Peru 19. januára – Pápež František už začal druhú etapu svojej 22. apoštolskej cesty príletom do Limy. Na letisku ho o 16.50 miestneho času (22.50 nášho času) privítal prezidentský pár, arcibiskup Limy a predseda miestnej biskupskej konferencie spolu s predstaviteľmi takmer 10-miliónovej metropoly ležiacej na tichomorskom pobreží.

Po odznení 21 delových sálv určených návšteve hlavy štátu Svätý Otec prešiel po červenom koberci pred nastúpenou čestnou jednotkou v bielych uniformách. Tesne po polnoci nášho času už pápeža Františka privítali na Apoštolskej nunciatúre, ktorá bude jeho rezidenciou až do pondelka 21. januára. Počas peruánskej etapy apoštolskej cesty je časový posun oproti Slovensku 6 hodín.

Dnes čaká pápeža Františka návšteva amazónskej oblasti v meste Puerto Maldonado, kde sa prihovorí zástupcom národov Amazónie a bude s nimi obedovať. Večer sa Svätý Otec vráti do hlavného mesta Limy, kde absolvuje protokolárne stretnutia a vystúpi s príhovorom pred verejnými predstaviteľmi krajiny a diplomatickým zborom.

Pápež František sa včera rozlúčil s Čile, kde strávil plné tri dni - od pondelka večera do štvrtka večer. Na záver svätej omše v severočilskom Iquique sa poďakoval za obetavosť, s akou Čiľania pripravili jednotlivé podujatia, osobitne vyjadril uznanie 20-tim tisíckam dobrovoľníkov. Celej krajine na rozlúčku vyprosoval od Boha jeho ochranu: „Ochraňuj vieru tohto ľudu a daruj mu jednotu a pokoj.“

Pred odchodom z Čile pápež nezabudol ani na svojich rodákov, ktorí pricestovali spoza andských hôr, aby sa s ním mohli stretnúť.  Na všetkých prítomných sa v závere omše v Iquique obrátil so slovami:

„Ďakujem vám, a prosím vás, nezabudnite sa za mňa modliť. A chcem poďakovať za prítomnosť mnohých pútnikov z bratských národov Bolívie, z Peru a – nebuďte žiarliví – osobitne za prítomnosť Argentínčanov, pretože Argentína je moja vlasť! Ďakujem mojim argentínskym bratom, že ma sprevádzali v Santiagu, Temucu i tu v Iquique. Veľká vďaka!“ -jb-

Peru 19. januára – „Pomáhajte vašim biskupom, misionárom a misionárkam, aby sa s vami spojili a aby vo vzájomnom dialógu všetkých mohli utvárať Cirkev s tvárou Amazónie a Cirkev s tvárou pôvodného obyvateľstva. V tomto duchu som zvolal Synodu pre Amazóniu v roku 2019, ktorej prvé stretnutie, ako predsynodálna rada, bude tu, dnes večer.“ Takto sa dnes pápež František obrátil na domorodcov Amazónie pri dnešnom stretnutí v peruánskom meste Puerto Maldonado.

Mesto leží vo východnej časti krajiny v blízkosti hranice s Bolíviou a neďaleko Brazílie. História tohto 74-tisícového mesta spadá ešte do obdobia spred Inkov. Názov mesto zdedilo po prvom španielskom cestovateľovi hľadajúcom zlato Juanovi Alvarezovi Maldonadovi, ktorý sem prišiel v roku 1567. Rapídny nárast mesta nastal začiatkom 20. storočia po objavení gumy a v dôsledku ťažby nerastných surovín.

Mesto sa nachádza v amazónskom regióne Peru s názvom Madre de Dios (Matka Božia). Tento názov nesie aj meno športovej haly (Coliseo Madre de Dios), kde pápeža čakalo štyritisíc zástupcov pôvodného obyvateľstva z viac než 22 amazónskych kmeňov. V tradičných odevoch a vyzdobení farebným perím ho privítali  spevmi a tancami skupiny z generácie starších, ako aj mladých. Prítomní boli aj príslušníci horských kmeňov, ktoré sa po prisťahovaní z Ánd udomácnili v Amazónii. 

Ako pri stretnutí povedal biskup David Martinéz de Aguirre Guinea OP, apoštolský vikár Puerta Maldonada, Cirkev v tejto oblasti pôsobí 118 rokov. Pápežovi poďakoval za zvolanie Synody biskupov o Amazónii, ako aj za jeho záujem o túto oblasť a jej ľud, ktorému sa misionári snažia byť nápomocní v dožadovaní sa jeho práv. Povedal: „Vnímame, že váš pohľad objavil to najväčšie bohatstvo Amazónie, ktorým nie sú ani minerály, ani drevo či ropa. Sú ňou jej ľudia.“  

Svätého Otca pozdravili aj niekoľkí zástupcovia prítomných kmeňov. Héctor a Yésica Patiachi z kmeňa Harakabut pápežovi vyjadrili svoje obavy:     

„Chceme, aby naše deti mohli študovať, ale nechceme, aby školy zničili naše tradície, našu reč, nechceme zabudnúť na múdrosť našich praotcov! Chceme, aby sa naše deti vzdelávali, aby netrpeli diskrimináciou tak, ako my. Sme pôvodnými obyvateľmi, žili sme tu od dávnych čias. Naším dedičstvom po praotcoch je náš jazyk. Cítime hrdosť, že patríme k pôvodnému ľudu a že hovoríme naším jazykom. Aj napriek tomu máme strach, lebo ľudia z iných miest chcú naše vymiznutie.“

Pár domorodcov zároveň vyjadril obavy z ničenia životného prostredia ich domova, ako aj celej planéty. Spomenuli aj pomoc dominikánskeho misionára Josého Álvaresa Fernándeza, ktorý ku kmeňu prišiel v dobe, keď bol na pokraji zániku.

Zástupkyňa kmeňa Awayún, 64-ročná María Luzmila Bermeo okrem iného predstavila činnosť amazonských žien venujúcich sa remeslám ako výroba keramiky a bižutérie, drevorezba či výroba predmetov z vlákien palmy a liany. Svätému Otcovi predstavila ukážku výrobkov amazonských remeselníkov.

Pri stretnutí tiež predstavili myšlienky z encykliky pápeža Františka Laudato si´, preloženej do miestnych jazykov.

Svätý Otec v úvode zacitoval z Knihy Exodus: „Zobuj si z nôh obuv, lebo zem na ktorej stojíš, je zem svätá“ (3,5). Ako sám povedal, prišiel načúvať ľudu Amazónie: „Chcel som prísť, aby som vás navštívil a počúval; aby sme boli spolu v srdci Cirkvi; aby som sa zjednotil s vašimi výzvami a spolu s vami sa opäť utvrdil v rozhodnej voľbe za obranu života, za obranu zeme a obranu kultúr. Pôvodné obyvateľstvo Amazónie pravdepodobne ešte nikdy nebolo ohrozené na svojom teritóriu tak, ako je dnes.“

Svätý Otec pripomenul silný tlak ekonomických záujmov, keďže Amazónia je bohatá na ropu, zemný plyn, zlato a produkujú sa tu aj agro-priemyselné monokultúry. Ako povedal, mnohé hnutia sa síce snažia o záchranu prírody, no nedbajú o domorodcov. Pápež vyzval k interkultúrnemu dialógu, v ktorom by boli domorodci protagonistami, keďže ide o ich teritóriá: „Docenenie a dialóg budú tou najlepšou cestou ako zmeniť historické vzťahy, poznačené vyraďovaním a diskrimináciou“.

Ďalšími problémami Amazónie sú: únik uhľovodíkových plynov ohrozujúci zdravie domorodcov, nelegálna ťažba, odlesňovanie či obchodovanie s ľuďmi – zotročovanie na pracovné a sexuálne účely, či skrytá sterilizácia domorodých žien.

Svätý Otec vystríhal pred takzvaným novodobým kolonializmom a pripomenul dôležitosť rodiny:

„Kultúra našich národov je znakom života. Amazónia, okrem toho že je zásobárňou biodiverzity, je tiež zásobárňou kultúry, ktorá musí byť zachovaná pred novými formami kolonializmu. Rodina – tak ako to povedala jedna z vás – je a vždy bola sociálnou inštitúciou, ktorá značne prispieva k tomu, aby sa naše kultúry zachovali. V uplynulých krízových obdobiach, čeliac rôznym formám imperializmu, boli rodiny pôvodného obyvateľstva tou najlepšou obrankyňou života.

Žiada sa od nás zvláštna ostražitosť, aby sme sa nenechali chytiť do pasce ideológiám kolonializmu, ktoré sa skrývajú za pokrok, no ktoré sa pomaličky vkrádajú dnu, ruinujú kultúrnu identitu a nastoľujú spôsob myslenia, ktorý je uniformný, jediný... no chabý. Prosím, počúvajte starších. Oni disponujú múdrosťou, ktorá im umožňuje byť v spojení s transcendentnom a objaviť to, čo je v živote podstatné. Nezabúdajme na to, že „strata nejakej kultúry môže byť rovnako vážna alebo ešte závažnejšia ako vyhynutie živočíšneho či rastlinného druhu“ (Laudato si’, 145).“

Pápež domorodcov ubezpečil o záujme Cirkvi o obranu ich práv a ich kultúry:

„Nepodľahnite pokušeniam, ktoré sa snažia vykoreniť katolícku vieru vášho ľudu (Porov. Dokument z Aparecidy, 531). Každá kultúra a každý spôsob videnia sveta, ktoré prijímajú Evanjelium, obohacuje Cirkev zviditeľnením novej črty Kristovej tváre. Cirkev nie je vzdialená od vašim problémov a vášho života, Cirkvi nechce byť cudzí váš spôsob života a jeho usporiadanie.

Potrebujeme, aby pôvodné obyvateľstvo kultúrne utváralo miestne cirkvi Amazónie. A v tejto súvislosti mi urobilo veľkú radosť, keď som počul, že jednu z častí Laudato si´ prečítal trvalý diakon z vašej kultúry.

Pomáhajte vašim biskupom, pomáhajte vašim misionárom a misionárkam, aby sa s vami spojili a aby vo vzájomnom dialógu všetkých mohli utvárať Cirkev s tvárou Amazónie a Cirkev s tvárou pôvodného obyvateľstva. V tomto duchu som zvolal Synodu pre Amazóniu v roku 2019, ktorej prvé stretnutie, ako predsynodálna rada, bude tu, dnes večer.“

Domorodí obyvatelia Svätému Otcovi založili na hlavu typický veniec, náhrdelník a stuhy. Darovali mu aj knihy s príbehmi kmeňov v ich domorodých jazykoch. Traja diakoni z radov domorodcov mu venovali štóly zdobené tradičnými vzormi.

Celý príhovor pápeža Fratiška na stretnutí s ľudom Amazónie

Coliseo Madre de Dios – Puerto Maldonado, 19. januára 2018

Drahí bratia a sestry!

Keď som tu spoločne s vami, vyviera mi zo srdca chválospev sv. Františka: „Buď pochválený, môj Pane“. Áno, buď pochválený za túto príležitosť, ktorú nám dávaš týmto stretnutím. Ďakujem, Mons. David Martínez de Aguirre Guinea, pán Héctor, pani Yésica a pani María Luzmila, za vaše slová privítania i za vaše svedectvá. Týmto chcem poďakovať a vyjadriť svoj pozdrav aj všetkým obyvateľom Amazónie.

Vidím, že ste prišli z rozličných pôvodných národov Amazónie: Harakbut, Esse-ejas, Matsiguenkas, Yines, Shipibos, Asháninkas, Yaneshas, Kakintes, Nahuas, Yaminahuas, Juni Kuin, Madijá, Manchineris, Kukamas, Kandozi, Quichuas, Huitotos, Shawis, Achuar, Boras, Awajún, Wampís, medzi inými. Vidím tiež, že sú tu s nami aj národy, pochádzajúce z Ánd, ktoré prišli z horských oblastí a stali sa Amazónčanmi.

Veľmi som túžil po tomto stretnutí. Chcel som odtiaľto začať návštevu Peru. Ďakujem vám za vašu účasť a za to, že nám umožňujete zblízka, vo vašich tvárach, uvidieť odblesk tejto zeme. Je to tvár plurality, nekonečnej pestrosti a enormného biologického, kultúrneho a duchovného bohatstva.

My, čo nie sme z týchto oblastí, potrebujeme vašu múdrosť a vaše znalosti, aby sme mohli preniknúť k pokladu – bez toho, aby sme ho zničili –, ktorý ukrýva táto krajina. Zaznievajú tu slová, ktoré povedal Pán Mojžišovi: «Zobuj si z nôh obuv, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá» (Ex 3,5).

Dovoľte, aby som ešte raz zopakoval: Buď pochválený, Pane, za toto nádherné dielo, ktorým je amazónsky ľud, a za celú biodiverzitu, ukrývajúcu sa v týchto krajinách!

Tento chválospev ale narúša to, keď vidíme a počujeme o hlbokých ranách, ktoré si so sebou nesie Amazónia a jej ľud. Chcel som teda prísť, aby som vás navštívil a počúval; aby sme boli spolu v srdci Cirkvi; aby som sa zjednotil s vašimi výzvami a spolu s vami sa opäť utvrdil v úprimnom rozhodnutí sa za obranu života, za obranu zeme a obranu kultúr.

Pravdepodobne nebolo pôvodné obyvateľstvo Amazónie ešte nikdy tak ohrozené na svojom teritóriu, ako je dnes. O Amazónii sa vedú spory na mnohých frontoch: z jednej strany je to nový ťažobný prístup (neo-extractivismo) a silný tlak veľkých ekonomických záujmov, ktoré zameriavajú svoju ziskuchtivosť na ropu, zemný plyn, zlato, poľnohospodárske monokultúry; z druhej strany predstavuje hrozbu pre vaše teritóriá tiež zvrátenosť politík, ktoré podporujú „zachovanie“ prírody, no bez toho, aby sa zaujímali o ľudské bytosti, a konkrétne o vás, amazonskí bratia, ktorí uprostred tejto prírody žijete.

Sú nám známe hnutia, ktoré sa v mene záchrany lesov zmocňujú veľkých lesnatých plôch a obchodujú s nimi. Tým spôsobujú situáciu útlaku pre pôvodné obyvateľstvo, pre ktoré sa týmto spôsobom teritóriá a prírodné zdroje, ktoré sa v nich nachádzajú, stávajú nedostupnými. Tento problém nedá dýchať vašim ľuďom a zapríčiňuje migráciu nových generácií z dôvodu nedostatku priestorových možností. Musíme prelomiť tento historický model, ktorý považuje Amazóniu za akúsi bezodnú zásobáreň pre jednotlivé štáty bez toho, aby sa bral ohľad na jej obyvateľov.

Považujem za nevyhnutné, aby sa vykonali kroky na vytvorenie inštitucionálneho priestoru pre rešpektovanie a docenenie domorodých národov a pre dialóg s nimi; so zahrnutím a záchranou kultúry, reči, tradícií, práv a spirituality, ktoré sú im vlastné. Interkultúrny dialóg, v ktorom by oni boli „hlavnými hovorcami, najmä, keď sa chystajú veľké projekty, ktoré sa týkajú ich priestorov“ (Encyklika Laudato si’, 146). Docenenie a dialóg budú tou najlepšou cestou ako zmeniť historické vzťahy poznačené vylúčením a diskrimináciou.

Na druhej strane, je správne priznať aj to, že tu existujú i nádejné iniciatívy, ktoré vychádzajú z vášho prostredia a z vašich organizácií, a ktoré sa usilujú pracovať na tom, aby pôvodné obyvateľstvo a ich komunity boli sami strážcami lesov, a aby vyprodukované zdroje boli na úžitok pre vaše rodiny, pre zlepšenie vašich životných podmienok, zdravia a vzdelávania vašich komunít.

Takéto „dobré konanie“ je v zhode s praktizovaním toho „dobrého nažívania“, ktoré objavujeme v múdrosti našich národov. Dovoľte, aby som vám povedal, že ak vás aj niekto považuje za prekážku alebo za „ťarchu“, v skutočnosti je váš život apelom na svedomie takého štýlu života, ktorý nie je schopný uvedomiť si, za akú cenu je takým aký je. Vy ste živou pamäťou poslania, ktoré Boh zveril všetkým nám: starať sa o spoločný dom.

Ochrana zeme nemá iný cieľ ako ochranu života. Vieme o utrpení, ktorým sú postihnutí niektorí z vás, z dôvodu uhľovodíkových splodín, ktoré vážne ohrozujú život vašich rodín a znečisťujú vaše prírodné prostredie.

Súbežne tu jestvuje aj iná devastácia života, ktorá sa napája na znečisťovanie životného prostredia, zapríčinené nelegálnou ťažbou. Mám na mysli obchodovanie s ľuďmi: zotročovanie pracovnej sily a sexuálne zneužívanie. Násilie páchané na mladistvých a na ženách volá do neba: „Vždy ma zarmucovala situácia tých, ktorí sa stali predmetom rozličných foriem obchodovania s ľuďmi. Chcel by som, aby bolo počuť Boží výkrik adresovaný všetkým: „Kde je tvoj brat?“ (Gn 4, 9). Kde je tvoj brat otrok? [...] Netvárme sa, že sa nič nedeje ani neodvracajme pohľad na druhú stranu. Mnohokrát sme toho súčasťou. Táto otázka je pre všetkých!“ (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 211).

Nemožno si tu nepripomenúť sv. Turíbia, ktorý na Treťom koncile v Lime s veľkou bolesťou konštatoval, že „nielen v minulých časoch sa spôsobovalo týmto úbohým ľuďom príkorie a páchalo sa na nich násilie veľkých rozmerov, ale ešte aj dnes mnohí robia to isté“ (3. zasad., kap. 3). Nanešťastie, i po päťsto rokoch sú tieto slová ešte stále aktuálne. Prorocké slová týchto mužov viery – ako nám to pripomenuli Héctor s Yésicou – sú výkrikom tohto ľudu, ktorý je často nútený mlčať alebo ktorému bola odňatá možnosť hovoriť. Toto proroctvo musí zostať prítomné v našej Cirkvi, aby sa nikdy neprestali ozývať hlasy v prospech tých, čo sú vyraďovaní a trpia.

Z tejto znepokojivej situácie pramení prvoradá voľba za život tých najbezbrannejších. Myslím tu na národy označované ako „Pôvodné národy žijúce v dobrovoľnej izolovanosti“ (PIAV). Dobre vieme, že ide o tých najzraniteľnejších medzi  zraniteľnými. Dedičstvo uplynulých období ich prinútilo dokonca izolovať sa aj od ich vlastných etník, a začať dejiny uväznenia na najmenej dostupných miestach lesov, aby mohli slobodne žiť. Pokračujte v ochrane týchto najviac zraniteľných bratov. Ich prítomnosť nám pripomína, že nemôžeme nakladať so spoločnými dobrami takým tempom, aké udáva nenásytný konzumizmus. Je nevyhnutné, aby existovali hranice, ktoré nám pomôžu brániť sa pred každým pokusom zničiť habitat, ktorý nás utvára.

Docenenie týchto národov – ktoré nemôžu byť nikdy považované za menšinu, ale za autentických partnerov dialógu – ako i všetkých pôvodných národov nám pripomína, že nie sme absolútnymi vlastníkmi stvorenstva. Je naliehavé vedieť uvítať podstatný prínos, ktorý môžu ponúknuť celej spoločnosti, a nie robiť z ich kultúry idealizáciu akéhosi prirodzeného stavu, ani druh múzea dávneho štýlu života. Ich pojem sveta, ich múdrosť môžu nás, ktorí nie sme súčasťou ich kultúry, mnohému naučiť. Všetko úsilie, ktoré vynakladáme na zlepšenie života amazonských národov, nebude nikdy stačiť.

Znepokojujúce sú prichádzajúce správy o náraste niektorých chorôb. Mlčanie je strašné, lebo zabíja. Keď mlčíme, nemôže rozbehnúť činnosti zamerané na prevenciu, zvlášť pre adolescentov a mladých ľudí, ani sa nemôžeme postarať o chorých, čím ich odsudzujeme k tomu najkrutejšiemu vylúčeniu.

Žiadame jednotlivé štáty, aby sa uvádzala do praxe interkultúrne sanitárne politiky, ktoré by zohľadňovali realitu a vnímanie sveta daných pospolitostí, podporovaním profesionálnych odborníkov z radov ich vlastných etník, ktorí by boli schopní pristupovať k liečeniu chorôb v súlade s vnímaním sveta toho-ktorého etnika.

Ako som už vyjadril v encyklike Laudato si’, opätovne je nutné sa ozvať proti nátlaku, ktorý niektoré medzinárodné zložky vyvíjajú na isté krajiny, aby presadzovali sterilizačnú reprodukčnú politiku. Zvlášť ostro sa to zameriava na domorodé populácie. Vieme, že sa u nich naďalej pokračuje v propagovaní sterilizácia žien, niekedy aj bez vedomia ich samých.

Kultúra našich národov je znakom života. Amazónia, okrem toho že je zásobárňou biodiverzity, je tiež zásobárňou kultúry, ktorá musí byť zachovaná pred novými formami kolonializmu. Rodina – tak ako to povedala jedna z vás – je a vždy bola sociálnou inštitúciou, ktorá značne prispieva k tomu, aby sa naše kultúry zachovali. V uplynulých krízových obdobiach, čeliac rôznym formám imperializmu, boli rodiny pôvodného obyvateľstva tou najlepšou obrankyňou života.

Žiada sa od nás zvláštna ostražitosť, aby sme sa nenechali chytiť do pasce ideológiám kolonializmu, ktoré sa skrývajú za pokrok, no ktoré sa pomaličky vkrádajú dnu, ruinujú kultúrnu identitu a nastoľujú spôsob myslenia, ktorý je uniformný, jediný... no chabý. Prosím, počúvajte starších. Oni disponujú múdrosťou, ktorá im umožňuje byť v spojení s transcendentnom a objaviť to, čo je v živote podstatné. Nezabúdajme na to, že „strata nejakej kultúry môže byť rovnako vážna alebo ešte závažnejšia ako vyhynutie živočíšneho či rastlinného druhu“ (Laudato si’, 145).

Jediný spôsob ako docieliť, aby sa nejaká kultúra nestratila, je to, že ju budeme udržiavať v dynamike, v neustálom pohybe. Ako veľmi je dôležité to, čo nám povedali Yésica a Héctor: „Chceme, aby naše deti mohli študovať, ale nechceme, aby školy zničili naše tradície, našu reč, nechceme zabudnúť na múdrosť našich praotcov!“.

Vzdelávanie nám pomáha stavať mosty a vytvárať kultúru stretnutia. Školy pre pôvodné obyvateľstvo a ich vzdelávanie má byť prioritou štátu a jeho snahou, snahou o integráciu a inkulturáciu, ktorá ako dobro pre celú spoločnosť prijíma, rešpektuje a integruje múdrosť praotcov, ako nás na to upozornila María Luzmila.

Prosím mojich bratov biskupov, aby – tak ako sa to deje aj na tých najodľahlejších miestach pralesa – ďalej pokračovali vo vytváraní priestorov na interkulturálne a bilinguálne vzdelávanie na školách a pedagogických či univerzitných inštitútoch (porov. 5. generálna konferencia biskupov Latinskej Ameriky a Karibiku, Dokument z Aparecidy, 2007, 530).

Blahoprajem iniciatívam, ktoré uskutočnila peruánska Cirkev Amazónie na podporu pôvodného obyvateľstva: školy, ubytovne pre študentov, centrá výskumu a podpory ako je Kultúrne Centrum José Pío Aza, CAAP a CETA, nové a dôležité interkultúrne univerzitné priestory ako NOPOKI, vyslovene určené na vzdelávanie mladých ľudí z rozličných etník našej Amazónie.

Rovnako blahoželám všetkým tým mladým ľuďom pôvodného obyvateľstva, ktorí sa usilujú, zo svojho uhlu pohľadu, o vypracovanie novej antropológie a pracujú na novej interpretácii dejín svojho ľudu z jeho vlastnej perspektívy. Ďalej blahoprajem tým, ktorí formou výtvarného umenia, literatúry, remeselníckej výroby či hudby dávajú vidieť ostatným svoje vnímanie sveta a svoje kultúrne bohatstvo. Bolo tu veľa tých, čo písali a hovorili o vás. Je dobré, aby ste sa teraz zadefinovali vy sami a ukázali nám svoju identitu. Potrebujeme vás počúvať.

Drahí bratia v Amazónii, koľkí misionári a misionári sa zaangažovali za váš ľud a obraňovali vaše kultúry! Inšpirovalo ich k tomu Evanjelium. Aj Kristus sa vtelením stal človekom, patriacim do istej kultúry, tej židovskej, a vychádzajúc z nej sa nám odovzdal ako novosť pre všetky národy v tom zmysle, že každý so svojou vlastnou identitou môže cítiť sebapotvrdenie v Ňom samom.

Nepodľahnite pokušeniam, ktoré sa snažia vykoreniť katolícku vieru vášho ľudu (Porov. Dokument z Aparecidy, 531). Každá kultúra a každý spôsob videnia sveta, ktoré prijímajú Evanjelium, obohacuje Cirkev zviditeľnením novej črty Kristovej tváre. Cirkev nie je vzdialená od vašim problémov a vášho života, Cirkvi nechce byť cudzí váš spôsob života a jeho usporiadanie.

Potrebujeme, aby pôvodné obyvateľstvo kultúrne utváralo miestne cirkvi Amazónie. A v tejto súvislosti mi urobilo veľkú radosť, keď som počul, že jednu z častí Laudato si´ prečítal trvalý diakon z vašej kultúry.

Pomáhajte vašim biskupom, pomáhajte vašim misionárom a misionárkam, aby sa s vami spojili a aby vo vzájomnom dialógu všetkých mohli utvárať Cirkev s tvárou Amazónie a Cirkev s tvárou pôvodného obyvateľstva. V tomto duchu som zvolal Synodu pre Amazóniu v roku 2019, ktorej prvé stretnutie, ako predsynodálna rada, bude tu, dnes večer.

Dôverujem v pružnosť ľudu prispôsobiť sa a vo vašu schopnosť vedieť zareagovať v náročných chvíľach života. V rôznych ťažkých obdobiach dejín ste to už dokázali tým, že ste vždy vedeli prispieť svojím dielom, vašou osobitosťou chápania ľudských vzťahov, vo vzťahu k životnému prostrediu a v prežívaní skúsenosti viery.

Modlím sa za vás, za vašu Bohom požehnanú krajinu, a prosím vás, aby ste nezabudli sa za mňa modliť. Ďakujem! Tinkunakama! (v jazyku Kečua: Do budúceho stretnutia).

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mk, zk, jb-

Čile 19. januára – Pred záverom svojej návštevy Čile sa pápež František stretol aj s rodinnými príslušníkmi obetí Pinochetovej diktatúry. Po omši v severočilskom Iquique sa v dome pátrov oblátov stretol s dvoma rodinnými príslušníkmi obetí prenasledovania v 70. rokoch minulého storočia, počas Pinochetovho režimu.  

Hector Marín Rossel, predseda Združenia rodinných príslušníkov obetí  režimu a nezvestných väzňov (tzv. „desaperecidos“) z Iquique a Pisagua odovzdal pápežovi Františkovi list, v ktorom opísal snahu členov združenia pri hľadaní svojich rodinných príslušníkov a tiež ich očakávanie pomoci od armády a čilskej vlády. Jeho vlastný brat Jorge bol zatknutý 28. septembra 1973 a v ten istý deň aj zomrel v Iquique. Mal 19 rokov.

Podľa slov hovorcu Svätej stolice, predseda združenia pred Svätým Otcom vyjadril ocenenie veľkej snahy vyvinutej zo strany Cirkvi v Čile na podporu a obranu ľudských práv.

Podľa dostupných údajov sa odhaduje, že počas diktatúry Augusta Pinocheta v rokoch 1973 -1990 zmizlo 38 tisíc ľudí. Vládna komisia v roku 2011 vydala správu, v ktorej uvádza celkový počet obetí 40 018 a 600 tisíc zatknutých.

Aj otec súčasnej čilskej prezidentky Michelle Bacheletovej bol počas prevratu v roku 1973 zatknutý a zomrel na následky mučenia vo väzení. Ona sama bola spolu s matkou uväznená a v roku 1975 vyhostená z krajiny. -ab-

Čile 18. januára – Počas návštevy Čile sa Svätý Otec František stretol aj s biskupským zborom krajiny. Po svojom stretnutí s kňazmi, rehoľníkmi a seminaristami si v utorok 16. januára v sakristii katedrály v Santiagu vyhradil čas aj na biskupov.

Medzi prítomnými bol aj služobne i vekovo najstarší biskup na svete, 102-ročný Mons. Bernardino Piñera Carvallo, ktorý v tomto roku oslávi 60. výročie biskupskej vysviacky. Pápež František ho osobne pozdravil v úvode  svojho príhovoru.

Svätý Otec zdôraznil niekoľko úloh biskupov: „Byť blízko k našim zasväteným, k našim kňazom,“ predstavuje jednu z nich. Táto blízkosť sa prejavuje otcovským vzťahom, ktorý pomáha rásť, vysvetlil pápež:

„Bratia, [chce to] otcovstvo biskupa voči svojim kňazom! Otcovstvo, ktoré nie je ani paternalizmom, ani zneužívaním autority. Je darom, o ktorý treba prosiť. Buďte nablízku vašim kňazom spôsobom sv. Jozefa. [Chce to] otcovstvo, ktoré pomáha rásť a rozvíjať dary, ktoré sa Duch Svätý rozhodol vyliať na vašich kňazov.“

Vo svojom príhovore sa pápež František vrátil k ich nedávnemu stretnutiu spred roka v Ríme v rámci návštevy ad limina, kedy hovorili o vážnom probléme súčasnej spoločnosti, ktorým je pocit opustenosti. Pripomenul, ako je dôležité nezabúdať, „že sme súčasťou svätého Božieho veriaceho ľudu a že Cirkev nie je a nikdy nebude „elitou“ zasvätených, kňazov a biskupov.“ Svätý Otec upozornil aj na pokušenie klerikalizmu, ktoré je podľa jeho slov „karikatúrou prijatého povolania.“

Skutočnosť, že plnenie poslania Cirkvi sa vzťahuje na všetkých jej členov, nielen na biskupov či kňazov vyjadril pápež František týmito slovami:

„Povedzme to jasne: laici nie sú naši sluhovia, ani naši zamestnanci. Nemusia opakovať ako „papagáje“ to, čo hovoríme.“

V súvislosti s potrebou predchádzať klerikalizmu dal Svätý Otec dôraz na formáciu budúcich kňazov:

„Buďme prosím ostražití proti tomuto pokušeniu, zvlášť v seminároch a počas celej formácie. Priznám sa vám, že mám starosti o formáciu seminaristov, aby sa stali pastiermi v službe Božieho ľudu. Aby boli pastiermi. S náukou, s odbornosťou, so sviatosťami, s blízkosťou, s charitatívnymi dielami, ale aby mali vedomie toho Božieho ľudu.

V seminári sa musí klásť dôraz na to, aby budúci kňazi boli schopní slúžiť svätému Božiemu veriacemu ľudu, prihliadajúc na kultúrnu rozdielnosť a odolávajúc pokušeniu akejkoľvek formy klerikalizmu. Kňaz je služobníkom Ježiša Krista, ktorý je tým protagonistom, čo je prítomný v celom Božom ľude.

Kňazi zajtrajška sa musia formovať s pohľadom upretým na zajtrajšok: svoju službu budú vyvíjať v sekularizovanom svete; a to si žiada od nás pastierov, aby sme rozpoznávali, ako ich treba pripraviť na plnenie svojho poslania v týchto konkrétnych okolnostiach, a nie v našich „ideálnych svetoch alebo stavoch“.

[Ide o] poslanie, ktoré sa uskutočňuje v bratskom spoločenstve s celým Božím ľudom. Plece pri pleci, dávajúc impulzy a stimulujúc laikov v ovzduší rozlišovania a synodálnosti, čo sú dve podstatné charakteristiky kňaza budúcnosti. Nie klerikalizmu a ideálnym svetom, ktoré zapadajú len do našich schém, ale sa nedotýkajú života nikoho.“

V závere stretnutia pápež František pozval čilských biskupov k spoločnej modlitbe za kňazov, zasvätených a celý svätý Boží ľud. Rozlúčil sa s nimi slovami vďaky za pohostinnosť, akej sa mu dostalo v Čile. -ab-

Čile 18. januára – Univerzita má byť v službe národného spolužitia a osobitnú pozornosť má venovať domorodým obyvateľom – túto výzvu adresoval pápež František intelektuálom a akademikom Pápežskej katolíckej univerzity Čile, s ktorými sa stretol v stredu večer 16. januára v hlavnom meste krajiny. Univerzita, na ktorej študoval aj svätý jezuita Albert Hurtado, si tento rok pripomína 130. výročie svojho založenia. Momentálne má približne 30-tisíc študentov.

Svätý Otec sa pri stretnutí s asi tisíckou zástupcov akademickej obce venoval dvom témam. Prvou je národné spolužitie ako sociálna súdržnosť a druhou pokrok v komunitnom zmysle, čiže komplexný rozvoj celého spoločenstva, ktorého súčasťou sú aj domorodé národy.

Národné spolužitie

Citujúc encykliku Laudato si´ pápež zdôraznil, že univerzita má byť privilegovaným miestom na praktizovanie tzv. „gramatiky dialógu“, ktorý vedie k stretnutiu: „Lebo pravá múdrosť je ovocím uvažovania, dialógu a veľkodušného stretnutia medzi ľuďmi“ (Laudato si´, 47).

„Národné spolužitie je možné (...) v tej miere, ako uvedieme do života výchovnovzdelávacie procesy, ktoré sú zároveň transformujúcimi, inkluzívnymi a komunitotvornými“, vysvetlil Svätý Otec. Ako ďalej uviedol, nejde tu len o otázku vzdelávacích obsahov, študentov je treba „naučiť myslieť a uvažovať integrálnym a integrujúcim spôsobom. To, čo klasici nazývali «forma mentis»“.

Takáto „integrálna gramotnosť“ si podľa pápeža vyžaduje harmonické zladenie intelektu („hlava“), citov („srdce“) a činov („ruky“). Pripomenul zásadu vychovávať k integrite: aby človek premýšľal nad tým, čo cíti a čo robí, aby preciťoval to, čo myslí a čo koná a aby robil to, čo si myslí a cíti. Treba preto „vytvárať priestory, kde by fragmentácia nebola dominantnou schémou“. V opačnom prípade vnútorná roztrieštenosť jednotlivcov povedie k sociálnemu triešteniu.

V súčasnej spoločnosti, ktorú niektorí myslitelia nazývajú „tekutou“ (Bauman) či „ľahkou“ (Lipovetsky), miznú oporné body, čím podľa pápeža Františka spoločnosť stráca konzistenciu. Jej nedostatok následne vedie k „strate vedomia verejného priestoru“, ktorý si vyžaduje prekročenie súkromných záujmov v prospech budovania spoločného „my“:

„Bez tohto „my“ ako ľudu, rodiny, národa, a zároveň bez tohto „my“ ako budúcnosti, detí a zajtrajška; bez tohto „my“ ako mesta, ktoré „ma“ prekračuje a je bohatšie než len individuálne záujmy, bude život nielenže čoraz viac fragmentovaný, ale aj oveľa konfliktnejší a násilnejší.“

Pokrok spoločenstva

Druhým dôležitým elementom, ktorý spomenul pápež na pôde Pápežskej katolíckej univerzity Čile je pokrok v komunitnom zmysle. Univerzitná komunita musí podľa neho čeliť výzve, aby nezostala izolovaná: „Je nevyhnutné, aby nadobúdanie poznania bolo schopné zrodiť interakciu medzi ,aulou‘ a múdrosťou národov, ktoré tvoria túto požehnanú zem“.

Ako uviedol Svätý Otec, „na to, aby poznanie mohlo napredovať, musí byť vždy v službe životu a musí sa s ním konfrontovať“. Univerzitná komunita sa teda nemá obmedzovať len na knižnice a auly, ale je vždy povolaná k účasti na živote spoločnosti.

Citujúc z encykliky Laudato si´ Svätý Otec zdôraznil potrebu upriamiť pozornosť na komunity domorodcov:

„V tomto zmysle je nevyhnutné venovať osobitnú pozornosť domorodým spoločenstvám a ich kultúrnym tradíciám. Nie sú len jednoduchou menšinou medzi ostatnými, ale mali by sa stať skôr hlavnými hovorcami, najmä keď sa chystajú veľké projekty, ktoré sa týkajú ich priestorov“ (Laudato si´, 146).

Univerzity majú podľa pápeža Františka byť v službe národného spolužitia: „V tomto zmysle môžeme povedať, že univerzita sa stáva akýmsi laboratóriom budúcnosti krajiny, lebo vie do seba začleniť život a púť ľudu prekonávajúc každú antagonistickú a elitársku logiku poznania“.

Katolícka univerzita tu má podľa Svätého Otca prorocké poslanie:

„Misia, ktorá vám je zverená, sa dnes ukazuje ako prorocká. Ste povolaní k podnecovaniu procesov, ktoré by osvietili aktuálnu kultúru ponukou obnoveného humanizmu, ktorý by sa vyhýbal upadnutiu do akéhokoľvek druhu redukcionizmu. A toto proroctvo, ktoré sa od nás žiada, nás pobáda k neustálemu hľadaniu nových priestorov dialógu, a nie konfliktu; priestorov stretnutia, a nie rozdelenia; ciest priateľskej diskrepancie, aby sme sa medzi sebou odlišovali s úctou ako osoby, ktoré sa verne snažia napredovať v spoločenstve smerom k obnovenému národnému spolužitiu.“ -zk-

Čile 19. januára – Pri návšteve Latinskej Ameriky pápež František čelí aj nepredvídateľným situáciám. Vo štvrtok počas jeho presunu papamobilom na svätú omšu v čilskom Iquique došlo k úrazu členky jazdeckej polície. V ruchu kričiaceho davu, helikoptéry a policajných motocyklov sa jej kôň vyplašil a pred zrakom pápeža ju vyhodil zo sedla priamo na bočnicu papamobilu. Svätý Otec okamžite zastavil sprievod a pešo sa vydal ku zranenej policajtke, ktorá bola neskôr záchrankou prevezená do nemocnice. Pápež František a tím jeho lekárov pri nej zostal po celý čas až do odchodu sanitky. -zk-   

Piatkové vysielanie vo zvukovej podobe: