Vatikán 21. októbra – „Katechéza a osoby so znevýhodnením.“ Na túto tému sa zameralo sympózium Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie, ktorého účastníkov prijal Svätý Otec František dnes vo Vatikáne.

„Poznáme veľký rozvoj, zaznamenaný v posledných desaťročiach vo vzťahu k hendikepu,“ skonštatoval pápež. Zároveň však pripomenul, že „na kultúrnej úrovni ešte stále pretrvávajú falošné predstavy, zraňujúce dôstojnosť týchto osôb“.

Tieto postoje neraz majú pôvod „v narcizme a utilitarizme“ a prejavujú sa „odsúvaním postihnutých osôb na okraj, bez toho, aby zachytili ich mnohotvárne ľudské a duchovné bohatstvo“, upozornil pápež František a pokračoval:

„Dokazuje to eugenická tendencia eliminovať pred narodením tých, u ktorých sa prejaví nejaká forma nedokonalosti. V skutočnosti, všetci poznáme mnoho ľudí, ktorí so svojimi prejavmi krehkosti, neraz i vážnymi, objavili i napriek ťažkostiam cestu dobrého a bohato zmysluplného života. Tak ako na druhej strane poznáme aj ľudí zdanlivo dokonalých, a pritom zúfalých! V každom prípade je tu nebezpečný klam myslieť si, že sme nezraniteľní. Ako to povedala istá dievčina, ktorú som stretol pri mojej nedávnej ceste do Kolumbie, zraniteľnosť patrí k podstate človeka.“

Cirkev má byť pre osoby so znevýhodnením oporou a nesmie sa podľa slov pápeža Františka správať ako „nemá“ alebo ako „rozladená“. „Jej blízkosť pomáha rodinám prekonať osamelosť a uzatvorenie sa do seba, hroziace pri chýbajúcej pozornosti a podpore.“ Začlenením znevýhodnených osôb sa má vyznačovať zvlášť nedeľná liturgia, zdôraznil pápež. Osobitnú úlohu v tomto zmysle podľa jeho slov zohráva katechéza:          

„Katechéza je osobitným spôsobom povolaná objaviť a odskúšať priliehavé formy, aby sa každý človek, s jeho darmi, jeho limitmi i jeho postihnutiami, a to aj ťažkými, mohol na svojej ceste stretnúť s Ježišom a s vierou sa mu odovzdať. Žiadne fyzické či psychické obmedzenie nesmie byť nikdy zábranou pre toto stretnutie, pretože tvár Krista žiari vo vnútri každého človeka.“

Po týchto slovách pápež František pripomenul najmä kňazom, aby „neupadli do neopelagiánskeho omylu, ktorý neuznáva nutnosť sily milosti pochádzajúcej zo sviatostí kresťanskej iniciácie“. Vyzval ich naopak k aktívnemu a iniciatívnemu postoju: „Naučme sa prekonať ťažkosti a strach, ktoré neraz môžeme zakusovať v kontakte s osobami s postihnutím. Naučme sa hľadať a aj „vynachádzať“ s inteligenciou primerané prostriedky, aby nikomu nechýbala podpora milosti.“

Účastníkom sympózia, ktorí prišli na audienciu v sprievode predsedu Pápežskej rady pre novú evanjelizáciu Mons. Rina Fisichellu, Svätý Otec pripomenul potrebu odbornej prípravy katechétov schopných sprevádzať osoby s hendikepom. Vyslovil aj túžbu, aby vo veriacich spoločenstvách čím viac vstupovali do roly katechétov aj samotné hendikepované osoby. -jb-       

Vatikán 21. októbra – Pápež František dnes dopoludnia prijal na osobitnej audiencii komunitu Pápežského brazílskeho kolégia v Ríme (Pontificio Collegio Pio-Braziliano) pri príležitosti 300. jubilea nájdenia sochy Panny Márie z Aparecidy. Prítomných kňazov, zasvätené osoby, zamestnancov a ich rodinných príslušníkov Svätý Otec srdečne pozdravil a poďakoval im, že vytvárajú „malý kúsok Brazílie v Ríme“ a pohostinný domov pre kňazov tu študujúcich.

Práve „kňazom študentom“ venoval hlavnú časť svojho príhovoru  pápež František. Vychádzal z toho, že v centre ich života už nie je pastoračná aktivita, ale štúdium. Táto skutočnosť, povedal Svätý Otec, „môže priniesť nerovnováhu medzi štyri hlavné opory, ktoré držia život kňaza“. Týmito oporami sú: duchovný, akademický, ľudský a pastoračný rozmer života.

Zanedbanie niektorého z nich môže viesť k niektorým chorobám kňaza-študenta. Ako príklad pápež František uviedol „akademizmus“, pod čím rozumie pokušenie „urobiť zo štúdia prostriedok ako sa presadiť“, udusiac vieru.

Svätý Otec ponúkol aj liek na udržanie rovnováhy medzi týmito štyrmi oporami, a tým je „kňazské bratstvo“. Toto je však vystavené ohrozeniu, a „jeho najväčším nepriateľom je ohováranie“. Pápež preto prítomných vyzval: „Prosím vás, žiadne ohováranie!“

Medzi skutočnosťami, ktoré pomáhajú bratskému životu kňazov, pápež František uviedol: „spoločná modlitba, podeliť sa s radosťami a s výzvami študentského života, spoločne oslavovať ale tiež pomôcť tým, ktorým sa cnie za vlasťou“, skrátka „žiť ako rodina, ako bratia, nikoho nevynímajúc“.

Svätý Otec v závere  svojho príhovoru komunite Brazílskeho pápežského kolégia pripomenul, že brazílsky ľud potrebuje svedectvo svojich kňazov, „hlavne v tomto historicky ťažkom období, kedy sa zdá, že mnohí ľudia stratili nádej v lepšiu budúcnosť kvôli veľkým sociálnym problémom a hanebnej korupcii. Brazília potrebuje, aby jej kňazi boli znakom nádeje. Potrebuje vidieť kňazov jednotných, bratských a solidárnych, ktorí spoločne prekonávajú prekážky, nepodliehajú pokušeniu snahy vyniknúť alebo túžbe po kariére.“ -ab-

Cirkev je skutočne živá, ak je materská, misijná a vychádza v ústrety blížnemu. (Tvít pápeža Františka 21. októbra 2017)

Vatikán 21. októbra – Gréckopravoslávny patriarcha Teofilos III. sa v pondelok 23. októbra stretne vo Vatikáne s pápežom Františkom. O programe štvordňovej návštevy gréckopravoslávneho patriarchu Teofila III. v Ríme dnes informovala Pápežská rada na podporu jednoty kresťanov.

Bude to už v poradí tretie stretnutie cirkevných predstaviteľov. Dve predchádzajúce sa konali v máji 2014 v Jeruzaleme a o mesiac neskôr vo Vatikánskych záhradách na pozvanie Svätého Otca Františka pri príležitosti Modlitby za pokoj.

Najvyšší predstaviteľ Gréckopravoslávnej cirkvi v Jeruzaleme pricestuje do Ríma už v nedeľu. Patriarchu Teofila III. bude sprevádzať arcidiakon Markos, vedúci sekretariátu patriarchátu s dvoma spolupracovníkmi.

Naplánované sú stretnutia delegácie so štátnym sekretárom kard. Parolinom a sekretárom pre vzťahy so štátmi Mons. Gallagherom, s predsedom Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov kard. Kochom a predsedom Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg kard. Tauranom. -ab-

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 29. nedeľu cez rok A (Mt 22, 15-21): Nedávajte cisárovi, čo patrí Bohu

„Dávajte čo je cisárovo, cisárovi a  čo je Božie, Bohu!“ Tieto slová z nedeľného evanjelia nás, milí priatelia, upriamujú na jednu tému, ktorá by mala byť veľmi dôležitá pre toho, kto chce zo seba vybudovať čestný charakter  a kto si svoj život chce postaviť na správne zoradených hodnotách. Je to téma lojality. Lojalita je krásna vlastnosť a tomu, kto ju má nikdy nebudú chýbať priatelia. Je tomu tak preto, lebo lojalita je vernosť človeka voči tomu, kto mu urobil dobre; je to vďačnosť srdca za dobro, ktoré mu bolo preukázané. Lojalita je bezvýhradná oddanosť človeku ideálu či spôsobu života, o ktorého hodnote je človek presvedčený. Mať lojálneho človeka za priateľa je vzácna vec, pretože si môžeme byť istí, že nás nikdy nezradí a že nám bude verný za každých okolností.

Lenže nie každá lojalita je požehnaním. Môže sa stať, že človek, či skupina ľudí, ktorej sme sa rozhodli byť verní, sa zopsuje, a že hodnoty, ktoré zastávala na počiatku opustí. Mali by sme zostať lojálni i potom? Je lojalitou napríklad vzájomný obdiv zlodejov? Alebo tajomné puto, ktoré drží pohromade mafiu? Alebo solidarita v priateľstvách, kde niektorí členovia fetujú alebo drogujú a iní mlčia, lebo veď sa predsa nepatrí bonzovať? Alebo mlčanie členov firmy, kde sa robia nekalé praktiky? Toto nie je lojalita.

Lojalita musí mať svoje pravidlá a tým najdôležitejším je to, ktoré nám dnes v evanjeliu predstavuje Ježiš: „Dávajte čo je cisárovo, cisárovi a  čo je Božie, Bohu!“ Inými slovami: „Cisár, či ľudia, alebo skupiny ľudí majú právo na našu lojalitu, ale iba vtedy, keď oni sami sú lojálni tej najvyššej autorite každého z nás – Bohu. Ak títo ľudia nesledujú jeho prikázania a zákony, naša lojalita im nemôže patriť.“ Je jasné, že takýto postoj nie je vždy ľahký, no naše svedomie môže občas od nás žiadať i hrdinstvo. Pozrime sa na príklad jedného takého  hrdinu našich nedávnych čias.

Franz Jägerstätter sa narodil r. 1907 v Rakúsku a bol vychovávaný ako katolík. Na mladom Franzovi nebolo nič mimoriadneho, čo by naznačovalo, že v sebe nosí odvahu mučeníka. Bol bežným mladíkom, ktorý mal len základné vzdelanie a ktorý sa neskôr stal obyčajným robotníkom.

V istom období svojho rastu však akosi náhle dozrel. Stal sa veľmi zodpovedným a aj svoje náboženské presvedčenie začal brať veľmi vážne bez toho, že by to bol preháňal. Oženil sa s dievčaťom ktoré sa volalo Anna a narodili sa im tri deti.

Práve v tom čase sa Európa začala zmietať vo vojnovom konflikte. Začínala II. svetová vojna. Franz mal vtedy 32 rokov. Jedného dňa mu prišiel povolávací rozkaz. Mal slúžiť v Hitlerovej armáde. No jemu bolo dávno jasné, čo spraví, ak k takéto niečomu príde. Jasne sa rozhodol pre „nie“. Že k Hitlerovej armáde sa nepripojí.

Takéto rozhodnutie bolo v tom čase dosť neslýchané a z pohľadu sveta to bolo vlastne rozhodnutie k samovražde. Priatelia sa ho snažili prehovoriť.

„Nemôžem narukovať“, odpovedá jednoducho.

„Prečo nie?“, pýtajú sa.

„Preto, lebo moje presvedčenie je, že táto vojna nie je spravodlivou vojnou. Bolo by preto pre mňa nesprávne, aby som sa k nej pridal. Bolo by to proti môjmu svedomiu.“

„Pozri, koľkí sa pridali. Prečo by si sa nemohol aj ty?, trvali na svojom jeho priatelia.

„Čo robia iní, to je ich vec. Ja zodpovedám za svoje svedomie. Mám len jedno svedomie. Nemôžem si dovoliť vyhodiť ho von oknom.“

„Lenže kde je tvoja lojalita voči tvojmu ľudu, tvojej krajine, tvojej zástave?“, pokračovali.

„Nepochopte ma zle. Mám rád môj ľud, a tiež milujem svoju krajinu. Lenže je tu aj vyšší zákon – zákon Boží. A tento Boží zákon mi hovorí, že táto vojna je zlo.“

„Pozri sa“, ktosi z nich pokračoval, „jediné, čo sa od teba žiada je poslúchnuť. Konečne, veď tú vojnu si ty nerozpútal, a teda ty nie si za ňu zodpovedný.“

„To je pravda“, hovorí Franz, „lenže ja aj napriek tomu mám svoje svedomie. A toto mi hovorí, že jedného dňa sa budem musieť zodpovedať za všetko, čo som urobil. V ten deň sa nebudem môcť schovať za nikoho, ani za moju krajinu, ani za moju zástavu.“

„Á, tak ty si myslíš, že si lepší, ako všetci tí, čo odišli do vojny a ktorí práve teraz riskujú svoj život na fronte!“

„Mýlite sa. Nič také si nemyslím. Naopak, viem veľmi dobre, že som slabý, zbabelý a hriešny. Avšak aj napriek tomu sa nemôžem zúčastniť na tejto vojne bez toho, že by som nestratil svoju integritu a svoj vnútorný pokoj.“

„Lenže naši náboženskí predstavitelia nevyšli so žiadnym jasným prehlásením proti vojne. Chceš povedať, že poznáš situáciu lepšie, ako oni?“

„Samozrejme, že nie. Jediné, čo hovorím je to, že ja sám ako kresťan sa musím nechať viesť svojím vlastným svedomím. A to je, že do vojny nejdem.

„Ale nehovor. Akonáhle dáš na seba vojenskú uniformu a do svojich rúk vezmeš zbraň, budeš zmýšľať celkom inak. Hneď zabudneš na všetky tieto svoje bláznivé myšlienky“, hovorí mu jeden starý vojak.

„Pre mňa jestvujú veci, ktoré sú mi ďaleko vzácnejšie, ako uniforma alebo nejaké vojenské vyznamenanie“.

„A čo to je?“, pýtajú sa. 

„Pre mňa najcennejšou vecou na svete je odhodlanie nemať účasť na páchaní zla.“

„Je toto tvoja posledná odpoveď?“

„Áno, toto je moja konečná odpoveď“, odpovedá Franz.

Fanz vedel veľmi dobre, čo ho čaká a aké budú dôsledky jeho rozhodnutia. Po istom čase bol zatknutý a odvedený do väzenia. Tam sa ho všemožnými prostriedkami pokúšali priviesť k tomu, aby zmenil svoje rozhodnutie. Dokonca aj jeho manželka ho prosila, aby zmenil svoje rozhodnutie. Avšak všetko toto bolo bez úspechu. Franz svoje rozhodnutie nezmenil. Nakoniec bol sťatý vo väzení 9. augusta 1943.   (Franz Jägerstätter bol vyhlásený za blahoslaveného 26. októbra 2007 v katedrále v Linzi).

„Dávajte čo je cisárovo, cisárovi a čo je Božie, Bohu.“ Myslím, že v dnešnej na mieste cisára je štát, štát, ktorý možno ani nie je až tak veľmi proti Bohu (?) ako skorej bez Boha. Je to štát, ktorý svoje zákony už nestavia na zákonoch Božích. A pre kresťanov tu vzniká dilema: nakoľko zachovávať zákony, ktoré sú morálne zlé.

No táto dilema sa neodohráva len vo vzťahu k štátu. Vo svete je toľko malých cisárov, ktorí si robia nároky na naše svedomie. Môže to byť strana, firma, škola či klub. Všetci títo sa uchádzajú o našu lojalitu, každý z nich si robí právo na našu vernosť. Ostáva nám len dúfať, že tak ako Franz, aj my budeme pokladať za najvyššiu hodnotu vernosť nie nejakému cisárovi, ale Bohu.

Želám vám, milí priatelia, požehnanú nedeľu.

Vatikán 21. októbra - Pred zajtrajšou 91. misijnou nedeľou, ktorej motto znie „Misie sú v srdci viery“, prinášame príhovor emeritného prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov kardinála Jozefa Tomka.

AUDIO: 

Čo sú misie?

Mesiac október sa nazýva misijným. Čo značí ten názov a odkiaľ pochádza? Ako vieme, latinské slovo „missio“ značí poslanie a môže vyjadrovať rôzny druh činnosti alebo zamestnania. Môže značiť úlohu, ktorú niekto má v živote, môže to byť diplomatické, politické, náboženské poslanie v spoločnosti.

Nás zaujíma práve náboženské poslanie čiže misia. Ide o činnosť, ktorú kresťania vykonávajú zväčša v cudzine. Listy sv. Pavla ju nazývajú šírením viery „ad gentes“, čo sa obyčajne prekladá „medzi pohanmi“, alebo medzi „neveriacimi“, medzi „inovercami“. Konkrétne ide o ľudí, ktorí nepoznajú, alebo ešte nepoznajú či neprijímajú Ježiša Krista a jeho posolstvo ľudstvu. Noviny a verejné prostriedky v našich krajoch zvyknú triediť ľudí podľa náboženstva na veriacich a neveriacich v Boha a tých veriacich rozlišujú na kresťanov, to je veriacich v Ježiša Krista, a na nekresťanov. Každé také náboženské spoločenstvo sa snaží uplatniť a získať aj prívržencov. Ohlasuje svoje posolstvo iným a organizuje svoj vlastný život a prípadne obrady, čiže prevádza „misijnú“ alebo misionársku činnosť. Tak pôsobili po príklade Ježiša z Nazaretu a jeho učeníkov všetci misionári, ako to čítame v Novom zákone.

V dejinách ľudstva zaujíma jedinečné miesto osoba Ježiša z Nazaretu. Jeho život, pôsobenie, smrť a zmŕtvychvstanie tvoria zvláštnu skutočnosť. On vstúpil priamo do srdca ľudských dejín a ich rozdeľovanie na obdobie „pred Kristom“ a „po Kristu“ má svoj zmysel i pri formule „pred a po našom letopočte“. Naznačuje, že ten Ježiš z Nazaretu hlásal nielen sociálnu reformu, ale jeho vtelenie a pôsobenie je už samo o sebe „dobrá novina“ pre celé ľudstvo. Ján apoštol to dobre pochopil: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik nezahynul“ (Jn 3,16). Ak Katolíckej Cirkvi niekto vyčíta, že toľko obetí prinášajú jej misionári v misiách, tak mu treba pripomenúť priamy príkaz Božieho Syna Ježiša Krista, ozajstný misijný príkaz: „Daná je mi všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich...“ (Mt 28,18-20). „Ako mňa poslal Otec, tak i ja posielam vás...“ (Jn 20,21). Preto sv. Ján Pavol II. tvrdil: „Misie sú záležitosťou všetkých kresťanov...“ (Redemptoris missio, 3).

Ako hovorí pápež František vo svojom tohoročnom misijnom posolstve, „svet nevyhnutne potrebuje evanjelium (čiže „dobrú novinu“) Ježiša Krista. On prostredníctvom svojej Cirkvi naďalej plní poslanie milosrdného Samaritána, ktorý lieči krvácajúce rany ľudstva. Koná tiež ako Dobrý pastier, ktorý hľadá tých, čo sa na krivolakých cestách bez cieľa stratili... Môžeme si spomenúť na mnohé nespočetné svedectvá, ako evanjelium pomáha prekonávať uzavretosť, konflikty, rasizmus a tribalizmus podporujúc všade a medzi všetkými zmierenie, bratstvo a spoluúčasť“. Všetci kresťania sú povolaní k tomu, aby osobne svedčili o dobrodení, ktoré prináša viera v Ježiša Krista.

Misijná úloha kresťanov je nesmierne veľká. Počet obyvateľov zeme je niečo nad sedem miliárd ľudí, pritom kresťanov je iba okolo dve miliardy a aj tí sú ešte rozdelení. To značí, že takmer dve tretiny ľudstva ešte nepoznajú Ježiša Krista a jeho blahodarné posolstvo. Dá sa teda povedať, že dnes čaká na Spasiteľa viac ľudí ako za čias Ježiša Krista.

Ako spolupracovať a pomáhať misiám?

Misijné pole je veľmi široké a potrebuje veľa spolupracovníkov. Sú to predovšetkým ľudia, ktorí obetujú celý svoj život spolupráci na misijnom diele Cirkvi. Celoživotné zasvätenie alebo priama účasť na misijnej činnosti medzi nekresťanmi nachádza svoje vyjadrenie v misijnej reholi. Na Slovensku máme niekoľko reholí, ktoré sa venujú misijnej práci. Najmä po svetovej vojne vyslali nemalý počet misionárov oboch pohlaví, ktorí vykonali pekný kus práce na rôznych svetadieloch a získali aj dobré meno nášmu národu.

Dočasná forma osobnej spolupráce v misiách otvára široké možnosti najmä diecéznym kňazom a laikom. Hocktorá diecéza a jej biskup môže vyslať na niekoľko ročnú výpomoc podľa dohody, ktorú uzavrie s niektorým misijným biskupom na misijnom území. Túto formu už roku 1957 veľmi odporúčal veľký pápež Pius XII. v encyklike s priliehavým titulom „Fidei donum“ („Dar viery“). Za posledných šesťdesiat rokov odišlo do misií na viac rokov mnoho kňazov z Talianska, Poľska, Španielska, Nemecka, Francúzka.

Dnes už jestvuje aj „výmena darov“, najmä kňazov „Fidei donum“,  medzi rôznymi svetadielmi. V kríze povolaní v západnom svete prichádzajú kňazi a rehoľné osoby z Afriky a Ázie vypomáhať niekedy len cez dovolenku alebo cez prázdniny, iní na niekoľko rokov. To platí aj o laických osobách. Pamätám sa na viacerých obetavých lekárov, ošetrovateľky, učiteľov, katechétov, murárov, technikov, ktorých som stretol na svojich misijných cestách.

Nie každý z nás môže cestovať do misijných krajín. Ale každý veriaci kresťan má spolupracovať na misijnom úsilí duchovným a hmotným spôsobom: modlitbami a obetovaním životných krížov, ako aj materiálnou podporou. V Písme čítame, že Mojžiš sprevádzal izraelských bojovníkov s rukami zdvihnutými k nebu. Misionári sú ako bojovníci v prvej línii, potrebujú takých Mojžišov viac ako našu oslavu. Svedectvo života a viery je prvou formou apoštolátu vo vlastnom okolí. Veľmi vzácne sú duchovné obety všetkých veriacich, aj našich chorých, starých ľudí a detí. Potrebujú aj hmotnú pomoc pre šírenie viery. Príslušníci iných konfesií dávajú na vlastné misie dokonca desiatu čiastku zo svojich príjmov. V každej diecéze a farnosti možno nájsť spôsob a návod, ako pomôcť misiám.

Dávajme s vierou a z viery. Dávajme duchovne i hmotne. Tak si posilnime vieru. Pamätajme na slová veľkého misionára, dnes už svätého pápeža Jána Pavla II.: „Viera sa posilňuje tým, že sa dáva!“

Jozef kard. Tomko

Posolstvo Svätého Otca Františka k Svetovému dňu misií 2017