Vatikán 12. januára – Ako nám evanjelium predstavuje modlitbu, ktorá dokáže od Pána dosiahnuť to, o čo človek prosí? Táto otázka stojí v pozadí dnešnej homílie pápeža Františka v Dome sv. Marty.

Dnešný úryvok z Evanjelia podľa Marka (2,1-12) rovnako ako ten včerajší hovorí o uzdravení. Včera o uzdravení malomocného a dnes o uzdravení ochrnutého človeka. Obaja sa modlia, aby boli vypočutí, obaja tak robia s vierou: malomocný dokonca Ježiša odvážne vyzýva hovoriac: „Ak chceš, môžeš ma očistiť!“ Pán odpovedá okamžite: „Chcem“. Všetko je teda „možné tomu, kto verí“. Tak nás to učí evanjelium, povedal Svätý Otec:

„Vždy keď sa približujeme k Pánovi, aby sme o niečo prosili, musíme začať od viery a urobiť tak vo viere: ,Mám vieru, že ty ma môžeš uzdraviť, verím, že ty to môžeš urobiť.‘ A mať tiež odvahu vyzvať Pána, ako ten malomocný zo včera a ako tento muž z dneška, tento ochrnutý. Ide o modlitbu vo viere.“

Evanjelium nás teda pozýva položiť si otázku o našom spôsobe modlitby. Nemáme sa modliť „ako papagáje“ a bez záujmu o to, čo prosíme, ale ako navrhuje pápež, prosme Pána, „aby pomohol našej malej viere“ aj zoči-voči ťažkostiam. Veď existuje mnoho epizód evanjelia, v ktorých je pre toho, kto je v núdzi, ťažké priblížiť sa k Pánovi. A toto slúži za príklad pre každého z nás. Ochrnutého v dnešnom Evanjeliu podľa Marka napríklad spustili zo strechy, aby sa jeho lôžko dostalo k Pánovi, ktorý práve káže veľkému davu. „Vôľa pomáha nájsť riešenie“, dáva nám „prekračovať ťažkosti“, zdôraznil Svätý Otec:

„Ide o odvahu zabojovať, aby sme sa dostali k Pánovi. Odvahu mať od počiatku vieru. Povedať: „Ak chceš, môžeš ma uzdraviť. Ak ty chceš, ja verím“. A odvahu k tomu, aby som sa priblížil Pánovi, keď sú s tým spojené prekážky. Treba odvahu. Mnohokrát potrebujeme trpezlivosť a schopnosť čakať na ten čas a nevzdávať sa, ísť vždy vpred. Avšak ak sa i s vierou priblížim k Pánovi a poviem: ,Ak ty chceš, môžeš mi dať túto milosť‘, no potom, keď milosť ani na tretí deň stále neprichádza, prosím o ďalšiu vec, a na túto zabudnem...“

Svätá Monika, matka svätého Augustína, sa dlho modlila za obrátenie svojho syna a „veľmi sa preto naplakala“, no nakoniec sa jej tejto milosti dostalo. Svätý Otec uviedol jej príklad odvahy viery popri mnohých ďalších svätcoch. Ako vysvetlil, je to odvaha „vyzvať Pána“, odvaha „vložiť sa do hry“, aj keď rýchlo nezískame to, o čo prosíme, lebo „pri modlitbe je v hre nasadenie“ a „ak modlitba nie je odvážna, nie je kresťanská“, dodal Pápež František:

„Kresťanská modlitba sa rodí z viery v Ježiša a vždy spolu s vierou prekračuje ťažkosti. Je tu jedna veta, ktorú dnes môžeme nosiť v srdci a ktorá nám pomôže. Je od nášho otca Abraháma, ktorému bolo prisľúbené potomstvo, čiže syn, keď mal sto rokov. Apoštol Pavol hovorí: „Uveril“ a to sa mu počítalo za spravodlivosť. Mal vieru a „vydal sa na cestu“. Čiže chce to mať vieru a urobiť všetko pre to, aby sme dosiahli tú milosť, o ktorú prosíme. Pán nám povedal: „Proste a dostanete“. Vezmime si k srdcu aj toto slovo a majme dôveru, avšak vždy s vierou a na kolenách. Toto je odvaha vlastná kresťanskej modlitbe. Ak modlitba nie je odvážna, nie je kresťanská.“ -zk-

Stretnutie s Bohom a s bratmi nemôže čakať kvôli našej pomalosti či lenivosti: sme k nemu povolaní už dnes! (Tvít pápeža Františka 12. januára 2018)

Vatikán/Taliansko 12. januára – V súvislosti s nedávnym začiatkom kalendárneho roka prijal dnes Svätý Otec vo Vatikáne predstaviteľov mesta Rím a regiónu Lazio. Samostatné audiencie venoval primátorke Ríma Virginii Raggiovej a prezidentovi regiónu Lazio Nicolovi Zingarettimu. -jb-

Vatikán 12. januára – Svätý Otec František navštívi v Ríme komunitu ukrajinských gréckokatolíkov. Ako dnes informoval riaditeľ vatikánskeho Tlačového strediska Greg Burke, pápež František zavíta v nedeľu 28. januára o 16.00 do rímskej Baziliky Svätej Sofie a tam sa stretne s ukrajinským gréckokatolíckym spoločenstvom. Návšteva je odpoveďou na pozvanie zo strany hlavy Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi Svjatoslava Ševčuka, vyššieho arcibiskupa kyjevsko-haličského.

Bazilika Santa Sofia zasvätená Božej Múdrosti sa nachádza v západnej časti Ríma vo štvrti Primavalle na Via Boccea. Chrám postavený v neobyzantskom štýle podľa vzoru katedrály v Kyjeve dokončili len pred necelým polstoročím. Slávnostne ho posvätili v roku 1969 za účasti pápeža Pavla VI. a kardinála Josipa Slipého, ktorý bol iniciátorom stavby. -zk-

Vatikán/Čile/Peru 12. januára – Dvadsiata druhá apoštolská cesta pápeža Františka do Čile a Peru, ktorá sa uskutoční od 15. do 22. januára, „bude zacielená predovšetkým pastoračne“. Povedal to riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice Greg Burke pri včerajšom brífingu s novinármi. Medzi centrálnymi momentmi apoštolskej cesty budú podľa jeho slov v obidvoch krajinách Latinskej Ameriky stretnutia s komunitami domorodých obyvateľov. Ide o populácie oblasti Araucanía v Čile a Amazónie v Peru. Vatikánsky hovorca vysvetľuje:

„Toto je skutočne dôležitá záležitosť, ktorá je v istom zmysle pre Amazóniu začiatkom Synody. Pápež, ako to už v minulosti mnohokrát urobil, chce hovoriť s domorodými obyvateľmi, chce im preukázať úctu, a to práve tam, kde sa nachádzajú. Zároveň je tu téma rešpektu voči národom a tiež voči stvorenstvu. Takže je tu aj prepojenie s encyklikou „Laudato si´“.

Apoštolská cesta je teda príležitosťou zdôrazniť to, že sa od domorodých obyvateľov môžeme mnoho naučiť, osobitne v otázke vzťahu k prírode. Greg Burke pokračuje:

„Myslím, že dnes na Západe, keď pápež hovorí o týchto veciach, je to tak trochu šok. Čo sa máme my učiť od tohto ľudu? Avšak pápež nám pripomína, že sa máme veľa čo učiť, a to sa týka aj našich veľkomiest, nášho pokroku. Od týchto ľudí sa máme veľa čo učiť.“

Ako uviedol vatikánsky hovorca, dve spomínané juhoamerické krajiny sú pápežovi osobne veľmi blízke:

„Pápež dobre pozná Čile, lebo tam žil ako jezuita počas svojho juniorátu. A pozná aj Peru. Sám hovorí po španielsky, je to jeho ľud. Som presvedčený, že pápež, ktorý má veľký rešpekt k ľudovej zbožnosti, sa bude dobre cítiť v obidvoch krajinách. Avšak verím, že v Peru, kde je osobitne rozšírená táto ľudová zbožnosť, sa bude pápež cítiť vo svojej koži.“

Svätý Otec priletí do Čile už v najbližší pondelok 15. januára, okolo polnoci stredoeurópskeho času. Charakteristické znaky troch miest, ktoré pápež navštívi počas tejto prvej etapy cesty priblížil v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas čilský veľvyslanec pri Svätej stolici Francisco Marian Fernández Amunátegui. Ide o hlavné mesto Santiago de Čile, mesto Temuco spojené s domorodcami etnika Mapuche a mesto Iquique na severe krajiny s početnými emigrantmi z iných krajín Latinskej Ameriky.

S ľudom Mapuche, s ktorým sa pápež František stretne počas návštevy mesta Temuco, sa spájajú aj určité politické napätia. Terčom radikálov z ich radov sa v poslednom období stala dokonca aj Cirkev. Tesne pred návštevou pápeža Františka je hlásených niekoľko prípadov demonštratívnych útokov na cirkevné objekty v Santiagu de Chile a na iných miestach so sloganmi požadujúcimi autonómiu územia týchto domorodcov.

Čilský veľvyslanec pri Svätej stolici pre uvedenie do kontextu poznamenal:

„Národ Mapučov (Mapuche) je pôvodným obyvateľstvom Čile, tým najdôležitejším. Bol to národ, ktorý mnoho bojoval: Španieli proti Mapučom bojovali 300 rokov pred tým, než sa dosiahol pokoj. Akokoľvek, Mapučovia boli ignorovaní mnoho rokov. V posledných rokoch, od roku 1991, nová demokratická vláda pracovala na tom, aby naozaj došlo ku skutočnej integrácii Mapučov. A dnes sa Mapučovia stali oporným bodom našej krajiny: je ich viac než jeden milión v 17-miliónovej krajine.“

Poslednou zastávkou apoštolskej cesty Svätého Otca do Čile bude mesto Iquique. Tu budú hlavnou témou migranti z iných krajín. Čilský veľvyslanec vysvetľuje:

„Sme v krajine, ktorá v prepočte na obyvateľa teraz prijíma viac migrantov než celá Latinská Amerika. Za jeden rok sme prijali 100-tisíc osôb pochádzajúcich z Haiti. Máme viac než pol milióna Peruáncov, rovnaký počet Bolívijčanov, 350-tisíc ľudí z Kolumbie a Argentíny. Pred mesiacom sme prijali prvých 100 migrantov pochádzajúcich zo Sýrie a z Venezuely, ktorá sa nachádza vo veľmi ťažkej situácii. Každý deň prichádzajú lietadlá s 50, 60 až 100 osobami. Takže pápež nájde v Čile krajinu, ktorá potvrdzuje to, čo povedal na tému vysťahovalectva: „prijmi a integruj“. Až doposiaľ ľudia migrantov akceptovali. Možno sa nájdu nejaké kritické hlasy – tak ako je to so všetkým – ale hlavným problémom, ktorý máme v Čile pokiaľ ide o migrantov je to, že naše zákony ohľadom vysťahovalectva sú už zastarané. Teraz prebieha plán reformy zákonov, aby sa našli prostriedky na lepšiu integráciu tých, ktorí prichádzajú do Čile.“

Čile je tiež krajinou s prebúdzajúcim sa ekologickým zmýšľaním, ktoré tiež leží na srdci Svätého Otca Františka.  Podľa slov veľvyslanca Čile pri Svätej stolici, solárna a veterná energia tvorí až 20% celkovej energie vyprodukovanej v krajine. Čile má zároveň až dva milióny kilometrov štvorcových chránených morských oblastí.

Svoje očakávania od apoštolskej cesty pápeža Františka do Čile veľvyslanec tejto krajiny pri Svätej stolici vyjadril nasledovne:

„Veľmi si želám, aby bola jedným veľkým impulzom k duchovnému životu krajiny, keďže sa stala príliš konzumnou.“ -zk, jb-

Mater Ecclesiae: „,Hľa, tvoj syn!... Hľa, tvoja matka!ʻ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe“ (Jn 19, 26 – 27)

Drahí bratia a sestry,

služba Cirkvi chorým a tým, ktorí sa o nich starajú, musí napredovať so stále novým nasadením, vo vernosti Pánovmu povereniu (porov. Lk 9, 2 – 6;  Mt 10, 1 – 8;  Mk 6, 7 – 13) a nasledujúc veľmi výrečný príklad jej Zakladateľa a Učiteľa.

Témou tohoročného Svetového dňa chorých sú slová, ktoré Ježiš, vyzdvihnutý na kríži, adresoval svojej matke Márii a Jánovi: „,Hľa, tvoj syn!... Hľa, tvoja matka!ʻ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe“ (Jn 19, 26 – 27).

1. Tieto Pánove slová hlboko osvetľujú tajomstvo kríža. Kríž neznamená beznádejnú tragédiu, ale je miestom, kde Ježiš vyjavuje svoju slávu a zanecháva svoju poslednú vôľu lásky až do krajnosti, ktorá sa stáva základným pravidlom života kresťanského spoločenstva a každého učeníka.

Ježišove slová sú v prvom rade počiatkom materského povolania Márie voči celému ľudstvu. Mária bude zvlášť Matkou učeníkov svojho Syna a bude sa starať o nich a o ich cestu životom. A vieme, že materská starostlivosť o syna či dcéru zahŕňa tak materiálne, ako aj duchovné stránky ich výchovy.

Pod krížom prenikne Máriinu dušu nevýslovná bolesť, no neparalyzuje ju. Naopak, keďže je Pánovou Matkou, začína pre ňu nová cesta sebadarovania. Ježiš prežíva na kríži starosť o Cirkev i o celé ľudstvo a Mária je povolaná, aby sa spolu s ním podieľala na tejto starosti. Pri opisovaní udalosti vyliatia Ducha Svätého na Turíce nám Skutky apoštolov ukazujú, že Mária začala plniť túto svoju úlohu v ranokresťanskom spoločenstve Cirkvi. Úlohu, ktorá sa nikdy nekončí.

2. Milovaný učeník Ján tu predstavuje Cirkev, mesiášsky ľud. Ján musí Máriu prijať za svoju Matku. A v tomto prijatí je povolaný vziať si ju k sebe a kontemplovať v nej vzor učeníctva i materského povolania s jeho starosťami i plánmi, ktoré jej Ježiš zveril a ktoré zahrnuje rôzne starosti i plány: teda Matku, ktorá miluje a plodí deti, schopné milovať podľa Ježišovho prikázania. Preto sa Máriino materské povolanie; povolanie starať sa o svoje deti, prenáša na Jána i na celú Cirkev. Do Máriinho materského povolania sa zapája celé spoločenstvo učeníkov.

3. Ján – ako učeník, ktorý prežíval všetko spolu s Ježišom – vie, že Učiteľ chce priviesť na stretnutie s Otcom všetkých ľudí. On môže dosvedčiť, že Ježiš sa stretol s mnohými chorými na duchu, pretože boli plní pýchy (porov. Jn 8, 31 – 39), a tiež s chorými na tele (porov. Jn 5, 6). Všetkým priniesol milosrdenstvo a odpustenie, a chorým aj fyzické uzdravenie, znak plnosti života v Božom kráľovstve, kde bude každá slza osušená. Tak ako Mária aj učeníci sú povolaní starať sa jedni o druhých, no nielen to. Vedia, že Ježišovo Srdce je otvorené pre všetkých bez výnimky. A všetkým sa má ohlasovať evanjelium Božieho kráľovstva a všetkým núdznym majú kresťania prejavovať bratskú lásku, jednoducho preto, že sú ľuďmi, Božími deťmi.

4. Materské povolanie Cirkvi voči núdznym a chorým sa v jej dvetisícročnej histórii uskutočňuje prostredníctvom mnohých iniciatív v prospech chorých. Na tieto dejiny obetavej starostlivosti nesmieme zabúdať. Pokračujú na celom svete aj v dnešnej dobe. V krajinách, kde existuje systém verejnej zdravotnej starostlivosti, sa práca katolíckych kongregácií, diecéz a ich nemocníc okrem poskytovania kvalitnej lekárskej starostlivosti sústreďuje na to, aby v centre terapeutického procesu bola ľudská osoba a aby vedecký výskum rešpektoval život a kresťanské morálne hodnoty. V krajinách, kde je systém zdravotnej starostlivosti nedostatočný alebo neexistuje, pracuje Cirkev na tom, aby poskytla ľuďom – nakoľko je to možné – zdravotnú starostlivosť, a tak sa znížila detská úmrtnosť a premohli niektoré veľmi rozšírené choroby. Všade sa snaží starať o chorých, aj keď ich nedokáže vyliečiť. Obraz Cirkvi ako „poľnej nemocnice“, ktorá prijíma všetkých, čo sú zranení životom; je veľmi konkrétnou realitou, pretože v niektorých častiach sveta poskytujú pre obyvateľstvo nevyhnutné ošetrenie len misijné a diecézne nemocnice.

5. Pripomínanie si dlhých dejín v službe chorým je pre kresťanské spoločenstvá a zvlášť pre tie, ktoré túto službu vykonávajú i dnes, dôvodom radosti. Do minulosti však treba hľadieť najmä preto, aby sme sa ňou obohatili. Máme si brať príklad z obetavosti mnohých zakladateľov inštitútov, ktorí slúžili chorým až po úplné sebaobetovanie; z kreatívnosti inšpirovanej láskou, ktorou sa po stáročia vyznačovali mnohé iniciatívy; z úsilia vedeckého výskumu ponúknuť chorým nové a dôveryhodné liečebné postupy. Toto dedičstvo minulosti nám pomáha dobre si naplánovať budúcnosť: napríklad chrániť katolícke nemocnice pred rizikom, že podľahnú „firemnej mentalite“, ktorá sa v celom svete usiluje o to, aby sa starostlivosť o zdravie stala obchodným artiklom, čo povedie k vyradeniu chudobných z nej. Organizačná rozumnosť a láska si naviac vyžadujú, aby bol chorý rešpektovaný ako osoba s vlastnou dôstojnosťou a aby bol vždy centrom liečebného procesu. Tieto usmernenia si majú osvojiť aj kresťania pôsobiaci vo verejných štruktúrach, ktorí sú povolaní vo svojej službe pozitívne svedčiť o evanjeliu.

6. Ježiš zanechal Cirkvi ako dar svoju uzdravujúcu moc: „A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi“ (Mk 16, 17 – 18). V Skutkoch apoštolov sa dočítame o uzdraveniach, ktoré sa udiali prostredníctvom Petra (porov. Sk 3, 4 – 8) a Pavla (porov. Sk 14, 8 – 11). Táto úloha Cirkvi je odpoveďou na Ježišov dar, lebo vie, že má hľadieť na chudobných rovnakým pohľadom plným nežnosti a súcitu, ako jej Pán. Pastorácia v zdravotníctve je a stále bude nevyhnutnou a základnou úlohou, ktorú treba vždy prežívať s novým nasadením, počnúc farskými spoločenstvami, až po tie najkvalitnejšie zdravotnícke centrá. Nesmieme však zabudnúť ani na nežnú lásku a vytrvalosť, s ktorou sa mnohé rodiny starajú o svoje deti; rodičov či iných príbuzných, ktorí sú chronicky chorí alebo majú vážne postihnutie. Ošetrovanie chorých v rodinách je mimoriadnym svedectvom lásky k človeku a treba ho podporovať náležitým uznaním i adekvátnymi politickými opatreniami. Lekári a sestričky, kňazi, zasvätené osoby a dobrovoľníci, rodinní príslušníci a všetci, čo sú zapojení do starostlivosti o chorých, sa teda podieľajú na tomto poslaní Cirkvi. Ide o spoločne nesenú zodpovednosť, ktorá obohacuje hodnotu dennej služby každého zo zúčastnených.

7. Márii, láskyplnej Matke, chceme zveriť všetkých chorých na tele i na duši, aby ich posilnila v nádeji. Prosme ju, aby nám pomohla naučiť sa prijímať našich chorých bratov a sestry. Cirkev vie, že potrebuje osobitnú milosť, aby dokázala plniť svoju evanjeliovú službu starostlivosti o chorých. Nech nás teda modlitba k Pánovej Matke spojí v naliehavej prosbe, aby každý člen Cirkvi s láskou prežíval svoje povolanie v službe životu a zdraviu. Panna Mária nech oroduje za tento 26. svetový deň chorých; nech pomáha chorým prežívať ich utrpenie v spoločenstve s Pánom Ježišom a nech pomáha aj tým, čo sa o nich starajú. Všetkým chorým, zdravotníckym pracovníkom i dobrovoľníkom zo srdca udeľujem apoštolské požehnanie.

Vo Vatikáne 26. novembra 2017, na slávnosť Krista Kráľa vesmíru

František

(Preklad z talianskeho originálu Mária Spišiaková, lektoroval Ivan Šulík, jazyková redakcia Marian Veselý)

„Prijať, chrániť, podporovať a integrovať migrantov a utečencov“

Posolstvo Svätého Otca Františka k Svetovému dňu migrantov a utečencov (14. januára 2018)

Drahí bratia a sestry!

„Cudzinec, ktorý sa bude u vás zdržovať, nech je medzi vami ako domorodec. Milujte ho ako seba, veď aj vy ste boli cudzincami v egyptskej krajine. Ja som Pán, váš Boh!“ (Lv 19, 34).

Počas prvých rokov môjho pontifikátu som opakovane vyjadril osobitné znepokojenie, pokiaľ ide o poľutovaniahodnú situáciu mnohých migrantov a utečencov, ktorí utekajú pred vojnami, prenasledovaním, prírodnými nešťastiami a chudobou. Bezpochyby tu ide o „znamenie čias“, ktoré som sa snažil pochopiť, prosiac o svetlo Ducha Svätého, od tej doby, čo som 8. júla 2013 navštívil ostrov Lampedusa. Pri založení nového Dikastéria na podporu integrálneho ľudského rozvoja som si želal, aby vznikla osobitná sekcia pod mojím priamym vedením, založená ad tempus (dočasne), ktorá bude vyjadrením starostlivosti Cirkvi o migrantov, utečencov, evakuované osoby a obete obchodovania s ľuďmi.

Každý cudzinec, ktorý klope na naše dvere, predstavuje príležitosť stretnúť sa s Ježišom Kristom, ktorý sa stotožnil s prijatým alebo odmietnutým pocestným v akejkoľvek dobe (porov. Mt 25, 35.43). Materskej starostlivosti Cirkvi Pán zveruje každú ľudskú bytosť, ktorá bola prinútená opustiť svoju vlasť a hľadať lepšiu budúcnosť.1 Táto starostlivosť sa má konkrétne prejavovať v každej etape migračnej skúsenosti: od vydania sa na cestu, cez príchod do novej krajiny, až po návrat do vlasti. Túto veľkú zodpovednosť chce Cirkev niesť spolu so všetkými veriacimi a ostatnými ľuďmi dobrej vôle, ktorí sú –  každý podľa svojich možností  –  povolaní veľkodušne, pohotovo, múdro a predvídavo odpovedať na mnohé výzvy súčasnej migrácie.

V tejto súvislosti chcem znovu zopakovať, že „naša spoločná odpoveď sa musí odvíjať v súlade so štyrmi slovesami vychádzajúcimi z princípov cirkevného učenia: prijať, chrániť, podporovať a integrovať“2.

S ohľadom na aktuálny scenár prijať znamená predovšetkým ponúknuť migrantom a utečencom širšie možnosti bezpečného a legálneho vstupu do cieľových krajín. V tomto zmysle je žiaduce konkrétne úsilie zamerané na zvýšenie a zjednodušenie udeľovania humanitárnych víz a na opätovné spojenie rodín. Zároveň by som si želal, aby väčší počet krajín zaviedol programy osobného i kolektívneho sponzorstva a aby sa otvorili humanitárne koridory pre zvlášť zraniteľných utečencov. Okrem toho by bolo vhodné zriadiť špeciálne dočasné víza pre osoby, ktoré utekajú pred konfliktmi z bezprostredne susediacich krajín. Nie je vhodné riešiť to kolektívnym či svojvoľným odsunom migrantov a utečencov, predovšetkým keď ide o návrat do krajín, ktoré nemôžu garantovať rešpektovanie dôstojnosti a základných práv týchto osôb.3 Opätovne chcem zdôrazniť, aké je dôležité ponúknuť migrantom a utečencom prvé primerané a dôstojné ubytovanie. Zdá sa, že „programy rozptýleného prijímania, ktoré už boli na rôznych miestach zavedené, uľahčujú osobné stretnutie, umožňujú lepšiu kvalitu služieb a poskytujú lepšiu záruku úspešnosti“4. Princíp centrálneho postavenia ľudskej osoby, na ktorom pevne trval môj milovaný predchodca Benedikt XVI.,5 nás zaväzuje, aby sme vždy dávali prednosť bezpečnosti osôb pred národnou bezpečnosťou. Preto je nevyhnutné zaistiť náležitú prípravu personálu zodpovedného za hraničné kontroly. Situácia migrantov žiadajúcich o azyl a utečencov si vyžaduje, aby bola zaistená ich osobná bezpečnosť a prístup k základným službám. V mene základnej dôstojnosti každej ľudskej osoby sa treba usilovať uprednostniť alternatívne riešenia pred zadržaním tých, čo vstúpili na územie danej krajiny nelegálne.6

Druhé sloveso je chrániť a stretáme sa s ním v celom rade úkonov zameraných na ochranu práv a dôstojnosti migrantov a utečencov, nezávisle od ich migračného statusu.7 Takáto ochrana začína v ich vlasti a spočíva v ponúknutí spoľahlivých a overených informácií už pred ich odchodom a v poskytnutí ochrany pred nelegálnymi prevádzačskými praktikami.8 Ochrana musí pokračovať, pokiaľ je to možné, v hostiteľskej krajine, a to tým, že im zaistí náležitú konzulárnu pomoc, právo ponechať si u seba osobné identifikačné dokumenty, rovnaký prístup k spravodlivosti, možnosť otvoriť si osobný bankový účet a tiež minimum potrebné na prežitie. Ak sa náležite uznajú a zhodnotia schopnosti a zručnosti migrantov, žiadateľov o azyl a utečencov, predstavujú pre prijímajúce spoločenstvá skutočné bohatstvo.9 Preto by som si želal, aby sa rešpektovala ich dôstojnosť a v prijímajúcej krajine im bola poskytnutá sloboda pohybu, pracovné príležitosti a prístup ku komunikačným prostriedkom. Chcem zdôrazniť, že je potrebné rozvíjať programy pracovnej a spoločenskej integrácie pre tých, čo sa rozhodnú vrátiť do vlasti. Univerzálny právny základ na ochranu maloletých migrantov ponúka Medzinárodný dohovor o právach dieťaťa. Treba sa voči nim vyhnúť akejkoľvek formy zadržania z dôvodu ich migračného statusu, pokým treba zaistiť ich pravidelnú možnosť zúčastniť sa na základnom i stredoškolskom vzdelávaní. Rovnako je nevyhnutné zaručiť im právo na regulárny pobyt do dovŕšenia dospelosti a možnosť pokračovať v štúdiu. Pre maloletých bez sprievodu alebo odlúčených od ich rodiny je dôležité zriadiť programy dočasnej opatrovateľskej alebo pestúnskej starostlivosti.10 Musí sa rešpektovať univerzálne právo na štátnu príslušnosť, ktorá sa, náležite osvedčená, priznáva od momentu narodenia všetkým deťom, chlapcom i dievčatám. Stavu osôb bez štátnej príslušnosti, v ktorom sa často ocitnú migranti a utečenci, sa dá ľahko vyhnúť prijatím „legislatívy ohľadom občianstva, ktorá bude v súlade so základnými princípmi medzinárodného práva“.11 Status migranta nesmie obmedzovať prístup migrantov k verejnej zdravotnej starostlivosti a penzijnému systému, ani brániť prevodu povinných platieb v prípade ich repatriácie.

Podporovať v zásade znamená snažiť sa o to, aby boli všetci migranti a utečenci –  a tiež prijímajúce komunity –  schopní naplno realizovať potenciál ako osoby vo všetkých Stvoriteľom zamýšľaných rozmeroch ľudskosti.12 Medzi týmito rozmermi treba priznať oprávnenú hodnotu náboženskému rozmeru a teda zaistiť všetkým cudzincom na danom území slobodu náboženského vyznania a praktizovania náboženstva. Mnohí migranti a utečenci majú schopnosti, ktoré treba náležite uznať a zhodnotiť. Keďže „ľudská práca je zo svojej povahy určená, aby národy spájala“,13 povzbudzujem k tomu, aby sme sa konkrétne usilovali podporiť spoločenské a pracovné začlenenie migrantov a utečencov, garantujúc všetkým – vrátane žiadateľov o azyl –  možnosť zamestnať sa, zúčastniť sa výučby jazyka a aktívnej občianskej formácie, a tiež byť dostatočne informovaní v ich rodnom jazyku. V prípade maloletých migrantov musí byť ich začlenenie do pracovnej činnosti regulované legislatívou, aby sa predišlo ich zneužívaniu a ohrozeniu ich normálneho rastu a vývoja. Benedikt XVI. v roku 2006 v súvislosti s migráciami zdôraznil, že rodina je „miestom a zdrojom kultúry života a dôležitým činiteľom integrácie hodnôt“14. Preto treba vždy podporovať integritu rodiny a napomáhať znovu zjednotenie rodín – vrátane starých rodičov, vnúčat a súrodencov – bez akéhokoľvek podmieňovania ekonomickými požiadavkami. Pokiaľ ide o migrantov, žiadateľov o azyl a utečencov s hendikepom, treba im zaistiť, čo najväčšiu pozornosť a pomoc. Hoci považujem doterajšie snahy mnohých krajín v rámci medzinárodnej spolupráce a humanitárnej pomoci za chvályhodné, želal by som si, aby sa pri distribúcii takejto pomoci brali do úvahy potreby (napríklad zdravotná a sociálna starostlivosť a vzdelávanie) rozvojových krajín, ktoré prijímajú značné prílevy utečencov a migrantov. Dúfam tiež, že medzi adresátov sú zahrnuté miestne komunity, ktoré sú v situácii materiálnej núdze a ohrozenia.15

Posledné sloveso je integrovať a súvisí s príležitosťami na vzájomné obohatenie medzi kultúrami, ktoré vznikajú vďaka prítomnosti migrantov a utečencov. Integrácia nie je „asimilácia vedúca k potlačeniu vlastnej kultúrnej identity alebo k jej upadnutiu do zabudnutia. Kontakt s druhým tu vedie skôr k objaveniu jeho ,tajomstva‘ a k otvoreniu sa na prijatie jeho pozitívnych stránok, čo prispieva k hlbšiemu vzájomnému poznaniu. Je to dlhotrvajúci proces, ktorý má za cieľ formovať spoločnosti i kultúry tak, aby čoraz viac odrážali rozmanitosť Božích darov“16. Tento proces možno urýchliť poskytnutím občianstva, ktoré sa nebude viazať na ekonomické a jazykové požiadavky, a prijatím osobitnej právnej úpravy vzťahujúcej sa len na migrantov, aby mohli ostať v danej krajine dlhší čas. Znovu opakujem, že treba podporovať kultúru stretania v akejkoľvek podobe, vytváraním viacerých príležitostí na medzinárodnú výmenu, dokumentovaním a šírením dobrých skúseností s integráciou a rozvíjaním programov zameraných na prípravu miestnych komunít na integračný proces. Chcem poukázať na osobitný prípad cudzincov, ktorí sú z dôvodu humanitárnej krízy nútení opustiť krajinu, do ktorej imigrovali. Je žiaduce, aby týmto osobám bola zaistená pri ich návrate do vlasti primeraná pomoc a tiež efektívne programy na znovu zaradenie do pracovného procesu.

Cirkev je v súlade so svojou pastoračnou tradíciou pripravená priamo sa podieľať na všetkých navrhovaných iniciatívach, no na získanie požadovaných výsledkov je nevyhnutné, aby v rámci vlastnej zodpovednosti prispeli aj politické spoločenstvá a občianska spoločnosť.

Na samite OSN v New Yorku 19. septembra 2016 svetoví lídri jasne vyjadrili svoju vôľu rozhodne sa angažovať v prospech migrantov a utečencov, aby sa zachránili ich životy a chránili ich práva, spoločne nesúc túto zodpovednosť na globálnej úrovni. S týmto cieľom sa štáty zaviazali do konca roku 2018 zredigovať a schváliť dva celosvetové pakty (Global Compacts) – jeden venovaný utečencom a druhý týkajúci sa migrantov.

Drahí bratia a sestry, vo svetle týchto rozbehnutých procesov predstavujú nasledujúce mesiace zvlášť vhodnú príležitosť predstaviť a podporiť konkrétne aktivity, v ktorých by sa mali uplatniť spomínané štyri slovesá. Preto vás pozývam, aby ste využili každú príležitosť na šírenie tohto posolstva všetkým politickým a spoločenským aktérom, ktorí sú zapojení do tohto procesu vedúcemu k schváleniu dvoch celosvetových paktov, alebo sa chcú na ňom podieľať.

Dnes 15. augusta slávime sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Božia Matka sama na sebe zažila ťažkosti exilu (porov. Mt 2, 13 – 15), s láskou sprevádzala svojho Syna po ceste na Kalváriu a teraz sa naveky podieľa na jeho sláve. Preto jej materskému príhovoru zverujeme nádeje všetkých migrantov a utečencov sveta a tiež túžby spoločenstiev, ktoré ich prijímajú, aby sme sa v súlade s najvyšším Božím prikázaním všetci naučili milovať druhého, cudzinca  ako seba samého.

Vo Vatikáne 15. augusta 2017, na sviatok Nanebovzatia Panny Márie

FRANTIŠEK
______
1 Porov. PIUS XII.: Apoštolská konštitúcia Exsul Familia, I, I.

2 FRANTIŠEK: Príhovor k účastníkom medzinárodného stretnutia „Migrácie a mier“, 21. februára 2017.

3 Porov. Príhovor stáleho pozorovateľa Svätej stolice na 103. zasadaní Rady OIM, 26. novembra 2013.

4 FRANTIŠEK: Príhovor k účastníkom medzinárodného stretnutia „Migrácie a mier“, 21. februára 2017.

5 Porov. BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate, 47.

6 Porov.  Príhovor stáleho pozorovateľa Svätej stolice na 20. zasadaní Rady pre ľudské práva, 22. júna 2012.

7 Porov. BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate, 62.

8 Porov. PÁPEŽSKÁ RADA PRE PASTORÁCIU MIGRANTOV A CESTUJÚCICH: inštrukcia Erga migrantes caritas Christi, 6.

9 Porov. BENEDIKT XVI.: Príhovor k účastníkom 6. svetového kongresu pre pastoráciu migrantov a utečencov, 9. novembra 2009.

10 Porov. BENEDIKT XVI.:  Posolstvo na Svetový deň migrantov a utečencov 2010; Príhovor stáleho pozorovateľa Svätej stolice na 26. riadnom zasadnutí Rady pre ľudské práva o ľudských právach migrantov, 13. júna 2014.

11 PÁPEŽSKÁ RADA PRE PASTORÁCIU MIGRANTOV A CESTUJÚCICH a PÁPEŽSKÁ RADA COR UNUM: Accogliere Cristo nei rifugiati e nelle persone forzosamente sradicate (Prijať Krista v utečencoch a osobách násilne vyhnaných z vlasti), 2013, 70.

12 Porov. PAVOL VI.: encyklika Populorum progressio, 14.

13 JÁN PAVOL II.: encyklika Centesimus annus, 27.

14 BENEDIKT XVI.: Posolstvo na Svetový deň migrantov a utečencov 2007.

15 Porov. PÁPEŽSKÁ RADA PRE PASTORÁCIU MIGRANTOV A CESTUJÚCICH a PÁPEŽSKÁ RADA COR UNUM: Accogliere Cristo nei rifugiati e nelle persone forzosamente sradicate, 2013, 30 – 31.

16 JÁN PAVOL II.:  Posolstvo na Svetový deň migrantov a utečencov 2005, 24. novembra 2004.

(Zdroj: KBS)

Piatkové vysielanie vo zvukovej podobe: