Vatikán 23. septembra – Svätý Otec dnes prijal na osobitnej audiencii v Klementínskej sále účastníkov Generálnej kapituly Rádu cisterciánov prísnej observancie, ktorí sú známi pod menom trapisti. Pri tejto príležitosti vyzdvihol prínos mníšskeho života pre súčasnú dobu.

Generálna kapitula rádu, ktorý sa inšpiruje regulou sv. Benedikta, zasadá od 6. – 27. septembra v Assisi. V mene vyše dvoch stoviek prítomných mníchov a mníšok v bielych habitoch s čiernym škapuliarom pozdravil Svätého Otca generálny opát.

Pápež František členov kapituly povzbudil, aby pri výmene skúseností a spoločnom uvažovaní počas generálnej kapituly mali na zreteli aj potreby súčasnosti. Povzbudil ich v ich úsilí byť svedkami neúnavnej modlitby, prísnosti a jednoty v láske:

„Nasledujúc príklad sv. Benedikta nedávate ničomu prednosť pred Božou prácou (opus Dei): povzbudzujem vás dať veľkú dôležitosť meditovaniu Božieho slova, osobitne metódou lectio divina, ktorá je prameňom modlitby a školou kontemplácie.“

Svätý Otec hovoril aj o vzťahu k modlitbe a úlohe pravidiel. Pripomenul, že je dôležité „byť zaľúbení do modlitby, pokladajúc vonkajšiu vernosť praktikám a normám, ktoré ju upravujú a vymedzujú jej časy nie za cieľ, ale za prostriedok k napredovaniu v osobnom vzťahu s Bohom.“

„Vaše kláštory majú byť naďalej privilegovaným miestom, kde je možné nájsť skutočný pokoj a nefalšovanú radosť, ktorú nám môže darovať len Boh, naše bezpečné útočisko,“ zdôraznil pápež František. Dotkol sa aj významu prísnosti života cisterciánov, keď povedal:

„Tento prvok duchovnej  a existenčnej jednoduchosti zachováva celú svoju hodnotu svedectva v súčasnom kultúrnom kontexte, ktorý príliš často vzbudzuje túžbu po chvíľkových dobrách a iluzórnych umelých rajoch.“   

Život mníšskej komunity, ktorá zachováva pravidlá mlčania a samoty a zároveň si navzájom pomáha, sa zakladá na vyváženosti, skonštatoval Svätý Otec:

„Vy nežijete ako eremiti v komunite, ale ako cenobiti (pozn.: komunitná forma mníštva) na jedinečnej púšti. Boh sa prejavuje vo vašej osobnej samote, ako aj v solidarite, ktorá vás spája s členmi komunity. Ste sami a oddelení od sveta,  aby ste vošli na cestu božej intimity a zároveň ste volaní dať spoznať a podeliť sa o túto duchovnú skúsenosť s inými bratmi a sestrami, v stálej rovnováhe medzi osobnou kontempláciou, zjednotením sa v liturgii Cirkvi a pohostinným prijímaním tých, ktorí hľadajú momenty ticha, aby vstúpili do skúsenosti života s Bohom.“

Pápež vyzdvihol dôležitosť svedectva pravej srdečnej a bratskej atmosféry v kláštore a pripomenul slová sv. Benedikta: «Nikto nech nie je rušený alebo zarmútený v dome Božom». K naplneniu tohto želania podľa slov Svätého Otca napomáha tzv. „Charta lásky“ - dokument, ktorý definuje špecifickú formu mníšskeho života trapistov, čiže Rádu cisterciánov prísnej observancie.

„Váš Rád počas svojej histórie poznal časy milosti i ťažké chvíle. Napriek tomu vždy verne vytrval v nasledovaní Krista majúc za cieľ slávu Božiu a dobro blížnych,“ dodal pápež František.

Na záver povzbudil delegátov Generálnej kapituly k užšej spolupráci medzi jednotlivými vetvami Rádu. Apoštolské požehnanie udelil všetkým prítomným mníchom a mníškam, ako aj členom ich domovských komunít. -ab, jb-

Ak sme verní Kristovi a robíme dobro, môžeme šíriť svetlo Božej nádeje. (Tvít pápeža Františka 23. septembra 2017)

Vatikán 23.septembra – Svätému Otcovi dnes odovzdal svoje poverovacie listiny nový veľvyslanec Talianskej republiky pri Svätej stolici Pietro Sebastiani.

Nový ambasádor má 60 rokov a pochádza z Toskánska (Lucca). Vyštudoval politické vedy vo Florencii, medzinárodnú ekonómiu na Harvardskej univerzite a medzinárodnú žurnalistiku na Kolumbijskej univerzite. Pôsobil v diplomatických a politických funkciách. V období 2013-2016 bol talianskym veľvyslancom  v Madride. Je ženatý a má štyri deti. -ab-

Vatikán 23. septembra – Kongregácia pre katolícku výchovu vedená kardinálom Giuseppem Versaldim upozornila na dôležitosť výchovy nových generácií k solidárnemu humanizmu. Tento aspekt má ústredné miesto v práci Katolíckej cirkvi na poli výchovy a vzdelávania od najnižších stupňov škôl až po univerzity.

Pápežská nadácia Gravissimum educationis, ktorú pred dvoma rokmi zriadil práve s týmto cieľom pápež František, predstavila na tlačovej konferencii v piatok 22. septembra vo Vatikáne svoj programový dokument s názvom „Vychovávať k solidárnemu humanizmu. Za budovanie civilizácie lásky 50 rokov od Populorum progressio“.

Pápežská nadácia Gravissimum educationis dostala meno podľa názvu Deklarácie Druhého vatikánskeho koncilu o katolíckej výchove. Vznik nadácie v roku 2015 bol spojený aj s 50. výročím encykliky Pavla VI. Populorum progressio o integrálnom rozvoji národov. Pápežská nadácia si kladie za cieľ prispieť k naplneniu prorockých slov bl. Pavla VI. o rozhodujúcom príspevku Cirkvi k rozvoju národov vytváraním „civilizácie lásky“.

Ako uviedol generálny sekretár Pápežskej nadácie Gravissimum educationis prof. Mons. Guy-Réal Thivierge, nový dokument o výchove k solidárnemu humanizmu bude zaslaný biskupským konferenciám, aby ho sprostredkovali 215 000 katolíckym školám a 1 760 katolíckym univerzitám celého sveta.

Skutočnosť, že katolícke školy majú vysoký kredit aj tam, kde katolíci predstavujú len malú menšinu, potvrdil pri stretnutí s novinármi sekretár Kongregácie pre katolícku výchovu Mons. Vincenzo Zani:

„Myslím na Thajsko, kde je 0,6% katolíkov. Thajčania sú v drvivej väčšine budhisti, ale prajú si katolícke školy. To isté sa deje v Indonézii, krajine, ktorá je na 95% islamská: prišli nás požiadať o zvýšenie počtu katolíckych škôl a univerzít. Prečo chodia do katolíckych škôl? Pretože tam nachádzajú určitú klímu, prostredie úcty k dôstojnosti ľudskej osoby, ktoré neraz na inej pôde nenachádzajú. Hoci aj u katolíckych škôl je mnoho nedostatkov - neraz chýba ekonomické zázemie, chýbajú fondy, štát nepomáha... - no aj cez to všetko, podstatou katolíckej výchovy je práve antropologická vízia, ktorá dáva základ a perspektívu tej výchove, ktorá nachádza ocenenie aj u nekresťanov či nekatolíkov.“ -jb-

Vatikán 23. septembra – Kauza nezákonného použitia finančných prostriedkov vatikánskej detskej nemocnice Bambino Gesù má za sebou už päť súdnych vypočúvaní pred Tribunálom Vatikánskeho mestského štátu. Bývalý prezident Nadácie Bambino Gesù Giuseppe Profiti a bývalý tajomník Massimo Spina sú obvinení z použitia sumy 422 tisíc eur v prospech súkromnej firmy na rekonštrukciu bytových priestorov vo Vatikáne.

Tribunál, ktorému predsedá prof. Paolo Papanti-Pelletier, v tomto týždni vypočul oboch obžalovaných a niekoľkých svedkov. Pojednávanie bude pokračovať 2. októbra. -jb-

Vatikán/USA 23. septembra – Dnes bol v Spojených štátoch amerických blahorečený kňaz Stanley Francis Rother, ktorý pochádzal z Oklahoma City a ako misionár pôsobil v Guatemale, kde bol v roku 1981 zabitý vo veku 46 rokov z „nenávisti voči viere“.

Stanley Rother sa narodil v roku 1935 v roľníckej rodine a v 28 rokoch bol vysvätený za kňaza. Po piatich rokoch pôsobenia vo farnostiach v USA oslovený misijnou výzvou Jána Pavla II. odchádza na misie do Guatemaly. Jeho pôsobiskom sa stala misia v Santiagu Atitlán, medzi potomkami slávnych Mayov. Naučil sa ich lokálny jazyk a vďaka tomu preložil Nový zákon a mohol sláviť svätú omšu v miestnom jazyku.

Spolu s indiánmi prežil ničivé zemetrasenie v roku 1976. V rokoch 1960 až 1996 zachvátila Guatemalu občianska vojna, ku ktorej ukrutnostiam patrí aj genocída mayského obyvateľstva. Keďže páter Rother sa angažoval v pomoci deťom a vdovám po zavraždených indiánoch, bol prenasledovaný, vyhrážali sa mu a nakoniec ho ozbrojení muži 28. júla 1981 zavraždili.

Dnešnej slávnosti blahorečenia mučeníka Stanleyho Rothera v jeho rodnej Oklahome predsedal prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál Angelo Amato. -ab-

Vatikán/Kanada 23. septembra – „Reprezentovať konkrétny znak jednoty medzi národmi a hodnotu každého ľudského života“. To je želanie, ktoré napísal Svätý Otec vo svojom posolstve adresovanom účastníkom paralympijskej súťaže Invictus Games.

Športového zápolenia od 23. do 30. septembra v kanadskom Toronte sa v rámci Medzinárodných paralympijských hier zúčastňujú vojaci, ktorých invalidita je spojená s výkonom ich profesionálnej služby. Na Invictus Games súťaží v 12 disciplínach 550 športovcov zo 17 krajín. -ab-

Vatikán 23. septembra - Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu upozorňuje na zmenu svojej emailovej adresy. Doterajšia adresa slovak@vatiradio.va zanikne 25. septembra 2017 a nahradí ju nová adresa: slovak@spc.va

Zmena je súčasťou prebiehajúcej reformy vatikánskych médií. Za skratkou SPC sa skrýva názov Sekretariátu pre komunikáciu Svätej stolice (v latinčine Secretaria pro communicatione).

P. Jozef Bartkovjak SJ, vedúci Slovenskej sekcie Sekretariátu pre komunikáciu

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 25. nedeľu cez rok A (Mt 20, 1-6): Spravodlivosť a veľkodušnosť

V evanjeliu dnešnej nedele máme pred očami dve čnosti, ktoré – podľa niektorých z nás – nie sú jedna s druhou, spolu zlučiteľné: spravodlivosť a veľkodušnosť. Spravodlivosť je čnosť robotníka, ktorý v podobenstve o najatých robotníkoch vo vinici pracoval vo vinici najdlhšie, teda celý deň. Veľkodušnosť je zasa čnosťou hospodára, ktorý svojich najatých robotníkov vyplatil rovnako, bez ohľadu na to, ako dlho v jeho vinici pracovali. Pozrime sa na tieto dve čnosti a všimnime si ich charakteristiky vo vzťahu k Božiemu kráľovstvu.

Spravodlivosť je vlastnosť, ktorá je pre život človeka, pre jeho vzťahy a pre jeho prežitie nevyhnutná. Spravodlivosť znamená dať človeku to, čo mu patrí, to, na čo má právo. Patrí nám veľa vecí, a to nielen materiálnych, ale aj duševných a duchovných. Naše potreby by sme mohli rozdeliť v podstate do šiestich skupín. Prvou sú potreby telesné. Sem patria veci ako jedlo, voda, prístrešie a všetko to, čo je potrebné na fyzické prežitie. Potom sú potreby bezpečnosti. Sem patrí pocit istoty a bezpečia, stabilita a sloboda od strachu. Ďalšou je potreba cítiť sa byť prijatý: človek potrebuje lásku, priateľov, blízkych, jednoducho chce mať pocit, že je súčasťou života iných. Potom je tu potreba rešpektu a úcty. Sem patrí pocit, že som pre iných dôležitý a užitočný, že som profesionálne kompetentný a že ma iní potrebujú. Ďalšou potrebou je mať možnosť rozvíjať sa ako osobnosť, svoje dary a talenty rozvinúť do maximálnej možnej miery. A konečne na najvyššom stupni stojí moja potreba dokonca ísť poza svoje vlastné potreby, mať možnosť zrieknuť sa ich a obetovať sa za iných. Tejto potrebe hovoríme psychologicky integrita, nábožensky ju nazývame svätosť.

Odpoveďou na to, keď niekto naše potreby nerešpektuje je hnev. Hnev na tých, ktorý nám nedajú to, čo nám patrí, alebo ktorí nám to, čo nám patrí blokujú alebo nás o to okrádajú. (Paradoxne hnev sa v nás ozve dokonca aj vtedy, keď sa bude jednať o tú poslednú, duchovnú potrebu. Preto existuje aj termín svätý hnev. Len si spomeňme na rozhnevaného Ježiša, keď s bičom v ruke vyháňal kupcov z chrámu.)

Hnev robotníka z dnešného evanjelia je dôkazom toho, že jeho rozmýšľanie fungovalo čisto na rovine spravodlivosti. Mal dojem, že hospodár tým, že dal rovnakú plácu všetkým robotníkom bez ohľadu na to, ako dlho pracovali bol nespravodlivý. Avšak, bol či nebol hospodár nespravodlivý?

K odpovedi sa dostaneme, keď si tohto robotníka predstavíme izolovaného, to znamená, že by nevidel, ako hospodár vypláca ostatných. Bol by býval spokojný? Jednoznačne áno. Hospodár ho totiž neukrátil o nič. Dal mu presne to, čo mu patrilo, celú sumu, na ktorej sa dohodli.

Hospodár bol teda spravodlivý. No bol zároveň aj veľkodušný. Tým, čo prišli do jeho práce prví, dal to, čo im patrilo, no tým, ktorí prišli neskoršie, dal aj to, čo im nepatrilo. S týmito poslednými jednal nie na úrovni spravodlivosti, ale na úrovni veľkodušnosti. Byť veľkodušným znamená dať človeku aj to, čo mu síce nepatrí, no čo mu môže pomôcť dostať sa na úroveň, ktorú potrebuje. Napríklad robotníci, ktorí prišli neskôr, nemali nárok na mzdu, ktorú dostali. Ale celkom isto ju potrebovali, pretože mali asi rodiny a potrebovali ich zabezpečiť. A tak hospodár im dal, čo uznal za vhodné. To, čo dostali, bolo to, čo potrebovali, aj keď nemali na to nárok.

V bežnom živote je známy termín dotácia. Napríklad niekto, kto má, dotuje toho, kto nemá, aby sa mohol rozbehnúť alebo aby si mohol vybudovať základňu, na ktorej by potom neskôr, už sám, bez dotácie, staval. Dotácia jestvuje aj v rodinách, aj keď sa to tam tak nenazýva. Rodičia platia deťom štúdiá a ostatné veci a to nie preto, že by si to ich deti zaslúžili, ale preto, aby ich postavili na nohy. Bázou pre dotáciu teda nie je spravodlivosť, ale veľkodušnosť.

Pochopiť jednanie na tejto úrovni nie je však pre niektorých ľudí ľahké. Na to treba istú zrelosť. V teórii vieme, že ako ľudia sme rôzni a že teda máme aj rôzne potreby, no v praxi to akosi nie sme schopní uznať. Príkladov na to nájdeme nespočet a to nielen v rodinách, kde sú deti, ale aj v spoločenstvách dospelých, ba dokonca v kláštoroch. Mnohí z nás aj ako dospelí fungujeme podľa detskej mentality, ktorá nie je schopná tolerovať rozdiely v množstve prijatých vecí a toto potom priamo spájame so spravodlivosťou či nespravodlivosťou. Akosi notoricky zabúdame, že rozdiely sú namieste, pretože my sme rozdielni. Každý z nás má iné potreby v jedle, iné potreby, čo sa týka času vyhradeného na odpočinok, na rekreáciu, na prácu, na zábavu, na telesné cvičenie, na štúdium, na modlitbu. Náš temperament, osobnosť a životný štýl od každého z nás vyžadujú iné disponovanie s časom a energiou. Mentalita, založená na tom že „keď to môže mať sused, tak to môžem, ba musím mať aj ja”, odráža nezrelé, detské myslenie.

Robotník z evanjelia mal teda myslenie, ktoré bol nielen detské, ale aj nebezpečné, pretože u neho prerástlo do závisti a žiarlivosti. A tieto dve neresti, ktoré majú ten istý koreň vedú k tragédiám ba často až katastrofám vo vzťahoch nielen medzi jednotlivcami, ale aj medzi skupinami ľudí ba celými národmi.

Keď sa vrátime do evanjelia, okrem toho, že máme rozdielne potreby, treba si v ňom všimnúť ešte dve iné dôležité veci. Prvou je, že tí, ktorí pracovali menej, neboli leniví. Oni tam na námestí stáli už od rána, teda pracovať chceli. Ibaže skorej ich nikto nenajal. Po druhé, v príbehu z evanjelia je jedna veľmi dôležitá, v istom zmysle kľúčová pointa. Totiž, že hospodár ani nemohol jednať inak. On nemohol dať nikomu menej, než jeden denár. Jednoducho nemohol; lebo to, čo delil – a to je skrytý zmysel tohto podobenstva – bol totiž Boh. A Boha nemožno deliť. Boha buď máme, alebo ho nemáme. Podobenstvo je v skutočnosti odpoveďou na dotaz Petrov, nachádzajúci sa niekoľko veršov pred ním: „My sme všetko opustili, čo za to dostaneme?” Peter sa tu správal ako šéf apoštolskej odborovej organizácie. Ježiš ho upozornil na to, že dostal Boha a to je to najväčšie, čo mohol dostať. A Boh je to najväčšie, čo môže dostať každý, nielen ten, kto sa stal jeho apoštolom, ale aj napríklad obrátení hriešnici či neskôr zločinec po pravej strane Ježišovho kríža.

Brat, sestra, je pre nás šťastím, že Boh sa neriadi podľa spravodlivosti, ale podľa veľkodušnosti. Pretože, ak by sa riadil iba podľa spravodlivosti, koľko by sme v skutočnosti zarobili? A kto z nás by obstál?

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu. 

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: