Taliansko 5. augusta – Dnes v skorých ranných hodinách zomrel kardinál Dionigi Tettamanzi, emeritný arcibiskup Milána. Vo veku 83 rokov podľahol následkom dlhšej choroby.

Duchovným pastierom Milánskej arcidiecézy a všetkým, ktorých zasiahla smrť kardinála Tettamanziho, Svätý Otec František kondoloval formou telegramu. Vyjadruje v ňom svoje uznanie a vďaku za všetko, čo zosnulý kardinál pre Cirkev vykonal. Svätý Otec okrem iného píše:

„Myslím na neho s láskou a s vďačnosťou si spomínam na intenzívnu kultúrnu a pastoračnú činnosť tohto zaslúžilého brata, ktorý vo svojom plodnom živote radostne dosvedčoval evanjelium a oddane slúžil Cirkvi, najprv ako kňaz v Milánskej arcidiecéze, potom ako biskup Ancony-Osima, sekretár Talianskej biskupskej konferencie, arcibiskup Janova, a potom arcibiskup milovanej ambroziánskej cirkvi, a napokon apoštolský administrátor Vigevana.  

Vždy sa prejavoval ako starostlivý pastier, úplne zameraný na potreby a dobro kňazov a všetkých veriacich, so zvláštnou pozornosťou na témy rodiny, manželstva a bioetiky, v ktorých bol zvlášť odborníkom.“

Pápež František zveruje zosnulého do príhovoru Panny Márie a všetkým smútiacich uisťuje o svojej modlitbe a posiela im svoje apoštolské požehnanie.

Kard. Dionigi Tettamanzi sa narodil v Renate pri Miláne 14. marca 1934. Kňazstvo prijal ako 23-ročný z rúk arcibiskupa Montiniho, neskoršieho pápeža Pavla VI. Ako doktor teológie uplatnil svoje výnimočné nadanie pri vyučovaní morálnej a pastorálnej teológie. Otázky manželstva, rodiny, sexuality a bioetiky rozpracoval aj v mnohých knihách, spolu s ďalšími pastorálnymi témami.

V roku 1989 bol menovaný za arcibiskupa diecézy Ancona-Osimo a biskupskú vysviacku prijal z rúk kardinála Martiniho. Vykonával rôzne služby v rámci Talianskej biskupskej konferencie a tiež v rôznych biskupských komisiách a pápežských radách.

V roku 1998 ho sv. Ján Pavol II. kreoval na kardinála a v roku 2002 ho vymenoval za arcibiskupa Milána. Kard. Dionigi Tettamanzi tento úrad zastával do roku 2011. Ako kardinál sa zúčastnil na dvoch konkláve: v roku 2005 a v roku 2013.

Po smrti kardinála Dioniga Tettamanziho má kardinálsky zbor 223 členov, z toho 121 s právom voliť. -ab-

Blížny je darom na prijatie s rešpektom, pretože v ňom, zvlášť ak je slabý a krehký, mi prichádza v ústrety Kristus. (Tvít pápeža Františka, 5. augusta 2017)

Vatikán 5. augusta – Svätý Otec vymenoval piatich členov Správnej rady Pápežskej akadémie pre život. Sú nimi argentínsky biskup Mons. Alberto Germán Bochatey, ktorý je profesorom bioetiky na Katolíckej univerzite v La Plata, Mons. Carlos Simón Vázquez, delegát pre Sekciu rodiny a života na Dikastériu pre laikov, rodinu a život, a ďalej traja odborníci z radov laikov:

Prof. Adriano Pessina je profesorom morálnej filozofie a riaditeľom Centra pre bioetiku na Katolíckej univerzite Sacro Cuore v Miláne. Španielska odborníčka na bioetiku Dr. Mónica López Barahona je riaditeľkou Študijného centra biologických vied, predsedníčkou španielskej delegácie Nadácie Jérôma Lejeuna a vedúcou Katedry bioetiky Jérôma Lejeuna v Madride. Prof. Etsuko Akiba z Japonska je profesorkou práva na Ekonomickej fakulte Univerzity v Toyama.

Pripomeňme, že Pápežská akadémia pre život od septembra 2016 patrí pod Dikastérium pre laikov, rodinu a život. Jej predsedom je taliansky arcibiskup Mons. Vincenzo Paglia.

V štatútoch platných od januára 2017 sa uvádza, že hlavným cieľom akadémie ako vedeckej inštitúcie je študovať a formovať podporu, obranu i kultúru života a patrične o nich informovať. Riadiace orgány Pápežskej akadémie pre život tvoria úrady predsedu a kancelára, správna rada a cirkevný poradca.

Okrem riadnych členov má Pápežská akadémia pre život svojich čestných členov a korešpondenčných členov. Osobitné členstvo je vyhradené mladým bádateľom vo veku do 35 rokov.  Za vedeckých členov Pápežskej akadémie pre život môžu byť zvolení aj príslušníci iných náboženstiev, ak sa angažujú za ochranu života a dôstojnosti ľudskej osoby.

Dňa 13. júna tohto roku Svätý Otec František vymenoval 45 riadnych členov Pápežskej akadémie pre život a tiež jej piatich čestných členov. -jb-

Mexiko 4. augusta – V nemocnici v hlavnom meste Mexika včera zomrel 55-ročný kňaz José Miguel Machorro. Podľahol následkom bodných zranení, ktoré mu 15. mája tohto roku spôsobil duševne chorý muž.

Útočníkom, ktorý na kňaza po skončení svätej omše v katedrále hlavného mesta Mexika zaútočil nožom, bol mexický občan Juan René Silva. Pred políciou sa pomätený muž najprv vydával za Francúza či Američana, neskôr však bola zistená jeho pravá identita a skutočnosť, že matka ho dva mesiace hľadala ako nezvestného.

Páter Machorro je už štvrtým kňazom zavraždeným tento rok v Mexiku. V Latinskej Amerike boli zavraždení ďalší dvaja kňazi, a to vo Venezuele a v Kolumbii. -ab-

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 18. nedeľu cez rok A, Sviatok Premenenia Pána  (Mt 14, 13-21): Zážitok premenenia 

Možno sa vám niektorým, milí priatelia, dostala do rúk úspešná knižka amerického spisovateľa Scotta Pecka Nevyšliapanou cestou (The Road Less Travelled). Úplne prvá veta  tejto knižky znie: „Život je ťažký.“ A je to veľká pravda. Veď či to nie je presne toto, čo prežívame, ak k svojmu životu pristupujeme zodpovedne. Nie že by sme sa v takom prípade nemali smiať alebo oslavovať, odpočívať alebo sa hrať. Život nie je čosi hrozné, bezradostné alebo nezmyselné. No je to vec, kde jedna povinnosť nasleduje po druhej, a každá z nich si vyžaduje, aby sme vstali zo svojej pohodlnej stoličky a aby sme ju urobili. Či už ide o odpovedanie na poštu, zaplatenie faktúr, záujem o syna, ktorý sa dosť neučí v škole, alebo o dcéru, ktorá sa zasa učí až príliš, ale mimo školy, či je to nedostatok zákaziek v podnikaní, povinnosť napísať načas referát alebo pripraviť si príhovor a milión ďalších vecí, všetko toto si vyžaduje náš čas, našu energiu, záväzok a námahu. Slovo „ťažký“ znamená, že náš život neustále od nás čosi žiada a toto čosi nás stojí energiu.

Pýtal som sa teraz cez leto študenta tretieho ročníka strednej školy, či tento rok, ktorý je pred ním bude ľahší. On na to: „Zdá sa mi, že to bude drina.“ Keď som sa ho pýtal prečo, povedal mi, že idú dostať novú učiteľku matematiky a že tá má doktorát. A že ľudia tohto typu, ktorí majú doktorát, to neberú len tak naľahko. Jeho predtucha, a aj predtucha jeho spolužiakov bola, že to teda bude drina. Ako to tak hovoril, som však v ňom videl, ako mobilizuje svoje sily a ako sa pripravuje na výzvu. Teda namiesto toho, aby lamentoval alebo sa rozhodol s tým praštiť alebo sa s tým nejako menej namáhavo vyrovnať, on svoje sily a svoju angažovanosť posunul do nového, vyššieho stupňa. Dôsledkom hesla „Život je ťažký“ je zvyčajne motto „Život je skúška“.

Na skúšky a na nové výzvy je však nevyhnutná príprava, pretože smutným faktom je, že ak sa na nové výzvy nepripravujeme a na ne netrénujeme a to neustále,  určite ich keď prídu nezvládneme. Jednoducho, platí tu zákon ochabovania. Bez nepretržitého a vedomého úsilia sa naše vzťahy sa stanú rutinnými a naše reakcie predvídateľnými a to až tak, že sa nám to začne rozpadať. Bez neustáleho a chceného úsilia, naša podnikavosť, tvorivosť a sviežosť ochabne a v zámkovej dlažbe dvora nášho života začne rásť burina a náš dom sa nakoniec ocitne v rozvalinách a stane sa z neho miesto duchov. Ľudia by teda mali stále záhradníčiť. Áno, ľudský život je ťažký; no je tomu tak preto, lebo náš svet je nedokončený.

No môže to byť ešte horšie. Ľudský život sa stáva ešte ťažším, keď sa situácie s ktorými sa stretneme dostanú do interakcie s našimi mravnými zásadami. Mojím mravným princípom je napríklad byť súcitný a ja sa stretnem so situáciou, kde niekto trpí, mojou povinnosťou bude namiesto úteku alebo hľadania ospravedlnení tomu človeku pomôcť. Alebo mojím morálnym princípom je usilovať sa tam, kde som o pokoj. Keď potom narazím na situáciu, kde sú ľudia v konflikte alebo v ostrom nepriateľstve, budem sa musieť v tejto ich veci nejako angažovať, aj keď by mi bolo lepšie sa do nich nestarať. Alebo mojím morálnym princípom je čestnosť. Keď sa ja potom ocitnem v prostredí, kde ľudia podvádzajú, zatĺkajú a klamú, nebude ľahké v takomto prostredí kráčať po ceste pravdy, ak by som sa ja k tomu podľa svojich možností nahlas aspoň nevyjadril. To, aby do negatívnych situácií života vstúpil aj za našej pomoci súcit, pokoj a čestnosť, si bude od nás vyžadovať záujem, ochotu, námahu a určite aj kreativitu. Veru, čnosť je tvrdá práca.

Kresťanská duchovná tradícia však pozná spôsob, ako sa tvárou tvár takýmto ťažkostiam života – zvlášť keď sa jedná o ťažkosti mravného charakteru –, postaviť aby sme pri tom boli účinní. Táto tradícia však robí rozdiel medzi našou snahou pred osvietením a našou snahou po osvietení. Naša snaha pred osvietením je výsledkom našej ľudskej vôle. Je to obyčajná sila vôle, ktorá pochádza z nášho pevného odhodlania dosiahnuť to, čo považujeme za hodnotu. Snaha po osvietení je však iná. Osvietenie znamená, že sme sa už vedome napojili na Boží zdroj a že Bohu dovolíme, aby cez nás prúdila jeho sila. Preto naše úsilie po osvietení by sme mohli nazvať úsilím spojeným, úsilím, v ktorom je jasná spolupráca našej snahy a Božej milosti. Našu ľudskú vôľu tu tak ako loďku poháňa Boží vietor.

Ako je možné k tomuto prísť? Sami predsa k osvieteniu prísť nemôžeme, sami sa na prameň božej milosti nenapojíme. K tomu, aby sa tak stalo, je nevyhnutné, aby sme vystúpili – obrazne povedané – na horu. Ježišovi učeníci nechápu, prečo Ježiš tak neodbytne trvá na tom, že utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie patria k sebe. Oni na základe svojich životných skúseností nevidia medzi týmito tromi vecami žiaden súvis. Ježiš ich preto zoberie so sebou na horu, aby im tam ukázal, že táto jeho púť od utrpenia cez smrť až k zmŕtvychvstaniu má Boží pôvod. Keď tam tento Boží pôvod spoznajú a ho pochopia, vtedy „vstanú zo zeme bez strachu a začnú počúvať už len jeho“. Vietor im nebude fúkať už do tváre, ale zozadu do ich chrbta. Naučia sa byť otvorenými voči Božej vôli a schopnými prijať ťažkosť Ježišovej cesty. Peter má pravdu: videnie na hore je pre nich dobré. A podobné duchovné zážitky, milí priatelia, sú dobré aj pre nás.

Avšak čo presne je na nich to „dobré“, čo tieto zážitky robia? Duchovné zážitky sú pre nás zdrojom posily a odvahy byť vernými v kresťanskom zápase. Ak už život je ťažký, ako hovorí Peck, o to ťažšia bude cesta Ježišova, vedúca nás k duchovnej premene.

V mojom živote som počul veľa ľudí oduševnene hovoriť o svojich duchovných zážitkoch. Boli rôzne a mnohé boli veľmi silné. No všetky „boli“, to znamená odohrali sa v minulosti. Začali a skočili sa. Keď som sa niektorých z týchto ľudí pýtal, čo nasledovalo  potom, ich odpovede boli rôzne. Niektorí sa snažili niečo podobné zažiť znova, iní povedali, že si  tieto zážitky uchovávajú vo svojom srdci ako poklad, ďalší že si ich napísali, aby na ne nezabudli. Aj keď tieto ich odpovede sa zdajú byť normálnymi, predsa zaváňajú tými tromi stánkami, ktoré chcel Peter postaviť tam na hore a pri nich zostať. Čo je dôležité nie je držať sa samotných zážitkov, ale týmto zážitkom načúvať, počúvať ich. Mimoriadne zážitky samé v sebe nemajú hodnotu. Čo má hodnotu je dobro, ku ktorému nás tieto zážitky vyzývajú a volajú. Duchovné zážitky sú dobré natoľko, nakoľko nám pomáhajú zostať vernými v ťažkostiach, z ktorých sa náš život skladá. Potrebujeme vystúpiť na vrch, ale nie na ňom zostať. Nehovor: „Bol som na vrchu!“ Ale povedz: „Zostúpil som z vrchu a teraz kráčam k Jeruzalemu.“ 

Vatikán 5. augusta – Novým predstaveným kolégia vatikánskych spovedníkov sa stal minorita páter Lucián Mária Bogucki. Rozhodol o tom 19. mája spolu s radou generálny minister Rádu menších bratov konventuálov Marco Tasca.

50-ročný kňaz, ktorý pochádza z Poľska, v minulosti pracoval osem rokov ako predstavený minoritov na Slovensku. Dnes je spovedníkom v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne a zároveň špirituálom Pápežského slovenského kolégia sv. Cyrila a Metoda v Ríme.  

Páter Lucián Bogucki nám pri príležitosti svojho vymenovania za predstaveného spovedníkov vo Vatikáne poskytol rozhovor.

AUDIO: 

Ako ste prijali správu, že budete zodpovedným za kňazov, ktorí spovedajú vo Vatikáne? Prekvapila vás, alebo ste to očakávali?

„Viac menej som to očakával, lebo už dlhšie sa o tom rozprávalo a bratia mi naznačovali, že ma vidia v tejto službe rektora Kolégia vatikánskych spovedníkov. Prijal som to ako výzvu, ako konkrétnu službu.“

Ako prebieha voľba nového predstaveného kolégia vatikánskych spovedníkov? Je to rozhodnutie jedného človeka, alebo celej komunity?

„Je to rozhodnutie generálneho predstaveného spolu s radou, ale skôr posiela svojho zástupcu, ktorým bol generálny vikár nášho rádu, ktorý rozprával s každým z bratov a každý brat mal navrhnúť dvoch – troch kandidátov, ktorých si vie predstaviť na tomto poste.“ 

V čom presne bude spočívať vaša nová služba a ako dlho bude pôsobiť v tejto funkcii?

„Moja nová služba bude trvať štyri roky. V prvom rade som predstavený rehoľnej komunity vo Vatikáne. Naša komunita je tým výnimočná, že má len jeden druh pastorácie: spovedanie v Bazilike sv. Petra.

Ako rektor kolégia som v prvom rade zodpovedný za to, aby tí, čo spovedajú, dodržiavali poriadok, aby spovednice neboli prázdne. Keď niekto vypadne, musím sa postarať o to, aby boli zástupcovia. Rovnako sa musím starať o normálny chod komunity: aby bolo čo jesť, čo piť, kde spať a aby sa tiež bratia nezabudli modliť.“ 

Aká veľká je vaša komunita?

„Je nás štrnásť bratov desiatich národností. Všetci sme kňazi. Sme tiež v pokročilom veku, takže medzi nami nie sú žiadni nováčikovia, všetci majú za sebou životné skúsenosti v iných oblastiach, vo svojich provinciách, vo svojich krajinách. Sú to zrelí muži.“

Vy ste pôvodom Poliak, máme vynikajúcu slovenčinu. Dlhé roky ste pôsobili na Slovensku. Cítite sa byť tak trochu Slovákom?

„Mnohokrát som už povedal, že síce mám poľskú národnosť, poľský pas, ale srdcom som Slovák. Už to, že som sa narodil priamo na slovensko-poľských hraniciach [v obci Piwniczna, neďaleko Mníšku nad Popradom – pozn. red.]. Moji predkovia z otcovej strany pochádzajú zo Slovenska, mám skutočne veľmi blízko k slovenskému národu po každej stránke. Ja nerobím rozdiely medzi Poliakmi a Slovákmi. Mám natoľko veľké srdce, že oba tieto národy sa do neho vtesnajú.“

Svätý Otec František počas svojho pontifikátu viackrát poukázal na dôležitosť sviatosti zmierenia. Sám dokonca zasadol do spovednice, či už ako kňaz vysluhujúci sviatosť alebo ako veriaci, ktorý sviatosť prijal. Ste s pápežom ako spovedníci vo Vatikáne v nejakom užšom kontakte?

„Nie, nie sme, i keď je mojou túžbou pozvať k nám Svätého Otca po prázdninách. Verím, že prijme toto pozvanie. Lebo predsa len túto službu milosrdenstva vykonávame aj v jeho mene. Všetci, čo sme vo Vatikáne, sme tam pre to, aby sme boli predĺžením Petrovej služby, lebo predsa len Svätý Otec nestíha robiť všetko sám.

Má na to obrovské množstvo ľudí, ktorí nie vo svojom, ale v jeho mene vykonávajú túto službu. Samozrejme v prvom rade v mene Pána Ježiša, ale tiež v mene Svätého Otca. On nemôže sedieť v Bazilike a spovedať, takže má na to penitenciárov, ktorí vykonávajú túto úlohu. A my sa to snažíme robiť v duchu pápeža Františka.“

V Jubilejnom roku milosrdenstva navštívil Baziliku sv. Petra vo Vatikáne približne 20 miliónov pútnikov. Odrazilo sa to aj na záujme o spoveď?

„Veľmi, skutočne to bol milostivý čas. Pre mňa to bol rok, kedy som si uvedomil, že má zmysel byť vo Vatikáne, v Bazilike sv. Petra. Mnohokrát som sa totižto pýtal, prečo som tu, prečo nie som na Slovensku medzi svojimi veriacimi? Zvlášť vtedy, keď boli spovednice prázdne.

V Jubilejnom roku som skutočne pocítil, že je [o spoveď] veľký záujem. Bolo to cítiť dvoj – trojnásobne. Tí, ktorí spovedali v španielčine a v angličtine, toho mali ešte oveľa viac. Dennodenne to boli desiatky ľudí. Takže Bohu vďaka a nielen za tento počet. V prvom rade za tých ľudí, ktorí skutočne hľadali milosrdenstvo a prichádzali, aby si dali životy do poriadku po dlhých rokoch.“

Mnohí ľudia majú zo spovede strach a nechápu význam tejto sviatosti. Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí neboli roky na spovedi? V čom spočíva krása sviatosti zmierenia?

„Aby sa nebáli. Aj ja, čo sa spovedám každé dva týždne, mám nejaký ten strach sa spovedať. Je to pochopiteľné. Keď má človek hovoriť o svojich zlyhaniach, nedostatkoch, o svojich hriechoch, tak má pocit úzkosti, strachu, zahanbenia. To nie je nič zlé. Tým viac si potom vážime samotné odpustenie.

Takže, áno, boj sa, ale buď odvážny a urob krok, ktorý ti dá obrovskú slobodu. A neboj sa, v spovednici sa nestretneš s kňazom, ktorý by ťa trestal, ktorý by ťa odmietol. Každý kňaz, nech by vyzeral akokoľvek, tak v spovednici si uvedomuje, že je v prvom rade nástrojom milosrdenstva.“

Ak by sme to teda zhrnuli, v čom spočíva krása sviatosti zmierenia?

„Krása sviatosti zmierenia spočíva v stretnutí sa s milosrdným otcom. Kňaz si uvedomuje, že je milosrdný otec, nie spravodlivý sudca. Lebo aj milosrdenstvo je prejavom spravodlivosti. Teda je to stretnutie s niekým, kto na mňa čaká.

Keď niekam idem a viem, že nikto na mňa nečaká, že budem možno niekoho vyrušovať, to nie je príjemný pocit. Keď však vidím, že kňaz sedí v spovednici to znamená, že na mňa skutočne čaká, nie som mu na príťaž. Je tam pre mňa. A môžem to povedať za všetkých kňazov, že čím tvrdší hriešnik, tým väčšia radosť zo strany kňaza.“

V spovednici presedíte hodiny, nepochybne je to fyzicky i psychicky náročné. Ako oddychujete, relaxujete?      

„Áno, i keď nie vždy sú penitenti, je to psychická záťaž, najmä teraz, keď je horúco aj v Bazilike sv. Petra. Pre mňa je oddych vždy poobede si ľahnúť aspoň na pár minút a natiahnem sa, dobre mi to padne. Musím sa však aj pohybovať, aby som nepribral. Šport, ktorý veľmi obľubujem, je cyklistika. Rád chodím na bicykli po Ríme, je to taký adrenalínový šport. Rád tiež chodím mimo Rím pozrieť si prírodu, okolie.

Už niekoľko rokov tiež organizujem cyklopúte. Ani tento rok nebude výnimkou. Od 7. augusta budeme organizovať cyklotúru v okolí Ríma. Viacero ľudí príde z Bratislavy a za desať dní si pozrieme okolie. Tento rok sme si zvolili Lazio. Budeme obdivovať krásy rímskeho regiónu, lebo mnohí ľudia, ktorí prídu do Ríma, nemajú čas pozrieť si okolie.“

Rozhovor pripravila Eva Jánošíková   

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: