Vatikán 3. februára – „Úžere sa dá predchádzať výchovou k striedmemu životnému štýlu, ktorý vie rozlíšiť medzi tým, čo je nadbytočné a tým, čo je nutne potrebné“. Aj tieto slová adresoval Svätý Otec dnes napoludnie viac ako 300 členom talianskeho združenia proti úžerníctvu a hazardu (Consulta Nazionale Antiusura), ktorých prijal na osobitnej audiencii. Združenie, ktoré založil v roku 1991 páter Massimo Rastrelli, má v súčasnosti stovky poradenských centier po celom Taliansku.

Ako vo svojom príhovore pripomenul Svätý Otec členovia združenia svojou angažovanosťou za 26 rokov činnosti pomohli viac ako 25 tisíc rodinám vysporiadať sa z následkami úžery a začať nový život. Pápež povzbudil prítomných ďalej bojovať proti úžere správnou výchovou a uvedomením si následkov toho, keď niekto žije nad svoje pomery:

„Úžera ponižuje a zabíja. Úžera je pradávne zlo a žiaľ ešte stále utajované, ktoré, tak ako had, škrtí svoje obete. Treba mu predchádzať, odvádzať ľudí od zhubného zadlžovania sa z dôvodu obživy alebo záchrany podniku. Úžere sa dá predchádzať výchovou k striedmemu životnému štýlu, ktorý vie rozlíšiť medzi tým, čo je nadbytočné a tým, čo je nutne potrebné, a vedie k zodpovednosti nevytvárať dlhy kvôli získaniu vecí, ktorých sa je možné zrieknuť. Je potrebné obnovovať sa v cnostiach chudoby a obety. Chudoby, aby sme sa nestali otrokmi vecí a obety, pretože v živote nemôžeme mať všetko.“

Svätý Otec spomenul aj dôležitosť vytvárania „prostredia založeného na zákonnosti a čestnosti u jednotlivcov aj inštitúcií.“ Tiež poukázal na potrebu mať viac dobrovoľníkov, ktorí by načúvali ľuďom postihnutým úžerou a vedeli by im poradiť a sprevádzať ich pri riešení ich ponižujúcej situácie. Vo svojom príhovore pápež nezabudol ani na zodpovednosť spoločnosti, ktorá by mala mať v centre svojho záujmu človeka, a nie zisk:

„Medzi príčinami hospodárskych a finančných kríz je vždy taká koncepcia života, ktorá dáva na prvé miesto zisk, a nie človeka. Ľudská dôstojnosť, etika, solidarita a spoločné dobro by mali byť vždy stredobodom hospodárskych politík realizovaných verejnými inštitúciami. Od nich sa očakáva, že budú primeranými opatreniami odrádzať od prostriedkov, ktoré sú priamo alebo nepriamo príčinou úžery, ako sú napríklad hazardné hry.“

Členom združenia proti úžere pápež František poďakoval za ich prácu a povzbudil ich, aby aj naďalej boli zdrojom nádeje pre ľudí, ktorí sa na nich obracajú s prosbou o pomoc:

„Ľudia, ktorým ste pomohli dostať sa z úžery môžu dosvedčiť, že tma v tuneli, ktorým prešli je hlboká a skľučujúca, ale existuje tiež svetlo, ktoré je silnejšie a môže osvietiť a dať útechu. Pre chudobných, zadlžených ľudí či podniky v problémoch môžete byť zdrojom nádeje. Pokračujte vo svojej službe s vytrvalosťou a odvahou, je to kvas pre celú spoločnosť.“

V závere svojho príhovoru Svätý Otec vyzval k podpore nového ekonomického myslenia, založeného na úcte k človeku:

„Spoločne apelujme za nový humanizmus v ekonomike, ktorý «urobí koniec ekonomike vylúčenia a nerovnosti», tej ekonomike, ktorá zabíja, ekonomickým systémom, v ktorých muži a ženy nie sú viac osobami, ale sú znížení na nástroje v logike skartácie, ktorá vyvoláva hlbokú nerovnováhu“ (porov. Posolstvo Medzinárodnému ekonomickému sympóziu, 26. novembra 2016). -ab-

Vatikán 3. februára – Dnes inaugurovali nový súdny rok Tribunálu Vatikánskeho mestského štátu. Pri tejto príležitosti v kaplnke Panny Márie - Matky rodiny v budove Governatorátu predsedal pri spoločnej eucharistii štátny sekretár kardinál Pietro Parolin. Nasledovala ceremónia otvorenia 89. súdneho roka sú súhrnnou reláciou o stave doterajšej činnosti vatikánskeho civilného súdu. Predniesol ju promótor spravodlivosti Gian Piero Milano, ktorého úloha je podobná štátnemu prokurátorovi.

V relácii promótor spravodlivosti zdôraznil, že boli „vykonané významné kroky vpred“ ohľadom transparentnosti a boja proti finančnej kriminalite, spočívajúce v prispôsobení sa medzinárodným normám. Naďalej tiež pokračuje „úsilie Svätej stolice osvojiť si právne princípy a nástroje prijaté medzinárodným spoločenstvom v záležitostiach prevencie a boja proti praniu špinavých peňazí a financovania terorizmu“.

Gian Piero Milano uviedol aj štatistické údaje za posledné obdobie. Napr. v období piatich rokov 2013 - 2017 vatikánsky súd nariadil skonfiškovanie 21 miliónov eur, 4 milióny dolárov a ďalšie sumy v iných menách. Pokiaľ ide o Inštitút pre náboženské diela (IOR, vatikánska banka), proces redukčného výberu klientely, ktorý Inštitút začal, „rozhodne nesmierne znížil eventuálny priestor pre praktizovanie prania špinavých peňazí“, uviedol promótor spravodlivosti. Vatikánsky súd za posledný rok riešil viaceré kauzy rozličného druhu, v rámci ktorých boli vzaté do väzby štyri osoby. Celkovo 61 osôb bolo vatikánskymi orgánmi zadržaných. -zk-

Vatikán 3. februára – „Zdá sa mi, že ide o krok dozadu z pohľadu dejín a vraciame sa k súťaženiu ako počas Studenej vojny o to, kto má mocnejšie zbrane, aby dosiahol väčší vplyv na medzinárodnú situáciu.“ Takto komentoval Mons. Silvano Maria Tomasi z vatikánskeho Dikastéria pre integrálny ľudský rozvoj na správu o novom zbrojárskom pláne USA, zameranom na vývoj jadrových hlavíc nižšej sily.

„Preteky v zbrojení sa znovu začínajú, a je to skutočne krok, ktorý hlboko rozrušuje súčasnú situáciu. Na jednej strane sa začína opäť investovať obrovský kapitál do zbraní namiesto do sociálnych služieb, ktoré sú nevyhnutné pre ľudí, čo potrebujú starostlivosť o svoje zdravie, výživu alebo rozvoj. A na druhej strane, vytvárame nové napätie - ktoré nebolo nevyhnutné - medzi jadrovými mocnosťami.“

Problémom je mechanizmus začarovaného kruhu, keď modernizácia zo strany jedného núti druhého k rovnakému investovaniu do vývoja zbraní, vysvetľuje ďalej arcibiskup Tomasi. Bývalý vatikánsky diplomat pri OSN v Ženeve dodáva:

„Vidí sa mi, že by sme mali počúvať hlas pápeža Františka, ktorý aj nedávno pri ceste do Čile a Peru zopakoval varovanie, že preteky v jadrovom vyzbrojovaní i používanie tohto prostriedku ničenia sa musia eliminovať a musíme všetci pracovať na vytváraní medzinárodných vzťahov založených na dôvere, a nie na vzájomných hrozbách. Toto je tá cesta, ktorá vedie k pokoju a rozvoju, a nie preteky v zbrojení.“ -jb- 

Život viery spočíva v túžbe byť s Pánom, a teda v nepretržitom hľadaní miesta, kde On prebýva. (Tvít pápeža Františka 3. februára 2018) 

Taliansko 3. februára – Neďaleko Milána dnes blahorečili laika Teresia Olivelliho, neohrozeného svedka Evanjelia, ktorý zomrel ako 29-ročný v nacistickom koncentračnom tábore. Vyštudovaný právnik a člen talianskeho elitného horského vojska sa zapojil do protifašistického odboja šírením kresťanských morálnych hodnôt.

Slávnostnej svätej omši v športovej hale vo Vigevane predsedal prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál Angelo Amato, ktorý o novom blahoslavenom povedal:

„Viera nášho blahoslaveného bola živená modlitbou a eucharistiou. Počas vojny na ruskom fronte alebo počas väzenia v koncentračných táboroch napĺňala úžasom úprimnosť jeho viery, jednoduchá, presvedčivá, prejavujúca sa slovami a hlavne skutkami. Povzbudzoval, podporoval, utešoval, posilňoval. Modlil sa a viedol k modlitbe.

Počas bolestného návratu z Ruska vojaci nachádzali u neho prijatie a duchovnú posilu. Teresio miloval Boha, miloval Cirkev, miloval pápeža, miloval druhých tou evanjeliovou láskou, akej učil Ježiš: milovať blížneho ako seba samého. Láska mu bola zmyslom života.“

Teresio Olivelli sa narodil v roku 1916 v obci Bellagio pri jazere Como na severe Talianska. Bol aktívnym členom laického hnutia Katolícka akcia a počas Druhej svetovej vojny sa po návrate z ruského frontu zapojil do protifašistického odboja. Jeho účinkovanie však nebolo spojené s násilím, ale s formáciou a šírením morálnych hodnôt odboja. Jeho „zbraňami“ bola láska k blížnemu a sebaobetovanie.

Bol prenasledovaný nacistami, lebo protestoval proti nenávisti a šíril hodnoty kresťanstva: milosrdenstva, odpustenia, slobody a spravodlivosti. Bol zajatý a 17. januára 1945 zomiera v koncentračnom tábore Hersbruck pri Norimbergu na následky mučenia. -ab-

Taliansko 3. februára – Neokatechumenátna cesta má novú členku medzinárodného vedenia: 57-ročná Španielka María Asenciòn Romerová nastúpi na miesto Carmen Hernándezovej, spoluzakladateľky hnutia, ktorá zomrela v roku 2016 vo veku 85 rokov. Úlohu v riadiacom tíme (ekipe) prevezme zatiaľ na skúšobné obdobie.

María Asenciòn Romerová rovnako ako Carmen pochádza z Tudely v diecéze Pamplona a má za sebou teologické štúdiá. Približne 25 rokov bola itinerantkou v oblasti Ruska, 9 rokov žila v Kazachstane a 12 rokov Sankt-Peterburgu.

Rozhodnutie o menovaní oznámil iniciátor Neokatechumenátnej cesty Kiko Argüello počas stretnutia s itinerantmi hnutia z piatich kontinentov v talianskom Porto San Giorgio. Ako vysvetlil, personálna voľba sa rodila dlhšiu dobu a uskutočnila sa na žiadosť Dikastéria pre laikov, rodinu a život a v duchu štatútov hnutia schválených v roku 2008, kde sa požaduje, aby v zodpovednom tíme bola jedna slobodná žena.

María Asenciòn Romerová spolu s Kikom Argüellom a pátrom Mariom Pezzim privítajú 5. mája v Ríme - Tor Vergata pri príležitosti osláv 50. výročia zrodu spoločenstva Neokatechumenátnej cesty v Ríme a v celom Taliansku návštevu pápeža Františka. -ab-

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 5. nedeľu rok B (Mk 1, 29 - 39): Čo Petrovu svokru trápilo naozaj?

Jedným z dôvodov, prečo ľudia chodia na pútnické miesta a prečo sa k náboženstvu obracajú dokonca aj mnohí neveriaci je možnosť, že by mohli byť uzdravení zo svojej nevyliečiteľnej choroby. Správa, že niekto bol na takomto mieste náhle a úplne uzdravený z nevyliečiteľnej choroby sa šíri ako blesk a mnohých chorých alebo ich príbuzných dokáže zmobilizovať až natoľko, že sa aj za cenu strádania a obrovských obetí rozhodnú na takéto miesto pricestovať. Mnohí sa však vracajú domov sklamaní, lebo nemajú dojem, že by boli našli to, čo hľadali. Nie však všetci. Mnohí aj keď uzdravení navonok nie sú, sa z takéhoto miesta vrátia predsa spokojní a šťastní. Od čoho to závisí?  

Keď čítame evanjeliá a vidíme v nich Ježiša ako uzdravuje chorých, možno nejedného z nás napadne otázka: „Čo to boli za choroby, z ktorých Ježiš ľudí uzdravoval? A aký bol rozsah a podoba toho ich uzdravenia?“

V dnešnom evanjeliu máme spomenutú Petrovú svokru, ktorú Ježiš uzdravil z horúčky. A my sa možno pýtame: trápila ju naozaj iba horúčka, alebo je tu za tým aj niečo iné? Ktorí sme naučení čítať sv. Písmo, zaiste už vieme, že pri čítaní posvätného textu iba málokedy by sme sa mali uspokojiť so zmyslom, ktorý nám je zrejmý na prvý pohľad. Vždy treba ísť hlbšie.

Keď hovoríme o chorobách, na ktoré ľudia trpia, odborníci hovoria, že je dôležité rozlišovať medzi chorobou a trápením. Choroba je podľa nich stav, kedy v tele človeka zrazu prestane fungovať niečo, čo mu dovtedy fungovalo. Trápenie je zasa stav, kedy človek cíti, že veci či dokonca život ako taký pre neho stráca zmysel a on začne byť nešťastný. Na chorobu je nasmerované liečenie. Liečenie sa odohráva iba veľmi zriedka, pretože nie každý človek je chorý. Na trápenie je nasmerované uzdravenie. Odohráva sa neomylne a neustále v živote všetkých ľudí a to preto, lebo každý jeden človek má nejaké trápenie; totiž  každý človek sa neustále snaží hľadať nový zmysel svojho života a to bez ohľadu na to, v akom stave sa nachádza, či zaplniť dieru, ktorá mu práve znepríjemňuje život. Preto potrebujeme odborníkov nielen na choroby, ale i na trápenia. Predstavte si človeka, ktorý ochorel napríklad na rakovinu. Pred tým, než ochorel však to bol jedinec nešťastný a rozorvaný, a to aj napriek tomu, že bol fyzicky zdravý. Keď sa objavila rakovina, všetko svoje úsilie sústredil na vyliečenie sa z rakoviny. A keďže prišiel za lekárom včas, dostavil sa úspech. Rakovina sa vyliečila. No uzdravenie neprišlo. Jeho pôvodný stav rozorvanosti a nešťastia sa dostavil znova. Lekár ho síce vyliečil, ale on uzdravený nebol. Ako ale takéto uzdravenie dosiahnuť? Poďme po odpoveď naspäť do dnešného biblického textu. 

V príbehu o uzdravení Petrovej svokry je čosi zvláštne. Možno nie pre nás, čitateľov dneška; nám nie je nič čudné na tom, že bývala u svojho zaťa. No pre žida Ježišovej doby to bolo čosi neobvyklé. Čosi tam nebolo v poriadku. Podľa evanjelistu Marka, svokra Petrova mala omnoho väčší problém, než len obyčajnú horúčku. Aký?

Žena v biblickej dobe potrebovala v živote ochrancu v podobe muža. Žena bola bez muža nič. Pred sobášom jej ochrancom bol otec a jej bratia. Po sobáši – manžel a synovia. Ak by jej manžel zomrel, starostlivosť prechádza na synov. Ak by jej zomreli synovia, žena sa musela vrátiť k svojej pôvodnej rodine, ktorá by sa o ňu postarala. A takýto stav bol považovaný za potupný, za horší ako akákoľvek choroba, ba horší než smrť. A vdovami takéhoto údelu sa vo vtedajšej Palestíne pohŕdalo, lebo boli – podľa ich presvedčenia – znakom toho, že Boh sa od nich odvrátil a teda „Prečo by sme sa teda mali o ňu starať my?“, povedali si.

Z tohto zorného uhla treba čítať napríklad aj príbeh Naimskej vdovy, ktorá pochovávala svojho syna (Lk 7,11-17). Stratila manžela a teraz i svojho jediného syna a ostala tak v očiach spoločnosti prekliatou a bezcennou. Keď jej Ježiš prinavrátil jej syna („A Ježiš ho vrátil jeho matke.“, v.7), prinavrátil jej dôstojnosť a aj ochrancu.

To isté možno spozorovať v dnešnom evanjeliu  aj u Petrovej svokry. Petrova svokra bola uzdravená z niečoho omnoho komplikovanejšieho, než bola len jej horúčka. Bola viac chorá na inú chorobu a to na stratu zmyslu, ktorá ju udupala a obrala o dôstojnosť. To, že žila v dome svojho zaťa, znamenalo nielen to, že nemala už ani manžela, ani syna. Ale, že nemala dokonca ani vlastnú rodinu, ku ktorej by sa mohla vrátiť. Ak by mala, bola by to urobila. Musela teda ostať u zaťa a tak mu byť – ponížená podľa ľudí Božou nepriazňou – na oštaru. A keď teraz ešte ochorela na horúčku, bola znemožnená už celkom, lebo svojmu zaťovi ako chorá a nevládna bola na oštaru ešte viac. A Ježiš ju z tohto všetkého uzdravuje.

Jednou z veľmi dôsledných charakteristík Ježišovej služby je, že ľuďom, ktorých uzdraví, vracia nielen fyzické zdravie, ale im umožní vrátiť sa aj do pôvodného spoločenského postavenia, do ich pôvodnej roly alebo na miesto, aké mali v spoločnosti pred tým, než ochoreli. Malomocní, ktorí boli prehlásení za zdravých, sa vrátili do svojho spoločenstva, z ktorého boli kvôli chorobe vylúčení. Podobne i mŕtvi, ktorých Ježiš vzkriesil: i tí boli navrátení do svojej rodiny.

V dnešnom evanjeliu Ježiš chytí Petrovu svokru za ruku a pomôže jej postaviť sa, evanjelista hovorí doslova, že ju zdvihol. Toto slovo je symbolické a veľmi fascinujúce. Znamená, že Ježiš Petrovu svokru zdvihol z jej uponíženia, potupy, zdeptania. To, že Petrova svokra Ježišovi a jeho učeníkom okamžite posluhovala svedčí o tom, že Ježiš ju naozaj uzdravil. Teraz je už dosť silná na to, aby mohla znovu zaujať svoje postavenie, prevziať svoju rolu a začať normálne fungovať v dome. Ježiš takto jej životu prinavrátil zmysel, a ona sa i jemu aj jeho učeníkom svojou službou odvďačuje.

Táto epizóda nás upriamuje smerom k otázke, o čom je alebo by mala byť naša snaha o dosiahnutie skutočného zdravia alebo uzdravenia. Aký je zmysel zdravia!? Kedy je človek úplne a naozaj zdravý!? Či k zdraviu patrí len plné fyzické fungovanie, alebo k nemu patrí ešte aj niečo viac!? Či mnohí ľudia, ktorí majú fyzické zdravie, nepotrebujú v skutočnosti aj uzdravenie duchovné!? Alebo naopak, či tí, ktorí sú fyzicky chorí ale duševne a duchovne zdraví, nie sú zdravší, ako tí prví?  A toto je aj dôvod, prečo sa pri návrate k viere mnohí chorí, aj keď nie sú zo svojej choroby uzdravení, stávajú zrazu spokojnejšími a šťastnejšími.

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu.

Piatkové vysielanie vo zvukovej podobe: 

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: