Kolumbia 8. septembra – Svätý Otec dnes v rámci svojej 20. apoštolskej cesty v Kolumbii odletel z Bogoty do viac než pol miliónového mesta Villavicencio, ktoré sa nachádza takmer 90 kilometrov na juh od hlavného mesta Kolumbie. Petrovho nástupcu už od ranných hodín napriek zlému počasiu očakával na priestranstve Catama takmer pol miliónový zástup veriacich.

Na úvod liturgie pápež vyhlásil za blahoslavených biskupa Araucy Mons. Jesúsa Emilia Jaramilla, zavraždeného v roku 1989 ľavicovými povstalcami zo skupiny Národná oslobodzovacia armáda (ELN) a kňaza Pedra Maríu Ramíreza Ramosa, známeho tiež ako farár z Armera, zavraždeného pre svoju vieru v roku 1948.

Mottom dnešného dňa je „Zmierenie s Bohom, s Kolumbijčanmi a s prírodou“, ktoré sa ako červená niť tiahlo homíliou pápeža Františka. Svätý Otec hneď na úvod pripomenul, že Cirkev dnes slávi sviatok Narodenia Panny Márie, z ktorej „sa zrodilo slnko spravodlivosti, Kristus, náš Boh“: 

„Sviatok Narodenia Panny Márie vrhá svoje svetlo na nás tak, ako zlatisté svetlo úsvitu osvecuje širokú kolumbijskú rovinu, nádhernú krajinu, do ktorej bránou je Villavicencio, ako aj na bohatú rozmanitosť jej domorodých národov.

Mária je prvá žiara, ktorá zvestuje koniec noci a najmä blížiaci sa deň. Jej narodenie nám dáva tušenie o milujúcej, nežnej a súcitnej iniciatíve lásky, ktorou sa Boh skláňa až k nám, a povoláva nás do obdivuhodnej zmluvy s ním, ktorú nič a nikto nemôže zničiť.“

Svätý Otec našiel podnet k svojej úvahe aj v dnešnom Evanjeliu podľa Matúša (Mt 1,1-16. 18-23), ktoré hovorí o Ježišovom rodokmeni. Ten podľa pápežových slov „nie je iba akýmsi zoznamom mien, ale živými dejinami ľudu, s ktorým Boh putoval a stanúc sa jedným z nás nám chcel oznámiť, že v jeho krvi prúdia dejiny spravodlivých i hriešnikov“:

„Tento dlhý zoznam nám hovorí, že sme malou súčasťou jedných veľkých dejín a pomáha nám nedomáhať sa prehnanej potreby vyniknúť, pomáha nám odolať lákadlám únikových spiritualizmov a neodpútavať sa od konkrétnych dejinných súradníc, v ktorých nám prichodí žiť. A navyše zahŕňa do našich dejín spásy i tie temnejšie alebo smutnejšie stránky, chvíle neútechy a opustenosti porovnateľné s vyhnanstvom.“

Pápež František si ďalej všimol prítomnosť žien v Ježišovom rodokmeni, ktorých mená nepatria do „hierarchie veľkých žien Starého zákona“. To potvrdzuje, že „v žilách Ježiša prúdi krv pohanov“ a tak nám tieto ženy „pripomínajú príbehy o vyraďovaní zo spoločnosti a o podrobení sa“:

„V spoločnosti, s ktorou sa dodnes vlečú postoje patriarchálnosti a mužskej dominancie (šovinizmu), je dobre ohlasovať, že Evanjelium sa začína zvýraznením žien, ktoré vytýčili istý smer a utvárali dejiny.

A uprostred toho všetkého je Ježiš, Mária a Jozef. Mária svojim šľachetným „áno“ dovolila, aby si Boh vzal na seba tieto dejiny. Jozef, muž spravodlivý, nedovolil, aby ho pýcha, vášne a horlivosť uvrhli mimo tohto svetla.“

Šľachetnosť srdca vedie podľa pápeža Františka Jozefa k tomu, aby „podriadil láske to, čo sa naučil cestou zákona“. „A dnes, v tomto svete, v ktorom je psychické, verbálne a fyzické násilie páchané na ženách evidentné,“ vysvetlil Svätý Otec, „sa Jozef predstavuje ako postava muža úctivého, ohľaduplného“:

„Tento ľud Kolumbie je ľudom Božím; aj tu môžeme vytvárať rodokmene plné príbehov, mnohé plné lásky a svetla, iné zas potýčok, urážok, a aj smrti... Koľkí z vás by mohli rozprávať o zakusovaní vyhnanstva a opustenosti! Koľké ženy, v tichosti, išli ďalej samé, a koľko slušných mužov sa snažilo dať bokom zlobu a nevraživosť, lebo chceli skĺbiť spravodlivosť s dobrotou!

Ako dosiahneme, aby sme nechali vstúpiť dnu svetlo? Aké sú cesty zmierenia? Tak ako Mária, povedať „áno“ úplným dejinám, nie iba jednej ich časti; tak ako Jozef, odložiť bokom vášne a pýchu; tak ako Ježiš Kristus, vziať na seba bremeno, prijať, objať tieto dejiny, lebo tu v nich ste vy všetci Kolumbijčania prítomní, tu je to, čím sme... a to, čo Boh môže urobiť s nami, ak povieme „áno“ pravde, dobrote, zmiereniu. A toto je možné iba vtedy, ak zaplníme svetlom Evanjelia naše dejiny hriechu, násilia a potýčok.“

Nových blahoslavených predstavil Svätý Otec ako „znakom, prejavom ľudu, ktorý chce vyjsť von z marazmu násilia a nenávisti“. Okrem zmierenia s Bohom a medzi sebou navzájom, pápež vyzval Kolumbijčanov vo svojej dnešnej homílii k zmiereniu s prírodou. Na záver liturgie vyjadril duchovnú blízkosť ľuďom v Mexiku, ktoré dnes postihlo najsilnejšie zemetrasenie za posledných 100 rokov. Zatiaľ si vyžiadalo najmenej 33 obetí.  

Homília Svätého Otca Františka pri beatifikačnej slávnosti 8. septembra 2017 vo Villavicencio v Kolumbii, v deň liturgickej spomienky Narodenia Panny Márie

„Zmieriť sa v Bohu, s Kolumbijčanmi a so stvorenstvom“

Tvoje narodenie, Panna, Božia Rodička, je novým úsvitom, ktorý zvestoval radosť celému svetu, lebo z teba sa zrodilo slnko spravodlivosti, Kristus, náš Boh! (porov. Antifóna na Benediktus). Sviatok Narodenia Panny Márie vrhá svoje svetlo na nás tak, ako zlatisté svetlo úsvitu osvecuje širokú kolumbijskú rovinu, nádhernú krajinu, do ktorej bránou je Villavicencio, ako aj na bohatú rozmanitosť jej domorodých národov.

Mária je prvá žiara, ktorá zvestuje koniec noci a najmä blížiaci sa deň. Jej narodenie nám dáva tušenie o milujúcej, nežnej a súcitnej iniciatíve lásky, ktorou sa Boh skláňa až k nám, a povoláva nás do obdivuhodnej zmluvy s ním, ktorú nič a nikto nemôže zničiť.

Mária vedela prežarovať Božie svetlo a odzrkadľovala záblesky tohto svetla vo svojom dome, o ktorý sa delila spolu s Jozefom a Ježišom, a tiež vo svojom ľude, vo svojom národe, i v spoločnom domove celého ľudstva, ktorým je stvorený svet.

V Evanjeliu sme si vypočuli rodokmeň Ježiša (porov. Mt 1,1-17), ktorý nie je iba akýmsi zoznamom mien, ale živými dejinami, dejinami ľudu, s ktorým Boh putoval a stanúc sa jedným z nás nám chcel oznámiť, že v jeho krvi prúdia dejiny spravodlivých i hriešnikov; že naša spása nie je spásou neosobnou, z laboratória, ale konkrétnou, spásou plnou života, ktorý napreduje. Tento dlhý zoznam nám hovorí, že sme malou súčasťou jedných veľkých dejín a pomáha nám nedomáhať sa prehnanej potreby vyniknúť, pomáha nám odolať lákadlám únikových spiritualizmov a neodpútavať sa od konkrétnych dejinných súradníc, v ktorých nám prichodí žiť. A navyše zahŕňa do našich dejín spásy i tie temnejšie alebo smutnejšie stránky, chvíle neútechy a opustenosti porovnateľné s vyhnanstvom.

Zmienka o ženách – žiadna z tých, čo sa spomínajú v rodokmeni nepatrí do hierarchie veľkých žien Starého zákona – nám umožňuje všimnúť si osobitne zblízka, že práve ony, prítomné v rodokmeni oznamujú, že v žilách Ježiša prúdi krv pohanov, a pripomínajú nám tak príbehy o vyraďovaní zo spoločnosti a o podmaňovaní si. V spoločnosti, s ktorou sa dodnes vlečú postoje patriarchálnosti a mužskej dominancie (šovinizmu), je dobre ohlasovať, že Evanjelium sa začína zvýraznením žien, ktoré vytýčili istý smer a utvárali dejiny.

A uprostred toho všetkého je Ježiš, Mária a Jozef. Mária svojim šľachetným „áno“ dovolila, aby si Boh vzal na seba tieto dejiny. Jozef, muž spravodlivý, nedovolil, aby ho pýcha, vášne a horlivosť uvrhli mimo tohto svetla. Zo spôsobu, akým je príbeh vyrozprávaný sa dozvedáme skôr ako Jozef to, čo sa udialo Márii; a on pri svojom rozhodovaní demonštruje svoju ľudskú kvalitu ešte skôr, ako mu anjel pomôže pochopiť všetko, čo sa dialo okolo neho. Šľachetnosť srdca ho vedie k tomu, aby podriadil láske to, čo sa naučil cestou zákona; a dnes, v tomto svete, v ktorom je psychické, verbálne a fyzické násilie páchané na ženách evidentné, sa Jozef predstavuje ako postava muža úctivého, ohľaduplného, ktorý – hoci nedisponuje všetkými informáciami – sa rozhoduje pre zachovanie dobrého mena, dôstojnosti a života Márie. A v jeho pochybách ako konať čo najlepšie mu Boh pomohol urobiť rozhodnutie, keď mu osvietil jeho úsudok.

Tento ľud Kolumbie je ľudom Božím; aj tu môžeme vytvárať rodokmene plné príbehov, mnohé plné lásky a svetla, iné zas potýčok, urážok, a aj smrti... Koľkí z vás by mohli rozprávať o zakusovaní vyhnanstva a opustenosti! Koľké ženy, v tichosti, išli ďalej samé, a koľko slušných mužov sa snažilo dať bokom zlobu a nevraživosť, lebo chceli skĺbiť spravodlivosť s dobrotou! Ako dosiahneme, aby sme nechali vstúpiť dnu svetlo? Aké sú cesty zmierenia? Tak ako Mária, povedať „áno“ úplným dejinám, nie iba jednej ich časti; tak ako Jozef, odložiť bokom vášne a pýchu; tak ako Ježiš Kristus, vziať na seba bremeno, prijať, objať tieto dejiny, lebo tu v nich ste vy všetci Kolumbijčania prítomní, tu je to, čím sme... a to, čo Boh môže urobiť s nami, ak povieme „áno“ pravde, dobrote, zmiereniu. A toto je možné iba vtedy, ak zaplníme svetlom Evanjelia naše dejiny hriechu, násilia a potýčok.

Zmierenie nie je slovo, ktoré by sme mali považovať za abstraktné; ak by to tak bolo, viedlo by len k sterilite, viedlo by k väčšiemu odstupu. Zmieriť sa znamená otvoriť dvere všetkým a každému jednému z tých, čo zažili dramatickú skutočnosť konfliktu. Keď obete zvíťazia nad pochopiteľným pokušením k odvete, stávajú sa vierohodnejšími protagonistami procesov budovania mieru. Je potrebné, aby niektorí mali odvahu urobiť prvý krok týmto smerom bez čakania na to, že tak urobia iní. Jeden dobrý človek stačí na to, aby tu bola nádej! Nezabudnite na to. Jeden dobrý človek stačí na to, aby tu bola nádej! A každý z nás môže byť týmto človekom! Neznamená to nevšímať si alebo zastierať rozdiely a konflikty. Nejde o konkrétne ospravedlňovanie osobných alebo štrukturálnych nespravodlivostí. Volanie po zmierení nemôže slúžiť prispôsobovaniu sa situáciám nespravodlivosti. Skôr, ako to učil sv. Ján Pavol II., „je to stretnutie bratov pripravených na prekonávanie pokušenia egoizmu a vzdanie sa pokusov o pseudo-spravodlivosť; je ovocím silných, ušľachtilých a veľkodušných citov, ktoré vedú k nastoleniu spolužitia založeného na úcte ku každému jednotlivcovi a k pravým hodnotám každej občianskej spoločnosti“ (List biskupom Salvádora, 6. augusta 1982). Zmierenie sa preto konkretizuje a upevňuje za prispenia všetkých, dovoľuje budovať budúcnosť a dáva rásť tejto nádeji. Každá snaha o pokoj bez úprimného úsilia o zmierenie bude vždy zlyhaním.

Text Evanjelia, ktorý sme počuli, vrcholí nazvaním Ježiša Emanuel, čo znamená: Boh s nami. Tak ako Matúš začína, rovnako i uzatvára svoje evanjelium: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (28,10). Ježiš je Emanuel, ktorý sa narodil a Emanuel, ktorý nás sprevádza každý deň, Boh s nami, ktorý sa narodil a Boh, ktorý s nami kráča až do skončenia sveta. Uvedený prísľub sa uskutočňuje aj v Kolumbii: Mons. Jesús Emilio Jaramillo Monsalve, biskup Arauky (Arauca), a kňaz Pedro María Ramírez Ramos, mučeník z Armera, sú toho znamením; sú prejavom ľudu, ktorý chce vyjsť von z marazmu násilia a nenávisti.

V tomto nádhernom prostredí je rad na nás povedať „áno“ konkrétnemu uzmiereniu sa; nech toto „áno“ obsiahne i našu prírodu. Nie je náhodou, že aj na nej sme rozpútali naše majetnícke túžby, našu túžbu po vládnutí. Jeden váš rodák to krásne ospieval slovami: „Stromy plačú, sú svedkami mnohých rokov násilia. More je hnedé, mieša sa v ňom krv so zemou“ (Juanes, Minas piedras). Násilie, ktoré je v ľudskom srdci, zranenom hriechom, sa prejavuje aj v príznakoch choroby, ktoré badáme v pôde, vo vode, vo vzduchu a v živých bytostiach (porov. Encyklika Laudato si’, 2). Je rad na nás povedať „áno“ tak ako Mária a spolu s ňou ospevovať „zázraky Pánove“, pretože – ako sľúbil našim otcom – on pomáha všetkým národom a pomáha každému jednému z nich, pomáha Kolumbii, ktorá sa dnes chce uzmieriť, i jej potomstvu naveky.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mk, jb- 

Kolumbia 8. septembra – Štyri roky po stretnutí v brazílskom Riu de Janeiro sa Svätý Otec František opäť stretol s členmi výkonného výboru Rady biskupských konferencií Latinskej Ameriky (CELAM). Šesťdesiatdva kardinálov a biskupov si prišlo včera vypočuť rozsiahly a na myšlienky bohatý príhovor Svätého Otca na apoštolskú nunciatúru v Bogote.  

Petrov nástupca na úvod prejavu ocenil úsilie, ktoré členovia rady vynakladajú, aby organizáciu premenili na „dom v službe spoločenstva a misii Cirkvi v Latinskej Amerike“. Svätý Otec tiež pripomenul pastoračný odkaz Aparecidy, ktorý je podľa jeho slov „pokladom doposiaľ neobjaveným naplno“.

„Obnovené uvedomenie si, že na počiatku všetkého je vždy stretnutie so živým Kristom,“ povedal pápež František, „si vyžaduje, aby učeníci pestovali dôvernosť s ním; lebo inak sa Pánova tvár zatieni, misia stratí silu, obrátenie ustúpi“. Svätý Otec vyzval prítomných, aby spoločne pomáhali Cirkvi stať sa sviatosťou jednoty a nádeje: 

„Ide o to, aby ste každý deň pracovali v teréne; tam, kde žije Boží ľud, ktorý vám bol zverený. Nie je pre nás prípustné, aby sme sa nechali paralyzovať klimatizáciou kancelárií, štatistikami a abstraktnými stratégiami. Je nevyhnutné obrátiť sa na človeka v jeho konkrétnej situácii... Misia sa realizuje zblízka.“   

Svätý Otec František tiež členov Rady biskupských konferencií Latinskej Ameriky povzbudil, že misiu na „kontinente nádeje a budúcnosti“, kde žije takmer polovica katolíkov celého sveta (44%), je možné dosiahnuť jedine posilnením úlohy mladých, žien a laikov. „Ak chceme slúžiť ako CELAM našej Latinskej Amerike, musíme to robiť s vášňou,“ dodal pápež.

Na záver svojho príhovoru Petrov nástupca zveril prítomných kardinálov a biskupov ako aj miestne cirkvi, ktoré zastupujú, a všetkých veriacich Latinskej Ameriky a Karibiku pod ochranu Panny Márie, nazývanej na tomto kontinente tiež menami Guadalupská a z Aparecidy. -ej-

Kolumbia 8. septembra – Pápež František sa po stretnutí s členmi Rady biskupských konferencií Latinskej Ameriky (CELAM) presunul papamobilom do parku Simóna Bolívara, v centre Bogoty, kde na neho čakal viac než miliónový zástup veriacich. Pred 31 rokmi na tomto mieste slúžil omšu sv. Ján Pavol II.

Tentoraz sa pontifikátna liturgia slávila za pokoj a spravodlivosť v Kolumbii, ktorá pred rokom ukončila viac než 50 rokov trvajúci vojenský konflikt. Práve  pokoj a zmierenie boli centrom prvého dňa 20. apoštolskej cesty Svätého Otca Františka, bohatého na stretnutia s verejnými činiteľmi i predstaviteľmi miestnej Cirkvi.

Pápež vo svojej prvej homílii, ktorú nazval „Budovatelia pokoja, podporovatelia života“, vychádzal z Lukášovho evanjelia piatej kapitoly. Apoštol v nej hovorí o tom, ako Ježiš kázal pri tzv. Galilejskom mori, a ako si povolal rybárov – prvých učeníkov (Lk 5,1-11). „Všetci ho prichádzajú počúvať,“ zamyslel sa Svätý Otec:

„Ježišovo slovo má v sebe čosi osobitného, čo nikoho neponecháva ľahostajným; jeho slovo má moc obrátiť srdcia, meniť plány a projekty. Je to slovo potvrdené skutkom, nie sú to uzávery napísané za stolom, výrazy chladné a odlúčené od bolesti ľudí, a preto je to slovo užitočné ako pre bezpečie brehu, tak aj pre vrtkavosť mora.“

Podľa pápežových slov Bogota ako aj samotná Kolumbia predstavujú „mnohé z ľudských scenárov opísaných v Evanjeliu. Nachádzajú sa tu zástupy prahnúce po slove života, ktoré by svojim svetlom osvietilo všetko úsilie a ukázalo zmysel a krásu ľudskej existencie“. Kolumbia má však aj temné stránky, pokračoval Svätý Otec:

„Aj tu, ako aj v iných častiach sveta, existujú hlboké temnoty, ktoré ohrozujú a ničia život: temnoty nespravodlivosti a spoločenskej nerovnosti; korupčné temnoty osobných či skupinových záujmov, ktoré egoisticky a bezuzdne konzumujú to, čo je určené pre blaho všetkých; temnoty chýbajúcej úcty k ľudskému životu, denne kosiace životy mnohých nevinných, ktorých krv volá do neba; temnoty prahnutia po pomste a nenávisti, ktorá poškvrňuje ľudskou krvou ruky tých, ktorí si vykonávajú spravodlivosť na vlastnú päsť; temnoty tých, čo sa robia necitlivými voči bolesti mnohých obetí.“

Všetky tieto temnoty však „Ježiš rozháňa a ničí ich svojim príkazom na Petrovej loďke: «Zatiahni na hlbinu» (Lk 5,4), vysvetlil pápež František a dodal: „Môžeme sa zamotať v nekonečných diskusiách, zrátavať neúspešné pokusy a vytvárať zoznam úsilia, ktoré vyšlo navnivoč; avšak ako Peter vieme, čo znamená skúsenosť práce bez akéhokoľvek výsledku“.

Svätý Otec zároveň pripomenul, že aj Kolumbia poznala túto skutočnosť, keď počas šiestich rokov mala 16 prezidentov a „draho platila za svoje rozdelenia“ a „aj kolumbijská cirkev mala skúsenosť s márnym a neúrodným pastoračným úsilím..., avšak ako Peter sme tiež schopní dôverovať Učiteľovi, ktoré slovo vzbudzuje plodnosť“. 

Rozkaz spustiť siete, vysvetlil ďalej pápež František, „nie je adresovaný iba Šimonovi Petrovi; jemu prislúchalo zatiahnuť na hlbinu, tak ako tí, čo vo vašej vlasti ako prví rozpoznali to, čo je najurgentnejšie, tí, čo sa dali do iniciatív za pokoj, za život. Spúšťanie sietí v sebe zahŕňa zodpovednosť,“ objasnil Svätý Otec a dodal:

„V Bogote a v Kolumbii je na pochode jedno obrovské spoločenstvo, ktoré je povolané stať sa mohutnou sieťou zhromažďujúcou všetkých do jednoty, pracujúcou pre obranu a starostlivosť o ľudský život, osobitne, keď je najkrehkejší a najzraniteľnejší: v materskom lone, v detstve, v starobe, v stave postihnutia a v situáciách vysunutia na okraj spoločnosti. Aj zástupy ľudí žijúcich v Bogote a v Kolumbii sa môžu stať skutočnými živými, spravodlivými a bratskými komunitami, ak počúvajú a prijímajú Božie slovo.“

„A tak ako apoštoli sa potrebujeme navzájom volať,“ vyzval pápež František veriacich, „dávať si znamenia, tak ako rybári; vrátiť sa k tomu, aby sme sa považovali za bratov, za spoločníkov na ceste, za partnerov tejto spoločnej firmy, ktorou je vlasť“. Na záver včerajšej liturgie v parku Simón Bolívar v centre Bogoty Svätý Otec pozdravil skupinu kardinálov a biskupov z Venezuely. -ej-

Homília pápeža Františka pri slávení svätej omše v Bogote 7. septembra 2017 v parku Simona Bolívara

„Budovatelia pokoja, podporovatelia života“

Evanjelista pripomína, že povolanie prvých učeníkov sa uskutočnilo na brehoch Genezaretského jazera - tam, kde sa zhromažďoval ľud, aby počúval hlas schopný dať mu orientáciu a svetlo; je to tiež miesto, kde rybári ukončujú svoje namáhavé dni, počas ktorých hľadajú obživu, aby viedli život bez biedy, život dôstojný a šťastný. Je to jediný raz v celom Evanjeliu podľa Lukáša, kedy Ježiš káže pri takzvanom Galilejskom mori. Na otvorenom mori sa miešajú vytúžená výnosnosť práce a frustrácia zo zbytočnosti márne vynaloženého úsilia. A podľa starodávnej kresťanskej interpretácie more predstavuje aj nesmierny priestor, kde spolunažívajú všetky národy. Napokon, pre svoju nepokojnosť a temnosť evokuje všetko to, čo ohrozuje ľudskú existenciu a čo má moc zničiť ju.

My používame obdobné výrazy na označenie masy ľudí: záplava ľudí, more ľudí. V ten deň mal Ježiš za sebou more a pred sebou množstvo ľudí, ktorí ho nasledovali vediac o jeho pohnutí nad ľudskou bolesťou, ako aj o jeho správnych, hlbokých a spoľahlivých slovách. Všetci ho prichádzajú počúvať; Ježišovo slovo má v sebe čosi osobitného, čo nikoho neponecháva ľahostajným; jeho slovo má moc obrátiť srdcia, meniť plány a projekty. Je to slovo potvrdené skutkom, nie sú to uzávery napísané za stolom, výrazy chladné a odlúčené od bolesti ľudí, a preto je to slovo užitočné ako pre bezpečie brehu, tak aj pre vrtkavosť mora.

Toto milované mesto, Bogota, a táto nádherná krajina, Kolumbia, predstavujú mnohé z ľudských scenárov opísaných v Evanjeliu. Nachádzajú sa tu zástupy prahnúce po slove života, ktoré by svojim svetlom osvietilo všetko úsilie a ukázalo zmysel a krásu ľudskej existencie. Tieto zástupy mužov a žien, detí a starcov obývajú zem nepredstaviteľnej plodnosti, ktorá by mohla darovať plody pre všetkých. Ale aj tu, ako aj v iných častiach sveta, existujú hlboké temnoty, ktoré ohrozujú a ničia život: temnoty nespravodlivosti a spoločenskej nerovnosti; korupčné temnoty osobných či skupinových záujmov, ktoré egoisticky a bezuzdne konzumujú to, čo je určené pre blaho všetkých; temnoty chýbajúcej úcty k ľudskému životu, denne kosiace životy mnohých nevinných, ktorých krv volá do neba; temnoty prahnutia po pomste a nenávisti, ktorá poškvrňuje ľudskou krvou ruky tých, ktorí si vykonávajú spravodlivosť na vlastnú päsť; temnoty tých, čo sa robia necitlivými voči bolesti mnohých obetí. Všetky tieto temnoty Ježiš rozháňa a ničí ich svojim príkazom na Petrovej loďke: «Zatiahni na hlbinu» (Lk 5,4).

Môžeme sa zamotať v nekonečných diskusiách, zrátavať neúspešné pokusy a vytvárať zoznam úsilia, ktoré vyšlo navnivoč; avšak ako Peter vieme, čo znamená skúsenosť práce bez akéhokoľvek výsledku. Aj tento národ pozná túto skutočnosť, keď za obdobie šiestich rokov na svojom začiatku mal 16 prezidentov a draho platil za svoje rozdelenia (tzv. „patria boba“ – mrcha vlasť); aj kolumbijská cirkev mala skúsenosť s márnym a neúrodným pastoračným úsilím..., avšak tak ako Peter, sme tiež schopní dôverovať Učiteľovi, ktorého slovo vzbudzuje plodnosť dokonca aj tam, kde nehostinnosť ľudských temnôt spôsobuje neúrodnosť mnohých snáh a námah. Peter je mužom, ktorý s odhodlanosťou prijíma Ježišovo pozvanie, ktorý všetko zanecháva a nasleduje ho, aby sa premenil na nového rybára, ktorého misia spočíva v privádzaní svojich bratov do Božieho kráľovstva, kde sa život stáva plným a šťastným.

Avšak príkaz spustiť siete nie je adresovaný iba Šimonovi Petrovi; jemu prislúchalo zatiahnuť na hlbinu, tak ako tí, čo vo vašej vlasti ako prví rozpoznali to, čo je najurgentnejšie, tí, čo sa dali do iniciatív za pokoj, za život. Spúšťanie sietí v sebe zahŕňa zodpovednosť. V Bogote a v Kolumbii je na pochode jedno obrovské spoločenstvo, ktoré je povolané stať sa mohutnou sieťou zhromažďujúcou všetkých do jednoty, pracujúcou pre obranu a starostlivosť o ľudský život, osobitne, keď je najkrehkejší a najzraniteľnejší: v materskom lone, v detstve, v starobe, v stave postihnutia a v situáciách vysunutia na okraj spoločnosti. Aj zástupy ľudí žijúcich v Bogote a v Kolumbii sa môžu stať skutočnými živými, spravodlivými a bratskými komunitami, ak počúvajú a prijímajú Božie slovo. V týchto evanjelizovaných zástupoch ľudí povstanú mnohí muži a ženy, ktorí, stanúc sa učeníkmi, so skutočne slobodným srdcom môžu nasledovať Ježiša; mužovia a ženy schopní milovať život vo všetkých jeho fázach, ctiť si ho, podporovať ho.

A tak ako apoštoli, potrebujeme sa navzájom volať, dávať si znamenia, tak ako rybári, vrátiť sa k tomu, aby sme sa považovali za bratov, za spoločníkov na ceste, za partnerov tejto spoločnej firmy, ktorou je vlasť.  Bogota a Kolumbia sú zároveň brehom, jazerom, šírym morom, mestom, cez ktoré prešiel a prechádza Ježiš, aby ponúkol svoju prítomnosť a svoje plodné slovo, aby nás vyviedol von z temnoty a priviedol nás ku svetlu a k životu. Aby volal ďalších, všetkých, aby nikto nezostal napospas búrkam; aby pomohol vstúpiť do loďky všetkým rodinám, ony sú svätyňami života; aby vytvoril priestor spoločnému dobru ponad nízke či individuálne záujmy, aby sa ujímal tých najkrehkejších podporujúc ich práva.

Peter zakúša svoju maličkosť, zakúša veľkosť Ježišovho slova a konania; Peter pozná vlastné slabosti, svoje trhanie sa dopredu a cúvanie vzad, tak ako to poznáme aj my, ako to poznajú dejiny násilia a rozdelenia vášho ľudu, ktorý nás nie vždy našiel ochotných zdieľať loďku, búrky, nešťastné udalosti. Avšak, Ježiš tak, ako to urobil aj so Šimonom, nás pozýva zatiahnuť na hlbinu, podnecuje nás zdieľať riziko, nemajte strach spoločne riskovať, pozýva nás zanechať naše sebectvá a nasledovať ho; opustiť strachy, ktoré nepochádzajú od Boha, ktoré nás paralyzujú a spomaľujú v naliehavej úlohe byť budovateľmi pokoja, podporovateľmi života. Vyplávajte na more, hovorí Ježiš. A učeníci si dali znamenie, aby sa všetci zhromaždili na lodi. Nech sa tak stane v tejto krajine.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, jb-

Kolumbia 8. septembra – Po svätej omši v parku Simóna Bolívara sa pápež vrátil späť na apoštolskú nunciatúru, kde ho tancom a spevom privítala skupina mladých, seniorov a chorých, tak ako tomu bolo už v prvú noc po príchode Svätého Otca do Kolumbie. Petrov nástupca v krátkom spontánnom príhovore vyzdvihol dôležitosť chrániť „svet, v ktorom sa zraniteľnosť považuje za podstatu ľudskej prirodzenosti“:

„Lebo všetci sme zraniteľní, všetci... Boh je jediný, ktorý nie je zraniteľný, všetci ostatní sme. Na niektorých to vidieť, na iných nie. Avšak to je podstatou ľudstva, táto potreba byť posilňovaný Bohom, všetci. Práve preto nemožno nikoho zavrhnúť.“

Každý jeden z nás je podľa pápežových slov „poklad, ktorý sa darúva Bohu, aby mu Boh pomohol rásť spôsobom, aký sa páči jemu.“ Na záver Svätý Otec prítomných požiadal, aby sa za neho modlili, lebo aj on je zraniteľný. -ej-

Piatkové vysielanie vo zvukovej podobe: