Vatikán 9. augusta – Hnacou silou nádeje je Božie odpustenie. To bola téma dnešnej katechézy Svätého Otca Františka pri generálnej audiencii. V súvislosti s nedávnymi útokmi proti kresťanským komunitám v Nigérii a v Stredoafrickej republike pápež František vyslovil výzvu, aby nastal koniec „každej formy nenávisti a násilia a neopakovali sa viac hanebné zločiny spáchané na bohoslužobných miestach, kde sa veriaci zhromažďujú na modlitbu“. Spolu s celým zhromaždením sa Svätý Otec modlil za bratov a sestry v Nigérii a Stredoafrickej republike.   

V horúcom počasí, podobne ako minulý týždeň, opäť prichýlila pútnikov klimatizovaná aula Pavla VI. Medzi veriacimi z celého sveta dali o sebe vedieť osobitne skupina klaretínskych misionárok sláviacich v Ríme generálnu kapitulu, ako aj veľká skupina mladých sestier milosrdnej lásky sv. Jany Antidy, rehoľníčok s vincentínskou charizmou, ktoré sa pripravujú na večné sľuby. K duchovnej atmosfére prispel spevácky zbor z Poľska, ktorý zaspieval mariánsku pieseň venovanú Jasnohorskej Čiernej Madone.

Na úvod dnešnej audiencie zaznel úryvok z Lukášovho evanjelia o udalosti odpustenia hriechov pri Ježišovej návšteve v dome farizeja Šimona:

«Potom sa obrátil k žene a Šimonovi povedal: „Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala. Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje.“ A jej povedal: „Tvoje hriechy sú odpustené.“ Vtedy tí, čo s ním stolovali, začali si hovoriť: „Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?“ On však povedal žene: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!» (Lk 7,44.47-50)

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Počuli sme reakciu hostí u farizeja Šimona: «Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?» (Lk 7,49). Ježiš práve vykonal škandalózny skutok. Jedna žena z mesta, ktorú všetci poznali ako hriešnicu, vošla do Šimonovho domu, kľakla si k Ježišovým nohám a vyliala na ne voňavý olej. Všetci, ktorí tam boli pri stole, šomrali: ak je Ježiš prorok, nemal by akceptovať takéto prejavy, hlavne od ženy ako je táto.

Tieto ženy, nešťastnice, slúžili len na návštevy potajomky – aj zo strany vysoko postavených mužov –, alebo na ukameňovanie. Podľa vtedajšieho myslenia, medzi svätým a hriešnikom, medzi čistým a nečistým, mala byť jednoznačná separácia.

Ale Ježišov postoj je iný. Od začiatku svojho pôsobenia v Galilei sa približuje k malomocným, posadnutým, všetkým chorým a žijúcim na okraji spoločnosti. Takýto spôsob správania nebol vôbec bežný, a to natoľko, že táto sympatia Ježiša voči vylúčeným, „nečistým“, bude jednou z vecí, ktoré najviac znepokoja jeho súčasníkov.

Tam kde nejaký človek trpí, Ježiš sa ho ujíma a preberá utrpenie na seba. Ježiš nekáže, že podmienky trestu sa majú hrdinsky znášať, tak ako to hovorili stoickí filozofi. Ježiš zdieľa ľudskú bolesť, a keď sa s ňou stretáva, z jeho vnútra vychádza ten postoj, ktorý charakterizuje kresťanstvo: milosrdenstvo. Ježiš oproti ľudskej bolesti cíti milosrdenstvo: Ježišovo srdce je milosrdné. Ježiš zažíva súcit. Doslovne: Ježiš cíti chvenie svojich vnútorností.

Koľko krát sa v evanjeliách stretneme s podobnými reakciami. Ježišovo srdce stelesňuje a odhaľuje srdce Boha, ktoré tam, kde nejaký muž či žena trpí, chce jeho uzdravenie, oslobodenie a plnosť života.     

Z tohto dôvodu Ježiš doširoka otvára náruč hriešnikom. Koľkí ľudia ešte aj dnes zotrvávajú v pomýlenom živote, pretože nenachádzajú nikoho, kto by bol ochotný sa na nich pozrieť iným spôsobom, Božími očami, alebo lepšie povedané srdcom Boha, to znamená pozerať na nich s nádejou. Ježiš naopak vidí možnosť zmŕtvychvstania aj u toho, kto urobil mnoho chybných rozhodnutí. Ježiš je vždy tu, s otvoreným srdcom, roztvárajúc to milosrdenstvo, ktoré má v srdci: odpúšťa, objíma, chápe, približuje sa, taký je Ježiš!

Niekedy zabúdame, že u Ježiša nešlo o ľahkú lásku za nízku cenu. Evanjeliá zachytávajú prvé negatívne reakcie voči Ježišovi práve vtedy, keď istému človeku odpustil hriechy (por. Mk 2,1-12). Bol to muž, ktorý trpel dvojnásobne: pretože nemohol kráčať a pretože cítil, že zlyhal.

A Ježiš chápe, že tá druhá bolesť je väčšia od prvej, až do tej miery, že sa ho hneď ujíma s ohlasovaním oslobodenia: «Synu, odpúšťajú sa ti hriechy!» (v. 5). Oslobodzuje ho od toho pocitu skľúčenosti z vlastného zlyhania. A vtedy niektorí zákonníci – to sú tí, čo veria, že oni sú dokonalí: a myslím na mnohých katolíkov, ktorí sa pokladajú za dokonalých a pohŕdajú inými... toto je smutné... – niektorí tam prítomní zákonníci sa pohoršili nad týmito Ježišovými slovami, ktoré im znejú ako rúhanie, keďže len Boh môže odpúšťať hriechy.

My ktorí sme zvyknutí zakusovať odpúšťanie hriechov, niekedy až príliš „lacno“, mali by sme si niekedy spomenúť, čo sme stáli Božiu lásku. Každý z nás stál dosť: život Ježiša! On by ho bol dal aj pre iba jedného z nás.

Ježiš ide na kríž nie preto, že uzdravuje chorých, že káže lásku, že ohlasuje blahoslavenstvá. Boží Syn ide na kríž predovšetkým preto, lebo odpúšťa hriechy, pretože chce úplné, definitívne oslobodenie ľudského srdca. Pretože neakceptuje, že ľudská bytosť strávi celý svoj život s tým nezmazateľným „tetovaním“, s myšlienkou, že nemôže byť prijatá milosrdným srdcom Boha. A s týmito pocitmi Ježiš ide naproti hriešnikom, ktorými sme my všetci.

Takto sa hriešnikom dostáva odpustenie. Nie sú len upokojení na úrovni psychologickej, pretože sú oslobodení od pocitu viny. Ježiš robí oveľa viac: ponúka ľuďom, ktorí zlyhali, nádej nového života. „Ale, Pane ja som handra“ – „Pozeraj dopredu a dám ti nové srdce“. Toto je nádej, ktorú nám dáva Ježiš. Život poznačený láskou.

Mýtnik Matúš sa stáva apoštolom Krista. Matúš, ktorý je zradcom vlasti, zdieračom ľudí. Zachej, skorumpovaný jerišský boháč – ten mal určite titul úplatkára –, mení sa na dobrodinca chudobných. Žena zo Samárie, ktorá mala piatich mužov a teraz žila s ďalším, počuje prísľub „živej vody“, ktorá v nej môže vyvierať natrvalo (Jn 4,14). Takto Ježiš mení srdce, robí tak s nami všetkými.

Osoží nám pomyslieť na to, že Boh si nevybral ako prvý základ na sformovanie svojej Cirkvi ľudí, ktorí nikdy nepochybili. Cirkev je ľud hriešnikov, ktorí zažívajú milosrdenstvo  a odpustenie Boha. Peter pochopil viac pravdy o sebe počas spevu kohúta, než pri svojich poryvoch šľachetnosti, ktoré mu vydúvali hruď v pocite nadradenosti nad ostatnými.

Bratia a sestry, všetci sme úbohí hriešnici, odkázaní na Božie milosrdenstvo, ktoré má silu zmeniť nás a dať nám novú nádej, a to každý deň. A robí to! A ľuďom, ktorí pochopili túto základnú pravdu, Boh darúva poslanie najkrajšie na svete, a to lásku k bratom a sestrám, a ohlasovanie milosrdenstva, ktoré on neodopiera nikomu. A toto je naša nádej. Poďme vpred s touto dôverou v odpustenie, v Ježišovu milosrdnú lásku.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ab, jb-

Vatikán 9. augusta – Vo sviatok spolupatrónky Európy, bosej karmelitánky sv. Terézie Benedikty z kríža, rodným menom Edity Steinovej (1891 Vroclav – 1942 Osvienčim), rozoslal Svätý Otec František internetový odkaz tohto znenia: „Pri svedectve viery zavážia nie úspechy, ale vernosť Kristovi.“ -jb-

Vatikán 8. augusta – Na oslavách storočnice narodenia bl. Oscara Arnulfa Romera, ktoré sa budú konať 15. augusta v San Salvadore, sa v mene Svätého Otca Františka  zúčastní jeho špeciálny zástupca. Úlohou osobitného pápežského vyslanca poveril Svätý Otec čilského kardinála Ricarda Ezzatiho SDB, arcibiskupa Santiaga de Chile.

Niekdajší arcibiskup San Salvadoru, zavraždený pri oltári  strelou atentátnika dňa 24. marca 1980, sa v latinskom menovacom dekréte charakterizuje týmito slovami:

„Blahoslavený Oscar Arnulfo Romero, biskup a mučeník, skvelý pastier a svedok Evanjelia, múdry obhajca Cirkvi a dôstojnosti človeka. Drahý syn salvadorskej krajiny a súčasný svedok spásonosného diela nášho Pána Ježiša Krista a jeho lásky voči všetkým, zvlášť chudobným, odmietaným a spoločnosťou vylúčeným. V kňazskej i biskupskej činnosti preukázal mimoriadny duchovný pokrok a podporoval spravodlivosť, zmierenie a pokoj.“ -jb-

Venezuela 9. augusta – Arcibiskup Caracasu kardinál Jorge Urosa Savino vyjadril svoj „údiv a odmietnutie“ voči opatreniam prijatým v uplynulých dňoch venezuelskou vládou, pretože podľa jeho slov „idú proti vôli zvrchovaného národa“. Zvlášť odsúdil vyhnanie Národného zhromaždenia z jeho zákonného sídla a zosadenie opozičných starostov a primátorov miest.

Ide o opatrenia, ktoré „udivujú svojou násilnosťou a svojvoľnosťou“, uvádza arcibiskup Caracasu vo svojom vyhlásení, ktoré včera zverejnilo tlačové stredisko arcidiecézy. Vyzýva v ňom prezidenta Nicolasa Madura „hľadať riešenia ekonomickej, politickej a sociálnej krízy, ktorú prežíva Venezuela.“

Počas utorkovej noci 8. augusta Národná garda vojensky obsadila sídlo Národného zhromaždenia a zabránila vstup poslancom, ktorí sú hlavne z radov opozície. Obsadenie budovy zo strany novovytvoreného Národného ústavodarného zhromaždenia je podľa kard. Urosu „svojvoľná invázia“ zo strany „orgánu neplatne ustanoveného, pretože nebol zvolaný ľudom a je podozrenie, že jeho voľby boli zmanipulované“. Národné zhromaždenie bolo podľa arcibiskupa právoplatne zvolené 2. decembra 2015 a novovytvorené Ústavodarné zhromaždenie nemá právo obsadiť jeho sídlo.

V ďalšej časti svojho vyhlásenia arcibiskup Caracasu odsúdil niektoré tvrdé tresty proti starostom a primátorom miest z radov opozície. V poslednom období bolo 14  z nich obvinených pred súdom a traja z nich už boli aj odsúdení za nepodriadenie sa.

Na záver vyhlásenia žiada „ukončiť tieto akcie a vytvoriť pokojné prostredie, ktoré dovolí nájsť vyriešenie krízy, v ktorej sa krajina nachádza“. -ab-

Kórea 9. augusta – V čase, keď sa v médiách stále viac hovorí o zostrovaní napätia v súvislosti so Severnou Kóreou, zaznela výzva náboženských predstaviteľov Južnej Kórey k „dosiahnutiu skutočného mieru“ medzi oboma časťami polostrova. Stalo sa tak pri medzináboženskom stretnutí 3. augusta v juhokórejskom Seongju, ktoré sa konalo pri príležitosti 64. výročia ukončenia vojny a vyhlásenia prímeria. Tento dočasný stav na Kórejskom polostrove pretrváva dodnes.

Ako informovala agentúra Asia News, katolíci, protestanti a budhisti spomínali na 27. júl 1953, kedy bol vojnový konflikt ukončený, no bez podpísania mierovej zmluvy. „Potrebujeme mierovú dohodu, a nie len prímerie,“ povedal Mons. Hyginus Kim Hee-joong, predseda Konferencie biskupov Kórey. Vysvetlil, že „ak sa nepotvrdí mier na Kórejskom polostrove definitívnym spôsobom, bude to znamenať koniec pokoja v celej severovýchodnej Ázii a z Kórejského polostrova sa stane sud pušného prachu pripravený vybuchnúť a začať novú vojnu.“

Mons. Kim Hee-joong pripomenul aj negatívny postoj kórejských biskupov voči politike vojenského zastrašovania v súvislosti s americkým protiraketovým systémom THAAD (Terminal High Altitude Area Defense) na likvidáciu potenciálnych útokov zo Severnej Kórey.

„Je iluzórne chcieť nastoliť mier zbraňami. THAAD nedokáže priniesť Kórei mier,“ povedal arcibiskup diecézy Gwangju. Poukázal pritom na skutočnosť, že rozmiestnenie protiraketového systému „sa udialo bez súhlasu obyvateľstva, a preto by sa malo prehodnotiť. Pre mier musíme pracovať spoločne na sformulovaní dohody,“ citovala predsedu Konferencie biskupov Kórey agentúra Asia News.  -ab-

Stredajšie vysielanie vo zvukovej podobe: