Vatikán 11. februára – V dnešnú 6. cezročnú nedeľu, ktorá sa tentoraz kryje s tradičným Svetovým dňom chorých sa Svätý Otec František stretol s veriacimi pri poludňajšej modlitbe Anjel Pána. V krátkej katechéze sa zameral na výklad evanjelia o Ježišovom uzdravení malomocného (Mk 1,40-45).

Po spoločnej modlitbe a udelení požehnania pápež František oficiálne otvoril registráciu na Svetové dni mládeže v januári 2019 v Paname. S pomocou dvojice mladých v bielych tričkách s modro-červeným emblémom SDM sa ako prvý zaregistroval cez dotykový displej tabletu, pričom dodal:

„Tak už som zaregistrovaný ako pútnik na Svetové dni mládeže. Musíme sa pripraviť! Pozývam všetkých mladých sveta prežívať s vierou a s nadšením túto udalosť milosti a bratstva či už tak, že prídu do Panamy alebo sa na nej zúčastnia vo vlastných spoločenstvách.“

Svätý Otec vyslovil aj blahoprianie pred blížiacim sa 15. februárom, ktorý bude Čína a ďalšie krajiny Ďalekého východu sláviť ako lunárny nový rok. Pozdravil aj prítomnú rímsku komunitu Konžskej demokratickej republiky a pripomenul, že v piatok 23. februára sa bude sláviť deň modlitby a pôstu za pokoj.

V dnešný 26. svetový deň chorých sa Svätý Otec prihovoril zvlášť im:

„Osobitnú myšlienku venujem chorým vo všetkých častiach sveta, ktorí trpia nielen chýbajúcim zdravím, ale často aj osamelosťou a vytisnutím na okraj. Svätá Panna, Uzdravenie chorých, nech pomáha každému nájsť útechu na tele i na duši, vďaka adekvátnej zdravotnej starostlivosti a bratskej láske, ktorá vie prejaviť konkrétnu a solidárnu pozornosť.“

Vatikán 11. februára – Dnes si pripomíname päť rokov od veľkého pastierskeho gesta pápeža Benedikta XVI., keď pred kardinálmi zhromaždenými na konzistóriu oznámil po latinsky svoje rozhodnutie zrieknuť sa úradu Petrovho nástupcu.

Dnes už takmer 91-ročný emeritný pápež vyjadril 11. februára 2013 svoje rozhodnutie týmito slovami:

„Najdrahší bratia,

pozval som vás na toto konzistórium nie iba z dôvodu troch procesov kanonizácie, ale tiež preto, aby som vám oznámil veľmi dôležité rozhodnutie pre život Cirkvi. Po opakovanom zvažovaní dôvodov môjho svedomia pred Bohom som dospel k istote, že moje sily, vzhľadom na pokročilý vek, nie sú viac dostačujúce na vykonávanie Petrovho úradu adekvátnym spôsobom. Som si dobre vedomý toho, že táto služba, vzhľadom na jej duchovnú podstatu, musí byť vykonávaná nielen skutkami a slovami, ale i utrpením a modlitbou.

Avšak, v súčasnom svete, podliehajúcom rýchlym zmenám a zmietanom v dôležitých otázkach pre život viery, pre riadenie loďky sv. Petra a hlásanie evanjelia, je potrebná aj sila ako tela, tak aj duše, sila, ktorá mne v posledných mesiacoch ubúdala, takým spôsobom, že som musel uznať svoju neschopnosť dobre vykonávať ministérium, ktoré mi bolo zverené.

Z tohto dôvodu, uvedomujúc si dobre závažnosť tohto aktu, s plnou slobodou vyhlasujem, že sa vzdávam úradu rímskeho biskupa, následníka sv. Petra, mne zvereného kardinálmi 19. apríla 2005, a to takým spôsobom, že od 28. februára 2013 od 20. hodiny sa sídlo v Ríme, Petrov stolec, stane vakantným a kompetentnými bude zvolané konkláve na voľbu nového pápeža.

Najdrahší bratia, z hĺbky srdca vám ďakujem za všetku lásku a prácu, ktorú ste spolu so mnou zdieľali pri nesení ťarchy tohto úradu, a žiadam o odpustenie za všetky moje nedostatky. Teraz, zverme svätú Cirkev do starostlivosti Najvyššieho pastiera, nášho Pána Ježiša Krista a prosme jeho svätú matku Máriu, aby s jej materskou láskavosťou napomáhala otcom kardinálom pri voľbe nového pápeža. Čo sa týka mňa, aj v budúcnosti si prajem slúžiť celým svojim srdcom, životom zasväteným modlitbe, svätej Božej Cirkvi.

Vatikán, 10. februára 2013“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb-

Mater Ecclesiae: „,Hľa, tvoj syn!... Hľa, tvoja matka!ʻ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe“ (Jn 19, 26 – 27)

Drahí bratia a sestry,

služba Cirkvi chorým a tým, ktorí sa o nich starajú, musí napredovať so stále novým nasadením, vo vernosti Pánovmu povereniu (porov. Lk 9, 2 – 6;  Mt 10, 1 – 8;  Mk 6, 7 – 13) a nasledujúc veľmi výrečný príklad jej Zakladateľa a Učiteľa.

Témou tohoročného Svetového dňa chorých sú slová, ktoré Ježiš, vyzdvihnutý na kríži, adresoval svojej matke Márii a Jánovi: „,Hľa, tvoj syn!... Hľa, tvoja matka!ʻ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe“ (Jn 19, 26 – 27).

1. Tieto Pánove slová hlboko osvetľujú tajomstvo kríža. Kríž neznamená beznádejnú tragédiu, ale je miestom, kde Ježiš vyjavuje svoju slávu a zanecháva svoju poslednú vôľu lásky až do krajnosti, ktorá sa stáva základným pravidlom života kresťanského spoločenstva a každého učeníka.

Ježišove slová sú v prvom rade počiatkom materského povolania Márie voči celému ľudstvu. Mária bude zvlášť Matkou učeníkov svojho Syna a bude sa starať o nich a o ich cestu životom. A vieme, že materská starostlivosť o syna či dcéru zahŕňa tak materiálne, ako aj duchovné stránky ich výchovy.

Pod krížom prenikne Máriinu dušu nevýslovná bolesť, no neparalyzuje ju. Naopak, keďže je Pánovou Matkou, začína pre ňu nová cesta sebadarovania. Ježiš prežíva na kríži starosť o Cirkev i o celé ľudstvo a Mária je povolaná, aby sa spolu s ním podieľala na tejto starosti. Pri opisovaní udalosti vyliatia Ducha Svätého na Turíce nám Skutky apoštolov ukazujú, že Mária začala plniť túto svoju úlohu v ranokresťanskom spoločenstve Cirkvi. Úlohu, ktorá sa nikdy nekončí.

2. Milovaný učeník Ján tu predstavuje Cirkev, mesiášsky ľud. Ján musí Máriu prijať za svoju Matku. A v tomto prijatí je povolaný vziať si ju k sebe a kontemplovať v nej vzor učeníctva i materského povolania s jeho starosťami i plánmi, ktoré jej Ježiš zveril a ktoré zahrnuje rôzne starosti i plány: teda Matku, ktorá miluje a plodí deti, schopné milovať podľa Ježišovho prikázania. Preto sa Máriino materské povolanie; povolanie starať sa o svoje deti, prenáša na Jána i na celú Cirkev. Do Máriinho materského povolania sa zapája celé spoločenstvo učeníkov.

3. Ján – ako učeník, ktorý prežíval všetko spolu s Ježišom – vie, že Učiteľ chce priviesť na stretnutie s Otcom všetkých ľudí. On môže dosvedčiť, že Ježiš sa stretol s mnohými chorými na duchu, pretože boli plní pýchy (porov. Jn 8, 31 – 39), a tiež s chorými na tele (porov. Jn 5, 6). Všetkým priniesol milosrdenstvo a odpustenie, a chorým aj fyzické uzdravenie, znak plnosti života v Božom kráľovstve, kde bude každá slza osušená. Tak ako Mária aj učeníci sú povolaní starať sa jedni o druhých, no nielen to. Vedia, že Ježišovo Srdce je otvorené pre všetkých bez výnimky. A všetkým sa má ohlasovať evanjelium Božieho kráľovstva a všetkým núdznym majú kresťania prejavovať bratskú lásku, jednoducho preto, že sú ľuďmi, Božími deťmi.

4. Materské povolanie Cirkvi voči núdznym a chorým sa v jej dvetisícročnej histórii uskutočňuje prostredníctvom mnohých iniciatív v prospech chorých. Na tieto dejiny obetavej starostlivosti nesmieme zabúdať. Pokračujú na celom svete aj v dnešnej dobe. V krajinách, kde existuje systém verejnej zdravotnej starostlivosti, sa práca katolíckych kongregácií, diecéz a ich nemocníc okrem poskytovania kvalitnej lekárskej starostlivosti sústreďuje na to, aby v centre terapeutického procesu bola ľudská osoba a aby vedecký výskum rešpektoval život a kresťanské morálne hodnoty. V krajinách, kde je systém zdravotnej starostlivosti nedostatočný alebo neexistuje, pracuje Cirkev na tom, aby poskytla ľuďom – nakoľko je to možné – zdravotnú starostlivosť, a tak sa znížila detská úmrtnosť a premohli niektoré veľmi rozšírené choroby. Všade sa snaží starať o chorých, aj keď ich nedokáže vyliečiť. Obraz Cirkvi ako „poľnej nemocnice“, ktorá prijíma všetkých, čo sú zranení životom; je veľmi konkrétnou realitou, pretože v niektorých častiach sveta poskytujú pre obyvateľstvo nevyhnutné ošetrenie len misijné a diecézne nemocnice.

5. Pripomínanie si dlhých dejín v službe chorým je pre kresťanské spoločenstvá a zvlášť pre tie, ktoré túto službu vykonávajú i dnes, dôvodom radosti. Do minulosti však treba hľadieť najmä preto, aby sme sa ňou obohatili. Máme si brať príklad z obetavosti mnohých zakladateľov inštitútov, ktorí slúžili chorým až po úplné sebaobetovanie; z kreatívnosti inšpirovanej láskou, ktorou sa po stáročia vyznačovali mnohé iniciatívy; z úsilia vedeckého výskumu ponúknuť chorým nové a dôveryhodné liečebné postupy. Toto dedičstvo minulosti nám pomáha dobre si naplánovať budúcnosť: napríklad chrániť katolícke nemocnice pred rizikom, že podľahnú „firemnej mentalite“, ktorá sa v celom svete usiluje o to, aby sa starostlivosť o zdravie stala obchodným artiklom, čo povedie k vyradeniu chudobných z nej. Organizačná rozumnosť a láska si naviac vyžadujú, aby bol chorý rešpektovaný ako osoba s vlastnou dôstojnosťou a aby bol vždy centrom liečebného procesu. Tieto usmernenia si majú osvojiť aj kresťania pôsobiaci vo verejných štruktúrach, ktorí sú povolaní vo svojej službe pozitívne svedčiť o evanjeliu.

6. Ježiš zanechal Cirkvi ako dar svoju uzdravujúcu moc: „A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi“ (Mk 16, 17 – 18). V Skutkoch apoštolov sa dočítame o uzdraveniach, ktoré sa udiali prostredníctvom Petra (porov. Sk 3, 4 – 8) a Pavla (porov. Sk 14, 8 – 11). Táto úloha Cirkvi je odpoveďou na Ježišov dar, lebo vie, že má hľadieť na chudobných rovnakým pohľadom plným nežnosti a súcitu, ako jej Pán. Pastorácia v zdravotníctve je a stále bude nevyhnutnou a základnou úlohou, ktorú treba vždy prežívať s novým nasadením, počnúc farskými spoločenstvami, až po tie najkvalitnejšie zdravotnícke centrá. Nesmieme však zabudnúť ani na nežnú lásku a vytrvalosť, s ktorou sa mnohé rodiny starajú o svoje deti; rodičov či iných príbuzných, ktorí sú chronicky chorí alebo majú vážne postihnutie. Ošetrovanie chorých v rodinách je mimoriadnym svedectvom lásky k človeku a treba ho podporovať náležitým uznaním i adekvátnymi politickými opatreniami. Lekári a sestričky, kňazi, zasvätené osoby a dobrovoľníci, rodinní príslušníci a všetci, čo sú zapojení do starostlivosti o chorých, sa teda podieľajú na tomto poslaní Cirkvi. Ide o spoločne nesenú zodpovednosť, ktorá obohacuje hodnotu dennej služby každého zo zúčastnených.

7. Márii, láskyplnej Matke, chceme zveriť všetkých chorých na tele i na duši, aby ich posilnila v nádeji. Prosme ju, aby nám pomohla naučiť sa prijímať našich chorých bratov a sestry. Cirkev vie, že potrebuje osobitnú milosť, aby dokázala plniť svoju evanjeliovú službu starostlivosti o chorých. Nech nás teda modlitba k Pánovej Matke spojí v naliehavej prosbe, aby každý člen Cirkvi s láskou prežíval svoje povolanie v službe životu a zdraviu. Panna Mária nech oroduje za tento 26. svetový deň chorých; nech pomáha chorým prežívať ich utrpenie v spoločenstve s Pánom Ježišom a nech pomáha aj tým, čo sa o nich starajú. Všetkým chorým, zdravotníckym pracovníkom i dobrovoľníkom zo srdca udeľujem apoštolské požehnanie.

Vo Vatikáne 26. novembra 2017, na slávnosť Krista Kráľa vesmíru

František

(Preklad z talianskeho originálu Mária Spišiaková, lektoroval Ivan Šulík, jazyková redakcia Marian Veselý)

Azerbajdžan 11. februára - Za prvého biskupa Apoštolskej prefektúry Azerbajdžan bol dnes v Baku vysvätený slovenský salezián Vladimír Fekete. Bývalý provinciál slovenských saleziánov je na čele apoštolskej prefektúry od roku 2011. Je prvým slovenským saleziánom, ktorého pápež František povýšil do hodnosti biskupa.

„Týmto rozhodnutím si pápež želá, aby Cirkev v Azerbajdžane napredovala pod otcovským vedením biskupa,“ povedal v homílii arcibiskup Paul Richard Gallagher, sekretár Vatikánu pre vzťahy so štátmi, ktorý bol hlavným svätiteľom. O osobe nového biskupa doplnil:

„Život Mons. Feketeho je dobrodružstvom viery. Keď objavil svoje duchovné povolanie na rodnom Slovensku, nemohol ho uskutočniť v slobode, preto svoje prvé roky kňazstva prežíval v utajení. Tento muž, teda, ktorý má byť dnes ordinovaný za biskupa, preukázal, že má veľkú odvahu a že ho vedie skutočný duch služby, ako pravého syna dona Bosca.“

Svätá omša biskupskej konsekrácie sa konala v miestnom chráme Panny Márie Nepoškvrnenej, bola po anglicky a obrad vysviacky po latinsky. Okrem arcibiskupa Gallaghera boli ďalšími dvoma svätiteľmi bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský a niekdajší provinciál saleziánov v Hongkongu, aktuálne apoštolský nuncius v Grécku, Savio Hon Tai Fai.

„Monsignor Vladimír, počas svojho života a služby si preukázal veľkú oddanosť voči tebe zvereným. Takže Cirkev sa dnes modlí, aby dar plnosti kňazstva skrze vyliate Božieho Svätého Ducha skutočne upevnil tvoje odhodlanie pri časnom vedení katolíckych veriacich, ktorí žijú a pracujú v Azerbajdžane,“ obrátil sa v homílii osobne svätiteľ na budúceho biskupa. Jeho menovanie prišlo 16 mesiacov po tom, ako pápež František začiatkom októbra 2016 navštívil túto krajinu.

„Je vás počtom málo, ale ako povedal pápež počas svojej návštevy, ste «malé stádo veľmi vzácne v Božích očiach»“, doplnil v homílii arcibiskup Gallagher pred miestnym katolíckym spoločenstvom.

„Moje srdce, moje sily, môj čas a všetko čo som a mám, patrí vám, a bude to tak i naďalej. Mám nádej, že prijatím milosti novej služby budem pre vás ešte užitočnejší. Ďakujem vám za podporu a spoluprácu,“ vyznal Mons. Fekete svojim veriacim v Chráme Panny Márie Nepoškvrnenej na záver bohoslužby.

Na slávnosti bolo prítomných aj mnoho ďalších hostí, medzi nimi arcibiskup Paolo Pezzi z Moskvy, biskup Giuseppe Pasotto z gruzínskeho Tbilisi, Stanislav Stolárik, rožňavský biskup, ďalej traja saleziáni biskupi – Enrico Dal Covolo, rektor Pápežskej lateránskej univerzity v Ríme, Alois Kothgasser a Luidwig Schwarz, emeritní biskupi zo Salzburgu a Linzu.

Nechýbali brat a sestra Mons. Feketeho so svojimi rodinami, tiež viacerí saleziáni zo Slovenska i z iných krajín na čele s provinciálom saleziánov Jozefom Ižoldom a regionálnym radcom Tadeuszom Rozmusom. Medzi prítomnými mali svoje zastúpenie aj predstavitelia Azerbajdžanu, tiež miestny pravoslávny biskup i zástupcovia ďalších kresťanských spoločenstiev pôsobiacich v Azerbajdžane.

„Drahí bratia v biskupskej službe, vaša početná prítomnosť dnes tu je pre mňa veľkým prekvapením. Boli ste mi veľmi blízki počas uplynulých rokov môjho kňazstva. Veľmi si vážim a oceňujem vašu prítomnosť a veľké úsilie, ktoré ste vynaložili, aby ste prišli do Baku a boli s nami. Z celého srdca vám ďakujem za všetky vyjadrenia vášho bratského záujmu a duchovnej podpory.

To isté platí pre vás, drahí bratia v kňazskej službe, ktorí ste prišli zo Slovenska, Gruzínska, Ruska a iných krajín. Ďakujem i vám, moji najbližší príbuzní, vám, veriaci z môjho rodiska a osobitne všetkým bratom a sestrám zo saleziánskej rodiny,“ vyjadril v záverečných slovách nový biskup. Napokon s vďačnosťou spojil aj svoje želanie voči prítomným: „Ďakujem, že ste teraz tu so mnou a že sa budete za mňa modliť.”

Erb a heslo nového biskupa

Mons. Vladimír Fekete si vybral za svoje biskupské heslo prvú časť saleziánskeho hesla: Da mihi animas (Daj mi duše). Pripomína mu namáhanie sa pre Boha v práci na záchrane nesmrteľných duší. Jeho biskupský erb v sebe nesie spojené znaky Azerbajdžanu i Slovenska a tiež typickú Mariánsku úctu.

Erb má v červenom štíte (červená je aj jednou z farieb vlajky Azerbajdžanu) nad ostrým modrým trojvrším, ktoré symbolizuje Slovensko, zlatú osemcípu hviezda – prvok zo štátneho symbolu Azerbajdžanu. Strieborné ľalie po stranách sú symbolom Panny Márie, ku ktorej má nový biskup osobitnú úctu.

Za štítom je zlatý latinský procesiový kríž, pod štítom na striebornej stuhe je heslo „DA MIHI ANIMAS“ (Daj mi duše). Zelený klobúk so šiestimi strapcami na šnúrach na každej strane prislúcha podľa pravidiel cirkevnej heraldiky biskupovi.

ThLic. Vladimír Fekete SDB (* 11. augusta 1955) pochádza z Chorvátskeho Grobu. Vyštudoval matematiku a geológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, no medzitým tajne vstúpil do rehole Saleziánov dona Bosca a v roku 1975 zložil prvé rehoľné sľuby. Pokračoval v tajných štúdiách teológie a 30. januára 1983 v Berlíne bol vysvätený za kňaza. Do roku 1989 pracoval ako geológ v Spišskej Novej Vsi a v tajnosti pracoval s mládežou.

Po roku 1989 bol direktorom komunity saleziánov študentov teológie v Levoči, od roku 1993 bol šesť rokov provinciálnym vikárom slovenských saleziánov. Licenciát z teológie dosiahol na Katolíckej univerzite v Lubline v roku 1999. V období 1999 – 2005 bol provinciálom saleziánov na Slovensku, následne v rokoch 2006 – 2009 pôsobil v úlohe magistra novicov.

Pápež Benedikt XVI. ho 5. novembra 2009 vymenoval za predstaveného katolíckej misie v Azerbajdžane, ktorá bola v roku 2011 povýšená na Apoštolskú prefektúru a Vladimír Fekete sa stal jej prvým apoštolským prefektom. Odvtedy už nosil aj oblečenie ako monsignor. Pápež František ho 8. decembra 2017 povýšil do hodnosti biskupa.

Apoštolská prefektúra Azerbajdžan (od roku 2011) je prítomnosťou Katolíckej cirkvi na území Azerbajdžanu, pričom zahŕňa celé územie krajiny a tvorí ju jediná farnosť. Sídlom prefektúry je hlavné mesto Baku, kde sa nachádza Chrám Nepoškvrneného počatia Panny Márie, jediný rímskokatolícky chrám v celej krajine. Na čele prefektúry stojí apoštolský prefekt, ktorý podlieha priamo rímskemu pápežovi.

Katolícku farnosť v Azerbajdžane tvoria prevažne veriaci prisťahovalci alebo zamestnanci zahraničných firiem. Farnosť je od roku 2000 zverená do pastoračnej starostlivosti slovenským saleziánom. Aktuálne tam pôsobí 6 saleziánov kňazov a 2 saleziáni laici. V Baku majú svoje rehoľné komunity aj slovenské sestry saleziánky a tiež sestry Misionárky lásky.

V máji 2002 navštívil krajinu pápež sv. Ján Pavol II., po jeho návšteve bol v Baku postavený Chrám Nepoškvrneného počatia Panny Márie, ktorý posvätili v roku 2007. V októbri 2016 navštívil krajinu pápež František. Podľa pradávnej tradície ohlasoval kresťanstvo na území dnešného Azerbajdžanu apoštol sv. Bartolomej.

(Zdroj: TK KBS, Rastislav Hamráček SDB)

Vo zvukovej podobe prinášame prehľad hlavných udalostí uplynulého týždňa vo Vatikáne. 

Týždenný 10-minútový spravodajský súhrn Vatikánskeho rozhlasu vysiela RTVS každú nedeľu ráno o 6.05 a v repríze večer o 17.50 na okruhoch Rádia Regina.

Nedeľňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: