Vatikán 12. novembra – Okolo 25 tisíc veriacich dnes prišlo na Námestie sv. Petra na poludňajšiu mariánsku modlitbu so Svätým Otcom. V krátkej katechéze pápež František vysvetlil význam Ježišovho podobenstva o desiatich pannách z 25. kapitoly Matúšovho evanjelia. Prihovoril sa týmito slovami:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjeliové čítanie dnešnej nedele (Mt 25,1-13) nám hovorí o podmienke vstupu do Nebeského kráľovstva. Robí tak formou podobenstva o desiatich pannách: ide o družičky, ktorých úlohou bolo privítať a sprevádzať ženícha počas svadobnej oslavy. A keďže v tom čase sa podľa zvyku svadobná hostina konala v noci, družičky si niesli lampy.

Podobenstvo hovorí, že päť panien bolo múdrych a päť nerozumných. Tie múdre si totižto so sebou vzali aj olej do lámp, zatiaľ čo tie nerozumné nie. Ženích sa oneskoril, a tak všetky panny zaspali. O polnoci hlásia príchod ženícha; vtedy si nemúdre panny uvedomia, že nemajú olej do lámp, a pýtajú si ho od múdrych panien. Tie ale odpovedajú, že im ho nemôžu dať, lebo by ho nebolo dosť  pre všetky. A tak zatiaľ čo sa nemúdre panny vybrali zháňať olej, prichádza ženích. Múdre panny s ním vstupujú do svadobnej sály a dvere sa zatvárajú. Pätica nemúdrych sa vracia príliš neskoro. Klopú na dvere, no odpoveď znie: „Nepoznám vás“ (v. 12). A tak zostávajú vonku.

Čomu nás chce Ježiš týmto podobenstvom naučiť? Pripomína nám, že máme byť pripravení na stretnutie s ním. Veľakrát v evanjeliu Ježiš vyzýva k bdelosti. Robí tak i na záver dnešného príbehu, keď hovorí: „Bdejte, lebo neviete ani dňa ani hodiny“ (v. 13). Avšak dnešné podobenstvo nám chce povedať, že byť bdelí neznamená iba jednoducho nespať, ale znamená byť pripravení. Vskutku, všetky panny pred príchodom ženícha zadriemali, ale po prebudení niektoré boli pripravené, no niektoré nie. Tu teda vidíme, čo znamená byť múdrym a obozretným: nemáme čakať na poslednú chvíľu nášho života, aby sme spolupracovali s Božou milosťou, ale robiť tak už teraz. Bolo by pekné pouvažovať: raz nastane deň, ktorý bude tým posledným. Ak by to malo byť dnes, ako som pripravený, pripravená? – Nuž, musím ešte spraviť toto a tamto...  – Byť pripravení tak, akoby tu bol posledný deň, toto je na osoh.

Lampa je symbolom viery, ktorá dáva nášmu životu svetlo. Olej zas symbolizuje lásku, ktorá toto svetlo viery živí, robí ho plodným a vierohodným. Podmienkou pre to, aby sme boli pripravení na stretnutie s Pánom nie je iba viera, ale aj život kresťana bohatý na lásku a milosrdenstvo voči blížnemu. Ak sa necháme viesť iba tým, čo je nám viac príjemné, vyhľadávaním len vlastných záujmov, náš život sa stane neplodným, budeme neschopní venovať svoj život iným, a nezadovážime si tak žiadne zásoby oleja pre lampu našej viery; takto nám lampa – naša viera – vyhasne v okamihu Pánovho príchodu, alebo ešte aj skôr. Ak sme ale bdelí a snažíme sa konať dobro – skutkami lásky, delením sa, službou blížnym v ťažkostiach –, môžeme byť pri očakávaní príchodu ženícha pokojní: Pán môže prísť kedykoľvek, a nás nevystraší ani usnutie v smrti, lebo máme zásobu oleja, nahromadenú každodennými dobrými skutkami. Viera inšpiruje lásku, a láska uchováva vieru.

Panna Mária nech nám pomáha, aby bola naša viera stále viac činnou skrze lásku; aby naša lampa mohla jasne svietiť už tu, na pozemskej púti, a potom navždy na svadobnej hostine v raji.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Po modlitbe Anjel Pána a prosbe za duše zosnulých udelil Svätý Otec ako zvyčajne z okna svojej pracovne apoštolské požehnanie.

Na záver Svätý Otec pripomenul dve veľké skupiny mučeníkov z duchovnej rodiny sv. Vincenta de Paul, ktorých včera blahorečili v Madride. Sú nimi bl. Vincente Queralt Lloret a jeho 20 spoločníkov a José Maria Fernandez Sánchez s 38 spoločníkmi. Všetci boli zavraždení z nenávisti k viere počas španielskej občianskej vojny v rokoch 1936 až 1937. Slávnosti v Madride predsedal prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál Angelo Amato SDB. -jb, mk-

Rím/Slovensko 12. novembra – Nový duchovný správca Slovenskej katolíckej misie v Ríme, kňaz Žilinskej diecézy Tomáš Šandrik, bol dnes oficiálne uvedený do úradu na pôde Rímskej diecézy. Poverovací dekrét s podpisom vikára Svätého Otca pre mesto Rím Mons. Angela De Donatis prevzal pri dnešnej svätej omši spoločenstva SKM v Ríme z rúk Mons. Pierpaola Felicola z Rímskeho vikariátu.

Na záver eucharistickej slávnosti v Kostole sv. Hieronyma, ktorej predsedal nový duchovný správca o. Tomáš Šandrik za účasti veľvyslanca SR pri Svätej stolici Petra Sopka s manželkou prečítal

Riaditeľ Úradu pre pastoráciu migrantov Mons. Felicolo po prečítaní menovacieho dekrétu zaprial novému duchovnému správcovi do jeho pastoračnej služby i do pokračovania v štúdiu na Patristickom inštitúte Augustiniánum. 28-ročný o. Tomáš Šandrik bol novou úlohou poverený so súhlasom Konferencie biskupov Slovenska svojím diecéznym biskupom Mons. Tomášom Galisom. Nadviaže na doterajšie dielo o. Ľubomíra Majtána a jeho predchodcov.

Mons. Pierpaolo Felicolo pri tejto príležitosti zdôraznil, že každá národná komunita, bez ohľadu na počet jej členov, je pre Rímsku diecézu obohatením a jej úloha je privádzať ľudí do vzájomného spoločenstva a do spojenia s Bohom. Pastoračné komunity majú svojim členom pomáhať integrovať sa do života Rímskej diecézy a mesta Rím ako takého. Ako dodal, slovenská komunita to robí vynikajúcim spôsobom.

Podľa slov zástupcu vikariátu je v Ríme prítomných spolu 154 zahraničných národných komunít, z toho najvyššie zastúpenie majú Filipínčania, ktorí majú v Ríme 50 aktívnych spoločenstiev. -jb-

V rubrike venovanej životu gréckokatolíckej cirkvi prinášame príspevok jezuitu Samuela Jackaniča, poslucháča teológie na rímskej Gregoriane, o osobnosti mučeníka bl. Teodora Romžu, biskupa Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie, ktorý položil svoj život pre Krista pred 70 rokmi.

AUDIO: 

Zomrieť pre Krista znamená večne žiť

Uplynulé storočie prinieslo Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku momenty ťažkých a existenčných skúšok, ktoré vyvrcholili jej likvidáciou a zrušením na tzv. Prešovskom sobore v apríli roku 1950. Prenasledovanie a likvidácia cirkví však, prirodzene, neprebiehali iba na našom území. Už v marci roku 1946 prebehla na území dnešnej západnej Ukrajiny tzv. Ľvovská pseudo-synoda, ktorá zakázala existenciu Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a umelo ju pripojila k Ruskej pravoslávnej cirkvi.

Rovnaký osud mal o čosi neskôr podľa podobného a vopred pripraveného scenára postihnúť i  Mukačevskú gréckokatolícku eparchiu na Zakarpatskej Ukrajine. Zatiaľ čo na Slovensku boli ako mučeníci komunistického režimu do tejto chvíle beatifikovaní spolu s gréckokatolíckym redemptoristom o. Metodom Dominikom Trčkom blahoslavení biskupi Peter Pavol Gojdič a Vasiľ Hopko, územie dnešnej Zakarpatskej Ukrajiny dalo svetu blahoslaveného biskupa Teodora Romžu, ktorý oslávil Boha svojou mučeníckou smrťou pred 70 rokmi v noci z 31. októbra na 1. novembra 1947.

Jeho kult i životné svedectvo sú dodnes živé i medzi gréckokatolíkmi na Slovensku. S blahoslaveným Teodorom Romžom ich spája starobylá Mukačevská eparchia, ktorej bol Teodor biskupom a ktorá dala duchovný a historický základ i našej dnešnej Gréckokatolíckej cirkvi sui iuris na Slovensku. Vzhľadom na to, že Mukačevská eparchia, ktorú blahoslavený mučeník ako biskup spravoval a ktorá dnes leží na území Zakarpatskej Ukrajiny, patrila do júna 1945 na územie Československa, sa Teodor Romža v deň svojej beatifikácie 27. júna 2001 stal paradoxne prvým novodobým mučeníkom z obdobia komunizmu pochádzajúcim z nášho územia.

Blahoslavený Teodor sa narodil 14. apríla 1911 vo Veľkom Bočkove na Zakarpatskej Ukrajine. Po ukončení gymnázia v Chuste sa rozhodol stať kňazom a v roku 1930 vstúpil do gréckokatolíckeho kňazského seminára. V tom istom roku ho vtedajší mukačevský biskup vladyka Peter Gebej poslal študovať na rímsku Pápežskú gregoriánsku univerzitu, na ktorej absolvoval filozofické a teologické štúdiá. Počas svojho pobytu v Ríme najprv býval v Kolégiu Germanicum-Hungaricum a neskôr v Pápežskom ruskom kolégiu Russicum, kde sa podľa svedectva súčasníkov zdokonalil v znalosti východnej spirituality a obradu, ktorým ostal po celý život verný. Kňazskú vysviacku prijal 25. decembra 1936 v Chráme sv. Antona Veľkého v Ríme z rúk ruského gréckokatolíckeho biskupa Alexandra Jevreinova.

Po návrate do vlasti a absolvovaní povinnej vojenskej služby pôsobil v pastorácii a v roku 1939 bol vladykom Alexandrom Stojkom vymenovaný za špirituála a profesora filozofie v gréckokatolíckom kňazskom seminári v Užhorode. Po smrti vladyku Alexandra a v dôsledku komplikácií spojených s teritoriálnymi zmenami na území Mukačevskej eparchie bol mladučký Teodor Romža menovaný za biskupa s inštrukciou prijať biskupskú vysviacku čo najskôr. V deň svojej biskupskej chirotónie, ktorá sa uskutočnila 24. septembra 1944 v užhorodskej gréckokatolíckej katedrále, mal iba 33 rokov.

Mladého vladyku Teodora čakala neľahká úloha. Spomínané teritoriálne zmeny a postupná plánovaná a cielená likvidácia Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie i jeho plánovaná vražda kulminovali 27. októbra 1947, kedy bol na neho spáchaný atentát, ktorý mal vyzerať ako fingovaná autonehoda. Po tom, čo mladý biskup tento útok akoby zázrakom prežil, sovietske NKVD zavŕšilo svoj úmysel zavraždiť mladého biskupa v nemocnici v Mukačeve. Blahoslavený Teodor Romža vydýchol naposledy v dôsledku smrtiacej injekcie v noci z 31. októbra na 1. novembra vo veku 36 rokov.

Ako kresťania žijúci v 21. storočí sa dnes oprávnene pýtame, akým spôsobom môže byť pre nás život hieromučeníka Teodora inšpiráciou a povzbudením? Je zrejmé, že naša doba so sebou prináša iné a často zložitejšie výzvy, než akým čelil vladyka Teodor. Spôsob, akým im máme čeliť a ktorým nás inšpiruje i tento blahoslavený mučeník, však nepodlieha času a ostáva stále ten istý.

Časť večierne sviatku blahoslaveného Teodora pozýva veriacich k modlitbe a oslave mučeníka Teodora týmito slovami: „Pristúpte, kresťania karpatskej zeme, oslávme zázračnú ozdobu našej Cirkvi. Radosť anjelov na nebesiach i zborov svätých. No pre hrozného démona je bolesťou. Dobre ukončil svoj beh a nedeliteľnú vieru uchránil bez poškvrny. Z rúk všemohúceho Boha prijal jasný veniec víťazstva a vstúpil do žiarivých nebeských siení.“

Mladučký biskup a mučeník vedel, že jediným, kto má moc darovať človeku „veniec víťazstva“, je Ježiš, ktorému s láskou slúžil. V predtuche blížiacich sa udalostí ešte ako mladý, ani nie 30-ročný kňaz, napísal v októbri roku 1939 svojmu priateľovi v Ríme v liste tieto prorocké slová: „... A čo na tom, keď ma zabijú? Zomrieť pre Krista znamená večne žiť.“

Ako človek akiste prežíval a zakúšal v prostredí narastajúceho útlaku a psychického vydierania i strach a neistotu, o čom svedčia i svedectvá mnohých jeho súčasníkov. Čeliac  veľkým pokušeniam a skúškam si však zachoval tvár a nezradil jedine vďaka Kristovi, večnej Láske, na ktorého svojím svedectvom jasne ukazuje i dnes, 70 rokov po svojej smrti. Zároveň nám svojím svedectvom vernosti, ktoré Katolícka cirkev povýšila na oltár, pripomína i tisícky ďalších kňazov a veriacich s rodinami, ktorí v čase existenčných skúšok vytrvali vo viere v Krista a vo vernosti Cirkvi.

Na príhovor blahoslaveného Teodora prosme o požehnané prežitie blížiaceho sa pôstu pred Sviatkom Narodenia Pána – Filipovky a o milosť svojím životom neustále svedčiť o Božej láske k svetu i ku každému človeku.

Samuel Jackanič SJ

Vo zvukovej podobe prinášame prehľad hlavných udalostí uplynulého týždňa vo Vatikáne.  

Týždenný 10-minútový spravodajský súhrn Vatikánskeho rozhlasu vysiela RTVS každú nedeľu ráno o 6.05 a v repríze večer o 17.50 na okruhoch Rádia Regina.

Nedeľňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: