Tak ako svätý Ignác, dovoľme Ježišovi Kristovi, aby sa nás zmocnil a pod jeho vedením sa dajme do služby blížnych. (Tvít pápeža Františka, 31. júla 2017)

Pápež sv. Ján Pavol II. bol známy tým, že letné prázdniny rád trávil na horách. Tatry z poľskej i slovenskej strany prechodil už v mladosti. No i ako Petrov nástupca pokračoval v tejto záľube. Pri oficiálnej návšteve Slovenskej republiky v roku 1995 si vo svojom nabitom programe našiel čas a napriek svojmu zhoršenému stavu prišiel navštíviť aj Vysoké Tatry. 

Pre Benedikta XVI. prázdniny, ktoré často trávil za čias svojho pontifikátu v Castel Gandolfe, znamenali predovšetkým nájsť si čas na knihu a na štúdium. Relax a oddych nachádzal aj pri hre Mozartových diel na klavíri. Ako v júnovom rozhovore osobný sekretár emeritného pápeža Mons. Georg Gänswein prezradil, Benedikt XVI. tiež obľubuje večerné prechádzky k Lurdskej jaskynke vo Vatikánskych záhradách s ružencom v ruke. 

Pre pápeža Františka čas prázdnin znamená predovšetkým poľaviť v každodenných povinnostiach, akými sú súkromné či generálne audiencie a rôzne slávnosti, avšak bez toho, aby sa vzdialil z Domu sv. Marty vo Vatikáne. V rodine Bergogliovcov dovolenka jednoducho neexistovala. „Neboli sme bohatí, s peniazmi sme síce vyšli každý mesiac, ale nezvýšilo na viac. Nemali sme auto, nechodili sme na dovolenky, či niečo podobné,“ prezradil arcibiskup Buenos Aires ešte pred tým, než sa stal Petrovým nástupcom.  

Otec Jorgeho Bergoglia naopak chcel, aby si jeho syn našiel počas letných prázdnin nejakú brigádu. Najskôr pracoval vo fabrike na topánky, kde mal na začiatku na starosti upratovanie. Neskôr mu zverili jednoduchú administratívnu prácu. V nasledujúcich rokoch sa venoval štúdiu a zároveň pracoval v chemickom laboratóriu. Rozhodnutie „nedovolenkovať“ ako pápež sa preto podľa mnohých komentátorov vzťahuje na jeho zvyk ešte z detstva.

Svätý Otec František hovoril o svojich prázdninách počas spiatočného letu z Južnej Kórey v roku 2014 takto: „Raz som čítal jednu veľmi zaujímavú knihu, ktorej názov znel «Teš sa z toho, že si neurotik». Aj ja mám zopár neuróz,“ zažartoval pápež František a pokračoval: „Jednou z nich je, že som tak trochu pripútaný k domovu. Naposledy som si zobral dovolenku mimo Buenos Aires spolu s bratmi jezuitmi v roku 1975. Odvtedy síce dovolenkujem – naozaj! – avšak vždy doma. A to tak, že zmením rytmus. Viac spím, čítam veci, ktoré sa mi páčia, počúvam hudbu, viac sa modlím... A toto mi dodáva síl,“ vysvetlil Svätý Otec.

Argentínsky pápež vstáva počas letných prázdnin trochu neskôr než zvyčajne, kedy sa zobúdza už o 4.45 ráno. Omšu slúži každý deň súkromne, bez účasti veriacich. Jedinou možnosťou vidieť Svätého Otca počas mesiaca júl bolo z okna Apoštolského paláca pri modlitbe Anjel Pána každú nedeľu napoludnie. Túto stredu sa však po mesačnej prestávke opäť začnú na Námestí sv. Petra generálne audiencie.       

Do letného sídla pápežov v Castel Gandolfe neďaleko Ríma, kde uplynulých 400 rokov zvyčajne rímski biskupi trávili svoje prázdniny, sa tak dnes namiesto pápeža chodia pozrieť pútnici či turisti. Palác sa od vlani stal totiž múzeom otvoreným pre verejnosť. -ej-

Rím 31. júla – V deň keď Cirkev slávi sviatok sv. Ignáca z Loyoly, zakladateľa jezuitov a autora Duchovných cvičení, prinášame slová generálneho predstaveného jezuitov pátra Artura Sosu o  výzvach pre Spoločnosť Ježišovu v súčasnosti. Páter Sosa, ktorý po svojom zvolení v 14. októbra 2016  absolvoval cesty na viacero kontinentov, aby sa zoznámil so súčasnou situáciou rehole, v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas takto zhrnul hlavné výzvy pre jezuitov:

„Chcel by som v syntéze zhrnúť výzvy pre Spoločnosť Ježišovu do dvoch skupín. Prvá sa týka chápania nášho príspevku k poslaniu Cirkvi zmierovať. Sú tu tri rozmery, ktoré sú vždy vzájomne prepojené: zmierenie s Bohom, zmierenie ľudí medzi sebou a zmierenie so stvorenstvom, ktoré je časťou tohto zmierenia s Pánom.

Prvou výzvou je teda cítiť sa spolupracovníkmi na tomto procese: skutočnosť, že zdieľame misiu, ktorá nie je naša, ale Pánova, a je to misia zverená Cirkvou, ktorej sme ako jezuiti súčasťou. Táto spolupráca má teda základ, ktorým je naša viera, viera, ktorá vychádza zo stretnutia s Pánom, zo skúsenosti s Bohom. Bola to jeho iniciatíva: Pán nám vyšiel v ústrety – vyšiel v ústrety každému jednému z nás – a dal nám zakúsiť svoje milosrdenstvo, svoju lásku. Vďaka tomu dokážeme vložiť v neho      celú našu dôveru. A na základe tejto viery sa môžeme aj usilovať prispieť ku Kristovej misii.

Poznanie Boha máme skrze Ježiša: Ježiš nám zjavil Boha, že je Trojjediný, že je prítomný a teraz koná v ľudských dejinách; že tento Boh je naďalej medzi nami. Prvou veľkou výzvou pre každého kresťana, a pre Spoločnosť Ježišovu zvlášť, je vnímať, rozlišovať, kde Boh koná v tomto momente ľudských dejín a ako to robí, aby sme mohli byť skutočne jeho nástrojom, aby sme spolupracovali a prispievali k tomu, čo on koná.

Skúsenosť Boha, ktorá zakladá našu vieru, nás oslobodzuje, robí nás nanovo slobodnými. A tak, vďaka slobode, ktorú nám dáva táto skúsenosť s Bohom, môžeme opravdivo hľadieť na kríže dnešného sveta. Vidíme Ježiša na krížoch dnešného sveta; preto vieme, že bez sociálnej spravodlivosti nie je možné zmierenie. Vieme, že bez spravodlivosti nemožno dosiahnuť dôstojný život, život v slobode, aký všetci ľudia a všetky národy potrebujú a zasluhujú si ho: môcť sa v pokoji deliť o tento svet.

Prispieť ku zmiereniu vo všetkých jeho dimenziách nás stavia pred výzvu naučiť sa viesť dialóg: ide o množstvo medzikultúrneho a medzináboženského dialógu. Pre nás ako členov Cirkvi a ako členov rehoľnej kongregácie sú toto skutočne priority. V tejto chvíli je Spoločnosť Ježišova multikultúrnym apoštolským telom, a toto nám umožňuje mať túto skúsenosť: skúsenosť vnútornej pestrosti, byť odzrkadlením pestrosti celého ľudstva.

Toto nás robí schopnými urobiť nasledujúci krok, ktorým je interkulturalita: obohatiť naše kultúry a takto urobiť cestu k pravej univerzalite, ktorou je tá, čo má základ a obohatenie v rozmanitosti, nie tá, čo sa skrýva alebo sa usiluje urobiť všetkých rovnakými, ako niektoré tendencie, ktoré sú dnes vo svete.

A tak, keď uznávame túto kultúrnu rozmanitosť, môžeme napredovať v pravej jednote ľudského rodu, ktorá je ako tá Božia. Boh je v Trojici, v rozmanitosti, a je Jeden. Aj my máme byť rozmanití a tvoriť jedno jediné ľudstvo.

Je tu ďalej dialóg medzináboženský, pretože náboženstvá spoločne môžu dať obrovský príspevok pre zmierenie medzi ľuďmi: to znamená, že na tomto poli zakusovania Boha, ľudskej skúsenosti, môžu náboženstvá veľa vykonať, keďže jedným z veľkých pohoršení dnešného sveta je klásť Boha za súčasť konfliktu, zatiaľ čo v akomkoľvek vyznaní je Boh tým, ktorý nás spája, Boh je ten, ktorý nás pozýva byť bratmi a sestrami. Vidí sa mi, že na tejto ceste máme pred sebou jednu peknú výzvu.

Druhá veľká skupina výziev je prispôsobovanie Spoločnosti Ježišovej pre nové časy, uviesť organizmus Spoločnosti Ježišovej do takého stavu, aby efektívnejšie spolupracoval vzhľadom na tieto výzvy. Toto sa začína vlastným obrátením, osobným obrátením každého z nás, obrátením v našom komunitnom živote: môžeme byť skutočne svedkami bratského života spoločníkov, medzi nami, okolo toho, ktorý nás spája, a tým je Ježiš. Láska k Ježišovi nás zjednocuje a prekonáva rozdiely medzi nami.

Je tu napokon konverzia inštitúcií, ktorá je najťažšia: jestvujú mnohé rezistencie v rámci inštitúcií. Toto si vyžaduje ako podmienku vyvinutie opravdivej schopnosti spoločného rozlišovania, ako spôsobu robiť rozhodnutia. A pápež pozval celú Cirkev k rozlišovaniu.“ -jb-

Vatikán 31. júla - V dnešný deň vrcholí jubilejný rok, ktorý slávia tri ženské rehoľné kongregácie založené ctihodnou matkou Alfonzou Máriou Eppingerovou. 150. výročie jej smrti, čiže narodenia sa pre nebo si dnes osobitne pripomínajú Kongregácia sestier Božského Vykupiteľa a Sestry Najsvätejšieho Spasiteľa. Obe spoločenstvá už roky pôsobia na Slovensku. Spolu s nimi slávi dnešný deň aj Kongregácia sestier Vykupiteľa, pôsobiaca v Nemecku.

AUDIO: 

Kongregácia poukazujúca svojím názvom na tajomstvo vykúpenia a spásy bola založená 28. augusta 1849 vo francúzskom kúpeľnom meste Niederbronn. V duchu zakladateľky, ctihodnej matky Alfonzy Márie, rozvinula konkrétne formy pomoci trpiacim ľuďom, priliehavo odpovedajúc na potreby doby.

„Môj Ježiš, ukáž mi cestu, po ktorej mám kráčať. Chcem presne to, čo ty, a predsa sa stáva, že hľadám seba.“ (M. Alfonza Mária)

Matka Alfonza Mária, vlastným menom Alžbeta Eppingerová, pochádzala z hlboko zbožnej katolíckej rodiny, ktorá žila uprostred protestantského prostredia. Od útleho veku sa rada modlievala, rozmýšľala nad významom modlitieb a ako každé dieťa kládla rodičom veľa otázok.

Ako 5-ročná hľadiac na kríž sa pýtala: „Mama, prečo ukrižovali Pána?“ odpoveď znela: „Moje dieťa, toto spôsobili naše hriechy“. Na to s veľkou rozhodnosťou svojej malej duše si zaumienila: „Potom sa chcem vyhnúť všetkému, čo je hriech! “ Toto konštatovanie predurčilo celý jej život.

„Najlepší spôsob, ako sa pripraviť na modlitbu, je predstúpiť pred Boha ako dieťa...“ (M. Alfonza Mária)

Predčasná zrelosť v otázkach viery ju viedla k tomu, že ako 14-ročná zložila sľub panenstva, a to hneď po prvom svätom prijímaní. Duchovný život rozvíjala a viedla pod dôverným dohľadom svojho spovedníka.

„S pokornými dušami sa Boh rád zaoberá, pokora je pre tieto duše najväčšou výhodou.“ (M. Alfonza Mária)

V mladom veku Alžbeta trpela na viaceré choroby a počas týchto rokov choroby nadobudla veľmi silnú duchovnú skúsenosť. Bola priťahovaná rozjímať o Ježišovi, jeho živote a utrpení a objavila, ako veľmi Boh miluje všetkých ľudí. Z vlastnej skúsenosti vedela, že utrpenie nemôže byť prekážkou stretnúť túto lásku.

„Duši, ktorá vkladá všetku dôveru v Boha a podriaďuje sa jeho vôli, nebude nikdy nič chýbať – vždy dosiahne, čo potrebuje.“ (M. Alfonza Mária)

Po prvých troch rokoch ťažkého utrpenia sa v nej prejaví túžba pomáhať trpiacim. V roku 1841 vytvára so svojimi priateľkami malú skupinu, ktorá si kladie za cieľ, pod vedením svojho farára, starať sa o chorých vo farnosti. Boh si ju pripravuje na svoje dielo. Pri tejto práci s chorými, chudobnými a núdznymi zbiera prvé skúsenosti. Netrvá to však dlho. Nastáva ďalšie utrpenie, ktoré trvá 4 roky a celkom ju pripútava na lôžko. Je to pre ňu veľmi bolestné obdobie, avšak stáva sa pre ňu obdobím milosti. Mladá Alžbeta osobným utrpením vyzrieva. Samota a prebdené noci jej pomáhajú dozrieť v mimoriadne silnú osobnosť.

„Smútok premáha dušu a telo, znechucuje jej dobro a znemožňuje konať dobro. Je to mučeníctvo, ale skôr dušu zabíja, než ju zachraňuje.“ (M. Alfonza Mária)

Vždy viac sa spája s trpiacim Kristom Vykupiteľom a od marca 1846 dostáva dar  „videnia“ – bola to reťaz videní, zvlášť o politickej situácii a o jej vplyve na náboženský život. O Alžbete sa začínalo hovoriť v šírom okolí a pri jej lôžku sa striedali mnohí ľudia. Boli medzi nimi úprimne súcitní, ale aj posmievační, alebo čisto iba zvedaví na beh budúcich udalostí.

Alžbeta neodmietla nikoho. Mnohí sa po rozhovore s ňou vydali na cestu úprimného pokánia. Na všetky tieto mimoriadne udalosti okolo Alžbety dohliadalo skúsené oko diecézneho biskupa Rässa a spovedníka Dávida Reicharda.

„Milosť poznať naše chyby je drahocennejšia ako zjavenia a zázraky“. (M. Alfonza Mária)

V mladosti prišla Alžbeta do kontaktu s misionármi z rehole redemptoristov. U ich zakladateľa sv. Alfonza ju veľmi oslovila jeho láska k chudobným. Nadchla ju natoľko, že neskôr si ho vybrala za jedného z patrónov kongregácie. V jednej extáze počula jeho hlas, aby založila kongregáciu na pomoc opusteným a úbohým. Hlboká úcta k nemu ju viedla aj k tomu, že po prijatí rehoľného rúcha  prijala rehoľné meno Alfonza a novej kongregácii dala pomenovanie Dcéry Božského Vykupiteľa.

Buďte vo svojich prosbách vždy pokorné a dokonale podriadené Božej vôli – je to hlavná podmienka, aby ste boli vypočuté.“ (M. Alfonza Mária)

Pán ju na založenie novej kongregácie pripravoval utrpením, ktoré trvalo sedem a pol roka. Dňa 25. februára 1849 jasne počuje Vykupiteľove slová: „Netráp sa kvôli tomu, to je moje dielo a práve tým, že si nevzdelaná, chcem, aby iní prostredníctvom teba poznali moje milosrdenstvo.“

Tu sa už Alžbete rysuje jasná cesta. Nová kongregácia bude mať za úlohu priblížiť sa k chudobným a trpiacim v ich príbytkoch, venovať sa tým najopustenejším, nevedomým deťom a tým, ktorí trpia akúkoľvek núdzu. Toto predstavuje charizmu, ktorú daroval Božský Vykupiteľ svetu cez Matku Alfonzu Máriu.

„Tam, kde vládne pokora, je pokoj a tam prebýva Božia milosť“. (M. Alfonza Mária)

Všetko, čo podnikala, zverovala Pánovi. Od mladosti si uctievala svätú Teréziu Avilskú a od nej sa učila veľkej dôvere v Boha, pokoju a radosti. Napriek apoštolskej činnosti viedla svoje sestry k stálemu prehlbovaniu duchovného života a prebúdzala v nich  snahu po dokonalosti. Učila ich spájať kontempláciu s činnosťou. V jednej z extáz jej Pán odporúčal modliť sa za tri veci: za obrátenie hriešnikov, za duše v nebezpečenstve hriechu a za umierajúcich.

„Moja duša je naplnená nevysloviteľnými pocitmi šťastia pri myšlienke, že ťa raz uvidí a večne ťa bude vlastniť ako odmenu svojich bojov.“ (M. Alfonza Mária)

„Pri opatrovaní chudobných nerobila nijaký rozdiel medzi vyznaniami. Konala v duchu evanjelia, i keď nepoznala slovo ekumenizmus“. Po každej návšteve chorého učila sestry tichému poďakovaniu pred bohostánkom.

„Nerobte nič, aby ste sa zapáčili ľuďom. Robte dobro, pretože tak chce Boh, aby ste sa páčili iba jemu samému.“ (M. Alfonza Mária)

Ctihodná Matka Alfonza Mária sa narodila pre nebo vo veku 53 rokov, dňa 31. júla 1867, odkedy práve dnes uplynulo 150 rokov. V roku 2011 Cirkev úradne potvrdila jej heroické cnosti a rímska fáza procesu blahorečenia ďalej napreduje.

(Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu ďakuje za spoluprácu p. Eve Žilinekovej a sr. Arimatei Kiškovskej SDR) -jb-

Pondelkové vysielanie vo zvukovej podobe: