Vatikán/Slovensko 30. septembra – Prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kard. Angelo Amato dnes v bratislavskej Petržalke vyhlásil za blahoslaveného saleziánskeho kňaza, mučeníka Titusa Zemana. Dňom liturgickej spomienky bl. Titusa Zemana  ako patróna duchovných povolaní bude 8. január, deň, keď sa „narodil pre nebo“.

Rodák z Vajnor na začiatku komunistickej totality tajne previedol do Talianska dve skupiny bohoslovcov a kňazov, aby tam mohli slobodne vykonávať svoje duchovné povolanie. Pri treťom prechode ho zatkli a po vykonštruovanom procese odsúdili na 25 rokov väzenia. Počas vyšetrovania i vo väzení bol mučený. Po prepustení s podlomeným zdravím zomrel 8. januára 1968 vo veku 53 rokov.

Okrem domáceho bratislavského arcibiskupa metropolitu Mons. Stanislava Zvolenského pri slávnosti koncelebrovali kardinál Jozef Tomko, apoštolský nuncius Mons. Giacomo Guido Ottonello, hlavný predstavený saleziánov don Ángel Fernández Artime, celý slovenský biskupský zbor a stovky kňazov. Medzi 25-tisíc veriacimi prítomnými na priestranstve pred Kostolom Svätej rodiny bola aj rodná sestra dona Titusa a ďalší členovia jeho rodiny.

Po tom, ako vicepostulátor don Jozef Slivoň predstavil životné osudy a mučeníctvo Titusa Zemana, pápežský legát kardinál Amato prečítal list pápeža Františka, ktorým ho vyhlásil za blahoslaveného. List, v ktorom Svätý Otec určil za deň liturgickej spomienky bl. Titusa Zemana 8. január, pretlmočil provinciál slovenských saleziánov don Jozef Ižold. Prvým prejavom verejnej úcty k blahoslavenému Titusovi Zemanovi bolo odhalenie jeho obrazu a vystavenie bronzového relikviáru s jeho pozostatkami vedľa oltára.

Kardinál Angelo Amato v homílii predstavil bl. Titusa Zemana ako apoštola duchovných povolaní a mučeníka, ktorý stelesnil Kristov príklad lásky k nepriateľom. Pripomenul saleziánsku rehoľnú charizmu, v ktorej má pevné miesto aj mučeníctvo.

„Citujúc Písmo, jeden zo svedkov prehlásil: «Nikto nemá väčšiu lásku k Bohu ako ten, čo pri plnom vedomí a neustále dáva svoj vlastný život do služby druhým. Jeho vernosť Cirkvi sa prejavila v príprave budúcej apoštolskej generácie pre mladých.» Jeho láska bola autenticky evanjeliová a tá neberie ohľad na utrpené zlo. Všetko odpúšťa, všetko verí, všetko dúfa, všetko znáša. Je to láska schopná nikdy nevyzradiť mená informátorov, neuviesť do ťažkosti špiónov, ktorí sa dokonca Titusovi, z úcty k nemu, priznali k vlastným aktivitám, ktorými mu ubližovali. Je to láska schopná  zo srdca odpustiť prenasledovateľom. Don Titus zvykol hovoriť: «Lepšie je odpustiť a zabudnúť.» Jeden zo svedkov v procese zdôrazňuje: «Skutočnosť, že don Titus odpustil svojim prenasledovateľom, ktorí ho veľmi urážali svedčí o jeho morálnej sile. On je teda svedok tej väčšej lásky, ktorá nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil.»

Jednu úvahu venujeme saleziánskemu zafarbeniu Titusovho mučeníctva. Ide o aspekt často opomenutý, ale podstatný v náročnom apoštoláte výchovy mladých. Don Bosco často opakoval, že keď salezián zomrie v práci pre duše, Kongregácia dosiahla veľký úspech. A veľký vychovávateľ mladých hovoril nielen o tom únavnom každodennom mučeníctve, ktorým je pastoračná láska k mladým, ale aj o krvavom mučeníctve. «Ak by Pán vo svojej prozreteľnosti ráčil pripustiť, hovoril svätec, že niektorí z nás majú podstúpiť mučeníctvo, azda by sme sa preto mali zľaknúť?»

A proroctvo dona Bosca sa naplnilo. Mučenícka svätosť je ako doma v mladej saleziánskej kongregácii, ktorá už počíta asi stovku mučeníkov. Okrem kanonizácie z 1. októbra 2000 mučeníkov Mons. Luigiho Versigliu a dona Callista Caravariu, misionárov v Číne, bolo tiež blahorečenie, v roku 1999, dona Józefa Kowalského spolu s piatimi mladými zo saleziánskeho oratória v poľskej Poznani, aj oni boli obeťami protikresťanských diktatúr minulého storočia.

V roku 2011 boli blahorečení španielsky salezián José Calasanz Marqués a 31 spoločníkov, mučeníkov, medzi ktorými je 16 kňazov, 7 koadjútorov, 6 bohoslovcov, dve dcéry Márie Pomocnice a jeden laický spolupracovník. Všetci boli umučení počas španielskeho prenasledovania na konci tridsiatych rokov minulého storočia. Ešte v roku 2007 bolo blahorečenie španielskeho saleziána Enrique Sáiza Aparicia a 62 spoločníkov, mučeníkov  (22 kňazov, 18 koadjútorov, 16 bohoslovcov, 3 ašpiranti, 3 saleziáni spolupracovníci a jeden laický spolupracovník). Aj oni boli zabití z nenávisti voči viere počas toho istého prenasledovania. Nedávno, v roku 2013, bol v neďalekom Maďarsku blahorečený saleziánsky koadjútor István Sándor, aj on umučený počas komunistickej diktatúry.

Sú tu ešte ďalšie dva aspekty, ktoré robia mučeníctvo saleziánov originálnym. Predovšetkým je to pastoračná láska, ktorá vedie synov Don Bosca dať život, aby uchránili mladých od zla každej skazenej ideológie. Za druhé, modlitba «da mihi animas» (daj mi duše) spolu s «cetera tolle» (ostatné si vezmi) znamená pre dona Bosca, ako aj pre dona Titusa, záchranu mladých za cenu slobody a života.

Zomrieť pre povolania a mučeník za povolania – takto teda možno definovať blahoslaveného Titusa Zemana. On miloval svoje povolanie saleziána a kňaza a túžil po tom, aby aj iní mladí mohli v slobode prežívať svoj sen zasvätenia sa Pánovi. Naším dnešným prianím je, aby znovuvydobytá sloboda, často spojená s určitou diktatúrou blahobytu a prekračovania zákazov, neumŕtvila a neuhasila ideály tých, ktorí chcú naplno prežívať svoje rozhodnutie nasledovať Krista. Svätí a mučeníci sú najkrajším bohatstvom národa.   

Opakujme spoločne: Blahoslavený Titus Zeman, oroduj za nás.“

Bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský sa v závere eucharistickej slávnosti poďakoval Bohu a prostredníctvom kardinála Angela Amata Svätému Otcovi  Františkovi za vyhlásenie nového blahoslaveného. Výzvu ku svätosti ako odkaz Titusovho života pre dnešok zhrnul do štyroch slov: vyjsť zo seba, byť chápavým, odvážne zobrať na seba náročné úlohy, byť verným. Poukázal aj na symboliku miesta, na ktorom sv. Ján Pavol II. vyhlásil v roku 2003 bl. Zdenku Schelingovú a bl. Vasiľa Hopka.

Hlavný predstavený don Ángel Fernández Artime, ktorý sa prihovoril v mene saleziánskej rodiny, okrem slov poďakovania vyzval mladých, aby sa nebáli odvážne odpovedať Bohu, keď pocítia jeho dotyk vo vlastnom srdci.

„V mene saleziánov dona Bosca a celej saleziánskej rodiny, ďakujeme za dar života nášho spolubrata, blahoslaveného Titusa Zemana, ktorý bezpochyby je veľkým darom pre celú Cirkev. Ako to vyhlásil pápež František, je to veľký apoštol pre kňazov, zasvätených a povolania. Aj toto bol naozaj skutočný učeník dona Bosca, lebo sa staral o povolania saleziánov, ale i ďalších. Blahoslavený Titus Zeman konal podobne ako don Bosco, ktorý sa staral a vychoval viac ako 2300 mladých pre semináre v Taliansku.

Ako to aj čítame tu na prítomnej urne, dostali sme život, aby sme ho darovali. A toto bol aj životný program nášho spolubrata saleziána. Myslím si, že to nás vyzýva, nás  zasvätených, zasvätené a kňazov, aby sme žili a darovali svoj život pre povolania. A je to výzva pre všetkých nás kresťanov, ktorí máme žiť svoj život ako dar a darovať svoj život pre druhých, pre dobro druhých.

A kým ďakujeme Pánu Bohu za toto všetko, prosíme ho, aby sme vedeli darovať svoj život v našich rodinách pre všetkých, pre druhých. A pozývam všetkých mladých, aby sa nezľakli, keď pocítia, že Boh sa dotýka vášho srdca. Tak ako veril Titus Zeman, že toto je záruka šťastia. Eminencia, prostredníctvom Vás chceme vyjadriť hlbokú vďačnosť pápežovi Františkovi. Hlboké ďakujem aj miestnej Cirkvi, ktorá nás tu obklopuje a dala život Titusovi Zemanovi. Boh nech nás žehná a modlime sa za seba navzájom.“ 

Kardinál Amato pred záverečným požehnaním pripomenul, že blahorečenie je len prvý krok, po ktorom má nasledovať ďalší. Keďže k svätorečeniu je potrebný zázrak, vyzval veriacich, aby ho vymodlili na príhovor bl. Titusa Zemana:

„Chcem poďakovať Jeho Excelencii arcibiskupovi, pánu nunciovi a všetkým otcom biskupom aj prítomným kňazom a zvlášť všetkým vám drahí veriaci, ktorí ste urobili túto slávnosť takou radostnou. Ale dnes to nekončí, dnes je začiatok. Blahorečenie je prvý krok pre svätorečenie. A preto, aby sme dospeli k svätorečeniu treba zázrak. Zázrak sa dosiahne cez modlitbu a preto pozývam všetkých vás, aj mojich bratov saleziánov, zosobnených v hlavnom predstavenom, modliť sa veľmi k Titusovi Zemanovi, aby sme dosiahli zázrak.“ 

Proces blahorečenia dona Titusa Zemana sa začal v roku 2010 a 27. februára tohto roku pápež František schválil rozhodujúci dekrét, ktorý otvoril cestu k dnešnej beatifikačnej slávnosti v Bratislave, ktorú v priamom prenose prenášali slovenské katolícke aj verejnoprávne médiá. -jb-

Vatikán 30. septembra - „V súčasnej dobe veľmi potrebujeme modlitbu – kresťanov, židov a moslimov – za mier.“ Tento twitterový odkaz rozoslal pápež František v dnešný deň, na ktorý pripadá židovský náboženský sviatok Yom Kippur – Deň zmierenia. -jb-

Vatikán/Slovensko 29. septembra - V Ríme sa v tomto týždni stretli čelní predstavitelia Vatikánu a irackej kresťanskej komunity na medzinárodnej konferencii organizovanej Pápežskou nadáciou ACN - Pomoc trpiacej Cirkvi (Aid to the Church in Need, Kirche in Not), ktorá má od marca tohto roku zastúpenie aj na Slovensku.

Témou stretnutia bola nedávno začatá rekonštrukcia niekoľkých miest a obcí na Ninivskej planine a návrat časti ich obyvateľov v aj naďalej napätých politických, náboženských a spoločenských podmienkach. Ide o celosvetovú iniciatívu s názvom „Návrat ku koreňom“, podporujúcu návrat irackých kresťanov do ich domovov na Ninivskej planine.

Účastníčka zo Slovenska, riaditeľka Národnej kancelárie ACN - Pomoc trpiacej Cirkvi Slovensko Martina Hatoková priblížila pre Vatikánsky rozhlas ducha, v akom sa podujatie nieslo. Uviedla aj konkrétne údaje o projekte „Návrat ku koreňom“ na pomoc návratu kresťanov na Ninivskú planinu, z ktorej boli vyhnaní počas vyčíňania tzv. Islamského štátu. Podľa jej slov sa do podpory projektu zakrátko budú mať možnosť naplno zapojiť aj obyvatelia Slovenska.

Rozhovor s Martinou Hatokovou v audiopodobe: 

Na konferencii sa okrem predstaviteľov troch hlavných kresťanských cirkví v Iraku - Sýrskej pravoslávnej cirkvi, Sýrskej katolíckej cirkvi a Chaldejskej katolíckej cirkvi - zúčastnili zástupcovia vlád, čelní predstavitelia ekonomického života niekoľkých krajín, veľvyslanci pri Svätej stolici a zástupcovia medzinárodných humanitárnych a dobročinných organizácií. Hlavnému konferenčnému podujatiu vo štvrtok 28. septembra za účasti štátneho sekretára kardinála Pietra Parolina predsedal kardinál Mauro Piacenza, ktorý je prezidentom Pápežskej nadácie ACN - Pomoc trpiacej Cirkvi.

(Na snímke sú hlavné osobnosti konferencie ACN v Ríme: prvý zľava apoštolský nuncius v Iraku a Jordánsku Mons. Martin Ortega, arcibiskup Sýrsko-pravoslávnej cirkvi Antiochie Timothaeus Mosa Alshamany; hlavný penitenciár Apoštolskej penitenciárie a prezident Pápežskej nadácie ACN - Pomoc trpiacej Cirkvi kard. Mauro Piacenza; sýrsko-katolícky arcibiskup Mosulu Yohanna Petros Mouche; vatikánsky štátny sekretár kard. Pietro Parolin a Chaldejsko-katolícky patriarcha Babylonie Louis Raphael I. Sako.)

Pripravil Jozef Bartkovjak SJ

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 26. nedeľu cez rok A (Mt 21, 28-32): Od NIE k ÁNO

Písmo sväté je plné ľudí, ktorí povedali najprv svoje „nie“ a potom ho zmenili na svoje „áno“. Reálny život ich je ešte plnší. Menujme aspoň niektorých aj z jedného aj z druhého súdka. Z Písma nám vyčnieva napríklad Mojžiš, potom proroci Jonáš a Jeremiáš, ďalej pochybujúci Tomáš, márnotratný syn, či násilnícky Šavol. A ktovie, ako skončil bohatý mladík? Osobne si myslím, že aj on nakoniec dal Bohu svoje áno.

Čo sa týka ľudí z bežného života, tých je naozaj neúrekom. Uvediem tu iba tri „nie“, ktoré sa zmenili na „áno“. Všetky tieto príbehy – či z Písma alebo z reálneho života – majú jedného spoločného menovateľa, presne toho, ktorý sa nachádza aj v dnešnom evanjeliu: totiž, že minulosť nie je našou kliatbou. Minulosť nemusí byť naším osudom. Všetko sa dá zmeniť. Vo chvíli, keď svoje zátvrdlivé „nie“ zmeníme na „áno“, do nášho života začne prúdiť pokoj ako rieka a my zrazu nájdeme svoj domov.

Započúvajme sa do tých troch príbehov. Prvý je o mužovi, ktorého mnohí z nás určite poznáme. Mal šestnásť rokov, keď sa stal sirotou, keď mal osemnásť začal sa potulovať Európou, vedúc roztopašný a nemravný život. Keď mal dvadsať stal sa komunistom a potom v dvadsiatich štyroch reportérom novín New York Times. V dvadsiatich šiestich nastal obrat: stal sa trapistickým mníchom. „Jedného večera,“ píše tento mních, ktorého meno bolo Thomas Merton, „sa mi stala zvláštna vec. Ako keby som v jenom momente celý svoj život videl v celej jeho nahote. To, čo som videl, ma vydesilo k smrti. Videl som svoju dušu, ako sa rozkladá v biede a skazenosti. A jediné, čo si táto moja duša v tomto momente želala a to strašne, bolo ujsť z tohto všetkého preč. Sila tejto jej túžby bola taká silná, že som jej nevládal vzdorovať. A ja som sa po prvý raz v mojom živote začal modliť. A po prvý raz som povedal Bohu svoje „áno“ po toľkých „nie“.“

Druhý príbeh je o Eddym. Rozpráva ho jeden jeho spolužiak so seminára. „Keď Eddy nastúpil do seminára, porozprával nám, svojím spolužiakom svoj bolestný príbeh. Keď mal šesť rokov, jeho matka – veľmi zmätená mladá žena – sa rozhodla, že ho už nebude vychovávať ona, ale že ho odnesie do sirotinca. A tak aj urobila. Eddy si pamätá, ako stál zmätený aj s istou cudzou paňou, ktorá ho držala za ruku, na schodišti sirotinca a ako hľadel na svoju matku, ako mu so slzami v očiach máva naposledy z taxíka, ktorý ju odvážal preč. Zrazu ho premohol pocit opustenosti a hnevu. Vytrhol sa z ruky tej panej a rozbehol sa za taxíkom, bežal a kričal čo mu pľúca vládali: „Mama, mama, prečo si ma opustila. Nenávidím ťa. Mama, nenávidím ťa. Nikdy ti to neodpustím!“ Eddy na túto chvíľu nikdy nezabudol. Obraz matky, utekajúcej od neho v taxíku sa mu navždy vryl do pamäti.

Roky utekali. Eddy rástol a aj napriek chýbajúcim blízkym rodinným zväzkom, nikdy sa u neho nevyvinul ten známy pocit siroty, na ktorý deti z domova často po celý svoj život trpia. Bol jedným z tých obdivuhodných ľudí, ktorí sa k životu, nech si prežili čokoľvek, postavili ako k výzve. Ako mladík sa stal úspešným športovcom. Potom uznávaným ekonómom a audítorom. Nakoniec si sám založil svoju vlastnú audítorskú firmu. Po mnohých rokoch svojej úspešnej kariéry však kdesi v hĺbke svojho vnútra začal cítiť akúsi zvláštnu túžbu slúžiť ľuďom nejakým iným spôsobom, než tomu bolo doteraz. Po hlbšom rozlišovaní a porade s inými rozpoznal v sebe povolanie ku kňazstvu. Vstúpil teda do seminára a práve to bolo to miesto, kde sa spolu stretli,“ hovorí jeho spolužiak.

„Čas potom utekal a Eddy sa pohrúžil do svojich štúdií i do svojej vlastnej kňazskej formácie. Blížila sa vysviacka. A v tom Eddy urobil čosi, čo nás všetkých,“ hovorí spolužiak, „vskutku ohromilo. Jedného dňa zdvihol telefón a zavolal na číslo, po ktorom dlhý čas pátral. „Hallo?“, ozvalo sa z druhej strany. „Mama, to som ja, tvoj syn Eddy. Chcem ti povedať, že ťa milujem a že ti odpúšťam.“ Plakali obaja. Telefonát trval dlho. A bol to telefonát, ktorý konečne ukončil najdlhšiu naháňačku jeho života. Celých 35 rokov Eddy vo svojej mysli bežal za taxíkom a kričal za matkou, že jej nikdy neodpustí. Jeho „nie“ sa dnes konečne zmenilo na „áno“ a on mohol s pokojom v srdci pristúpiť k oltáru.“

Tretí príbeh, možno trocha bizarný, rozpráva istá rehoľná sestra, ktorá sa stará o starých, chorých a opustených ľudí v krízovom centre svojej rehole.

„Jedného dňa,“ hovorí, „sa pri dverách nášho centra objavila istá žena a prosila o prijatie. Volala sa Hela. Bola otrhaná a špinavá. V ruke držala uzavretú hliníkovú plechovku. Pozvala som ju dnu, vybavili sme nevyhnutné formality a ukázala som jej jej posteľ a ostatné priestory zariadenia. Zvláštne bolo, že tú plechovku mala stále pri sebe. Nech sme šli kamkoľvek, vždy ju mala vo svojich rukách. Zobrala si ju do jedálne, do kaplnky, do sprchy, dokonca i na WC a nakoniec aj do postele. Keď som sa jej spýtala, čo to je táto jej plechovka, iba krátko odsekla: „Je moja!“ „Tvoja? A nemohla by si mi povedať, čo je vo vnútri?“ „Nie. Dnes nie!“ Nechala som ju.

Dni utekali. Hela sa pomaly zabývala. Svojej plechovky sa však nikdy nevzdávala. Ona a jej plechovka to boli dve nerozlučné dvojičky. Všetky moje pokusy dostať z nej, čo v tej plechovke je a prečo ju stále nosí so sebou, boli márne. Až do jedného dňa.

Sedela sama v kútiku chodby a zdalo sa, že sa s plechovkou rozpráva. Prisadla som si a pýtam sa: „Hela, naozaj mi nepovieš, čo je v tej plechovke?“ „Je tam moja mama,“ hovorí. „Čóóó?“, vyrazilo zo mňa. „Ó, áno. To je popol mojej mamy. Vypýtala som ho z krematória. Viete, ja som moju mamu nikdy nestretla. Keď ma porodila a ja som mala dva dni hodila ma do odpadového koša. Tam ma našli ľudia. Celý život som sa takto pretĺkala. Až som sa rozhodla, že ju vyhľadám. Našla som ju, ťažko chorú na AIDS v nemocnici. Naše zvítanie bolo strašne bolestné. Strašne plakala. Povedala mi, že ma miluje. Deň na to zomrela. Ja som sa rozhodla, že chcem túto moju mamu, ktorá ma miluje, mať stále pri sebe. A preto som si jej popol vypýtala z krematória.“

Ďalší príbeh, kde „nie“ sa zmenilo na áno. „Nie“ matky svojej dcére, ktoré sa zmenilo na „áno“ aspoň v hodinu jej smrti. A to jej dcére stačilo, aby sa po prvý raz v živote cítila milovaná.

Brat, sestra, nejestvuje aj v tvojom živote nejaké „nie“, ktoré sa potrebuje konečne zmeniť na „áno“?

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: