Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V tomto období hovoríme o nádeji; avšak dnes by som chcel s vami uvažovať nad nepriateľmi nádeje. Lebo nádej má svojich nepriateľov: tak ako každé dobro na tomto svete má svojich nepriateľov.

A prišiel mi na myseľ pradávny mýtus o Pandorinej skrinke: otvorenie skrinky rozpútava mnohé pohromy pre dejiny sveta. Len málokto si však pamätá na poslednú časť príbehu, ktorá otvára štrbinku svetla: po tom, ako všetky zlá vyšli z otvoru skrinky, zdá sa,  že jeden drobný dar nanovo získava prevahu zoči-voči všetkej tej záplave zla. Pandora, žena, ktorá strážila skrinku, ho zbadá až ako posledný: Gréci ho nazývajú elpís, čo znamená nádej.

Tento mýtus nám rozpráva o tom, prečo je pre ľudstvo tak dôležitá nádej. Nie je pravdou, že „pokým je život, dovtedy je nádej“, ako sa zvykne hovoriť. Jedine ak v obrátenom poradí: práve nádej je tým, čo drží život na nohách, čo ho chráni, opatruje a dáva mu rásť. Ak by ľudia nepestovali nádej, ak by sa neopierali o túto cnosť, neboli by nikdy vyšli z jaskýň, a nikdy by nezanechali stopu v dejinách sveta. Je tým najbožskejším, čo môže existovať v ľudskom srdci.

Jeden francúzsky básnik – Charles Péguy ­– nám zanechal úžasné riadky o nádeji (porov.  Predsieň tajomstva druhej cnosti). Básnicky hovorí, že Boh nežasne ani tak nad vierou ľudských bytostí, a ani nad ich láskou k blížnemu; ale čo ho skutočne napĺňa úžasom a pohnutím, je nádej ľudí: «Že tí úbohí synovia ­– píše ­– vidia ako sa veci vyvíjajú, a veria, že zajtra ráno bude lepšie». Básnikov obraz odkazuje na tváre mnohých ľudí, ktorí prešli týmto svetom ­– roľníkov, chudobných robotníkov, migrantov hľadajúcich lepšiu budúcnosť – ktorí húževnato bojovali aj napriek trpkosti práve prežívaného dňa, plného početných skúšok, avšak boli vedení dôverou, že ich synovia budú mať spravodlivejší a pokojnejší život. Bojovali za synov, bojovali v nádeji.

Nádej je podnetom v srdci toho, kto odchádza zanechávajúc dom, zem, mnohokrát aj rodinu a príbuzných – myslím na migrantov –, aby hľadali lepší, dôstojnejší život pre seba a pre svojich drahých. A je tiež podnetom v srdci toho, kto prijíma: túžbou stretnúť sa, spoznať sa, viesť dialóg... Nádej je podnetom ku „zdieľaniu cesty“, lebo cesta sa koná vo dvojici: tí, čo prichádzajú do našej zeme, a my, ktorí ideme smerom k ich srdcu, aby sme im porozumeli, aby sme rozumeli ich kultúre, ich jazyku. Je to cesta obidvoch, avšak bez nádeje sa tá cesta nedá uskutočniť. Nádej je impulzom k zdieľaniu cesty života, ako nám to pripomína Kampaň Charity, ktorú dnes spúšťame. Bratia, nemajme strach zdieľať cestu! Nebojme sa! Nemajme strach zdieľať nádej!

Nádej nie je cnosťou pre ľudí s plným žalúdkom. Preto sú chudobní od nepamäti prvými nositeľmi nádeje. A v tomto zmysle môžeme povedať, že chudobní, aj žobráci, sú protagonistami dejín. Na to, aby Boh vstúpil do sveta, potreboval ich: Jozefa a Máriu, pastierov z Betlehema. V tú prvú vianočnú noc bol spiaci svet uvelebený v mnohých nadobudnutých istotách. Avšak pokorní v skrytosti pripravovali revolúciu dobra. Boli chudobní vo všetkom, niekto sa držal len tesne nad prahom prežitia, avšak boli bohatí na to najvzácnejšie dobro, aké na svete existuje, čiže na ochotu k zmene.  

Dostať všetko od života je niekedy nešťastím. Pomyslite na mladého človeka, ktorého nenaučili cnosti očakávania a trpezlivosti, ktorý sa nemusel pre nič namáhať, ktorý preskočil etapy a v dvadsiatke „už vie ako to na svete beží“; bol odsúdený na ten najhorší ortieľ, ktorým je: po ničom viac netúžiť. Toto je ten najhoší trest. Zavrieť dvere túžbam, snom. Vyzerá ako mladík, avšak do jeho srdca už vstúpila jeseň. Sú to takzvaní mladí jesene.

Mať prázdnu dušu, to je tou najhoršou prekážkou nádeje. Je to riziko, o ktorom  nikto nemôže povedať, že sa ho netýka; pretože pokúšaní proti nádeji môžeme byť aj vtedy, keď kráčame cestou kresťanského života. Mnísi starých dôb varovali pred jedným z najhorších nepriateľov oduševnenia. Nazvali ho „poludňajším démonom“, ktorý prichádza umoriť horlivý život práve vtedy, keď je slnko najvyššie. Toto pokušenie nás prekvapí vtedy, keď to najmenej očakávame: dni sa stávajú monotónnymi a nudnými, žiadna hodnota sa už nezdá byť hodnou námahy. Tento postoj sa nazýva apatia (acédia) nahlodávajúca život zvnútra až kým ho nezanechá ako prázdnu schránku.

Keď sa toto prihodí, kresťan vie, že proti tomuto stavu musí bojovať, a nikdy ho pasívne neprijímať. Boh nás stvoril pre radosť a pre šťastie, a nie preto, aby sme sa utápali v ponurých myšlienkach. Preto je dôležité chrániť si srdce čeliac pokušeniam skleslosti, ktoré istotne nepochádzajú od Boha. A tam, kde by sa naše sily zdali byť chabými a boj proti úzkosti obzvlášť tvrdý, môžeme sa vždy utiekať k menu Ježiš. Môžeme opakovať tú jednoduchú modlitbu, ktorej stopu nachádzame aj v evanjeliách, a ktorá sa stala kľúčovým bodom mnohých kresťanských duchovných tradícií: „Pane Ježišu Kriste, Syn živého Boha, zmiluj sa nado mnou hriešnikom!“ Krásna modlitba. „Pane Ježišu Kriste, Syn živého Boha, zmiluj sa nado mnou hriešnikom!“ Toto je modlitba nádeje, lebo sa obraciam na toho, kto môže otvoriť dvere dokorán a vyriešiť problém, dať mi vidieť obzor, horizont nádeje.

Bratia a sestry, na boj proti zúfalstvu nie sme sami. Ak Ježiš premohol svet, je schopný zvíťaziť v nás nad všetkým, čo sa stavia proti dobru. Ak je Boh s nami, nikto nám neukradne tú cnosť, ktorú tak bezpodmienečne potrebujeme k životu. Nikto nám neukradne nádej. Poďme vpred!

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Posolstvo pápeža Františka Vincentskej rodine pri 400. výročí charizmy  

Drahí bratia a sestry!

Pri príležitosti 400. výročia charizmy, z ktorej sa zrodila vaša Vincentská rodina, vám chcem adresovať slová vďačnosti a povzbudenia. Zároveň chcem vyzdvihnúť hodnotu a aktuálnosť svätého Vincenta de Paul.

Svojou cestou života kráčal vždy otvorený na poznávanie Boha i seba samého. Jeho neustále hľadanie bolo umocnené silou milosti: ako pastier zažil ohromujúce stretnutie s Ježišom – Dobrým Pastierom v osobe chudobných. To sa potvrdilo najmä vo chvíli, keď sa nechal osloviť pohľadom človeka prahnúceho po milosrdenstve a životnou situáciou rodiny, ktorá všetko postrádala. Práve vtedy zachytil pohľad Ježiša, ktorý ho rozrušil a vyzval, aby už nežil pre seba, ale bezvýhradne mu slúžil v chudobným, ktorých Vincent de Paul neskôr nazve: „naši páni a učitelia“ (Korešpondencia, príhovory, dokumenty, XI, 393). Jeho život sa teda zmenil na neustálu službu až do jeho posledného dychu života. Jeden citát z Písma dal zmysel jeho poslaniu: „Poslal ma hlásať Radostnú zvesť chudobným.“ (porov. LK 4,18)

Pocítil silnú túžbu po tom, aby Ježiša spoznali aj chudobní, a preto sa rozhodol intenzívne o ňom kázať počas ľudových misií a osobitnú pozornosť venovať formácii kňazov. Používal jednoduchý spôsob, svoju „malú metódu“, to znamená kázať najprv svojím vlastným životom a až potom slovami, úplne jednoducho, zrozumiteľne a priamo. Duch Svätý si z neho urobil nástroj, ktorým roznietil v Cirkvi elán veľkodušnosti. Svätý Vincent inšpirovaný prvými kresťanmi, ktorí mali „jedno srdce a jednu dušu“ (Sk 4,32), zakladal „Bratstvá“, aby sa starali o najchudobnejších ľudí, žili v spoločenstve a s radosťou dávali do spoločného svoje vlastné prostriedky. Mali to robiť v istote, že Ježiš a chudobní sú najvzácnejším pokladom, a pretože – ako zvykol rád opakovať – „keď ideš navštíviť chudobného, stretneš sa s Ježišom“. Z tohto „horčičného zrnka“ zasiateho v roku 1617 vzišla Misijná spoločnosť a Spoločnosť dcér kresťanskej lásky. Neskôr sa rozvetvovalo do ďalších inštitútov a spolkov, až sa stalo veľkým stromom (porov. Mk 4, 31-32) – vašou rodinou. Ale všetko začalo týmto maličkým horčičným zrnkom: Svätý Vincent nikdy nechcel byť vedúcou osobnosťou či lídrom, ale „zrnkom“. Bol presvedčený, že pokora, láskavosť a jednoduchosť sú základnými podmienkami na zrealizovanie zákona semienka, ktoré dáva život práve vtedy, keď odumiera (porov. Jn 12, 20-26). To je jediný zákon, ktorý robí kresťanský život plodným, zákon, pri ktorom darovaním dostávame, strácaním sa nachádzame a skrývaním sa žiarime. Svätý Vincent bol tiež presvedčený, že to človek nemôže robiť sám, ale spoločne – ako Cirkev, ako Boží ľud. Tu by som rád pripomenul jeho prorockú intuíciu, vďaka ktorej vyzdvihol výnimočné ženské schopnosti, ktoré sa prejavili v duchovnej zdatnosti a ľudskej citlivosti svätej Lujzy de Marillac.017

„Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“, (Mt 25,40) hovorí Pán. K podstate Vincentskej rodiny patrí hľadanie „najchudobnejších a najviac opustených“ s hlbokým vedomím, že nie sme „hodní poskytnúť im svoje nepatrné služby“ (Korešpondencia, príhovory, dokumenty, XI, 393). Prajem si, aby tento rok vzdávania vďaky Pánovi a prehĺbenia charizmy bol príležitosťou na uhasenie smädu pri prameni, na osvieženie sa pri žriedle pôvodného ducha. Nezabudnite, že pramene milosti, z ktorých pijete, vytryskli zo sŕdc neochvejne zakotvených v láske, zo „vznešených vzorov lásky“ (Benedikt XVI., Encyklika Deus caritas est, 40). Rovnakú sviežosť prinesiete iba vtedy, ak upriamite svoj pohľad na skalu, z ktorej všetko vytrysklo. Touto skalou je chudobný Ježiš, ktorý žiada, aby sme ho spoznali v človekovi, ktorý je chudobný a bezmocný. Pretože je tu. A vy zas, keď sa stretáte s krehkými existenciami doráňanými ťažkou minulosťou, ste povolaní stať sa skalou: nie však tvrdou a neochvejnou, ani nie necitlivou na utrpenie. Máte sa stať mocným oporným bodom, pevne odolávajúcim rizikám doby, odolným voči nepriazni, pretože „pozeráte na skalu, z ktorej ste vytesaní a na hĺbku studne, z ktorej ste vykopaní“ (Iz 51,1). Takto ste povolaní ísť na periférie ľudského údelu a niesť tam nie svoje schopnosti, ale Pánovho ducha, „Otca chudobných“. Hojne vás rozsieva po svete ako semená, ktoré klíčia z vyprahnutej zeme, ako balzam útechy pre toho, kto je ranený, ako oheň lásky, ktorý dokáže rozohriať toľké srdcia skrehnuté opustenosťou a stvrdnuté odmietnutím.

V podstate sme všetci povolaní piť zo skaly, ktorou je Pán a uhasiť smäd sveta láskou, ktorá pochádza od Neho. Láska je srdcom Cirkvi, je dôvodom jej činnosti a dušou jej poslania. „Láska je zlatou niťou celej sociálnej náuky Cirkvi. Každá zodpovednosť a angažovanosť, vytýčená v tejto náuke, čerpá z lásky, ktorá je podľa Ježišovho učenia syntézou celého Zákona.“ (Benedikt XVI., Encyklika Caritas in veritate, 2). To je cesta, ktorou máme kráčať, aby Cirkev bola stále viac matkou a učiteľkou lásky, s čoraz silnejšou a štedrejšou láskou medzi vami i voči všetkým ľuďom (porov. 1 Sol 3,12): zhoda a komúnia vo vnútri Cirkvi, otvorenosť a prijatie výziev zvonku, odvaha zrieknuť sa toho, čo by mohlo byť výhodou, aby sme vo všetkom nasledovali Pána a naplno objavili seba samých a zo zdanlivej slabosti lásky urobili jediný dôvod svojej hrdosti (porov. 2 Kor 12,9). Veľmi aktuálne sú slová Koncilu, ktoré v nás rezonujú: „Ježiš Kristus […] hoci bol bohatý, stal sa chudobným. Tak aj Cirkev, hoci potrebuje ľudské prostriedky, aby mohla plniť svoje poslanie, nie je ustanovená na to, aby hľadala svetskú slávu, ale aby aj svojím vlastným príkladom šírila skromnosť a sebazaprenie. Veď aj Otec poslal Krista, aby hlásal evanjelium chudobným… podobne Cirkev zahŕňa láskou všetkých, ktorých sužuje ľudská krehkosť, ba v chudobných a trpiacich spoznáva obraz svojho chudobného a trpiaceho Zakladateľa, snaží sa zmierňovať ich nedostatok a chce v nich slúžiť Kristovi.“ (II. vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 8)

Svätý Vincent to praktizoval po celý svoj život a aj dnes sa prihovára každému z nás i všetkým členom Cirkvi. Svojím svedectvom nás pozýva, aby sme vždy kráčali cestou a boli pripravení nechať sa prekvapiť Pánovým pohľadom i jeho Slovom. Žiada od nás chudobu srdca, totálnu disponovanosť a nefalšovanú pokoru. Pobáda nás k bratskému spoločenstvu medzi nami a k odvážnej misii vo svete. Prosí nás, aby sme sa oslobodili od zložitého vyjadrovania, od egocentrických rečí sústredených na seba i od naviazanosti na materiálne dobrá, ktoré nás môžu na chvíľu uspokojiť, no nemôžu nám dať Boží pokoj a dokonca sú často prekážkou v plnení misie. Vyzýva nás, aby sme investovali do kreativity lásky s autentickosťou „srdca, ktoré vidí“ (porov. Benedikt XVI., Encyklika Deus Caritas est, 31). Láska sa totiž neuspokojí len s dobrými návykmi z minulosti, ale dokáže meniť aj prítomnosť. A to je ešte potrebnejšie v dnešnej dobe, v meniacej sa spletitosti súčasnej globalizovanej spoločnosti, kde niektoré formy almužny a pomoci, aj keď zdôvodnené veľkorysými úmyslami, môžu podporovať určité formy zneužívania, nelegálnosti a neprinášať skutočný a trvalý pokrok. Z tohto dôvodu je vynaliezavosť v láske, organizované zbližovanie sa a investovanie do formácie aktuálnym učením, ktoré máme od svätého Vincenta. Jeho príklad nás zároveň povzbudzuje, aby sme ponúkali priestor a čas chudobným, novodobým chudobným, príliš početným chudobným dnešnej doby, a aby sme prijali za svoje ich myšlienky i ťažkosti. Kresťanstvo bez kontaktu s tými, ktorí trpia, sa stáva neinkarnovaným kresťanstvom, ktoré nie je schopné dotýkať sa Kristovho tela. Je potrebné stretávať sa s chudobnými, dávať prednosť chudobným, nechať zaznieť ich hlas, aby vplyvom dnešnej chvíľkovej kultúry nebola ich prítomnosť zredukovaná na mlčanie. Pevne dúfam, že slávenie svetového dňa chudobných – 19. novembra – nám pomôže v našom „povolaní nasledovať Ježiša chudobného“, stávať sa „čoraz viac a čoraz lepšie konkrétnym znakom Kristovej lásky k tým najmenším a najnúdznejším“ a odpovedať „na kultúru vyraďovania a plytvania“ (Posolstvo k 1. svetovému dňu chudobných „Nemilujme slovami, ale skutkami“, 13. júna 2017).

Pre Cirkev i pre vás vyprosujem milosť nachádzať Pána Ježiša v hladnom a smädnom bratovi, v cudzincovi, v človekovi zbavenom odevu i dôstojnosti, v chorom a uväznenom, ale aj v tom, ktorý je nerozhodný, nevedomý, ponorený v hriechu, zarmútený, nevzdelaný, ustráchaný či nepríjemný. Prosím, aby sme v Ježišových oslávených ranách našli silu lásky, šťastie zrnka, ktoré umieraním dáva život, plodnosť skaly, z ktorej prýšti voda, radosť zo schopnosti vyjsť zo seba a ísť do sveta bez nostalgie za minulosťou, ale s dôverou v Boha, s tvorivým prístupom k výzvam dneška i zajtrajška, pretože – ako hovorieval svätý Vincent – „láska je nekonečne vynaliezavá“.

Vo Vatikáne, 27. septembra 2017, Spomienka na svätého Vincenta de Paul

(Preklad: famvin Press Center)