Vatikán, 28. júla - Vatikánsky štátny sekretár kard. Pietro Parolin navštívi koncom augusta Rusko. Informáciu potvrdila Svätá stolica, hoci jej termín ešte nebol úradne zverejnený. Cesta šéfa vatikánskej diplomacie do Ruska má byť, rovnako ako návštevy Bieloruska a Ukrajiny, ktoré absolvoval v uplynulých dvoch rokoch, signálom záujmu Vatikánu o východnú Európu a túžby pokračovať v podpore kresťanov v tomto regióne.

Vo včera publikovanom interview pre talianske noviny Il Sole 24 ore kardinál uviedol, že podpora kresťanov vo východnej Európe nebola Svätej stolici nikdy ľahostajná, ani v tých najťažších časoch. Vatikán podľa jeho slov vždy pripisoval vzťahom s východnou Európou a Ruskom veľkú hodnotu.

V rozhovore s redaktorom denníka Gianfrancom Brunellim kardinál Parolin zašiel aj do histórie. Pripomenul dva osobné rozhovory ruského cára Mikuláša I. s pápežom Gregorom XVI. z roku 1845 a tiež takzvané „accomodamento“ z roku 1847. Vďaka tejto dohode zo začiatku pontifikátu Pia IX. mohli byť obsadené biskupské stolce latinskej cirkvi v Rusku a jeho poľských provinciách v súčinnosti Svätej stolice s vtedajšími predstaviteľmi moci v krajine.

Pokračujúci vzťah medzi Vatikánom a Ruskom opísal kardinál Parolin v rozhovore pre taliansky denník ako „trpezlivý, konštruktívny, úprimný, a zároveň rešpektujúci dialóg“.

„Je to kľúčové obzvlášť v záležitostiach, ktoré sú koreňom súčasných konfliktov alebo ktoré sú rizikovým spúšťačom ďalšieho napätia. V tomto zmysle je otázka mieru a hľadania riešení pre rozličné prebiehajúce krízy by mala byť postavená nad akýkoľvek národný alebo akokoľvek čiastkový záujem. Nemôžu tu byť ani víťazi, ani porazení. Ospravedlňovanie sa svojimi partikulárnymi záujmami, čo je jednou z charakteristík tejto doby návratu nacionalizmov, stráca spred očí skutočnosť, že stále nie je zažehnaná možnosť katastrofy. Som presvedčený, že súčasťou úlohy Svätej stolice je trvať na tejto skutočnosti,“ uviedol šéf vatikánskej diplomacie.

Nedávna návšteva kardinála Parolina v Bielorusku sa odohrávala v kontexte sankcií uvalených na autoritatívny režim v krajine zo strany Európy. Návšteva Ukrajiny zase mala v pozadí nevyriešený vojenský konflikt s množstvom ľudí trpiacimi sociálnou a humanitárnou krízou v oblasti Donbasu. Kardinál Parolin vysvetľuje:

„Diplomacia Katolíckej cirkvi je diplomaciou pokoja. Nemá mocenské záujmy: ani v politickom, ani v ideologickom, ani ekonomickom zmysle. Preto môže s väčšou slobodou prezentovať voči jednej i druhej strane argumenty tých druhých a u každého môže pranierovať ohrozenia v prípade zahľadenosti čisto do seba samých, čo má dôsledky pre všetkých.“

Medzi témami široko poňatého rozhovoru nechýba ani napredujúci vývoj vzťahov medzi Vatikánom a krajinami Ďalekého východu, osobitne s Čínou, či zásluhy nedávno zosnulého Helmuta Kohla pre európsku integráciu. Vatikánsky štátny sekretár sa takisto dotkol globálnej témy násilia páchaného v mene náboženstva. Hovoril o potrebe chrániť náboženskú slobodu a súčasne kresťanov – a iné komunity – pred hrozbou prenasledovania.

V rozhovore publikovanom pod titulom „Parolin: Moskva a Peking, úsilie Cirkvi“ (Parolin: «Mosca e Pechino, il tentativo della Chiesa») spomenul vatikánsky štátny sekretár taktiež potrebu pokračovať v ochrane a starostlivosti o stvorenstvo, zdôrazňujúc nádej, že Spojené štáty – a ďalší medzinárodní aktéri – nebudú ignorovať zodpovednosť za ochranu spoločného domova, snahu o zmiernenie chudoby a nerovnosti a otvoria svoje srdcia tým, ktorí sa stali nútenými migrantmi. -at, jb-

Venezuela 28. júla - Už v nedeľu sa vo Venezuele uskutočnia kontroverzné voľby do novovytvoreného tzv. „ústavodarného zhromaždenia“, ktoré má nahradiť rozpustený venezuelský parlament. Predsedníctvo Konferencie biskupov Venezuely opakuje svoj odmietavý postoj k tejto iniciatíve, považujúc ju za „protiústavnú, zbytočnú a škodlivú pre venezuelský ľud,“ pričom na prvom mieste vyzýva k nenásiliu. Spoločné stanovisko biskupi publikovali vo štvrtok 27. júla.

V krajine, ktorá dlhodobo trpí ekonomicko-hospodárskou krízou, prebiehali posledné mesiace viaceré protivládne demonštrácie. Počet obetí, ktoré si nepokoje vyžiadali sa už vyšplhal na 106. Voľby majú za cieľ zmeniť ústavu a posilniť pozíciu súčasnej vládnej garnitúry pod vedením prezidenta Nicolasa Madura. Opozícia voľby, ktoré sa majú uskutočniť v nedeľu, bojkotuje a v posledných dňoch vyzývala občanov ku generálnemu štrajku.

„Opätovne pozdvihujeme náš hlas proti násiliu, odkiaľkoľvek prichádza. Je potrebné poukázať, že ak sa tento proces, s ktorým nesúhlasime, uskutočňuje, musí byť realizovaný bez násilia. Násilie nemôže byť nikdy cestou riešenia spoločenských konfliktov, ktoré deň za dňom zhoršujú život venezuelskému obyvateľstvu. Neprimerané represie spôsobujú ďalšie násilie,“ píše vo vyhlásení prezident tamojších biskupov.

Stanovisko biskupov sa obracia aj na národné ozbrojené sily: „Chceme vám pripomenúť, že vaša prvoradá povinnosť je voči ľudu, ale skutočnosti týchto dní to nedokazujú. Vašou úlohou je udržiavať pokoj. Nechcime zvyšovať utrpenie a úzkosť mnohých ľudí, ktorí chcú žiť v mieri, ktorí chcú zdvihnúť svoj hlas na protest, byť vypočutí a rešpektovaní.“ -at-

Vatikán/Slovensko 28. júla - K prvému výročiu smrti Mons. Dominika Hrušovského, ktoré sme si pripomenuli 27. júla, vyšla spomienková kniha s príhovormi, ktoré odzneli pri poslednej rozlúčke 1. augusta minulého roku v Mani. Publikáciu s titulom „Na pamäť prvého výročia smrti Msgr. Dominika Hrušovského, titulárneho arcibiskupa tubijského, pápežského nuncia“  zostavil dr. Jozef Rydlo a vyšla vo vydavateľstve Libri Historiae v spolupráci so Slovenským ústavom v Ríme a Úniou slovenských spisovateľov, umelcov, kultúrnych tvorcov žijúcich mimo územia Slovenska.

Z príspevku historičky prof. Emílie Hrabovec, ktorá pôsobí na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a je riaditeľkou Slovenského historického ústavu v Ríme, vyberáme niekoľko výňatkov:

„Pri pohľade na tisícročné slovenské dejiny sa nedá nevidieť, že to bolo niekoľko Bohom požehnaných slovenských kňazských generácií, silných nie počtom, ale duchovne, mravne a intelektuálne, ktoré hýbali osudmi národa a na stáročia poznačili chod jeho dejín: od cyrilo-metodských učeníkov svätého Gorazda a sedmopočetníkov, cez bernolákovcov, hlinkovcov až po novodobých sedmopočetníkov, generáciu dnešných deväťdesiatnikov, ktorá po tieto roky pred našimi očami odchádza k Pánovi a do ktorej radov patril aj otec arcibiskup Dominik Hrušovský.

Dominik Hrušovský patril k zakladateľskej generácii Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, jedného z najvzácnejších plodov slovenského génia novodobých čias. (...) Jedným z najvážnejších poslaní ústavu bolo byť centrom duchovnej služby pre Slovákov v emigrácii. Po smrti Štefana Náhalku, prvého delegáta povereného Svätou stolicou duchovnou správou Slovákov v zahraničí, prevzal Dominik Hrušovský v júni 1975 aj túto pastoračnú úlohu. Jej dôležitosť zvýraznil Ján Pavol II., keď na sviatok Zjavenia Pána roku 1983 osobne vysvätil Dominika Hrušovského za biskupa. Ako biskupské heslo si nový titulárny biskup tubijský zvolil slová žalmu 147 Dispersos congregare, teda ako roztratených synov Izraela chcel zhromažďovať všetkých slovenských veriacich roztratených po celom svete. (…)

Biskupskou vysviackou Dominika Hrušovského dala Cirkev slovenskému spoločenstvu vo svete ráz novej duchovnej rodiny na čele s vlastným duchovným otcom. Jeho jurisdikcia bola rovnaká ako jurisdikcia diecéznych biskupov, podliehali mu slovenskí kňazi, bohoslovci i veriaci v zahraničí, mal právo inkardinovať do diecéz na Slovensku slovenských bohoslovcov, ktorí skončili štúdiá v zahraničí, mnohých z nich osobne vysvätil v kaplnke ústavu. (...)

Biskup Hrušovský riadil všetky slovenské katolícke misie v Európe, Amerike i Austrálii, pri ktorých sa rozvinul okrem náboženského aj čulý národný a spoločenský život miestnych Slovákov. Každoročne precestoval desaťtisíce kilometrov, aby navštevoval krajanov po celom svete, vysluhoval im sviatosti, osobitne sviatosť birmovania, dával duchovné cvičenia, zúčastňoval sa na ich púťach a iných podujatiach náboženského a národného života. Každoročne dvakrát organizoval stretnutia všetkých misionárov, raz na pôde ústavu v Ríme, kde sa často završovali osobitnou audienciou u pápeža, raz priamo „v teréne“, teda na niektorej z misií.

Slováci, ktorí po celom svete i doma na Slovensku čítali nespočetné pastierske i osobné listy a články svojho biskupa a počúvali jeho pravidelné duchovné príhovory vo Vatikánskom rozhlase, zväčša nevedeli, že ich neúnavný pastier žil v Ríme vo veľmi skromných podmienkach. V ústave, v ktorom sa aj v tuhej zime – a rímska zima vie byť tvrdá – kúrilo iba dve hodiny denne, takže pracovať bolo treba v kabáte a v rukaviciach, v ktorom sa vstávalo na svitaní, v ktorom si celé veľké spoločenstvo kňazov delilo jednu maličkú starú fiatku a na stôl prichádzalo najjednoduchšie jedlo, často z vlastnej záhrady. Toto spoločenstvo pod vedením rektora a biskupa Hrušovského nežilo pre svetský úspech, ale stmelila ho nezlomná odhodlanosť pracovať zo všetkých síl pre dobro Cirkvi a národa. (...)

Ústav sa stal aj neoficiálnou, ale veľmi efektívnou platformou pre spoluprácu so Svätou stolicou v slovenských cirkevnopolitických otázkach, plniac tak v mnohom aj úlohy, ktoré by v slobodných pomeroch bola plnila slovenská biskupská konferencia. Osobitne sa angažoval pri riešení otvorených cirkevnopolitických otázok, najmä uskutočnenia dávnej túžby slovenských katolíkov – ustanovenia slovenskej cirkevnej provincie. Na tomto poli vykonal Dominik Hrušovský neoceniteľnú službu Cirkvi a národu ako rektor Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda i ako predseda náboženského odboru Svetového kongresu Slovákov (SKS), ktorý viedol od generálneho zhromaždenia v Ríme v roku 1975. Jeho podpis niesli početné memorandá určené pápežovi a Štátnemu sekretariátu, ktoré prosili najvyššiu cirkevnú autoritu o skoré usporiadanie cirkevných pomerov na Slovensku a o erigovanie samostatnej cirkevnej provincie, aj keď vedeli, že to nebola Svätá stolica, ale pražský komunistický režim, ktorý bránil realizovať tento cieľ. Takéto neverejné podania sprevádzali početné články v časopisoch v slovenčine i v rôznych svetových jazykoch, mnohé z nich z Hrušovského pera.

Na Generálnom zhromaždení SKS v Toronte v roku 1981 bol Dominik Hrušovský zvolený za podpredsedu SKS s úlohou reprezentovať túto organizáciu v cirkevných kruhoch a byť jej radcom v náboženských a cirkevných otázkach. V tejto funkcii sa podieľal na vypracúvaní memoránd o cirkevno-náboženskej situácii na Slovensku, ktoré SKS predložil kontrolným helsinským konferenciám v Madride a vo Viedni a ktoré konkrétnym spôsobom poukazovali na obmedzovanie náboženskej slobody a perzekučné zásahy štátu proti Cirkvi na Slovensku.

Hoci biskup Hrušovský žil v Ríme, Cirkev i národ tvorili v jeho očiach a srdci vždy jednotu, ktorá nepoznala hranice. (...) Neprekvapuje preto, že pád komunizmu a otvorenie hraníc okamžite nasmerovali pohľad biskupa Hrušovského na Slovensko. Po presťahovaní gymnázia i vydavateľstva do vlasti ukončil svoj mandát aj rektor Hrušovský, ktorý sa vrátil do domoviny prakticky súčasne so vznikom druhej Slovenskej republiky, aby sa stal pomocným biskupom Trnavskej arcidiecézy a generálnym tajomníkom novovzniknutej Slovenskej biskupskej konferencie. Slovensko, ktoré našiel, bolo však iné než to, ktoré po desaťročia nosil vo svojom srdci, a pripravilo mu radostné chvíle, ale i bolesti. V roku 1996 ho Ján Pavol II. povolal do diplomatických služieb Svätej stolice a ako apoštolského nuncia vyslal na neľahký post do postsovietskeho Bieloruska.“ -jb-

Piatkové vysielanie vo zvukovej podobe: