Vatikán 4. marca – Na poludnie v Tretiu pôstnu nedeľu sa na Námestí sv. Petra zhromaždili veriaci na modlitbu Anjel Pána so Svätým Otcom. Pred ňou sa im prihovoril z okna Apoštolského paláca týmito slovami:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešné evanjelium, v Jánovej verzii, nám ponúka epizódu, v ktorej Ježiš vyháňa predavačov z Jeruzalemského chrámu (porov. Jn 2,13-25). Ježiš použil na vyhnanie bič upletený z povrázkov, poprevracal stoly a povedal: „Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“ (v. 16). Toto Ježišovo rozhodné konanie, krátko pred slávením Veľkej noci, v ľuďoch vzbudilo veľký dojem, no u náboženských autorít a u všetkých tých, čo sa cítili byť ohrození pre svoje ekonomické záujmy to zdvihlo vlnu nepriateľstva. Ako si teda vyložiť Ježišovo konanie?

Istotne tu nešlo o žiadny násilný čin, nakoľko si ani nevyžiadal zásah tých, čo dohliadali na verejný poriadok: polície. To nie! Skôr bolo mienené ako konanie typické pre prorokov, ktorí často, v Božom mene, verejne pranierovali zneužívania a „prešľapy“ moci. Nastolená bola teda otázka autority. Židia sa totiž Ježiša pýtali: „Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?“ (v. 18), inými slovami: akým právom môžeš toto robiť? Akoby ho žiadali, aby preukázal, že skutočne koná v Božom mene.

Pre výklad Ježišovho činu očistenia Božieho domu si jeho učeníci poslúžili biblickým textom Žalmu 69: „Strávi ma horlivosť za tvoj dom“ (Jn 2,17); presne toto hovorí žalm: „Stravuje ma horlivosť za tvoj dom“. Tento žalm je volaním o pomoc v situácii veľkého nebezpečenstva z dôvodu nenávisti zo strany nepriateľov: túto situáciu Ježiš zažije počas svojho umučenia.

Horlivosť za Otca a jeho dom ho privedie až na kríž: jeho horlivosť je horlivosťou lásky, ktorá dáva za obetu samú seba, nie falošnou horlivosťou, ktorá sa domnieva, že môže Bohu slúžiť násilím. Preto „znamenie“, ktoré Ježiš dá ako potvrdenie svojej moci, je vlastne jeho smrť a zmŕtvychvstanie: „zborte tento chrám a za tri dni ho postavím“ (v. 19). Evanjelista k tomu poznamenáva: „Ale on hovoril o chráme svojho tela“ (v. 21). Veľkou nocou Ježiša teda začína nový kult, v novom chráme, kult lásky, a tým novým chrámom je On sám.

Ježišov postoj, tak ako je zachytený v dnešnej evanjeliovej stati, nás vyzýva, aby sme nežili náš život zháňaním sa po výhodách a ziskoch, ale aby sme ho žili na slávu Boha, ktorý je láska. Máme si preto stále sprítomňovať Ježišove silné slová: „Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“ (v. 16). Je veľmi škaredé, keď Cirkev skĺzne k takémuto postoju, že z Božieho domu robí tržnicu. Tieto slová nám pomáhajú odvrátiť nebezpečenstvo, aby sme ani z našich duší, ktoré sú Božím príbytkom, nerobili tržnicu tým, že by sme žili v neustálom vyhľadávaní zisku pre seba samých, namiesto štedrej a solidárnej lásky.

Toto Ježišovo ponaučenie je vždy aktuálne, nielen pre cirkevné spoločenstvá, ale aj pre jednotlivcov, občianske spoločenstvá a celú spoločnosť. Všetci sú totiž ohrození pokušením chcieť profitovať z dobrých a neraz nevyhnutných aktivít na vlastné uspokojovanie súkromných, ak nie priam až nelegálnych záujmov. Je to vážne nebezpečenstvo, najmä keď ide o manipulatívne využívanie samotných Božích vecí a kultu, ktorý si zasluhuje, prípadne služby človeku, ktorý je Božím obrazom. Preto Ježiš vtedy zvolil „rázny spôsob“, aby nás zburcoval pred týmto smrtonosným nebezpečenstvom.

Kiež nás Panna Mária podporuje v našom úsilí, aby sa pre nás pôstne obdobie stalo vhodnou príležitosťou na uznanie Boha ako jediného Pána nášho života tým, že z nášho srdca a z našich skutkov odstránime každú formu modlárstva.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mk, jb-

Slovensko 3. marca - V obci Štiavnik sa dnes, v sobotu 3. marca 2018, konal pohreb zavraždeného novinára Jána Kuciaka. Svätej omši s obradmi predsedal bratislavský arcibiskup metropolita a predseda Konferencie biskupov Slovenska Mons. Stanislav Zvolenský, ktorý sa prítomným prihovoril aj v homílii. Jej plný text publikovala Tlačová kancelária KBS:

Drahá smútiaca rodina, milovaní bratia a sestry,

srdcia nám preniká bolesť a smútok. Máme priveľa otázok, a málo odpovedí. Sme ešte stále rozochvení z toho, čo sa stalo. A uvedomujeme si, že na takéto okamihy sa jednoducho nedá pripraviť. Tvárou v tvár takejto tragédii človeku chýbajú slová. Dlho som premýšľal, ako vyjadriť svoju účasť rodinám Jána a Martiny. Tak ako tisíce ďalších ľudí, ktorých sa táto tragédia dotkla, a ktorí pocítili potrebu prejaviť, že to, čo sa stalo, im nie je ľahostajné, a že ich to nesmierne bolí...

Aj mňa veľmi bolí smrť Martiny a Jána. A bolí to aj ostatných biskupov, kňazov, rehoľníkov. Celú našu Cirkev. Vaša bolesť, je aj našou bolesťou. Aj keď ani zďaleka nedokážeme, nemôžeme naplno pochopiť to, čo vy prežívate. Vedzte, prosím, že máme na vašej bolesti účasť. Aj preto sme sa medzi sebou dohodli, že košický otec biskup Marek pôjde na rozlúčku s Jánovou snúbenicou Martinou a keďže miestny otec biskup Tomáš je v zahraničí, telefonovali sme spolu, že ja pôjdem sem, aby som bol pri vás a obetoval svätú omšu za Jána a požiadal ma, aby som výslovne spomenul, že je duchovne s nami spojený a pridáva sa k nám.

Všetci sa snažia vyjadriť vám solidaritu tak ako vedia a tak ako vládzu - každý svojím spôsobom. Dovoľte mi preto, aby som sa ja ako biskup dnes s vami modlil - aby som sa modlil za vášho drahého syna, brata, priateľa. A zároveň, aby som sa modlil aj za vás - v tejto pre vás nesmierne ťažkej chvíli. 

Ku spoločnej modlitbe chcem zároveň pozvať všetkých, čo sme sa tu dnes stretli: tých, ktorí sa modlievajú denne, aj tých, ktorí sa už možno roky nemodlili a azda im teraz príde na um, že to už veľmi nevedia. Som presvedčený, že všetky naše modlitby práve teraz majú význam. Tie naučené, i tie spontánne, tie vyslovené nahlas, i tie prednesené v duchu. Tie recitované, aj tie, ktoré sú skôr tichým pozdvihnutím srdca. Obrátením sa k nebu, či povzdychom: Bože, pomôž! Pomôž tam, kde naše sily nestačia!

To najlepšie, čo v tejto chvíli dokážeme urobiť, je spojiť sa v modlitbe za Jána a Martinu, ale aj za ich rodičov, súrodencov a všetkých drahých. Chcem sa s vami a za vás modliť a veľmi k tomu pozývam každého prítomného: nech sa o to každý podľa svojich možností pokúsi. Viem, že mnohí, čo sem prišli, chceli by úprimne pomôcť: no v tejto chvíli sa zdá, že všetky veci sveta stratili na význame.

Jedine modlitba a obeta ten význam stále majú. Prosím vás, vložme do slávenia tejto svätej omše konkrétne veci - vaše bolesti a trápenia, alebo aj rozhodnutie konať dobro a slúžiť druhým - a obetujme to spoločne za Jána. Každý máme čo položiť na tento oltár. A keď budeme o pár chvíľ hovoriť "modlite sa, bratia a sestry, aby sa moja i vaša obeta zaľúbila Bohu Otcu všemohúcemu", nech je to čosi naozaj osobné. Nech je to modlitba a obeta každého z nás.

Cítim, že mnohí sú dnes okrem žiaľu aj rozhorčení a nahnevaní. Je to prirodzené, po takom strašnom čine. To, čo sa vo vás ozýva, je tendencia človeka k spravodlivosti, ktorá sa nedá umlčať. Máme ju v sebe veľmi hlboko zakorenenú; a keď niekto spravodlivosť pošliape, táto dispozícia sa rozozvučí ako zvon: jeho hlas nás burcuje priam povstať do boja. Srdce sa plní vášňou, ktorá človeku pomáha prekonať obavy, a povstáva zabrániť zlu, aby sa ďalej nešírilo.

Prijmite v tom všetkom moje uistenie. Na základe svedectva Svätého Písma, vo viere jestvovania milosrdného Boha, zopakujem slová Ježiša Krista zo 16. kapitoly Matúšovho evanjelia: zlo nezvíťazí nad Cirkvou (porov. Mt 16, 18), Brány pekelné nás nepremôžu. Nezvíťazia. Mám neochvejnú istotu, že zlo neprevládne. Nevyhrá. Aj keď to tak niekedy vyzerá: vždy je to len dočasu. Ako keď čakáme východ slnka, a zdá sa, že to trvá príliš dlho. Ale buďte si istí: Ono vyjde! S rovnakým, neochvejným presvedčením vás uisťujem: víťazstvo zla nikdy nie je definitívne.

Pohliadnime na ukrižovaného Krista: v okamihu, keď sa diabol opájal radosťou z domnelého víťazstva, o všetko prišiel, a bol definitívne porazený. Kristus na kríži zomrel. A smrť, zdalo sa, zvíťazila. Avšak pravdou je, že sa len pokúsila ovládnuť Život. A práve v tej chvíli, keď jej bolo dovolené dotknúť sa Života, všetko sa obrátilo - a sama smrť bola Životom navždy premožená. Mohli by sme povedať, že smrť "neprežila" dotyk so Životom. Svetlo prežiarilo najhlbšie temnoty: Boh cez Kristovu smrť zlomil definitívnu moc smrti ... a Kristus vstal z mŕtvych!

Na ľudskej rovine sme si v týchto dňoch mohli uvedomiť akoby čosi podobné: ak sa vrah domnieval, že Jána umlčí, dosiahol pravý opak. Veľké rozhorčenie nad jeho smrťou spojilo ľudí na celom Slovensku, aby čo najviac posilnili jeho hlas. Dnes niet nikoho v našej krajine, kto by nepočul o tom, čo sa tu stalo. Avšak ide tu ešte o čosi viac.

Ako biskup cítim v tejto situácii povinnosť povedať, že vražda človeka je ťažký hriech. Je to pošliapanie Božieho príkazu, ktoré nezostane bez odozvy. Nech počujú, nech sa dozvedia tí, ktorých ruky preliali krv Martiny a Jána, že tá krv zo zeme volá do neba! Kto ten hriech spáchal, a kto s ním má niečo spoločné, nech okamžite začne konať pokánie! Nemá zmysel utekať a nemá zmysel sa skrývať. Pred Božou spravodlivosťou neujdete! Jedinou záchranou je vyznať vinu a vykročiť na cestu pokánia.

Ako ten, ktorému je zverená duchovná starostlivosť o žurnalistov, chcem dodať, že útok na novinára pokladám aj za útok na slobodu našej krajiny, na slobodu našej pozemskej vlasti. Je tu dnes s nami mnoho kolegov nášho zomrelého brata Jána. Aj vám chcem vyjadriť svoju účasť. Prácu novinárov si treba vážiť, aj popri všetkých názorových rozdieloch. Mnohí z vás ju berú ako skutočné povolanie a sú jej telom i dušou oddaní, ochotní prinášať za ňu veľké obete. Je tragické, keď sa žurnalistom dostane ocenenia až vtedy - alebo len vtedy - keď príde k nešťastiu! Hľadať, písať a hovoriť pravdu je ťažká, neraz nevďačná služba. Uvedomme si však, že bez toho všetkého nemožno ustrážiť slobodu! Práve to je totiž povinnosť i vznešené privilégium žurnalistov: byť v krajine strážcami slobody a demokracie. A preto zdôrazňujem, že ktokoľvek siaha na ich životy, siaha aj na slobodu nášho Slovenska. To v nijakom prípade nesmieme pripustiť!

Napokon, ako duchovný pastier vás chcem - ponad toto všetko - uistiť a povzbudiť vo viere vo večný život. Naša vlasť je v nebi, počuli sme v prvom čítaní. "Odtiaľ očakávame Spasiteľa, Ježiša Krista: On pretvorí naše telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu." Kristus, ktorý slávne vstal z mŕtvych, nás predišiel k Otcovi, aby nám pripravil príbytok, nie rukou zhotovený. Modlíme sa dnes za to, aby Ján, a spolu s ním aj jeho snúbenica Martina, ktorí plánovali spoločný život a chystali si pozemský dom, našli večné šťastie v nebeských príbytkoch, pripravených Kristom.

My, ktorí zatiaľ zostávame na tomto svete, akokoľvek rozhorčení nad tým, čo sa stalo, a zanietení za nastolenie spravodlivosti, nezabudnime, že prostriedky, ktoré chceme používať, musia byť rovnako čisté ako ciele. Martin Luther King hovorieval, že temnota nemôže odstrániť temnotu. A nenávisť nedokáže vyhnať nenávisť. Lebo napokon by aj tak zvíťazila len nenávisť - a neostalo by nič iné, len strašná temnota. Temnotu teda dokáže vyhnať jedine svetlo. Nedajme sa preto premôcť zlu, ale dobrom premáhajme zlo, ako pripomína nám sväté Písmo. Nech v nás neprevládne nenávisť, ale láska!

Vraví sa, že takmer každý dokáže zniesť príkorie. Ak však chcete otestovať charakter človeka, dajte mu moc. Až potom sa ukáže, čo sa v ňom skrýva. Je zrejmé, že k vážnemu zneužitiu ľudskej moci došlo pri smrti nášho brata Jána a jeho snúbenice Martiny. V celej našej krajine však dnes navyše úplne prirodzene a logicky zaznieva otázka: ako so svojou mocou nakladajú tí, ktorým bola ľuďmi zverená? Akým spôsobom bude vyriešený tragický prípad smrti Jána a Martiny, to zásadným spôsobom ovplyvní odpoveď na túto otázku. Nech už to prinesie čokoľvek, veľmi si želám, aby sa tento prípad podarilo objasniť, a aby vinníci ani na ľudskej rovine neunikli spravodlivosti.

Milovaní bratia a sestry! Vždy je ten správny čas na to, aby sme urobili to, čo je správne. Zastaňme sa preto - a nielen dnes - slobody a pravdy! Lebo nie zbraň, ale pravda, bude mať posledné slovo. Nie útlak, ale sloboda je vpísaná do ľudskej prirodzenosti. Nezabudnime však zároveň, že slobodu dokážu účinne chrániť len tí, čo sú aj sami skutočne slobodní. 

Kto chce bojovať za slobodu, musí sa aj sám zbaviť pút - egoizmu, pýchy a pokrytectva. Len človek naozaj slobodný od hriechu - i od seba samého - sa môže reálne postaviť na jej ochranu. Samozrejme, nemusí na každom poli zvíťaziť. Musí však zostať verný pravde. Lebo tá prehovorí až celkom na záver.

Kristus hovorí: Zlo nezvíťazí. To je východisko a záver. Zlo môže zvíťaziť jedine v životoch jednotlivých ľudí. Preto je potrebné, aby sme sa dnes spojili. Hovorme a konajme spoločne tak, aby boli zlo, korupcia, nenávisť, vraždy, lži, podvody, nevery v našich žiotoch odmietnuté. Nesmieme dopustiť, aby si nás samých zlo podrobilo, aby si z nás urobilo služobníkov. Dá sa tomu zabrániť. Je to možné, ak sa nevzdáme modlitby a viery, o ktorej sme dnes počuli v evanjeliu - konkrétne u sv. Marty: "Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn!" V tejto viere v nášho Spasiteľa, víťaza nad hriechom aj smrťou, teda v tej istej viere, v ktorej ste vy, drahí rodičia, vášho syna Jána pokrstili a statočne vychovali, pristúpme teraz všetci spoločne k modlitbe a k sláveniu Eucharistie za spásu Jánovej nesmrteľnej duše. Nech vás dobrotivý Pán posilní svojou prítomnosťou! Amen.

(Zdroj: TK KBS)

V našej pravidelnej rubrike sa venujeme téme duchovného rozlišovania.  V predošlých vysielaniach sme vám priblížili niekoľko autorov, ktorí sa dotýkajú tejto oblasti. Dnes by sme  chceli poukázať na to, čo o duchovnom rozlišovaní hovorí Biblia.

Isteže sa nemôžeme venovať všetkým knihám Biblie, a preto poskytneme len všeobecný pohľad a dotkneme sa iba niektorých vybraných textov Svätého písma, ktoré súvisia s rozlišovaním.

V knihách Starého zákona nenájdeme priamo výraz duchovné rozlišovanie, ale duchovné rozlišovanie je v nich prítomné. Má podobu praktických činov. Adam a Eva  rozlišujú, keď sa im ponúka voľba pri strome poznania dobra a zla (porov. Gen 2, 17). Rozlišuje i Kain a číta zo znamení. Vidí, že jeho obeta nebola prijatá a bratova áno. Rozhodne sa zle. Namiesto korigovania svojho vzťahu k Bohu, plný zloby, zabije svojho brata (porov. Gn 4, 7).

V Starom zákone sa však výraz duchovné rozlišovanie nepoužíva i z iného dôvodu. Prítomnosť dobrého alebo zlého ducha je tak evidentná a silná, že nevyžaduje rozlišovanie. Je to prosto sila, ktorá sa človeka zmocní a zmení ho natoľko, že niet pochybnosti o jej pôvode, to jest, či je to sila dobra alebo sila zla. Táto jednoznačná identifikácia pôvodu dobrých a zlých síl, ktoré dokážu pôsobiť v človeku, je však len jeden z prejavov ducha.

Druhý je menej nápadný a jednoznačný. Má len postupný a nenápadný priebeh. Vo vnútri človeka sa objaví túžba, ktorá akoby pramenila niekde v jeho vnútri, v jeho srdci (Gn 6, 5, Dt 32, 5, 20). Niekedy je jasné, že táto sila pochádza odinakiaľ. Má totiž iný charater ako vlastnosti človeka, ktorého sme doteraz poznali.  Zachytávame stopy inej osoby, ktorá je silnejšia, brilantnejšia, vytrvalejšia a ktorá je akosi lepšie informovaná.  

V Starom zákone sa nachádzajú tri druhy posadnutia zlým duchom:

1. Individuálne posadnutie. Ide tu o prípad, kedy jednotlivec podľahne  pokušeniam, ktoré sa ho postupne zmocnia.  Stane sa neslobodný a závislý na tej či onej nečnosti. Je to duch, ktorý sa zmocní individuálnej osoby (Nm 5, 14, 30).

2. Zlý duch môže posadnúť i celý národ. Tu možno hovoriť o duchu idolatrie, ktorý sa zmocní  národa ako takého (Oz 4, 12, 5). Oberie ho o zdravý úsudok, o pamäť, ktorou si pripomínal pravého Boha a dedičstvo otcov.  Falošný a klamlivý duch sa zmocní celého národa, ktorý sa začne klaňať iným bohom a vyznávať pokrivené hodnoty.  

3. Diabol v Starom zákone útočí i na kráľov a vladárov. Je si vedomý dôležitosti tohto útoku. Dôsledky zlého kraľovania obyčajne zanechajú veľkú spúšť. Kráľov sa diabol zmocní duchom letargie a nestálosti. Duch nestálosti ich núti prispôsobovať sa výhodnejším podmienkam a meniť svoje postoje len preto, aby nestratili výhody a prestížne postavenie.

Na jednej strane bola v Biblii prítomnosť dobrého alebo zlého ducha jasná a ľahko evidovateľná. Na druhej strane dobrý alebo zlý duch pôsobili pomaly a nenápadne. Bolo potrebné vynaložiť nemalé úsilie na odhalenie utajených duchovných síl. Dali sa však do istej miery vyčítať z niektorých vonkajších prejavov. Tieto rozdielne sily pôsobili i na falošných a pravých prorokov. 

V Starom zákone jestvovalo šesť kritérií na rozpoznanie pravých alebo falošných prorokov, ktoré však nestratili zo svojej aktuálnosti ani dnes a môžu poslúžiť i pri odhalení falošných prorokov dneška.

1. Prvým  kritériom pravosti proroka je čas. Čas je hodnotovým meradlom aj umeleckých hodnôt, ale i vzťahov. Čas potvrdí alebo poprie kvalitu proroka podobne, ako je čas istým meradlom hodnotných umeleckých diel alebo hodnotných vzťahov. Ak sa s odstupom času plnia proroctvá, ide o pravého, autentického proroka podobne, ako ide o autentické a hodnotné umelecké dielo vtedy, ak i po dlhom čase ľudia obdivujú jeho hodnotu.  

2. Druhým rozlišovacím kritériom sú znamenia. V Starom zákone Boh komunikuje so svojím vyvoleným ľudom prostredníctvom ľudí, ktorých sprevádzajú znamenia. Jeremiáš napríklad prehovoril k celému národu týmito slovami: „A toto vám bude znamením. Hľa, ja vydám egyptského kráľa, faraóna Hofru, do ruky jeho nepriateľov a do rúk tých, čo mu striehnu na život“ (Jer 44, 30). Hodnovernosťť Jeremiáša bola potvrdená týmto znamením.

3. Proroctvo pravého proroka nikdy nie je v protiklade so základným učením a s tradíciou pravej viery. Kniha Deuteronómium píše, že ak  prorok nezachováva pravú vieru, i keby sa jeho proroctvá splnili, i keby konal zázraky, jeho hodnovernosť rýchlo zmizne. K hodnovernosti patrí i pravovernosť (Dt 18, 13 - 23).

4. Štvrtým kritériom je súkromný život proroka. Toto hľadisko veľmi úzko súvisí s duchovným sprevádzaním. Tu platí, že nikto nedá to, čo sám nemá. Prorok Jeremiáš odsudzuje falošných prorokov, ktorí boli považovaní za prorokov Jeruzalema, ale žili nemravným spôsobom života, podporovali zlých ľudí a slúžili Bálovi, čo bola postava z fenickej mytológie. Zatvrdzovali srdcia Jeruzalemčanov takým spôsobom, že nikto sa neobrátil zo svojej zlej cesty.

5. Falošní upokojovači. Išlo o  prorokov, ktorí hovorili to, čo chcel národ počuť. Takéto prorokovanie nebolo nikdy ťažkou vecou a príjemne sa počúvalo. Ich proroctvá vždy prinášali len pokojnú budúcnosť. Nešlo im o pravdu, ale o príjemnosť a popularitu.

6. Na rozdiel od falošných prorokov skutoční proroci nechceli prorokovať, pretože to znamenalo ísť takmer vždy proti prúdu. Takmer všetkým z nich bol jasný moment povolania. Boli si istí, že majú dočinenia so živým Bohom, ktorý ich posiela odovzdať konkrétne posolstvo. Praví proroci vedeli, že tomuto poslaniu sa nedá vyhnúť alebo pred ním utiecť. Boli si vedomí toho, že   to je ich povolanie, ktoré má prednosť pred akoukoľvek inou činnosťou[1].

Milí priatelia, dobrý a zlý duch nezasahovali len do biblických dejín, ale i do novodobých dejín a do osobnej histórie každého z nás. Učme sa čítať z minulosti, aby sme ľahšie rozlíšili pravých od falošných prorokov dneška. 

AUDIO: 

Vo zvukovej podobe prinášame prehľad hlavných udalostí uplynulého týždňa vo Vatikáne. 

Týždenný 10-minútový spravodajský súhrn Vatikánskeho rozhlasu vysiela RTVS každú nedeľu ráno o 6.05 a v repríze večer o 17.50 na okruhoch Rádia Regina.

Nedeľňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: