Homília pápeža Františka pri omši s mjanmarskou mládežou 30. novembra 2017 na sviatok sv. apoštola Andreja v Katedrále Nepoškvrneného počatia Panny Márie v Rangúne

Zatiaľ čo sa moja návšteva vašej krajiny chýli ku koncu, pripájam sa k vám vo vďakyvzdaní Bohu za mnohé milosti, ktoré sme počas týchto dní dostali. Hľadiac na vás, mladí Mjanmarska, ako aj na všetkých, ktorí nás sledujú zvonku tejto katedrály, túžim sa podeliť s vyjadrením z prvého dnešného liturgického čítania, ktoré zaznieva v mojom vnútri. Pochádza od proroka Izaiáša a svätý Pavol ho prevzal v jeho liste mladej kresťanskej komunite Ríma. Vypočujme si ešte raz tieto slová: «Aké krásne sú nohy tých, čo hlásajú dobrú zvesť» (Rim 10,15; porov. Iz 52,7).

Drahí mladí Mjanmarska, po tom, ako som počul vaše hlasy a po tom, ako som vás dnes počul spievať, chcel by som tieto slová aplikovať na vás. Áno, vaše kroky sú krásne a je pekné a povzbudivé vidieť vás, lebo nám hlásate «radostnú dobrú zvesť», radostnú zvesť vašej mladosti, vašej viery a vášho nadšenia. Zaiste, vy ste dobrou zvesťou, lebo ste konkrétnymi znameniami viery Cirkvi v Ježiša Krista, ktorý nám hlása radosť a nádej, ktorým nikdy nebude konca.

Niektorí si kladú otázku, ako je možné hovoriť o dobrých zvestiach, keď mnohí okolo nás trpia. Kde sú radostné zvesti, keď mnohá nespravodlivosť, chudoba a bieda vrhajú tieň na nás a na náš svet? Chcel by som však, aby z tohto miesta vyšlo veľmi jasné posolstvo. Chcel by som, aby ľudia vedeli, že vy, mladí muži a ženy Mjanmarska, nemáte strach veriť v dobrú zvesť Božieho milosrdenstva, lebo ona má meno a tvár: Ježiš Kristus. Ako poslovia tejto dobrej zvesti, ste pripravení hlásať slovo nádeje Cirkvi, vašej krajine a svetu. Ste pripravení hlásať radostnú zvesť bratom a sestrám, ktorí trpia a potrebujú vaše modlitby a vašu solidaritu, ale aj vaše nadšenie pre ľudské práva, pre spravodlivosť a pre rast toho, čo Ježiš daruje: lásku a pokoj.

No chel by som vám tiež predložiť jednu výzvu. Pozorne ste počúvali prvé čítanie? Svätý Pavol v ňom tri krát opakuje slovo „bez“. Je to jedno malé slovíčko, ktoré nás ale podnecuje uvažovať o našom mieste v Božom pláne. V skutočnosti Pavol kladie tri otázky, ktoré by som chcel adresovať každému z vás osobne. Prvá: „Ako v neho uveria bez toho, aby o ňom počuli hovoriť?“ Druhá: „Ako o ňom budú počuť bez posla, ktorý by ho ohlasoval?“ Tretia: „Ako môže byť hlásateľ bez toho, aby bol poslaný?“ (porov. Rim 10,14-15).

Chcel by som, aby ste vy všetci hlboko premýšľali o týchto troch otázkach. Nemajte však strach! Ako otec - či radšej ako starý otec! -, ktorý vás má rád, nechcem vás nechať samých tvárou v tvár týmto otázkam. Dovoľte mi, aby som vám ponúkol niekoľko myšlienok, ktoré by vás mohli viesť na vašej ceste viery a pomôcť vám rozlíšiť, čo od vás žiada Pán.

Prvá otázka svätého Pavla znie: „Ako v neho uveria bez toho, aby o ňom počuli hovoriť?“ Náš svet je plný mnohých hlukov a rozptýlení, ktoré môžu udusiť Boží hlas. Aby druhí boli povolaní počuť hovoriť o ňom a veriť v neho, potrebujú ho nájsť v ľuďoch, ktorí budú autentickí, v osobách, ktoré vedia načúvať. To je istotne to, čím chcete byť vy. Avšak jedine Pán vám môže pomôcť byť rýdzimi; preto s ním hovorte v modlitbe. Učte sa počúvať jeho hlas, hovoriac k nemu pokojne v hĺbke vášho srdca.

No hovorte aj k svätým, našim priateľom v nebi, ktorí nás môžu inšpirovať. Ako svätý Ondrej, ktorého sviatok dnes slávime. Bol jednoduchým rybárom a stal sa veľkým mučeníkom, svedkom Ježišovej lásky. Avšak pred tým, ako sa stal mučeníkom, urobil svoje chyby a potreboval byť trpezlivý,  naučiť sa postupne ako byť pravým Kristovým učeníkom. Ani vy sa nebojte učiť na vašich chybách! Nech vás svätí vedú k Ježišovi, učiac vás vkladať váš život do jeho rúk. Viete, že Ježiš je plný milosrdenstva. Takže sa s ním podeľte so všetkým, čo máte v srdci: strachy a obavy, sny a nádeje. Pestujte vnútorný život tak, ako by ste to robili so záhradou či s poľom. Toto si vyžaduje čas, vyžaduje si to trpezlivosť. Avšak ako roľník vie očakávať rast úrody, tak aj vám, ak budete mať trpezlivosť, dá Pán prinášať mnoho ovocia, takého ovocia, o ktoré sa budete môcť podeliť s druhými.

Druhá Pavlova otázka znie: „Ako o ňom budú počuť bez posla, ktorý by ho ohlasoval?“ Toto je veľká úloha osobitným spôsobom zverená mladým: byť „učeníkmi-misionármi“, poslami Ježišovej radostnej zvesti, osobitne pre vašich rovesníkov a priateľov. Nemajte strach uvádzať do rozpakov, klásť otázky, ktoré ľudí nútia uvažovať. A nemajte strach, ak niekedy pocítite, že vás je málo a že ste roztratení. Evanjelium vždy vzrastá z malých koreňov. Preto, nech vás je počuť! Chcel by som vás požiadať, aby ste kričali, avšak nie hlasom, nie, chcel by som, aby ste kričali životom, srdcom, aby ste tak boli znameniami nádeje pre toho, kto je malomyseľný, vystretou rukou pre toho, kto je chorý, prijímajúcim úsmevom pre toho, kto je cudzincom, starostlivou podporou pre toho, kto je osamelý.

Posledná Pavlova otázka znie: „Ako môže byť hlásateľ bez toho, aby bol poslaný?“ Na konci svätej omše budeme všetci poslaní chopiť sa darov, ktoré sme dostali a podeliť sa o ne s ostatnými. To môže byť trochu skľučujúce, keďže nie vždy vieme, kam nás Ježiš môže poslať. On nás však nikdy neposiela bez toho, aby súčasne nekráčal po našom boku, a vždy tak trochu pred nami, aby nás tak uviedol do nových a nádherných častí svojho kráľovstva.

Akým spôsobom Pán posiela svätého Ondreja a jeho brata Šimona Petra v dnešnom evanjeliu? Hovorí im: «Poďte za mnou» (Mt 4,19). Toto znamená byť poslaní: nasledovať Krista, nie uháňať vpred vlastnými silami! Pán niektorých z vás pozve nasledovať ho ako kňazi a stať sa týmto spôsobom „rybármi ľudí“. Iných zavolá stať sa zasvätenými osobami. A iných zas zavolá do manželského života, stať sa milujúcimi otcami a matkami. Akékoľvek už je vaše povolanie, vyzývam vás: buďte odvážni, buďte veľkodušní, a predovšetkým buďte radostní!

Tu, v tejto krásnej katedrále zasvätenej Nepoškvrnenému počatiu vás povzbudzujem hľadieť na Máriu. Ona, keď povedala „áno“ anjelovmu posolstvu, bola mladá tak ako vy. No mala odvahu dôverovať v radostnú zvesť, ktorú počula a preniesť ju do života vernej oddanosti jej povolaniu, totálneho darovania seba samej a úplnej odovzdanosti láskyplnej starostlivosti Boha. Tak ako Mária, nech ste vy všetci mierni, avšak odvážni v prinášaní Ježiša a jeho lásky druhým.

Drahí mladí, s veľkou láskou zverujem vás všetkých, ako aj vaše rodiny jej materskému príhovoru. A prosím vás, aby ste sa za mňa pamätali modliť. Boh nech žehná Mjanmarsko![Myanmar pyi ko Payarthakin Kaung gi pei pa sei].

Príhovor Svätého Otca Františka vláde, úradným predstaviteľom a diplomatickému zboru v Bangladéši pri stretnutí v Prezidentskom paláci v Dháke 30. novembra 2017

Vážený pán prezident, ctení úradní predstavitelia, Vaša Eminencia, drahí bratia biskupi, vážení členovia diplomatického zboru, vážené dámy a páni!

Na úvod môjho pobytu v Bangladéši by som Vám, pán prezident, chcel poďakovať za milé pozvanie navštíviť Vašu krajinu ako aj za Vaše úctivé slová privítania. Ocitám sa tu v šľapajach mojich dvoch predchodcov, pápeža Pavla VI. a pápeža Jána Pavla II., aby som sa mohol modliť s mojimi katolíckymi bratmi a sestrami a ponúknuť im posolstvo lásky a povzbudenia. Bangladéš je mladý štát, a predsa vždy mal špeciálne miesto v srdciach pápežov, ktorí od samého začiatku vyjadrovali s jeho ľudom solidárnosť, aby mu tak pomohli pri prekonávaní počiatočných ťažkostí, a podporovali ho v náročnej úlohe budovať národ a zabezpečiť jeho rozvoj. Som vďačný, že sa mi dostala príležitosť prihovoriť sa tomuto zhromaždeniu mužov a žien, ktorí majú zvláštnu zodpovednosť za rozhodovanie o budúcnosti bangladéšskej spoločnosti.

Počas môjho letu k vám mi spomenuli, že Bangladéš – „Zlatý Bengal“ – je krajinou z každej strany obkolesenou množstvom väčších či menších riek a vodných ciest. Táto prírodná krása je, myslím si, charakteristická pre vašu osobitú identitu ako národa. Bangladéš je krajina, ktorá sa usiluje o dosiahnutie jednoty jazyka a kultúry, rešpektujúc rozličné tradície a spoločenstvá, ktoré ako početné riečky prúdia, aby opätovne obohacovali beh politického a sociálneho života krajiny.

V súčasnom svete nijaká spoločnosť, národ alebo štát nemôže prežiť a napredovať izolovane. Ako súčasť jednej ľudskej rodiny potrebujeme jeden druhého a sme jeden na druhom závislí. Prezident Šejk Mudžíbur Rahmán si to uvedomoval a snažil sa začleniť tento princíp do ústavy krajiny. Jeho predstavou bola moderná, pluralistická a inkluzívna spoločnosť, v ktorej každý jednotlivec a každé spoločenstvo môže žiť v slobode, mieri a bezpečí, rešpektujúc vrodenú dôstojnosť a rovnosť práv všetkých ľudí. Budúcnosť tejto mladej demokracie a „zdravotný stav“ jej politického života podstatne závisia na vernosti tejto zakladateľskej vízii. Vskutku, len úprimným dialógom a rešpektovaním legitímnej rôznorodosti národa môže Bangladéš zmieriť rozdelenia, prekonať jednostranné perspektívy a uznať platnosť rozličných uhlov pohľadu. Pravý dialóg totiž pozerá smerom do budúcnosti, buduje jednotu v službe spoločnému dobru a je pozorný na potreby všetkých občanov, obzvlášť chudobných, znevýhodnených a tých, ktorí nemajú hlas.

V uplynulých mesiacoch sa duch veľkodušnosti a solidarity, charakteristický pre spoločnosť Bangladéša, jasne prejavil humanitárnym gestom voči utečencom masovo prichádzajúcim zo štátu Rakhine, v poskytnutí dočasného útočiska a základných životných potrieb. Bolo to za cenu nemalej obetavosti. A dialo sa to pred očami celého sveta. Nikomu z nás nesmie chýbať  vedomie vážnosti tejto situácie, obrovskej ceny, aká sa tým vyžaduje v ľudskom utrpení a neistých životných podmienkach množstva našich bratov a sestier, z ktorých väčšinu tvoria ženy a deti, tlačiaci sa v utečeneckých táboroch. Je nevyhnutné, aby medzinárodné spoločenstvo uskutočnilo účinné opatrenia vo vzťahu k tejto závažnej kríze, nielen prácou na vyriešení politických záležitostí, ktoré viedli k masívnemu pohybu osôb, ale tiež poskytnutím okamžitej materiálnej pomoci Bangladéšu v jeho úsilí účinne odpovedať na urgentné potreby ľudí.

Hoci je moja návšteva v prvom rade určená katolíckemu spoločenstvu v Bangladéši, výnimočnou chvíľou bude i zajtrajšie stretnutie v Ramne s predstaviteľmi zodpovednými za ekuménu a medzináboženský dialóg. Spoločne sa budeme modliť za mier a znovu sa utvrdíme v našom záväzku pracovať na mieri. Bangladéš je známy harmonickým spolunažívaním, ktoré tradične vládlo medzi stúpencami rozličných náboženstiev. Táto atmosféra vzájomného rešpektu a silnejúceho priestoru pre medzináboženský dialóg umožňujú veriacim slobodne vyjadrovať ich najhlbšie presvedčenie o zmysle a cieli života. Týmto spôsobom môžu prispievať k zveľaďovaniu duchovných hodnôt, ktoré tvoria pevný základ spravodlivej a mierumilovnej spoločnosti. Vo svete, v ktorom je náboženstvo často - pohoršlivým spôsobom - nesprávne požívané na podnecovanie rozdelenia, je toto svedectvo o sile zmierenia a jednoty nanajvýš potrebné. Toto sa veľavravne prejavilo v spoločnej reakcii rozhorčenia po brutálnom teroristickom útoku vlani tu v Dháke, a v jasnom posolstve vyjadrenom náboženskými autoritami krajiny, podľa ktorého sa najsvätejšie Božie meno nikdy nemôže vzývať za účelom ospravedlňovania nenávisti a násilia voči iným, nám podobným ľudským bytostiam.

Katolíci v Bangladéši, hoci je ich počtom relatívne málo, predsa len sa usilujú tvorivým spôsobom uskutočňovať svoju úlohu v rozvoji krajiny, najmä svojimi školami, klinikami a ambulanciami. Cirkev si váži slobodu, ktorá je na osoh celému národu, že môže praktizovať vlastnú vieru a uskutočňovať vlastné charitatívne diela, medzi nimi aj poskytovanie mladým ľuďom, ktorí predstavujú budúcnosť spoločnosti, kvalitného vzdelania a cvičenia sa v pravých etických a ľudských hodnotách. Vo svojich školách sa Cirkev snaží rozvíjať kultúru stretávania sa, ktorá robí študentov schopnými vziať na seba zodpovednosť v spoločenskom živote. V skutočnosti veľká väčšina študentov a mnohí vyučujúci na týchto školách nie sú kresťania, ale pochádzajú z iných náboženských tradícií. Som si istý, že v zhode s literou a duchom Ústavy krajiny, sa katolícke spoločenstvo bude môcť naďalej tešiť slobode, aby mohlo ďalej pokračovať v týchto dobrých skutkoch ako vyjadrení svojho úsilia o spoločné dobro.

Vážený pán prezident, drahí priatelia,

ďakujem vám za vašu pozornosť a uisťujem vás o svojich modlitbách, aby ste boli pri plnení si vašej ušľachtilej zodpovednosti vždy inšpirovaní ideálmi spravodlivosti a služby voči vašim spoluobčanom. Veľmi ochotne zvolávam na vás a na všetok ľud Bangladéša Božie požehnanie v podobe harmónie a pokoja.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ab, mk, jb-