Vatikán 8. októbra – Na poludňajšiu modlitbu Anjel Pána dnes prišlo na Námestie sv. Petra okolo 30 tisíc ľudí. Medzi nimi bola aj stovka veriacich zo Slovenska, ktorí sa prišli púťou poďakovať za nového blahoslaveného kňaza a mučeníka, saleziána Titusa Zemana. Skupinu sprevádzal vicepostulátor beatifikačnej kauzy don Jozef Slivoň.

Svätý Otec František sa v príhovore zameral na odkaz evanjeliového podobenstva o zlých vinohradníkoch. Vysvetlil, že postoj pána vinice, ktorý zostáva trpezlivý a neodpláca sa, poukazuje na „veľkú novosť kresťanstva“:

„Boh miluje, neodpláca sa, čaká nás, aby nám odpustil, aby nás objal. Prostredníctvom „zavrhnutých kameňov“ – a Kristus je tým prvým kameňom, ktorý stavitelia zavrhli –, prostredníctvom situácií slabosti a hriechu, Boh naďalej dáva do obehu to „nové víno“ zo svojej vinice, ktorým je milosrdenstvo.“

„Novosť a originalita kresťanskej viery“ spočíva podľa slov pápeža Františka práve v tom, že táto viera „nie je natoľko súhrnom morálnych predpisov a noriem, ale je predovšetkým ponukou lásky, ktorú Boh urobil prostredníctvom Ježiša, ponúkol ju a naďalej ju ponúka ľudstvu.“

Po spoločnej mariánskej modlitbe a udelení požehnania Svätý Otec pripomenul osobnosť blahoslaveného kapucínskeho kňaza Arsenia z Trigola, ktorého včera blahorečili v Miláne. Vlastným menom Giuseppe Migliavacca, žil v rokoch 1849-1909 a okrem iného založil kongregáciu Sestier Panny Márie Tešiteľky.

„Chváľme Pána za tohto jeho poníženého učeníka, ktorý aj v protivenstvách a skúškach – a mal ich mnoho – nikdy nestratil nádej,“ vyzval veriacich pápež František. Na záver z okna apoštolského paláca pozdravil jednotlivé skupiny z viacerých krajín, pričom spomenul aj Slovensko.

Na sprevádzanie a duchovný rast človeka nestačí len dobrá teória ani sprostredkovanie istej doktríny. Je potrebná blízkosť, priateľské spoločenstvo človeka, ktorému na nás záleží[1]. Ide predovšetkým o osobnú prítomnosť hodnotného a kvalitného človeka, nielen o prítomnosť hodnotných a kvalitných textov. Spomienka na takúto prítomnosť osoby nás i s odstupom času nadchýna a povzbudzuje. Myšlienky, pocity i emócie prijímame od takejto osoby viac prostredníctvom neverbálnej komunikácie, ako prostredníctvom učených slov. Výraz tváre, pohľad, pohyb či gesto, jemný dotyk, farba hlasu majú svoju silu. Toto spektrum komunikácie je oveľa presvedčivejšie než naše, často frázovité poznámky[2]. Grécky historik Hérodotos už pred dvetisíc rokmi spozoroval, že tomu, čo vidíme, veríme viac, než tomu čo počujeme. Toto videnie sa však uskutočňuje nielen fyzickými očami, ale človek vníma i srdcom.  Saint-Exupéry vo svojom známom diele Malý princ píše: „Správne poznávame iba srdcom. Čo je dôležité, je očiam neviditeľné^[3].“

Duchovné sprevádzanie by malo ponúknuť vyváženosť verbálnej a neverbálnej komunikácie, pričom tá druhá je základom, bez ktorého zaznejú len nepresvedčivé slová. Prítomnosť osoby, ktorá má na nás vplyv, ktorá nás dvíha a nenápadne formuje svojou jednoduchou prítomnosťou, vždy bola pre osobnostný rast človeka niečím podstatným. Rastúci človek sa v prítomnosti takejto osoby cíti dobre i napriek tomu, že na neho kladie isté nároky a požiadavky. Podobný pocit sa nevzťahuje len na osoby, ale i na celkový životný stav, na atmosféru a priestor, v ktorom sa človek pohybuje. I v prežívanom životnom stave sa môže človek cítiť dobre i napriek tomu, že sú na neho kladené nároky a požiadavky. Ján Klimak hovorí, že zasvätené osoby sa neženia ani nevydávajú, zriekajú sa majetku, ale ak sa v tomto životnom stave necítia dobre, ak sa vo svojom vlastnom povolaní nenašli, sú najúbohejšími ľuďmi na svete.

Čo však znamená cítiť sa dobre? Celkom isto nejde o pocit človeka, ktorý práve ochutnal pohár dobrého vína. Gréci na označenie tohto pocitu mali osobitný výraz. Išlo o pocit duchovnej spokojnosti, ktorý nazývali plerofória. Akási trvalá eufória, nadšenie alebo tichá radosť, ktorá sprevádza človeka v jeho povolaní. Toto mal na mysli Ján Klimak, keď hovoril o pocite dobra. I Teofan Zatvornik bol tiež presvedčený o tom, že sa človek vo svojom povolaní musí cítiť dobre. Ako však tento pocit dosiahnuť? Ako zistiť, že to či ono povolanie je to moje, v ktorom sa budem cítiť dobre? Na toto zistenie si Teofan poslúžil jednoduchou skúsenosťou z bežného života. Všimol si, ako opravári hodín skladajú rozobraný mechanizmus. Spozoroval, že nie všetci hneď vedia, ktoré koliesko kam patrí. A tak to jednoducho skúšajú. Keď sú rozmery dobré, koliesko zapadne do súkolesia a všetko je v poriadku. Takto podobne treba podľa neho hľadať svoje miesto, kde budeme zakusovať svoju vlastnú spokojnosť. Je teda potrebné si vo svojej mysli predstaviť budúcnosť v tej či onej životnej forme a snažiť sa zachytiť pocity, ktoré sa nás dotýkajú. Ak pri niektorej z týchto predstáv zachytávame pocit pokoja a tichej radosti, je to naznačenie smeru nášho povolania. I tu ide o neverbálnu komunikáciu, ale už nie medzi dvoma ľuďmi, ale medzi človekom a samotným Bohom. Jeho komunikáciu či usmernenia možno zachytiť pocitom pokoja, dobra a tichej radosti.

Istý priateľ mi rozprával, ako sa počas skúšky v medzinárodnom Mahlerovom orchestri stratil v notovom zápise. V dôsledku malej nepozornosti jednoducho zabudol počítať pomlčky, ktoré určovali jeho nástup. Bola to prvá skúška symfónie, ktorú predtým nikdy nehral a nevedel sa zorientovať na základe sluchovej pamäti. Orchester dirigoval svetoznámy dirigent Claudio Abbado. V momente, keď mal nastúpiť jeho sólový nástroj, dirigent sa na neho pozrel tak prenikavo a presvedčivo, že zrazu mu bolo úplne jasné, že má nastúpiť jeho sólo. V hudobnej atmosfére stačil jediný pohľad na to, aby zmizli všetky nejasnosti. Niečo podobné zažívajú i ľudia, ktorí sa majú radi. V atmosfére vzájomnej lásky sa natoľko poznajú, že si nemusia veľa hovoriť. Často stačí jediný pohľad, ktorý prenesie informáciu alebo vyjasní hmlistú situáciu.

Je to druh komunikácie,  ktorý sa uskutočňuje aj v duchovnej oblasti. Ján Mária Vianney, svätec z Arsu mal s neverbálnou komunikáciou viacero skúseností. Zažíval ju predovšetkým pred svätostánkom. Od začiatku svojej práce vo farnosti zhromaždil skupinu ľudí, ktorí sa spolu s ním každý deň zúčastňovali na svätej omši a konali poklonu Najsvätejšej sviatosti. Ján Vianney učil ľudí, aby počas adorácie nehovorili veľa, ale aby v pokoji zotrvávali v Pánovej prítomnosti. On sám vyrozprával jednu udalosť: „Ľudovít Chaffangeon, roľník z mojej farnosti, zavčas ráno pred odchodom na roľu nechal motyku pred dverami kostola a vošiel sa dovnútra modliť. Natoľko sa zahĺbil do modlitby, že prestal vnímať čas. Jeho sused, ktorý pracoval neďaleko, bol veľmi prekvapený, že Ľudovít v ten deň neprišiel na roľu. Keď sa po skončení práce vracal domov, zazrel motyku pred dverami kostola; na chvíľu vošiel dnu a s údivom zistil, že Ľudovít sa veľmi sústredene modlí pred svätostánkom. Opýtal sa ho: ,Čo tu tak dlho robíš?‘ Ľudovít mu odpovedal s celou prostotou: ,Pozerám sa na  Boha a Boh sa pozerá na mňa…‘ V týchto jednoduchých slovách je obsiahnutá celá podstata prebývania s Bohom.“

Človek, ktorý sa naučí vnímať Božiu prítomnosť, začne sa cítiť dobre. A nielen to. Naučí sa rozumieť Božiemu pohľadu a v atmosfére priateľstva s ním pochopí viac, ako z dlhého štúdia.

Milí priatelia, po istom čase sa naučíme vnímať neverbálnu komunikáciu blízkej osoby. Nielen že ju vnímame, ale nás i ovplyvňuje a mení. Skúsme sa naučiť vnímať i neverbálnu komunikáciu Božej prítomnosti.

AUDIO:  

Vo zvukovej podobe prinášame prehľad hlavných udalostí uplynulého týždňa vo Vatikáne: 

Týždenný 10-minútový spravodajský súhrn Vatikánskeho rozhlasu vysiela RTVS každú nedeľu ráno o 6.05 a v repríze večer o 17.50 na okruhoch Rádia Regina.

Nedeľňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: