Nemilujme slovami, ale skutkami

1. „Deti moje, nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou“ (1 Jn 3, 18). Tieto slová apoštola Jána vyjadrujú imperatív, ktorému sa nijaký kresťan nemôže vyhnúť. Vážnosť, s akou milovaný učeník odovzdáva až po dnešok Ježišov príklad, ešte viac vystupuje v zdôraznenom protiklade medzi prázdnymi slovami, ktoré máme často na perách, a konkrétnymi skutkami, podľa ktorých sa máme hodnotiť. Láska nepripúšťa nijaké alibi: kto chce milovať tak, ako miloval Ježiš, musí nasledovať jeho príklad. To platí predovšetkým vtedy, keď ide o chudobných. Spôsob, akým miloval Boží Syn, bol dobre známy a Ján nám ho jasne pripomína vo svojich listoch. Spočíva na dvoch nosných pilieroch: Boh nás miloval ako prvý (porov. 1 Jn 4, 10.19); a miloval nás tak, že dal seba samého, položil za nás vlastný život (porov. 1 Jn 3, 16). Takáto láska nemôže ostať bez odpovede. Hoci nám bola darovaná bez nároku na akúkoľvek odplatu, predsa zapaľuje srdcia, ktoré ju túžia opätovať, napriek svojim obmedzeniam a hriechom. To je však možné len vtedy, ak v rámci svojich možností prijmeme do srdca Božiu milosť, jeho milosrdnú lásku, aby pohla našu vôľu a tiež city k láske k samotnému Bohu a blížnemu. Tak môže milosrdenstvo, ktoré vyviera takpovediac zo srdca Najsvätejšej Trojice, dať do pohybu náš život a vyvolať súcit voči bratom a sestrám v núdzi a budovať diela milosrdenstva.

2. „Úbožiak zavolal a Pán ho vyslyšal“ (Ž 34, 7). Cirkev oddávna chápala význam tohto volania. Svedčia o tom hneď prvé stránky Skutkov apoštolov, keď Peter žiada, aby si zvolili siedmich mužov, „plných Ducha a múdrosti“ (6, 3), ktorí by obsluhovali chudobných. To je bezpochyby jedno z prvých znamení, ktorým sa kresťanské spoločenstvo predstavilo na scéne sveta: služba tým najchudobnejším. Všetko to dokázali preto, lebo pochopili, že život Ježišových učeníkov sa musí prejavovať v bratstve a solidarite, ktoré zodpovedajú hlavnému učeniu Majstra, ktorý chudobných vyhlásil za blahoslavených a dedičov nebeského kráľovstva (porov. Mt 5, 3).

„Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval“ (Sk 2, 45). Tieto slová jasne svedčia o úprimnej starosti prvých kresťanov. Keď evanjelista Lukáš – svätopisec, ktorý viac ako ktokoľvek iný dáva priestor milosrdenstvu – opisuje prax prvého spoločenstva, ktoré sa delilo o všetko, nejde mu len o pekné slovné zvraty. Naopak, keď o tom hovorí, chce sa prihovoriť veriacim každého pokolenia, a teda aj nám, aby  nás povzbudil vo vydávaní svedectva a konaní v prospech tých najnúdznejších. To isté učenie nám rovnako presvedčivo predkladá apoštol Jakub, ktorý vo svojom liste používa silné a pôsobivé slová: „Počúvajte, moji milovaní bratia! Nevyvolil Boh tých, čo sú vo svete chudobní, aby boli bohatí vo viere a dedičia kráľovstva, ktoré prisľúbil tým, čo ho milujú? A vy ste chudobného znevážili! Neutláčajú vás práve bohatí a nevláčia vás práve oni po súdoch? [...] Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť? Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: ,Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!‘, ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?! Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva“ (Jak 2, 5 – 6. 14 – 17).

3. Boli však aj chvíle, keď kresťania nenasledovali dôsledne túto výzvu a nechali sa nakaziť svetským zmýšľaním. Duch Svätý ich však neprestal vyzývať, aby svoj zrak zamerali na to, čo je podstatné. Preto vzbudil mužov a ženy, ktorí rozličným spôsobom venovali svoj život službe chudobným. Koľké stránky dejín napísali za uplynulých dvetisíc rokov kresťania, ktorí v úplnej jednoduchosti a pokore, no s veľkodušnou fantáziou lásky slúžili svojim najchudobnejším bratom.

Medzi nimi vyniká príklad Františka z Assisi, ktorého počas stáročí nasledovali mnohí ďalší svätí muži a ženy. On sa neuspokojil len s tým, že by malomocných objímal a dával im almužnu, ale rozhodol sa ísť do Gubbia a žiť tam s nimi. On sám v tomto stretnutí videl zážitok svojho obrátenia: „Keď som bol v hriechoch, zdalo sa mi príliš trpké vidieť malomocných. A sám Pán ma zaviedol medzi nich a prejavil som im milosrdenstvo. A keď som od nich odišiel, zmenilo sa to, čo sa mi zdalo trpké, na sladkosť duše i tela“ (Testament 1–3: FF 110). Toto svedectvo nám ukazuje premieňajúcu silu lásky k blížnemu a kresťanského štýlu života.

Myslime teda na chudobných nielen ako na adresátov dobročinnej, raz týždenne poskytovanej dobrovoľnej služby či improvizovaných prejavov našej dobrej vôle, ktoré majú uspokojiť naše svedomie. Hoci sú takéto skutky cenné a pomáhajú zvýšiť citlivosť na potreby mnohých bratov a na nespravodlivosti, ktoré ich často zapríčiňujú, mali by viesť ku skutočnému stretnutiu s chudobnými a vytvoriť priestor pre delenie sa, ktoré sa stane životným štýlom. Totiž modlitba, cesta učeníctva a obrátenie nachádzajú potvrdenie svojej evanjeliovej pravosti v láske, ktorá je ochotná deliť sa. A z takéhoto spôsobu života pramení potom radosť a pokoj duše, lebo sa priamo dotýkame Kristovho tela. Ak chceme skutočne stretnúť Krista, tak sa v odpovedi na sviatostné spoločenstvo v Eucharistii musíme dotýkať jeho tela aj v zmučených telách chudobných. Kristovo telo lámané v Eucharistii môžeme znovu nájsť v tvárach a osobách tých najslabších bratov a sestier, keď im venujeme svoju lásku. Slová svätého biskupa Jána Zlatoústeho sú stále aktuálne: „Ak si chcete uctiť Kristovo telo, nepohŕdajte ním, keď je nahé. Neuctievajte si eucharistického Krista hodvábnymi rúchami, keď potom vonku, mimo chrámu prehliadate tohto druhého Krista, ktorý trpí chladom a nahotou“ (Hom. In Matthaeum, 50, 3: PG 58).

Sme teda povolaní podať chudobným ruku, stretnúť sa s nimi, pozrieť im do očí, objať ich, aby pocítili teplo lásky, ktorá láme začarovaný kruh osamelosti. Ich vystretá ruka je pre nás tiež pozvaním, aby sme opustili svoje istoty a svoje pohodlie, a spoznali hodnotu, ktorú má chudoba sama v sebe.

4. Nezabúdajme, že pre Kristových učeníkov je chudoba predovšetkým povolaním nasledovať chudobného Krista. Je cestou za ním a s ním, cestou vedúcou k blahoslavenstvám nebeského kráľovstva (porov. Mt 5, 3; Lk 6, 20). Chudoba značí pokorné srdce, ktoré si uvedomuje, že sme len obmedzené a hriešne stvorenia, a tak odolávame pokušeniu všemohúcnosti, ktorá vzbudzuje ilúziu nesmrteľnosti. Chudoba je postoj srdca, ktorý nám bráni považovať peniaze, kariéru či luxus za ciele života a podmienku nášho šťastia. Je to najmä chudoba, ktorá vytvára podmienky, aby sme napriek vlastným obmedzeniam, dôverujúc v Božiu blízkosť a nesení jeho milosťou, slobodne prijali osobnú i spoločenskú zodpovednosť. Takto chápaná chudoba je mierou, ktorá nám umožňuje posudzovať správnosť zaobchádzania s materiálnymi dobrami a tiež prežívať naše vzťahy a city nesebecky a bez majetníckeho postoja (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 25 – 45).

Preto nasledujme príklad sv. Františka, svedka pravej chudoby. Práve preto, že on stále upieral oči na Krista, dokázal ho spoznať a slúžiť mu v chudobných. Ak teda chceme skutočne prispieť k zmene dejín, tak musíme počúvať volanie chudobných a snažiť sa ich pozdvihnúť z okraja spoločnosti. Zároveň pripomínam chudobným, ktorí žijú v našich mestách a spoločenstvách, aby nestrácali zmysel pre evanjeliovú chudobu, ktorou je ich život poznačený.

5. Uvedomujeme si, že v súčasnom svete je veľmi ťažké jasne identifikovať chudobu. A predsa nás chudoba denne vyzýva prostredníctvom tisícok tvárí poznačených bolesťou, vylúčením, zneužívaním, násilím, mučením a väznením, vojnou, zbavením slobody a dôstojnosti, nevedomosťou a analfabetizmom, nedostatkom zdravotnej starostlivosti, nezamestnanosťou, obchodom s ľuďmi a otroctvom, exilom, biedou a nútenou migráciou. Chudoba má tvár žien, mužov a detí, ktorí sú kvôli podlým záujmom vykorisťovaní a udupávaní zvrátenou logikou moci a peňazí. Aký dojímavý a nikdy neukončený zoznam sme nútení zostaviť, keď ide o chudobu, ovocie sociálnej nespravodlivosti a tiež morálnej biedy, žiadostivosti niektorých a všeobecnej ľahostajnosti!

Pokým sa v súčasnosti, žiaľ, čoraz väčšmi objavuje nehanebné bohatstvo, ktoré sa hromadí v rukách niekoľkých privilegovaných a ktoré je nezriedka sprevádzané nelegálnymi aktivitami a urážlivým vykorisťovaním ľudskej dôstojnosti, pohoršujúce je šírenie chudoby vo veľkých častiach spoločnosti po celom svete. Zoči-voči tomuto vývoju nemožno ostať ľahostajnými a už vôbec nie rezignovať. Na chudobu, ktorá zháša podnikavého ducha mnohých mladých a bráni im nájsť si zamestnanie; na chudobu, ktorá uspáva zmysel pre zodpovednosť a vedie k zvaľovaniu zodpovednosti na iných a snahám o korupciu; na chudobu, ktorá otravuje zdroje spoluúčasti a necháva malý priestor pre profesionalitu, čím znižuje zásluhy tých, čo pracujú a produkujú; na všetky tieto situácie treba odpovedať novou víziou života a spoločnosti.

Všetci títo chudobní – ako rád pripomínal blahoslavený Pavol VI. – patria do Cirkvi podľa „evanjeliového práva“ (Príhovor pri otvorení II. sesie Druhého vatikánskeho koncilu, 29. septembra 1963) a ich existencia nás zaväzuje k základnému rozhodnutiu (optio fundamentalis) v ich prospech. Preto sú blahoslavené ruky, ktoré sa otvárajú, aby prijali chudobných a pomohli im: sú to ruky prinášajúce nádej. Blahoslavené sú ruky, ktoré prekonávajú bariéry rôznych kultúr, náboženstiev a národností, čím lejú olej útechy na rany ľudstva. Blahoslavené sú ruky, ktoré sa otvárajú bez nároku na protislužbu, bez nejakého „ak“, „ale“ či „azda“: vďaka takýmto rukám zostupuje na bratov Božie požehnanie!

6. Na záver Svätého roku milosrdenstva som sa rozhodol ponúknuť Cirkvi Svetový deň chudobných, aby sa kresťanské spoločenstvá na celom svete stávali čoraz viac a čoraz lepšie konkrétnym znakom Kristovej lásky k tým najmenším a najnúdznejším. Chcel by som, aby sa tento deň pripojil k ostatným svetovým dňom, ustanoveným mojimi predchodcami, ktorých slávenie sa už v živote našich spoločenstiev stalo tradíciou. Celkový obraz týchto slávení totiž dopĺňa o hlboký evanjeliový prvok: Ježišovu prednostnú lásku k chudobným. Celú Cirkev a tiež mužov a ženy dobrej vôle pozývam, aby sa v tento deň zahľadeli na tých, čo k nim vystierajú ruky, volajú o pomoc a prosia, aby sme s nimi boli solidárni. Sú to naši bratia a sestry, stvorení a milovaní naším jediným nebeským Otcom. Cieľom slávenia tohto dňa je v prvom rade povzbudiť veriacich, aby odpovedali na kultúru vyraďovania a plytvania a osvojili si kultúru stretania. Zároveň sa moja výzva obracia na všetkých ľudí, bez ohľadu na ich náboženskú príslušnosť, aby boli pripravení deliť sa s chudobnými a otvorení všetkým formám solidarity, ktorá je konkrétnym znakom bratstva. Boh stvoril nebo i zem pre všetkých; žiaľ, existujú ľudia, ktorí postavili hranice, múry a ploty, a tak zradili dar pôvodne určený ľudstvu bez akýchkoľvek obmedzení.

7. Želám si, aby sa kresťanské spoločenstvá počas týždňa, ktorý predchádza Svetovému dňu chudobných – ktorý sa toho roku bude sláviť 19. novembra na 33. nedeľu v Cezročnom období – usilovali vytvoriť viaceré príležitosti na stretnutie a priateľstvo, solidaritu a konkrétnu pomoc. Potom by mohli pozvať chudobných a dobrovoľníkov, aby sa v túto nedeľu spoločne zúčastnili na slávení Eucharistie a tak umožnili na nasledujúcu nedeľu ešte opravdivejšie sláviť sviatok nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa vesmíru. Význam Kristovho kraľovania sa totiž naplno zjavuje práve na Golgote, kde Nevinný, pribitý na kríž, chudobný, nahý a zbavený všetkého, stelesňuje a odhaľuje plnosť Božej lásky. Jeho úplná oddanosť Otcovi nielenže je vyjadrená jeho totálnou chudobou, ale zjavuje aj silu tejto Lásky, ktorá ho na Veľkú noc vzkriesi k novému životu.

Ak v našom susedstve žijú chudobní hľadajúci ochranu a pomoc, priblížme sa k nim v túto nedeľu: to bude ten najvhodnejší okamih pre stretnutie s Bohom, ktorého hľadáme. Pozvime ich ako privilegovaných hostí k nášmu stolu, podľa učenia Písma (porov. Gn 18, 3 – 5; Hebr 13, 2); môžeme sa stať učiteľmi, ktorí im pomôžu ešte dôslednejšie prežívať ich vieru. Prostredníctvom svojej dôvery a ochoty prijať pomoc nám striedmym a často radostným spôsobom ukazujú, aké dôležité je sústrediť sa len na to, čo je podstatné, a odovzdať sa do Otcovej prozreteľnosti.

8. Základom mnohých konkrétnych iniciatív, ktoré je možné počas tohto svetového dňa zorganizovať, nech je vždy modlitba. Nezabúdajme, že Otče náš je modlitba chudobných. Prosba o chlieb totiž vyjadruje našu odovzdanosť Bohu, pokiaľ ide o naše základné životné potreby. To, čo nás Ježiš touto modlitbou naučil, je vyjadrené a zhrnuté vo volaní tých, ktorí trpia v dôsledku životných neistôt a nedostatku potrebných vecí. Učeníkom, ktorí žiadali Ježiša, aby ich naučil modliť sa, odpovedal slovami chudobných, ktorí sa obracajú na jediného Otca, v ktorom sme si všetci bratmi a sestrami. Otče náš je modlitba, ktorá sa vyjadruje v množnom čísle: chlieb, ktorý si žiadame, je „náš“, a to zahŕňa vzájomné delenie, spoločnú účasť a zodpovednosť. V tejto modlitbe všetci priznávame potrebu prekonať každú formu egoizmu, aby sme sa priblížili k radosti vzájomného prijatia.

9. Prosím vás, bratia biskupi, kňazi a diakoni – ktorých povolaním je misia na pomoc chudobným – spolu so zasvätenými osobami, združeniami, hnutiami a dobrovoľníkmi, aby ste pomohli vytvoriť zo slávenia Svetového dňa chudobných tradíciu, ktorá konkrétne prispeje k evanjelizácii súčasného sveta.

Tento nový svetový deň nech sa stane silným apelom na naše svedomie ako veriacich, aby v nás vzrástlo presvedčenie, že ak sa delíme s chudobnými, umožní nám to hlbšie pochopiť pravdu evanjelia. Chudobní nie sú problémom: sú zdrojom, z ktorého máme čerpať, aby sme vedeli prijať a prežívať podstatu evanjelia.

Vo Vatikáne 13. júna 2017, na sviatok sv. Antona Paduánskeho

František

(Preklad: KBS)

1. svetový deň chudobných sa bude sláviť na 33. nedeľu v Cezročnom období, ktorá pripadne na 19. novembra 2017.

Byť mužmi a ženami Cirkvi znamená byť mužmi a ženami spoločenstva. (Tvít pápeža Františka, 25. augusta 2017)

Dikastérium na podporu integrálneho ľudského rozvoja

„Trvalo udržateľný turizmus: nástroj rozvoja”

1. Pri príležitosti Svetového dňa turizmu, ktorý sa každoročne slávi 27. septembra, sa Cirkev spoločne s občianskou spoločnosťou zamýšľa nad týmto fenoménom v presvedčení, že každá skutočne ľudská aktivita musí nájsť svoje miesto v srdci Kristových učeníkov.1

Po prvý raz toto posolstvo vydáva ako súčasť svojho poslania nové Dikastérium na podporu integrálneho ľudského rozvoja.

Generálne zhromaždenie OSN vyhlásilo rok 2017 za Medzinárodný rok trvale udržateľného turizmu pre rozvoj. Svetová organizácia pre turizmus sa vhodne pripojila k tomuto rozhodnutiu a za motto Svetového dňa turizmu 2017 zvolila: „Trvalo udržateľný turizmus: nástroj rozvoja“.

2. Keď hovoríme o turizme, máme na mysli fenomén, ktorý je veľmi dôležitý: či už z pohľadu osôb, ktoré sú doň zapojené (cestovatelia a pracovníci), alebo vzhľadom na mnohé dobrá (tak ekonomické, ako aj kultúrne a spoločenské), ktoré môže poskytnúť, ale tiež s ohľadom na riziká a nebezpečenstvá, ktoré môže v mnohých oblastiach znamenať.

Podľa posledného Barometra Svetovej organizácie pre turizmus (UNWTO) za rok 2016, počet medzinárodných turistických návštev dosiahol okolo 1, 235 miliónov. Na celosvetovej úrovni predstavuje tento sektor 10% celkového hrubého produktu a 7% celkového vývozu, pričom si treba uvedomiť, že jedno z jedenástich pracovných miest je v oblasti turizmu. Turizmus teda zaujíma dôležité miesto v ekonomike jednotlivých krajín aj v politike zameranej na inkluzívny rast a trvalú udržateľnosť životného prostredia na globálnej úrovni.

3. Turizmus môže byť dôležitým nástrojom rozvoja a tiež boja proti chudobe. Podľa sociálnej náuky Cirkvi sa však skutočný rozvoj „neobmedzuje len na jednoduchý hospodársky rast“. Ak má ísť o opravdivý rozvoj, „musí byť úplný“, teda zameraný na povznesenie „celého človeka a každého človeka“, ako uvádza encyklika Populorum progressio. 2 V tomto zmysle Pavol VI. zdôrazňoval nutnosť podporovať „úplný humanizmus“, zahŕňajúci materiálne i duchovné potreby pre integrálny rozvoj každej osoby v jej vlastnej dôstojnosti.3 O dvadsať rokov neskôr, v roku 1987, zaviedlo OSN pojem trvalo udržateľného rozvoja v zmysle „rozvoja, ktorý uspokojuje potreby súčasnosti bez toho, aby poškodil možnosti budúcich generácií uspokojiť ich vlastné potreby“.4 Spojenie „úplný alebo integrálny ľudský rozvoj“ zahŕňa z hľadiska Cirkvi aj trvalú udržateľnosť, o ktorej hovorí OSN. Obsahuje totiž všetky aspekty života – spoločenský, ekonomický, politický, kultúrny i duchovný –a chápe ich ako súčasť jedinej syntézy, ľudskej osoby.

Svetová organizácia pre turizmus aplikovala tieto myšlienky s cieľom podporiť „trvalo udržateľný turizmus“. 5 To značí, že turizmus musí byť zodpovedný, nesmie byť deštruktívny, ani škodlivý pre prostredie a spoločensko-kultúrnu situáciu. Zvlášť musí rešpektovať obyvateľstvo a jeho kultúrne dedičstvo, s ohľadom na ochranu osobnej dôstojnosti a práv zamestnancov, a v neposlednom rade musí byť pozorný voči najviac znevýhodneným a najzraniteľnejším osobám. Ak čas dovoleniek prináša nové príležitosti a nie je len zdrojom problémov, predstavuje tiež nástroj na rozvoj ekonomík v ťažkostiach.

V rezolúcii OSN z roku 2017 sa konštatuje, že trvalo udržateľný turizmus je „pozitívnym nástrojom na prekonanie chudoby, ochranu životného prostredia, zlepšenie kvality života, posilnenie ekonomickej nezávislosti mladých ľudí a žien, čím prispieva k trom rozmerom trvalo udržateľného rozvoja, zvlášť v rozvojových krajinách“ 6. V tomto zmysle podporuje tieto tri rozmery trvalej udržateľnosti: ekologický, zameraný na zachovanie ekosystémov; sociálny, ktorý sa uskutočňuje v súzvuku s hostiteľskou spoločnosťou, a ekonomický, ktorý stimuluje inkluzívny rast. V rámci Agendy 2030 sa teda terajší Medzinárodný rok turizmu javí ako príležitosť na povzbudenie vlád k prijatiu adekvátnych politických opatrení, turistického priemyslu k osvojeniu si dobrých praktík a tiež ako príležitosť na zvýšenie povedomia užívateľov a miestnych spoločenstiev o tom, že integrálna koncepcia turizmu prispieva k trvale udržateľnému rozvoju.

4. S vedomím, že „počas celej svojej existencie a svojho pôsobenia je Cirkev povolaná podporovať integrálny rozvoj človeka vo svetle evanjelia“,7 chceme my kresťania ponúknuť svoj príspevok k tomu, aby turizmus napomáhal rozvoj národov, zvlášť tých najviac znevýhodnených. S týmto cieľom ponúkame naše zamyslenie. Uznávame Boha ako Stvoriteľa sveta a Otca všetkých ľudí, vďaka ktorému sme jedni druhým bratmi. Ľudská osoba musí byť teda v centre našej pozornosti; uznávame dôstojnosť každého človeka a dôležitosť vzťahov medzi ľuďmi; uznávame tiež platnosť princípu spoločného osudu ľudskej rodiny a univerzálneho určenia dobier zeme. Ľudská bytosť teda nekoná ako „pán“, ale ako „zodpovedný správca“.8 Keď uznáme, že sme bratmi, pochopíme „princíp nezištnosti a logiku daru“ 9 a tiež našu povinnosť solidarity, spravodlivosti a univerzálnej lásky.10

Teraz sa pýtajme: ako môžu tieto princípy konkrétne prispieť k rozvoju turizmu? Aké dôsledky z nich plynú pre turistov, podnikateľov, pracovníkov, predstaviteľov vlád a miestne spoločenstvá? Je to otvorené zamyslenie. Vyzývame všetky zainteresované osoby, aby seriózne rozlišovali a podporovali praktiky v tomto duchu, sprevádzajúc také správanie a zmeny v životnom štýle, ktoré novým spôsobom zohľadnia previazanosť jedných s druhými.

Cirkev ponúka svoj príspevok zavedením iniciatív, ktoré turizmus skutočne zapájajú do služby integrálnemu rozvoju ľudskej osoby. Preto hovoríme o „turizme s ľudskou tvárou“, ktorý je založený na projektoch „komunitnej turistiky“, „spolupráce“, „solidarity“ a na ocenení vznešeného umeleckého dedičstva, ktoré je pravou „cestou krásy“.11

V príhovore pred zhromaždením OSN pápež František povedal: „Spoločný domov všetkých ľudí musí byť naďalej postavený na správnom chápaní univerzálneho bratstva a na rešpekte voči posvätnosti každého ľudského života, života každého muža a každej ženy [...] Spoločný domov všetkých ľudí sa má tiež budovať na chápaní istej posvätnosti stvorenej prírody“.12 Nech aj naše úsilie dokážeme prežívať vo svetle týchto slov a týchto zámerov!

Vatikán 29. júna 2017

kardinál Peter Kodwo Appiah Turkson

prefekt

___
 

1 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: pastoračná konštitúcia Gaudium et spes, 7. december 1965, n. 1.

2 PAVOL VI.: encyklika Populorum progressio, 26. marec 1967, n. 14.

3 PAVOL VI.: encyklika Populorum progressio, 26. marec 1967, n. 42.

4 SVETOVÁ KOMISIA OSN PRE ŽIVOTNÉ PROSTREDIE A ROZVOJ: Our Common Future (Naša spoločná budúcnosť, známa tiež pod názvom Brundtlandovej správa), 4. august 1987. Túto komisiu zriadilo Generálne zhromaždenie OSN v roku 1983.

5 SVETOVÁ ORGANIZÁCIA PRE TURIZMUS: Deklarácia z Haagu o turizme, 10.-14. apríl 1989, princíp III.

6 ORGANIZÁCIA SPOJENÝCH NÁRODOV: Rezolúcia A/RES/70/193, schválená generálnym zhromaždením 22. decembra 2015 [neoficiálny preklad].

7 FRANTIŠEK: apoštolský list Humanam progressionem vo forme motu proprio, ktorým sa zriaďuje Dikastérium na podporu integrálneho ľudského rozvoja, 17. august 2016.

8 FRANTIŠEK: encyklika Laudato si’, 24. máj 2015, n. 116.

9 BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate, 29. jún 2009, n. 36.

10 PAVOL VI.: encyklika Populorum progressio, 26. marec 1967, n. 44.

11 FRANTIŠEK: apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 24. november 2013, n. 167.

12 FRANTIŠEK: Príhovor na stretnutí s členmi Generálneho zhromaždenia OSN, 25. september 2015.

(Preklad: KBS)

Vatikán/Rusko 25. augusta – Cesta premosťovania v atmosfére načúvania a dialógu. Týmito slovami charakterizoval vatikánsky štátny sekretár kard. Pietro Parolin trojdňovú návštevu Ruska, odkiaľ sa vrátil v stredu 23. augusta. V exkluzívnom rozhovore pre vatikánske média uviedol:

„Myslím si, že bilancia tejto cesty je v zásade bilanciou pozitívnou. Podarilo sa nám naplniť program, ktorý sme pripravili. Stretnutia, či už na úrovni verejných autorít, s prezidentom Putinom alebo s ministrom zahraničných vecí Lavrovom, ako aj s hlavnými predstaviteľmi hierarchie Ruskej pravoslávnej cirkvi, teda s patriarchom Kirillom a metropolitom Hilarionom, skutočne charakterizovala atmosféra srdečnosti, načúvania, rešpektu. Povedal by som, že to boli významné a hlavne konštruktívne stretnutia.

Samozrejme potom tu bola časť stretnutí s katolíckou komunitou. Najmä vďaka rozhovorom a dialógu, ktorí sme mali s biskupmi na nunciatúre, bolo možné poznať viac zblízka realitu, život katolíckej komunity v Rusku; jej radosti, nádeje, ale tiež výzvy a ťažkosti, ktorým musí čeliť. Práve tie bolo možné predstaviť autoritám. Jednou z nich bola téma reštitúcie niektorých chrámov, ktoré boli skonfiškované v čase komunistického režimu, a pre ktoré nebola ešte zaistená reštitúcia vzhľadom na potreby katolíckej komunity používať primerané priestory na bohoslužbu.“

Kardinál Parolin sa hneď po návrate z Ruska skontaktoval so Svätým Otcom, aby mu v skratke predstavil obsah a výsledky cesty.

„Samozrejme som mu tiež odovzdal pozdravy, ktoré mi boli zverené zo všetkých strán, s ktorými som sa stretol; náklonnosť a blízkosť katolíckej komunity, úctivé pozdravy autorít. Spomínam si, že prezident Putin mal živo v pamäti stretnutia s pápežom Františkom v rokoch 2013 a 2015. A tiež to bol bratský pozdrav od patriarchu Kirilla.

Samozrejme pápeža veľmi potešili tieto prejavy, tieto pozitívne výsledky... Ako veľmi dobre vieme, Svätý Otec je veľmi pozorný na všetky príležitosti dialógu, ktoré len môžu byť; je veľmi pozorný na hodnotenie všetkých príležitosti pre dialóg, ktoré existujú, a je veľmi rád, keď dochádza ku krokom vpred v tomto smere.“  

Jedným z významných stretnutí vatikánskeho štátneho sekretára počas cesty v Rusku bolo stretnutie s patriarchom Kirillom. O hlavných témach rokovaniach s najvyšším predstaviteľom Ruskej pravoslávnej cirkvi kard. Parolin: 

„Povedal by som, že sme sa v podstate tak trochu pozastavili pri tejto novej atmosfére, ktorá panuje vo vzťahoch medzi Ruskou pravoslávnou cirkvou a Katolíckou cirkvou; pri tejto novej atmosfére, ktorá vznikla v uplynulých rokoch, a ktorá zažila obzvlášť významný moment a silnú akceleráciu tiež vďaka stretnutiu medzi patriarchom a pápežom v Havane, po ktorom nasledovala táto udalosť [putovania relikvie sv. Mikuláša do Ruska]. 

Skutočne som zo strany pravoslávnych predstaviteľov vnímal, ako veľmi sa ich dotkla táto skúsenosť návštevy relikvie sv. Mikuláša z Bari v Moskve a v Petrohrade; a to v zmysle, že boli dotknutí vierou a nábožnosťou svojho národa... Bola to skutočne grandiózna udalosť či už z pohľadu svojho rozmeru – hovorí sa, že relikviu navštívilo dva a pol milióna veriacich – alebo čo sa týka vplyvu viery a spirituality, ktorú táto udalosť spôsobila.  

Tiež sme preskúmali už podniknuté kroky a tie, ktoré sa len uskutočnia, ktoré by sa mali uskutočniť v budúcnosti. Zdá sa mi, že z ich strany – prirodzene tak ako aj z našej strany – niet vôle vyčerpať potenciál, ktorý táto nová fáza otvorila. K spolupráci môže prirodzene dôjsť vo viacerých oblastiach, na viacerých úrovniach: od spolupráce v oblasti kultúry – tej akademickej – až po humanitárnu... 

Práve na tento bod sa kládol veľký dôraz, že dve cirkvi čeliac toľkým situáciám konfliktu, ktoré existujú vo svete, môžu skutočne konať výstižné a účinné humanitárne dielo. Dotkli sme sa tiež – s rešpektom a zároveň s úprimnosťou – tém tak trochu chúlostivých vo vzťahoch medzi dvoma cirkvami. Snažili sme sa však tomu dať – aspoň podľa môjho názoru – zmysel skôr pozitívny; teda skúmať spoločné spôsoby, ako čeliť týmto problémom a pokúsiť sa ich riešiť.“ 

Medzi najcitlivejšie témy vo vzťahu medzi Svätou stolicou a Ruskom patrí ukrajinská otázka. Kardinál Parolin navštívil krajinu poznačenú vojnovým konfliktom vlani. Na otázku, či táto téma pokročila nejakým smerom, odpovedal:

„Novoty, aspoň doteraz, zatiaľ nie sú... Snáď je ešte predčasné myslieť na nejaké novosti. Pán – veríme – dovolí, aby semená dobra, ktoré sme zasiali, vyklíčili a priniesli ovocie. Ako je však dobre známe, ukrajinská otázka je jednou z otázok, ktoré veľmi trápi Svätú stolicu. Pápež na túto tému hovoril viackrát...

Je zrejmé, že táto téma nemohla byť opomenutá... Povedal by som, že predovšetkým v zmysle hľadania možností, hodnotenia toho, či existujú nejaké konkrétne kroky, ktoré by bolo možno podniknúť pre trvalé a spravodlivé riešenie konfliktu v rámci súčasne dostupných nástrojov, ktorými sú prakticky dosiahnuté dohody medzi dvoma stranami.

Je tiež známe, že Svätá stolica trvala predovšetkým na humanitárnych aspektoch počnúc veľkou iniciatívou pápeža na Ukrajine. V tomto zmysle bolo napríklad jednou z tém oslobodenie väzňov: toto je jednou z ,humanitárnych’ tém, ktoré by mohli skutočne byť dôležitými pri opätovnom daní impulzu celému procesu, aj politickému, aby sa vyšlo z tejto situácie stagnácie a napredovala tak tiež napríklad téma pokoja zbraní, téma prímeria, téma podmienok bezpečnosti na území, ďalej téma politických podmienok, aby bolo možné robiť pokrok v globálnom riešení.“    

Média venovali veľký priestor najmä stretnutiu štátneho sekretára Svätej stolice s prezidentom Ruska Vladimirom Putinom v Soči. Kardinál Parolin pre vatikánske média prezradil, aké boli hlavné témy rozhovoru:  

„Bolo to veľmi srdečné stretnutie, bolo to stretnutie s prejavom rešpektu, počas ktorého bolo možné prerokovať všetky témy, na ktorých nám záležalo, aby boli prediskutované, ako napríklad téma Blízkeho východu, predovšetkým situácia v Sýrii a v tomto kontexte tiež téma prítomnosti kresťanov. Vieme, že jednou z vecí, ktoré spájajú Rusko a Svätú stolicu je práve táto pozornosť voči situácii kresťanov, téma prenasledovania kresťanov...  

Ďalej téma Ukrajiny, o ktorej sme už hovorili; téma Venezuely. Teda, okrem bilaterálnych otázok, ktoré som spomenul už na začiatku, sme tiež predstavili niektoré ťažkosti katolíckej komunity. Snažil som sa predovšetkým povedať toto: že Rusko, vďaka svojej geografickej pozícií, svojej histórii, svojej kultúre, minulosti a prítomnosti, zohráva veľkú úlohu v medzinárodnom spoločenstve, vo svete. A teda má veľkú zodpovednosť vo vzťahu k mieru: či už krajina alebo jej lídri majú veľkú zodpovednosť vo vzťahu k budovaniu pokoja a musia sa skutočne snažiť postaviť záujmy o mier nad všetky ostatné záujmy.“ -ej-    

Španielsko – Nedávne tragické udalosti v španielskej Barcelone, kde pri teroristickom útoku zahynulo najmenej 13 ľudí a viac než 100 utrpelo zranenia, zmobilizovalo kresťanskú mládež. Na 7. medzinárodnom stretnutí mládeže, ktoré v hlavnom meste Katalánska od 25. do 27. augusta organizuje Komunita sv. Egídia, sa zúčastňujú stovky stredoškolákov a vysokoškolákov z celého sveta.

Témou medzinárodného stretnutia je „Viac mladých, viac mieru“. Podľa predsedu Komunity sv. Egídia Marca Impagliazza sa mladí zišli v Barcelone preto, aby „vydali svedectvo o tom, že strach je možné poraziť len budovaním mieru“. Mladí si dnes pripomenuli obete teroristického útoku a zjednotili sa v modlitbe za mier. Zajtra je na programe veľký pochod proti terorizmu a na podporu spolunažívania. -ab-

Poľsko 25. augusta – Na Jasnej Hore, najvýznamnejšiom mariánskom pútnickom mieste v Poľsku, vrcholia oslavy 300. výročia korunovácie „Čiernej Madony“. Pri tejto príležitosti sa zajtra 26. augusta o 11.00 hod uskutoční v mariánskej svätyni slávnostná omša za účasti poľských biskupov, verejných autorít krajiny a mnohých veriacich. Božiu Matku Čenstochovskú si v tento deň Cirkev v Poľsku pripomína aj pri liturgii.   

Jasnú Horu (pol. Jasná Góra) ročne navštívi viac než päť miliónov pútnikov, pričom mnohí prichádzajú spoza hraníc krajiny, najmä zo Slovenska, Česka, Maďarska, ale aj iných európskych krajín. Množstvo veriacich sa vydáva na púť do Čenstochovej pešo. Niektoré pútnické trasy presahujú aj niekoľko stoviek kilometrov.  

Poliaci spájajú obraz Božej Matky Čenstochovskej s najdôležitejšími udalosťami histórie svojej krajiny. A to najmä s tými, ktoré súvisia so snahami dosiahnuť jednotu národa a brániť katolícku vieru. Jasná Hora nikdy nebola miestom mariánskeho zjavenia, ako je napríklad Fatima, Lurdy či Mexiko City. Tajomstvom a srdcom Jasnej Hory je zázračný obraz „Čiernej Madony“.  

300. výročie korunovania Panny Márie Čenstochovskej pripadá na 8. september tohto roku. V tento deň sa jubileum oficiálne ukončí. Záverečnej slávnosti na Jasnej Hore bude o 19.00 hod predsedať poľský kardinál Stanisław Ryłko. -ej-  

Piatkové vysielanie vo zvukovej podobe: