Vatikán 3. marca – „Nezabudnite na liek nežnosti“ – takto sa dnes Svätý Otec prihovoril 6500 zdravotným sestrám, zdravotným asistentom a detským sestrám, ktorých prijal na osobitnej audiencii. Ide o členov talianskej Národnej federácie zväzov zdravotných sestier (FNOPI), najväčšieho profesijného zväzu v Taliansku, ktorý má približne 450-tisíc členov.

V príhovore pápež ocenil nenahraditeľnú prácu zdravotných sestier, ktoré sú narozdiel od iných pracovníkov nemocníc v neustálom priamom kontakte s pacientom. Aj keď ide o komplexnú prácu, ktorá v sebe zahŕňa aj spoluprácu s inými pracovníkmi sektoru a prácu s technikou, Svätý Otec tu zdôraznil dôležitosť individuálneho prístupu a pozornosti voči pacientovi. Zdravotné sestry majú byť podľa neho „expertkami na ľudskosť“:

„Zoči-voči jedinečnosti každej situácie totiž nikdy nestačí len nasledovať protokol, ale je potrebné neustále a namáhavé úsilie o rozlišovanie, ako aj o to, aby sme venovali pozornosť jednotlivej osobe. Toto všetko robí z vašej profesie jednu skutočnú a pravú misiu a z vás „expertov na ľudskosť“ povolaných plniť nenehraditeľnú úlohu poľudšťovania v spoločnosti, ktorá je nevšímavá, ktorá až príliš často zanecháva na okraji tých najslabších, zaujímajúc sa jedine o toho, kto „zaváži“ alebo zodpovedá kritériám výkonnosti či zisku.“

„Citlivosť, ktorú nadobúdate tým, že ste každý deň v kontakte s pacientmi, nech z vás urobí podporovateľmi života a dôstojnosti osôb. Nech ste schopní rozpoznať správne hranice techniky, ktorá sa nikdy nemôže stať absolútnom, ani odsunúť na druhé miesto ľudskú dôstojnosť. Buďte tiež pozorní na túžbu, neraz nevyjadrenú, po spiritualite a duchovnej službe, ktorá pre mnohých pacientov predstavuje nevyhnutný prvok životného zmyslu a pohody, čo je tým urgentnejšie pri krehkosti v dôsledku choroby.“

Nepostrádateľnou súčasťou liečby je podľa slov Svätého Otca „liek nehy“. Neha je zároveň kľúčom k pochopeniu chorého:

„Pre Cirkev sú chorí osobami, v ktorých je osobitným spôsobom prítomný Ježiš, ktorý sa s nimi stotožňuje, keď hovorí: «bol som chorý a navštívili ste ma» (Mt 25,36). Ježiš bol počas celej svojej služby nablízku chorým, láskyplne sa k nim približoval a mnohých uzdravil. ... Nezabudnite na  „liek nežnosti“, je veľmi dôležitý! Jedno gesto nehy, jeden úsmev, je pre chorého plný významu. Je to jednoduché gesto, no povznáša ho, cíti sa byť sprevádzaný, cíti blízkosť uzdravenia, cíti sa byť osobou, a nie číslom. Nezabudnite na to.“

„Tým, že ste s chorými a že vykonávate vašu profesiu, vy sami sa dotýkate chorých a viac než ktokoľvek iný sa staráte o ich telo. Keď tak robíte, spomeňte si, ako sa Ježiš dotkol malomocného: nie spôsobom nevšímavým, ľahostajným či znechuteným, ale pozorným a láskyplným, vďaka ktorému ten človek cítil, že si ho váži a že oňho dbá. Pri takomto kontakte v pacientovi zarezonuje blízkosť Boha Otca, jeho nežnosť voči každému z jeho detí. Práve neha je „kľúčom“ k pochopeniu chorého. S tvrdosťou chorého nepochopíme. Neha je kľúčom k jeho pochopeniu a je aj vzácnym liekom na jeho uzdravenie. A neha prechádza zo srdca do rúk, prechádza cez „dotyk“ rán, plný úcty a lásky.“

Pápež František sa obrátil aj na pacientov, s tým, aby nikdy nepovažovali za samozrejmosť dobro, ktoré prijímajú od zdravotníkov. Vyzval ich, aby im namiesto očakávania oni sami ponúkli úsmev. Z vlastnej skúsenosti spomenul aj príklad istej staršej panej, ktorá, keď má ísť do nemocnice kvôli vyšetreniam či liečbe, z vďačnosti ku zdravotníckemu personálu sa vždy snaží elegantne obliecť a prikrášliť. Treba v sebe vždy pestovať zmysel pre úctu a vďačnosť voči zdravotným sestrám, povedal pápež.

Svätý Otec v závere využil príležitosť, aby verejne vyjadril vďaku zdravotnej sestre, talianskej rehoľníčke, dominikánke Cornélii Caragliovej, ktorá sa pričinila o jeho záchranu, keď ako mladík zápasil o život v nemocnici – a to vďaka jej odvahe pevne vyjadriť svoj názor pred lekármi. -zk-

Vatikán 3. marca – Od tohto roka sa bude sláviť v celej Cirkvi latinského obradu povinná liturgická spomienka Panny Márie, Matky Cirkvi. Jej termínom bude pondelok po Turíčnej nedeli, tradične označovaný ako Svätodušný pondelok. Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí to ustanovila dnes zverejneným dekrétom s podpisom prefekta kardinála Roberta Saraha z 11. februára 2018.

V úvode dekrétu čítame: „Radostná úcta, ktorú prechováva súčasná Cirkev voči Matke Božej, vo svetle reflexie nad Kristovým tajomstvom a nad svojou vlastnou podstatou, nemohla zabudnúť na postavu Ženy (por. Gal 4,4), Panny Márie, ktorá je Matkou Kristovou a zároveň Matkou Cirkvi.“

O tejto úcte už vo svojich dielach hovoril sv. Augustín a aj sv. Lev Veľký, pripomína ďalej dekrét. V novodobej histórii Cirkvi v tejto súvislosti stojí za zmienku 21. november 1964, kedy blahoslavený Pavol VI. na záver tretieho zasadnutia II. vatikánskeho koncilu prehlásil Blahoslavenú Pannu Máriu za «Matku Cirkvi, čiže celého kresťanského ľudu, tak veriacich ako aj pastierov, ktorí ju volajú najmilovanejšia Matka».

Dekrét pripomína aj ďalšie významné roky počnúc Svätým rokom zmierenia (1975) v ktorom Apoštolská stolica ponúkla votívnu svätú omšu ku cti Blahoslavenej Márie, Matky Cirkvi. Jej text bol v tomto období vložený do Rímskeho misála. O päť rokov neskôr bola invokácia „Matka Cirkvi“ pridaná do Loretánskych litánií a v roku 1986 boli publikované ďalšie omšové formuláre ku cti Panny Márie. Niektoré národy, diecézy alebo rehoľné rodiny, ktoré o to požiadali, mohli zaradiť túto spomienku do svojich partikulárnych liturgických kalendárov.

O motivácii k celoplošnému zavedeniu spomienky Panny Márie, Matky Cirkvi a o zmenách, ktoré s tým súvisia, sa v Dekréte píše:

„Najvyšší veľkňaz František pozorne uvážil nakoľko môže povýšenie tejto úcty podporiť rast zmyslu pre materstvo Cirkvi v pastieroch, v zasvätených a vo veriacich, ako tiež pravú mariánsku úctu, a stanovil, aby sa spomienka na Blahoslavenú Pannu Máriu, Matku Cirkvi zapísala do Rímskeho kalendára na pondelok po Turícach a slávila sa každý rok.

Toto slávenie nám pomôže pamätať na to, že kresťanský život k rastu potrebuje byť zakotvený v tajomstve Kríža, v obete Krista v eucharistickej hostine, v obetujúcej sa Panne, Matke Vykupiteľa a vykúpených.

Táto spomienka teda musí byť zaradená vo všetkých kalendároch a liturgických knihách na slávenie svätej omše a liturgie hodín.“

K zavedeniu záväzného liturgického slávenia Panny Márie Matky Cirkvi vydal prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí kardinál Robert Sarah aj komentár, v ktorom uvádza vybrané liturgické čítania k tejto spomienke. Okrem úryvku z Jánovho evanjelia „Pri Ježišovom kríži stála jeho matka...“ (Jn 19,25-34) to bude čítanie z 3. kapitoly Genezis resp. z 1. kapitoly Skutkov apoštolov. 

Kardinál Sarah vysvetlil aj výber termínu liturgického dňa v tesnej blízkosti Turíc:

„Pri zvážení dôležitosti tajomstva duchovného materstva Márie, ktorá sa počnúc očakávaním Ducha Svätého na Turíce (porov. Sk 1,14) nikdy neprestala matersky starať o Cirkev putujúcu v čase, pápež František ustanovil, že v pondelok po Zoslaní Ducha Svätého bude spomienka Panny Márie, Matky Cirkvi záväzná pre celú katolícku Cirkev rímskeho obradu. Je zrejmé prepojenie medzi turíčnou vitalitou Cirkvi a materskou starostlivosťou Márie voči nej.“

Prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí vyjadril prianie, aby táto povinná spomienka pomáhala veriacim hlbšie prežívať vieru:

„Nádejam sa, že toto slávenie, rozšírené na celú Cirkev, pripomenie všetkým Kristovým nasledovníkom, že ak chceme rásť v Božej láske a napĺňať sa ňou, potrebujeme zakoreniť náš život v troch skutočnostiach: Kríži, Hostii a Panne Márii - Crux, Hostia et Virgo. Toto sú tri tajomstvá, ktoré Boh daroval svetu na budovanie, zúrodnenie a posvätenie nášho vnútorného života, aby nás privádzali k Ježišovi Kristovi. Sú to tri tajomstvá na kontemplovanie v tichu.“ -ab-

Cvičenie sa v dávaní almužny nám pomáha objaviť, že ten druhý je mojím bratom a to, čo mám nie je nikdy len moje. (Tvít pápeža Františka 3. marca 2018)

Vatikán 3. marca – Na obzore je nová apoštolská exhortácia pápeža Františka, ktorej témou bude kresťanská svätosť, tvrdí taliansky vatikanista Andrea Tornielli. Pravdepodobne bude podpísaná 19. marca, na sviatok sv. Jozefa, pri 5. výročí pontifikátu, uviedol v piatkovom vydaní denníka La Stampa v sekcii Vatican Insider.

Hoci Svätá stolica zatiaľ nový pápežský dokument neavizovala, novinár sa vo svojom článku z piatka 2. marca odvoláva na slová kardinála Óscara Rodrígueza Maradiagu. Ten v odpovedi na otázky žurnalistov o priebehu reformy Rímskej kúrie naznačil, že Svätý Otec chystá nový dokument, v ktorom sa bude venovať téme svätosti:

„Začul som zatiaľ len veľmi z diaľky hlas, ktorý hovorí, že pápež pripravuje pekný dokument o svätosti. Všetci sme povolaní ku svätosti. Ak nepočúvame toto volanie, reforma nepôjde“, cituje honduraského kardinála Tornielli. Kardinál Maradiaga patrí k úzkym spolupracovníkom Svätého Otca a je členom Rady kardinálov C9.

Andrea Tornielli, ktorý je okrem iného spoluautorom knihy rozhovorov s pápežom Františkom „Božie meno je milosrdenstvo“ sa domnieva, že publikáciu nového apoštolského listu nemožno očakávať skôr ako na Veľkú noc. Zároveň naznačuje, že text by mal byť v porovnaní s dvoma predchádzajúcimi obsažnými exhortáciami Evangelii gaudium z roku 2013 a Amoris laetitia z roku 2016 stručnejší. -jb- 

Vatikán/Švajčiarsko 3. marca – Švajčiarski biskupi podrobili tvrdej kritike navrhovanú úpravu smerníc pre lekárov v otázke konca života pacienta. Najproblematickejšie aspekty priblížil pre Vatican News člen Bioetickej komisie pri Konferencii biskupov Švajčiarska prof. André-Marie Jurumanis.

Vo Švajčiarsku bude môcť lekár v plnej autonómnosti určovať, či je eticky správne alebo nesprávne pomôcť nevyliečiteľne chorému pacientovi spáchať samovraždu. Toto nastane, ak budú schválené navrhované zmeny v doterajšej smernici z roku 2004. Zmeny presadzuje Akadémia lekárskych vied, pokladaná „za úrad s najvyššou morálnou autoritou, ktorý usmerňuje praktickú medicínu v krajine.“

Konferencia biskupov Švajčiarska vo svojej rozhodnej kritike poukázala na neprípustnosť nahrádzania cieľov medicíny „relativizmom, ktorý jednostranne dáva dôraz na autodetermináciu pacientov a na subjektívny názor medicínskeho personálu.“

Ako vysvetlil prof. Jurumanis, v doterajšom dokumente bolo jasne definované, že „asistovať pri samovražde je proti cieľom medicíny“. „Sme svedkami schizofrénie medzi Hippokratovou prísahou, ktorá žiada od lekára v žiadnom prípade nazabiť, a medzi rozhodnutím zveriť sa subjektivite lekára, ktorý by sa mal rozhodnúť medzi životom a smrťou. Asistovaná samovražda nie je odpoveďou na utrpenie pacienta,“ uviedol prof. Jurumanis a zdôraznil, že tieto zmeny nerešpektujú dôstojnosť pacienta ani lekára.

Aj keď v návrhu nového textu je zachované právo lekárov odvolať sa na výhradu vo svedomí, na obzore sa objavuje zákernejšie a väčšie nebezpečenstvo, varuje prof. Jurumanis: „Ide o nebezpečenstvo v spoločenskom kontexte, ktorý sa postupne vytvára, že ten, kto nebude vykonávať asistovanú samovraždu bude posudzovaný ako človek bez súcitu, ako niekto, kto nerešpektuje autonómiu chorých.“ -ab-

Rakúsko/Bosna a Hercegovina 2. marca - Po prvý krát v histórii sa plenárne zasadnutie Konferencie biskupov Rakúska bude konať u hostiteľov v Bosne a Hercegovine. Stretnutie sa začne v nedeľu 4. marca slávnostnou svätou omšou v Katedrále Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Sarajeve. V pondelok sa stretnú biskupi Rakúska aj Bosny a Hercegoviny, aby sa venovali výzvam Cirkvi a spoločnosti v oboch krajinách.

Podľa informácií tlačovej agentúry Sir sa predpokladá aj stretnutie delegácie biskupov a viedenského arcibiskupa kardinála Christopha Schönborna s najvyššími predstaviteľmi Bosny a Hercegoviny. -ab-

COMECE 2. marca – Komisia biskupských konferencií Európskeho spoločenstva (COMECE) si onedlho zvolí svojho nového predsedu. Delegáti jednotlivých biskupských konferencií krajín Európskej únie sa v dňoch 7. - 9. marca zídu v Bruseli na jarnom plenárnom zasadnutí COMECE, kde budú okrem iného voliť čelných predstaviteľov tejto inštitúcie. Budúci predseda s mandátom na 5 rokov vystrieda kardinála Reinharda Marxa, arcibiskupa Mníchova a Freisingu, ktorý na tomto poste zotrval dve funkčné obdobia.

V úvodný deň na plenárnom zasadnutí vystúpi vatikánsky sekretár pre vzťahy so štátmi Mons. Paul Richard Gallagher a 8. marca budú členovia COMECE v Bruseli sláviť svätú omšu za Európu v kostole Notre-Dame du Sablon, ktorá je otvorená verejnosti. -zk- 

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 3. pôstnu nedeľu rok B (Jn 2, 13-25): Vernosť svojmu základnému príbehu

AUDIO: 

Príbeh z dnešného evanjelia, milí priatelia, je veľmi silný. Predstavuje nám Ježiša, ktorý s bičom v ruke razantne vyháňa z jeruzalemského chrámu všetko, čo tam nepatrí. Ako sa s touto udalosťou vysporiadať? Obraz Ježiša s bičom nám naznačuje, že pravdepodobne išlo o niečo vážne. A je to pravda, Ježiš v príbehu evanjelia rieši zneužívanie. Zneužívanie je vždy vážna vec a ak sa dokáže, vždy sa musí riešiť razantne.

Aké zneužívanie Ježiš rieši? Niektorí by možno povedali, že Ježiš tu rieši zneužívanie Jeruzalemského chrámu. Veď tak to vyplýva z jeho slov, ktorými tento svoj čin komentoval: „Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!” a mali by pravdu. Lenže nie celkom. Skutočná pravda bola trocha širšia, než len zneužívanie budovy. Tá budova totiž čosi symbolizovala. Chrám bol pre židov symbolom ich základného príbehu, na ktorom ako národ vyrástli, a ktorému – ak si chceli uchovať svoju identitu – museli ostať verní. A preto každé užívanie jeruzalemského chrámu na iné účely, než na aké bol určený, znamenalo zneužívanie a signalizovalo, že sa ako národ začínajú uberať nebezpečným smerom.

Aký bol ten základný židovský príbeh? Bol to príbeh vyslobodenia židovského národa z Egyptského otroctva, jeho putovanie po púšti a nakoniec ich príchod naspäť do svojej zasľúbenej zeme. Bol to príbeh skúseností a zážitkov, ktoré mali ako národ s Bohom. Židia sa v Egypte, do ktorého prišli pôvodne slobodne, stali postupne otrokmi. Egypťania ich zneužívali a využívali. Preto sa túžili z tohto otroctva vyslobodiť. Keďže Egypťania ich nechceli pustiť, zasiahol Boh. Zázračným spôsobom sa im na koniec podarilo vybrať sa na cestu za slobodou. Putovali štyridsať rokov po púšti. Počas tohto putovania bol Boh s nimi. Jeho prítomnosť symbolizovala archa zmluvy, ktorú nosili so sebou. Na púšti sa cez rozličné skúšky formovala ich identita. Keď nakoniec doputovali a vošli do svojej zasľúbenej zeme, tento príbeh si mali stále sebe a svojím potomkom opakovať. Keď si nakoniec na vrchu Sion v Jeruzaleme postavili chrám, toto všetko sa prenieslo do neho. Chrám bol pre židov symbolom Božej prítomnosti a Božej vernosti v ich živote. Bolo to sväté miesto, stredobod ich národnej identity, symbol Božej prítomnosti. Ísť do chrámu, znamenalo ísť k počiatku, k podstate a obnoviť sa.   

V dobe Ježišovej si však podnikaví židia za pomoci skorumpovaných kňazov urobili z chrámu biznis. Do budovy chrámu poprinášali veci, ktoré s chrámom nemali nič spoločného. A ľudia boli z toho zmätení. Išlo tu o zradu ich pôvodného príbehu, na ktorom ako národ vyrástli, a ktorý chrám reprezentoval. A presne toto bol dôvod, prečo sa Ježiš rozhodol chrám tak razantne očistiť. Urobil to preto, aby bolo znova viditeľné, kto je Bohom, a kto a čo je naozaj centrálne a podstatné pre život človeka.

Pokušenie, ktoré nezvládli Židia, sa môže udiať aj v živote každého z nás dnes. Aj my môžeme v jednej chvíli mať svoj zážitok s Bohom, ktorý nás postaví na nohy a našej viere dá šťavu, živosť a energiu. Budeme silne cítiť, že Boh je prítomný v našom živote, že nás vedie a že sa o nás stará. Bude nás to tešiť. Budeme to vychutnávať. Lenže ako sa náš život postupne začne odvíjať a ponárať do svojej všednosti a každodennosti, náš zážitok s Bohom môže začať pomaly blednúť a strácať na svojej sile. Do nášho života bude pribúdať množstvo vecí a my začneme strácať schopnosť pre rozlišovanie toho, čo je dôležité a čo dôležité nie je, čo má byť v strede a čo na okraji nášho života. A tak sa môže stať, že na trón v centre nášho bytia si jedného dňa zasadne niečo iné ako Boh. A tento Boh, ktorého prítomnosť sme vo svojom živote kedysi tak silne cítili, je odsunutý na okraj. Samozrejme, takáto zmena hlavného obyvateľa nášho srdca neostáva bez dôsledkov. Veď čo iné je za tou vyprahnutosťou, ktorú tak často cítime vo svojom živote viery? Za tou neochotou robiť skutky, ktoré ma kedysi tešili, za nedostatkom radosti z maličkostí, ktorú som kedysi mával? Čo iné je za povrchnosťou, márnivosťami a falošnosťou, na ktoré ma iní začali upozorňovať? Nastala zrada pôvodného príbehu. Tu nepomôže nič iné, iba vziať bič a – tak ako Ježiš – svoj vnútorný chrám vyčistiť, poslať preč veci, ktoré tam nemajú čo hľadať, a znova posadiť na trón svojho srdca Boha.

To isté sa môže stať aj so spoločenstvom. V dejinách Cirkvi sa zrodilo veľa spoločenstiev, ktorých impulzom bol silný príbeh nejakého jedinca. Tento jeho príbeh bol tak silný, že pritiahol ďalších, ktorí sa k nemu pridali a vznikla komunita. Bola to komunita, ktorej identita sa odvíjala od vernosti základnému príbehu, ktorý mal na jej počiatku jej zakladateľ. Ak si komunita tento príbeh rozpráva z generácie na generáciu a ak mu je verná, rozkvitá. Ak mu verná nie je, rozkvitať prestane a dostáva sa do krízy. Zrada pôvodného príbehu je obyčajne zrada Boha. Boh nemôže predsa požehnávať a pôsobiť v komunite, ktorá sa odchýlila od ducha, ktorého jej kedysi v jej začiatkoch cez jej zakladateľa dal. 

Toto je pre kresťanské komunity – či už rehoľného alebo nerehoľného typu – veľmi dôležité si uvedomovať, pretože nevernosť svojmu pôvodnému príbehu spôsobuje vždy krízu. Mnohé kresťanské spoločenstvá si túto krízu síce priznávajú, avšak nie všetky ju majú odvahu (alebo snáď pokoru) riešiť správne. Mnohé vymýšľajú množstvo nových aktivít, cez ktoré by – podľa nich – mohli byť užitočné pre Cirkev a dnešný svet, avšak všetko je to márne, nič nezaberá. A pritom by stačilo len jedno: zobrať ako Ježiš do ruky bič (alebo možno by stačila aj metla) a nekompromisne očistiť toto svoje spoločenstvo od vecí, ktoré tam nepatria a znovu sa vrátiť k vernosti svojmu pôvodnému príbehu. Pod bičom, metlou a očistou, tu samozrejme, nemám na mysli násilie alebo čistku. Máme tu mysli ráznosť a odvahu, ktoré návrat k vernosti pôvodnému príbehu potrebuje.

Stojíme, milí priatelia, pred Veľkou nocou. Pred našimi očami sa v liturgiách budú znova odvíjať všetky tie príbehy zo života Ježiša Krista, jeho apoštolov a potom i prvotnej Cirkvi. Toto je základný príbeh našej Cirkvi. Príbeh umučenia, smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista je základným príbehom našej Cirkvi. Počúvame ho a ponárame sa do neho rok čo rok. Opakujeme si ho stále dookola. Toto opakovanie základného príbehu našej Cirkvi, ktorého predobrazom bol príbeh putovania židov z otroctva na slobodu, je dôležité. Dáva nám možnosť zamyslieť sa, ako živý je tento základný príbeh mojej Cirkvi v mojom živote. Či náhodou tiež nepotrebujem aj ja už zobrať bič a začať zo svojho života vyháňať – obrazne povedané – kupcov a peňazomencov, ktorí tam nemajú čo hľadať, pretože môj život mi vlastne korumpujú. 

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: