Vatikán 29. októbra – „Boli sme stvorení, aby sme milovali, a aby sme boli milovaní.“ Týmito slovami dnes pri modlitbe Anjel Pána pápež František pripomenul hlavné prikázanie lásky k Bohu a blížnemu ako niečo, čo súvisí so samotnou podstatou človeka. To, čo predkladá Ježiš v evanjeliovom čítaní dnešnej 30. cezročnej nedele je podľa slov Svätého Otca „vynikajúci ideál, ktorý korešponduje s najautentickejšou túžbou nášho srdca“. V krátkej katechéze pápež okrem iného povedal:

„Boh, ktorý je Láska, nás stvoril, aby nás urobil účastnými na svojom živote, aby sme ním boli milovaní a aby sme ho milovali, a aby sme s ním milovali všetkých ostatných ľudí. Toto je Boží „sen“ o človeku. A na jeho realizáciu potrebujeme jeho milosť, potrebujeme do seba prijať schopnosť milovať, ktorá pochádza od samotného Boha. Ježiš sa nám ponúka v Eucharistii práve pre to. V nej prijímame jeho Telo a Krv, čiže prijímame Ježiša v najvyššom vyjadrení jeho lásky, keď obetoval seba samého Otcovi pre našu spásu.“

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a apoštolskom požehnaní pápež František pripomenul osobnosť nového blahoslaveného Giovanniho Schiava, člena misionárskej Kongregácie sv. Jozefa pôvodom z Talianska, ktorý pôsobil v minulom storočí v Brazílii. Včera ho slávnostne blahorečili v meste Caxias do Sul na juhu Brazílie, kde je aj pochovaný.

Pápež z okna Apoštolského paláca pozdravil viacero skupín pútnikov z krajín Európy, ako aj z Kolumbie, Venezuely a Toga.

Vatikán/COMECE 29. októbra - Trojdňová medzinárodná konferencia (Re)thinking Europe o príspevku kresťanov k budúcnosti Európy sa dnes uzavrela v Ríme svätou omšou v Bazilike sv. Petra. Nedeľnej liturgii predsedal kardinál Reinhard Marx, arcibiskup Mníchova a Freisingu, ktorý je prezidentom Komisie biskupských konferencií Európskeho spoločenstva (COMECE). Na podujatí COMECE organizovanom v spolupráci s Vatikánom sa zúčastnili aj viacerí politickí, cirkevní a občianski predstavitelia Slovenska. Historickým kontextom tohto stretnutia 350 osobností verejného života v Ríme je 60 rokov od podpísania Rímskych zmlúv o európskej integrácii.

Okrem Mons. Jozefa Haľka, pomocného bratislavského biskupa a delegáta KBS pri COMECE tvorili osemčlennú slovenskú delegáciu poslanci Európskeho parlamentu Anna Záborská a Miroslav Mikolášik, zástupcovia Konferencií  vyšších rehoľných predstavených sestra Jana Kurkinová FMA a páter Václav Hypius CSsR, predseda detskej organizácie Erko Maroš Čaučík, šéfredaktor denníka Postoj František Múčka a výkonný tajomník KBS Anton Ziolkovský.

Do programu konferencie sa zapojili aj veľvyslanec Slovenskej republiky pri Svätej stolici Peter Sopko a radkyňa veľvyslanectva Marianna Pilátová. Slovensko malo zastúpenie aj v organizačnom tíme konferencie v osobe Mareka Mišáka, ktorý pracuje pre COMECE v Bruseli ako zahraničnopolitický poradca.

Na záver prvého dňa konferencie, v piatok 27. októbra, sme oslovili s mikrofónom Vatikánskeho rozhlasu dvoch zo slovenských účastníkov konferencie. 

Delegát Konferencie biskupov Slovenska pri COMECE biskup Jozef Haľko ako vedúci slovenskej delegácie predstavil jej členov a podelil sa s niektorými podnetmi, ktoré zazneli počas konferenčnej časti prvého dňa podujatia. Prezradil, že ho osobitne zaujal príspevok významného talianskeho politika Rocca Buttiglioneho, ktorý dal do priameho súvisu stav Európy so stavom rodiny a z nej vychádzajúcich ľudských vzťahov. AUDIO: 

Mons. Haľko vyzdvihol u talianskeho politika, ktorý je praktizujúcim katolíkom, jeho schopnosť teologického pohľadu pri analýze fungovania európskej spoločnosti:

„Mne sa osobne veľmi páčilo, keď Rocco Buttiglione spomenul Svätú Trojicu - Otec, Syn a Duch Svätý - ako model fungovania vzťahov. Možno medzi toľkými politikmi, politológmi, ekonómami, profesormi zo zahraničia by to mohlo vyznieť ako príliš teologické. Čo sa však mne na tom javí ako veľmi dôležité, je práve ukázať, že počítať s Božou prítomnosťou uprostred aj tých najsvetskejších problémov by mala byť tá najnormálnejšia vec.“  

Zahraničnopolitický poradca COMECE Marek Mišák priblížil pre Vatikánsky rozhlas zámer aktuálneho podujatia i samotnú organizáciu COMECE. Ako vysvetlil, Komisia biskupských konferencií Európskeho spoločenstva združuje biskupské zbory krajín Európskej únie. Je politickým zastúpením Katolíckej cirkvi v Bruseli a partnerom v dialógu s Európskymi inštitúciami. AUDIO:

Vytváranie dialógu medzi rozličnými pohľadmi, ktoré zaznievajú z biskupských konferencií zo západu, východu, severu i juhu Európy je podľa slov p. Mišáka jedným z hlavných poslaní organizácie. Dialóg, ktorý sa vytvoril medzi 350 účastníkmi konferencie (Re)thinking Europe počas troch dní 27. - 29. októbra v Ríme je napĺňaním tohto cieľa. -jb-

Vatikán 29. októbra - Vatikánska Kongregácia pre východné cirkvi oslávila v uplynulých dňoch storočnicu. V rámci rubriky Vatikánskeho rozhlasu pre gréckokatolíkov prinášame rozhovor s arcibiskupom Cyrilom Vasiľom SJ, ktorý od roku 2009 pracuje vo vedení kongregácie ako jej sekretár. Pripomeňme, že na čele Kongregácia pre východné cirkvi je kardinál Leonardo Sandri, pôvodom z Argentíny.

AUDIO: 

Kongregácia pre východné cirkvi má za sebou storočie. Čo sa za ten čas vyvinulo, čo sa zmenilo? Aké vnímanie východných cirkvi je dnes, aké bolo pred sto rokmi?

Kongregácia pre východné cirkvi sa zrodila pred sto rokmi vyčlenením z Kongregácie Propaganda fide, ktorá sa zaoberá misijnou činnosťou. To vyčlenenie malo za cieľ poukázať na to, že východné katolícke cirkvi majú špecifické postavenie v rámci Katolíckej cirkvi, a preto si zasluhujú osobitnú pozornosť. Samozrejme, s vývojom teologického vnímania týchto cirkví sa menili aj niektoré kompetencie, ba aj samotný názov kongregácie, ktorá sa kedysi volala „pre východnú cirkev“ a po Druhom vatikánskom koncile „pre východné cirkvi“, čo len zdôrazňuje práve rôznosť, rozličnosť aj štrukturálneho aj hierarchického postavenia týchto cirkví v rámci celej Katolíckej cirkvi.  

Kongregácia pre východné cirkvi je začlenená do Rímskej kúrie a má vzťahy s inými jej úradmi. Aké je vaše postavenie?

Istým spôsobom naše postavenie je trochu špecifické. Prvých päťdesiat rokov napríklad kongregácia nemala prefekta, ktorý by riadil kongregáciu, ale za prefekta sa považoval priamo Svätý Otec. Až po Druhom vatikánskom koncile bola táto prax zmenená, aby bola aj naša kongregácia v tomto podobná ostatným, ale napriek tomu ostáva odlišná. Kým ostatné kongregácie majú svoje kompetencie tematické – je to kongregácia pre biskupov, pre rehoľníkov, pre kňazov, pre sviatosti –, kompetencie tejto kongregácie sú skôr personálne, to znamená, že sa zaoberáme všetkým tým, čo sa týka východných katolíkov kdekoľvek na svete. Ba dokonca aj čo sa týka rímskokatolíkov na niektorých špecifických územiach, povedzme od južného Balkánu, od Bulharska po Egypt, alebo až od Egypta po Irán. Tam naša kongregácia vstupuje aj do všetkého toho, čo sa týka života rímskokatolíckej cirkvi. Takže aj ten obsah činnosti je podstatne širší ako pri iných kongregáciách, a teda vyžaduje aj oveľa náročnejší prístup alebo kompetencie zo strany jednotlivých úradníkov, ktorí musia byť súčasne odborníci vo viacerých oblastiach.

Čo sa týka pracovných ciest, návštev, pravdepodobne najviac chodíte do krajín, kde sú cirkvi zjednotené s Rímom, ale Svätý Otec podniká aj stretnutia s inými cirkvami, ktoré ešte nie sú zjednotené, napr. tie predchalcedónske. Bol napr. v Egypte, v Arménsku. Aj na tomto pracuje vaša kongregácia?

Väčšina veľkých nezjednotených pravoslávnych alebo predchalcedónskych cirkví má aj svoju katolícku stránku, katolícku odnož - nazvime to takto - a s touto pracuje naša kongregácia pri plánovaní a uskutočňovaní niektorých ciest Svätého Otca do krajín, kde je väčšinová Pravoslávna cirkev. Príprava tej cesty je výsledkom istej synergie medzi pracovníkmi Štátneho sekretariátu, personálom, ktorý zabezpečuje cestu Svätého Otca, potom aj Pápežskou radou na podporu jednoty kresťanov, ktorá vstupuje osobitne do vzťahov práve s nekatolíckymi východnými cirkvami, ale často krát pri týchto cestách sprevádza Svätého Otca aj prefekt východnej kongregácie, ktorý je opäť tým spojivom medzi Rímskou kúriou a miestnymi východnými katolíckymi cirkvami. Niekedy záleží aj od toho, či sa návšteva považuje viac za pastoračnú, vzhľadom k týmto východným katolíckym cirkvám, alebo skôr viac za ekumenickú, alebo dokonca za spoločensko-politickú, ktorá ma nastoliť aj nejaký nový rozmer vzťahov medzi Svätou stolicou a medzi Katolíckou cirkvou a jednotlivými štátmi. Tam sa tie odtiene môžu niekedy aj prekrývať, alebo môže byť zdôraznený viac jeden, viac druhý. Ale pri týchto cestách vstupujeme aj my do ich prípravy aj do ich priebehu.

Pri oslave storočnice Svätý Otec v Bazilike Santa Maria Maggiore, hneď ako prvú alebo druhú vec spomenul trpiace cirkvi Blízkeho východu, vojnu, ktorá dopadá na mnohé východné cirkvi. Vy ako Kongregácia pre východné cirkvi im pomáhate, máte na to dokonca štruktúru, fond pre pomoc týmto východným cirkvám. Ako si to možno predstaviť?

V skutočnosti od začiatku života našej kongregácie stále v niektorej oblasti boli naše východné cirkvi pod tlakom a vystavené buď priamemu prenasledovaniu, alebo sa nachádzali v situáciách, kde prebiehali či už vnútorné, politické boje, alebo iné. Rok 1971 - je to rok Prvej svetovej vojny. Rok, keď v Rusku padá cársky režim, ale nastoľuje sa ešte iný a ešte horší vo vzťahu k cirkvám. O rok nato sa rozpadá Turecké impérium a z celého komplexu problémov vznikajú nové štáty, ktoré so sebou prinášajú aj opäť nové problémy. Stále počas tých sto rokov na niektorých miestach naše východné cirkvi trpeli. Keď to nebolo v Rusku, bolo to na Blízkom východe. Keď to nebolo na Blízkom východe, bolo to opäť v krajinách bývalého sovietskeho bloku, kde boli tieto cirkvi dokonca zrušené. Dnes sa opäť pozornosť upriamila na Blízky východ, ktorý je už po desaťročia ohniskom napätí, konfliktov, priamych bojov a výsledkom toho všetkého je aj silnejúca migrácia obyvateľstva, a teda aj kresťanského, čo opäť oslabuje prítomnosť týchto cirkví.

Svätá stolica sa snaží pomáhať týmto cirkvám rôznym spôsobom. Jedna vec je priama humanitárna, materiálna pomoc, ktorá sa vysiela alebo ktorá sa aj koordinuje cez orgány Svätej stolice, čo je dielom tiež aj medzinárodného Charitasu, alebo Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj. Samotná Kongregácia pre východné cirkvi nemá akési príliš veľké prostriedky, ktorými by mohla riešiť humanitárne otázky. Skôr sa zameriava na bezprostrednú pomoc jednotlivým cirkevným štruktúram. Či už ide cez priamu pomoc, tzv. subsídium, ktoré sa posiela jednotlivým biskupstvám, alebo sa cez Svätú stolicu, teda cez našu Kongregáciu predkladajú projekty pre jednotlivé činnosti cirkvi, ktoré potom my predkladáme ďalej rôznym charitatívnym organizáciám ako je Renovabis, Kirche in Not (ACN), Americká biskupská konferencia atď. Samotný ďalší vstup, materiálny, ktorý získava Svätá stolica a naša Kongregácia, je každoročná tzv. Zbierka pre Svätú zem, ktorá sa koná na Veľký piatok na celom svete, alebo niekedy sa nazývala Zbierka k Božiemu hrobu. Táto pomáha vytvárať aspoň akú takú materiálnu základňu, z ktorej sa potom pomáha Cirkvi či už v samotnom Izraeli, Palestíne alebo v okolitých blízkych krajinách „Svätej zeme“ v tom širšom kontexte na zabezpečenie chodu tých najzákladnejších cirkevných inštitúcií.

Ako by sa dalo stručne vyjadriť hlavné poslanie Kongregácie pre východné cirkvi v tejto dobe a pre budúcnosť? Nedávno ste napr. dostali cenu za napomáhanie národného zmiereniu medzi Poľskom a Ukrajinou, zmierenia aj medzi cirkvami. Ale čo je tým najdôležitejším poslaním kongregácie?

Mohli by sme hovoriť o viacerých rovinách činnosti Kongregácie pre východné cirkvi. Prvá je tá, ktorá bezprostredne vyplýva z Kódexu cirkevného práva, teda vstupujeme do vzťahov všade tam, kde  cirkevný zákonník určuje, že východné cirkvi sa majú obrátiť na Svätú stolicu. Či už ide o udelenie nejakých povolení, či ide o organizovanie cirkevného života v diaspóre, či ide o proces menovania biskupov. To sú tie bezprostredné úlohy, ktoré nám vyplývajú „zo zákona“. Samozrejme samotný zákon nestačí. Kongregácia pre východné cirkvi citlivo sleduje aj vnútorný život jednotlivých cirkvi a vstupuje v miere, ktorá je možná, ktorá je primeraná či už radou, niekedy aj priamym zásahom, niekedy možno aj napomenutím, ale vždycky majúc za cieľ v prvom rade to duchovné dobro veriacich a samotný rast týchto cirkvi.

Niekedy je Kongregácia vyzývaná k tomu, aby vstupovala aj do eventuálnych konfliktov, ktoré môžu dokonca vzniknúť medzi jednotlivými cirkvami alebo medzi jednotlivými obradmi. Niekedy môže opäť vytvárať istý spoločenský konsenzus, alebo vytvárať aj istý spoločenský tlak, povedzme cez diplomatické kanály práve na tie štruktúry spoločenského života, ktoré ovplyvňujú aj vnútorný život v jednotlivých krajinách, alebo aj vzťah k cirkvám. Takže aj to je akási úloha, ktorá nie je priamo zadefinovaná, alebo sa nedá ohraničiť na niektoré presné úkony, ale je veľmi dôležitá a ktorú sa snažíme plniť v tej miere, ako to umožňujú samotné spoločenské alebo politické podmienky.

A ďalší rozmer, ako sme už hovorili, je ten charitatívny alebo vzájomnej pomoci. Ktorá nie je možno taká veľká, aby vyriešila niektoré problémy, ale vždycky je znakom záujmu, znakom solidarity a vzájomnej pomoci medzi jednotlivými cirkvami. Dokonca aj tá zbierka, ktorej hovoríme „na Svätý hrob“, „k Božiemu hrobu“, alebo aj pomoc, ktorú teraz vidíme pre jednotlivé cirkvi na Blízkom východe, ktorá prichádza z ešte chudobnejších cirkví, ale nejakým spôsobom, hoci je to materiálne malé, vždycky je to ten drobný peniaz tej vdovy, ktorá dá všetko to, čo môže dať. A to je možno práve to najkrajšie svedectvo a výzva pre iné možno bohatšie skutočnosti, ktoré niekedy nie sú natoľko štedré.

Myslím, že aj veriaci na Slovensku si v posledných rokoch stále viac uvedomujú, že sme tými ktorí pomáhajú a ktorí sú povolaní pomáhať. Ako by sme mohli ešte vysvetliť, vyjasniť , charakterizovať vzťah Kongregácie pre východné cirkvi k Slovensku, k slovenskej gréckokatolíckej cirkvi? Aké sú tu momentálne úlohy do budúcnosti?

Nadviažem ešte na predchádzajúcu otázku. Pred niekoľkými týždňami som bol na púti spolu so Slovenskými veriacimi v Maďarskom Máriapócsi pri ikone, pútnickom mieste, ktoré bolo kedysi spoločné pre všetkých gréckokatolíkov tohto regiónu a veriaci i kňazi sa rozhodli napr. pri tejto svätej omši urobiť zbierku, aby sme tieto prostriedky dali cirkvám, ktoré to viac potrebujú. To je prvý krásny znak toho, a nehovorím o výške zbierky, aká bola alebo nebola, ale ide o to, že aj naša cirkev si uvedomuje, že v minulosti keď ona trpela, tak takisto očakávala pomoc od iných a dnes je v situácii, kde už môže ona pomáhať iným. Pomáha v prvom rade samozrejme tým, že prejavuje solidaritu v modlitbe. Pomáha tým, že dokáže vytvoriť aj spoločenský konsenzus čo sa týka napr. otázky vzťahu k migrácií, akým spôsobom postupovať. Akým spôsobom pomáhať priamo na mieste tým, ktorí sú dnes vystavení tomuto tlaku.

Pomáha aj tým, že si uvedomuje, že je súčasťou väčšieho celku. K tomu napomáhajú aj každoročné stretávania biskupov celej Európy, alebo teraz aj účasť metropolitu hlavy našej cirkvi na spoločnom plenárnom zasadnutí Kongregácie pre východné cirkvi, kde sa konfrontuje s problematikou ostatných cirkví. A vlastne v takejto perspektíve, v takomto horizonte si uvedomujeme, že nie sme akýmsi osamoteným ostrovom, ale sme súčasťou veľkého spoločenstva. Spoločenstva, ktoré je bojujúce, trpiace, ale aj navzájom si pomáha a toto dodáva aj našej cirkvi akýsi nový rozmer. Mnohé drobné problematiky sa niekedy javia ako veľké z tohto blízkeho pohľadu, ale v celkovom horizonte niekedy sa naše „veľké“ problémy opäť zrelativizujú tým, že ich porovnáme so situáciou iných cirkvi. Takže toto vedomie je dôležité pre celú Cirkev.

Ten presah ponad hranice možno vnímať aj na konkrétnom príklade: biskup zo Slovenska o. Milan Lach je teraz v USA, čiže isto vaša kongregácia vníma veci celosvetovo. Možno sa Slovensko v dnešnej dobe dostáva viac do povedomia aj v iných krajinách, je to tak?

Je to naozaj tak a je to možno aj vďaka tomu, že sme národom alebo aj cirkvou, ktorá je relatívne malá, ale ktorá má v sebe veľký potenciál práve vychádzajúci z jej špecifickej situácie. Sme cirkvou východnou, ktorá ale nežije na akomsi vzdialenom východe, ale je ponorená do stredoeurópskeho spoločensko-kultúrneho historického kontextu. Sme cirkvou, ktorá nemá nejaké „veľké oči“, nároky voči iným cirkvám, alebo akési kompetencie, ale ktorá  práve kvôli tomu je schopná vstupovať objektívne do možno niektorých aj problematických situácií. Je cirkvou, ktorá má skúsenosti s prenasledovaním, so životom v ilegalite, ktorá vďaka aj utrpeniu mnohých svedkov viery získala akýsi duchovný potenciál, ktorý jej pomáha byť osožnou dnes iným, ktorí sú rôznym spôsobom trpiaci.

Rozhovor pripravil P. Jozef Bartkovjak SJ

Vo zvukovej podobe prinášame prehľad hlavných udalostí uplynulého týždňa vo Vatikáne:    

Týždenný 10-minútový spravodajský súhrn Vatikánskeho rozhlasu vysiela RTVS každú nedeľu ráno o 6.05 a v repríze večer o 17.50 na okruhoch Rádia Regina.

Nedeľňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: