Vatikán 17. septembra – Pri poludňajšej modlitbe Anjel Pána spolu s veriacimi zhromaždenými na Vatikánskom námestí sa Svätý Otec František v príhovore zameral na požiadavku lásky, ktorou je odpúšťať. Kresťan dokáže druhým odpúšťať, ak žije vo vedomí, že jemu samému bolo veľkodušne odpustené zo strany Boha. Pápež František v tejto súvislosti zvlášť pripomenul slová, ktoré denne vyslovujeme v modlitbe Otčenáš.

Medzi prítomnými na modlitbe Svätý Otec osobitne pozdravil účastníkov vytrvalostného behu Via Pacis, ktorý sa dnes konal v uliciach Ríma a jeho trasa spájala viaceré miesta spojené s rozličnými náboženskými vyznaniami prítomnými vo Večnom meste. Popri iných skupinách pozdravil aj mládež, ktorá pod vedením kapucínov prišla z Loreta na duchovné sústredenie v Ríme.

Príhovor Svätého Otca Františka pred modlitbou Anjel Pána

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjeliová stať z dnešnej nedele (porov. Mt 18,21-35) nám ponúka učenie o odpustení, ktoré nepopiera utrpenú krivdu, ale uznáva, že ľudská bytosť, stvorená na Boží obraz, znamená vždy viac než zlo, ktorého sa dopúšťa. Svätý Peter sa pýta Ježiša: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ (v. 21). Petrovi sa javí odpustiť sedemkrát tomu istému človeku ako maximum; a možno pre nás je priveľa už aj to, keď odpustíme dvakrát. Ježiš ale odpovedá: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz“ (v. 22), presnejšie povedané: musíš odpúšťať vždy. Potvrdzuje to vyrozprávaným podobenstvom o milosrdnom kráľovi a nemilosrdnom sluhovi, čím ukazuje na vnútorný rozpor u človeka, ktorému sa dostalo odpustenia, no on sám neskôr odpustiť odmieta.

Kráľ z podobenstva je veľkodušný človek, ktorý zo súcitu prepáči enormný dlh – neuveriteľných „desaťtisíc talentov“ ­– sluhovi, ktorý ho úpenlivo prosí. Ale ten istý sluha, hneď ako stretne jedného svojho spolusluhu, ktorý mu dlží sto denárov – čiže omnoho menej, – zachová sa neľútostným spôsobom; nechá ho uvrhnúť do žalára. Rozporuplné správanie tohto sluhu je aj naším prípadom, keď odmietame odpustiť našim bratom. Zatiaľ čo kráľ z podobenstva je obrazom Boha, ktorý nás miluje láskou tak veľmi bohatou na milosrdenstvo, že nás prijíma, miluje a odpúšťa nám neustále.

Už pri našom krste nám Boh odpustil, prepáčil nám nesplatiteľný dlh: dedičný hriech. Nuž, toto je prvý raz. Ďalej nám s bezhraničným milosrdenstvom odpúšťa všetky naše viny, hneď ako prejavíme čo i len malý znak ľútosti. Boh je takýto: je milosrdný. Keď sme v pokušení uzavrieť si naše srdce pred človekom, ktorý nás urazil a prosí nás o odpustenie, spomeňme si na slová nebeského Otca nemilosrdnému sluhovi: „Ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?“ (v. 32-33). Každý, kto zažil radosť, pokoj a pocit vnútornej slobody z toho, že mu bolo odpustené, sa môže otvoriť možnosti odpúšťať aj zo svojej strany.

Do modlitby Otče náš Ježiš vložil to isté učenie ako nachádzame v dnešnom podobenstve. Postavil do priameho vzťahu odpustenie, o ktoré prosíme Boha, a odpustenie, ktoré máme my udeliť našim bratom: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“ (Mt 6,12). Božie odpustenie je znakom jeho prekypujúcej lásky ku každému jednému z nás; je to láska, ktorá nám necháva slobodu vzdialiť sa, tak ako márnotratný syn, no ktorá tiež očakáva každý deň náš návrat; je vynachádzavou láskou pastiera k stratenej ovečke; je nehou, ktorá prijíma každého hriešnika, ktorý klope na jeho dvere. Otec nebeský – náš Otec – je plný, plný lásky a túži nám ju ponúknuť; avšak nemôže tak urobiť, ak si zavierame svoje srdce pred láskou k iným.

Nech nám Panna Mária pomáha stále viac si uvedomovať veľkosť odpustenia, ktoré sme zadarmo prijali od Boha, aby sme sa stali milosrdnými tak ako on, dobrý Otec, pomalý do hnevu a veľký v láske.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mk, jb-

Odpočinok, ale i zážitok z nových a pekných poznatkov - to je niečo, čo si odnášame z prázdnin či  dovoleniek. Je prirodzené, že sa k týmto dňom neraz vraciame, či už formou rozhovoru na pracovisku či v kruhu priateľov alebo v rodine. Neraz k nim zablúdime v našej mysli i sami. Podľa niektorých autorov je dobre uchovávať si v pamäti pozitívne zážitky a vracať sa k nim. Najmä v časoch kríz a rôznych ťažkostí by sme ich mali vybrať z pamäti podobne, ako vyberáme potrebné veci z batoha pri náročnom výstupe na vysoký vrch.

Skúsme si bližšie všimnúť niekoľko druhov zážitkov, ktoré si obyčajne odnášame z prázdnin a dovoleniek a ku ktorým je dobre sa občas vrátiť. Prvým z nich je:

          1. Psychosomatický zážitok. Ide o  reakciu osoby na rôzne podnety zvonku, ktorú väčšina autorov nazýva jednoducho citlivosť. Táto citlivosť rovnako zasahuje telo i dušu. Obyčajne tento stav klasifikujeme jednoduchou vetou. „Cítim sa tu dobre“. Veľmi často tento zážitok zakusuje človek v domácom prostredí, na miestach, kde sa narodil. Nejeden povie: Nikde si neoddýchnem tak dobre ako v mojom rodisku, v mojom rodnom dome. Ide o akúsi neviditeľnú pečať, ktorá v podobe krajiny,  priateľstiev z detstva a rôznych skúseností, bola akoby vtlačená do nášho vnútra. Z biografie sv. Ignáca je známa udalosť, ktorá hovorí o tom, ako sv. Ignác počas svojho pobytu v Paríži vážne ochorel. Jeho lekár mu odporučil, aby sa na čas vrátil do rodného Baskicka. V nemocnici neďaleko rodného zámku v Loyole prežil niekoľko mesiacov a vďaka tomuto nabral nové sily. Platí to však i naopak. Už len samotná zmena miesta, krátky pobyt mimo domova a bežných povinností prináša odpočinok, ktorý má priam blahodarný účinok na psychosomatiku človeka.

         2. Druhá kategória zážitkov, ku ktorým sa radi vraciame v priebehu celého roka, je spojená s poznávaním nových miest či ľudí a s nadobudnutím nových skúseností. Neraz ide o presahujúce zážitky, ktoré nezažívame každý deň. Tieto zážitky človek zakúsi najčastejšie mimo zabehnutých stereotypov. Sem patria i estetické zážitky, ktoré sa nás dotýkajú svojou krásou, ktoré sa človek naučil vnímať a ktoré prijíma ako duševný pokrm. Ešte mám v živej pamäti staručkého dirigenta konzervatória, s ktorým sme absolvovali nemálo koncertov v zahraničí. Svoje 80. narodeniny oslavoval počas dlhej cesty. Bez ťažkostí strávil niekoľko nocí v autobuse, podobne ako študenti. Bol to človek nesmiernej vitality, pracovitosti a vytrvalosti. Po jednom koncerte, ktorému predchádzala neľahká cesta sme sa ho opýtali, odkiaľ berie toľko energie a toľko síl. Odpovedal: Z dobrej hudby. V krátkosti nám popísal jeho životný štýl, ku ktorému neodmysliteľne patril i umelecký, hudobný život. Povedal, že ak viac ako dva týždne  nepočuje kvalitnú hudbu alebo nie je na dobrom koncerte, necíti sa dobre. Akoby mu niečo životodarné chýbalo. Silný estetický zážitok mu teda dodával vitalitu a silu na prekonávanie ťažkostí súvisiacich s ubúdaním fyzických síl. 

        3. Ako tretí si skúsme všimnúť trochu netradičný druh zážitku, ktorým je obyčajné ticho. Ticho ako také zvyčajne nepovažujeme za zdroj zážitku, ale nie je tomu tak. Ide o istú absenciu slov, hluku či ruchu, vďaka čomu človek zažíva prítomnosť Boha, pred ktorým je najlepšou reakciou mlčanie. Človek rád cestuje, tvorí, objavuje nové veci. Ale práve preto riskuje, že zostane vzdialený sám sebe i Bohu, ktorý v tichosti prebýva v jeho duši. V tichu obyčajne robíme najvážnejšie rozhodnutia a len v tichu si kladieme najvážnejšie otázky nášho života. Je to akýsi mechanizmus, ktorý takmer automaticky pozdvihuje dušu k Bohu[1]. Duchovný človek vníma Boha a ticho podobným spôsobom, lebo Boh hovorí v tichu a ticho je jedným z prostriedkov na vyjadrenie Boha[2]. Človek nemôže nájsť nikde inde to, čo má vo svojom najhlbšom vnútri. Ticho nie je vonkajší stav, ale skôr vnútorné nastavenie. Ani samotné mlčanie nestačí. Je potrebný zážitok ticha, pretože Boh prebýva v samote a tichu človeka.  

Thomas Merton v jednom zo svojich diel napísal: „Potreba ticha je zvlášť citeľná v dnešnom svete zamorenom hlukom a nezmyselnými, bezobsažnými rečami. Len v tichu sa proti tomu možno vzbúriť, je nevyhnutné pre nápravu skazy a škôd spôsobených „hriechom“ hluku.“  Isteže, ticho ešte nie je cnosť a hluk nie je hriech. Ale ruch, zmätok a neutíchajúci hluk, ktoré vládnu v modernej spoločnosti, sú výrazom jej najťažších hriechov: bezbožnosti, zhýralosti a morálnej zvrátenosti, arogancie voči večnému Bohu a zúfalstva. Veriaci, ktorí sa pripájajú k takému druhu hluku a vstupujú do babylona hlasov, sa sami vylučujú z Božieho príbytku“.

Jeden z mojich priateľov sa rozhodol prežiť niekoľko dní v úplnom tichu a samote. Urobil to tak, že si jednoducho rozložil stan na čistej lúke ďaleko od civilizácie. Samotného ho prekvapilo, ako sa za veľmi krátky čas stal citlivý na život a zvuky okolo seba. V tichu a ďaleko od sveta sa mu akosi automaticky zvýšila citlivosť na jemné podnety jeho okolia. Avšak túto zvýšenú citlivosť spozoroval i na jemné podnety svojho vnútra, ktoré predtým nevnímal. Samotný Boh prebýva v tichu. Ak sa človek zahalí do ticha, priblíži sa nebu, alebo lepšie povedané, nechá Boha, aby sa v ňom prejavil[3].

Milí priatelia, nechajme sa sprevádzať pozitívnymi zážitkami z prázdnin a dovoleniek. Vracajme sa k miestam, kde sme zažili psychickú i fyzickú úľavu, spomínajme na presahujúce zážitky z nových poznatkov, ale predovšetkým sa vracajme k chvíľkam ticha, v ktorých sa nás dotkol samotný Boh.

AUDIO:  

Vo zvukovej podobe prinášame prehľad hlavných udalostí uplynulého týždňa vo Vatikáne.

Týždenný 10-minútový spravodajský súhrn Vatikánskeho rozhlasu vysiela RTVS každú nedeľu ráno o 6.05 a v repríze večer o 17.50 na okruhoch Rádia Regina.

Nedeľňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: