Vatikán 12. októbra – Pápež František dnes predsedal slávnostnej omši v Pápežskej Bazilike Santa Maria Maggiore v Ríme pri príležitosti 100. výročia založenia Kongregácie pre východné cirkvi a Pápežského východného inštitútu, ktorý ešte pred slávením liturgie osobne navštívil. Stretol sa s akademickou obcou a na nádvorí požehnal pamätný strom. Na slávnosti sa zúčastnil veľký počet kardinálov, patriarchovia východných cirkví, členovia Kongregácie pre východné cirkvi a veľký počet jezuitov, ktorí vedú Pápežský východný inštitút už od roku 1922.

Pri slávnostnej ďakovnej svätej omši boli hlavnými koncelebrantmi Svätého Otca prefekt kongregácie kardinál Leonardo Sandri, sekretár kongregácie arcibiskup Cyril Vasiľ, Generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej P. Arturo Sosa a rektor Pápežského východného inštitútu P. David Nazar. Gréckokatolícku cirkev sui iuris na Slovensku zastupoval prešovský arcibiskup metropolita Ján Babjak. Prítomný bol aj biskup Mukačevskej eparchie Milan Šášik.

Svätý Otec vo svojej homílii vyzval všetkých kresťanov východných cirkví, aby pokračovali vo vydávaní odvážneho svedectva, a to napriek dramatickým prenasledovaniam.

Na pôde Pápežského východného inštitútu sa pápež František ešte pred omšou stretol s dobrodincami, ktorí podporujú Inštitút, medzi ktorými nechýbali členovia Gregorian Foundation z USA. Svätý Otec zotrval asi pol hodiny v rodinnom rozhovore s komunitou jezuitov Pápežského východného inštitútu, v ktorej sú aj dvaja členovia Slovenskej jezuitskej provincie: prorektor Pápežského kolégia Russicum P. Peter Dufka a vicerektor Russica P. Olexij Kurzakov. Jezuiti na Orientáli, ako sa východný inštitút (Pontificio Istituto Orientale) bežne nazýva, majú veľmi pestré zloženie: slovanské národy, Sýria, Egypt, Belgicko, USA a ďalšie krajiny. Jezuiti venovali pápežovi Františkovi niekoľko cenných publikácií, tkoré sú výsledkami ich vedeckej činnosti, napr. sedemzväzkové dielo P. Georga Ruyssena o genocíde Arménov, diela z odboru archeológie, ako aj zborník zo série konferencií, tkoré Pápežský východný inštitút usporiadal v priebehu tohto roku osláv svojej storočnice. Dejiskom stretnutia bola impozantná aula v priestore knižnice, ktorá obsahuje zväzky v najrôznejších orientálnych jazykoch, ako aj slovanských rečiach.

Po svätej omši v Bazilike Santa Maria Maggiore a rozlúčke so Svätým Otcom pokračoval program v spomenutej aule slávnostným otvorením 101. akademického roka inštitútu za účasti prefekta Kongregácie pre východné cirkvi kard. Leonarda Sandriho, východných patriarchov, vyšších arcibiskupov a čelných predstaviteľov východných cirkví, ako aj sekretára kongregácie vladyku Cyrila Vasiľa.

Kardinál Sandri slávnostne odovzdal generálnemu predstavenému Spoločnosti Ježišovej P. Arturovi Sosovi písomné posolstvo Svätého Otca, týkajúce sa minulosti a súčasnosti inštitútu a najmä priorít pre jeho budúce smerovanie pod vedením Spoločnosti Ježišovej. V posolstve Svätý Otec povzbudzuje k stále užšej spolupráci inštitútu v rámci trojčlenného jezuitského konzorcia, do ktorého patria aj Pápežská univerzita Gregoriana a Pápežský biblický inštitút.

Viaceré osobnosti zastupovali Blízky východ resp. arabskú oblasť. Aj pri slávnosti v Mariánskej bazilike zaznelo evanjelium v slávnostnom prednese v arabčine. Nechýbali predstavitelia koptov, maronitov, indických východných cirkví, ale aj slovanských gréckokatolíckych cirkví: hlava Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, kyjevsko-haličský arcibiskup Sviatoslav Ševčuk či hlava Slovenskej gréckokatolíckej cirkvi sui iuris, prešovský arcibiskup Ján Babjak. -ab, jb-

Vatikán 12. októbra – Svätý Otec František dnes na sviatok Panny Márie z Aparecidy zaslal videoposolstvo brazílskemu ľudu. V Brazílii dnes vrcholí slávenie Mariánskeho jubilejného roka, ktorým si celá krajina pripomína 300. výročie nájdenia obrazu Panny Márie z Aparecidy vo vodách rieky Paraíba do Sul. Pápeža Františka na oslavách v Aparecide zastupuje ako jeho legát kardinál Giovanni Battista Re.

Vo videoposolstve sa pápež František podelil o svoju radosť, ktorú prežíval, keď v rámci svojej prvej medzinárodnej apoštolskej cesty navštívil svätyňu v Aparecide zasvätenú patrónke Brazílie a pripomenul aj slová, ktoré vtedy povedal:

„V Aparecide - a zopakujem slová, ktoré som povedal v roku 2013 pri oltári národnej svätyne - sa učíme zachovať si nádej, nechať sa prekvapiť Bohom a žiť v radosti. Nádej, drahý brazílsky ľud, je cnosť, ktorá musí preniknúť srdcia tých, ktorí veria, hlavne vtedy, keď sa zdá, že situácie beznádeje okolo nás, nás chcú zbaviť odvahy.“

Svätý Otec povzbudil brazílsky ľud, aby nestrácal dôveru v Boha a v príhovor Našej Panej z Aparecidy. Povzbudil ho k radosti týmito slovami:

„V tomto Jubileu, keď slávime 300 rokov od toho Božieho prekvapenia, sme pozvaní byť radostní a vďační. «Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa!» (Flp 4,4). A táto radosť, ktorá sa šíri z vašich sŕdc, môže rozlievať sa a dosiahnuť každý kút Brazílie, hlavne periférie geografické, sociálne a existenciálne, ktoré veľmi túžia po kvapke nádeje. Jednoduchý úsmev Márie, ktorý dokážeme spozorovať na jej obraze, nech je zdrojom úsmevu každého z vás napriek životným problémom. Kresťan nikdy nemôže byť pesimistom!

Na záver ďakujem brazílskemu ľudu  za modlitby, ktoré denne predkladá za mňa, hlavne počas slávenia svätej omše. Modlite sa za pápeža a buďte si istí, že pápež sa vždy modlí za vás. Spolu, blízko alebo ďaleko, tvoríme Cirkev, Boží ľud. Vždy keď spolupracujeme na ohlasovaní Evanjelia, hoci aj jednoduchým a diskrétnym spôsobom, stávame sa tak ako Mária pravými učeníkmi a misionármi.“ -ab-

Vatikán 12. októbra – Kongregácia pre východné cirkvi a Vatikánsky rozhlas, menovite jeho poľská, ukrajinská a slovenská sekcia, si dnes na pôde Pápežského ukrajinského kolégia sv. Jozafáta v Ríme prevzali „Cenu zmierenia“, udeľovanú v súvislosti s historickým procesom zmierenia medzi Poľskom a Ukrajinou. 

Ceremónia 11. ročníka udeľovania Ceny zmierenia sa tento rok konala práve v Ríme, keďže  presne pred 30 rokmi, v dňoch 8. – 17. októbra 1987 sa v Ríme uskutočnilo prvé stretnutie reprezentantov biskupského zboru Poľska a ukrajinskej gréckokatolíckej synody, pri ktorom bolo vydané Spoločné vyhlásenie o poľsko-ukrajinskom odpustení a zmierení. Medzi prítomnými bol aj priamy účastník udalosti spred 30 rokov, ktorým je arcibiskup Cyril Vasiľ, dnešný sekretár Kongregácie pre východné cirkvi.

Z rúk Jeho Blaženosti Svjatoslava Ševčuka, vyššieho arcibiskupa Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a zástupcu biskupskej konferencie Poľska si dnes cenu prevzali prefekt Kongregácie pre východné cirkvi kardinál Leonardo Sandri a za Vatikánsky rozhlas riaditeľka teologicko-pastorálneho úseku Sekretariátu pre Komunikáciu Nataša Govekar a vedúci ocenených sekcií Vatikánskeho rozhlasu: P. Paweł Pasierbek SJ za Poľskú sekciu, P. Timotej Kocur OSBM za Ukrajinskú sekciu a P. Jozef Bartkovjak SJ za Slovenskú sekciu.  Na slávnosti bol prítomný aj niekdajší generálny riaditeľ Vatikánskeho rozhlasu P. Federico Lombardi.  

Vladyka Svjatoslav Ševčuk v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas vysvetlil nielen motivácie vzniku ocenenia, históriu poľsko-ukrajinských vzťahov, ale aj dôvody, prečo sú tento rok laureátmi práve Kongregácia pre východné cirkvi a Vatikánsky rozhlas:

„Toto vyznamenanie je udeľované tak osobám, ako aj organizáciám, ktoré spolupracujú na budovaní mostov zmierenia.  Toto ocenenie bolo požehnané svätým Jánom Pavlom II. Prakticky to bolo realizovaním jeho „duchovného testamentu“ pre naše národy, pretože mu ležalo veľmi na srdci zmierenie medzi Poliakmi a Ukrajincami. Máme za sebou ťažkú minulosť v 20. storočí, dejiny bojov a vojen. Preto pápež chcel uzdraviť minulosť, keďže majúc na mysli budovanie budúcej Európy pochopil veľmi dobre, že tento kontinent môže byť budovaný a obnovený len v mieri.“

Mohli by ste viac priblížiť tú minulosť, ktorú nazývate „ťažkou“?

„Historici hovoria o dvoch vojnách medzi Poliakmi a Ukrajincami v 20. storočí. Hneď po prvej svetovej vojne, keď sa rozpadla Rakúsko-Uhorská monarchia, na jej území sa zrodili národné štáty, a tak Poliaci ako Ukrajinci sa snažili o vyhlásenie nezávislosti na ich národných územiach, ale hlavne na území východnej Haliče. Potom aj v čase Druhej svetovej vojny nastalo obdobie, keď niektoré zahraničné mocnosti reálne vyprovokovali konflikty podľa antickej zásady „divide et impera“ - rozdeľuj a panuj. Takto sa správali nacisti, ale potom aj komunisti. Stalin uštedril poslednú ranu, bolestivú tak pre Ukrajincov ako pre Poliakov, pretože posunul hranice. A po druhej svetovej vojne dokončil etnické čistky tak tých, ktorí zostali v Sovietskom zväze, tak aj tých, čo zostali v komunistickom Poľsku. A tak ukrajinský ako aj poľský ľud si v priebehu 20. storočia odniesli hlboké rany vo svojej historickej pamäti; a pápež Ján Pavol II. rozpoznal, že zmierenie bude balzamom, liekom na tieto rany, očistiť pamäť a budovať budúcu Európu.“

Prečo tento rok dostávajú ocenenie Kongregácia pre východné cirkvi a Vatikánsky rozhlas? 

„Pretože sú to dve pápežské inštitúcie, ktoré niesli ďalej túto myšlienku, tento duch Jána Pavla II. Tento rok Kongregácia pre východné cirkvi oslavuje prvú storočnicu svojej existencie v službe Svätej stolici. Práve Kongregácia pre východné cirkvi sa zaoberala nielen ukrajinskými gréckokatolíkmi, podieľala sa nielen na stabilizovaní našej cirkvi v Poľsku a tiež na Ukrajine, ale sa starala aj o iné východné katolícke cirkvi, ktoré existovali na tomto území, ako napr. Arménska katolícka cirkev. Teda tento úrad sa veľmi spolupodieľal na uzdravení pamäte a podporovaní tejto myšlienky mieru medzi národmi. A Vatikánsky rozhlas bol vždy veľmi dôležitým prostriedkom na šírenie posolstiev pokoja: pápež na pozvanie našich národov k zmiereniu používal tento výnimočný prostriedok, počúvaný na Ukrajine aj v Poľsku aj počas sovietskej éry.“ -ab-

Vatikán 11. októbra – Veľký význam vydania Katechizmu Katolíckej cirkvi, ktorý pred 25 rokmi odovzdal celej Cirkvi pápež sv. Ján Pavol II. pripomenulo slávnostné podujatie v stredu 11. októbra vo Vatikáne organizované Pápežskou radou na podporu novej evanjelizácie. Po Mons. Fisichellovi ako predsedovi Rady, kard. Schönbornovi ako bývalom tajomníkovi redakčného tímu Katechizmu a ďalších rečníkoch mal hlavný príspevok Svätý Otec František.

Vo svojom príhovore pripomenul slovami sv. Jána XXIII., že Cirkev má vo vzťahu k posvätnému dedičstvu právd prijatých od otcov úlohu nielen ho uchovávať, ale aj ďalej rozvíjať. Citujúc sv. Vincenta Lérinského vysvetlil, že učenie Cirkvi sa neustále rozvíja v odpovedi na nové a nové výzvy. Pápež František to konkretizoval na dnešnom jednoznačne odmietavom postoji Cirkvi k trestu smrti, napriek tomu, že v minulých dobách aj sama Cirkev za určitých okolností hrdelné tresty pripúšťala.

Celý príhovor pápeža Františka pri 25. výročí vydania Katechizmu Katolíckej cirkvi

„Páni kardináli, drahí bratia v biskupskej a kňazskej službe, bratia a sestry, srdečne vás zdravím a ďakujem Mons. Fisichellovi za zdvorilé slová.

Dvadsiate piate výročie Apoštolskej konštitúcie Fidei depositum, ktorou sv. Ján Pavol II. promulgoval Katechizmus Katolíckej cirkvi tridsať rokov od otvorenia Druhého vatikánskeho ekumenického koncilu, je významnou príležitosťou na preverenie doteraz prejdenej cesty. Sv. Ján XXIII. si želal a prial koncil nie v prvom rade na odsúdenie chýb, ale hlavne na umožnenie Cirkvi, aby konečne dospela k predstaveniu krásy svojej viery v Ježiša Krista obnoveným jazykom. Ako povedal pápež Ján XXIII. vo svojom otváracom príhovore: «Je potrebné, aby sa Cirkev nevzdialila od svätého dedičstva právd prijatých od otcov, ale zároveň musí hľadieť aj na súčasnosť, na nové podmienky a spôsoby života, ktoré otvorili nové cesty katolíckemu apoštolátu» (11. okt. 1962). A ďalej pokračoval: «Našou povinnosťou nie je iba uchovávať tento vzácny poklad, ako keby sme boli starostliví len o dávnu minulosť, ale venovať sa s neúnavnou vôľou a bez obáv tomu dielu, ktoré si naša doba vyžaduje, pokračujúc tak na ceste, po ktorej Cirkev kráča skoro 20 storočí» (tamže).

„Chrániť“ a „pokračovať“ – to je to, čo prislúcha Cirkvi vzhľadom na jej podstatu, aby pravda vtlačená Ježišom do ohlasovania Evanjelia mohla dosiahnuť svoju plnosť až do konca vekov. To je tá milosť, ktorá bola zverená Božiemu ľudu, avšak je zároveň úlohou a misiou, za ktorú sme zodpovední, aby sme ohlasovali Evanjelium vždy novým a úplnejším spôsobom našim súčasníkom. S radosťou, ktorá pochádza z kresťanskej nádeje, a obdarovaní «liekom milosrdenstva» (tamže), sa preto priblížme k mužom a k ženám našej doby, aby sme im pomohli objaviť nevyčerpateľné bohatstvo ukryté v osobe Ježiša Krista.

Sv. Ján Pavol II. pri predstavení Katechizmu katolíckej cirkvi tvrdil, že «má náležite brať do úvahy náukové vyhlásenia, ktoré Duch Svätý v priebehu storočí vnukol svojej Cirkvi. Okrem toho má pomáhať osvecovať svetlom viery nové situácie a problémy, ktoré sa v minulosti ešte neobjavili» (Apoštolská konštitúcia Fidei depositum, 3). Tento Katechizmus preto znamená dôležitý nástroj nielen preto, lebo predstavuje veriacim stálu náuku tak, aby rástli v porozumení viery, ale tiež, a to predovšetkým chce našich súčasníkov s ich novými a rôznymi problematikami priblížiť k Cirkvi, ktorá sa snaží predstaviť vieru ako podstatnú odpoveď pre ľudskú existenciu v tejto osobitnej historickej chvíli.

Nestačí teda nájsť nový jazyk na komunikovanie nemennej viery, ale je nevyhnutné a naliehavé, aby – tvárou v tvár novým výzvam a perspektívam, ktoré sa otvárajú ľudstvu – Cirkev mohla vyjadriť novosti Kristovho evanjelia, ktoré – síce ukryté v Božom slove – sa ešte nedostali na svetlo. To je ten poklad «vecí nových i starých», o ktorom hovoril Ježiš, keď posielal svojich učeníkov, aby učili to nové, čo priniesol, bez toho, aby opomenuli to staré (porov. Mt 13,52).

Evanjelista Ján ponúka jednu z tých najkrajších pasáží svojho Evanjelia, keď uvádza takzvanú „kňazskú modlitbu“ Ježiša. Ešte predtým, než stojí tvárou v tvár umučeniu a smrti, obracia sa na Otca prejavujúc svoju poslušnosť splnením poslania, ktoré mu bolo zverené. Jeho slová sú hymnou na lásku a obsahujú tiež žiadosť o zachovanie a ochránenie učeníkov (porov. Jn 17,12-15). Zároveň sa Ježiš modlí za tých, ktorí v budúcnosti v neho uveria vďaka ohlasovaniu jeho učeníkov, aby aj oni boli prijatí a zachovaní v jednote (porov. Jn 17,20-23). Vo vyjadrení: «A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista» (Jn 17,3), sa dotýkame vrcholu poslania Cirkvi.     

Poznať Boha, ako veľmi dobre vieme, nie je na prvom mieste teoretickým cvičením ľudského rozumu, ale neuhasiteľnou túžbou vtlačenou do srdca každého človeka. Je to poznanie, ktoré pochádza z lásky, lebo sme sa na našej ceste stretli s Božím Synom (porov. Encyklika Lumen fidei, 28). Ježiš z Nazaretu s nami kráča, aby nás svojim slovom a svojimi znameniami uviedol do hlbokého tajomstva Otcovej lásky. Toto poznanie silnie každým dňom istotou viery, že sme milovaní, a tak včlenení do zmysluplného plánu. Ten, kto miluje, chce stále viac poznať milovanú osobu, aby objavil bohatstvo, ktoré v sebe skrýva a ktoré sa každý deň vynára ako vždy nová skutočnosť.

Z toho dôvodu sa náš Katechizmus ukazuje vo svetle lásky ako skúsenosť poznania, dôvery a odovzdania sa tajomstvu. Katechizmus Katolíckej cirkvi pri načrtnutí štrukturálnych bodov vlastnej kompozície preberá text z Rímskeho katechizmu; osvojuje si ho, ponúkajúc ho ako kľúč k čítaniu a k aplikácii: «Celá podstata náuky a učenia musí byť nasmerovaná na lásku, ktorá nikdy nezanikne. Či sa totiž niečo predkladá veriť alebo dúfať, alebo konať, má sa v tom vždy tak odporúčať láska nášho Pána, aby každý zbadal, že všetky skutky dokonalej kresťanskej čnosti pochádzajú iba z lásky a nemajú iný cieľ, iba lásku» (KKC, č. 25).

V tomto horizonte myslenia by som rád pripomenul jednu tému, ktorá by mala mať v Katechizme Katolíckej cirkvi primeranejší priestor a jednotný s týmito vyjadrenými cieľmi. Mám na mysli trest smrti. Túto problematiku nemožno zúžiť čisto na pripomenutie historického učenia bez toho, aby vystúpil na povrch nielen vývoj doktríny v dielach posledných pápežov, ale tiež meniace sa povedomie kresťanského ľudu, ktorý odmieta súhlasný postoj voči trestu, ktorý ťažko uráža ľudskú dôstojnosť. 

Treba silne zdôrazniť, že odsúdenie na trest smrti je nehumánnym opatrením, ktoré ponižuje ľudskú dôstojnosť, nech by sa vykonal akýmkoľvek spôsobom. Sám osebe je v protiklade k Evanjeliu, pretože sa ním dobrovoľne prijíma rozhodnutie zlikvidovať ľudský život, ktorý je vždy posvätný v očiach Stvoriteľa a ktorého skutočným sudcom a ručiteľom je v konečnom dôsledku jedine Boh.

Nikdy a nijaký človek, «ani vrah, nestráca svoju osobnú dôstojnosť» (List prezidentovi Medzinárodnej komisie proti trestu smrti, 20. marca 2015), pretože Boh je Otec, ktorý vždy očakáva návrat syna, ktorý uvedomujúc si, že pochybil, prosí o odpustenie a začína nový život. Nikomu teda nemôže byť odňatý nielen život, ale ani samotná možnosť morálnej a existenciálnej záchrany, aby sa napravil v prospech komunity.

V uplynulých storočiach, keď sme boli konfrontovaní s nedostatočnosťou obranných prostriedkov a keď sociálna zrelosť ešte nepoznala svoj pozitívny rozvoj, uchýlenie sa k trestu smrti sa zdalo byť logickým dôsledkom aplikovania spravodlivosti, ktorej sa treba držať. Žiaľ, aj v samotnom Pápežskom štáte sme sa uchýlili k tomuto extrémnemu a neľudskému prostriedku, zanedbajúc prednosť milosrdenstva pred spravodlivosťou.

Postavme sa zodpovedne k minulosti a uznajme, že tieto prostriedky boli diktované viac zákonnou mentalitou ako kresťanskou. Starosť o zachovanie integrity moci a materiálneho bohatstva viedlo k preceneniu hodnoty zákona, brániac tak ísť do hĺbky v chápaní Evanjelia. Jednako, ak by sme dnes zostali neutrálnymi pred novými požiadavkami na znovupotvrdenie osobnej dôstojnosti, robilo by nás to viac vinnými.

Tu nestojíme pred nejakým rozporom s minulým učením, pretože obrana dôstojnosti ľudského života od prvého okamihu počatia až po prirodzenú smrť vždy nachádzala v učení Cirkvi svoj koherentný a smerodajný hlas. Harmonický vývoj doktríny si predsa však vyžaduje zanechať obrannú pozíciu argumentov, ktoré sa javia už rozhodne v protiklade k novému chápaniu kresťanskej pravdy.

Napokon, ako to už pripomínal sv. Vincent Lérinský: «Možno niekto povie: teda v Kristovej Cirkvi nebude nikdy žiaden pokrok náboženstva? Určite bude, a veľmi veľký. Ozaj, ktorý človek by bol taký zaujatý, tak proti Bohu, že by sa pokúšal tomu brániť?» (Commonitorium, 23.1, PL 50). Je nevyhnutné preto zopakovať, že akokoľvek ťažkým by mohol byť spáchaný zločin, trest smrti je neprijateľný, pretože útočí na nedotknuteľnosť a dôstojnosť ľudskej osoby.

«Cirkev vo svojom učení, živote a kulte zachováva a všetkým pokoleniam odovzdáva všetko, čím sama je, a všetko, čo verí» (Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 8). Konciloví otcovia nemohli nájsť lepší syntetický výraz na vyjadrenie podstaty a poslania Cirkvi. Nielen v „učení“, ale tiež v „živote“ a v „kulte“ sa kresťanom ponúka schopnosť byť Božím ľudom. S následnosťou slovies Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení vyjadruje dynamiku pochádzajúcu z procesu: «Táto tradícia sa zveľaďuje [...], rastie [...], neprestajne smeruje k plnosti Božej pravdy, kým sa na nej nesplnia Božie slová» (tamže).

Tradícia je živou skutočnosťou a iba čiastočné videnie môže chápať „poklad viery“ ako niečo statické. Božie slovo nemôže byť uložená v naftalíne, akoby išlo o starú prikrývku, ktorú treba chrániť proti parazitom! Nie. Božie slovo je dynamickou skutočnosťou, vždy živou, ktorá sa zveľaďuje a rastie, lebo smeruje k naplneniu, ktoré ľudia nemôžu zastaviť. Tento zákon pokroku podľa šťastného vyjadrenia sv. Vincenta Lérinského: «annis consolidetur, dilatetur tempore, sublimetur aetate» (Commonitorium, 23.9: PL 50), je špecifickou podmienkou pravdy zjavenej vo svojom bytí a odovzdávanej Cirkvou, a vôbec neznamená nejakú zmenu náuky.

Náuku nemožno uchovať bez toho, aby sa jej umožnilo napredovať, ani ju nemožno spájať s rigidným a nemenným výkladom bez toho, aby sa znižovalo pôsobenie Ducha Svätého. «Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov» (Hebr 1,1); «neprestajne sa zhovára s nevestou svojho Syna» (Dei Verbum, 8). Sme povolaní osvojiť si tento hlas v postoji «zbožného načúvania» (tamže, 1), umožniac tak nášmu cirkevnému životu napredovať s tým istým zápalom ako v počiatkoch, smerom k novým horizontom, ku ktorým nás chce Pán doviesť.

Ďakujem vám za toto stretnutie a za vašu prácu, prosím vám, modlitbe sa za mňa a zo srdca vás žehnám. Ďakujem.“  

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ab, jb-

Panna Mária z Aparecidy bola nájdená chudobnými robotníkmi. Nech dnes požehnáva všetkých, hlavne tých, ktorí hľadajú prácu. (Tvít pápeža Františka 12. októbra 2017)

Štvrtkové vysielanie vo zvukovej podobe: