Homília Svätého Otca Františka pri svätej omši v Medellíne na letisku Enrique Olaya Herrera 9. septembra 2017

„Život kresťana ako učeníctvo“

Drahí bratia a sestry!

Vo štvrtok, počas sv. omše v Bogote sme počuli ako Ježiš povolal svojich prvých učeníkov; dnešná stať Evanjelia podľa Lukáša, ktorú otvára predošlý príbeh, vrcholí v povolaní Dvanástich. Čo nám Evanjelisti medzi týmito dvomi udalosťami pripomínajú? Pripomínajú, že cesta nasledovania si od prvých Ježišových učeníkov vyžadovala veľké úsilie o očistu. Niektoré predpisy, zákazy a príkazy im dávali pocit istoty; plnenie určitých rituálov a praktík ich oslobodzovalo od nepokoja pýtať sa: Čo sa páči nášmu Bohu? Ježiš, Pán, im ukazuje, že poslúchať znamená kráčať za ním, a že týmto spôsobom budú mať pred sebou malomocných, ochrnutých a hriešnikov. Tieto skutočnosti si vyžadovali oveľa viac ako len vlastniť recept, stanovenú normu. Učili sa, že ísť za Ježišom znamená iné priority, iné uvažovanie pre službu Bohu.

Pre Pána - ako aj pre prvé spoločenstvo – je mimoriadne dôležité, aby sme my všetci, čo sa nazývame učeníkmi nelipli na určitom štýle, na určitých praktikách, ktoré nás priblížia skôr k životnému prístupu niektorých vtedajších farizejov, než k tomu Ježišovmu. Sloboda Ježiša je v protiklade s chýbajúcou slobodou učiteľov Zákona tej doby, ktorí boli paralyzovaní striktným výkladom a praktizovaním Zákona. Ježiš sa nezastavuje nejakom zdanlivo „korektnom“ plnení [Zákona]; on privádza Zákon k jeho naplneniu, k svojej plnosti, a preto nás chce nasmerovať k takému štýlu nasledovania, ktorý predpokladá ísť k podstate, obnoviť sa a zaangažovať sa. Sú to tri prístupy, ktoré musíme formovať v našom živote učeníkov.

Po prvé, ísť k podstate. Nemyslí sa tým „skoncovať so všetkým“, skoncovať s tým, čo nám nesedí, lebo ani Ježiš neprišiel „Zákon zrušiť, ale ho naplniť“ (porov. Mt 5,17); ide skôr o to, aby človek išiel do hĺbky; k tomu, čo má význam a hodnotu pre život. Ježiš učí, že vzťah s Bohom nemôže byť chladným priľnutím k normám a zákonom, o to menej len plnením istých vonkajších úkonov, ktoré nevedú k skutočnej zmene života. Ani naše učeníctvo (bytie učeníkmi) nemôže byť motivované len istou zvykovosťou, tým, že máme krstný list, ale musí vychádzať zo živej skúsenosti s Bohom a jeho láskou.

Byť učeníkom nie je niečo statické, ale neustály pohyb smerom ku Kristovi; nie je to iba prilipnutie k obsahom nejakej náuky, ale skúsenosťou priateľskej, živej a činnej prítomnosti Pána, permanentným učením sa cez počúvanie jeho Slova. A toto Slovo, ako sme to počuli, sa uplatňuje v konkrétnych potrebách našich bratov: buď je to hlad tých naokolo, ako to zaznelo v dnešnom texte (porov. Lk 6,1-5), alebo choroba, ako to Lukáš podáva v ďalšej časti.

Druhé slovo: obnoviť sa. Tak ako Ježiš „otriasol“ učiteľmi Zákona, aby sa dostali zo svojej skostnatenosti, teraz aj samotnou Cirkvou „trasie“ Duch Svätý, aby zanechala svoje pohodlia a svoje naviazanosti. Obnova nám nemá naháňať strach. Cirkev je vždy v procese obnovy ­– Ecclesia semper reformanda. Neobnovuje sa z vlastného rozmaru, ale robí to „upevnená a stála vo viere, neodkloniteľná od nádeje Evanjelia, ktoré počula“ (porov. Kol 1,23). Obnova si vyžaduje obetu a odvahu, nie aby sme sa cítili lepšími či bezchybnými, ale aby sme lepšie odpovedali na volanie Pána. Pán nad sobotou, ktorý je zmyslom existencie všetkých našich prikázaní a predpisov, nás pozýva starostlivo zvažovať normy, keď je v hre jeho nasledovanie; keď jeho otvorené rany, jeho výkrik hladu a smädu po spravodlivosti na nás naliehajú a vyžadujú si od nás nové odpovede. V Kolumbii jestvuje veľa situácií, ktoré žiadajú od učeníkov spôsob života podľa Ježiša, zvlášť lásku pretlmočenú do činov nenásilia, zmierenia a pokoja.

Tretie slovo: zaangažovať sa. Hoci sa to pre niekoho môže zdať ako zašpinenie sa, zamazanie sa. Tak ako Dávid a jeho družina, ktorí vstúpili do chrámu, lebo boli hladní a ako Ježišovi učeníci, ktorí vošli do obilného poľa a jedli klásky, tak sa i dnes od nás žiada, aby sme rástli v odvahe, v evanjeliovej odvahe, ktorá vychádza z vedomia, že sú mnohí, čo majú hlad, hlad po Bohu – koľkí ľudia majú hlad po Bohu! –, hlad po dôstojnosti, lebo toho boli pozbavení. A kladiem si otázku, či azda hlad po Bohu u toľkých ľudí nenastáva preto, že sme ich takto pozbavili práve my naším postojom. A ako kresťania im máme pomáhať sýtiť sa Bohom; nesťažovať, ako sa to stáva, či zakazovať im toto stretnutie. Bratia, Cirkev nie je akási colnica. Žiada si mať otvorené dvere, pretože srdce jej Boha je nielen otvorené, ale je prebodnuté láskou, ktorá na seba prijala bolesť.

Nemôžeme byť ako kresťania tými, čo neustále zdvíhajú ceduľu „zákaz vstupu“, ani nesmieme považovať tento priestor za naše súkromné vlastníctvo, prisvojujúc si niečo, čo vôbec nie je naše. Cirkev nie je naša, bratia, je Božia; on je pánom chrámu i žatvy; pre všetkých je tu miesto, všetci sú pozvaní, aby si tu a medzi nami našli svoju obživu. Všetci. A ten, ktorý pripravil svadbu pre svojho syna, posiela pozývať všetkých: zdravých i chorých, dobrých i zlých. Všetkých.

My sme iba obyčajnými „služobníkmi“ (porov. Kol 1,23) a nemôžeme byť tými, čo prekážajú takémuto stretnutiu. Naopak, Ježiš nás žiada, tak ako žiadal svojich učeníkov: „Vy im dajte jesť“ (Mt 14,16); toto je naša služba. Jesť Boží chlieb, jesť Božiu lásku, jesť chlieb, ktorý nám pomáha prežiť. Dobre to pochopil Peter Claver (Klaverský), ktorého si dnes pripomíname v liturgii a ktorého si zajtra uctím v Cartagene. „Navždy otrok černochov“, to bolo mottom jeho života, lebo pochopil ako Ježišov učeník, že nemôže zostať ľahostajným voči utrpeniu tých najopustenejších a hanobených svojej doby, ale že musí niečo urobiť, aby ho zmiernil.

Bratia a sestry, Cirkev v Kolumbii je povolaná, aby sa zasadila s väčšou odvahou za formáciu učeníkov-misionárov, ako sme na to poukázali my biskupi, zhromaždení v Aparecide (v roku 2007). Učeníkov, ktorí dokážu vidieť, posúdiť a konať tak, ako to navrhoval latinskoamerický dokument, ktorý sa zrodil práve tu, v týchto krajoch (porov. Medellín, 1968). Učeníkov-misionárov, ktorí sa dokážu vidieť, bez dedičnej krátkozrakosti; ktorí preverujú skutočnosti Ježišovými očami a srdcom, a tak ich posudzujú. A ktorí riskujú, konajú, zasadzujú sa.

Prišiel som až sem práve pre to, aby som vás utvrdil vo viere a nádeji v Evanjelium: zostaňte pevní a slobodní v Kristovi. Pevní a slobodní v Kristovi, pretože každá pevnosť v Kristovi dáva slobodu. Tak, aby ste o ňom premýšľali vo všetkom, čo robíte; objímte zo všetkých svojich síl nasledovanie Ježiša, poznávajte ho, nechajte sa Ním povolať a vyučovať, vyhľadávajte ho v modlitbe a nechajte sa ním vyhľadať pri modlitbe; ohlasujte ho s veľkou radosťou.

Prosme, na príhovor našej Matky, Panny Márie „z Candelarie“, aby nás sprevádzala na našej ceste učeníkov, aby sme, odovzdajúc svoj život Kristovi, boli jednoducho misionármi, ktorí prinášajú všetkým svetlo a radosť Evanjelia všetkým národom.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mk, jb-

Príhovor pápeža Františka pri Veľkom stretnutí za národné zmierenie v Kolumbii - 8. septembra 2017, Villavicencio

Drahí bratia a sestry!

Už od prvého dňa som túžil, aby nadišla táto chvíľa nášho stretnutia. Vy vo vašom srdci a vo vašom tele nosíte stopy živej a nedávnej histórie vášho ľudu, poznačenej tragickými udalosťami, ale aj plnej hrdinských gest, veľkej ľudskosti a vysokej duchovnej hodnoty viery a nádeje. Práve sme si to vypočuli. Prichádzam sem s úctou a s jasným vedomím, že, tak ako Mojžiš, kladiem nohy na posvätnú zem (porov. Ex. 3,5). Zem napájanú krvou tisícok nevinných obetí, ako aj trýznivou bolesťou ich príbuzných a známych. Rany, ktoré sa ťažko zaceľujú a ktoré nám všetkým spôsobujú bolesť, lebo každé násilie spáchané na jednej ľudskej bytosti je ranou na tele ľudstva; každá násilná smrť nás ako osoby „umenšuje“.

Som tu ani nie tak preto, aby som hovoril, ale aby som vám bol nablízku a hľadel vám do očí, aby som vás počúval a otvoril moje srdce vášmu svedectvu života a viery. A ak mi to dovolíte, chcel by som vás tiež objať, a ak mi Boh dá tú milosť – pretože to je milosť – chcel by som plakať s vami, chcel by som, aby sme sa spolu modlili a aby sme si odpustili – aj ja potrebujem prosiť o odpustenie – a tak všetci spoločne môžeme hľadieť vpred a napredovať s vierou a nádejou.  

Zišli sme sa pod krížom z Bojayá, ktorý bol 2. mája 2002 bolestným svedkom masakru desiatok osôb, ktoré hľadali útočisko v tamojšom kostole. Tento obraz má silnú symbolickú a duchovnú hodnotu. Pri pohľade naň vnímame nielen to, čo sa stalo v ten deň, ale aj mnoho bolesti, mnoho smrti, mnoho zlomených životov a mnoho krvi preliatej v Kolumbii za posledné desaťročia. Pohľad na Krista takto zmrzačeného a doráňaného v nás vzbudzuje otázky. Nemá viac ramená a jeho tela už viac niet, no zachováva si svoju tvár a s ňou na nás hľadí a miluje nás. Kristus rozlámaný a amputovaný je pre nás ešte „viac Kristom“, lebo nám ešte raz ukazuje, že prišiel trpieť za svoj ľud a so svojím ľudom; a aj nás naučiť, že nenávisť nemá posledné slovo, že láska je silnejšia než smrť a násilie. Učí nás premieňať bolesť na zdroj života a zmŕtvychvstania, aby sme sa pri ňom a spolu s ním naučili sile odpustenia, veľkosti lásky.

Ďakujem vám štyrom, naši bratia a sestry, ktorí ste boli ochotní podeliť sa so svojím svedectvom, v mene mnohých a mnohých ďalších. Ako nám dobre robí – zdá sa to sebecké – ale ako dobre nám robí počúvať vaše príbehy! Som dojatý. Sú to príbehy utrpenia a trpkosti, ale aj, a predovšetkým, sú to príbehy lásky a odpustenia, ktoré nám hovoria o živote a o nádeji, o tom, aby sme nedovolili, aby sa nenávisť, pomsta a bolesť zmocnili nášho srdca.

Finálne proroctvo Žalmu 85: «Milosrdenstvo a vernosť sa stretnú navzájom, spravodlivosť a pokoj sa pobozkajú» (v. 11) prichádza po vďakyvzdaní a prosbe, ktorá sa obracia k Bohu so žiadosťou: „Obnov nás!“ Ďakujeme Pane, za svedectvo tých, ktorí spôsobili bolesť a prosia o odpustenie; za tých, čo nespravodlivo trpeli a odpúšťajú. Toto je možné len s tvojou pomocou a tvojou prítomnosťou... a už toto je veľkým znakom, že ty chceš obnoviť pokoj a svornosť v tejto kolumbijskej zemi.

Pastora Mira (pozn. Pastora Mira García, vdova, ktorej militanti zabili dcéru a syna, pri slávnosti predniesla svedectvo), ty si to povedala veľmi dobre: chceš vložiť všetku svoju bolesť, ako aj bolesť tisícov obetí, k nohám Ukrižovaného Ježiša, aby sa zjednotila s tou jeho a tak bola premenená na požehnanie a schopnosť odpustiť, aby bola pretrhnutá reťaz násilia, ktoré v Kolumbii panovalo. A máš pravdu: násilie plodí ďalšie násilie, nenávisť plodí ďalšiu nenávisť a smrť ďalšiu smrť. Musíme rozlámať túto reťaz, ktorá sa zdá byť nezvrátiteľnou, a toto je možné jedine prostredníctvom odpustenia a konkrétneho zmierenia. A ty, milá Pastora, a mnohí iní ako ty, ste nám ukázali, že toto je možné. S pomocou Krista, Krista živého uprostred spoločenstva, je možné zvíťaziť nad nenávisťou, je možné zvíťaziť nad smrťou, je možné začať odznova a darovať život novej Kolumbii. Vďaka, Pastora! Aké veľké dobro dnes preukazuješ nám všetkým so svedectvom tvojho života! A kríž z Bojayá, ktorý ti dal silu odpustiť a milovať a pomohol ti vidieť v košeli, ktorú tvoja dcéra Sandra Paola darovala tvojmu synovi Jorgemu Aníbalovi, nielen spomienku na ich smrť, ale nádej, že pokoj bude v Kolumbii definitívne triumfovať. Vďaka! Vďaka!

Dojíma nás aj to, čo povedala Luz Dary (pozn. Luz Dary Landazury, matka zranená bombou spolu s dcérou, vystúpila so svedectvom) vo svojom svedectve: že rany srdca sú hlbšie a ťažšie uzdraviteľné než telo. Je to tak. A čo je dôležitejšie, uvedomila si si, že sa nedá žiť so zášťou, že jedine láska oslobodzuje a buduje. A takýmto spôsobom si začala uzdravovať aj rany iných obetí, obnovovať ich dôstojnosť. Toto vychádzanie z teba samej ťa obohatilo, pomohlo ti hľadieť vpred, nájsť pokoj a radosť a tiež dôvod k tomu, aby si pokračovala v kráčaní. Ďakujem ti za barlu, ktorú ponúkaš. Aj keď ti ešte zostávajú zranenia, zostávajú ti fyzické následky tvojich rán, tvoj duchovný krok je rýchly a pevný. Toto duchovné kráčanie nepotrebuje barly, a je rýchle a pevné, lebo myslíš na druhých – vďaka! – a chceš im pomôcť. Táto tvoja barla je symbolom tých ďalších najdôležitejších bariel, ktoré všetci potrebujeme, ktorými sú láska a odpustenie. Prostredníctvom tvojej lásky a tvojho odpustenia pomáhaš mnohým osobám kráčať životom, a kráčať rýchlo, tak ako ty. Vďaka!

Túžim sa poďakovať aj za veľavravné svedectvo Deisy (pozn. Deisy Sánchez Rey, regrutovaná ako 16-ročná za bojovníčku gerily AUC) a Juana Carlosa (pozn. Juan Carlos Murcia Perdomo, bývalý člen gerily FARC regrutovaný ešte ako 16-ročný). Pomohli nám pochopiť, že všetci sme nakoniec, tým alebo oným spôsobom, obete, nevinné či vinné, no všetci sme obeťami; na jednej či na druhej strane, všetci sme obete. Všetci spojení v tejto strate ľudskosti, ktorú násilie a smrť v sebe zahŕňajú. Deisy to povedala jasne: pochopila si, že ty sama si bola obeťou a potrebovala si, aby ti bola daná príležitosť. Keď si to povedala, toto slovo mi zarezonovalo v srdci. A začala si študovať a teraz pracuješ, aby si pomáhala obetiam a aby mladí neupadli do sietí násilia a drog, čo je ďalšia forma násilia. Existuje nádej aj pre tých, čo konali zlo; nie je všetko stratené. Ježiš prišiel kvôli tomuto: je tu nádej pre toho, kto vykonal zlo. Je isté, že v tomto morálnom a duchovnom znovuzrodení trýzniteľov sa musí dosiahnuť spravodlivosť. Ako povedala Deisy, musíme pozitívne prispieť k uzdravovaniu tejto spoločnosti, ktorá bola doráňaná násilím.

Je ťažké prijať zmenu tých, čo sa uchýlili ku krutému násiliu, aby presadzovali svoje ciele, aby chránili nekalé obchodovanie a obohatili sa, či preto, že klamne verili, že bránia život vlastných bratov. Je to istotne výzva pre každého z nás mať dôveru, že môžu urobiť krok vpred tí, čo spôsobili utrpenie celým spoločenstvám a celej krajine. Je jasné, že na tomto veľkom poli, ktorým je Kolumbia, je ešte priestor pre kúkoľ. Nerobme si ilúzie. Buďte pozorní na plody: starajte sa o obilie a nestrácajte pokoj kvôli kúkoľu. Rozsievač, keď vidí vzrastať kúkoľ uprostred obilia, nereaguje panikárením. Nachádza spôsoby, aby sa Slovo vtelilo do konkrétnej situácie, aby prinieslo plody nového života, aj keď navonok sa zdá, že sú nedokonalé a nekompletné (porov. Apošt. exhort. Evangelii gaudium, 24). Aj keď pretrvávajú konflikty, násilie či pocity pomsty, nebráňme tomu, aby sa spravodlivosť a milosrdenstvo stretli v objatí, ktoré zahrnie dejiny bolesti Kolumbie. Uzdravme tú bolesť a prijímajme každú ľudskú bytosť, ktorá spáchala zločiny, priznáva si ich, ľutuje ich a snaží sa o nápravu, prispievajúc k budovaniu nového poriadku, v ktorom žiaria spravodlivosť a pokoj.

Ako to vo svojom svedectve dal vytušiť Juan Carlos, v celom tomto procese, dlhom, ťažkom, avšak bohatom na nádej v zmierenie, je tiež nevyhnutné prijať pravdu. Je to jedna veľká výzva, avšak je nutná. Pravda je neoddeliteľnou spoločníčkou spravodlivosti a milosrdenstva. Všetky tri vo vzájomnom spojení sú zásadne dôležité pre budovanie pokoja; a na druhej strane, každá z nich bráni tomu, aby sa tie ostatné zdeformovali a aby sa premenili na nástroje pomsty proti tomu, kto je slabší. Pravda v skutočnosti nesmie viesť k pomste, ale skôr k zmiereniu a odpusteniu. Pravdou je vyrozprávať rodinám zdrveným bolesťou to, čo sa stalo ich zmiznutým príbuzným. Pravdou je vyznať to, čo sa stalo maloletým zverbovaným činiteľmi násilia. Pravdou je uznať bolesť žien – obetí násilia a zneužití.

Nakoniec by som chcel, ako brat a ako otec, povedať: Kolumbia, otvor svoje srdce Božieho ľudu a nechaj sa zmieriť. Nemaj strach z pravdy, ani zo spravodlivosti. Drahí Kolumbijčania: nemajte strach prosiť o odpustenie a ponúknuť ho. Nebráňte sa zmiereniu, ktoré vám dáva vzájomne sa zblížiť, opäť sa stať bratmi a prekonať nepriateľstvá. Je čas uzdravovať rany, klásť mosty, uhládzať rozdiely. Je čas uhasiť nenávisť, zrieknuť sa pomsty a otvoriť sa spolunažívaniu založenému na spravodlivosti, na pravde a na vytváraní autentickej kultúry bratského stretnutia. Kiež môžeme prebývať v harmónii a bratstve, tak ako chce Pán! Prosme, aby sme boli tvorcami pokoja; aby sme tam, kde je nenávisť a zášť, mohli vnášať lásku a milosrdenstvo (porov. Modlitba pripisovaná sv. Františkovi z Assisi).

A všetky tieto úmysly, vypočuté svedectvá, to, čo každý z vás spoznáva vo svojom srdci, príbehy desiatok rokov bolesti a utrpenia, túžim to položiť pred Ukrižovaného, pred Čierneho Krista z Bojayá:

Ó čierny Kriste z Bojayá, ktorý nám pripomínaš svoje utrpenie a smrť; spolu s tvojimi ramenami a tvojimi nohami ti vytrhli aj tvojich synov, ktorí hľadali útočisko v tebe.

Ó čierny Kriste z Bojayá, ktorý na nás hľadíš s nehou a s pokojnou tvárou; aj tvoje srdce bije, aby nás prijalo do tvojej lásky.

Ó čierny Kriste z Bojayá, daj, aby sme sa usilovali obnoviť tvoje telo. Nech sme tvojimi nohami, aby sme šli v ústrety núdznemu bratovi; tvojimi ramenami, aby sme objali toho, kto stratil vlastnú dôstojnosť; tvojimi rukami, aby sme žehnali a utešovali toho, kto plače v samote. Daj, nech sme svedkami tvojej lásky a tvojho nekonečného milosrdenstva. Amen.

Prosili sme Ježiša, Krista, Krista zmrzačeného. Prv než vám dám požehnanie, pozývam vás poprosiť našu Matku, ktorá mala srdce prebodnuté bolesťou: „Zdravas, Mária...“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, jb-