Vatikán/COMECE 28. októbra – Stretnutím s pápežom Františkom, prácou v diskusných skupinách a slávením eucharistie dnes pokračoval vo Vatikáne trojdňový medzinárodný kongres COMECE s názvom „Nanovo uvažovať nad Európou - (Re)thinking Europe - Kresťanský príspevok k budúcnosti Európskeho projektu“. Pápež František pri tejto príležitosti predniesol príhovor, ktorý sa zaradil k jeho doterajším veľkým prejavom na adresu Európy.

Do spoločného dialógu o budúcnosti Európy sa v Ríme zapája 350 zástupcov cirkevného, politického a občianskeho života na pozvanie Komisie biskupských konferencií Európskeho spoločenstva COMECE v spolupráci so Svätou stolicou. Európa si totiž práve v tomto roku pripomína 60. výročie podpísania Rímskych zmlúv.

Po dopoludňajších workshopoch v 18 jazykových skupinách sa účastníci zjednotili pri slávení eucharistie v karmelitánskom kostole v susedstve Vatikánu. Za koncelebrácie štyroch desiatok biskupov sláveniu predsedal barcelonský arcibiskup kardinál Omella.

Svätý Otec prišiel medzi účastníkov sympózia vo večerných hodinách, po tom, ako  sa s ním mali možnosť stretnúť pri súkromnej audiencii traja predstavitelia EÚ: prvý podpredseda Európskej komisie Frans Timmermans, predseda Európskeho parlamentu Antonio Tajani a prvá podpredsedkyňa Európskeho parlamentu Mairead McGuinnessová.

So všetkými účastníkmi sa pápež František stretol v Novej synodálnej aule. Svoj príhovor v úvode i závere zarámoval poukazom na odkaz sv. Benedikta, patróna Európy.

Myšlienky z príhovoru pápeža Františka účastníkom stretnutia COMECE

„Pre sv. Benedikta neexistujú roly, existujú osoby: nie sú tu adjektíva, ale substantíva. A to je práve jedna zo základných hodnôt, ktorú prinieslo kresťanstvo: zmysel pre osobu, stvorenú na Boží obraz. Na základe tohto princípu budú vystavané kláštory, ktoré sa stanú kolískou ľudského, kultúrneho, náboženského a dokonca aj ekonomického obrodenia kontinentu.

Prvý a azda najväčší prínos, ktorý kresťania môžu priniesť dnešnej Európe je pripomenúť jej, že nie je zbierkou čísel alebo inštitúcií, ale je utvorená z ľudských osôb.“

„Druhý prínos, ktorí kresťania môžu ponúknuť budúcnosti Európy je znovuobjavenie zmyslu príslušnosti ku spoločenstvu. (...) Spoločenstvo je tým najväčším protiliekom na individualizmus, ktorý charakterizuje našu dobu, na tú na Západe dnes rozšírenú tendenciu žiť a vnímať samých seba izolovane od druhých.“

„Pred druhými každý objavuje svoje prednosti i chyby; svoje silné stránky a svoje slabosti: inak povedané, objavuje svoju tvár, chápe svoju identitu.

Rodina, ako prvé spoločenstvo, ostáva tým najzákladnejším miestom tohto objavovania. Vyniká v nej rôznosť a zároveň je ponorená do jednoty. Rodina je harmonická jednota rozdielností medzi mužom a ženou, ktorá je o to pravdivejšia a hlbšia, o čo viac je plodná, schopná otvoriť sa pre život a pre druhých.“

„Ľudská osoba a spoločenstvo sú teda základmi Európy, na ktorej budovaní sa ako kresťania chceme a môžeme podieľať. Tehly takej stavby sa volajú dialóg, začlenenie, solidarita, rozvoj a mier.“

Pápež František ďalej pripomenul „pozitívnu a konštruktívnu úlohu, ktorú má vo všeobecnosti náboženstvo pri budovaní spoločnosti“. Varoval v tejto súvislosti pred šírením sa tzv. „unifikovaného myslenia“, ktoré v náboženstve vidí naopak ohrozenie.    

„Uprednostňovať dialóg – akýkoľvek dialóg – je základnou zodpovednosťou politiky, a bohužiaľ, často badať, ako sa politika premieňa skôr na miesto stretu medzi protikladnými silami.“

„Dialóg sa nahrádza buď sterilnou konfrontáciou, ktorá môže dokonca ohroziť občianske spolunažívanie, alebo hegemóniou politickej moci, ktorá blokuje a zabraňuje skutočnému demokratickému životu. V jednom prípade sa ničia mosty a v tom druhom sa stavajú múry. A dnes Európa pozná oboje.“

Svätý Otec opakovane zdôraznil úlohu politiky v zameraní na dialóg a jej charakteristiku ako „najvyššiu službu spoločnému dobru, a nie ako zamestnanie či moc“. Pripomenul, že „politika nie je ,umením improvizácie’, ale vysokým vyjadrením sebazapierania a osobného odhodlania v prospech spoločenstva. Byť lídrom si vyžaduje štúdium, prípravu a skúsenosť.“

„Začlenenie nie je synonymom plochého vyrovnávania rozdielov. Naopak, autentické začlenenie je vtedy, ak sa dokážu oceniť rozdiely, prijímajúc ich ako spoločné a obohacujúce dedičstvo. V tejto perspektíve sú migranti viac zdrojom, než záťažou.“

„To však nie je v rozpore s povinnosťou každej vládnej autority riešiť migračnú otázku «s cnosťou vlastnou tomu, kto vládne, a tou je rozvážnosť», ktorá musí brať do úvahy rovnako potrebu mať otvorené srdce, ako aj možnosti pre plné integrovanie tých, ktorí prichádzajú do krajiny, na úrovni sociálnej, ekonomickej i politickej.“

„Samotní migranti zo svojej strany nesmú zanedbávať vážnu povinnosť poznať, rešpektovať a tiež asimilovať kultúru a tradície národa, ktorý ich prijíma.“

„Autor Listu Diognetovi tvrdí, že «čím je duša v tele, tým sú kresťania vo svete». V tejto dobe sú pozvaní prinavrátiť dušu Európe, aby obnovili jej svedomie, nie preto, aby obsadzovali priestory moci - toto by bol prozelytizmus -, ale aby animovali procesy, ktoré vytvoria nové dynamiky v spoločnosti.“

Na stretnutí COMECE, ktoré vyvrcholí v nedeľu dopoludnia svätou omšou v Bazilike sv. Petra, Slovensko zastupujú viacerí náboženskí, politickí a občianski predstavitelia. Osemčlennú slovenskú delegáciu tvoria spolu s jej vedúcim Mons. Jozefom Haľkom europoslanci Anna Záborská a Miroslav Mikolášik, sestra Jana Kurkinová FMA, páter Václav Hypius CSsR, predseda Erka Maroš Čaučík, šéfredaktor Postoja František Múčka a výkonný sekretár KBS Anton Ziolkovský. Na konferencii COMECE zúčastnil aj veľvyslanec Slovenskej republiky pri Svätej stolici Peter Sopko a radkyňa veľvyslanectva Marianna Pilátová.

Delegát Konferencie biskupov Slovenska pri COMECE biskup Jozef Haľko pre Vatikánsky rozhlas po prvom dni programu prezradil, že ho osobitne zaujal príspevok významného talianskeho politika Rocca Buttiglioneho, ktorý dal do priameho súvisu stav Európy so stavom rodiny a z nej vychádzajúcich ľudských vzťahov.

Rozhovor s Mons. Jozefom Haľkom o prvom dni programu konferencie COMECE 

Slovensko malo zastúpenie aj v organizačnom tíme konferencie. Marek Mišák, ktorý pracuje pre COMECE v Bruseli ako zahraničnopolitický poradca, priblížil pre Vatikánsky rozhlas zámer aktuálneho podujatia i samotnú organizáciu COMECE:

Rozhovor s Marekom Mišákom o organizácii COMECE 

-jb- 

Plné znenie príhovoru pápeža Františka v tal. origináli 

Aktualizované: 28.10.2017, 19:29

Nos vo svojom srdci utrpenie každého človeka a v modlitbe predkladaj všetkých Bohu. (Tvít pápeža Františka 28. októbra 2017)

Vatikán 28. októbra – V dobe, keď tvárou v tvár ťažkostiam môže prísť „pokušenie izolovať sa vo svojich pohodlných a bezpečných ambíciách“, je potrebné „konať“, „byť“ vo svete ako „meniaca sa prítomnosť v evanjeliovom zmysle“. Toto je poslanie, ktoré adresoval pápež František účastníkom sympózia, ktoré prebieha dnes a zajtra v Ríme na Patristickom inštitúte Augustinianum na tému „Inak a medzi. Sekulárne inštitúty: príbehy nadšenia pre Boha a pre svet“. Akciu organizuje Talianska konferencia pre sekulárne inštitúty pod patronátom Kongregácie pre Inštitúty zasväteného života a Spoločnosti apoštolského života.

Svätý Otec vo svojom posolstve pripomína 70. výročie od vydania apoštolskej konštitúcie Pia XII. Provida Mater Ecclesiae, ktorú charakterizuje ako „v určitom zmysle ‚revolučnú‘, keďže v ktorej načrtol novú formu zasvätenia pre veriacich laikov a diecéznych kňazov povolaných žiť evanjeliové rady v sekulárnosti.“

Dodáva, že „novosť a plodnosť sekulárnych inštitútov teda spočíva v prepojení zasvätenia a sekulárnosti, praktizujúc apoštolát svedectva, evanjelizácie – špeciálne pre kňazov – a kresťanskej angažovanosti v občianskom živote – špeciálne pre laikov, k čomu sa pridáva bratstvo, ktoré bez toho, aby bolo vymedzené životom v komunite, je skutočne pravým spoločenstvom.“      

Pápež František členom a členkám sekulárnych inštitútov ďalej pripomína, že sú pozvaní byť „v Kristovi a v jeho Duchu pokornými a zanietenými nositeľmi zmyslu sveta a jeho dejín.“ Majú prinášať „do sveta, do situácií, v ktorých sa nachádzajú, slovo počuté od Boha. A to je to, čo charakterizuje pravý zmysel laickosti: vedieť povedať to slovo, ktoré Boh chce povedať o svete. Kde „povedať“ neznamená natoľko hovoriť, ako skôr konať.“

V závere svojho posolstva adresovaného sekulárnym inštitútom Svätý Otec odporučil niektoré duchovné postoje, ktoré im môžu pomôcť na ich ceste a zhrnul ich do piatich slovies: modliť sa, rozlišovať, zdieľať, dodávať odvahu a mať sympatiu. -ab-

Vatikán 28. októbra – Svätý Otec dnes doobeda prijal na osobitnej audiencii v Klementínskej sále 250 účastníkov 3. konferencie o medzinárodnom humanitárnom práve, ktorej téma je: „Ochrana civilného obyvateľstva počas konfliktov – Úloha humanitárnych organizácií a občianskej spoločnosti.“

Vo svojom príhovore pápež František pripomenul 40. výročie prijatia dvoch doplnkových protokolov k Ženevským konvenciám z roku 1949, ktoré hovoria o ochrane civilného obyvateľstva počas vojenských konfliktov. Upozornil na skutočnosť, že napriek existencii medzinárodných dohôd o ochrane civilného obyvateľstva, média neustále prinášajú správy o brutálnych zločinoch páchaných na civilistoch. Terčom útokov sa stávajú aj miesta náboženského kultu a dokonca aj v čase verejných spoločných slávení. Tieto akty násilia sú priamym porušovaním náboženskej slobody, upozornil Svätý Otec.

Pápež vyzval aj k zamysleniu nad tým, že „šírenie týchto informácií vedie k určitému znecitlivujúcemu nasýteniu, ktoré do určitej miery relativizuje závažnosť problému, takže je ťažšie prejaviť súcit a otvoriť svedomie solidarite. Preto je potrebné obrátenie srdca, otvorenie sa Bohu a blížnemu, čo privedie ľudí k prekonaniu nezáujmu a k žitiu solidarity ako morálnej cnosti a sociálneho postoja.

V závere svojho príhovoru pápež František pripomenul, že existujú mnohé mimovládne organizácie a charitatívne skupiny v Cirkvi i mimo nej, ktoré napriek nebezpečenstvu pomáhajú civilnému obyvateľstvu a konajú skutky milosrdenstva. Svätý Otec poďakoval všetkým, ktorí sa angažujú v tejto oblasti a dodal, že práve im sú určené Ježišove slová v Evanjeliu sv. Matúša: «Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.» -ab-

Vatikán 28. októbra - Pápež František prijal v piatok 27. októbra hlavu Anglikánskej cirkvi, canterburského arcibiskupa Justina Welbyho spolu so sprievodom. Pri stretnutí v Apoštolskom paláci arcibiskup Welby pápežovi predstavil nového duchovného pastiera zodpovedného za Anglikánske centrum v Ríme. Je ním arcibiskup Bernard Ntahoturi, pôvodom z Burundi. -jb- 

Vatikán 28. októbra – Svätý Otec vymenoval za sekretára Pápežskej rady pre kultúru Mons. Paula Tihgeho, pôvodom z írskej diecézy Dublin. 59-ročný titulárny biskup Drivasta doposiaľ pracoval na dikastériu vo funkcii prídavného sekretára, predtým bol sekretárom Pápežskej rady pre sociálnu komunikáciu v období 2007-2015.

Na čele Pápežskej rady pre kultúru je ako predseda taliansky kardinál Gianfranco Ravasi. -jb-

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 30. nedeľu cez rok A (Mt 22, 34-40): Náš most k Bohu 

Viete, milí priatelia, ktoré mesto sa rozkladá na dvoch kontinentoch? Je to Turecké mesto Istanbul, dávny Konštantínopol alebo po našom Carihrad. Jedna časť Istanbulu sa nachádza na európskom kontinente a druhá v Malej Ázii. Medzi nimi sa nachádza morská úžina Bospor. A táto úžina tvorí medzník nielen medzi dvomi časťami mesta, ale aj medzi dvoma svetadiel­mi. Obyvateľom mesta robila táto úžina vždy problém. Bol to problém komunikácie – ako sa čo najrýchlejšie a čo najpohodlnejšie dostať z jednej časti mesta na druhú? Iste najlepším riešením by bol most. Ale ako ho postaviť? Bosporský priesmyk má totiž 1,5 km a preklenúť takýto priestor mostom bolo pre ľudí nemožné. Uspokojovali sa teda s tým, čo mali: v dávnych časoch s kompami a lodičkami, v modernejších trajektami. Medzníkom a vyriešením tohto problému bol až rok 1973, kedy dol daný do prevádzky visutý most projektantov Gilberta Robertsa a jeho asistenta Williama Browna. Most má dĺžku 1560 m a po jeho 6-prúdovej vozovke prejde denne asi 200.000 vozidiel.

Problém spojenia dvoch častí nebol a nie je problémom len pre Istanbul. Boria sa s ním mnohé mestá sveta, napríklad aj Bratislava. No je to problém iba miest? A je problém spojenia dvoch brehov aktuálny iba v doprave? Nemohol by byť problém mosta problémom aj v duchovnej oblasti človeka?

Veru, mohol, a nie malým. Jestvuje veľa ľudí, ktorí by sa radi dostali do hlbšieho kontaktu a komunikácie s Bohom a pritom nevedia, ako na to. Skúšajú všeličo a všeličo sa im aj darí, no nič z toho ich naplno neuspokojuje. Všetko sú to len akési bárky alebo kompy, ktoré ich síce kdesi trocha posunú, no oni by mali radi nejaký pohodlný most. Nejestvuje taký most? Ak áno, kde je? Ak nie, nedal by sa postaviť?

Presne toto sú otázky, ktoré položil v dnešnom evanjelium Ježišovi učiteľ zákona. Jeho otázka: „Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?” je presne o tomto. Aj keď evanjelium o ňom hovorí, že za Ježišom prišiel, aby ho pokúšal, skúsme byť voči nemu trocha milosrdní a zhovievavejší. Možno to slovo „pokúšať“ znamenalo skorej „skúšať“, alebo aj „skúsiť“. Skúsiť sa opýtať  niekoho ďalšieho (možno už po toľkých iných pokusoch) na tú istú otázku: „Ktoré prikázania z toho množstva, ktoré máme v Zákone je najdôležitejšie? Najdôležitejšie v tom zmysle, že by ma bolo schopné ono jediné, bez pomoci ostatných priviesť na samý prah Božieho príbytku?“ Možno tento zákonník bol človek, ktorý strašne túžil dostať sa do blízkosti Boha. A ako každý pravoverný žid, aj on toho veľa robil, aby sa mu to podarilo: modlil sa, postil, prinášal obete, zachovával všetky predpisy a prikázania do bodky. No čím viac toho robil, tým viac cítil, že Boh je od neho stále ďaleko, že Boh sa nachádza stále na druhom brehu. A hoci plnením všetkých tých prikázaní a predpisov chcel stavať akési mostíky, prípadne kompy alebo člnky, ktoré ako tak fungovali k Bohu sa predsa nedostal.

A tak jedného dňa prichádza za  Ježišom a „skúša“ pochodiť u neho: „Učiteľ, prosím ťa, povedz mi, ako sa dostať na druhú stranu rieky života, na tú stanu, kde býva Boh. Nejestvuje tam nejaký most?“ A čuduj sa svete, Ježiš mu ho ukazuje. „Most, cez ktorý sa ľahko a s istotou dostaneš k Bohu a to nie len k dverám jeho domu, ale priamo do  jeho srdca, jestvuje! Je ním tvoj blížny!“ „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou!“ ... a „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ hovorí mu Ježiš. Milovať Boha, to je tvoj cieľ. K tomuto cieľu však vedie iba jediná cesta: a to je tvoj blížny. Inej cesty a iného mosta k Bohu ako je tvoj blížny niet.

Nevieme, milí priatelia, ako tento zákonník na to, čo mu Ježiš povedal reagoval. Evanjelista Matúš o tom nehovorí. No vieme jedno, že vždy jestvovalo a až do dnešného dňa stále jestvuje veľa duchovne žijúcich ľudí, kresťanov, ktorí aj napriek jasnosti týchto slov, vo svojej snahe nájsť Boha a dostať sa tesnejšie do jeho blízkosti stále hľadajú rôzne okľuky a skratky, no žiaľ neúspešne.

Peknou ilustráciou na toto je príbeh zo života sv. Vincenta de Paul. Raz na nim prišla istá zámožná parížska dáma. Vincent bol vtedy už uznávaný spovedník a duchovný vodca. Vyrozprávala mu celý svoj život. Rozprávala pohnuto, smutne a pomaly. Vincent pozorne počúval. Rozprávala o tom, ako je vydatá a ako má syna Michala, ku ktorému z celej sily lipne a stará sa o jeho výchovu, a ako robí čo len môže, avšak aj tak nenachádza duševný pokoj. Jej srdce je prázdne, cíti sa vyhorená, zúfalá, plná opustenosti a neustálych múk z výčitiek svedomia.

Vincent sa jej pýta, čo podnikla, aby to odstránila. „Snažila som sa byť paňou sama sebe skutkami pokánia. Odopierala som si aj tie najnutnejšie jedlá a nápoje. Prebdela som celé noci na modlitbách. Ale pokoj som nenašla. Znova a znova som si spytovala svedomie, konala som jednu generálnu spoveď za druhou, ale pokoj neprišiel. Boh bol stálo ďaleko. Pochodila som mnohých spovedníkov a duchovných vodcov, ale ani jeden mi nepomohol. A to je dôvod, prečo som dnes aj tu.“

„Nechajte to všetko tak“, hovorí jej Vincent. „Nechajte pôsty, odriekania, pokánia, spytovania svedomia... V tomto Boha nenájdete. Pretože vy sa stále krútite len okolo seba.“ „Verte mi, nehľadám seba, hľadám Boha, jedine jeho, ale nemôžem ho nájsť“, bráni sa dáma. „Nájdete ho,“ hovorí jej Vincent. „Môžete ho stretnúť na každom rohu parížskych  ulíc, pod mostmi Seiny, v biednych kútoch Bannmeille, v nemocniciach, v starobincoch, vo väzniciach. Nájdete ho v každej bytosti, ktorá trpí. Je to Pán, ktorý na vás hľadí očami hladujúcich, ľudí bez prístrešia, mrzákov, chorých a trestancov na ceste ku galejám. Čaká na vás. Ó, a ako čaká! A vy hovoríte, že ho nena­chádzate? Či nám nedal svoj program, keď hovoril: Čo ste urobili najmenšiemu z mojich bratov, mne ste to urobili?“ Lujza de Marillac pochopila, začala hľadať Boha v tých, o ktorých je povedal Vincent a Boha aj našla.

Pochopili sme aj my, bratia a sestry?  Nesťažujeme sa aj my na suchopárnosť a nepokoj vo svojej duši? Necítime nekonečné výčitky svedomia? Nechceme to aj my, podobne ako Lujza de Marillac (inak neskoršia zakladateľka sestier vincentiek) riešiť iba pokániami, pôstmi, modlitbami a spoveďami? Iste, toto je dôležité, ale to všetko sú len ako pomocné mostíky toho hlavného mosta, ktorým je naša praktická láska k našim blížnym.

Milí priatelia, keď budeme nabudúce obdivovať nejaký veľkolepý most a pritom budeme v srdci cítiť podobnú suchopárnosť, čo zákonník z evanjelia alebo sv. Lujza, spomeňme si, kde je jej riešenie.  

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu. 

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: