Bangladéš 2. decembra – Po rannej svätej omši v súkromí kaplnky Apoštolskej nunciatúry v Dháke dnes Svätý Otec zavítal do Domu Matky Terezy, kde sa stretol s deťmi a starými ľuďmi, o ktorých sa  starajú Misionárky lásky. V 70-tych rokoch minulého storočia dom prichýlil slobodné matky, tzv. „biranganas“ („hrdinky“) - ženy ktoré otehotneli po znásilnení pakistanskými vojakmi počas vojny za nezávislosť Bangladéša. Vďaka rehoľným sestrám sa mnohé deti narodené v tomto dome dostali adopciou do rodín v Európe, Severnej Amerike a Austrálii. Pri stretnutí deti pozdravili pápeža spevom a v dojímavej atmosfére prijali jeho požehnanie spolu so starcami a celým osadenstvom charitatívneho zariadenia.

Dom Matky Terezy sa nachádza neďaleko starobylého Kostola Svätého ruženca (Japamala Rani Church), založeného ešte v 16. storočí augustiniánskymi misionármi z Portugalska. Stavba vo forme baziliky s 12 masívnymi stĺpmi v sebe spája prvky umeleckých štýlov z prostredia kresťanstva, hinduizmu, islamu a domáce bengálske črty. Vedľa tejto starobylej katedrály Arcidiecézy Chittagong dnes stojí nový priestranný kostol a komplex univerzitných budov, ako aj dva cintoríny. Svätého Otca v novom kostole očakávalo 1500 kňazov, zasvätených osôb, seminaristov, rehoľných noviciek a novicov.

Svätého Otca v mene všetkých privítal predseda komisie pre kňazov a zasvätený život pri Konferencii biskupov Bangladéša arcibiskup Moses Costa z Kongregácie Svätého kríža. Potom zazneli svedectvá niekoľkých zasvätených osôb. V Bangladéši pôsobí 189 diecéznych a 183 rehoľných kňazov,1269 rehoľníčok, 111 rehoľných bratov a na kňazstvo sa pripravuje 122 seminaristov.

Prvý prehovoril diecézny kňaz Abel Rozario, ktorý sa podelil so svojou vďačnosťou voči Bohu, ktorý ho posilňuje v jeho už 50-ročnej službe:

„Mal som možnosť pokrstiť mnohých ľudí, pochádzajúcich z rôznych kást a náboženstiev, a to vo mne vyvoláva radosť. Boh ma zavolal prijímať a zjednocovať jeho ľud v Kráľovstve jeho Syna a vytvárať z neho jednu rodinu, Cirkev. Prežil som úspechy aj pády, osamelosť aj prázdnotu, ale vždy som dôveroval môjmu Pánovi, pretože on ma povolal a ja som dovolil, aby jeho ruka spočinula na mne. On ma vedie a každý deň ma posilňuje vo vernosti môjmu povolaniu a mojej službe.“

O zmenách, ktoré nastali v Bangladéšskej cirkvi prehovoril taliansky misionár páter Franco Cagnasso z misijného spoločenstva PIME:

„Ešte pred niekoľkými desaťročiami zahraniční misionári spolu s miestnymi katechétmi tvorili „nosnú konštrukciu“ bangladéšskej Cirkvi, v kontexte veľkej väčšiny veriacich iných náboženstiev. Dnes, sme „malý zvyšok“, ktorý sa dáva k dispozícii Cirkvi, ktorá je dobre formovaná, schopná riadiť sama seba, s rozvinutými službami a oblasťami pastorácie a angažovanosti. (...) Sme vďační Bohu, keďže Cirkev v Bangladéši začala vysielať misionárov a misionárky aj mimo svojho územia. Dúfame, že tento jej rozmer porastie a zároveň ostane otvorená k prijatiu nových tvárí, aj z Afriky, Latinskej Ameriky a ďalších ázijských krajín.“

Sestra Mary Chandra z Misijnej kongregácie sestier Panny Márie Kráľovnej apoštolov svojím svedectvom zastupovala všetky rehoľné sestry pôsobiace v Bangladéši. Prezradila o sebe, že vyučuje malé deti v jednej z rehoľných škôl a takto napĺňa charizmu kongregácie – prinášať spásu bangladéšskemu ľudu slúžiac s radosťou a bez výhrad chudobným, hlavne ženám a deťom. Sestra Mary sa Svätému Otcovi zdôverila:

„V Evangelii gaudium píšete, že «radosť z Evanjelia naplní srdce a vnútorný život tých, ktorí sa stretávajú s Ježišom». Ako rehoľná sestra zakusujem túto radosť. (...) Sila Ježišovej lásky ku mne je tým, čo mi pomáha prekonávať ťažké chvíle a spolupodieľať sa, ako Mária, jeho Matka, na vykúpení ľudstva.“

O svojej životnej skúsenosti vydal svedectvo rehoľný brat Lawrence Dias, ktorý je viac ako 60 rokov členom Kongregácie Svätého kríža.

„Bol som učiteľom, ekonómom, viedol som skautov, pracoval som v sociálnej oblasti, bol som formátorom, predstaveným a teraz som pustovníkom v prvej národnej svätyni, v pustovni zasvätenej „Našej Panej z Lúrd“. Naozaj veľká je moja radosť a šťastie, že ma Boh povolal k službe jeho ľudu ako rehoľného brata. (...) Apoštolát rehoľných bratov Kongregácie Svätého kríža v tejto krajine je veľmi oceňovaný, zvlášť pre našu angažovanosť vo výchove, v sociálnej oblasti, v pomoci drogovo závislým so špeciálnym dôrazom na ich duchovný rast.

Posledných sedemnásť rokov som prežil ako pustovník. Mnohí kňazi, rehoľníci a laici prichádzajú do pustovne, aby našli posilnenie a naplnili sa Duchom Svätým, a ja sa im s mojím málom snažím pomôcť.“

Na konci svedectva vekom pokročilého rehoľníka Svätý Otec vstal a brata Lawrenca prišiel bratsky objať. Po skúsenom rehoľníkovi uzavrel reťaz svedectiev mladý seminarista Marcelius Tirkey. Podelil sa so svedectvom o svojom povolaní, ktoré sa zrodilo uprostred veriaceho spoločenstva v chudobnej rodine etnicky menšinového kmeňa.

Svätý Otec František sa ujal slova žartovne, že nechce nudiť čítaním pripraveného textu, ktorý odovzdal prítomnému arcibiskupovi, aby ho všetkým dal neskôr k dispozícii v bengálskom preklade. V spontánnom príhovore sa Svätý Otec zameral na  požiadavku starostlivosti o duchovné povolanie. Vyšiel z Izaiášovho proroctva o malom výhonku z Izraelovho domu, ktorý vyrastie a naplní ho Boží Duch: duch múdrosti, rozumu, poznania, nábožnosti a bázne pred Bohom.

„Som takýmto výhonkom: môže to povedať každý z nás. Áno, ale nie tvojou zásluhou, ale toho zrnka, ktoré ti dalo rásť.“ Po týchto slovách pápež rozvinul úvahu o duchovnom povolaní do troch výziev.

Prvou je starostlivosť o vlastné povolanie: „Pestujme si povolanie, ktoré sme dostali. Tak ako sa staráme o dieťa, tak ako sa staráme o chorého, ako sa staráme o starého človeka.“ Svätý Otec pokračoval poukázaním na existenciu buriny, evanjeliového „kúkoľa“, z čoho vyplýva, že „pestovať povolanie znamená rozlišovať“, čo pápež spojil s potrebou modlitby: „Pestovať povolanie znamená modliť sa.“

Druhá výzva sa týkala komunitného rozmeru povolania: „Sú tisíce a tisíce výhonkov, všetci sme výhonkami. A nie je ľahké tvoriť spoločenstvo. Nie je to ľahké.“ Pápež poukázal na úsilie Cirkvi v Bangladéši brániť sa pred akýmikoľvek rozdeleniami. Osobitne vyzdvihol tamojší medzináboženský dialóg, keď sa odvolal na slová kardinála Taurana, že „Bangladéš je najlepším príkladom harmónie v medzináboženskom dialógu.“ Zhromaždenie reagovalo potleskom. (Samotný predseda Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg kard. Jean-Louis Tauran sa na tejto apoštolskej ceste Svätého Otca nemohol zo zdravotných dôvodov zúčastniť.)

Ďalej Svätý Otec vystríhal pred nepriateľmi harmónie, medzi ktorými konkrétne menoval „ducha ohovárania“: „To je terorizmus. Terorizmus,“ zopakoval pápež.

Tretia výzva Svätého Otca bola výzva „vyprosovať si a mať ducha radosti“. Upozornil, že tu musí ísť o radosť naozaj hlbokú, ktorá sa ukazuje pri znášaní protivenstiev, o čom svedčili svojim životom svätci. Uviedol aj tri konkrétne príklady: sv. Teréziu Avilskú, sv. Terezku Ježiškovu a sv. Alberta Hurtada, čilského jezuitu z minulého storočia. Pápež František sa na záver podelil so svojou osobnou skúsenosťou s hlboko radostnými ľuďmi:

„Radosť srdca. Uisťujem vás, že ma zaplavuje neha, keď sa stretnem so starými kňazmi, biskupmi alebo rehoľníčkami, ktorí žili svoj život naplno. Ich oči sú neopísateľné. Sú plné radosti a pokoja.“

Z Kostola Svätého ruženca sa pápež František odobral na neďaleký cintorín, kde si uctil hroby mužov a žien Cirkvi, medzi ktorými sú aj mnohí misionári. Svätý Otec zanechal na tomto mieste zapálený plamienok.

V pôvodne pripravenom texte, ktorý pápež odovzdal na papieri, zanechal kňazom, rehoľníkom a seminaristom silné povzbudenie k modlitbe ruženca. -ab, jb-

Bangladéš 2. decembra – Pápež František si vyhradil čas v závere svojej apoštolskej cesty v Bangladéši pre mladých. Stretol sa s nimi na univerzitnej pôde, v Kolégiu Notre Dame v Dháke. Univerzitný komplex, ktorého súčasťou je okrem spomenutého kolégia vyhradeného pre mužov aj Kolégium Holy Cross pre dievčatá, spravuje Kongregácia Svätého kríža, ktorá školu založila už v roku 1949.

Približne 7 tisíc mladých privítalo Svätého Otca spevom, tancom a radosťou. Prítomní boli nielen katolíci, ale aj moslimovia, hinduisti a iní. Za prítomnosti Petrovho nástupcu vydali dvaja mladí ľudia svedectvo o radostných i náročných stránkach života bangladéšskych mladých. Študentka a študent hovorili o prežívaní svojej viery a o úsilí ísť správnou cestou svojej prípravy na vstup do života v krajine poznačenej chudobou a zložitými okolnosťami. Biskup Gervaz Rozario poukázal na vysokú kvalitu drvivej väčšiny študentov, ale aj na problémy, do ktorých sa menšia časť z nich dostáva vplyvom nepriaznivého sociálneho prostredia vrátane drog.

Pápež František v úvode svojho príhovoru poďakoval mladým za svedectvá a pochválil ich entuziazmus. Ten sa prejavuje podľa Svätého Otca aj v schopnosti mladých stále ísť ďalej. Pri tejto príležitosti zacitoval aj slová bangladéšskeho básnika Kazi Nazrul Islama o mládeži schopnej vytiahnuť svetlo z tmy. Pápež František upozornil na dôležitosť mať správnu cestu, ktorá vedie k cieľu, ktorý nám učil Boh, aby sa mladý človek nezostal len tak potulovať. V tom pomáha „aj pravá múdrosť, ktorá sa rodí z viery“ – dodal Svätý Otec a pokračoval – „a pomáha rozpoznať a odmietnuť falošné prísľuby šťastia“.

Pápež František vyjadril svoju radosť, že na stretnutí sa zúčastnili aj mladí iných vierovyznaní a podelil sa so svojou osobnou skúsenosťou:

„Som veľmi rád, že spolu s katolíkmi sú tu s nami aj mnohí mladí moslimskí priatelia a tiež iné vierovyznania. Tým, že ste tu dnes spolu, prejavujete vaše rozhodnutie podporiť ovzdušie harmónie, kde sa vzájomne držíte za ruky, napriek vašim náboženským rozdielom. Toto mi pripomína skúsenosť, ktorú som mal v Buenos Aires, v jednej novej farnosti vo veľmi chudobnej štvrti. Skupina študentov stavala niektoré budovy vo farnosti a kňaz ma pozval na stretnutie s nimi. Išiel som tam a po príchode mi ich kňaz predstavoval hovoriac: «Toto je architekt, tento je Žid, tento komunista, tento praktizujúci katolík». Každý z týchto študentov bol iný, ale spolu pracovali pre spoločné dobro. Boli otvorení sociálnemu priateľstvu a pripravení povedať nie všetkému, čo by im chcelo brániť byť spolu a vzájomne si pomáhať.“

V ďalšej časti príhovoru Svätý Otec ocenil skutočnosť, že bangladéšska kultúra učí „ceniť si starých ľudí a učiť sa od nich“. V tomto zmysle povzbudil mladých uchovať si túto múdrosť a venovať sa rozhovoru so svojimi rodičmi a starými rodičmi: „Neprežívajte celý deň s mobilom, ignorujúc svet okolo seba.“

Pápež František nakoniec vyzdvihol nádej, ktorá plynula zo svedectiev mladých a dodal: „My kresťania nachádzame túto nádej v osobnom stretnutí s Ježišom v modlitbe a vo sviatostiach, a v konkrétnom stretnutí sa s ním v chudobných, chorých a opustených. V Ježišovi objavujeme Božiu solidaritu, ktorá neustále kráča po našom boku.“

Stretnutie pápeža s mladými v Dháke bolo posledným pastoračným bodom jeho ázijskej apoštolskej cesty. Kardinál D´Rozario preto na záver požiadal pápeža Františka o udelenie požehnania a zaželal mu v mene všetkých šťastlivý návrat do Ríma.

Po oficiálnej rozlúčke na letisku sa o 12.10 nášho času Svätý Otec vydal na 11-hodinový spiatočný let do Ríma. Na palube Boeingu 777 bangladéšskej leteckej spoločnosti Biman je spolu s pápežom a jeho vatikánskym sprievodom aj 66 novinárov, ktorým bude k dispozícii pri tlačovej konferencii. Prílet na rímske letisko Fiumicino sa očakáva o 23. hodine. -ab, jb-

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 1. adventnú nedeľu rok B (Mk 13, 33-37): Spytovanie svedomia 

Možno ste sa niektorí, milí priatelia, stretli s výrokom, ktorý vyslovil dávny grécky filozof Sokrates (469 pr.Kr. — 399 pr.Kr.) pred aténskym súdom, ktorý ho súdil za to, že vraj svojím učením kazí aténsku mládež. Doslovný prepis tohto súdu nachádzame v diele Apológia od Sokratovho žiak Platóna (428 pr.Kr. – 427 pr.Kr.). Sokrates pred sudcami na svoju obranu medzi inými výrokmi vyslovuje aj túto vetu: „ὁ δὲ ἀνεξέταστος βίος οὐ βιωτὸς ἀνθρώπῳ“ (hó dé ánexétastos bíos ou biótos anthrópoi); čo po slovensky znamená doslovne „Nepreverovaný život nie je životom človeka“, alebo vo voľnom preklade: „Život, ktorý človek neskúma, nie je hodný žitia.“ Tento výrok sa počas dejín vykladal rozlične, no nie vždy správne. Na to, aby sme pochopili jeho skutočný zmysel, treba poznať Sokratov život a kontext, v ktorom tento výrok zaznel.

Ako vieme Sokrates rád chodil medzi ľudí a dával im otázky, ktoré sa týkali ich života. Používal na to špeciálnu metódu, v ktorej položil náhodnému človeku otázku. Z odpovede, ktorú mu človek na jeho otázku dal, akoby prirodzene vypadla jeho ďalšia otázka, a z odpovede na ňu potom ďalšia a ďalšia a to až do bodu, kedy človek, s ktorým sa zhováral, už nemal kam uhnúť. Výsledkom bolo to, že Sokratovi otvoril svoje vnútro a porozprával mu nielen o tom, aký život vedie teraz, ale aj o tom, aký život viedol v minulosti. Takto Sokrates viedol ľudí k tomu, aby sa naučili nad svojím životom uvažovať a vydávať z neho počet. Sokrates považoval uvažovanie človeka nad svojím životom za najvyššie dobro. Samozrejme, nie každému sa takéto niečo páčilo a tak mal aj veľa nepriateľov.

Traja z nich (Meletus, Anytus a Lycon) ho obvinili, že svojou filozofiou kazí aténsku mládež a Sokrates sa dostal pred súd, kde vo svojej obhajobe vyslovuje náš spomínaný výrok. Súd ho uznal vinným a ako rozsudok mu ponúkol, aby si vybral jednu z dvoch možností: buď smrť alebo vyhnanstvo, kde by mu bolo zakázané diskutovať s ľuďmi a šíriť svoje myšlienky. Sokrates však tú druhú možnosť – teda vyhnanstvo s povinnosťou mlčať – odmieta so slovami: „Nikomu som nikdy úmyselne neublížil. Nemôžete teda odomňa žiadať, aby som teraz ublížil sebe samému. Aj keby som bol vo vyhnanstve, aj tam najväčším dobrom pre človeka je viesť každý deň rozhovory o čnostiach a iných veciach, o ktorých ma aj tu počujete rozprávať vždy, keď skúmam seba aj iných, lebo život bez takéhoto skúmania nie je pre človeka hodný žitia.“

Z tohto vidíme, že podľa Sokrata najsilnejším znakom múdrosti je to, keď človek svoj život pravidelne skúma a prípadné odchýlky potom upravuje. Ak takéto skúmanie v živote človeka chýba, potom jeho život nie je hodný toho, aby ho žil. Teda ešte raz: „Život nepreverovaný, nie je hodný žitia.“

Všetci asi uznáme, milí priatelia, že tieto slová Sokratove sú múdre, lebo inak človekovi hrozí, že svoj život buď neprežije dobre, alebo ho úplne premárni. To, že väčšina ľudí svoj život neskúma, je každému zrejmé. A my sa môžeme pýtať: Prečo to ľudia nerobia? Môže na to byť niekoľko dôvodov. Napríklad niektorí svoj život neskúmajú, lebo im je jedno ako ho prežijú. Im nejde o to, aby svoj život prežili dobre, ale aby v ňom bolo čo najviac pôžitkov. Iní to nerobia preto, lebo si na to nenájdu čas. „Toľko vecí máme robiť“, povedia „kde vziať čas ešte na toto?“ Iní by aj chceli, ale  nevedia, ako na to. No sú aj takí, a myslím, že medzi nami veriacimi ich je asi väčšina, ktorí to nerobia preto, lebo nemajú k tomu odvahu. Pre nich skúmanie svojho života je ako ísť k lekárovi. Málokto z nás má odvahu pozrieť sa pravde do očí a počuť, že sme chorí. Lenže bez správnej diagnózy nie je možné liečenie a teda ani  uzdravenie.

Nech už to nerobíme z akéhokoľvek dôvodu, Božie slovo dnešnej, prvej adventnej nedele nás pozýva k tomu, aby sme sa do skúmania svojho života predsa len pustili. Robí to cez dve čítania, cez prvé od proroka Izaiáša a cez evanjelium. Prvé sa zameriava na našu minulosť a druhé na našu budúcnosť.

Ľudia u Izaiáša uvažujú nad svojím životom a zistia, že veru nebol celkom dobrý. Začnú lamentovať: „Prečo si nám, Pane, dal zablúdiť z tvojich ciest, srdcu zatvrdnúť, aby sme nemali bázeň pred tebou?“ a  konkrétne menovať všetky svoje omyly a neprávosti, ktorých sa v živote dopustili. Ich modlitba však končí nádejou: „A predsa, Pane, ty si náš otec! My sme hlina, ty si náš tvorca; všetci sme dielo tvojich rúk.“ Veríme, že po takomto skúmaní svojho života a priznaní si svojich chýb a hriechov, zo strany Boha určite nasledovalo očistenie týchto ľudí a udelenie im novej budúcnosti.

Lenže v budúcnosti by už mali byť múdrejší, než boli v minulosti. Múdry človek by sa mal zo svojej minulosti nielen kajať, ale sa aj učiť. Čo robiť, aby sme svoj život, ktorý máme pred sebou prežili teraz už dobre? Odpovedá Ježiš v evanjeliu; tri krát nám hovorí, aby sme bdeli. Na čo nám je dobré bdieť? Počujme odpoveď: „Bdejte ..., lebo neviete, kedy príde pán domu: či večer, či o polnoci, či za spevu kohúta, alebo ráno. Aby vás nenašiel spať, keď príde nečakane!“ Kto je ten pán, ktorý môže prísť nečakane? Môže to byť Boh, ktorý si nás môže kedykoľvek z tohto sveta povolať. Ale môže to byť aj „Zlý“. Lebo mnohé veci, ktoré z dobrých ľudí nakoniec urobia ľudí zlých prichádzajú do životov ľudí nečakane, pomaly a nenápadne. Človek sa nestane alkoholikom z večera do rána, ani zlodejom, grobianom, klamárom či chlipníkom. Najúčinnejším nástrojom, ktorý používa Zlý, aby nás dostal tam, kde on chce, je naklonená rovina. Človek ani nevie ako, a zrazu sa ocitne tam, kde byť nechcel. Preto je dôležité, aby sme neprestajne bdeli.

Filozof Sokrates toto bdenie nazýval skúmaním svojho života, katolícki učitelia duchovného života to zasa nazývajú spytovanie svedomia. Tí, ktorí sú naučení denne si konať spytovanie svedomia, sotva skončia tam, kde nechceli. Máme veľa spôsobov spytovania si svedomia. Jezuitskí autori nám odporúčajú dve: partikulárne a všeobecné. Partikulárne sa robí uprostred dňa, všeobecné na záver dňa. V partikulárnom sa  zameriavame iba na jednu oblasť, s ktorou sa potrebujeme vyrovnať. Keďže toto spytovanie sa robí uprostred dňa, máme možnosť vidieť, ako sa nám v tejto oblasti darilo dopoludnia a čo by sme mali urobiť, aby sa nám darilo aj odpoludnia. Pri všeobecnom spytovaní svedomia večer pred spaním porovnávame svoj život so životom Ježiša Krista. Ak sme v niečom zlyhali, prosíme o odpustenie, ak sme zasa obstáli, Bohu ďakujeme.

Ak sa, milí priatelia, naučíme takto si preverovať svoj život, staneme sa ľuďmi bdelými, ktorých jednak nič neprekvapí ale ktorých život bude aj hodný žitia. 

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: