Vatikán/Kórea 2. septembra – Náboženskí lídri sú „poslami pokoja“, ktorí majú zasievať nádej pre budúcnosť, v ktorej „sa bude načúvať volaniu mnohých, čo odmietajú vojnu a žiadajú väčšiu harmóniu medzi ľuďmi a komunitami, medzi národmi a štátmi“. Tak znela výzva, s ktorou sa dnes pápež František obrátil na Kórejskú radu náboženských lídrov (Korean Council of Religious Leaders).

Organizácia združuje lídrov siedmych hlavných náboženstiev prítomných na kórejskom poloostrove. Do Ríma prišli na niekoľkodňovú medzináboženskú púť. Práve „medzináboženský dialóg vybudovaný z kontaktov, stretnutí a spolupráce,“ vysvetlil na úvod svojho príhovoru pápež František, „tak predstavuje vzácnu a Bohu vľúdnu úlohu, výzvu pre spoločné dobro a pokoj“. 

„Dialóg, ktorý potrebujeme nemôže byť iný než otvorený a zároveň plný rešpektu; jedine tak prinesie ovocie. Otvorený, to znamená srdečný a úprimný, realizovaný ľuďmi, ktorí akceptujú kráčať spolu s úctou a s dôverou. Plný rešpektu, pretože vzájomný rešpekt je podmienkou a zároveň aj cieľom medzináboženského dialógu.

V skutočnosti je to rešpektujúc právo na život, na fyzickú integritu a na základné slobody, akými sú sloboda svedomia, vierovyznania, myslenia a prejavu, čím sa položia základy pre budovanie pokoja, za ktorý je každý jeden z nás povolaný modliť sa a konať.“  

Svet podľa pápežových slov žiada od náboženských lídrov odpovede a spoločné úsilie vo viacerých oblastiach, akými sú svätá dôstojnosť človeka, hlad a chudoba, odmietnutie násilia – predovšetkým toho v Božom mene, korupcia, morálny úpadok, kríza rodiny, ekonómia a ekológia a v neposlednom rade „nádej“:

„Máme teda pred sebou dlhú cestu, ktorú musíme spoločne podstúpiť v pokore a vytrvalosti, bez zdvihnutia hlasu, avšak vyhrnúc si rukávy, aby sme šírili nádej budúcnosti, v ktorej sa ľudstvo stane ľudskejším; budúcnosti, v ktorej „sa bude načúvať volaniu mnohých, čo odmietajú vojnu a žiadajú väčšiu harmóniu medzi ľuďmi a komunitami, medzi národmi a štátmi.

V tomto zmysle sa od náboženských lídrov žiada, aby otvorili, napomáhali a sprevádzali procesy dobra a zmierenia pre všetkých. Sme povolaní byť poslami pokoja, ohlasujúc a stelesňujúc nenásilný štýl, štýl pokoja, so slovami, ktoré sú odlišné od jazyka strachu a s gestami, ktoré sú proti rétorike nenávisti“.

„Neprestávam prosiť Boha o dar pokoja a bratského zmierenia“ pre milovaný kórejský ľud, dodal na záver dnešného stretnutia s kórejskými náboženskými lídrami Svätý Otec Františka. -ej-

Vatikán/Kazachstan 2. septembra – „Energetické zdroje nesmú byť ponechané napospas špekuláciám, ani sa stať príčinami konfliktu,“ uviedol pri príležitosti Národného dňa Svätej stolice na EXPO 2017 v Astane v telegrame pápež František.

Všetko je „dar“ a „dedičstvo“, vysvetlil Svätý Otec, preto „je veľmi potrebné zamyslieť sa“ nad spôsobom používania energetických zdrojov prostredníctvom „nových a inovatívnych technológií“. Nad spôsobom, od ktorého „závisí zdravie planéty“ a „blahobyt našich spoločností“; pričom blahobyt treba chápať v jeho celistvosti, nie len „ako ekonomický blahobyt či schopnosť konzumu“.

Podľa Svätého Otca by sme sa mali usilovať o to, aby bola energia v službe toho, „čo nás urobí lepšími; toho, čo spôsobí rozkvet a bude slúžiť nášmu ľudstvu, ktoré je vo svojej prirodzenosti vedené k vzťahu, k druhým, k solidarite, k láske“. A cesta, po ktorej treba kráčať, je cesta „širokého a úprimného dialógu na všetkých úrovniach, medzi rôznymi sektormi našej spoločnosti“.

„Energia budúcnosti“, čo je tiež témou tohtoročnej medzinárodnej výstavy EXPO 2017, nielen je len úlohou pre „bádateľov, technológov a investorov“, ale tiež pre „svet kultúry, politiky, výchovy a náboženský svet“. Svätý Otec vyzdvihol predovšetkým „motivačnú silu“ náboženstiev, ktorá – citujúc encykliku Laudato si’ –„vždy otvára nové horizonty“. Za príklad krajiny „dialógu a dohody medzi náboženstvami“ uviedol pápež práve Kazachstan. 

Podľa slov Svätého Otca „sú v hre naša samotná dôstojnosť, spravodlivosť a pokoj“. Spôsob, akým používame energetické zdroje, vysvetlil Petrov nástupca, „je indikátorom toho, ako naplňujeme úlohu, ktorá nám  – podľa mnohých náboženských tradícií – bola zverená Bohom, aby sme sa starali o planétu, na ktorej žijeme“, ako aj o samotné ľudstvo. „Ak budeme používať energiu solidárnym a udržateľným spôsobom,“ napísal pápež, „vtedy budeme uskutočňovať naše poslanie správne. Inak nie.“ -ej-   

Vatikán 2. septembra – Vo veku 85 rokov zomrel v piatok 1. septembra emeritný arcibiskup Westminsteru kardinál Cormac Murphy-O’Connor. Blízky priateľ pápeža Františka skonal v kruhu rodiny a priateľov v londýnskej nemocnici.

Svätý Otec v kondolenčnom telegrame adresovanom súčasnému arcibiskupovi Westminsteru kardinálovi Vincentovi Nicholsovi, si „s vďačnosťou“ spomína na kardinálovu „vzácnu službu“ Cirkvi v Anglicku a vo Walse,  na jeho „neochvejnú oddanosť Evanjeliu a chudobným“ a na jeho „prezieravé úsilie v napredovaní ekumenického a medzináboženského porozumenia“. „Ušľachtilú dušu“ kardinála pápež odporúča do Božieho milosrdenstva.

Kardinál Murphy-O’Connor prijal červený biret v roku 2001 spolu so súčasným pápežom Františkom, vtedajším arcibiskupom Buenos Aires. Vo Veľkej Británii bol považovaný za vplyvnú verejnú osobnosť. Vybudoval si priateľský vzťah s vtedajším arcibiskupom Canterbury Rowanom Williamsom, pravidelne sa stretával s moslimskými lídrami v krajine. -ej-    

Ježiš vždy čaká s otvoreným srdcom: otvára srdce milosrdenstva dokorán, odpúšťa, objíma, rozumie. (Tvít pápeža Františka 2. septembra 2017)

Slovensko 2. septembra – Vo veku 92 rokov zomrel v piatok 1. septembra emeritný pomocný biskup bývalej Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy a titulárny tasbalstký biskup Mons. Štefan Vrablec. Dlhoročný spolupracovník slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu z čias svojho pôsobenia v Taliansku skonal v kláštore Spoločnosti Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul v Nitre. Informácie o pohrebných obradoch budú zverejnené neskôr.  

Tesne pred životným jubileom 90 rokov sa slovenskej redakcii Vatikánskeho rozhlasu podarilo s Mons. Štefanom Vrablecom urobiť rozhovor, v ktorom si zaspomínal na svoje pôsobenie v slovenskom Ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme a na návrat na Slovensko. Interview 21. februára 2015 pripravil páter Jozef Bartkoviak SJ.  

Zo života Mons. Štefana Vrableca

Mons. Štefan Vrablec sa narodil v obci Závod v okrese Malacky. Zo šiestich súrodencov sa dvaja stali kňazmi a dve sestry vstúpili do rehole vincentiek. Bohoslovecké štúdia začal v Bratislave, no dokončil v Ríme na Lateránskej univerzite.

Kňazskú vysviacku prijal vo Večnom meste 23. decembra 1950. Po roku 1948 sa už nemohol vrátiť na Slovensko, preto pôsobil v Taliansku. V roku 1964 sa opäť vrátil do školských lavíc, tentoraz na Gregorovu univerzitu, kde študoval spiritualitu. Po dvojročných štúdiách bol špirituálom v rôznych talianskych seminároch a následne pôsobil 32 rokov v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme. 

Mons. Vrablec sa preslávil najmä ako redaktor, spisovateľ a editor mnohých slovenských cirkevných publikácií z Ríma: napríklad Hlasy z Ríma, Magnificat či Slovenský kňaz, ktorý sa neskôr premenoval na Diakonia. Ťažisko jeho práce spočívalo v redakčnej práci na príprave vydaní náboženských kníh v slovenčine a v ich odosielaní na Slovensko. Neskôr ako člen Kongregácie pre Boží kult koordinoval práce pri vydávaní liturgických kníh v slovenčine, ktoré pre Slovensko tlačila vatikánska tlačiareň.    

Za prvých 25 rokov činnosti Mons. Vrableca vo vydavateľstve Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme vyšlo takmer tisíc titulov kníh, drobnotlačí a periodík v náklade približne tri milióny výtlačkov. Jeho trvalým prínosom pre Cirkev na Slovensku je jeho systematický zástoj pri uvádzaní liturgickej reformy stanovenej Druhým vatikánskym koncilom do života slovenských katolíkov na Slovensku i v slobodnom svete.

Svojim účinkovaním pri prekladaní latinských bohoslužobných textov do slovenčiny, pri ich redigovaní a úradnom schvaľovaní sa pričinil o to, aby bol slovenčine priznaný štatút liturgického jazyka v USA i v Kanade. Okrem redigovania sa aktívne venoval aj pastorácii. V roku 1992 prijal menovanie za tretieho rektora Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, kde pôsobil až do roku 1998.

Vďaka úsiliu Mons. Štefana Vrableca bolo zriadené slovenské Pápežské kolégium sv. Cyrila a Metoda v Ríme (1997) a Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda Vatikán povýšil na Pápežský (1998).

Pápež Ján Pavol II. ho vymenoval v roku 1998 za titulárneho biskupa tasbaltského a pomocného biskupa vtedajšej Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy. Biskupskú vysviacku prijal 26. júla v Šaštíne. Istý čas pôsobil aj ako predseda Spolku sv. Vojtecha v Trnave a ako predseda Slovenskej liturgickej komisie. Ako emeritný biskup žil v Trnave a neskôr v Nitre.   

Vo februárovom rozhovore pre Katolícke noviny v roku 2015 Mons. Vrablec zavtipkoval o svojej starobe: „Mám už pozvanie od Pána Boha. Je to ako čakáreň, kde čakám, keď povedia moje číslo, aby som išiel ďalej“. -ej- 

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 22. nedeľu cez rok A (Mt 16, 21-27): Ako životom získavať a nie strácať?

V celom vesmíre niet bytosti, ktorej veľkosť a dôstojnosť by sa dala čo len porovnať k veľkosti a dôstojnosti človeka (ak tu ovšem nerátame Boha a anjelov). Tento človek môže mať šedivé vlasy či bolestivú chrbticu, môže byť špinavý a otrhaný, môže ležať opitý na lavičke v parku, celé jeho telo môže byť pokryté vredmi alebo môže byť úplne bez šarmu, napriek tomu však stále v ňom zostáva čosi jedinečné, čo nemá nič iné v celom vesmíre.

Umenie, veda a profesie sa takmer všetky zameriavajú na človeka. Lekári študujú jeho telo; právnici sa mu snažia zabezpečiť spravodlivosť; psychológovia a psychiatri sa snažia vysvetliť jeho najhlbšie hnutia; sociológovia sa ho snažia pochopiť podľa toho, ako sa správa v skupine; historici sa snažia predpovedať jeho správanie na základe minulých udalostí z jeho života. Každý z týchto a podobných profesií sa zameriava na jednu časť štúdia človeka a takto sa mu snaží poradiť, čo má robiť, aby v tejto jednej oblasti žil lepšie. A robia dobre. Človek má žiť lepšie, človek sa má neustále vylepšovať. Problémom však môže byť to, že hoci je dobré vylepšovať jednotlivé oblasti svojho života, ďaleko lepšou vecou by bolo nájsť kľuč – alebo ak chceme nazvime to čarovnú formulku – ktorá by nám v pár slovách povedala, čo máme robiť, aby sme vylepšovali nie len jednu oblasť svojho života, ale život ako celok. Jestvuje takáto formulka, ktorá by človeku – tomuto zázraku prírody a vesmíru – zaistila, že ak ju bude zachovávať, nebude upadať, ale naopak jeho život bude jedným nepretržitým rastom? Áno, jestvuje. A nachádza sa v dnešnom evanjeliu. Poďme ju nájsť.

Skôr, ako tak urobíme, by som vás však chcel poprosiť o trocha trpezlivosti, lebo nepôjdeme k nej hneď, ale tak trocha okľukou. Toto je nutné, inak ju nepochopíme.

Dnešné evanjelium je pokračovaním evanjelia z minulej nedele, kde sa Ježiš pýtal svojich apoštolov na svoju identitu a kde ho Peter – na prekvapenie všetkých – definuje ako Mesiáša. Ježiš Petra síce pochváli, no zároveň mu bolo jasné, že ani Peter ani ostatní apoštoli slovo Mesiáš nechápu správne. A to bol aj dôvod, prečo im Ježiš o tomto zakázal hovoriť ostatným ľuďom. Ich chápanie Mesiáša bolo poplatné tomu, ktoré mala židovská spoločnosť ako celok. Peter a apoštoli od Mesiáša očakávali, že bude stále a vo všetkom víťazom. Je pravda, také momenty v živote Ježišovom naozaj boli a nebolo ich málo: jeho reč na hore sa napríklad stretla s úspechom davov a jeho zázraky a podobenstvá obdivovali ľudia naširoko naďaleko, a to až tak, že ho chceli urobiť svojim kráľom. Tomuto nesprávnemu chápaniu Mesiáša urobil Ježiš u svojich učeníkov briskný koniec. „Áno, som Mesiáš. Ale Mesiáš, ktorý bude od starších, veľkňazov a zákonníkov trpieť a ktorého nakoniec títo aj zabijú!“ A toto bol pre Petra šok. A to až taký, že Ježiša začal od jeho cesty odhovárať.

Nečudujme sa mu. Peter bol logický. Tak bol vychovávaný. Veď či už samotné meno Mesiáša nehovorí o tom, že on príde ľudí spasiť z ich hriechov? Jeho úlohou bude rozdávať život a nie prijať smrť. Ako by potom mohlo byť možné, aby Mesiášovi tí, ktorých prichádza vykúpiť a ktorým prináša život chceli spôsobiť utrpenie a nakoniec aj násilnú smrť? Nuž logický alebo nelogický, Peter, ktorého len pred chvíľou nazval skalou sa mu tu stáva kameňom úrazu, a tak vlastne prekážkou. A reaguje naozaj prísne.

Ježiš dáva Petrovi a ostatným svojim učeníkom najavo, že život to nie sú len víťazstvá. Alebo možno presnejšie, to, čo sa zdá byť víťazstvom, nemusí vždy viesť k zisku. A dodáva: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“

A toto je tá veta, ku ktorej sme chceli prísť. Toto je tá čarovná formulka, ktorá nám v pár slovách hovorí, čo robiť, aby náš život ako celok bol  jedným ustavičným rastom a nie úpadkom. Je to však formulka, ktorá je aj po 2000 rokoch stále ešte nepochopená a teda stále odmietaná, a to aj napriek jasným dôkazom zo životov tých, ktorí ju vyskúšali, že funguje.

Čo to znamená zaprieť sám seba a niesť svoj kríž? A prečo nie je možné nasledovať Krista aj bez tohto? A prečo strácame svoj život tým, že sa ho snažíme zachrániť a naopak nachádzame ho tým, že sa ho vzdáme? Príliš zložité a možno aj nelogické.

No pri hlbšom pohľade to nie je ani jedno ani druhé. Nie je to zložité, lebo Ježiš žiada len jedno: postaviť sa na odpor svojmu egu a obetovať ho na oltári pre niečo vyššie; v konečnom dôsledku pre Boha. A nie je to ani nelogické, lebo naše ego je ako nenažratá metastáza, ktorá ak ju včas nezastavíme a neohraničíme a nepodriadime kontrole svojho rozumu a vyšších princípov a ideálom, nám náš život postupne kompletne zničí. A nielen náš. Zničí život každého, kto sa mu z nášho okolia bude snažiť postaviť do cesty. Toto nám nehovorí len dobé kresťanstvo, ale hovorí nám to aj dobrá psychológia. Tá tvrdí, že je rozdiel medzi jestvovaním a žitím. Nie každý, kto jestvuje aj žije. Poznáme veľa ľudí,  ktorí jestvujú ale v skutočnosti nežijú a ani nikdy nežili. A život ani nespôsobujú. Naopak, všade kde vkročili, tam prišla smrť, alebo aspoň jej tieň.

Ako človek prichádza o život? Takto: Na jednom náhrobnom kameni stojí tento nápis: „Narodil sa ako človek, zomrel ako mäsiar!“ Ten kto tam tento nápis nechal vyryť to iste nemyslel zle. Aj keď chcel byť vtipný, určite bol dobromyseľný. No o koľkých z nás by takýto nápis mohol platiť doslovne! Narodil som sa ako človek, čím som sa však stal v priebehu svojho života stať? Čím som dnes? A čím zomriem? Je to, čo dnes som vyššia forma toho, čím som bol pri svojom  narodení, ale je to naopak: cez sériu ústupkov môjmu egu, mysliac si, že tým ako človek rastiem, sa ono premenilo na jednu metastázu, ktorá sa stále len rozrastá a rozrastá, a ktorá mi namiesto rastu, ku ktorému som povolaný, s určitosťou prináša len jedno, rozklad. Peter to nakoniec pochopil. Pochopím to aj ja?

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu.

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: