Vatikán 9. januára – Prinášame vybrané časti príhovoru Svätého Otca Františka členom diplomatického zboru akreditovaného pri Svätej stolici, s ktorými sa stretol na úvod kalendárneho roka 8. januára 2018 v Kráľovskej sále - Sala Regia vo Vatikáne.

Pápež František na úvod vyjadril prítomným veľvyslancom a ich krajinám novoročné žičenie. Poďakoval sa za úvodné slovo, ktoré predniesol dekan diplomatického zboru, angolský veľvyslanec Armindo Fernandes do Espírito Santo Vieira. Z rozvoja vzťahov v uplynulom roku Svätý Otec spomenul najmä nadviazanie diplomatických vzťahov Svätej stolice s Mjanmarskom, podpis základnej zmluvy s Konžskou republikou a dohodu s Ruskou federáciou o bezvízovom styku pre držiteľov diplomatických pasov.

Po tomto úvode pápež František pripomenul hlavný zámer Svätej stolice vo vzťahoch so štátmi:

„Vo vzťahoch s občianskymi autoritami Svätá stolica nemá na zreteli nič iné, než podporovanie duchovného a materiálneho blaha ľudskej osoby, ako aj šírenie spoločného dobra. Apoštolské cesty, ktoré som vykonal v priebehu minulého roka v Egypte, Portugalsku, Kolumbii, Mjanmarsku a Bangladéši boli vyjadrením týchto snáh.“

Potom už pápež František prešiel k hlavnej časti svojho príhovoru, ktorý zameral na tému ľudských práv. Diplomatom sa prihovoril týmito slovami:

„Drahí veľvyslanci, v tomto roku si pripomenieme sté výročie ukončenia Prvej svetovej vojny: konfliktu, ktorý pozmenil tvár Európy a celého sveta vznikom nových štátov, ktoré prebrali miesto starobylých impérií. Z popola Veľkej vojny možno vyťažiť dve poučenia, ktorým žiaľ ľudstvo nevedelo okamžite porozumieť, keďže už o dve desiatky rokov opäť bojovalo v novom konflikte, ešte ničivejšom než bol ten predošlý.

Prvé poučenie je, že zvíťaziť nikdy neznamená ponížiť porazeného protivníka. Mier sa nebuduje ako potvrdenie moci víťaza nad porazeným. Budúce agresie neodvracia zákon strachu, ale sila pokornej rozumnosti, ktorá podnecuje k dialógu a ku vzájomnému porozumeniu, aby uzdravila rozdiely (porov. Ján XXIII. Encyklika Pacem in terris, 1963, č. 67).

Z toho je odvodená aj druhé poučenie: mier sa upevňuje vtedy, keď sa národy môžu konfrontovať v atmosfére rovnosti. Už pred storočím – práve v tomto dátume – to vytušil vtedajší americký prezident Thomas Woodrow Wilson, keď navrhol založenie určitého všeobecného združenia národov s cieľom podporovať pre všetky štáty, veľké či malé bez rozdielov, vzájomné garancie nezávislosti a územnej celistvosti. Takto sa na ideovej úrovni položili základy tej multilaterálnej diplomacie, ktorá v priebehu rokov nadobúdala rastúcu úlohu a vplyv v lone celého Medzinárodného spoločenstva.

Aj vzťahy medzi národmi, tak ako medziľudské vzťahy «je treba usporiadať podľa pravdy, spravodlivosti, praktickej solidárnosti a slobody» (tamtiež, č. 47 [v slov. vyd. č. 32]). To v sebe zhŕňa «zásadu, že všetky národy sú čo do prirodzenej dôstojnosti medzi sebou rovné» (tamtiež, 49 [33]), ako aj uznanie vzájomných práv a zároveň plnenie svojich vzájomných povinností (porov. tamtiež, 51 [34]). Základným predpokladom takéhoto postoja je potvrdenie dôstojnosti každej ľudskej osoby, ktorej neuznanie a pohŕdanie vedie k barbarským činom urážajúcim svedomie ľudstva (porov. Všeobecná deklarácia ľudských práv, 1948). Na druhej strane «uznanie vrodenej dôstojnosti a rovnakých a nescudziteľných práv všetkých členov ľudskej rodiny je základom slobody, spravodlivosti a mieru na svete» (tamtiež, Preambula), ako to potvrdzuje Všeobecná deklarácia ľudských práv.

Tomuto dôležitému dokumentu, sedemdesiat rokov od jeho prijatia Valným zhromaždením OSN, ku ktorému došlo 10. decembra 1948, by som chcel venovať naše dnešné stretnutie. Hovoriť o ľudských právach pre Svätú stolicu znamená predovšetkým znovu predložiť ústrednú otázku dôstojnosti ľudskej osoby, ako želanej a stvorenej Bohom na jeho obraz a podobu. Ten istý Pán Ježiš uzdravujúc malomocného, prinavracajúc zrak slepému, besedujúc s mýtnikom, ušetriac život cudzoložnici a pozývajúc k starostlivosti o raneného pocestného, nám dal porozumieť, ako si každá ľudská bytosť, nezávisle od svojho fyzického, duchovného či spoločenského stavu, zasluhuje úctu a povšimnutie. Z kresťanského hľadiska teda existuje jeden významný vzťah medzi evanjeliovým posolstvom a uznaním ľudských práv, v duchu autorov Všeobecnej deklarácie ľudských práv.

Takéto práva odvodzujú svoj predpoklad z  prirodzenosti, ktorú objektívne zdieľa ľudský rod. Boli prednesené preto, aby odstránili múry separácie, ktoré rozdeľujú ľudskú rodinu, a aby napomohli tomu, čo sociálna náuka Cirkvi nazýva integrálny ľudský rozvoj, lebo dbá o «povznášanie človeka,  každého človeka, [...] celého ľudstva» (Pavol VI., Encyklika Populorum progressio, 1967, 14). Redukovaná vízia ľudskej osoby naopak otvára cestu rozširovaniu nespravodlivosti, sociálnej nerovnosti a korupcii.

Je však potrebné poznamenať, že v priebehu rokov, a predovšetkým po sociálnych prevratoch roku ´68, sa interpretácia niektorých práv postupne modifikovala, až po zahrnutie množstva „nových práv“, nezriedka v ich vzájomnom protiklade. Toto nie vždy napomáhalo šíreniu priateľských vzťahov medzi národmi (porov. Všeobecná deklarácia ľudských práv, Preambula), keďže sa potvrdili kontroverzné poňatia ľudských práv, ktoré boli v rozpore s kultúrou mnohých krajín, ktoré sa preto necítia byť rešpektované v ich vlastných spoločensko-kultúrnych tradíciách, ale naopak zanedbávané zoči-voči reálnym potrebám, ktorým musia čeliť. Môže tu byť teda – v niektorých ohľadoch paradoxné – riziko, že v mene samotných ľudských práv sa nastoľujú moderné formy ideologickej kolonizácie tých najsilnejších a najbohatších na škodu tých najchudobnejších a najslabších. Zároveň je dobré mať na mysli, že tradície jednotlivých národov nemôžu byť použité ako zámienka pre opomenutie náležitého rešpektovania základných práv formulovaných Všeobecnou deklaráciou ľudských práv.

Je bolestné zisťovať s odstupom 70 rokov, ako sú mnohé základné práva dnes ešte stále porušované. Medzi prvými je to právo na život, slobodu a nedotknuteľnosť každej ľudskej osoby (por. Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 3). Nie je to len vojna a násilie, ktoré ich porušujú. V dnešnej dobe existujú jemnejšie formy: mám na mysli hlavne nevinné deti, vylúčené ešte pred narodením, nechcené len preto, že sú choré alebo znevýhodnené alebo kvôli egoizmu dospelých. Mám na mysli starých ľudí, aj oni sú často vyradení, hlavne ak sú chorí, pretože sú považovaní za záťaž. Myslím na ženy, ktoré sú často vystavené násiliu a zneužívaniu aj v rámci svojich rodín. Tiež myslím na tých, ktorí sú obeťami obchodovania s ľuďmi, ktoré porušuje zákaz všetkých foriem otroctva. Koľko ľudí, hlavne tých ktorí sú na úteku kvôli chudobe a vojne, sú objektom tohto čierneho obchodu páchaného bezohľadnými subjektmi?

Obhajovať právo na život a fyzickú integritu znamená tiež ochranu práva na zdravie človeka a jeho rodiny. Dnes toto právo prevzalo aspekty, ktoré presahujú pôvodné zámery Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktorej cieľom bolo potvrdiť právo každého na potrebnú zdravotnú starostlivosť a sociálne služby. (porov. Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 25). Vzhľadom na to dúfam, že na príslušných medzinárodných fórach budeme pracovať na tom, aby sme v prvom rade podporili ľahký prístup všetkých k liečbe a k zdravotnej starostlivosti. Je dôležité spojiť úsilie, aby sa dosiahli také politické prostredie schopné zabezpečiť za primeranú cenu poskytovanie liekov nevyhnutných na prežitie najodkázanejších osôb, bez toho aby sa zanedbával výskum a vývoj liekov, ktoré síce nie sú ekonomicky dôležité pre trh, sú však rozhodujúce pre záchranu ľudských životov.

Obhajovať právo na život znamená tiež aktívne pracovať za pokoj, všeobecne uznaný ako jedna z najvyšších hodnôt, o ktorú sa treba usilovať a ju chrániť. Avšak vážne miestne konflikty naďalej zapaľujú rôzne oblasti sveta. Kolektívne úsilie medzinárodného spoločenstva, humanitárne pôsobenie medzinárodných organizácií a vytrvalé modlitby za mier, ktoré vystupujú k nebu z území zakrvavených bojmi, sa zdajú byť stále menej a menej účinné oproti nenormálnej logike vojny. Tento scenár nemôže ubrať z našej túžby a nášho úsilia o mier, vo vedomí, že bez neho sa integrálny rozvoj človeka stáva nedosiahnuteľným.

Integrálne odzbrojenie a integrálny rozvoj sú navzájom úzko prepojené. Na druhej strane, snaha o mier ako predpoklad pre rozvoj znamená bojovať proti nespravodlivosti a vykoreniť, nenásilným spôsobom, dôvody konfliktov, ktoré vedú k vojne. Šírenie zbraní samozrejme zhoršuje konfliktné situácie a spôsobuje veľké ľudské a materiálne straty, ktoré podkopávajú rozvoj a úsilie o trvácny mier. Historický úspech dosiahnutý minulý rok prijatím Zmluvy o zákaze jadrových zbraní na závere konferencie OSN s cieľom dohodnúť právne záväzný nástroj pre zákaz jadrových zbraní, ukazuje, že túžba po mieri je stále živá. Podpora kultúry mieru pre integrálny rozvoj vyžaduje trvalé úsilie smerom k odzbrojeniu a zníženie využívania vojenských síl pri riadení medzinárodných záležitostí. Preto by som rád podporil pokojnú a čo najširšiu diskusiu o tejto téme, ktorá by zabránila polarizácii medzinárodného spoločenstva v tak citlivej otázke. Každé úsilie v tomto smere, čo ako skromné, znamená dôležitý výsledok pre ľudstvo.

Zo svojej strany Svätá stolica podpísala a ratifikovala, aj v mene Vatikánskeho mestského štátu, Zmluvu o zákaze jadrových zbraní v perspektíve formulovanej svätým Jánom XXIII. v Pacem in terris, podľa ktorej je «požiadavkou spravodlivosti, zdravého rozumu a ľudskej cti, aby sa prestalo s pretekmi v zbrojení; aby jednotlivé štáty obojstranne a súčasne zredukovali výzbroj, ktorou disponujú; aby sa zakázali nukleárne zbrane» (Encyklika Pacem in terris, č. 60 [39]). Dokonca aj «keď je takmer neuveriteľné, že by sa mohol nájsť niekto, čo by vzal na seba zodpovednosť za strašné krviprelievanie a pustošenie, ktoré by vojna vyvolala, predsa nemožno poprieť, že vojnový požiar by mohol vzniknúť aj z nepredvídanej a neočakávanej príčiny» (tamtiež).

Svätá stolica preto opakuje pevné «presvedčenie, že prípadné medzinárodné spory sa nemajú riešiť silou zbraní, ale rokovaním.» (tamtiež, č. 67 [43]). Na druhej strane, neustála produkcia zbraní stále viac pokročilých a „dokonalejších“ a pretrvávanie početných ohnísk konfliktov – to čo som viackrát označil za „tretiu svetovú vojnu po kúskoch“ – nemôže iné, ako viesť nás k dôraznému opakovaniu slov môjho svätého predchodcu:

«Preto v tomto našom atómovom veku bolo by už nerozumné pokladať vojnu za vhodný prostriedok na nápravu utrpených krívd. […] Napriek všetkému však treba dúfať, že národy si pri vzájomných stykoch a rokovaniach lepšie uvedomia zväzky svojej spoločnej ľudskej prirodzenosti, ktoré ich navzájom spájajú, a zároveň pochopia, že je jednou z najhlavnejších požiadaviek ich spoločnej prirodzenosti, aby vo vzťahoch medzi ľuďmi a národmi neprevládal strach, ale láska; áno, predovšetkým láska má priviesť ľudí k úprimnému porozumeniu a mnohostrannej spolupráci, ktorá môže mať pre nich vskutku blahodarné následky» (tamtiež, č. 67 [43]).

V tejto perspektíve je prvoradé, aby sa podporila každá snaha o dialóg na Kórejskom polostrove za účelom nájsť nové možnosti prekonania aktuálnych protirečení/protikladov, k rastu vzájomnej dôvery a k zabezpečeniu mierovej budúcnosti pre kórejský ľud a celý svet.

Rovnako je dôležité, aby mohli pokračovať, v proaktívnej atmosfére zvýšenej dôvery medzi stranami, rôzne mierové iniciatívy v prospech Sýrie, aby sa konečne mohol ukončiť dlhotrvajúci konflikt, ktorý zasiahol krajinu a spôsobil obrovské utrpenie. Spoločná nádej je, že po veľkom zničení prišiel čas na obnovu. Ale dokonca viac ako stavať budovy je nevyhnutné obnoviť srdcia, znovu utkať sieť vzájomnej dôvery, nevyhnutný predpoklad pre rozkvet v akejkoľvek spoločnosti. Preto je potrebné pracovať na podpore právnych, politických a bezpečnostných podmienok pre obnovenie života spoločnosti, kde každý občan, bez ohľadu na svoju etnickú a náboženskú príslušnosť, môže spolupracovať na rozvoji krajiny. V tomto zmysle je nevyhnutné chrániť náboženské menšiny, medzi ktorými sú aj kresťania, ktorí po stáročia aktívne prispievajú k histórii Sýrie.“

V súvislosti s riešením návratu sýrskych utečencov do vlasti pápež František osobitne spomenul Jordánsko, Libanon a Turecko.

V príhovore sa ďalej dotkol viacerých krízových oblastí sveta: Irak, Jemen, Afganistan, napätie medzi Izraelom a Palestínou v otázke Jeruzalema, Venezuela, Južný Sudán, Konžská demokratická republika, Somálsko, Nigéria, Stredoafrická republika a Ukrajina.   

Ďalším akcentom Svätého Otca bola rodina ako základ spoločnosti:

„Práve rodine by som chcel venovať osobitnú myšlienku. Právo založiť si rodinu, ako «prirodzenú a základnú jednotku spoločnosti, [ktorá] má nárok na ochranu zo strany spoločnosti a štátu» (Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 16), uznáva samotná Deklarácia z roku 1948. Žiaľ je známe, a to osobitne na Západe, ako je rodina považovaná za prekonanú inštitúciu. Namiesto stability definitívneho projektu sa dnes uprednostňujú chvíľkové zväzky. Avšak nestojí pevne na nohách taký dom, ktorý je postavený na piesku krehkých a nestálych vzťahov. Potrebujeme naopak skalu, na ktorej treba zakotviť pevné základy. A skalou je práve to verné a nerozlučné spoločenstvo lásky, ktoré spája muža a ženu, spojenie majúce strohú a jednoduchú krásu, posvätný a nedotknuteľný charakter a prirodzenú funkciu v spoločenskom poriadku (porov. Pavol VI.:  Prejav pri príležitosti návštevy Baziliky Zvestovania Panne Márii v Nazarete, 5. januára 1964).

Preto považujem za naliehavé, aby sa viedli reálne politiky podporujúce rodinu, od ktorej okrem iného závisí budúcnosť a rozvoj štátov. Bez nej sa nedajú budovať spoločnosti schopné čeliť výzvam budúcnosti. Nezáujem o rodinu potom so sebou prináša ďalší dramatický dôsledok – osobitne aktuálny v niektorých regiónoch – , ktorým je úpadok pôrodnosti. Prežívame skutočnú demografickú zimu! Tá je znakom spoločností, ktoré majú ťažkosti čeliť výzvam prítomnosti a ktoré takto stále viac podliehajú  obavám z budúcnosti, čo speje až k ich uzatváraniu sa samých do seba.

Súčasne nemôžeme zabudnúť na situáciu rodín roztrieštených v dôsledku chudoby, vojen a migrácií. Až príliš často máme pred našimi očami drámu detí, ktoré samé prekračujú hranice oddeľujúce juh od severu sveta, častokrát ako obete obchodovania s ľuďmi.

Dnes sa veľa hovorí o migrantoch a migráciách, niekedy však len kvôli tomu, aby navodili inštinktívne obavy. Netreba zabudnúť, že migrácie vždy existovali. V židovsko-kresťanskej tradícii sú dejiny spásy v podstate dejinami migrácií. Netreba zabudnúť ani na to, že sloboda pohybu, rovnako ako aj sloboda opustiť vlastnú krajinu a vrátiť sa do nej, patrí k základným ľudským právam. Je teda potrebné zanechať rozšírenú rétoriku na túto tému a začať so základným zvážením toho, že pred nami stoja predovšetkým osoby.“  

Ďalšiu časť príhovoru viedol Svätý Otec František v duchu svojho novoročného posolstva ku Svetovému dňu pokoja s témou „Migranti a utečenci: muži a ženy hľadajúci pokoj“. V tejto súvislosti okrem iného povedal:

„Prijať druhého vyžaduje konkrétnu snahu, kroky pomoci a dobrej vôle, ostražitú a komplexnú pozornosť, zodpovedné riešenie nových komplexných situácií, ktoré sa neraz pridajú k iným a mnohým už existujúcim problémom, ako aj zdroje, ktoré sú vždy obmedzené. Praktizujúc cnosť rozvážnosti, vlády budú môcť prijať, podporovať, chrániť a integrovať stanoviac praktické opatrenia «na ich začlenenie, v tých medziach, aké dovoľuje správne chápané dobro domáceho obyvateľstva» (porov. Pacem in terris, 57 [38]). Oni majú jasnú zodpovednosť voči svojim vlastným komunitám, pre ktoré musia zabezpečiť spravodlivé práva a harmonický rozvoj, aby neboli ako staviteľ veže, ktorý zle počítal a nedokázal dokončiť vežu, ktorú začal stavať (por. Lk 14,28-30).“

Svätý Otec ďalej viacerým krajinám poďakoval za ich pomoc migrantom. Menoval napr. Bangladéš, Taliansko, Grécko či Nemecko. Pápež vyjadril v mene Svätej stolice aj žičenie úspechu pri príprave dvoch globálnych zmlúv na úrovni OSN o migrácii a utečencoch. Ďalej uviedol:

„Integrácia je „obojsmerný proces“, so vzájomnými právami a povinnosťami. Kto prijíma, je pozvaný ponúknuť integrálny ľudský rozvoj, zatiaľ čo od toho kto je prijatý sa požaduje nevyhnutný súhlas s pravidlami krajiny, ktorá ho prijala,  ako aj rešpektovanie zásad totožnosti toho istého štátu. Každý proces integrácie musí udržať starostlivosť o ochranu a ľudské pozdvihnutie - hlavne tých, ktorí sú v situáciách zraniteľnosti - v centre zákonov týkajúcich sa rôznych aspektov politického a spoločenského života.

Svätá stolica nemá v úmysle zasahovať do rozhodnutí, ktoré čakajú štáty, ktoré, vo svetle svojej politickej, sociálnej a ekonomickej situácie, ako aj svojich vlastných kapacít a možností prijímania a integrácie majú primárnu zodpovednosť za prijatie. Domnieva sa však, že musí zohrávať úlohu „pripomínania“ zásad ľudskosti a bratstva, ktoré vytvárajú každú súdržnú a harmonickú spoločnosť. Z tohto hľadiska je dôležité nezabudnúť na spoluprácu s náboženskými spoločenstvami, tak inštitucionálnymi ako aj na úrovni asociácií, ktoré môžu zohrávať dôležitú úlohu pri posilňovaní pomoci a ochrany, sociálnej a kultúrnej mediácie, upokojovania situácie a integrácie.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ab, zk, jb-

Vatikán 8. januára – Na začiatku kalendárneho roka pápež František ako zvyčajne prijal členov diplomatického zboru akreditovaného pri Svätej stolici, aby veľvyslancom a ich krajinám zablahoprial do nového roka. Pri dnešnom stretnutí v Kráľovskej sále Apoštolského paláca Svätý Otec ako zvyčajne ponúkol podnety na rok 2018 zo strany Svätej stolice pre úsilie medzinárodného spoločenstva o spoločné dobro ľudstva. V súvislosti s blížiacim sa 70. výročím prijatia Všeobecnej deklarácie ľudských práv v OSN z 10. decembra 1948 zameral pápež František svoj príhovor na tému ľudských práv.

Hlavnú časť príhovoru venoval Svätý Otec právu na život, slobodu a osobnú bezpečnosť. V tejto súvislosti hovoril o nevinných deťoch, ktorým je zabránené sa narodiť, ako aj o úsilí o mier a integrálny ľudský rozvoj. Upozornil aj na riziko, ktoré spočíta v zavádzaní tzv. „nových práv“, ktoré „nie vždy napomohli priateľským vzťahom medzi národmi“, keďže sa priečia kultúre mnohých krajín. V mene ľudských práv sa tak podľa slov pápeža Františka môžu paradoxne presadzovať „moderné formy ideologickej kolonizácie silnejších a bohatších na úkor chudobných a slabších“.

Pápež sa v rozsiahlom príhovore dotkol početných tém týkajúcich sa najmä mieru v súvislosti s regionálnymi konfliktmi, dôraz venoval aj téme rodiny a inštitucionálnej ochrany jej základu spočívajúceho vo zväzku vernej lásky muža a ženy, pričom poukázal na hrozivý fenomén demografickej zimy, ktorý zakusujú viaceré krajiny.

Ďalšiu časť príhovoru venoval Svätý Otec František otázke migrácie, na ktorú sa zameral aj vo svojom novoročnom posolstve ku Svetovému dňu pokoja, s témou „Migranti a utečenci: muži a ženy hľadajúci pokoj“. Pápež potvrdil zodpovednosť vlád za vlastných občanov a zároveň i povinnosť solidarity s ľuďmi utekajúcimi pred ohrozením. Integráciu nazval „dvojsmerným procesom“ so vzájomnými právami a povinnosťami zo strany prijímajúcich i prijatých. Na jednej strane ide o podporu integrálneho ľudského rozvoja a na druhej strane platí nevyhnutná požiadavka prispôsobiť sa normám hostiteľskej krajiny.

Viacerým krajinám  pápež poďakoval za ich nasadenie pri prijatí a integrácii migrantov, pričom odporúčal vládam nezabúdať na  spoluprácu s náboženskými komunitami. V súvislosti so Sýriou pápež František zdôraznil, že nastal čas rekonštrukcie nielen zničených budov, ale aj „rekonštrukcie sŕdc“, aby sa mohlo začať s návratom sýrskych utečencov do vlasti, počnúc tými, ktorých obetavo prichýlil Libanon. Svätá stolica podľa slov pápeža Františka veľmi praje aj príprave dvoch globálnych zmlúv na úrovni OSN o migrácii a utečencoch.

V príhovore sa Svätý Otec venoval aj slobode myslenia, svedomia a náboženstva, vrátane práva človeka zmeniť svoje náboženstvo. Pripomenul aj dôležitosť práva na prácu, a to aj v súvislosti s alarmujúcimi údajmi Svetovej organizácie práce o rastúcom fenoméne detskej práce a nových foriem zotročovania.

Pri novoročnom stretnutí s diplomatmi Svätý Otec hovoril aj o spoločnej zodpovednosti za našu Zem a vyjadril prianie, aby sa v duchu klimatickej dohody z roku 2015 v Paríži pokročilo v úsilí o zníženie produkcie skleníkových plynov.

Úlohu diplomatov na záver predstavil ako službu pre budúce generácie v duchu „medzigeneračnej solidárnosti“, čo ilustroval obrazom stavby stredovekých katedrál: „Staviteľ katedrál vedel, že neuvidí dokončenie svojej práce, napriek tomu sa aktívne usiloval, chápajúc, že je súčasťou projektu, z ktorého sa budú tešiť jeho deti, ktoré zasa toto dielo vyzdobia a rozšíria pre svoje deti.“

Slovenskú republiku na stretnutí zastupoval veľvyslanec pri Svätej stolici Peter Sopko, ktorý je vo funkcii od roku 2013. Tento rok je pre diplomatické vzťahy Slovenska so Svätou stolicou osobitne významný, keďže od nadviazania diplomatických vzťahov medzi Vatikánom a Slovenskou republikou uplynulo 25 rokov.

Ako spoločne informovali veľvyslanci Slovenskej republiky a Českej republiky pri Svätej stolici Peter Sopko a Pavel Vošalík, pri tejto príležitosti sa bude konať v Ríme slávnostná omša, ktorej bude vo štvrtok 18. januára o 11.30 v Kostole San Giorgio in Velabro predsedať vatikánsky sekretár pre vzťahy so štátmi Mons. Paul Richard Gallagher.

Ďalším slávnostným podujatím pri rovnakej príležitosti bude v stredu 24. januára o 19.00 „jazz street party“ s vystúpením renomovaného slovenského hudobníka Petra Lipu. Dejiskom tohto podujatia spoluorganizovaného slovenským a českým veľvyslanectvom pri Svätej stolici bude areál antického Domiciánovho štadióna pri námestí Piazza Navona. 

V súčasnosti udržiava diplomatické vzťahy s Vatikánom 185 krajín. Do tohto počtu je zahrnutý aj Zvrchovaný rád maltézskych rytierov a Európska únia. V Ríme sídli 89 rezidentných veľvyslancov pri Svätej stolici, ďalších 78 kancelárií zastupiteľstiev má sídlo mimo Ríma.

Nerezidentných veľvyslancov majú napr. India, Azerbajdžan, Kazachstan, Jemen, Mjanmarsko, Nepál, Sudán, Mauritánia, Čad, Niger či Nový Zéland. Dekanom (doyen) diplomatického zboru je služobne najstarší veľvyslanec. V súčasnosti túto funkciu zastáva angolský veľvyslanec Armindo Fernandes do Espírito Santo Vieira. Počas posledného roka odovzdalo pápežovi poverovacie listiny 31 nových veľvyslancov. V diplomatickom zbore pri Svätej stolici je 25 žien. -jb-

(Správa bude rozšírená o hlavné časti príhovoru)

Vatikán/Čile/Peru 9. januára – Svätý Otec sa už na budúci týždeň vydá na svoju prvú tohtoročnú zahraničnú apoštolskú cestu. Veriacich Čile a Peru, ktorí Petrovho nástupcu vrúcne očakávajú, už vopred pozdravil vo videoposolstve, v ktorom vysvetľuje motivácie svojej cesty. Ústrednou témou jeho návštevy, ktorá sa uskutoční od 15. do 22. januára, je pokoj a nádej:

„Prichádzam k vám ako pútnik radosti Evanjelia, aby som so všetkými zdieľal Pánov pokoj, a aby som vás utvrdil v  rovnakej nádeji. Pokoj a nádej zdieľané všetkými.

Túžim sa s vami stretnúť, hľadieť vám do očí, vidieť vaše tváre a môcť spolu so všetkými zakúsiť Božiu blízkosť, jeho nehu a milosrdenstvo, ktoré nás objíma a utešuje.

Poznám dejiny vašich krajín utkané s nasadením, s odhodlanosťou; túžim spolu s vami vzdávať vďaky Bohu za vieru a lásku k Bohu a k tým najnúdznejším bratom, osobitne za lásku, ktorú prechovávate k tým, ktorí sú skartovaní spoločnosťou. Kultúra skartovania na nás útočí stále viac a viac.

Chcel by som mať účasť na vašich radostiach, smútkoch, ťažkostiach a nádejach, a povedať vám, že nie ste sami, že pápež je s vami, že celá Cirkev vás prijíma, že Cirkev na vás hľadí.“

Mottom apoštolskej cesty pápeža Františka do Čile sú Pánove slová: „Svoj pokoj vám dávam“. Svätý Otec v tejto súvislosti vo videoposolstve uvádza:

„Túžim s vami zakúsiť pokoj pochádzajúci od Boha, tak veľmi potrebný; jedine on nám ho môže darovať. Je darom, ktorý nám všetkým dáva Kristus, je základom nášho spolunažívania a spoločnosti; pokoj je založený na spravodlivosti a dovoľuje nám vyhovieť požiadavkám jednoty a harmónie. Je treba neustále oň prosiť Pána a Pán ho daruje. Je to pokoj Zmŕtvychvstalého, ktorý prináša radosť a povzbudzuje nás, aby sme boli misionármi, oživujúc dar viery, ktorá nás vedie k stretnutiu, k zdieľaniu spoločenstva tej istej viery, slávenej a darovanej.

Tému nádeje, ktorá je zároveň mottom pápežovej cesty do Peru („Zjednotení v nádeji“), Svätý Otec vo videoposolstve komentuje nasledovne:

„Toto stretnutie so zmŕtvychvstalým Kristom nás utvrdzuje v nádeji. Nechceme zostať zakotvení v záležitostiach tohto sveta, náš pohľad ide oveľa ďalej, naše oči spočívajú na jeho milosrdenstve, ktoré uzdravuje naše biedy. Jedine on nám dáva impulz k tomu, aby sme sa zdvihli a šli vpred. Dotknúť sa rukou tejto blízkosti Boha nás robí živou komunitou schopnou zažívať pohnutie spolu s tými, čo sú po našom boku a vykročiť pevnými krokmi priateľstva a bratstva. Sme bratmi, ktorí vychádzajú stretnúť sa s druhými, aby sme sa utvrdili v tej istej viere a nádeji.“

Svätý Otec napokon zveruje blížiacu sa 22. apoštolskú cestu do rúk Panny Márie - Matky Ameriky. V závere svojho videoposolstva ju v mene obyvateľov Čile a Peru prosí: „Kiež ako dobrá Matka prijme úmysly, ktoré nosíme vo svojom srdci a učí nás kráčať za svojím Synom.“ -zk-

Vatikán 9. januára – Na sociálnych sieťach má portál Vatican News už viac než štyri milióny priaznivcov. Dnes o tom informoval vatikánsky Sekretariát pre komunikáciu.

Spomínaný počet členov virtuálnej komunity zahŕňa používateľov Facebooku, Twitteru, Youtube a Instagramu, ktoré Sekretariát pre komunikáciu na sklonku roka zlúčil pod logom Vatican News.

Portál momentálne funguje v šiestich jazykoch: taliančine, angličtine, francúzštine, nemčine, španielčine a portugalčine. Pracovná beta-verzia sa má postupne rozšíriť na plný výkon. -zk-

Radostná duša je ako dobrá pôda, ktorá dáva životu dobrý rast s dobrým ovocím. (Tvít pápeža Františka 9. januára 2018)

Vatikán 9. januára – Dojatie, blízkosť, koherencia. O týchto troch charakteristikách duchovného pastiera a jeho autority hovoril dnes pápež František v homílii počas svätej omše v Dome sv. Marty.

Komentujúc dnešný úryvok z  Evanjelia podľa Marka (Mk 1, 21-28) o Ježišovi, ktorý vyučuje  „ako ten, čo má moc“, Svätý Otec vysvetlil, že tu ide o novú náuku: Kristovou novosťou je práve „dar autority“, prijatý od Otca. Naopak pri vyučovaní zákonníkov, znalcov zákona, hoci aj hovorili pravdu, no ľud rozmýšľal o inom, lebo to, čo hovorili, sa nedotýkalo ich srdca: vyučovali „od katedry a nezaujímali sa o ľud“. Avšak „Ježišovo vyučovanie vyvoláva úžas, hýbe srdcom“, lebo to, čo dáva autoritu, je práve blízkosť. A Ježiš autoritu mal, pretože bol ľudu nablízku, chápal problémy, bolesti a hriechy, dodal Svätý Otec.

„Keďže bol nablízku, chápal. Veď prijímal, uzdravoval a vyučoval s blízkosťou. To, čo dáva pastierovi autoritu, alebo čo prebúdza autoritu, ktorá je daná od Otca, je blízkosť. Blízkosť Bohu v modlitbe: pastier, ktorý sa nemodlí, pastier, ktorý nehľadá Boha stratil svoju účasť. Blízkosť ľudu: pastier odtrhnutý od ľudí ich nedosiahne svojím posolstvom. Blízkosť, táto dvojitá blízkosť. Toto je pomazanie pastiera, ktorý je dojatý v modlitbe zoči-voči Božiemu daru a vie pocítiť pohnutie v konfrontácii s hriechmi, s problémami, s chorobami ľudí. Pastier sa nechá dojať“.

Zákonníci stratili schopnosť prežívať dojatie práve preto, že neboli nablízku ani ľudu, ani Bohu, pokračoval v homílii Svätý Otec, pričom dodal, že keď pastier stratí túto blízkosť, skončí v rozporuplnosti, nekoherentnosti vlastného života:

„Ježiš je v tomto jasný: „Robte to, čo hovoria“ – veď hovoria pravdu – „avšak nie to, čo konajú“. Dvojtvárnosť života. Je nepekné vidieť pastierov s dvojtvárnym životom: je to rana v Cirkvi. Sú to chorľaví pastieri, ktorí stratili autoritu a pokračujú v tomto dvojitom živote. Existujú mnohé spôsoby ako viesť dvojtvárny život: je to však dvojtvárnosť... A Ježiš je voči nim veľmi tvrdý. Nielen že ľuďom hovorí, aby ich počúvali, no nekonali ako oni, ale  – čo im hovorí? „Ste obielené hroby“: krásni v doktríne, zvonka. Avšak vnútri samá hniloba. Toto je koniec pastiera, ktorý nemá blízkosť k Bohu v modlitbe a k ľudu v spolucítení“.

Pápež František ďalej prešiel k prvému liturgickému čítaniu o Anne, ktorá sa modlí k Pánovi o dar syna, chlapčeka, a o postaršom kňazovi Helim, ktorý bol slabý, lebo stratil blízkosť k Bohu a k ľudu: ten pokladal Annu za opitú. Ona sa však naopak modlila  vo svojom srdci, pohybujúc len perami. To ona vysvetlila Helimu, že je nešťastná, a že z nej hovoril veľký zármutok a žiaľ. A zatiaľ čo rozprávala, Heli sa dokázal priblížiť k jej srdcu, až ju nakoniec upokojil: „Boh Izraela nech ti dá to, o čo si ho prosila“. Uvedomil si, že sa mýlil, a tak z jeho srdca vyšlo požehnanie a proroctvo, pretože Anna potom porodila Samuela, vysvetlil pápež František. Biblický príbeh dal za príklad aj pre duchovných pastierov dnešnej doby:

„Tým pastierom, ktorí prežívali v živote vzdialenosť od Boha a od ľudu, poviem toto: Nestrácajte nádej. Vždy je tu šanca. Tomuto človeku stačilo hľadieť, priblížiť sa k tej žene, vypočuť ju a prebudil tak v sebe autoritu žehnať a prorokovať; proroctvo zaznelo a žena sa dočkala syna. Autorita. Autorita ako dar Boha. Prichádza jedine od neho. A Ježiš ju dáva tým, čo patria k nemu. Autorita v reči, ktorá pochádza z blízkosti k Bohu a k ľudu, vždy oboje naraz. Tá autorita je v koherencii života, nie v dvojitom živote. Toto je autorita, a ak ju pastier stratí, tak nech aspoň nestráca nádej, tak ako Heli: vždy je čas na to, aby sme sa priblížili a prebudili autoritu a proroctvo“. -zk-

Vatikán 8. januára – Čo je to v našom vnútri, že nás to vedie k tomu, aby sme sa posmievali slabším? Túto otázku si dnes položil pápež František v homílii v Dome sv. Marty. Pripomenul, že vo Svätom písme nachádzame mnohé príbehy o tom, ako silnejší pokoruje slabšieho. V pozadí tohto správania je diabol, ktorý je bez súcitu, vysvetlil pápež František.

Dnešnou rannou svätou omšou Svätý Otec nadviazal v novom kalendárnom roku  na svoje zvyčajné omše za účasti veriacich z rímskych farností. V príhovore sa zameral na prvé čítanie z knihy Samuelovej (1 Sam 1,1-8), v ktorom sa opisuje príbeh prorokových rodičov Elkánu a Anny. Elkána mal dve manželky: Annu, ktorá bola neplodná, a Fenenu, ktorá mala deti. Fenena miesto toho, aby Annu potešovala, nepremeškala príležitosť, aby ju pokorovala a tvrdým správaním jej pripomínala jej neplodnosť.

Svätý Otec pripomenul ďalší príbeh z Biblie, ktorý hovorí o Agar a Sáre, Abrahámových manželkách, z ktorých je opäť jedna neplodná. Ale posmešky a a pohŕdanie slabším je správanie, ktoré je v Biblii zachytené aj v prípade mužov, ako Goliáš pred Dávidom, pripomenul pápež František a uviedol aj ďalšie prípady: pomyslime na manželky Jóba alebo Tobiáša, ktoré pohŕdajú svojim trpiacimi manželmi. A Svätý Otec uvažoval:

„Ja sa pýtam: čo je vo vnútri týchto osôb? Čo je v našom vnútri, čo nás vedie k podceňovaniu, k zlému zaobchádzaniu, k posmechu zo slabších? Človek rozumie tomu, keď sa niekto postaví tomu kto je silnejší: môže to byť zo závisti... Ale slabšiemu? Čo je vo vnútri, čo to spôsobuje? Je to ako nejaká vec návyku, ako keby som potreboval podceňovať iného, aby som sa cítil istý. Ako nejaká potreba...“

Pápež František upozornil, že aj medzi deťmi sa to deje a spomenul príbeh zo svojho detstva, keď v jeho štvrti žila jedna žena, Angiolina, bola psychicky chorá a tak celý deň blúdila po uliciach. Ženy jej dávali niečo zajesť, niečo na oblečenie, ale deti si z nej uťahovali. Hovorili si: „ideme pohľadať Angiolinu, aby sme sa trochu zabavili“. „Koľko zloby je aj v deťoch, pustiť sa do slabších!“ – upozornil Svätý Otec.

„A dnes to vidíme neustále, v školách, pri fenoméne šikanovania, bullyingu, útočiť na slabšieho, lebo ty si tučný alebo pretože si taký a taký, alebo si cudzinec, alebo černoch, a preto... útočenie a útočenie... Deti, šarvanci... Nie iba Fenena či Agar alebo manželky Tobiáša a Jóba: aj deti. To znamená, že je niečo v našom vnútri, čo nás k tomu pobáda. Útočenie na slabšieho. A som presvedčený, že je to jedna zo stôp dedičného hriechu.“

Pápež František ďalej uviedol, že možno psychológovia dajú svoje vysvetlenie tejto túžby zničiť druhého, lebo je slabší, ale ja hovorím, že „toto je jedna zo stôp dedičného hriechu. Toto je dielo Satana“. U Satana totiž niet súcitu.

„A ak pri dobrej túžbe urobiť dobrý skutok, skutok lásky, povieme: «je to Duch Svätý, čo ma inšpiruje to urobiť», tak vtedy, keď si uvedomíme, že máme vo svojom vnútri túto túžbu ublížiť niekomu, pretože je slabý, nepochybujme: je v tom diabol. Pretože toto je dielo diabla, útočiť na slabého.“

Na záver svojho príhovoru Svätý Otec vyzval prítomných, aby „prosili Pána, aby nám dal milosť súcitu, ten je od Boha“, od toho, ktorý „má súcit s nami a  pomáha nám kráčať“. -ab-

Vatikán 8. januára – Prinášame prehľad liturgických slávení Svätého Otca Františka na prvé dva mesiace tohto roka. Informácie až do konca februára dnes zverejnil Mons. Guido Marini, majster pápežských liturgických slávení.

Svätý Otec František bude v nedeľu 14. januára o 10.00 vo Vatikánskej bazilike sláviť svätú omšu pri príležitosti Svetového dňa migrantov a utečencov. V dňoch 15. - 22. januára Svätý Otec absolvuje apoštolskú návštevu Čile a Peru s bohatým liturgickým programom. 

Vo štvrtok 25. januára na Slávnosť obrátenia sv. Pavla, ktorou sa uzatvára Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, bude pápež František o 17.30 sláviť vešpery v Bazilike sv. Pavla za hradbami.

V poslednú nedeľu mesiaca, 28. januára, bude Svätý Otec o 9.00 sláviť svätú omšu v Bazilike Santa Maria Maggiore (Bazilika Panny Márie Snežnej) pri príležitosti Sviatku prenesenia mariánskej ikony Salus Populi Romani do Baziliky.

Na Sviatok Obetovania Pána, 2. februára, ktorý je zároveň 22. svetovým dňom zasväteného života, bude pápež o 17.30 predsedať eucharistickému sláveniu v Bazilike sv. Petra za účasti členov inštitútov zasväteného života a spoločností apoštolského života.

Vstup do Pôstneho obdobia bude Svätý Otec ako zvyčajne sláviť na rímskom Aventíne. Na Popolcovú stredu 14. februára sa o 16.30 zúčastní na kajúcej procesii z Kostola sv. Anzelma do Baziliky sv. Sabíny, kde bude o 17.00 sláviť svätú omšu. Počas nej udelí znak popola pápežovi Františkovi kardinál Jozef Tomko, emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov, ktorý má Baziliku sv. Sabíny ako titulárny kostol.

V prvú pôstnu nedeľu, 18. februára, začne pápež František spolu s Rímskou kúriou duchovné cvičenia v exercičnom dome v mestečku Ariccia neďaleko Ríma. Šesťdňové duchovné cvičenia potrvajú do piatka 23. februára. -zk-

Radosť, modlitba a vďačnosť sú tri postoje, ktoré nám pomáhajú žiť v rýdzosti. (Tvít pápeža Františka 8. januára 2018)

Nigéria 9. januára – Šesť unesených nigérijskych rehoľníčok, za prepustenie ktorých počas decembra dvakrát verejne apeloval pápež František pri modlitbe Anjel Pána, je už na slobode. Informovala o tom misijná agentúra Fides.

Ako uviedla generálna predstavená Sestier Eucharistického Srdca Kristovho, jedna ich ašpirantka bola prepustená 6. januára a ďalšie tri sestry a dve ašpirantky v nasledujúci deň. „Všetky sú v poriadku a nachádzajú sa v nemocnici kvôli vyšetreniam“, uviedla ďalej ich predstavená. Zároveň potvrdila, že únoscom nebolo zaplatené nijaké výkupné, hoci ho pôvodne požadovali ako podmienku prepustenia.

Rehoľníčky, ktoré násilne odvliekli z kláštora ozbrojení muži v meste Iguoriakhi (v štáte Edo)  na juhu Nigérie 13. novembra, sa dostali na slobodu vďaka zásahu polície. Policajná jednotka obkľúčila miesto ich zadržiavania a únoscovia boli nútení sestry prepustiť.

Všetky unesené ženy boli zapojené v globálnej sieti rehoľníčok bojujúcej proti obchodovaniu so ženami a proti ich zotročovaniu. -zk-

Pondelkové vysielanie vo zvukovej podobe:  

Nedeľňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: 

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: 

Utorkové vysielanie vo zvukovej podobe: