt a neskôr dokonca až slepé násilie. Samotný Ježiš bol obeťou politického sprisahania tých, ktorí cítili pred ním strach a žiarlivosť, lebo boli skompromitovaní honbou za mocou, postupom v kariére a túžbou po peniazoch.

Aj tu je odporúčaním Pána nemať strach. Tí, ktorí mučia telo, by si mali uvedomiť, že takýmto postojom ducha človeka, ktorého „mučia” iba posilňujú. Tí, ktorí zabíjajú telo sa zrejme nikdy nenaučili, že duch je nesmrteľný. Dejiny nám hovoria, ako je mučeníctvo vždy semenom nových kresťanov. A ako odvaha každého jedného svedka je sviečkou, ktorá je schopná zažať tisícku ďalších sviečok.

Len si tu treba dať pozor na jedno: musíme byť veľmi opatrní pri rozlišovaní toho, čo nazveme slovom mučeníctvo či prenasledovanie zo strany iných pre Krista a čo naozaj ním aj je. Niekedy si odpor iných zasluhujeme nie pre svoju vernosť kresťanským ideálom, ale pre zlo, ktorú konáme a pritom sa skrývame pod rúško kresťanstva. V -takomto prípade sme terčom ľudí celkom oprávnene a jediné, čo sa od nás žiada je obrátenie srdca.

Konečne, tretím zdrojom odporu voči evanjeliu je zlý duch. Je jasné, že napredovanie Božieho kráľovstva musí nevyhnutne vyprovokovať spätnú reakciu od toho, ktorého panstvo je tým ohrozené. Sv. Pavol v Liste Efezanom hovorí: „Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach“ (Ef 6, 12).

Poznáme zaiste ľudí, na ktorých tvárach je nielen viditeľná, ale na ich životoch priam až hmatateľná takmer až satanská nenávisť voči ľuďom, ktorí konajú alebo sa rozhodnú pre dobro. Sú to obyčajne tí, ktorí úplne zapredali svoje duše a vedome zradili svoje princípy. Tu je diabolstvo takmer stelesnené.

Niečo podobné zažívajú aj tí, ktorí sa snažia o vyslobodenie sa z nejakej závislosti či neresti, alebo ktorí sa snažia o prehĺbenie si života modlitby alebo o dôkladnejšie nasledovanie svojho duchovného povolania. Títo všetci sa budú musieť často vyrovnávať s tým, že ich čaká ťažký odpor a pokušenie od zlého ducha, ktorému toto nie je príjemné. Životy mnohých veľkých svätých, ktorí sa usilovali o obrátenie ľudí alebo o privedenie ľudí k Bohu  sú dôkazom toho, že boli zlým duchom jasne prenasledovaní – sv. Ján Vianney, sv. Leopold Mandič, sv. Ján Bosko, či sv. Páter Pio. Ježiš na to upozorňoval a odporúčal nám: Nebojte sa! „Bojte sa radšej toho, kto môže zničiť aj telo aj dušu v pekle.”

Brat a sestra, nech už ten odpor v tvojom živote pochádza z akéhokoľvek prameňa uvedom si jedno: odpor v tvojom živote, ak si sa rozhodol kráčať za Kristom, je čímsi normálnym, lebo kráčaš proti prúdu. No dôležité je vedieť, Boh je v celom tom procese s tebou, aby ti pomáhal.

Na záver sa modlime slovami voľného prekladu piesne amerického jezuitu Boba Dufforda Be Not Afraid, ktorá pekne sumarizuje to, čo sme si práve povedali:

Budeš  kráčať cez vyschnutú púšť, avšak nezomrieš od smädu.

Budeš sa túlať v diaľavách a hoci nebudeš poznať cestu, budeš v bezpečí.

Budeš prednášať svoje slová v cudzích krajinách a všetci ti budú rozumieť.

Budeš vidieť tvár Božiu a predsa budeš žiť.

Neboj sa! Ja kráčam vždy pred tebou. Ty len poď, nasleduj ma a ja ti dám odpočinok!

Aj keby si prechádzal cez divoké vody mora, neutopíš sa.

Aj keby si kráčal cez blčiace ohne, nič sa ti nestane.

Aj keby si stál pred mocnosťami pekla a smrť by bola pri tebe,

vedz, že ja som s tebou v tom všetkom.

Neboj sa! Ja kráčam vždy pred tebou. Ty len poď, nasleduj ma a ja ti dám odpočinok!

Blahoslavení sú chudobní, pretože Kráľovstvo bude ich.

Blažení ste vy, ktorí plačete a žalostíte, lebo jedného dňa sa budete smiať.

A ak vás ničomné jazyky urážajú a ak vás kvôli mne nenávidia všetci,

požehnaní, požehnaní ste.

Neboj sa! Ja kráčam vždy pred tebou. Ty len poď, nasleduj ma a ja ti dám odpočinok! 

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: